.

piatok 10. januára 2020

Dolná Mariková – Šimunky


Kde sa nachádzajú?

Približne 1,5 km severozápadne od obce Dolná Mariková sa nachádza niekoľko ostrožných skalnatých vápencových výbežkov, tvorených bielymi dolomitmi z obdobia druhohôr (trias a krieda), ktoré sú z niektorých častí dediny aj dobre viditeľné ako výrazná biela skala, vyrastajúca ponad stromy v hornej tretine Michalovej. Najvýraznejšie a najširšie z týchto vápencových skalnatých brál, je vysoké asi 12-15 metrov a  nazýva sa Široká.  Tvorí severné ukončenie hrebeňa kopca Michalová (601 m n.m.), asi 250 m nad údolím Marikovského potoka, na jeho pravom brehu. 


Na brale Široká naši predkovia vybudovali výborne chránené hradisko. Okrem samotného brala Široká však bolo osídlené aj jeho bezprostredné okolie, pričom to je tvorené ostatnými spomenutými skalnými bralami a priestorom medzi nimi. V súhrne sa bralá a ich okolie, a teda aj celá lokalita nazýva Šimunky, alebo aj Dedkovec. K tomuto príznačnému názvu sa ešte vrátime. Prístup na túto lokalitu, zaujímavú tak z prírodného, geologického ako aj archeologického hľadiska, je možný dvomi spôsobmi. Buď môžete vyraziť z miestnej časti Kalužov, kde oproti firme Elstrote začína prudko stúpať cesta pre traktory a tá sa tiahne ponad židovský cintorín až k šimunským bralám. Druhou a na stúpanie menej náročnou možnosťou je ísť smerom na miestnu časť Kátlina, kde cca po 200 metroch od odbočky na Kátlinu je potrebné po moste cez potok odbočiť doľava a po asfaltovej ceste autom alebo peši pokračovať cca 700 metrov a v mieste, kde sa na túto asfaltku napája poľná (resp. traktorová) cesta po ľavej strane, je treba na túto cestu odbočiť (už iba pešo) a tá Vás cca po 400 metroch dovedie priamo k Šimunkám. Pod bralom nájdete prístrešok so stolom a lavičkami, ohnisko a našu historicky prvú informačnú tabuľu.



Výhľad z hradiska

Jednoduchý náčrt akropoly hradiska (Orgoň)

Pokus o vizualizáciu akropoly (Haden Sutton)


Popis hradiska

Samotné bralo Široká, tvoriace akúsi „akropolu“ opevnenia, má podlhovastý tvar, pričom jeho morfológia je pomerne komplikovaná. Cca polovica plochy, ktorá je celá lemovaná kolmými bralami, je pomerne rovná a pre osídlenie mimoriadne vhodná. Archeológ Juraj Malec uvádza, že „prehľadnú kontrolu nad dolinou umožňoval až na výnimku z južnej strany takmer kruhový výhľad.“ Táto časť sa končí cca v strede pôdorysu brala výraznou vyvýšeninou za ktorou opäť výrazne klesá do malej kotlinky vľavo a druhej vpravo, ktorá sa končí dnes už rozsypaným kamenným valom. V priestore vľavo bolo nájdených niekoľko predmetov a priestor svojimi rozmermi umožňoval postavenie jedného väčšieho domu. Vpravo za valom je taktiež dostatočne veľký priestor pre obydlie. Za týmito roklinkami terén prudko stúpa k skalnému hrebeňu, tvoriacemu najvyššiu časť hradiska. Na ňom je veľmi úzka a malá plocha, ktorá neumožňovala stavbu obytných objektov. Napriek tomu práve v tejto časti hradiska bolo nájdené veľké množstvo kovových predmetov. 


Pohľad na hradisko z vtáčej perspektívy




         Poloha na skalnej plošine podlhovastého tvaru a náväznosť na okolitý terén dáva lokalite charakter hradiska, ktoré nebolo potrebné príliš opevňovať. Takmer zo všetkých strán je totiž bralo prirodzene chránené vysokými a kolmými skalnými stenami, ktoré samé osebe znemožňovali v minulosti nepriateľovi podniknúť účinný útok. Preto stopy po opevnení nachádzame v podobe rozpadnutého kamenito-hlinitého valu len v južnej časti. Val tvoril prechod medzi centrálnou oválnou plochou a úzkym hrebeňom, tiahnucim sa oblúkom na južne položený kopec Michalová. Chránil už spomenutú kotlinku (akúsi vstupnú časť opevnenia) s rozmermi asi 8 x10 m vnútri areálu hradiska. Vstup na hradisko predpokladám vľavo od kamenného valu, avšak dôkaz o tom, v podobe viditeľnej brány neexistuje. Možno predpokladať, že opevnenie po zvyšku obvodu (tzn. po okrajoch skalných stien) tvorila iba drevená palisáda, resp. dokonca možno iba plot. Stopy po nich, ani stopy po drevenej bráne už nie je možné nájsť. Južným smerom od lokality prebieha súbežne niekoľko terás šírky 10-15 m. Jedna z nich nadväzuje na spomínaný kamenito-hlinitý val ako výrazná terénna hrana. Ak by sa potvrdilo, že ide o súčasť opevnenia hradiska, potom by sa dalo predpokladať, že areál mal najmenej dvojnásobnú rozlohu a jeho južný okraj siahal až po ďalšiu kamennú stenu, ktorá predeľuje svah Michalovej a nazýva sa Michalova skala. V okolí hradiska, na jeho západnom aj východnom úpätí, sa nachádza niekoľko pomerne výdatných vodných zdrojov-studničiek, ktoré slúžili obyvateľom a ktoré taktiež naznačujú, že bolo vhodné opevnenie rozšíriť okrem samotnej akropoly aj na priľahlý svah takým spôsobom, aby sa v jeho vnútri nachádzala studnička, ktorá tak mohla slúžiť obrancom v prípadne obliehania.
 
Mapka Širokej od Martina Olšovského vystihuje tvar aj morfológiu akropoly hradiska
 a zobrazuje tiež kamenný val, ktorý akropolu oddeľoval od ostatných častí hradiska

Ako už bolo uvedené vyššie, okrem názvu Šimunky sa pre lokalitu najmä v minulosti používal názov Dedkovec. Po prvý raz ho uvádza II. vojenské mapovanie Uhorska z tridsiatych rokov 19. stor. vo forme Djetkowetz. Neskôr sa zrejme chybou kartografie presunulo na susedný kopec. Ako uvádza archeológ Rober Májsky, „názov Dedkovec odkazuje na tzv. dedkov, čo boli nižšie chtonické božstvá v slovanskej mytológii, predstavujúce duše zosnulých predkov. Neskoršie obyvateľstvo týmto v historickej pamäti uchovávalo informáciu, že tu kedysi žili ich predkovia. Názov má preto jednoznačne stredoveký pôvod.“ Ďalej uvádza, že „postupom času dochádza k zmäteniu informácií, tak ako postupne vyprchávajú detaily historickej pamäte odovzdávanej naračnou formou. Na mape z II. vojenského mapovania Habsburských krajín … je označenie Dedkovec v tvare Djetkowetz umiestnené na stred vrchu Michalová, čo je všeobecné pomenovanie kopca aj dnes. Tí predkovia v dávnejších dobách vedeli, že na kopci mali sídla ich predkovia. Lebo dedkovia sú vlastne duše mŕtvych, ktoré mali v slovanskom náboženskom panteóne funkciu ochrancov príbytkov. Podľa Kosmasa ich vláčili so sebou aj pri presunoch obyvateľstva v podobe drevených sôch. Rovnaký prípad je aj označenie polohy Dedovec v Považskej Bystrici. Dnes sa toto pomenovanie vzťahuje na svahovitú polohu nad slovanským sídliskom, kde je zástavba rodinných domov. Ale ešte v 50. rokoch sa viazalo priamo na priestor náleziska.“ 

Detkovec na mape 2. vojenského mapovania

Treba uviesť, že lokalitu síce v odbornej literatúre po prvý raz uvádza pod pôvodným historickým názvom Dedková páter Povala keď píše: „Nálezy sekierok súhlasia s pamiatkami  a keramikou  kanelovanou z eneolitu, pochodiacou s výšinného sídliska Dedková v Marikovskej doline“). Avšak doposiaľ najstaršia známa písomná zmienka o polohe Šimunky/Dedkov v kontexte s jej pradávnym osídlením pochádza z obecnej kroniky Marikovej a je datovaná v roku 1941. V uvedenom roku kronikár zapísal tento záznam:  „Kátlina – Katlinské kopanice, sú vôbec najstaršie kopanice marikovské, na mieste ktorých stála kedysi samá obec Mariková. Dôkazy o tom sú: starý mlyn na „Šimunkách“, v blízkosti „Žiarec“ a na protiležiacich vrchoch vystavená najstaršia kopanica, kde na jednom mieste je roľa, pomenované „pri cintoríne“.  Aj z uvedeného zápisu je celkom zrejmé, že lokalita stále zostávala v pamäti ľudu ako najstaršia časť Marikovej, čo je vzhľadom na jej osídlenie v období včasného stredoveku skutočne pozoruhodné.

Archeologické prieskumy

Prvé archeologické nálezy na Šimunkách objavil v 70. rokoch Štefan Meliš, ktorý na severnom úpätí skalných brál v tej dobe našiel niekoľko črepov púchovskej kultúry.  K výskumu lokality však tento nález neviedol. Až neskôr, člen archeologického krúžku v Považskej Bystrici,  Gašpar Zemančík v 90. rokoch 20. storočia náhodne na brale Široká objavil niekoľko železných predmetov (hrivny), ktoré trčali zo zeme. O tomto náleze informoval Štefana Meliša a ostatných členov a následne v rokoch 1997 – 2000 bolo na nálezisku prevedených niekoľko výskumov uvedeného krúžku pod vedením archeológa Jozefa Moravčíka. Počas tohto výskumu sa podarilo z lokality získať pozoruhodne veľké množstvo prevažne železných predmetov z obdobia Veľkej Moravy. Medzi predmetmi sa nachádzalo okrem iného niekoľko typických ostrôh z druhej polovice 9. / začiatku 10. storočia, sekerovité hrivny, čerieslo, pluh, pílka, kosák, kosy, súčasti konského postroja (napr. krížové kovanie konskej ohlávky), množstvo železných častí vedierok, kľúč, nožíky a množstvo ďalších predmetov, z ktorých najluxusnejší je pozlátený gombíkovitý prívesok s tepanou výzdobou rastlinným ornamentom. Taktiež tu našli stopy po spracovaní železa (železná struska), čo nasvedčuje existencii kováčskej dielne. Medzi železnými predmetmi však dominuje pomerne veľké množstvo hrotov šípov z obdobia Veľkej Moravy, a to jednak šípy so spätnými krídelkami, používané typicky domácim slovanským obyvateľstvom, ale okrem nich tu bolo oveľa väčšie množstvo romboidných  streliek, ktoré používali kočovníci v ranom stredoveku. Podľa slov pána Štefana Meliša a Martina Olšovského, väčšina streliek romboidného tvaru sa našla v rozpadnutom kamennom vale. Naproti tomu viaceré  slovanské strelky so spätnými krídelkami sa našli v priestore mimo hradiska. Umiestnenie streliek teda nasvedčuje tomu, že obrancovia strieľajúci von z hradiska na útočníkov používali iné strelky ako útočníci, ktorí svoj útok sústredili práve na najzraniteľnejšiu časť opevnenia – na kamenný val. Okrem toho členovia krúžku objavili pomerne veľké množstvo typickej slovanskej keramiky s vlnovkami, vodorovnými ryhami a typickým okrajom. Popri slovanskej keramike však na hradisku a v jeho okolí našli taktiež úlomky keramiky z obdobia bádenskej kultúry (eneolit) a niekoľko nálezov z obdobia púchovskej kultúry. Niekoľko železných hrotov šípov z kuše z uvedeného výskumu nasvedčuje využitie hradiska  aj v období vrcholného stredoveku a začínajúceho novoveku, čo by mohlo poukazovať napr. na pobyt bratríckych skupín na tomto opevnení. Správu z výskumu ako aj všetky nálezy zverejnili v knihe Olšovský, Meliš, Moravčík: Po stopách predkov, ktorá vyšla v roku 2008.






Nálezy ktoré publikoval J. Moravčík v roku 2000

Po roku 2008 sa v okolí hradiska objavili stopy po vykrádaní lokality detektoristami, pričom na jednom z kameňov bola napríklad odložená bočnica zo zubadla (z konskej ohlávky), ktorá svojim tvarom zodpovedá typickej bočnici, využívanej v období Veľkej Moravy. Pre detektoristu to zrejme nebol dosť dobrý nález na to, aby si ho zobral a položil ho na kameň, aby mu nerušil signál. Pre Trenčianske múzeum bol tiež získaný veľmi zaujímavý súbor detektorových nálezov z priestoru hradiska, ktorý tvorí jedna včasnostredoveká ostroha, prevliečka ostrohy, súčasť vedra a dva zahnuté nože s okom v mieste rukoväte, ktoré sú typické pre púchovskú kultúru. Ostroha a prevliečka nesú výrazné stopy prepálenia silným žiarom.

Bočnica zubadla (Veľká Morava)



V roku 2016 preto členovia Občianskeho združenia Hradiská spolu s Trenčianskym múzeom v Trenčíne zorganizovali záchranný archeologický výskum lokality. Prvý krok, ktorý sme podnikli, bolo vyčistenie hradiska od náletových drevín a hustého kríkového porastu. Plocha hradiska bola totiž pred rokom takmer nepreniknuteľná. Počas 2 dní výskumu sme vykopali jednu sondu o rozmeroch 1x2 metre a okrem toho každý kovový nález, nájdený s detektormi kovov bol zadokumentovaný malou sondou s rozmermi 40x40 cm. Zrejme vďaka spomenutému hustému porastu, ktorý na hradisku v minulých rokoch bol, neboli niektoré časti hradiska tak vyplienené nájazdami vykrádačov, ako sme sa obávali. Našli sme viacero včasnostredovekých nožov, strelky zo šípov, kovania, ataše z vedierok, a ďalšie menšie kovové nálezy. Z nášho pohľadu najúžasnejšími nálezmi boli dve motyky z obdobia Veľkej Moravy, z ktorých jedna je zachovaná  v takom dobrom stave, že by sa s ňou dalo aj dnes bez problémov kopať na roli. Ďalším veľmi zaujímavým nálezom, akých ani na iných miestach nemáme na Slovensku zadokumentovaných veľa, je výborne zachovaný kľúč od domu, takisto pravdepodobne z obdobia Veľkej Moravy. Spomeniem tiež fragment jazdeckej ostrohy. Z nálezov, ktoré radíme do obdobia prelomu letopočtov (Púchovská kultúra) môžem spomenúť množstvo hrubostennej keramiky s typickou keltskou výzdobou, kremeň, ktorý mohol slúžiť ako časť kresadla, časť železnej šatovej sponybronzový závesok, ktorý je zaujímavý tým, že bol reutilizovaný zo zlomeného náramku. Žiaľ výskum ďalej z dôvodu nezáujmu archeológa Trenčianskeho múzea nepokračoval, a tak nebolo možné priniesť ďalšie dôkazy o osídlení hradiska. Napriek tomu boli počas výskumu získané nečakane hodnotné archeologické nálezy, ktoré posunuli poznanie o osídlení lokality.


Kľúč od slovanského domu

Bronzový prívesok 
Plocha hradiska počas výskumu



Strelka



Motyka z obdobia veľkej Moravy

Ďalšia strelka

Typická keltská keramika

Stredoveká keramika s vodorovnými ryhami môže byť datovaná do 12.-13. storočia
 (do obdobia Tatárskeho vpádu) 


Význam hradiska

Aký význam mohlo mať hradisko, ležiace tak ďaleko na severe a pomerne zastrčené v doline, neposkytujúcej príliš vhodný priestor pre poľnohospodárstvo, ktoré predstavovalo pre ľud v minulosti hlavný zdroj obživy? V okolí hradiska sa zatiaľ nenašli výraznejšie dôkazy o osídlení v období eneolitu, púchovskej kultúry, ani Veľkej Moravy. Nie sú tu ani stopy po využívaní nerastných surovín, ktoré by motivovali k osídleniu horských častí Slovenska. Naproti tomu nálezy zo samotnej plochy hradiska z obdobia Veľkej Moravy svojim množstvom a kvalitou poukazujú na to, že v tomto období sa na hradisku nachádzalo väčšie množstvo bojovníkov s koňmi (konský postroj a viacero ostrôh), ale aj civilné obyvateľstvo (poľnohospodárske nástroje, kľúče, hrivny, spracovanie železa, vedrá). Toto civilné obyvateľstvo spolu s bojovníkmi sa v istom momente evidentne na hradisku zhromaždilo a spolu sa snažilo ubrániť útoku nepriateľa, čo sa im však zrejme nepodarilo. Svedčí o tom skutočnosť, že na hradisku sa našlo na malej ploche také množstvo nálezov, aké sa nachádza práve v prípadoch katastrofických horizontov, resp. násilných zánikov. Opevnenia, ktoré nezanikli počas útoku a neboli násilne zničené, obsahujú často malé množstvo nálezov, pretože obyvatelia ich opustili dobrovoľne a majetok si zobrali so sebou. Veľké množstvo staromaďarských streliek, ako aj ďalšie výrazné stopy po násilnom zániku hradiska napovedajú, že Šimunky sa stali terčom veľmi intenzívneho útoku Starých Maďarov. Kmene Starých Maďarov na začiatku 10. storočia na území Slovenska zničili niekoľko hradísk, napríklad hradisko Bojná – Valy. Podobný osud pravdepodobne postretol aj hradisko v Marikovej. Útok bol pravdepodobne veľmi mohutný a s vysokým počtom útočníkov, nakoľko výšinná poloha a opevnenie dávali obrancom veľkú výhodu v prípade útoku, ktorú je možné vo všeobecnosti prekonať iba vysokou početnou prevahou. Zaujímavosťou je, že sa jedná zrejme o najsevernejšie hradisko, ktoré na našom území zničili Starí Maďari. Nemenej zaujímavé je, že severná časť Slovenska zrejme vo všeobecnosti nepatrila medzi ciele útokov Starých Maďarov a dokonca toto územie dlhú dobu ani po vzniku Uhorska ešte nepatrilo Uhorskému kráľovstvu.
Šípy zo Šimuniek (Pieta 2016)

Prečo si teda títo kočovníci, ktorí inak na Slovensku nezničili veľké množstvo hradísk, dali toľkú námahu na to, aby zničili dobre opevnené hradisko hlboko v lesoch Javorníkov? Dôvodov mohlo byť viacero. Podľa môjho názoru však tento útok súvisí s pravdepodobnou strážnou funkciou Šimuniek. Ako uvádza archeológ Peter Schreiber, „pod Šimúnkami sa nachádza menšia križovatka ciest, ktorou sa dá pokračovať do Hornej Marikovej a ďalej až na hrebeň Javorníkov. Z hľadiska polohy Šimúniek však zaujímavejšia môže byť bližšia cesta do Kátliny (miestna časť Dolnej Marikovej). Lesnými cestami cez Kátlinu sa môžeme dostať do doliny Bielej vody. Práve tu sa nachádzajú ďalšie dve lokality, ktoré by teoreticky mohli súvisieť aj s osídlením na Šimúnkach.“ Okrem toho aj ďalší archeológ Juraj Malec v dizertačnej práci uvádza, že „vzhľadom na výrazne exponovanú polohu a taktiež úplnú absenciu murovanej architektúry tu predpokladáme jednoduchšie drevené opevnenie pravdepodobne len so strážnou a pozorovacou funkciou nad priľahlou komunikáciou, vedúcou dolinou potoka.“ Ja dodávam, že dolina Bielej vody je jednou z historických trás, vedúcich z územia Slovenska na územie Moravy. Pri pohľade na mapy vojenského mapovania Uhorska z 18. a 19. storočia vidieť okrem trasy na Kátlinu tiež od Šimuniek zaujímavú vetvu ciest, vedúcu cez Klieštinu- Strážisko (v tomto kontexte taktiež mimoriadne zaujímavý názov lokality) a potom ďalej na Mostište a Mestečko, čo už je spomínaná dolina Bielej Vody. Zároveň si treba uvedomiť, že v stredoveku neviedli cesty v okolí Púchova a Považskej Bystrice po brehu Váhu ako je to dnes, pretože tento breh nebol spevnený a bahnité nestabilné brehy predstavovali pre kone aj vozy problém. Preto v tých dobách sa volili radšej trasy po hrebeňoch alebo jednoducho cez lesy. Cesta vedúca popod Šimúnky sa tak javí ako jedna z možných historických trás vedúcich z Považia (resp. z historického Nitrianska) smerom na Moravu. 

Útok Starých Maďarov na hradisko (múzeum Hlohovec)


Je preto pravdepodobné, že hradisko na Šimúnkach malo za úlohu strážiť túto cestu a jeho dobytie alebo obsadenie malo preto dôležitý strategický význam. Zrejme z toho dôvodu bolo hradisko osídlené až v 4 historických obdobiach od eneolitu cez púchovskú kultúru a Slovanov až po neskorý stredovek. Práve pre jeho umiestnenie pri starej komunikácii, nález železnej trosky, hrivien a množstva železných nástrojov nemožno vylúčiť, že okrem strážnej funkcie tu bolo aj miestne centrum správy a obchodu. Súčasná dvojitá alebo až trojitá funkcia ako strážny bod, centrum obchodu a regionálne centrum okolia vôbec nie je vylúčená. Na hradisku mohol žiť miestny veľmož s rodinou a v čase hroziaceho útoku sa na opevnení mohla zhromaždiť početne významnejšia posádka bojovníkov, aby dokázala opevnenie lepšie brániť. A zrejme aj preto mohli mať Starí Maďari v 10. storočí záujem na tom, aby pevnosť dobyli. Zaistili si tak nie len korisť, ale aj jednu z prístupových ciest na západ,  možno v rámci jedného zo smerov útoku na severnú Moravu. V kontexte osudu ostatných nitrianskych oblastí, kde sa predpokladá skôr spolupráca Maďarov a Slovanov na našom území (viacerí veľmoži sa zrejme s Maďarmi dohodli, a výmenou za to, že uznajú ich zvrchovanosť, Maďari ponechali veľmožom majetky a výhody a ich a „poddaných“ nechali žiť ako doposiaľ), je zaujímavé, že práve obrancovia Šimúnok nepristúpili k takejto dohode, Maďarom sa nepodriadili a bojovali urputne až do konca. Či dôvodom ich vzdoru bol tvrdý naturel, ktorý majú mnohí obyvatelia Marikovej ešte doposiaľ, alebo sa jednalo o iné faktory (napríklad, že na hradisku bola vysunutá moravská posádka, ktorá mohla mať rozkazy brániť pevnosť za každú cenu) sa už nedozvieme. Príbeh o dobytí Šimúnok ako lokálneho centra a strážneho bodu a o urputnom boji obrancov je však zaujímavým príbehom statočnosti a odvahy slovanských obrancov hradiska, na ktorý môžeme byť právom hrdí.

Orgoň

Literatúra:   

Mgr. Juraj Malec: Sídliskový obraz stredného Považia v stredoveku, dizertačná práca, Praha 2012
Malec 2010 – J. Malec: Drobné stredoveké fortifikácie na strednom Považí (12. stor. – pol. 16. stor.). Zbor. SNM 104 – Arch. 20, 2010, 119 – 138.
Meliš 2003 – Š. Meliš: Papradnianska dolina v dobe slovanskej (hradištnej). Polazník 1/4, 2003, 5.
Povala G.: Výskum výšinného sídliska v Mestečku pri Púchove za spolupráce ZDŠ v Záriečí. Vlastivedný sborník Považia VI, 1964, Banská Bystrica 1964, 259 – 261, cit.: s.259
Moravčík 2000 – J. Moravčík: Prieskumy opevnení v okolí Považskej Bystrice. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v r. 1998, Nitra 2000, s. 131-133.
Moravčík 2002 – J. Moravčík: Opevnenia severozápadného Slovenska. In: Vlastivedný sborník (zborník) Považia 21, 2002, s.7-36.
Profantová/Profant 2004 – N. Profantová/M. Profant: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Praha 2004, s. 6-259.
K. Pieta: HROMADNÉ NÁLEZY Z PROSIEKA A VYŠNÉHO KUBÍNA, Poznámky k včasnostredovekému osídleniu Liptova a Oravy, Slovenská archeológia, 2016, 2
Martin Olšovský, Štefan Meliš, Jozef Moravčík: Po stopách predkov, Archeológia Stredného Považia od praveku po stredovek - súbor dokumentov a fotografií, vydal vlastným nákladom Martin Olšovský v roku 2008 v počte 4 kusy.

Foto:

Pohľad na kamenný val oddeľujúci akropolu od spodnej časti hradiska

Ešte jeden pohľad na rozsypaný val

Jeden z výrazných terénnych zlomov v spodnej časti možného hradiska


Hrebeň, ohraničujúci okrej hradiska a vedúci k Michalovej skale

Naša tabuľa



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára