.

utorok 20. septembra 2022

Zbručský idol

Známou sochou objavenou archeológmi v roku 1848, ale nedoloženou v prameňoch, je tzv. Zbručský idol. Na vyzdvihnutie veľkého kamenného kvádra z dna rieky bolo treba tri páry volov. Idol pravdepodobne pochádza z lokality Bogit pri Zbruči (hranica Ternopilskej a Chmeľníckej oblasti) vzdialená 1,5 km od miesta nálezu, kde bola objavená kruhová svätyňka skladajúca sa z ôsmich miskovitých priehlbín  a jedného stredového kola, ktorý bol zasadený v jame obloženej kameňmi. 

Idol sa v súčasnosti nachádza v múzeu v Krakove 

Zbručský idol je kamenný štvorhranný stĺp vysoký 2,67 m, so šírkou strany 29 - 32 cm, vážiaci približne pol tony. Každá strana stĺpu je rozdelená na tri pásy. Výzdoba troch pásov, ktoré sú nad sebou, je interpretovaná tak, že znázorňuje zhora svet božský, ktorý má najvyššiu moc, preto je najväčší, pod ním svet ľudí, ktorí sú oproti bohom maličkí, a najnižšie položený je svet podsvetia, ktorý pridržiava vyššie položenej sféry, a jeho predstavitelia sú znázornení v značne pokrútených podobách. Vrchol je zo všetkých štyroch strán výrazne opracovaný do tvaru ľudskej postavy s klobúkom a bez fúzov. Dve veľké postavy sú interpretované ako mužské a dve ako ženské. Každá z nich je stvárnená trochu inak a drží rôzne atribúty. Prvá žena drží v pravej ruke picí roh (alebo roh hojnosti?), pravdepodobne by mohla predstavovať bohyňu plodnosti. Muž na druhej hrane je zobrazený so zakriveným mečom (šable?) typickým pre 9. – 11. storočie. Na tretej strane je postava muža, ktorý má prázdne ruky, ale dole na stĺpe je kruhový symbol, ktorý je interpretovaný ako symbol slnko, a postava je teda označovaná za slnečného boha. Na poslednej strane je zobrazená žena s prsteňom v ruke. K tomuto unikátnemu nálezu nie sú žiadne analógie, hoci primitívne viachlavé figúrky sú známe z Poľska, Bulharska, Ukrajiny a Novgorodu.

Pretože je známy popis Svantovíta na Arkone od kronikára Saxona Grammatika a ten je vo viacerých atribútoch zhodný so zbručským idolom, niektorí odborníci tvrdia, že Zbručský idol znázorňuje iba jedného boha, práve štvorhlavého Svantovíta. Avšak oveľa pravdepodobnejšie je, že každá strana idolu znázorňuje inú postavu, iného boha. 

Hradisko Bogit patrí medzi tzv. posvätné hradiská, na ktorých bol sakrálny priestor, hradby, priekopy a niekoľko budov, ale zjavne nebolo nikdy obývané. Chýbali i hospodárske budovy. Aj samotné hradby boli skôr symbolické, než aby mali funkčnú hodnotu. V blízkosti tohto sakrálneho miesta boli nájdené pozostatky stavby, ktorá vzhľadom k cenným nálezom bola interpretovaná ako pravdepodobná pokladnica. Dvojica autorov Rusanova - Timoščuk vo svojom článku Vo vremena zbručskogo idola vyslovujú teóriu, že tu nájdená socha bola uctievaná do polovice 13. storočia.

Slovanská svätyňka z Břeclavi - Pohanska


Zbručský idol je výnimočný aj tým, že je štvorhranný, oveľa častejšie dochádza k nálezom okrúhlych jám pre sochu predstavujúce boha. Vzhľadom na prevedenie a polykefalite sochy, ktorá nesie aj isté atribúty božstva, je veľmi pravdepodobný jej kultový charakter.

Otázkou,  ktorú nastolili niektorí bádatelia je, či jeho tvorcovia boli skutočne starí Slovania. Skutočnosť, že sa jedná o sochu kamennú a nie drevenú, ako je pre Slovanov typické, a že atribútom jednej z postáv je zahnutá šabľa namiesto typického meča či sekery, vedie k domnienke, že by sa mohlo jednať o výtvor stepných kočovníkov. Turkotatari vytvárali kamenné „baby“ antropomorfné podoby, ktoré mali zobrazovať mŕtvych bojovníkov. Toto dokazuje ich zvyk zobrazovať postavy na kamennej stéle (oproti Slovanom), ale aj pre túto kultúru by bol Zbručský idol úplne unikátny.



Článok prevzatý z diplomovej práce Barbora Bílková: Kultovní lokality slovanského archaického náboženství (Locations of Cult of Slavic Archaic Religion), Univerzita Pardubice, 2014

štvrtok 15. septembra 2022

Plavba rímskou loďou po Dunaji - 2. diel

Pokračovanie prvého dielu reportáže z plavby rímskou loďou ...

Matrica

Naša cesta pokračovala ďaľšou zastávkou, ktorou bola Matrica. Stál tu staroveký rímsky vojenský tábor a vedľa neho postavená civilná osada v provincii Panónia. Pevnosť bola postavená vedľa hlavnej cesty južne od Aquincum pozdĺž Dunaja. Podľa cestopisu z 3. storočia (Itinerarium Antonini ) je to od Aquincum 23 rímskych míľ, čiže nachádzal sa vo vzdialenosti cca 33 kilometrov. Jeho pozostatky sa našli v dnešnom meste Százhalombatta. Totožnosť lokality a názvu v popise potvrdzuje nález z tehly a nápis na oltárnom kameni. Keď bola Panónia rozdelená (začiatok 2. storočia), prešla Matrica pod provinciu Pannonia Inferior a po Diokleciánovej administratívnej reforme (koniec 3. storočia) bola súčasťou Pannonia Valeria. V okolí tábora žil keltský kmeň Eraviskov. 

Rimania dobyli líniu Dunaja v prvej polovici 1. storočia. Založenie Matrice možno datovať do prvej polovice 2. storočia, za vlády Trajána alebo Hadriána. Opevnenie bolo pôvodne z dreva a zeminy a po zničení pevnosti vo vojne proti Sarmatom okolo roku 178 bolo prebudované s použitím kameňa. Stavba bola dielom tu sídliacej jednotky cohors milliaria Maurorum. Táto pešia jednotka, naverbovaná z provincie Mauretánia v Afrike, pozostávala z 1000 mužov. V 3. storočí bol v tábore ubytovaný 300-členný jazdecký zbor Equites promoti, no jeho počet do 4. stor. sa zredukoval na 100-200 ľudí. Kvôli čoraz častejším barbarským nájazdom v 4. storočí sa do areálu tábora sťahovalo aj obyvateľstvo obce. Začiatkom 5. storočia však tábor obsadili Huni. Pevnosť prežila v pomerne dobrom stave, pretože ju ušetrili povodne Dunaja. Veľké škody však napáchala výstavba v roku 1809, keď na jeho území počas napoleonských vojen vyrástli zemné valy a bašty. Kamenné múry tábora s rozmermi 152x155 metrov majú hrúbku 90-140 cm. Pred hradbami sa tiahla dvojitá priekopa. Severojužná hlavná cesta (via principalis) prechádzajúca cez obdĺžnikový vojenský tábor bola pokrytá kamennými platňami. Budova veliteľstva (principalia) stála v strede tábora, kde sa v pravom uhle pretínali dve hlavné cesty. Aj ostatné ulice vykazovali pravidelné usporiadanie. K veliteľskej budove sa dalo dostať z východu, cez kolonádu. V juhovýchodnej časti jeho dvora sa nachádzala studňa, ktorá bola tiež obložená kamennými platňami. Okolo budovy stáli vo vojenskom poriadku dielne, sklady, stajne, ale aj ubytovanie vojakov. Cisárove sochy a bojové insígnie boli uložené vo svätyni tábora, no táto bola preskúmaná len čiastočne.


Steny pevnosti boli postavené pomocou metódy bežnej za vlády Commoda . To znamenalo, že jeho veže brány vyčnievali o tretinu a aj jeho rohové veže vyčnievali nad rovinu múru. Polkruhová nárožná veža mohla byť postavená neskôr, za čias Caracallu. Nedávny výskum odhalil aj severozápadnú nárožnú vežu vejárovitého tvaru. V neskoršom období (4. storočie) bola priekopa pevnosti zasypaná, pretože jej múry boli spevnené ďaleko vyčnievajúcimi bočnými a nárožnými vežami a za nimi boli vykopané ďalšie priekopy. Pozostatky strážnej veže (burgus) sa našli 2,5 km južne od tábora a v tábore, ktorý bol postavený v roku 185. Vojenský tábor bol zo severu, západu a juhu obkolesený civilnou osadou (vicus militaris, „táborová dedina“) . Jeho rozsah dosahoval 400 x 900 metrov. Žili tu rodinní príslušníci vojakov, ale aj remeselníci, priemyselníci, obchodníci a ich rodinní príslušníci, ktorí zásobovali armádu. Na začiatku boli chatrče vyhĺbené do zeme, v priebehu 2. storočia sa na čoraz väčšom počte miest, najmä v častiach smerom k táboru, stavali aj kamenné stavby. Pri výskumoch sa našli základy 23 objektov sídliska a v roku 1995 sa našlo ďalších 29 objektov. Najzaujímavejší z nich je kúpeľ, ktorý má tri teplé (caldarium), jeden vlažný (tepidárium) a dva studené vodné (frigidarium) bazény. Zvyšky väčšiny domov (fresky, štuky, hlavice stĺpov) sa zachovali len v zlom stave. 

Pri hlavných cestách vznikol vojenský táborový cintorín. Na južnom cintoríne bolo v súvislosti s výstavbou vodnej nádrže DKV vykopaných 213 hrobov, neprebádaných však môže zostať aj viac ako sto. Počet hrobov, ktoré boli zničené pred začatím záchrany, možno odhadnúť na tisíc. Zo staršieho obdobia (1.-2. storočie) sa našli žiarové pohrebiská a od polovice 2. storočia najmä kostrové pohrebiská. Mŕtvi boli väčšinou ukladaní do zeme, niekedy bol hrob obložený tehlami, prípadne bol celý obložený tehlami. Ešte zriedkavejšie sú pohreby sarkofágov. Medzi doplnky hrobu patria nádoby (napr. cenná keramika terra sigillata), fľaštičky, svietniky a voňavky. Meče a nože vedľa mužov, spony vedľa žien, spolu s náramkami, náušnicami či perlami. Mince nájdené v hroboch pochádzajú z polovice 1. storočia do konca 4. storočia. Od 4. storočia sa už nepochovávalo žiarovým pohrebom a do kostrových hrobov neboli vložené žiadne pohrebné dary. V prípade majetnejších ľudí boli postavené aj náhrobné kamene, ktoré poskytujú aj dôležité informácie o zložení a životnom štýle obyvateľstva. Severný a západný cintorín je menej prekopaný. V tých sú murované hroby s kostrami a objavili sa aj dve pohrebné komory. Okrem doteraz spomínaných sa na svetlo sveta dostali aj míľniky pri cestách, oltárne kamene a nápisy na budovách. Tie boli umiestnené v lapidáriu Matrikového múzea v Száhahalombatte, kde ich možno dnes navštíviť. 

Mesto Szazhalombatta ma prekvapilo. Uvítací program bol nesmierne krásny, vplávali sme do prístaviska za sprievodu člnov a za zvukov bubnov, ktoré bubnovali podľa úderov vesiel do vody… Rímsky vojaci v plnej zbroji čakali na brehu a prirazenie k brehu bolo spojené s nadšeným potleskom a jasotom. Vážne, takéto privítanie zažiť je plné emócií a energie. Obrovským prekvapením bol archeopark, to je už však z iného historického obdobia.







Intercisa

Mesto Dunaújvárosi zaujme osadou Intercisa, ktorá je vybudovaná v obrannom systéme pozdĺž povodia Dunaja Limes Pannonicus, teda pozemnej hranice postavenej v rímskych dobách. Bolo našou ďalšou zastávkou.

Do miestnych dejín vstúpila ako pevnosť Intercisa Castrum, strážna veža na brehu Dunaja. V rímskych časoch bolo toto miesto sídlom légie. Pri Dunaji boli v rade za sebou také opevnenia: Annamátia (Baracs), Lussonium (Paks) a na severe Campóna (Nagytéteny), podľa ktorých bolo pomenované aj obchodné centrum. Tieto opevnenia sa budovali za sebou, pomerne pravidelne.

Najstarší tábor bol založený južne od neskoršieho, ale je známy len jeho krátky opevnený úsek. Tábor palanquinov z prvého obdobia pod kamennou pevnosťou bol vybudovaný za čias Trajána, jeho šírka je 165 m, no jeho dĺžku nemožno presne určiť kvôli pobrežiu: dá sa odhadnúť zhruba na 190 m. Na priečelí retentury bol múr podopretý dvojitým radom podpier, do ktorých boli osadené aj trávnikové tehly. V jednom úseku na južnej strane sa našiel len trávnikový tehlový múr. Kamenná pevnosť bola postavená na konci a po markomanskej vojne a jej približne 1,2 m hrubý základový múr bol umiestnený na vonkajšom okraji priekopy tábora palanquin. Vzdialenosť medzi starou a novou obrannou líniou bola zvolená tak, aby nová zemina vyťažená z priekopy, ktorá bola podstatne širšia a hlbšia ako predchádzajúca, vyprodukovala množstvo zeminy potrebné na stavbu aggera. Pre riziko zrútenia, sa jeho západná stena posunula o 20 m na západ, ale bočné brány zostali tam, kde boli predtým. Našla sa tu zúžená časť priekopy palanquinského tábora, veža s jednou bránou južnej brány kamennej pevnosti spočívajúca na štyroch drevených stĺpoch a potom dvojitá veža s kamennou bránou z prestavby uskutočnenej za čias Caracally. Porta decumana a porta principalis sinistra boli tiež podobné, ale je možné, že porta praetoria vôbec nebola postavená na okraji svahu. Veľkosť trochu rovnobežníkového predhradia bola 176 x asi 200 m. II. prestavba pevnosti prebehla pravdepodobne za čias cisára Konštantína v neskorej dobe rímskej. V nárožiach boli postavené vejárovité veže, bola uzavretá porta decumana a premenená na vežu v tvare podkovy. Na vnútornej strane múru pevnosti bola vybudovaná veža namiesto zbúraného aggeru.  Po zasypaní predchádzajúcej priekopy bola nová obranná priekopa predĺžená výrazne ďalej. Posledné stavebné obdobie možno datovať do doby Gratiana a Theodosia. Pevnosť v prvých desaťročiach 5. storočia  ešte používali – čiastočne usadzujúci sa Foederati – ale potom sa vyľudnila.










Bölcske

V rokoch 1986 až 2004 sa v Bölcske uskutočnil archeologický výskum, počas ktorého sa našlo rímske predmostie, datované do tretej štvrtiny 4. storočia. Jedinečnosť lokality bola spôsobená objavením predmostí pod vodou v Dunaji; tunajší výskum bol prvou významnou realizáciou podvodnej archeológie v Maďarsku. „Výskum“ spočiatku využíval špeciálny žeriav z člna, ktorý zdvihol niektoré architektonické prvky, vďaka ktorým sa potvrdilo, že pochádzajú najmä z rímskeho mesta Aquincum (moderná Budapešť). Znamenalo to, že výskumníci, ktorí začali s terénnymi prácami na mieste, museli zložiť potápačské skúšky a s pomocou ostatných potápačov, niekoľko rokov po začatí výskumného projektu bolo možné vykonať prieskum lokality pomocou novodostupného prieskumného zariadenia (Seistec sonar), ktorý používal systém podobný GPS a bol schopný pracovať pod vodou z lode. 


