.

piatok 27. augusta 2010

Hradisko Žilín - Papradno

A pridávam ešte jednu legendu, tento raz súvisiacu s hradiskom Žilín, nachádzajúcim sa nad obcou Papradno.Bol to podľa dostupných informácií malý Hrádok s trojnásobným kamenným valom.


Čierni psi na Žilíne

Hlboko v javorníckych lesoch, v jednej z horných vetiev Papradnianskej doliny, stojí kopec Žilín. Odjakživa bol štedrým domovom divej zveri i úkrytom zbojníckych bánd. No nielen to. Dávno-pradávno vraj na ňom sídlil prastarý kmeň Slávov, skôr ako sa presťahoval do údolia Váhu, na územie dnešnej Žiliny. Ktorýsi slovanský vladyka vystaval na Žiline zrubový hrádok, čo dlho odolával náporom nepriateľov i krutých javorníckych zím, kým napokon, nevedno prečo, neľahol popolom. Hádam sa prastarým pohanským bohom znepáčilo, že ich ctitelia ich opustili a oddali sa novej viere, kresťanstvu, azda sám Perún zoslal hromy a blesky na svoju opustenú svätyňu a hrádok zhorel do tla. Jeho ruiny sa stali sídlom krvilačnej zbojníckej bandy, ktorá navôkol rozsievala hrôzu a nešťastie. Traja zbojnícki kapitáni sa stretli na Žiline, strašným rituálom vyvolali staré pohanské božstvá, upísali sa im vlastnou krvou a vyžiadali si ich pomoc. I nahonobili si tí zbojnícki psi veľké poklady a ukryli ich kdesi v okolí. Potom sa stratili ako hmla a čas zahladil všetky stopy po ich prítomnosti - na Žiline i v ranených dušiach ich obetí. Povrávalo sa, že ktorási nešťastná starena, keď ju prepadli a ozbíjali, v smrteľnom kŕči ich prekliala. A veru, boli to ešte časy, keď sa spravodlivá kliatba zavše aj vyplnila.

A prišli iné časy, keď vládkyňou papradnianskych lesov bola podivná grófka Baláži-Gáborka. Nebála sa ona lesa, divej zveri, ba ani vyčíňania živlov a temných síl, čo v noci preberajú vládu nad svetom. Keď sa raz dopočula, že Besný kopec v Marikovskcj doline je zabudnutou baštou starodávneho Perúna, tam že mece hromy a blesky na svojich bývalých ctiteľov, hneď sa ta vybrala, motala sa v okolí, striehla na príležitosť, keď zabudnutý pán hromu začne soptiť. Dočkala sa čoskoro - víchor sa zdvihol, čierne mračná zatienili slnko, ustráchaní pastieri ozlomkrky hnali stáda do bezpečia. Iba Gáborka na svojom tátošovi sa preháňala po holom temene Besného kopca, keď hromovládca prehovoril dunivým hlasom. Blesky sa sypali na zem ako ohnivé krúpy. A nebojácna grófka stála proti besniacim živlom, víchor jej trhal šaty z tela, kôň splašene erdžal až napokon, omráčený z toho besnenia, otočil sa na útek a odniesol jazdkyňu proti jej vôli do bezpečia.

Dozvedela sa smelá grófka aj o tajomstve Žilina a až sa zachvela od nedočkavosti, že ho musí vypátrať. Celé leto strávila Gáborka v okolí tajuplného kopca. Mnohí ju zazreli, ako sa kúpe v padvách Žilinského potoka a potom nahá polihuje na kvetnatej stráni. Vyzvedala od múdrych starcov a starien v okolí, usilovne skladala čriepky zabudnutej legendy a pátrala po skrytých stopách k pokladu.

Nie, Gáborku nehnala túžba po bohatstve, veď ho mala nadostač. Ale ten závoj tajomstva, tieň tajuplných démonických síl, čo strážia zakliaty poklad, ten jej nedal spávať.
A bola už celkom blízko. Najviac sa zdržiavala na čistine na úpätí kopca, kde vraj mal byť vstup do zbojníckej skrýše, ibaže nikto nevedel, kde presne a akým kúzlom sa ten vchod otvára. Tam teraz trávievala Gáborka slnečné dni, polihovala na lúke a dumala bohvie o čom.
A bolo raz pravé poludnie, slnko páľavu sálalo na celý kraj a z diaľky doľahol hlahol zvonov, až odkiaľsi z jasenického kostola. Krovie na kraji čistiny sa rozhrnulo a čierne psisko so spenenou papuľou a vyplazeným jazykom vyšlo z lesa. I oproti na drahej strane lúky sa zjavil podobný obludný zver a tretí vyliezol spomedzi stromov kúsok poniže. Keď zbadali ženskú postavu, srsť sa im zježila, začali skučať, zavýjať a zlostne brechať. Razom sú na dosah ruky, krúžia okolo nahej grófky, čo napochytre vyskočila z lúčneho pelecha, chvosty hrozivo napäté, srsť zježená. Začnú dorážať z jednej strany. Gáborka len uskočí, bosá a nahá, pomaly ustupuje dolu čistinou a psy dobiedzajú z troch strán, čeria zuby a zlostne dychčia ohnivým plameňom. Ani smelej grófke nebolo viac treba, vera, ani šaty nestihla /dvihnúť z trávy, len vzala bosé nohy na plecia a uteká pred dorážajúcimi netvormi. A psy stále útočia z troch strán, len štvrtú nechávajú Gáborke voľnú na útek. Nuž. uteká, čo jej sily stačia, zastaví sa až pred osadou Majer. Tu, na dohľad od prvých domov, psy posledný raz divo zavyli a stratili sa v hore.

Od vtedy grófka zďaleka obchádzala Žilín a nikdy viac už nepátrala po jeho strašnom tajomstve.

Štefan Meliš, Mgr. Stanislav Muntág: Kráľ Matej pod Manínom, Matica Slovenská, 2002

16 komentárov:

  1. Jáj, to neboli psi, ale Harakiri s Hirikom a Pánbožkom

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bol by si prekvapený ako tam krásne je!!!

      Ak chceš môžeme ísť spolu.

      Odstrániť
    2. Nazdar Anonymus. Hovoríš že je tm krásne, takže to tam zrejme poznáš. Keď sme tam boli my, najskôr sme nenašli vôbec nič, neskôr Čendo Žrec objavil zvláštne mohylovité útvary, ale nepodarilo sa nám zachytiť žiadne zvyšky valového opevnenia. Ty si tam obajavil niečo čo by sa dalo považovať za valy? Ak ano tak tam spolu môžeme ísť...

      Odstrániť
    3. Cendo88 pochádzam z Papradna a rád sa tam vraciam tú "papradňanskú" dolinu až po Javorníky mám hlboko v srdci a neustále tam nájdem niečo čo ma vracia do detských rokov a som tomu veľmi rád.

      Odstrániť
    4. Cendo88 prečítal som si tvoj príspevok o Modľacíne a potešilo ma odkiaľ si čerpal informácie.
      Som rád,že sa o túto súčasť histórie niekto zaujíma.
      Všetko naj v Novom roku a množstvo bohatých zážitkov.
      Zdraví JK.

      Odstrániť
  2. ba to hýrik chatu štiepal a harakiri na ceste spal

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Orgoň, myslím,že je asi detinské si myslieť,že tam niečo z toho "Hrádk" dnes nájdeš,tak ako nenájdeš nič z hradiska v Stupnom,ale myslel som,že je tam krásne,to je prírodné scenérie, pozostatky ľudovej architektúry,no ak to je málo tak prepáč.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ale ano, krásne tam je, o tom žiadna dilema. Veď aj my sme z tej oblasti takže dobre chápem o čom hovoríš. Ja som len myslel či predsa len nám nevieš ukázať niečo, čo nám ušlo. Hradiská a hlavne tie menšie hrádky ľudu púchovskej kultúry sú často rozpoznateľné iba ako nevýrazné terénne vlny a chce to niekedy poriadne sústredenie aby človek vedel odsledovať, ako opevnenie prebiehalo. Väčšinou to ale vieme odsledovať, no ale pri Žilíne akosi opevnenie uniklo mojej pozornosti. Takže nie, nieje to detinské, len som myslel že o tom hradisku vieš niečo viac...

      Odstrániť
    2. Viem o tom len z vyprávania "starých" z Papradna. Materiál bol údajne kedysi rozobraný,ale stálo by za námahu "premrviť" tú lokalitu. Či nie? Ja sa tam určite vyberiam Keď spomínaš odledovať-čo sa dá odledovať v tom Stupnom. Teraz sa nepýtam ironicky ale férovo. Ja som tam bol viackrát,ale mne to pripadá tak, že po tom hrádku tam už nikto nikdy nič nenájde. No som rád, že sa niekto o takéto "kopy"kamenia zaujíma.
      Zdravím a v Novom roku všetko naj. JK

      Odstrániť
    3. Ja som na Žeravici zatiaľ nebol, ale budúci rok sa tam chystáme. Štefan Meliš píše, že akropola má terasy, ale valové opevnenie tam zrejme nie je viditeľné. toto hradisko bude v blízkej budúcnosti tiež na našej stránke, ale rád by som najskôr získal z neho zopár fotiek.

      Odstrániť
    4. Som veľmi rád, že je niekto, kto sa o históriu Papradna zaujíma. Fakt jom potešený.
      JK

      Odstrániť
    5. Pre Orgoň 3:


      POVESTI

      Povesť o stratenom hrade
      So zánikom osady Spád je spätá zvláštna miestna povesť. Na kopci Žeravica stával vraj za starých čias hrad. Majiteľom hradu bol údajne rod Krajčoviechovcov. Z neznámych príčin sa hrad záhadne prepadol do skaly. Rozhodne sa nedá vylúčiť, že na tak výhodne čnejúcej skale hrad niekedy nestál a dokonca aj bývalá poloha obce svedčí o tom, že vznikla ako podhradie.

      Povesť „Balej a Turek“
      Krušné to boli časy za tureckých vojen. Pokojamilovní sedliaci museli byť stále v strehu. Turci prenikli hore Váhom až pod Javorníky. Jeden oddiel zamieril i do Papradnianskej doliny, vyrabovali Jasenicu a opäť zmizli ako hmla. Bolo len otázkou času, kedy sa vrátia. Na hornom konci dediny pod vysokým kopcom Bukovina je úzka dolina zvaná Potoky. Jej potok zurčí popod strmý zráz nízkeho vŕšku, ktorý nazývajú Hôrka. Pod Hôrkou čupilo zopár drevených chalúpok. Býval tu i mládenec Balej.
      Jedného dňa Balej kosil trávu a odrazu začul temný hluk. Zaostril zrak do diaľky a zbadal jazdecký oddiel v kúdeli prachu na ceste z Jasenice do Stupného. Ako vietor zbehol z Hôrky a kričal na plné pľúca: „Turci idúúúú“. Strhol sa poplach. Prestrašení ľudia sa uháňali do hory ukryť. Jeden z Turkov pricválal až pod Hôrku a zbadal utekajúcich ľudí. Hneď privolal svojich kumpánov, že ich idú pochytať. Balej keď to zbadal, ratoval ľudí: „Ľudia, nechoďte hore potokom, lebo vás Turci dohonia! Bežte hore na Bukovinu, tam vás nedostanú!“ Ľudia ho poslúchli a škrabali sa hore strmým kopcom sťa strecha. Kým Turci dobehli, ľudia sa už vyškrabali na krkolomný svah. Tam za nimi na koňoch nemohli. Balej už nestačil za svojimi na Bukovinu ujsť, tak sa vydal na druhú stranu – na Hôrku. Jeden Turek ho začal prenasledovať na koni. Balej trieli, čo mu sily stačia a Turek mu už takmer líže šabľou jeho krk. Zabudol však Turek, že nie je na šírych pláňach svojej domoviny. Po úzkom hrebeni hôrky bol chodníček iba pre jedného človeka, nie pre koňa. Keď už Turek chcel Balejovi hlávku zotnúť, šmykli sa tureckému vraníkovi nohy nad priepasťou a svišťiace ostrie šable tesne minulo svoj cieľ. Turek s koňom sa roztrieštili na márne kúsky. Rodná Hôrka zachránila život Balejovi i ostatným obyvateľom osady na jej úpätí, lebo keď lúpežníci zazreli smrť svojho kamaráta, dali sa do cvalu a zmizli. Nejaký čas bol od nich v okolí Papradnianky pokoj.

      Zdraví JK

      Odstrániť
  4. odkaz pre "JK" na Zeravici som bol aj ja xkrat a viem, ze tam po hradisku ostalo dost moc, len ked nevies co mas hladat, tak si toho nevsimnes, apropo mozeme sa stretnut a ist tam spolu (chystame sa ist to riadno vizualne preskumat), takze ak by si mal zaujem, neni problem.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Kto by vedel, akého tvaru mali byť tie valy na Žilíne: kruhové a concentrické alebo rovné a parallné a ktorým smerom orientované?

    OdpovedaťOdstrániť