.

pondelok 27. októbra 2014

Bojová taktika Maďarov a iných kočovníkov

Bojová taktika Starých Maďarov na prelome 9. a 10. storočia spôsobila nemalé vojenské porážky veľkým európskym armádam vtedajšieho sveta a stála za úspešnými dobyvateľskými výpravami tohto etnika, ktorým v konečnom dôsledku podľahli aj naši predkovia vládnuci v Nitriansku či na Morave. Pozrime sa preto trochu bližšie na tento úspešný spôsob boja. 

Podobnú bojovú taktiku ako Maďari mali aj iné kočovné národy. Najstaršia správa o takomto štýle boja opisuje spôsob boja Partov. Veľmi obrazný opis od Plutarcha uvádza, že „... Parti sa rozostúpili a začali z diaľky strieľať zo všetkých strán. Od tej chvíle boli Rimania v ťažkej situácii, lebo i keď ostávali vo svojich zovretých šíkoch, aj keď chceli postúpiť, utrpeli rovnaké škody, ale nepriateľom nespôsobovali nič. Parti ich bili a zároveň unikali pred ich strelami. Takouto šikovnosťou vynikali hneď po Skýtoch. Niet vari nič rozumnejšie, ako sa pri zachraňovaní na úteku aj brániť a zbavovať sa tak hanebnosti tohto úteku. Pokým Rimania dúfali, že Parti vystrieľajú svoje šípy a zdržia sa v boji, alebo sa rozhodnú pre boj zblízka, nestrácali bojové odhodlanie. No keď zistili, že neďaleko stojí hromada tiav na ktorých je veľa striel a šípov, a že odtiaľ si ich berú jazdci z predných šíkov, Crassus stratil smelosť, lebo nenachádzal žiadne východisko..."





Zo spôsobu boja nomádov, je zrejmé, že jazdec nikdy nemohol niesť so sebou veľmi veľa šípov, pretože by mu prekážali pri pohybe, ale na ich doplnenie slúžil v prvom rade stojaci zásobník, čo je spomenuté aj v citovanom Plutarchovy pri ťavách. 

Údaje o taktike boja Starých Maďarov možno vyčítať z diela Mauríkia, Masúdího a Leva Múdreho. 

Zostavenie maďarských bojových šíkov pritom tieto 2 pramene opisujú pomerne rozdielne. Podľa Leva Múdreho stáli ich oddiely v malých skupinách s počtom okolo 1 000 osôb. Frontová línia bola hustá, vzdialené oddiely sa nachádzali v malej vzdialenosti k bojovej línii. Arabský autor Masúdi súčasne píše o bojovom usporiadaní Maďarov a Pečenehov pri spoločnom útoku na Konštantínopolv roku 934. Maďarské a aj pečenežské vojsko malo pravé a ľavé krídlo a v strede sa nachádzalo hlavné vojsko. Pečenežské bočné krídla pozostávali z vojenského oddielu o sile asi 1 000 mužov. „Potom, ako sa zoradili do bojových línií, zasiahli jazdecké oddiely pravého krídla hlavné byzantské oddiely krupobitím šípov. Medzitým sa ľavé krídlo premiestnilo. Jazdecké oddiely ľavého krídla jazdili tiež okolo a ostreľovali byzantské hlavné oddiely šípmi. Medzitým sa dostali tam, odkiaľ odišli jazdecké oddiely pravého krídla. Krupobitie šípov teda pokračovalo a jazdecké oddiely sa točili ako mlynské kolo v kruhu. Turecké krídla a hlavné vojsko sa ale nepohli." Z pokračovania potom vyplýva, že úlohou Pečenehov bolo narušiť byzantské bojové šíky. Keď potom narušené byzantské vojsko začalo útok proti dovtedy pokojne stojacemu maďarskému hlavému vojsku, otvorila sa im najprv cesta a boli pokrytí krupobitím šípov. Toto mračno šípov potom s konečnou platnosťou spečatilo osud byzantského vojsk: „Jazdecké oddiely sa objavovali sprava aj zľava. Už aj tasili meče. Horizont sa zatemnil..." - takto končí opis boja Masúdi.




Aj keď sa oba opisy bojov od seba odlišujú, majú niečo spoločné. Oba bitevné šíky sledovali narušenie a rozbitie hustých radov nepriateľov. Špeciálnou metódou bol zdanlivý útek: keď protivník útočil, stiahli sa a vábili ho za sebou, a tak sa pokúsili celkom narušiť jeho šíky a pokiaľ to bolo možné, usilovali sa vyhnúť zrážke. Hlavným bojovým prostriedkom bol luk a šípy, čo im umožnilo nečakať na protivníka vybaveného obrannými zbraňami a nemuseli sa zapliesť do boja zblízka s nepredvídateľným koncom. 

Dôležitou súčasťou ich taktiky ako sme už vyššie spomenuli bolo zabezpečenie dostatočného množstva šípov a ich neustály prísun počas boja. Náklad sa musel nachádzať v bezprostrednej blízkosti vojska. Ak spočítame narušenie, decimovanie a prenasledovanie nepriateľských šíkov, je jasné, že tulce bojovníkov, ktoré samé osebe mali iba veľmi obmedzenú kapacitu, museli byť viackrát znovu naplnené. Na spôsob útoku ako mlynského kolesa, z rôznych strán, potrebovali nespočetné šípy. Je isté, že určitý počet jazdcov potreboval aj veľa batožiny. Uvádza sa, že pre každých 10 ľudí bolo treba jedného koňa naloženého zbraňami a proviantom. Prevzatie munície sa dialo plánovane, preto bolo každé naložené zviera označené, ku ktorej jednotke patrí. Ak vezmeme všetky tieto hľadiská do úvahy, získame obraz zostaveného, dobre členeného, organizovaného a vedeného vojska. 

V diele Leva Múdreho a Mauríkia je možné nájsť aj údaje o zbraniach a boji zblízka: „Na pleciach niesli kopiju, v ruke držali luk," Toto tvrdenie však archeológia zaoberajúca sa obdobím príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny nemôže dokázať. V hroboch z uvedeného obdobia je práve kopija veľmi zriedkavá, oficiálne je ich zaznamenaných len asi tucet Preto je možné predpokladať, že táto časť z Mauríkia sa vzťahuje na Avarov. Pre avarské hroby sú kopije skutočne charakteristické. Ich počet na jednom pohrebisku dosahuje alebo presahuje celkove počet všetkých kopijí nájdených v maďarských hroboch. Rovnako je aj výstroj a pravdepodobne ochrana koňa platná pre Avarov. Hlavnou zbraňou Maďarov pre boj zblízka bola šabľa. Šabľa ľahkej jazdy však nemohla byť úspešne použitá v uzavretom útoku s ťažko vyzbrojeným jazdeckým vojskom. Maďari sa tomu preto pokiaľ možno vyhýbali.

maďarský tulec na šípy

Pri maďarských porážkach počas nájazdov na západ hrali zrejme podobné znalosti svoju úlohu, ale pre nedostatok priamych prameňov to možno len predpokladať. V boji pri Riade (933) bolo maďarské vojsko proti ťažko vyzbrojenému jazdectvu bezmocné. Cisárske jednotky sa nerozutekali, ale podnikli protiútok. Zdanlivý útek Maďarov sa zmenil na skutočný útek. Ako píše Widukind, „rozbehli sa na útek tak, že v okruhu 8 míľ nebolo možné nikoho zastihnúť, ani zajať". Ale ako sa dozvedáme, nemali ani inú možnosť ako útek, pretože ich tábor bol obsadený Nemcami. Keďže už vieme, že Maďari si v priebehu boja museli pomerne často dopĺňať tulce, ľahko pochopíme akou pohromou pre nich bolo, keď sa celá munícia, nachádzajúca sa v maďarskom tábore, dostala do rúk nepriateľa. Preto nemali možnosť pokračovať v účinnej bojovej metóde - obrane z diaľky. Šabľami nemohli dlho bojovať proti ťažko ozbrojeným Nemcom. Pri Riade mala časť maďarského vojska ešte šťastie a mohla sa zachrániť. Možno nestratili všetky svoje zásobovacie kone a mali ešte dosť šípov, ktorými si zaistili ústup. V bitke na Lechu (955) sa však stretli Maďari s oveľa lepšie pripraveným protivníkom. Ako v predchádzajúcom prípade, stratili Maďari svoj tábor a možnosť doplnenia zásob. S prázdnymi tulcami mohli sotva statočne bojovať. Dobre pripravení protivníci už vedeli, že maďarskí jazdci nie sú bez svojich šípov takí nebezpeční. Odvážili sa preto proti utekajúcim bojovať a vyhladili najväčšie maďarské vojsko tohto nájazdu. 

Absolútny koniec ich tradičnej taktiky spôsobila zmena vyzbrojenia. Vo vojsku sv. Štefana a snáď tiež už u Gejzu mali ľahko vyzbrojené jazdecké oddiely už len podradné miesto. Luk a šípy už boli v tejto dobe vo výzbroji maďarských vojsk celkom potlačené.

Spracoval Orgoň podľa:

K. Meszterházy: Taktika Maďarov v čase ich príchodu do Karpatskej kotliny a ich zbrane so zvláštnym zreteľom na tulce. Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska., SAHI, 2008

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára