.

pondelok 11. novembra 2019

Náčelníci, kniežatá a králi srbských, lužických a sprévansko-havolanských Slovanov (Peter Šalkovský)

Ako sme sa už v príspevku o obodritských a veletských elitách zmienili, po páde Durínskej ríše po roku 531, zostali na území východne od Labe iba jednotlivé skupiny Sasov či Durinkov. Následne do konca 6. stor. sa mocensky územie stalo asi zemou nikoho, čo sa odrazilo aj v nezáujme súvekých autorov. A najskôr až v tomto čase sa mohli Slovania z českého Polabia začať presídľovať ďalej do uvoľneného priestoru pozdĺž Labe, Sály a Havoly až do stredného Nemecka. Počiatky slovanského osídlenia Pražskou kultúrou sa tu kladú do konca 6. -1. pol. 7. storočia. Zvyšok východných častí Nemecka približne po Labe a jeho sever – Predné Pomoransko až po Rujanu a východné Holštajnsko, bol osídlený asi o niečo neskôr a postupne ťažiskovo zo severozápadného prúdu včasnoslovanskou kultúrou Sukow-Dziedzice, ktorá bola pravdepodobne regionálna severná derivácia Pražskej kultúry.

Obr. 1. Kmene severozápadných Slovanov južne od Veletských a Obodritských území. 

V čase od 9. do 11. stor. sa na územiach severozápadných Slovanov uvádza v rôznych listinách a kronikách menovite vyše 70 kmeňových území a malých kmeňov. 

V dnešnom nemeckom južnom Polabí, Posáví až k Odre a Nise veľkou skupinou kmeňov boli Lužickí Srbi v súčasnej Lužici a v Sasku, na západe ohraničení Sálou, na severe oddelení lesným pásmom. Na dve väčšie skupiny zložené z viacerých menších kmeňov ich delila rieka Labe (Obr. 1). Hlavným dôvodom, prečo srbské kmene nikdy nevytvorili väčšie a dlhodobejšie kniežatstvo či kmeňový zväz, bola decentralizácia najväčších kmeňov. Nevzniklo tu trvalejšie pevné mocenské jadro, z ktorého by zjednocovací proces začal. Krátkodobo tu však kmeňové zoskupenia vznikali. 

Už medzi rokmi 631–632 je Fredegarom zmieňovaný knieža zjednotených Srbov „dux gente Surbiorum“ Dervan (Dervanus). Potom nastáva v prameňoch isté vákum. Až začiatkom 9. stor. boli podobne označené aj kniežatá Melita „rex superbus qui regnebat in Siurbis“ a „dux“ Miliduch, porazení vojskami Karola Veľkého. Zväzový knieža pochádzal väčšinou z najsilnejšieho členského kmeňa, bol poverený vrchným velením zväzového vojska a takisto zastupoval navonok zväz, v ktorého mene konal. Ak ohrozenie trvalo aj po smrti zväzového kniežaťa, bol spoločným konsenzom vybraný vodca nový. Definícii kmeňového zväzu najlepšie zodpovedal zväz Srbov. Správa Bavorského geografa o tom dostatočne informuje: "Iuxta illos est regio [t. zväz], quae uocatur Surbo in qua regione plures [t. vyššia kmeňová jednotka] sunt quae ha bent ciuitates“. Päťdesiat spomínaných civitates tvorilo niekoľko regio pod vedením kniežat, ktorí neskôr na kmeňovom zhromaždení spoločne s vodcami jednotlivých civitates (seniores, primores) volili vrchného zväzového kniežaťa (dux, dux gente Surbiorum, rex Superbus). 

K roku 839 je písomne doložený prvý kráľovský hrad Srbov – Königsburg (civitas Kesigesburch), identifikovaný s lokalitou Cösitz. Valy hradu Cösitz ale i Dresden-Briesnitz, či Zehren boli opatrené predným aj zadným múrom z hlinených sušených tehál i kameňov. Šírka múrov ale bývala menšia, obvykle nepresahovala 1 m. Bývajú spájané s východofranským vplyvom na miestnu slovanskú obrannú architektúru v 9.–10. stor. 

V roku 840 v bitke so Sasmi pri ňom padol knieža srbských Kolodicov Czimislav. Kesigesburch bol dobytý a s ním sa muselo saskej moci aspoň dočasne podrobiť aj 11 ďalších srbských pevností medzi riekami Saale a Labe. Srbský Cösitz bol jedným z najmasívnejších v strednom Nemecku, mal aj veľké opevnené predhradie, umiestnený bol v ťažko dostupnom zamokrenom území a využívaný zostal aj nemeckými prisťahovalcami po začlenení územia do Saskej východnej, neskôr Meißenskej marky. 

Kmene východne od Labe, medzi riekami Labe, Schwarzer Elster, Boberom až Odrou, sa pokladajú niekedy aj za samostatnú skupinu (Bielych) Chorvátov, ktorí sa delili na Milčanov, Lužičanov, Dedošanov, Trebovanov, Bobranov, Slezanov a vlastných Chorvátov. 

V Hornej Lužici žijúce kmene Milčanov (Milzane, Milcini), mali podľa Geografa Bavorského v 9. stor. 30 hradov, ktoré museli mať aj svojich „pánov“. Sú tu ale zmieňované aj iné, menej známe kmene (Selpoli, Licicaviki, Treboviani), ktoré zrejme tiež neboli bez svojich náčelníkov. Sídlom kniežaťa Milčanov Dobromira na prelome 10. a 11. stor. bol podľa záznamov kronikára Thietmara Ortenburg v Bautzen, ale okrem toho tu existovalo najmä mnoho typických malých kruhových pevností (Brohna, Seelitz-Biesern), zrejme s vlastnými lokálnymi veľmožmi. 

Severnejšie, v Dolnej Lužici usadení Lužičania (Lunsici) mali 30 hradov, centrálny bol pravdepodobne Liubus, resp. Lubusz, predbežne lokalizovaný v polohe Borchelt v katastri Freesdorf (Luckau). Dendrodáta malých lužických kruhovitých nížinných hradov typu Tornow v Dolnej Lužici (Brandenburg) a Sasku-Anhaltsku, predtým klasicky datované nižšie, naznačujú ich vznik až na konci 9. a v prvých desaťročiach 10. stor. Vtedy sa tu, vzhľadom na stále rastúce hrozby Východofranskej ríše, resp. Nemeckého kráľovstva, malo postaviť mnoho takýchto nových hradov, zrejme aj ako následok absencie silnejšej domácej centrálnej moci, resp. jej veľkej roztrieštenosti v rukách mnohých príslušníkov nižších kmeňových elít. 

Tieto hrádky typu Tornow, boli sídlami rodových či nižších kmeňových náčelníkov a zároveň slúžili ako útočiská obyvateľom otvorených predhradí. Koncentrovali sa najmä na kmeňových územiach Lužičanov a Milčanov. Mali často rozlohu len 30–60 m v priemere, z ktorej väčšinu zaberal val a kazematy po jeho obvode, takže na vnútorný dvor nezostala väčšia plocha. Jeden z viacerých takýchto takmer úplne preskúmaných hradov bol Tornow (Obr. 2) či v Raddusch (Vetschau) na Spréve (Obr. 3), ktorý bol už v minulom storočí, po archeologickom preskúmaní, kompletne zrekonštruovaný. Moc náčelníkov rodov v jednotlivých hradných obvodoch sa tu upevňovala a hrady postupne nadobúdali charakter podobný veľmožským sídlam, často nezávislým na centrálnej moci. 

Obr. 2. Tornow. Kresebná rekonštrukcia hradu na prelome 9. a 10. stor. 

Roku 932 si Milčanov a Lužičanov podrobil nemecký kráľ Henrich I. Milčanov pripojil k Meißenskej marke, Lužičanov k Východnej (od roku 965 Lužickej) marke a odtrhol ich tak od ostatných príbuzných kmeňov. Tunajšie slovanské elity boli odstránené a nahradené nemeckými. Územia medzi Labe a Odrou sa potom dočasne, do roku 983, stali súčasťou nemeckého štátu, ktorý tu zriadil nové marky, budoval nové hrady, tzv. Burgwarde (Meißen, Zehren, Gehren), ktoré sa ale zástavbou ani opevnením zásadne nelíšili od hradov slovanských. Založené bolo tiež biskupstvo v Brandeburgu, Meißene a arcibiskupstvo v Magdeburgu, pomocou ktorých sa realizovala intenzívna christianizácia zhora. 

Obr. 3. Vetschau-Raddusch. Reálna rekonštrukcia hradu - archeopark Radusch.

Lužicko-srbské územia zostali už natrvalo súčasťou Lužickej a Meißenskej marky. Na východe sa začiatkom 11. stor. krátkodobo dostali pod českú či poľskú správu. V rokoch 1002 až 1031 bola Lužica v poľských rukách a od 12. stor. bola znovu postupne osídľovaná nemeckým obyvateľstvom. V nových ríšskych územiach a jeho centrách zostalo často významné postavenie aj obyvateľstvo slovanského pôvodu, zväčša už lojálne novému štátu a vo vojensky krušných časoch 10.–11. stor. majúce záujem na miestnej politickej stabilite a ekonomickej prosperite. Nehovoriac o vzťahoch politicko-vojenských elít, ktoré ukazujú skôr na partnerskú a pragmatickú spoluprácu založenú často na osobných alebo aj rodinných vzťahoch, než na nacionálnu či náboženskú predpojatosť a odmietanie. 

Severnejšie, oddelení od nich pásom pralesov, a zaplavovaných území medzi strednou Labe a povodím Havoly a Sprévy žili Havolania (Stodorania), Sprévania, Dosania a Plonovia. K ich najstarším hradom patrili Brandenburg a Berlin-Spandau (Obr. 4). 

Obr. 4. Berlín-Spandau. Kresebná rekonštrukcia hradu s predhradím v jeho staršej fáze. 

Hlavné postavenie medzi nimi mali Havolania s ôsmimi hradmi a ostrovným centrom v Brandenburgu na Havele (Brena, Brennaburg, 929). Mal kľúčové strategické postavenie, zaznamenané kronikármi, podľa ktorých iba od 9. do polovice 12. stor., teda za približne 330 rokov svojej existencie počas bojov medzi Slovanmi, Nemcami a Poliakmi až 13 krát zmenil svojich majiteľov. V roku 928 bol za prvej nemeckej expanzie zásluhou zamrznutej Havoly dobytý a jeho knieža Tugomír zajatý. Havolania i Sprévania sa stali poddanými nemeckého kráľa Henricha I. a východné územia medzi Labe a Odrou sa stali súčasťou severnej Bilungskej a južnej Saskej marky. 

V roku 983 sa však aj Havolania pripojili k povstaniu slovanských kmeňov a na nasledujúcich 150 rokov sa oslobodili spod nemeckej vlády. Hrady boli znovu dobyté, a v rukách Nemcov zostali iba územia západne od Labe. Stredonemecké slovanské kmene však zostali naďalej politicky roztrieštené, a preto sa v nasledujúcom storočí stali cieľom vojenských nájazdov a pustošenia tak z nemeckej, ako i poľskej strany. Až za vlády posledného brandenburgského kniežaťa Pribislava po roku 1127 došlo k stabilizácii situácie, zrejme zložením holdu nemeckému kráľovi. Územie havolanského kniežatstva sa vtedy rozšírilo od Brandenburgu po Spandau. Vláda slovanských kniežat v havolanskom kniežatstve končí smrťou kniežaťa Pribislava v roku 1150. Od roku 1157 sa po viacročných bojoch dostal Brandenburg definitívne pod nemeckú správu a stal sa centrom novej Brandenburgskej marky. 

Obr. 5. Minca – brakteát kniežaťa Jaczu z Köpenicku.

Hlavný hrad kmeňa Sprévanov bol Copnic, podobný spandauskému hradu (Obr. 4), ležiaci na ostrove Berlin-Köpenick pri sútoku rieky Damme so Sprévou. Na tomto hrade sprévanský knieža Jaczo (Jaxa), vtedy lénnik poľského kráľa, razil okolo roku 1150 dokonca vlastné mince (Obr. 5). O úcte k histórii a významným osobnostiam (nielen nemeckého pôvodu) v nemeckom národe svedčí aj pamätník, nie ojedinelý – stĺp kniežaťa Jaczu v Grunewalde (Berlin-Charlottenburg) postavený na pokyn pruského kráľa Friedrich Wilhelma IV už v roku 1845 (o sto rokov znovuobnovený) a kultúrno-rekreačný festival (Jaczo-Fest), ktorý sa tu od roku 2011 pod jeho menom koná na polostrove Schildhorn v rieke Havele (Obr. 6). 



Trvalá nemecká kolonizácia území, ktorá začala západnými oblasťami medzi Sálou a Labe v 9. stor. a skončila v Pohavolí až ľavobreží Odry, t.j. na územiach dnešného Saska a Brandenburgska, v polovici 12. stor., priniesla zo sebou nielen nové obyvateľstvo, ale aj novú územno-správnu organizáciu tzv. gardových miestodržiteľstiev – Burgwarde – t. j. území, ktoré spravoval miestodržiteľ ako splnomocnenec nemeckého kniežaťa či kráľa v centre s hradom. 

Z pôvodných Slovanov tu dodnes v Sasku a Brandenburgsku, povodí horného toku Sprévy na častiach územia starej Hornej a Dolnej Lužice v pozícii národnostnej menšiny prežilo kultúrne i jazykovo iba niekoľko desiatok tisíc Lužických Srbov. Podľa oficiálnych informácií z extrapolácií z 90. rokov. ich tu existuje asi 60 000. Na základe sebaurčenia sa zistilo 45 000 až 50 000 a na základe aktívnych jazykových znalostí okolo 67 000 Lužických Srbov V súčasnosti väčšina z nich ovláda aj nemecký jazyk. Hovoria hornolužickou srbčinou blízkou stredovekej češtine a dolnolužickou srbčinou, ktorá má bližšie k poľštine. Žijú najmä v saských okresoch Bautzen (Budyšín), Niesky, Kamenz, Bischofwerda a v Brandenburgsku v okresoch Hoyerwerda, Weisswasser, Senftenberg a najmä v Cottbuse (Chotebuz) a jeho okolí. Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý, alebo cudzí jazyk. V Brandenburgsku a Sasku existuje televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkohodinové. Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Bautzene a Cottbuse. Učitelia lužickej srbčiny študujú na Inštitúte srbských štúdií Univerzity v Lipsku. 

Lužickí Srbi majú aj vlastnú organizáciu – Domowinu, Srbský inštitút v rámci Nemeckej akadémie vied, Srbské múzeum v Budyšíne i niekoľko lokálnych kultúrno-spoločenských organizácií a nadácií. 

Peter Šalkovský

Literatúra - výber: 

Biermann 2000 – F. P. Biermann: Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neiße und Lubsza. Bonn 2000. 

Brather 2009 – S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen: Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York 2009. 

Europas Mitte 2000 – A. Wieczorek/H. M. Hinz (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. I–II. Stuttgart 2000. 

Herrmann 1973 – J. Herrmann: Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin 1973. 

https://sk.wikipedia.org/wiki/Lu%C5%BEick%C3%AD_Srbi 

pondelok 4. novembra 2019

Náčelníci, kniežatá a králi slovanských Veletov a Obodritov (Peter Šalkovský)

Archeológ Peter Šalkovský pre náš portál napísal nasledujúci zaujímavý článok k histórii Slovanov v Nemecku:

Po páde Durínskej ríše v roku 531, zostali na území východne od Labe a Sály iba jednotlivé skupiny germánskych Sasov či Durinkov. Následne do konca 6. stor. n. l. sa toto územie mocensky stalo pravdepodobne zemou nikoho, čo sa odrazilo aj v nezáujme súvekých včasnostredovekých autorov. A najskôr až v tomto čase sa mohli Slovania z českého Polabia začať presídľovať ďalej do uvoľneného priestoru pozdĺž Labe, Sále a Havoly až do stredného Nemecka. Vzhľadom na nedostatok nálezov zatiaľ presnejšie nevieme, kedy sa to stalo. 

Na území Saska a východného Durínska medzi Sálou a Labe sa počiatok slovanského osídlenia slovanskou kultúrou, tzv. kultúrou pražského typu kladie na koniec 6. až do prvej polovice 7. storočia. Zvyšok východných častí dnešného Nemecka približne po Labe a jeho sever – Predné Pomoransko až po Rujanu a východné Holštajnsko, bol osídlený asi o niečo neskôr, a to postupne vo viacerých vlnách hlavne zo severozápadu včasnoslovanskou kultúrou Sukow-Dziedzice, ktorá bola pravdepodobne regionálnou severnou deriváciou kultúry pražského typu a z ktorej sa v priebehu 8. a 9. storočia „vyvinuli“ jednotlivé pomoranské, veletsko-lutické a obodritské kmene. 

V čase od 9. do 11. stor. sa na územiach severozápadných Slovanov uvádza v rôznych listinách a kronikách menovite vyše 70 kmeňových území a malých kmeňov. 

Obr. 1. Sídliskový priestor polabsko-pomoranských slovanských kmeňov 8.–10. stor. Legenda:1 – hlavné hrady; 2 – západná hranica rozšírenia Slovanov podľa jazykovedných prameňov; 3 – západná hranica rozšírenia Slovanov podľa archeologických nálezov. A – D – Areály hlavných kmeňových zoskupení v 8.–10. stor. A – Obodriti; B – Veleti (Lutici); C – Havolansko-sprévske kmene; D – Lužickí Srbi.



Veletský kmeňový zväz sídliaci v oblasti južného Predného Pomoranska, východnej časti Mecklenburgska a na severe Brandenburska mal silnú centrálnu vládu najneskôr v druhej polovici 8. stor. Na jej čele stál knieža Dragovit. Jeho sídlo známe ako Civitas Dragaviti, ako vôbec prvý slovanský hrad písomne doložený v dnešnom severovýchodnom Nemecku, spomínaný v roku 789 v Análoch Franskej ríše, býva stotožňovaný s lokalitou Vorwerk-Alte Schanze pri Demmine v Prednom Pomoransku s rozlohou asi 2,5 ha. V roku 789 podľahol vilčiansky (veletský) kmeňový zväz ťaženiu Karola Veľkého s podporou Obodritov. Táto porážka oslabila ústrednú vilčianskú vládu natoľko, že jednotlivé kmene zväzu sa osamostatnili, resp. žili takmer sto rokov v tributárnom vzťahu k Východofranskej ríši. 

Podľa Geografa Bavorského mali Veleti (Uuilci Wieleten), tiež označovaní ako Vilčania (Wilzen, Vuilci), v 9. stor. 95 hradov a štyri kmeňové územia. Boli riadení snemom, ktorý bol tvorený z predstaviteľov štyroch základných kmeňov okolo rieky Peene. Hlavné veletské kmene boli Retrania (Ratari, Redariovia), Črezpeňania (Circipanen), Chyžania (Kessinen) a Dolania (Tollensanen). 

Letopisy kráľovstva Frankov k roku 823 zapísali, že u Veletov vládol akýsi rex Wilzorum menom Ljub (Liub), ktorý padol vo vojne s Obodritmi. Ljub vládol zrejme jednej z veletských regiones a v čase vojny s Obodritmi zastával funkciu najvyššieho vojenského veliteľa. Ljub sa zrejme tešil vysokému rešpektu, pretrvávajúcemu aj po jeho smrti, čo vyústilo do voľby jeho najstaršieho syna Milogasta kmeňovým zhromaždením (populus Wilzorum). Milogast, možno nie tak schopný ako otec, bol niekoľko mesiacov po svojom zvolení kmeňovým zhromaždením zosadený, pretože vládu „vykonával nevhodne“ a jeho miesto z vôle snemu obsadil jeho mladší brat Čedodrag. 

Po zvyšok 9. stor., temného storočia veletských dejín, zanikla ústredná kniežacia moc a došlo k výraznému oslabeniu kniežat, o ktorých sa v písomných prameňoch už nič nedozvedáme. Znovu nadobudlo význam kmeňové zhromaždenie, a predovšetkým kňazský zbor, ktorý si v tomto krízovom období vydobyl veľký vplyv na fungovanie celého zväzu. Kniežatá jednotlivých regiones boli v priebehu druhej polovice 9. storočia buď zlikvidované, alebo im zostal len nepatrný zlomok moci v celozväzových záležitostiach. Nové politické zriadenie veletského zväzu sa zakladalo na spoločných snemoch zástupcov kňazov jednotlivých civitates a regiones . Svoj vplyv si kňazský zbor udržiaval rozsiahlou sieťou pohanských chrámov v jednotlivých kmeňových okrskoch, odvádzajúcich do Retri pravidelné dávky. Hoci Veleti mali mnoho i veľmi veľkých hradov (Feldberg, Liepen, Neu Niekör, Sternberger Burg, Sukow, Vorwerk, Wildberg a Kastorf a ď.), hlavné kniežacie vláduúce centrum asi nemali, resp. ho tvorila pohanská svätyňa v Retre (Riedigost). Po jej zániku sa centrum presunulo na hrad Arkona s monumentálnym chrámom boha Svantovíta na ostrove Rujana. 


Obr. 2. Niklot. Monumentálna jazdecká socha kniežaťa Niklota na čelnej fasáde zámku
v Schwerin

.
Až veľká vzbura naďalej pohanských Vilčanov v roku 983, po ktorej sa začali nazývať Lutici, znamenala nielen obnovenie ich kmeňového zväzu, ale aj získanie nezávislosti slovanských území východne od Labe od Nemeckého kráľovstv a na dlhé, takmer 200 rokov trvajúce obdobie. Vilčianský zväz , ktorý vzburu vyvolal, povstal z trosiek a v 11. stor. sa stal významnou vojenskou silou na severe strednej Európy. Vnútorné konflikty a krvavé boje o vládu medzi hlavnými kmeňmi zväzu, Retranmi, Črezpeňanmi a Kessinmi, vrcholiace v rokoch 1056 – 1057, znamenali začiatok zániku lutického kmeňového zväzu, jeho rozdrobenia, postupného ovládnutia Obodritmi, saskými vojvodami a asimilácie nemeckými prisťahovalcami. 

Kmeň Ránov, Rujanov severne od Veletov na ostrove Rujana v severnom Nemecku, bol tiež dlho vyznávačom pohanského náboženstva. Odolával viacnásobným vojnovým pokusom najmä Dánov, až im v roku 1168 definitívne podľahol. Centrálny hrad Arkona bol dobytý, vylúpený a vypálený. Vtedajší kmeňoví vládcovia Jaromar I. a Teslaw, sídliaci na hrade v neďalekej Charenze (Garz, Venz?), sa po páde Arkony vzdali dánskemu kráľovi Waldemarovi a stali sa jeho vazalmi až do roku 1325 (Wisław III.). Neskôr boli závislí od západopomoranského nemeckého kniežatstva, do ktorého boli po smrti Warcisława X (1478) včlenení. Slovanskí Rujania boli v priebehu troch storočí nielen úplne christianizovaní, ale aj asimilovaní novoprisídleným nemeckým obyvateľstvom. 

Obodriti 

Azda najviac písomných údajov máme k obodritskému kmeňovému zväzu, ktorý vznikol v západnom Mecklenbursku a juhovýchodnom Holštajnsku, teda západne od vilčianského zväzu, asi už v 8. stor. z rôznych, menovite neznámych malých kmeňov, zrejme blízkych pôvodom, ktoré mali na čele vlastných náčelníkov, či – ako sa uvádza vo franských prameňoch – malých kráľov (regulus). Spomedzi nich volili a menovali hlavného vojvodcu zväzu, knieža niekedy nazývaný aj kráľ, ktorý rozhodoval so súhlasom snemu. Zväz, v oblasti zahraničnej politiky niekedy delený aj na západných a východných Obodritov, nemal suverenitu, pretože malé kmene na pobreží Baltského mora mali samostatné vzťahy so škandinávskym prostredím, najmä s Dánmi. Ostatné územia pod vládou zväzového kniežaťa Vlčana (Witzan) boli najneskôr v roku 780 vazalmi Frankov a ich spojencami proti vtedy ešte pohanským Sasom. Pravdepodobne aj ďalšie obodritské kniežatá Dražko (Drasco), Slavomír (Sclaomir) a Sedrag (Ceadrag) boli volené, resp. dosadené s podporou franských panovníkov a ich úlohou bolo kontrolovať pravobrežné územia Labe východne od hranice Franskej ríše. Najväčší rozsah, siahajúci od ústia Havoly až k Severnému moru, mal obodritský zväz za vlády Vlčanovho syna Dražka (795/804 – 810), keď sa usiloval aj o pričlenenie vtedy Dánmi ovládaných území a prístavov. V službách Frankov držal roky až do svojej násilnej smrti v roku 810 na uzde ešte pohanských Sasov a Dánov. Ako príklad jedného z menších kniežat za vlády Dražka je zmienený Goidelaib. Tieto kniežatá mali vládnuť v jednotlivých kniežacích okrskoch, z ktorých dva ovládal Goidelaib. 

Aj tieto obodritské kniežatá už museli mať obdobné sídla ako ich súčasník, spomínaný veletský Dragovit (Civitas Dragaviti, 789). Vieme, že veľké centrálne hrady, ako Oldenburg, Mecklenburg, Hitzacker a ďalšie ležiace v obodritskej sfére, majú, aspoň podľa klasického datovania, počiatky už v 8. stor. No prvé nepočetné dendrochronologické výskumy časť z nich datujú o čosi vyššie (napríklad Alt Lübeck do roku 818, Scharstorf do roku 835, Bosau do roku 837 a Ilow do roku 840). Ďalšími významnými hradmi Obodritov boli mladšie hrady Ilow, Dobin na Schwerinskom jazere či Friedrichsrühe pri Parchim. 

Obr. 3. Pivo nesúce názov„ Fürst Niklot“
V 9. stor. mala mať obodritská konfederácia (Nortabtrezi) podľa Geografa Bavorského spolu 53 hradov v štyroch územiach. Jej členmi boli v rôznych časoch od 8. do 12. stor. okrem samotných Obodritov v užšom zmysle medzi Wismarskou zátokou a Schwerinským jazerom aj Vargriovia sídliaci najzápadnejšie v dnešnom východnom Holštajnsku . Tiež Polabania, ktorí sa v 11. stor. oddelili od Vagriov, ďalej Varnovia, sídliaci východne na hornom toku Warnovu a nakoniec južnejšie pri Labe sídliaci Drevania (Travunjani). Ako satelitné kmene mimo obodritského sídelného územia, resp. južne a východne od neho, k nim dočasne patrili aj Linoni, a tiež iné menšie kmene, v istých obdobiach aj s Veletmi spájaní Chyžania, Črezpeňania a Moričania. 

Pozitívne vzťahy Frankov k Obodritom skončili po ich pokusoch (za vlád Dražkovho brata Slavomíra a syna Sedraga) o spojenectvo s Dánmi proti Franskej ríši. Centralizačný vývoj obodritskej konfederácie na dlhší čas pozastavili ďalšie ťaženia cisára Ľudovíta Nemca okolo roku 844, ktorý po smrti jej hlavného kniežaťa Gostomysla územie rozdelil medzi štyri hlavné obodritské kmene na čele s vlastnými kniežatami. 

O storočie neskôr napriek meniacej sa situácii a tributárnej závislosti na ríši Obodriti opäť zosilneli. V roku 955 bolo potlačené ďalšie povstanie pod vedením obodritského veľmoža Stoigneva. Až v roku 983, keď sa pripojili k povstaniu Luticov proti Nemcom a christianizácii, získali tiež na dlhý čas nezávislosť. Jednotliví príslušníci vládnucich rodov sa však striedavo pokúšali znova o christianizáciu ako neskôr v roku 1018 vyhnaný knieža Mstivoj (Mstislav) i o spoluprácu s nemeckým štátom, alebo, naopak, o revitalizáciu pohanského kultu. 

V 10. stor. sa dozvedáme o hlavných častiach tohto nového obodritského útvaru. Išlo o kmene Vagriov a Polabanov, predstavujúcich novo oddelené skupiny od bývalého veľkokmeňa a samotných Obodritov, ktorým zrejme naďalej vládla rovnaká kniežacia rodina či jej vzdialení príbuzní. Tieto tri celky vytvárali kmeňové jadro, ale ich vnútorná skladba nebola rovnaká. U dvoch „mladších kmeňov” sa zachovala staršia kmeňová štruktúra, kde dochádzalo k nepravidelnému striedaniu vlády kniežat (Principes Sclavorum), z ktorých niektoré poznáme dokonca aj menom, a kmeňových zhromaždení. 

Obr. 4. Náhrobný kameň v Pribislavovej kaplnke v hlavnom evanjelickom kostole v Bad Doberan v Meklenbursku s nápisom: Pribislav z Mecklenburgu, knieža Slovanov, posledný král Obodritov, kresťanský patrón Mecklenburgu (+1178) a miesto posledného odpočinku ďalších takme troch desiatok kniežat z Mecklenburgu a Werle.



Naproti tomu u Obodritov, predstavujúcich jadro bývalého veľkokmeňa v oblasti Mecklenburska, došlo k posilneniu kniežacej moci a k eliminácii kmeňového zhromaždenia, pričom nasledovalo jeho nahradenie zhromaždením najmocnejších jedincov, ktorí stáli na čele nižších kmeňových jednotiek (nobiles, sociis) a vytvárali veľkú kniežaciu družinu. Užší okruh tejto družiny predstavoval najbližší okruh kniežaťa, ktorého pozícia sa okrem iného opierala práve o ich oddanosť. 

Sídlom azda najznámejšej obodritskej dynastie Nakonovcov, snažiacej sa od 10. stor. jedno storočie (s prestávkami) o založenie vlastného štátu, a hlavnou baštou Obodritov bol hrad v Dorf Mecklenburg, pravdepodobne pôvodne nazývaný Veligrad či Michelsburg. Okrem slov Ibrahima ibn Jákúba, ktorý ho opisuje ako Nakonov hrad porovnateľný s kniežacími hradmi Bulharov či Poliakov potvrdzujú jeho výnimočné postavenie, aj archeologické nálezy. 

Jeden z najznámejších nakonovských kniežat bol Gottschalk, známy svojím striedavým príklonom k pohanstvu a ku kresťanstvu, bol v roku 1066 zavraždený pohanskými rebelmi na hrade Lenzen. 

Centrom Vagriov bol zase známy Starigrad (Oldenburg). Hoci viackrát vypálený, fungoval až do 12. stor. a bol vtedy vnútornou zástavbou porovnateľný so súvekými karolínskymi hradmi. Starigard stratil svoj politický význam v roku 1149, ked ho dobyli a spustošili Dáni a začala sa jeho masívna saská kolonizácia. Začiatkom 13. stor. boli ruiny slovanského hradu prestavané na nové sídlo grófov von Holstein a jeho podhradie získalo mestské práva. 

Alt Lübeck (Liubice), tiež významný obodritský hrad, sa stal v polovici 11. stor. sídelným mestom posledných obodritských nakonovských kniežat. Bol prestavaný, rozšírený a z iniciatívy kniežaťa Gottschalka tu vznikol veľký stavebný komplex. Rozkvet hradu pokračoval za obodritského „kráľa“ Heinricha z Alt Lübecku, keď nadobudol mestský charakter a pozostával z hradu, z prístavu a z troch predhradí. V roku 1138 bol hrad zničený Rujanmi. Jeho názov Liubice bol presunutý na prístavné mesto, založené na neďalekom ostrove, z ktorého vznikol dnešný Lübeck. 

Na začiatku 30. rokov 12. stor., pravdepodobne v roku 1131, si Pribislav, syn obodritského kniežaťa Budivoja, a jeho pravdepodobný strýko či blízky príbuzný Niklot rozdelili vládu (principatus) nie podľa kmeňov, ale podľa ich územia. Pribislav získal krajine (provinciam) Vagriov a Polabanov a Niklot vládol v krajine Obodritov. Predmetom delenia sa teda nestali ľudia, ale ich krajiny. Niklot bol následne Helmondom okrem tradičného titulu „princeps Obotritorum či princeps Slavorum" označený v spojitosti so zemou Obodritov aj ako "Niclotus princeps terrae Obotritorum“. Dnes má nielen monumentálnu jazdeckú sochu postavenú v roku 1855 na prednej fasáde zámku Schwerin, ale jeho meno nesie aj pivo „Fürst Niklot – Premium Quality“. 

Centrálny obodritský hrad Mecklenburg, s rozlohou 1,4 ha, obohnaný veľmi masívnym drevohlinitým valom, bol zničený po spočiatku úspešných vojnách s nemeckými a dánskymi feudálnymi pánmi v rokoch 1147 – 1164. Hoci dal meno dnešnej krajine Mecklenbursko, dnes je z neho dedina Dorf Mecklenburg. Podobný osud postihol aj iné obodritské hrady, medzi nimi i Behren-Lübchin v roku 1171, nepomohli ani snahy o christianizáciu časťou vládnucej vrstvy Obodritov. 

Obr. 5. Socha Heinricha Borwina II v Güstrowe.

V druhej polovici 12. stor. aj obodritská kmeňová konfederácia nakoniec podľahla útokom saských vojvodov. Posledné obodritské knieža Pribislav sa po prehratej bitke pri Verchen v roku 1164 stal kresťanom, vazalom saského kniežaťa Heinricha Leva a získal veľkú časť svojho bývalého kniežatstva ako léno Terra Obodritorum. 

V roku 1170 sa stal ríšskym kniežaťom. Naďalej sa však cítil byť Slovanom-Obodritom podobne ako jeho najbližší nástupcovia, o čom svedčia aj písomné záznamy o menách ich verných veľmožov, ktorými sa obklopovali – Sirizlaf, Wolcowitz, Wartiz, Bizpraw, Radomir, Chubanze, Veneiko, Woiwoto, Damascho, Paliz, Gusiz, Zlauteich, Chemko, Dursico, Janeke, Stoislav, Dargatz, Jarozlav a ďalší. 

Prakticky v priebehu celého sledovaného obdobia od konca 9. do záveru 12. storočia boli obodritské kniežatá titulované okrem termínov ako dux Obotritorum či princeps Obotritorum aj ako dux Slavis, princeps Slavorum či princeps Winulorum. 

Po roku 1200 začala v Mecklenbursku intenzívna kolonizácia nemeckými osadníkmi z Westfálska, Dolného Saska, Frieslandu a Holštajnska, počas ktorej bola založená väčšina mecklenburských miest. Neskorostredoveké územno-správne členenie krajiny, organizácia tzv. gardových miestodržiteľstiev – Burgwarde – t. j. území, ktoré spravoval miestodržiteľ ako splnomocnenec kniežaťa či kráľa v centre s hradom, prinajmenšom na obodritsko-lutických teritóriách východného Holštajnska, Lauenburgu, Mecklenburska a Predného Pomoranska, bazírovala na staršom členení na staré slovanské hradské obvody (civitates, Burgbezirke) a neskoroobodritské i neskorolutické kniežatstvá a kastelánie z 11. – 12. stor. 

Hoci dynastia obodritských kniežat nedosiahla, aspoň nie celej úrovni, postavenie dedičných panovníkov s výhradným právom na vrchnú vládu, ktorým disponovali Přemyslovci či Piastovci, dokázala si svojou mocou a vplyvom niekoľkokrát znovu vydobyť svoje stratené pozície. Potomkovia Pribislava, vojvodovia a neskôr aj veľkovojvodovia z Mecklenburska, boli poprednými kniežatami a činiteľmi nemeckej ríše až do konca monarchie v roku 1918 a ich obodritský „kráľovský“ pôvod bol v kronikách dlho zdôrazňovaný. Monumentálny pamätník má mecklenburská dynastia zachovaný v hlavnom evanjelickom kostole v Bad Doberan v Mecklenbursku, kde sú umiestnené hrobky a náhrobná tabuľa mecklenburských panovníkov od Pribislava po Henryho Borwina II. Heinrich Borwin II. (1219 – 1226), knieža z Mecklenburska, pán Rostocku a zakladateľ mesta Güstrow, tu mal pri Borwinovej studni postavenú sochu už v roku 1889. Môžeme iba ľutovať, že my Slováci nemáme takmer žiadne pamätníky „svojich“ slávnych (grófov, kniežat, kráľov ale aj umelcov, vedcov, generálov ...), žijúcich a činných medzi Dunajom a Tatrami, ktorým by sme prejavovali svoju úctu a symbolickú vďaku – bez ohľadu na to, či sa cítili byť Slovákmi, Uhrami, Nemcami, či ovládali slovenský jazyk, alebo bojovali na protistrane (ako väčšina polabsko-pomoranských náčelníkov a kniežat), či dokonca ako napríklad knieža Niklot padli v boji ako protivníci. Prakticky počas celého sledovaného obdobia od konca 9. do záveru 12. storočia boli obodritské kniežatá titulovaná vedľa "dux Obotritorum" či "princeps Obotritorum" aj ako "dux Slavis", "princeps Slavorum" či "princeps Winulorum “. 

Peter Šalkovský

Použitá literatúra 

Biermann, F. P.: Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neiße und Lubsza. Bonn 2000. 
Brather, S.: Archäologie der westlichen Slawen: Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York 2009. 
Tomášek, J.: Obodritský státotvorný proces ve středoevropské dimenzi (789–1178). Praha 2013. 
Wieczorek, A./Hinz, H. M. (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. I–II. Stuttgart 2000. 
Herrmann, J.: Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin 1973. 



utorok 22. októbra 2019

Báseň o Orgoňovi


Ale je krásny
ten národ Slovanský
čo prírodu vzýva
pod Tatrami býva.

No zrazu, v diaľavách
vojsko sa blíži
z očí im srší strach
s Bohom na kríži.

,,No tak dievča, príjmi kríž
inak draho zaplatíš!
Odhoď modlu do lesa!“
A dievčina prikyvuje
o svoj život bojí sa.

Kríž prijali všetci
pobrali si veci
do doliny zišli
a z lesa odišli.

Všetci až na jedného,
dobre ukrytého,
Orgoňa Starého.

,,Parom, ty boh nebeský,
prečo si to dopustil?
Tvoj chrám zmenil sa v trosky.
Prečo si nás opustil?“


Tresol rukou po dreve,
jak kladivom do klina.
,,Ja, Orgoň, druid Slovanský,
ja ťa Parom, preklínam!“

A jak dopovedal,
udrel doň hrom
To sa veru rozčúlil
boh hromu, Parom.

Ani stopa po ňom-
po rúchu či remeni.
Orgoňova duša-
vo väzení, v kameni.

Vo väzení v kameni
duša jeho stoná,
s podivnými runami
ktoré nik nezdolá.

Neobyčajný kameň
čo obyčajne vyzerá
s podivnými runami
Orgoňova kýčera.

Lucia J.

pondelok 23. septembra 2019

Zborník Hradiská-Svedkovia dávnych čias 2

Naše niekoľkomesačné úsilie bude už čoskoro odmenené. V priebehu októbra vydáme 2. diel zborníka o hradiskách.





Prvý zborník o hradiskách vydalo naše Občianske združenie Hradiská v roku 2015. Z jeho úspechu sme boli pomerne zaskočení, pretože knihy oborných príspevkov z oblasti archeológie predsa len nepatria medzi knižné bestsellery. Napriek tomu kniha oslovila veľké množstvo čitateľov tak v odbornej ako aj v laickej verejnosti. Po vydaní zborníka naša edičná činnosť pokračovala aj naďalej a to najmä v spolupráci s pánom Igorom Furuglášom a jeho spoločnosťou Dwarf Digital Archeology. Spoločnými silami sme vydali jednak časopis Digitálne hradiská, publikáciu Oživená archeológia a v roku 2019 knihu Skryté poklady. Taktiež sme sa s ním posieľali na vytvorení viacerých unikátnych 3D modelov hradísk a iných zaniknutých archeologických objektov, ktoré videli tisíce ľudí. Okrem toho sa naše združenie a jeho členovia, ktorých počet sa rozšíril, ako dobrovolníci zúčastnili viacerých archeologických výskumov na území Slovenska a nadviazali s mnohými archeológmi plodnú spoluprácu. Archeológia nás veľmi priťahuje a svojou činnosťou sa snažíme dokázať, že laická pomoc pri výskumoch je veľmi prínosná a dôležitá a že napríklad detektorizmus môže aj značne pomáhať a nemusí byť devastačný, ak je vykonávaný pod odbornou kontrolou vedcov.

Prirodzeným pokračovaním našej spolupráce s archeológmi je aj predkladaný druhý diel zborníka o hradiskách a ich obyvateľoch, v ktorom nájdete množstvo doposiaľ nepublikovaných informácií od renomovaných archeológov a dokonca aj výšinnú polohu, ktorú objavili a neskôr spolu s archeológmi skúmali členovia nášho združenia.

Cieľom projektu je predovšetkým podpora vedeckej činnosti slovenských archeológov tým, že sa im umožní v tlačenej podobe publikovať výsledky svojich výskumov k téme hradísk. Cieľom je tiež popularizácia výsledkov archeologického bádania zameraného na výskum hradísk na Slovensku a priblíženie témy hradísk aj neodbornej verejnosti. Zborník prispeje k rozšíreniu znalostí čitateľov o živote našich predkov. Príspevky do zborníka poskytnú archeológovia, ktorí sa odborne špecializujú na výskum včasného stredoveku a praveku na Slovensku a Ukrajine. Zborník tak vhodným spôsobom doplní neveľké množstvo odbornej archeologickej literatúry, ktorá vychádza na Slovensku. Rozsah zborníka bude cca 240 strán formátu B5 a okrem textu bude obsahovať aj množstvo obrázkov.

Cena bude cca 20 Eur, objednávky môžete posielať na adresu: zbornik.hradiska@gmail.com