Hradisko Tupá skala leží severne od obce Vyšný Kubín. Jedná sa o výraznú vyvýšeninu (relatívna výška 300 m). Severná strana Tupej skaly s rozlohou asi 4 ha je šikmo sklonená, kým južná náhle končí 40—50 m hlbokými skalnatými stenami. Od severu, t. j. z prístupnej a strategicky osobitne citlivej strany, je sídlisková plocha prehradená zemným valom, v ktorom sú zachované dve brány. Pôvodne tu bola iba jedna, a to v severovýchodnej časti opevnenia. Druhá bola vytvorená v novoveku.
Hradisko vybudoval a využíval ľud lužickej kultúry v neskorej dobe bronzovej a začiatkom doby halštatskej. Jednalo sa o osobitnú vetvu lužickej kultúry, tzv. oravskú skupinu lužickej kultúry, ktorá má určité vlastné špecifiká v porovnaní s lužickou kultúrou v iných regiónoch.
Išlo o dôkladne opevnené hradisko na úrovni kmeňového náčelníka s bojovou družinou. Tým sa podstatne líši od iných neopevnených či otvorených osád. Tu sa mohla sústreďovať remeselná výroba, najmä spracúvanie kovov, kostí, ale i hrnčiarstvo a iné, čím sa postupne sídlisko stávalo strediskom výroby, obchodu a správy k nemu prislúchajúceho územia. V každodennom živote možno predpokladať, že zabezpečovalo plynulý chod prác i bezpečnosť obyvateľstva v okolí
Hradisko na ortofoto mape z roku 1950. Je na nej dobre viditeľný val a j vstupná brána |
K hradisku prináležalo aj sídlisko pod ním, s rozlohou viac než 20 ha. Možno predpokladať, že tu boli ohrady, dvory, ba i príbytky časti poľnohospodárkeho, či pastierskeho obyvateľstva.
Opevnenie
Opevnená plocha má obdĺžnikový tvar približných rozmerov 200 x 400 m, orientovaná je na dĺžku smerom V—Z. Tupú skalu ako sídlisko spomína roku 1859 už Michal Kubínyi (Prässburger Zeitung 13. 2. 1859), ktorý zo svojich tunajších pozemkov vlastnil celú zbierku bronzových pamiatok. Prehodnotenie a zaradenie nálezov z Tupej skaly urobil neskoršie J. Eisner a V. Budinský-Krička. V 60. a 70. rokoch sa tu konal archeologický výskum pod vedením P. Čaploviča. Ukázalo sa pritom, že sídliskové objekty stáli takmer na celej ploche Tupej skaly.
Ťažisko opevnenia hradiska spočívalo na mohutnom násype zemného valu, ktorý z dolnej strany dosahuje niekedy výšku 10 i viac metrov. Materiál na jeho navŕšenie pochádza z najbližšieho okolia a je viazaný nepravidelne umiestenými kameňmi. Len vo vrcholových partiách sa vyskytuje kamenné murivo lícované z vonkajšej strany. Po drevenej rampe sa nezachovali stopy. Mohla ju však nahradiť rampa z hliny a kameňa, nivelovaná do sídliska. Na nej sa zistili ohniská, popol, kosti a črepy, a bola zreteľná v profile zemného valu. Táto nábehová rampa z nahromadených a z vonkajšej strany i lícovaných kameňov, krytá stvrdnutou vrstvou zeminy, bola v priestore kamenného muriva doplnená drevenou palisádou. Palisáda mohla byť zhotovená z guľatiny, uložená na spôsob zrubu.
Neskoršie došlo k nadstavbe zemného valu o viac než 200 cm výšky. Po celej dĺžke v rozpätí 4 a 7 m bolo stavané kamenné murivo v troch radoch, viazané drevom a zasypané zeminou. Na takto zvýšenom podklade bola postavená nová zrubová konštrukcia, ukotvená aj o masívne stĺpy zasadené miestami vedľa, inde priamo v kamennom múre. Koruna valu pozostávala teraz zo 4 m širokého stupňa s výhľadom do okolia a 3 m širokého nižšieho stupňa na manipuláciu či priestor pre prísun, všetko zakryté spoločnou do sídliska sklonenou strechou.
Do násypu valu v severovýchodnej časti bola osadená vchodová brána. Táto brána má viac než 1 m zvýšený priechod rozmernými pieskovcami, ktoré pôvodne škarpovito viazali valový násyp okolo vchodu a vrát.
Vnútorná zástavba
Všetky sídliskové objekty ktoré stáli vo vnútri hradiska, boli oddelené od vnútornej strany telesa valu kamenným múrom. Priestor medzi nimi bol strategickou komunikáciou v čase nebezpečenstva a podľa črepov zásobnic mohol slúžiť i pre zásobu vody ako nárazová požiarna rezerva.