Lussonium

Lussonium je archeologické nálezisko a staroveká rímska pevnosť postavená na hranici provincie Panonia na brehu Dunaja. Nachádza sa v blízkosti mesta Dunakömlőd v Maďarsku. Na rozdiel od iných oblastí, kde sa budovali rozsiahle pohraničné opevnenia ako Hadriánov val v Británii, či veľké zemné valy a palisády na Limes Germanicus, bol podunajský Limes posilnený sieťou početných strážnych veží, táborov légií (castra) a pevností (castella).

Nález zdobenej rímskej keramiky v Lussoniu - Terra Sigillata a Terra Nigra in situ naznačuje, že Lussonium bolo postavené ako castrum počas 1. storočia nášho letopočtu za vlády cisára Claudia alebo Nera. Pevnosť prešla tromi hlavnými etapami výstavby, prvá etapa pozostávala z dreva a zeminy, ktorá prešla rôznymi úpravami až do konca markomanských vojen. Druhá fáza, okolo konca 3. a začiatku 4. storočia nášho letopočtu, nahradila drevené konštrukcie a obranné stavby kamennou pevnosťou. V tretej fáze, koncom 4. storočia nášho letopočtu, bola táto kamenná pevnosť zničená a nahradila ju menšia pevnosť s drevenými konštrukciami a veľkou kamennou vežou.

Lussonium bolo obývané posádkou Cohors I Alpinorum equitata, čo bola kohorta 500-1000 vojakov. Vojaci tu boli pridelení na obranu hraníc pred bojovnými sarmatskými kmeňmi Jazygov, ktorí žili na opačných brehoch Dunaja. Okolo pevnosti vyrástla osada vicus (ad hoc provinčná civilná osada), ktorá pravdepodobne slúžila neďalekým vilovým farmám a romanizovaným domorodým dedinám nachádzajúcim sa v okolí ako centrum poľnohospodárskeho obchodu.

V minulosti sa vplyvom zmeny toku Dunaja a postupným zvetrávaním horniny zosunula cca polovica tejto pevnosti, v súčasnej dobe je polovica osídlenia pochovaná pod súčasnou dedinou Dunakömlőds. 
 
Archeologický park Paks-Lussonium sa nachádza v krátkej vzdialenosti od mesta Paks na strmom, úzkom kopci s výhľadom na záplavové oblasti okolo brehov Dunaja. Keď sa postavíte na rekonštrukciu drevenej veže vstupnej brány a uvidíte pred sebou rozľahlý priestor, predstavíte si budovy, vojakov, kone… život, aký sa tu mohol odohrávať v minulosti ako film. Mesto Paks je veľmi moderným mestom, je tu úžasné múzeum.














Alta Ripa (Tolna)

História obce Tolna siaha až do rímskych čias. Pozdĺž brehu Dunaja sa rozprestierali už vyššie spomenuté „Limes“, sústava rímskych pohraničných obranných pevností. Prístav a colnicu strážil Castellum s názvom „Alta Ripa“. Bola to osada vojenského charakteru a až po rozpade Rímskej ríše bolo možné, že sa z miesta stalo civilné sídlo, keď sa neobývané budovy dostali do držby rôznych etnických skupín (Slovania, Avari, Maďari). Po vzniku Uhorska bola osada opäť osídlená, čo tiež potvrdilo význam tolnského prievozu. V tých časoch okolie Tolny a Kalocse slúžilo ako zimné ubytovanie pre vládnucich kniežacích synov a vnukov.






 

Plavba po Dunaji nebola však iba o Ríme. Okrem múzeí sme zažili kopec zaujímavých programov. V meste Szazhalombatta sme boli ako posádka čestným hosťom folklórneho festivalu, v meste Dunaújváros sa konal festival modernej hudby, v Dunafoldvár nás privítal veslársky klub ako dlhoročných priateľov…v Madocsi a Bolcske nás pohostili ako blízkych príbuzných, a mohla by som takto pokračovať ešte dlho. V Maďarsku som sa stretla s pohostinnosťou a priateľským privítaním. Večer ľudia tancovali spolu na námestí v kruhu, držali sa za ruky a smiali sa. Nikto nehľadel na toho druhého s obavami či strachom. Trochu mi tu na Slovensku chýba taká dobrosrdečnosť a radosť. Jedným z najväčších prekvapení bolo mesto Baja. Historické centrum je nádherné, maličké reštaurácie ponúkajú chutné jedlá a všade je plno kvetov. V Baji nájdete aj múzeum ocenené ako múzeum roka. Od januára 2020 čaká návštevníkov v múzeu nová stála expozícia. Celé dva týždne boli náročné, nielen po fyzickej stránke, ale aj po psychickej. Z úplne neznámych ľudí, ktorí sa prihlásili ako dobrovoľníci veslári, sa stali priatelia, ktorí si navzájom pomáhali prekonať nepohodlie, vysoké teploty a aj dážď…navzájom sme sa jeden druhému prispôsobili a tolerovali….. znie to až neuveriteľne, no rozlúčka bola plná objatí, vďačnosti a smiechu.

Každé mesto sme vítali naším pokrikom. Každú posádku na lodi, ktorá sa plavila okolo nás sme zdravili tým istým zvolaním... Tento pokrik sa stal akýmsi heslom nášho dvojtýždňového dobrodružstva v “službách Ríma” Roma eterna, Roma invicta, Danuvina Alacris! Rím večný, Rím neporaziteľný, Dunaj živý! a taká ostane aj plavba a celý projekt v mojej pamäti.


Nika

(informácie uvedené v texte sú čerpané z webových stránok:


https://www.donau-uni.ac.at/

https://www.interreg-danube.eu/

https://matricamuzeum.hu/

https://hu.wikipedia.org/

https://paks.hu/

a z prednášok, ktoré boli sprievodným programom plavby)

streda 7. septembra 2022

Plavba rímskou loďou po Dunaji - 1. diel

Členka nášho združenia Nika sa v auguste zúčastnila výnimočnej a skvelej akcie - plavila sa na presnej kópii rímskej lode po Dunaji. Exkluzívne pre našu stránku napísala z tejto plavby report, ktorý tu s radosťou zverejňujem.



ROMA ETERNA

ROMA INVICTA

DANUVINA  ALACRIS !


Loď Danuvina Alacris, postavená len s použitím rímskych technologických postupov z dobových materiálov, sa plaví po Dunaji z nemeckého Ingolstadtu až do Rumunska ako vyvrcholenie medzinárodného projektu Living Danube Limes, ktorý trvá od 15. júla 2022 až do 4. novembra 2022. Počas tohto obdobia prekoná vzdialenosť 2400-kilometrov po Dunaji z Nemecka až k Čiernemu moru. Od roku 2023 bude vystavená na každom pilotnom mieste jeden rok. Na Slovensku sme mali možnosť vidieť ju pred pár týždňami, preplávala Maďarskom a aktuálne je na území Chorvátska.

Využila som jedinečnú príležitosť byť členom medzinárodnej posádky počas 4. etapy plavby v susednom Maďarsku. Ľudia mali denne možnosť obzrieť si ju zblízka, spoznať jej príbeh a nazrieť do života Rimanov na území hranice Rímskej ríše.

Plavba začala v Nemecku v júli a skončí sa 19. októbra 2022 v Rumunsku.

„Danuvina Alacris“, ktorá je replikou lode typu lusoria zo 4. storočia n. l., prejde denne priemerne 40 km počas ktorých sa vesluje. Posádku tvorí až 24 veslárov a dvaja skipperi. Účastníci pochádzajú z celého sveta, takže jazykom na palube je angličtina. Avšak z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa na lodi vytvoril veľmi rýchlo akýsi zvláštny dialekt, ktorý obsahoval slová z rôznych krajín.

Každý úsek Dunaja je naplánovaný na dva týždne. Plavbu sprevádzajú rôzne festivaly snáď všetkých žánrov. Všade nás vítali nadšení domáci, tešili sa z príchodu vzácnej návštevy na jedinečnom plavidle.


Prenocovania sú niekedy v hoteloch, ale väčšinou v školských budovách, halách zariadení alebo v kempingoch v stanoch. Počas 4. etapy sme prespávali skoro stále v stanoch, čo však dokázalo len jediné. Ak človek vyjde zo svojej komfortnej zóny a posunúť svoje hranice je skúška, ktorá dá oveľa viac, ako vezme...




 
Zmyslom projektu je spojenie komunít pozdĺž Dunaja a hranicu "Limes", ktorá sa tiahne cez čas, priestor, národnosti a niekedy aj historické rozdiely.

Celý projekt ukazuje, ako nás Dunaj, Limes a loď spájajú tu v strednej Európe. Plavba však tiež dokázala, že nás spája niečo oveľa silnejšie: nadšenie miestnych obyvateľov, veslárov a členov posádky z rôznych krajín, organizátorov a aj samospráv. Vďaka týmto všetkým ľudom sa stala táto plavba nezabudnuteľným zážitkom. Všetci sme spolu prežívali nadšenie z plavby a snažili sme sa držať jednotné tempo, znášali sme vysoké teploty a žiaru slnka. Úsmevné situácie ale aj fyzicky náročné momenty z nás spravili priateľov bez ohľadu na pohlavie, vek, národnosť či vzdelanie...



Posádka 4.etapy bola zložená z rôznych národností. Boli sme tam traja zo Slovenska, jeden Katalánec, jeden mladík z Litvy, otec a syn z Maďarska, dve večne usmiate študentky z Veľkej Británie a partia z Nemecka a Rakúska. Najmladším členom bol len 13 ročný Andráš, ktorý to zvládol celé, za svoje úsilie sme ho všetci odmenili diplomom JIUVENIS ROMANUS NAVIGATOR.



LOĎ

Prof. Dr. Boris Dreyer dohliadal na výstavbu Danuvina Alacris ako projektový manažér partnera projektu Friedrich-Alexander-Universität Erlangen-Nürnberg (FAU). Vo svojom výskume sa zameriava na dejiny aténskej demokracie, grécku a rímsku historiografiu a dejiny od konca republiky po stredné cisárske obdobie. Výskumné záujmy sú spojené s úpravou literárnych a nápisových textov. Ďalšie ťažisko jeho práce spočíva v popularizácii vedy, napríklad v súvislosti s rekonštrukciou starovekých lodí. Pred spustením projektu Living Danube Limes bol zodpovedný za stavbu cisárskej hliadkovej lode Friedericiana Alexandrina Navis (F.A.N.), ktorá sa v roku 2018 vydala na svoju prvú plavbu.



V nemeckom meste Mainz sa nachádza múzeum rímskych lodí s niekoľkými fragmentmi lodí a ďalšími nálezmi, plus niekoľko skvelých rekonštrukcií, ktoré boli základom myšlienok a bádania o stavbe lodí a aj o tom, ako fungovali lode a veslári v starovekom svete. Na základe pozostatkov vrakov rímskych lodí objavených v Mainzi, Univerzita zrekonštruovala neskororímsku dunajskú loď zo 4. storočia nášho letopočtu. 

Danuvina Alacris patrí k typu hliadkovacieho člna bežne používaného v neskorom staroveku. Loď je dlhá 18 metrov, ponor lode je cca 40cm. K lodi patria smrekové veslá. Vyrobených bolo 49 kusov v dĺžke 4,10 m a 4 kusov 4,70 alebo 4,40 m. Jej trup je postavený z 18 dubových kmeňov, z ktorých niektoré sú dlhé 20 metrov. Duby boli vyrúbané v týždni od 9. do 14. novembra 2020.

Danuvina Alacris bola zostrojená na predpokladaný počet 20 veslárov. Tvar a materiál (smrek) potrebných vesiel bolo možné s istotou určiť, no dĺžka bola nejasná a preto bola predmetom viacerých experimentov. Z tohto dôvodu boli vyrobené v dvoch rôznych dĺžkach: 4,1 m a 4,7 m. Dubové kormidlo sa skladá z dvoch častí, ktoré sú navzájom zviazané. Hobľované boli rímskou metódou, ktorá bola verne reprodukovaná podľa nálezov. Hobľovanie je poriadna drina, pretože sa musíte uistiť, že veslá sú jednotné. Je tiež možné, že po hobľovaní hranatého dreva budú viditeľné suky (uzly). Tie potom predstavujú vopred stanovený bod zlomu. 




Rímske klince (vyrobených bolo cca 4000 kusov, použitých pre stavbu lode bolo cca 3500ks) alebo nástavce štítov boli kované pomocou rímskej vyhne. Použitie kovových predmetov pri konštrukcii bolo minimálne, pre spájanie jednotlivých častí sa použili ako spoje aj drevené kolíky. Podlahové dosky a iné časti lode boli ošetrené ľanovým olejom.

Vonkajší náter je horúci vosk zmiešaný s farbivom pomocou enkaustiky, t.j. čiastočne zmydelnený variant včelieho vosku, ktorý bol testovaný s rôznymi pigmentmi. Biela hmota je prispôsobením receptúry "Púnskeho vosku" podľa Plinia a môže byť použitá ako spojivový základ. Nová receptúra bola teraz implementovaná na dubových doskách pravoboku a ľavoboku v zóne nad vodnou hladinou. Danuvina Alacris má na svojom štíte bociana a oči. Motív bociana bol zvolený na základe motívu na štandarde III. rímskej légie - Vexillum of Legio III Italica.

Prečo má Danuvina Alacris oči?



Tento zvyk pochádza od staviteľov lodí z Grécka. Starovekí Gréci verili, že loď je s nimi živá, preto mala namaľované oči nad nos, aby "videla ďaleko".

Lodná pumpa bola nájdená vo vraku obchodnej lode. Funguje metódou zdvihnúť - spustiť (ako pumpa na bicykel). Pumpa pre loď Danuvina Alacris je vyrobená z bronzu a teda preukázateľne súvisí s lodnou dopravou. Toto čerpadlo má vysokú účinnosť, má výkon až cca 16 litrov za minútu.

K základnej výbave lode patria aj štíty. Motívom použitým na výzdobu štítov bola Viktoria z nálezov v zbierkach v Dura Europos. Zobrazuje ženu s krídlami, v rukách drží palmovú ratolesť a stojí na zemeguli. Štíty pre loď Danuvina Alacris boli vyhotovené z topoľového dreva.

Pre namaľovanie motívu Viktórie boli použité farby vopred určené experimentálne s použitím iba prirodzene sa vyskytujúcich pigmentov. Motív Viktórie nie je na takýchto štítoch doložený, no mohol by patriť do obdobia okolo roku 260 nášho letopočtu. Na okraji sú štíty zaistené hovädzou kožou a vpredu štítovým nálitkom.


Vďaka stratégii Rimanov chrániť hranice svojej ríše boli na území povodia Dunaja vybudované pevnosti a mestá v pravidelnej schéme. Sú často označované za kultúrne bohatstvo a mnohé z nich sú dnes chránené a zapísané do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Významné rímske pamiatky na Dunaji boli vďaka medzinárodnému projektu Living Danube Limes preskúmané najmodernejšími geofyzikálnymi metódami. (napríklad tábor MATRICA, ktorému sa budeme venovať v ďalšej časti) Vďaka nim získali vedci nové cenné poznatky a doplnili výskumné medzery o „dunajskom limite“.

Plavidlo typu Lusoria, ku ktorým zaraďujeme aj "našu" loď, bolo dlhé približne 17 až 21 metrov, s maximálnou šírkou 2,5 metra a výškou približne 90 cm. Vzhľadom na obmedzený priestor boli posádkou lode samotní vojaci. Mužov mohlo byť 27 až 35, veslárov 24 až 32, na lodi a plachte slúžili 2 muži a jeden kormidelník, ktorý bol pravdepodobne aj veliteľom lode.


 
Provincia Panónia

Panónia (lat. Pannonia) bola rímska provincia medzi stredným Dunajom a Sávou, zriadená za cisára Augusta v rokoch 6 - 9 po tzv. panónskom povstaní (územie budúcej provincie bolo dobyté už 12 - 9 pred Kr.). Rozkladala sa v dnešnom západnom Maďarsku (tzv. Zadunajsku), východnom Rakúsku (najmä Viedenská panva), Slovensku (len Petržalka, Jarovce, Rusovce, Čunovo a prípadné predpolia Limes Romanus pri Dunaji), časti Slovinska, severnom Chorvátsku a Srbsku v oblasti Sirmia. Názov Panónia sa používal stáročia po zániku vojenskej a civilnej moci Ríma v tejto oblasti (okolo roku 400).

Pôvodne ju obývali Ilýri a Kelti, ktorí boli koncom 1. storočia pred Kr. romanizovaní. Prispelo k tomu zakladanie nových osád a budovanie pevností najmä pozdĺž Limes Romanus. Pôvodne bola Panónia administratívne spojená s Dalmáciou v provincii Ilýria, roku 9 sa osamostatnila. Za Trajána bola rozdelená na Hornú Panóniu (Pannonia Superior; západná časť) s hlavným mestom Carnuntum a Dolnú Panóniu (Pannonia Inferior; východná časť) s hlavným mestom Aquincum (dnešná časť Óbuda). Za Diokleciána došlo k reorganizácii: z Pannonie Superior vznikla na severe Pannonia Prima a na juhu Pannonia Savia, z Pannonie Inferior na severe Pannonia Valeria a na juhu Pannonia Secunda.

Do Panónie smerovali všetky útoky germánskych kmeňov z územia Slovenska a naopak, z Panónie prenikali Rimania na naše územie. Cez Panóniu sa realizovali vojenské, obchodné i kultúrne styky obyvateľov územia dnešného Slovenska s rímskym impériom. Koncom 4. a začiatkom 5. storočia sa Panónie zmocnili germánske kmene Vandalov a Gótov). Roku 433 Rím oficiálne územie odstúpil Hunom. V 2. štvrtine 5. storočia najmä za Atilu, patrila k centrálnym oblastiam Hunskej ríše. Po jej zániku ju ovládli Gepidi a Longobardi.

Koncom 5. a začiatkom 6. storočia začali najmä do severnej Panónie prenikať Slovania. V polovici 6. storočia sa v Panónii usadili Avari, ktorí vytvorili rozsiahlu ríšu, ktorá bola zničená vojskami Karola Veľkého na prelome 8. a 9. storočia. Slovania po úpadku avarskej moci osídlili aj južnú Panóniu. V 2. polovici 9. storočia tu vzniklo Blatenské kniežatstvo a severná časť niekoľko rokov patrila do Veľkej Moravy. V 9. storočí sa ako Horná Panónia označovalo len okolie Carnunata (medzi Tullnom, Győrom a Szombathely) a ako Dolná Panónia ostatné územie.

Spôsob, ktorým Rimania dokázali vládnuť nad svojím obrovským impériom s pomocou relatívne malého žoldnierskeho vojska, bol veľmi efektívny a pomerne stabilný, aj keď ani oni sa nevyhli viacerým povstaniam.

Rimania neboli iba expertmi na uplatnenie sily a násilia, ale mali aj mimoriadny talent na získavanie podpory zo strany podmanených národov: rešpektovali totiž miestne tradície a etnické zvláštnosti, pokiaľ tým nebola ohrozená ich prevaha. Podporovali samosprávu a na udržanie ríše využívali iba relatívne malú cisársku správu. Členovia aristokracie smerovali naprieč ríšou od jedného úradu k druhému a prostredníctvom vojska sa dostával do kontaktu s Rímom aj najvzdialenejší cíp krajiny. Vojsko bolo okrem toho katalyzátorom, ktorý umožnil vznik novej spoločnosti na hranici. Hranicu tvorili opevnené body, pričom dôležitou funkciou bola kontrola pohybu v ríši a von z ríše. Túto úlohu spĺňali hlavne vyzvedači a riečne flotily, ktoré kontrolovali krajinu, hraničné rieky a moria. Hranice boli tiež membránou, cez ktorú prenikalo rímske myšlienkové bohatstvo, ako aj predmety dennej potreby, do sveta na druhej strane hraníc. Obchodné väzby, ktoré siahali až do Indie a ďalej na východ, na juhu dosahovali Saharu a na severe Baltské more, priniesli ríši obrovskú pestrosť tovarov a dokázateľne ovplyvnili aj krajiny, ktoré Rimania nikdy neobsadili.

Hranice Rímskej ríše sú časťou spoločného kultúrneho dedičstva nielen krajín v oblasti Stredozemného mora. Tvoril ich systém táborov légií, táborov pomocných jednotiek a strážnych veží, ktorý umožňoval kontrolovať súvislé územie Rímskej ríše. Jednotlivé body obranného systému boli spojené limitnými cestami. Rimania sa pri rozširovaní svojho impéria v Európe zastavili pri riekach Rýn a Dunaj, ktoré využili ako prirodzené hranice. Na strednom toku Dunaja vznikla provincia Panónia s legionárskymi tábormi – Vindobona (Viedeň, Rakúsko), Carnuntum (Petronell, Rakúsko), Brigetio (Komárom, Maďarsko) a Aquincum (Budapešť, Maďarsko). Dnes priebeh týchto hraníc dokumentujú prevažne archeologické nálezy múrov, priekop, pevností (kastelov), strážnych veží a civilných osád.

Plavba 

Počas plavby Maďarskom sme za 14 dní spoznali mestá na rieke Dunaj, navštívili sme Aquincum v Budapešti, tábor Matrica v Száshalombatta, Lusonnium v meste DUNAKÖMLŐD, prehliadli sme si múzeá v Baji, Dunafoldvár, v Ercsi, a mnohé iné. Pre nadšencov histórie je tento región bohatý, nie len na rímske pamiatky. Zaujímavé sú aj lokality z doby bronzovej (napr. nálezy – kultúra zvoncových pohárov, kultúra Vatya, mohyly v archeoparku a iné.) Špeciálnym zážitkom bola návšteva jedinej atomovej elektrárne v meste Paks (najväčsí producent elektrickej energie v Maďarsku), ktorú sme si prehliadli v dobovom oblečení v tunikách. Toto spojenie histórie a modernej energetiky bolo zážitkom nie len pre nás, ale aj zamestnancov elektrárne.



Aquincum

Prvou významnou starovekou zastávkou, kde naša loď zakotvila, bolo Aquincum, staroveké mesto ležiace na severovýchodných hraniciach provincie Panónia v rámci Rímskej ríše. Ruiny mesta dnes nájdete v Budapešti, hlavnom meste Maďarska.

Toto miesto bolo pôvodne osídlené keltským kmeňom Eravisci. Aquincum slúžilo ako vojenská základňa (castrum) a bolo súčasťou rímskeho systému ochrany hraníc nazývaného limes. Okolo roku 41 – 54 n. l. dorazila 500-členná jazdecká jednotka a do roku 89 n. l. tu bola umiestnená rímska légia 6 000 mužov (Legio II Adiutrix). Mesto sa postupne rozrastalo okolo pevnosti, Aquincum sa stalo hlavným mestom rímskej provincie Pannonia Inferior, pričom túto pozíciu zastávalo až do Diokleciánovej administratívnej reformy, o viac ako sto rokov neskôr. Za Hadriána mesto získalo mestský štatút, zatiaľ čo za Septimia Severa sa Aquincum stalo kolóniou. Ako centrum operácií na rímskej hranici proti susedným Jazygom bolo Aquincum príležitostne sídlom cisárov.

Mesto malo na konci 2. storočia najmenej 30 000 obyvateľov a pokrývalo významnú časť územia dnes známeho ako štvrť Óbuda v rámci Budapešti. Ruiny starého rímskeho osídlenia možno vidieť aj v iných častiach Budapešti, najmä v meste Contra-Aquincum. Tieto rímske stavby boli počas 2. a 3. storočia nášho letopočtu srdcom obchodného života provincie Panónia. Vykopávky svedčia o životnom štýle tohto obdobia. Od začiatku 3. storočia sa v meste začalo šíriť kresťanstvo. Počas polovice 4. storočia bolo územie Aquincum pod neustálymi útokmi Sarmatov zo severu. Úpadok Rímskej ríše zasiahol aj Aquincum a staroveké mesto bolo do roku 350 nášho letopočtu z veľkej časti zničené. Germáni a Huni vtrhli do regiónu počas roku 409 n.l. Ľudia žijúci v osade sa mohli tešiť z výdobytkov impéria, ako je ústredné kúrenie v domoch, verejné kúpele, Mithraeum a paláce. Najdôležitejšími pamiatkami v Aquincum sú dva amfiteátre: Civilný amfiteáter Aquincum a Vojenský amfiteáter Aquincum, postavené v 1. storočí nášho letopočtu. Boli to miesta gladiátorských zápasov a bitiek so zvieratami. Mnoho historických artefaktov z mesta sa teraz nachádza v múzeu Aquincum. V múzeu je vystavená rekonštrukcia hydraulického systému. Rímske domy a maľby, ktoré boli nájdené na mieste. V okolí mesta boli objavené ruiny trojposchodového akvaduktu, z ktorých mnohé možno vidieť dodnes.











Druhý diel článku (Matrica, Intercisa, Bölcske, Lussonium, Alta Ripa) si prečítate na našich stránkach o týždeň ... 


(informácie uvedené v texte sú čerpané z webových stránok:

https://www.donau-uni.ac.at/

https://www.interreg-danube.eu/

https://matricamuzeum.hu/

https://hu.wikipedia.org/

https://paks.hu/

a z prednášok, ktoré boli sprievodným programom plavby)

Autor: Nika