Ak zhrnieme poznatky o urbanistike sídliska, môžeme rozpoznávať predovšetkým jeho fortifikačné stavby — krytú drevenú palisádu — a potom obytné i výrobné objekty. Dve fázy v stavbe palisády naznačujú jej vývoj a zvyšky kamenného na sucho kladeného muriva prezrádzajú, že šlo skutočne o mohutne opevnené hradisko.
Celková urbanistika sídliska sa odráža v obytných a výrobných objektoch zoradených v radoch. Objekty na prípravu jedál mali okrem ohniska s kolovou jamkou nablízku aj zásoby potravín, najmä obilie, luštěniny a mäso. Bývali obyčajne vymazané hlinou a orientované na juh. Striedavo medzi obytnými boli situované výrobné objekty, charakterizované vysokožiarovými ohniskami, nádobami zapustenými do podlahy a odlišnou dispozíciou interiéru. Jeden z nájdených objektov bol kováčskou či zlievačskou dielňou na opravu pracovného i bojového výstroja. Medzi radmi týchto objektov boli priechody na spôsob ulíc sledujúcich smer valu. Počet takto vybudovaných objektov na ploche sídliska možno odhadovať na viac než 300, ak neberieme do úvahy ostatné plochy slúžiace pre pomocné, technické, komunikačné a sociálne účely. Najmä v západnej, najnižšej časti možno predpokladať ťažisko týchto zariadení.
Keramika
Najstaršiu keramiku na sídlisku reprezentujú žliabkované a tuhované lužické črepy, nájdené v spodných vrstvách sídliskových objektov a v násype obranného zemného valu. Z mladšej zdobenej keramiky sú črepy ryhované v podobe ihličnatej vetvičky alebo zväzkov rýh. Častým tvarom sú bezuché nezdobené hrnce s okrúhlymi i pozdĺžnymi hrboľkami pod ústím. Osobitnú skupinu keramiky tvoria na sídlisku rozmerné zásobnice, umiestené jednak v objektoch, jednak v komunikačnom priestore. Niektoré zásobnice neboli zapustené do podlahy.
Vonku umiestené zásobnice mali väčšie dná, masívnejšie steny a pripomínali vakovité nádoby s hrboľatým povrchom. Mohli slúžiť na zásobu vody, kým zásobnice vo vnútri objektov s malým dnom sa používali na uloženie potravín. Väčšina z nich mala po dve alebo štyri pásikové uchá a dve alebo štyri jazykovité výčnelky v dolnej polovici. Tie mali stabilizačnú funkciu a umožňovali prenášanie alebo akékoľvek premiesťovanie zásobníc.
Z keramických výrobkov sú tu ešte početné ťažidlá vretena diskovitého alebo kužeľovitého tvaru, tkáčske závažia a kamenné drvidlá. Z kameňa boli aj pozdĺžne osličky s prevŕtanou dierkou. Na sídlisku sa používali kostené šidlá, hladidlá a mlaty z parohoviny. Azda píšťalkou mohla byť kostená, na povrchu krúžkami zdobená rúrka.
Kov
Z kovových predmetov sú najpočetnejšie ihlice s krížovou hlavicou, tzv. oravský typ, trojuholníkové pliešky a fragment bubienkovej halštatskej spony. Ďalej sa našlo bronzové dláto, ihlica, fragment náramku, špirálová trubička a plechová puklička so zahnutými koncami. Z bojového inventára sa našla časť bronzového okutia štítu, 8 trojbokých, 1 dvojboká a 2 kostené strelky.
Napokon sú tu zrná obilia so zrnami prosa, hrachu a bôbu. Nechýbali ani mlecie žarnovy na spracúvanie obilia.
Celkove nálezový inventár z Tupej skaly nevybočuje z rámca halštatskej výroby na iných sídliskách tohto obdobia.
v pozadí Tupá (vľavo) a Ostrá skala |
Po zničení halštatského opevneného sídliska na Tupej skale presťahoval sa život na Ostrú skalu, kde už v dobe halštatskej existovalo menšie sídlisko, ktoré bolo rozrušené mladšími zásahmi, a preto jednotlivé zvyšky (keramika) sa nachodia v sekundárnej polohe.
Spracoval: Orgoň
Lit:
Pavol Čaplovič: Orava v praveku a včasnej dobe dejinnej, Osveta 1987
Pavol Čaplovič: Mladohalštatské sídlisko Tupá skala nad Vyšným Kubínom, Archeologické rozhledy, XVI, 1964Foto (Ipea O.z.):
Pohľad na hradisko ( v pozadí val) |
Osada Mokrý kút. OZ Ipea sa v nej venuje experimentálnej archeológii zameranej na obdobie lužickej kultúry. Vpravo zrekonštruovaný príbytok lužickej kultúry. V pozadí Tupá skala. |
Rez valom |
Kopie lužickej keramiky |
Brána |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára