Skalica - Hradisko na Kalvárii

Skalické hradisko leží v tesnej blízkosti severozápadného okraja starého mesta. Skladá sa z dvoch väčších návrší, ktoré sú od seba oddelené výraznou terénnou ryhou, v súčasnosti využívanou ako súčasť cesty vedúcej do centra mesta.

Na prirodzenej vyvýšenine, vybiehajúcej západným smerom do inundácie Moravy, s prevýšením oproti riečnej nive až o 20 m, v porovnaní s úrovňou terénu na východnej strane o 6-8 m, bol situovaný opevnený útvar eliptického tvaru s dlhšou osou orientovanou v smere SZ-JV v dĺžke asi 120 m a šírke cca 40-50 m. Zdá sa, že zvyšky širokej, neskoršími zásahmi zrejme velmi deformovanej priekopy, zretelnej okolo Kalvárie zo západnej, severnej a južnej strany, súvisia s touto fázou. Hradisko bolo chránené mohutným valom a hlbokou priekopou. Na vrchole valu je potrebné predpokladať drevenú palisádu. 

Druhú, menšiu časť tvorí šikmina na východnej strane s rozmermi cca 82 m  x 17 m, na ktorej vrchole stojí románska rotunda, ktoré je dodnes symbolom Skalice a ktorá zrejme slúžila majiteľovi hradiska už v období vrcholného stredoveku. 

 F. V. Sasinek v rámci topografie Skalice intenzívne riešil vznik a lokalizáciu pôvodného hradu, ktorý stál na vŕšku s kalváriou a tvoril zárodok neskoršieho opevneného mesta. Autor sa opiera o toponýmiu. V listinách z r. 1648 a 1753 zistil, že vŕšok sa už vtedy nazýval Hradisko. Nadväzujúc na toto meno Sasinek hľadal pozostatky murovaného stredovekého hradu. Keď ich však nenašiel, usúdil, že na vŕšku musela byť predhistorická, valmi opevnená osada. 

V pomenovaní Hradisko, ktorým je označený juhovýchodný výbežok kalvárie, sa až do dnešných dní zachoval vzácny toponymický dokument, o ktorý sa môže historik bezpečne oprieť. Miesta označené menami Hrádok, Zámčisko, Pohanský vrch, Zemný hrad, Valy alebo Stráža sú takmer vždy buď predhistorické, protohistorické alebo stredoveké opevnené osady. Niet dôvodu, aby sme práve pri Skalici, ležiacej v pásme veľmi hustého slovanského osídlenia, pochybovali o hodnote a význame takéhoto toponymického dokladu. Meno Hradisko, ktoré sa udržalo v pamäti miestneho obyvateľstva, sa mohlo vzťahovať na zaniknutý predhistorický hrad, pôvodne možno ešte z doby bronzovej alebo halštatskej. Z uvedených období (doba bronzová) poznáme zo Skalice viacero zaujímavých nálezov, ako napr. brozový nôž, nákrčník, či keramiku. Známy slovanský mohylník neďaleko Skalice svedčí o pobyte veľkomoravskej elity, ktorá v zásade zvykla obývať opevnené miesta. V tomto prípade mohlo byť hradisko prevzaté prvými slovanskými osadníkmi bývajúcimi v obvode Skalice, ktorí keď tam prišli, našli na vŕšku už iba zrúcaniny dvanásť až pätnásť storočí starej osady. Nevieme však, či pojem hrad alebo hradisko existoval už aj v jazyku veľkomoravských alebo ešte starších Slovanov. Preto je vari pravdivejší ten názor, že meno Hradisko sa zrodilo iba v tých časoch, keď sa stavali prvé skalické hradby, keď obyvatelia opúšťali staršiu hradnú časť mesta na kalvárii, a keď sa osídlili na väčšej ploche.

Janšák uvádza, že o umiestnení hradu na ploche, ktorá sa donedávna volala Hradisko, najvážnejšie svedčí terénny reliéf vŕšku s kalváriou. Na celom svojom obvode sa veľmi mierne kloní k susednej rovine. Iba na severovýchod od rotundy sv. Juraja je náhly stupeň, vytvorený tvrdším skalným podkladom. Keď si odmyslíme časť hradieb, ktorých pás zostupuje od rotundy na severovýchod a keď by sme odstránili všetky obytné domky a hospodárske staviská, ktoré sú k hradbám z obidvoch strán prilepené, objaví sa príkry oštrožinový výbežok, vysoký 8 až 10 m. A túto výšku si vŕšok zachoval aj po všetkých planírovacích úpravách a nivelizačných zásahoch, ktorým bol po stáročia, hlavne však pri budovaní hradieb, vystavený. Na južnej, východnej a severovýchodnej strane tohoto stupňa sa nachádzali močiare, vytvorené Zlatníckym potokom. Na celom obvode vŕšku s kalváriou a cintorínmi nebolo v praveku ani v ranom stredoveku iné vhodnejšie miesto pre zriadenie opevnenej osady alebo na postavenie hrádku. Tu boli sústredené všetky momenty, potrebné pre bezpečnosť hrádku: vyvýšený oštrožinový výbežok, široký a hlboký močiar pri jeho päte - zabezpečenie prírodou z troch strán. Len tu mohol stáť valmi opevnený zemný hrad a neskoršia drevená pevnosť, po ktorej dostalo miesto názov Hradisko, kým ostatný povrch kalvárskcho vŕšku zostal bez mena.

Výsledky doterajšieho archeologického výskumu naznačujú, že s existenciou hradu v Skalici možno zrejme rátať asi od prelomu 12. a 13. stor. Rotunda plnila funkciu vlastníckeho kostola s malou plochou na pochovávanie. Alexander Ruttkay je toho názoru, že nešlo o zemný hrad - hradisko, ale o útvar opevnený pravdepodobne kamennou hradbou a priekopou a že zanikol v dôsledku budovania  mestských hradieb po roku 1372. 

Priekopa, ktorá v dnešnej dobe oddeľuje hrádok od západného výbežku vyvýšeniny s rotundou, sa zrejme na danom mieste nachádzala aj v stredoveku, najskôr ako široká priekopa, primkýnajúca sa k mestskej hradbe, a následne bola rozšírená pre cestu, ktorá tvorí dnes os ulice medzi Kalváriou a rotundou sv. Juraja. Dnešná výška návršia Kalvárie nezodpovedá situácii v stredoveku. L. Kraskovská  pri popise staromadarského hrobu v svahu Kalvárie uvádza, že  pod povrchovým humusom bola asi 2,5 m hrubá navážka zo žltého piesočnatého ílu, ktorú datuje do 18. stor., pod touto vrstvou, t. j. v hĺbke 2,5 m, boli dve tenké vrstvy obsahujúce "popol, uhlíky a...črepy...zo 14. a 15. stor.". V druhej stredovekej vrstve bola "kamenná dlážka z pieskovca, na nej...vrstva vypálenej tmavosivej hliny..." s poterom označovaným ako "ružová omietka". Staromadarský hrob sa zistil v hĺbke asi 1,5 m pod niveletou prvej stredovekej vrstvy. 

Aj pri výskume okolia rotundy v roku 2005 sa potvrdilo, že súčasná výšková úroveň vrcholnej plochy hradiska sa nezhoduje s tou pôvodnou stredovekou a teda že v priebehu neskorého stredoveku a novoveku bola zrejme  rôznym spôsobom navyšovaná. Aj z toho dôvodu je problém na hradisku nachádzať napr. keramiku, nakoľko stredoveká vrstva sa nachádza v pomerne veľkej hĺbke. Prípadné staršie vrstvy treba preto čakať ešte hlbšie. Výskum v roku 2005 tiež potvrdil, že rotunda sa v stredoveku nachádzala vo vnútri mestského opevnenia.   

Rudolf Hikl, ktorý sa po Sasinkovi venoval hradisku v Skalici uvádza, že hrádok podľa neho postavili pezinskí grófi, od r. 1217 do konca 13. storočia majitelia Skalice, darovanej im uhorskými kráľmi Ondrejom II. a Belom IV. Hrádok bol vraj drevený a bol sídlom vládnúcich zemepánov. V jeho blízkosti však vybudovali kamenný kostolík sv. Juraja vo forme rotundy, ktorej základný stavebný charakter sa zachoval až dodnes. Konfínium sa stalo už začiatkom 13. stor. súčasťou majetkov šíachty. Ak zoberieme do úvahy, že úlohou pánov z Pezlnka a Jura bolo nielen doosídlovanie, ale nepochybne i starostlivosť o ochranu hraníc, vyvstáva predpoklad, že s ich aktivitou súvisí prvá fáza opevneného sídla s vlastníckou rotundou v Skalici. Ďalší vývoj je však nezretelný. Po roku 1250 sa v susedstve Skalice dostali do popredia hrady Holíč, Branč a Senica. 

Predmety zo staromaďarského hrobu zo svahu hradiska

Počas existencie kostola a hrádku v ich susedstve na juhovýchodnom svahu vŕšku vzniklo podhradie, ktoré malo charakter hospodárskej osady, čo bolo v stredoveku bežné. Osadníci podhradia si však nebudovali príbytky na vŕšku, ale zišli z neho k vode, ktorá pri voľbe staveniska novobudovaných chalúp rozhodovala. Tak vznikla aglomerácia obydlí, spočiatku len v bezprostrednom susedstve kostola, kde sú dnes Podhradie a Blahova ulica. Neskoršie sa osada rozširovala na plochu, ktorú zaberá stará časť mesta, uzavretá hradbami. Dva potoky, Zlatnícky a Stračinský, favorizovali tento rozvoj svojou polohou a množstvom vody, rozdeleným rovnomerne na celý rok. Priaznivo pôsobil aj tvar terénu, uzavretý dvomi potokmi. Obidva tieto momenty rozhodovali o voľbe polohy a smere hradieb, keď sa koncom 14. storočia zo všetkých strán prístupnej osady stalo uzavreté mesto, obohnané murovanými hradbami.

Zaujímavým dokladom o existencii hradiska je mapa Skalice, ktorá sa údajne nachádza v archíve v Brne a mala byť vytvorená okolo roku 1500. Mapa má zobrazovať Skalicu  v období pobytu kráľa Žigmunda na hrade. Hrad bol podľa mapy prepojený s rotundou a cintorínom padacím mostom nad vodnou priekopou.

Hradisko (hrad) vyznačené na mapke Skalice z 15. storočia 

Poklad strieborných mincí zo Skalice

Z katastra Skalice poznáme zaujímavé archeologické nálezy už od doby kamennej, cez dobu bronzovú, rímsku. Dobre známym je sklalický mohylník z obdobia Veľkej Moravy, ktorý sa nachádza v polohe Kopečnice a ktorý obsahoval mimoriadne bohatú hrobovú výbavu tak žien (bohaté šperky) ako aj mužov (meče, iné zbrane). Mohylník svedčí o tom, že na území Skalice žila v 9. storočí veľkomoravská elita. Hradisko teda mohlo slúžiť už v období Veľkej Moravy, avšak z dôvodu absencie komplexnejšieho archeologického výskumu zatiaľ nemáme k dispozícii dôkazy k tomto logickému predpokladu. Naznačoval by to však tiež nález hrobu staromaďarského bojovníka z 10. storočia v blízkosti hradiska, ktorý môže súvisieť s obdobím vzájomných striedajúcich sa konfliktov a spojenectiev Veľkomoravanov a Starých maďarov. Za veľmi zaujímavý numizmatický objav považujem nález 1392 strieborných mincí, medzi ktorými dominovali viedenskú pfenigy z 13. storočia. Bol nájdený pri orbe v roku 1958, pričom mince boli uložené v keramickej nádobe. Mince by azda mohli súvisieť s vpádom Tatárov na územie Uhorska, kde je možné predpokladať, že mince ukryl niektorý z bohatých obyvateľov Skalice zo strachy pred týmito kočovníkmi. S trochou fantázie možno predpokladať, že poklad patril niektorému s grófov zo Sv. Jura a Pezinka, ktorým Hikl pripisuje vybudovanie sklaického hradiska.

Literatúra:

Štefan Janšák: Topografia a sídlištný vývoj stredovekej Skalice, 1968

RUTTKAY, A., 1983: Poznámky k problematike vzniku stredovekého mestského jadra v Skalici. Študijné zvesti 20 1983,251-271.

SLIVKA, M., 1986: Príspevok k problematike vzťahu stredovekých sakrálnych objektov a feudálnych sídel na Slovensku. Archaelogica Historica 11, 359-383. Olomouc 1986.

PETER GRZNÄR - VIERA DRAHOŠOVÁ: Predbežná správa o výsledkoch archeologického výskumu mestského opevnenia v Skalici, Archaeologia historica. 2006, vol. 31, iss. [1], pp. 153-161

https://www.facebook.com/groups/103673119857/posts/10157824526914858/

Skalica, 2014

Foto (Michal Krajčovič):

Bronzový poklad z hradiska na strednom Považí

Tak, ako je rozdelená celá spoločnosť, má aj odborná verejnosť rozdielne názory na používanie detektoru kovov v oblasti vyhľadávania archeologických nálezov, čomu nezriedka zodpovedá aj úroveň diskusie. Podľa hlbokého presvedčenia všetkých autorov tohto článku je však povinnosťou všetkých rozumných aktérov v oblasti ochrany a záchrany nášho spoločného kultúrneho dedičstva hľadať možné spôsoby vzájomnej spolupráce rôznych zainteresovaných strán, ktorých východiskové pozície sú – buďme úprimní – často vzájomne rozporné. Ideme teda dobrovoľne do jamy levovej a vstupujeme s našou kožou na trh, s vierou, že budeme prezentovať svojím spôsobom pioniersky spôsob záchrany ohrozenej minulosti, založený na dôvere, kompetencii a striktnom rešpektovaní právneho a etického rámca. Nech je tento článok kultivovaným príspevkom do neutíchajúcej diskusie a ilustráciou toho, čo sa dá dosiahnuť v prípade, ak sa stretnú rozumní a racionálni ľudia, ktorých spája rovnaký cieľ hoci správna cesta k cieľu býva vždy tŕnistá. Veríme, že prekážkou pochopenia nášho odkazu nebude ani istá heterogenita textu, ktorú sme zvolili s ohľadom na ne-akademický charakter periodika, v ktorom je náš článok publikovaný.

Na jeseň roku 2021 sa niekoľko členov občianskeho združenia Hradiská vybralo overiť jeden tip na možné hradisko v Trenčianskom kraji. Príznaky valových opevnení boli vidieť na leteckom laserovom skenovaní („LIDAR“) Slovenska, avšak hradisko v danej lokalite doposiaľ nebolo nikde publikované, takže predpokladali, že lokalita by mohla mať potenciál pre budúci výskum. Na druhej strane bol však predpoklad, že môže byť tiež ohrozená nelegálnymi hľadačmi.

Dovoľte predostrieť vám ďalší text z autentickej pozície jedného z členov občianskeho združenia:

Po tom, ako sme sa vyštverali na pomerne vysoký prudký kopec a videli sme krásne rovnú vrcholovú plošinu s okrajovým valom, nám srdce zaplesalo a  hneď bolo jasné, že sa naozaj jedná o výšinné hradisko. Absencia množstva črepov napovedala, že zrejme nepôjde o hradisko púchovskej kultúry, ktoré väčšinou bývajú „posiate“ keramikou. Vzhľadom na blízkosť slovanských lokalít sme to skôr tipovali na Slovanov a iné obdobia. Naviac pod hradiskom z opačnej strany sme overili náznaky z LIDAR-u, že sa tam nachádzajú ďalšie valy, napojené na samotné hradisko, ktoré tak tvorí akúsi citadelu pomerne rozsiahleho opevňovacieho systému. Na vrchole hradiska boli viditeľné jamy, ktoré mohli pochádzať aj z nelegálnej činnosti detektoristov.

Nález sme ihneď nahlásili archeológovi Trenčianskeho múzea a dúfali sme, že sa čo najskôr podarí vybaviť záchranný výskum. Na Slovensku je legislatíva upravujúca archeologické výskumy pomerne prísna a ani samotní archeológovia nemôžu ísť na lokalitu robiť výskumy bez príslušných povolení, najmä od krajského pamiatkového úradu. V žiadnom prípade nemôžu v takýchto prípadoch robiť výskum amatérske združenia ako sme my bez archeológa s licenciou. Našťastie netrvalo dlho a kontaktoval nás archeológ Juraj Malec s tým, že je vybavené príslušné povolenie a môžeme ísť na výskum „nášho“ nového hradiska.

Vysnívaný depot

Po krátkej dobe teda prišlo ono novembrové ráno, kedy sme plní očakávaní šlapali s batohmi na chrbtoch a v dobrej nálade hore na nové hradisko. Po príchode na lokalitu sme si rozbalili „nádobíčko“, naladili zem a začali nedočkavo behať s detektormi po lokalite. Nie však Peťo. Cestou na hradisko nám rozprával, že sa mu v noci sníval sen o tom, že našiel depot. A o tom, ako všetci boli z toho nadšení, lebo bol „bronzácky“. Len nám ho nevedel presne popísať. Tak sme sa na tom pobavili a popriali sme mu, že bodaj by sa mu to aj splnilo. To sme ešte nevedeli, že osud si s nami tak krásne zahrá a že sen sa stane skutočnosťou. Peťo pomaly vytiahol z ruksaku svoj Equinox a nastavil ho. Ja som si vedľa neho zmontoval Deusa a začal sa motať po hradisku. Peťo ešte počas môjho nastavovania mi hovorí krátko po nastavení svojej mašiny: „Tu mám hneď“ signál. Ja na to „Jasne Peťo veď skús“. Signál to bol spočiatku zaujímavý, aj keď nie jasná vec. Také to niečo neurčité medzi väčším železom a  farbou, čo sa často ukáže ako „bordel“, ale zároveň signál, ktorý nemôžete nechať len tak a treba ho proste kopnúť. ID okolo 20 a signál celkom pekný. Aj keď je to prvý signál, ktoré len málokedy vyjdú. My ostatní sme sa postupne vzďaľovali od začiatočného bodu a teda aj od Peťa, ktorý si tam kopkal  ten svoj signál  a už nám postupne začali vyskakovať prvé zaujímavé drobnosti. Bronzové zliatky, malý bronzový ingot a ihlica v tvare biskupskej paličky, ktoré indikovali, že to asi nebude len o tých Slovanoch, ktorých sme tipovali, ale že sa nám tu rysuje aj neskorá doba bronzová. A Peťo stále na tom svojom úvodnom mieste, na kolenách a pomaly odkrýval vrchné vrstvy zeminy, pričom dohľadávačka ešte ani náznak signálu. Avšak čím šiel hlbšie, tým mu cievka na Equinoxe jasnejšie hlásila, že to asi nevyzerá na to veľké železo, ale na hlbokú farbu. Medzitým som sa dostal mimo Petrovho dohľadu a zachytil najskôr typickú slovanskú strelku s tuľajkou a dvoma veľkými krídelkami a potom hlboký železný signál, ktorý som sa pustil kopať. Šiel som stále hlbšie až som narazil na masívne obojstranné hrotité „výstupky“, tak typické pre slovanské bradatice alebo motyky. Strašne som sa potešil, že snáď som padol na bradaticu a vykríkol od nadšenia. Po pár sekundách som však počul iný výkrik nadšenia. Prichádzal zo smeru, kde kopal Peťo. Vzápätí sa ozvali aj ďalšie výkriky od ostatných, ktorí boli okolo neho. Nechal som teda moju domnelú bradaticu a utekal sa pozrieť, čo to tam ten Peťo má. Okolo neho už stál hlúčik kamošov a vzrušene debatovali. Čo to máme hoši? Žeby nejaká zelenina? Prišiel som nad už pomerne veľkú jamu, hlbokú približne 45 cm a hneď mi bolo jasné, že toto je pre nás historická udalosť. Na dne jamy vyčnievali evidentne dva tordované bronzové nákrčníky a v ich strede sa začala črtať typická špirálovitá ozdoba z neskorej doby bronzovej. Jasný bronzácky depot! Infarktové stavy! Archeológ celý bez seba, my ešte viac. Depot už Peťo spolu s archeológom odkrývali. Robili to veľmi trpezlivo a pomaly. Samozrejme sa spravila pomerne veľká sonda a išlo sa po vrstvách. Postupne sa pred nami zjavovali zdobené bronzové náramky, ďalšie nákrčníky viacerých typov, okuliarovitá špirálová spona, veľká krásne zdobená štítová spona a ďalšie kúsky. Vzhľadom na to, že bolo evidentné, že sa jedná o veľký depot šperkov z neskorej doby bronzovej, archeológ nakoniec rozhodol, že bude najvhodnejšie vybrať celý depot vo veľkom bloku a ten zobrať so sebou. Jeho kompletné odkrývanie sa vykonávalo následne v laboratóriu, kde odbornému oku neuniknú ani prípadné organické zvyšky. Celý proces záchrany pokladu trval prakticky do večera, na konci ktorého sme mali veľký a ťažký blok zeminy, v ktorej sa ukrýval náš depot. Hrdý nálezca si ho potom zabalený a za svitu mesiaca odniesol  až k autám. Všetci sme po príchode domov nemohli ešte dlho zaspať. A moja „bradatica“? Nakoniec sa z nej vykľula „iba“ krásna veľkomoravská motyka a v jej okolí ešte pár ďalších streliek a pekné Ag-čko. Všetky tieto nálezy však úctivo „smekli“ svoj klobúk pred najväčšou peckou dňa a aj roka – Peťovým pokladom ženských šperkov z neskoršej doby bronzovej, ktoré akiste pôvodne patrili významnej lužickej šľachtičnej.    

Praveký poklad zo stredného Považia (depot bronzových predmetov z hradiska lužickej kultúry)

    

Po odbornom očistení bolo zistené, že bronzový depot obsahoval kompletnú šperkovú výbavu ženského odevu. Z 12 získaných predmetov dominovala krásne zdobená masívna štítová spona, do ktorej boli zopnuté ďalšie šperky, a to 2 tordované nákrčníky, 2 náramky a viacdielna čelenka. Depot ešte obsahoval dve záušnice, okuliarovitý závesok, veľkú puklicu, malú pukličku a ďalší nákrčník. Nálezy môžeme s istotou datovať do mladšej doby bronzovej, resp. do 12. – 11. stor. pred naším letopočtom a pripísať nositeľom lužickej kultúry.

Nález bronzového depotu a spôsob jeho nadobudnutia formou archeologického výskumu v rámci preventívnych opatrení zabezpečenia ochrany a záchrany archeologických nálezov je unikátnou kombináciou využitia príležitosti, ako reálne chrániť naše spoločné kultúrne dedičstvo. Nález bol nájdený vďaka preventívnym aktivitám Trenčianskeho múzea v Trenčíne, zameraným na záchranu archeologických nálezov v spolupráci s dobrovoľníkmi z občianskeho združenia Hradiská a v koordinácii s Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky. Význam nálezu pritom nespočíva iba v jeho odbornej hodnote hmotného dokumentu pravekého osídlenia Považia. Naopak, celá genéza záchrany, výnimočná spolupráca, konzervácia a prezentácia nálezu je takým príkladom success story, ktorý v poslednom čase nemá v slovenskej archeológii obdobu. Nazdávame sa, že vďaka ochote a angažovanosti všetkých zúčastnených môže príbeh záchrany pravekého pokladu z Karpát slúžiť ako vynikajúci príklad toho, ako sa veci robiť dajú, ak všetci ťaháme sa jeden povraz.

Záchrana nálezu je tak ukážkovým príkladom efektívnej spolupráce aktérov z rozličných sfér kultúrneho dedičstva, ktorých však spája rovnaký cieľ.

Nadregionálny význam

Depot zo stredného Považia nie je iba náhodným zoskupením bronzových predmetov, ale uzavretým nálezovým celkom, ktorý bol odborne vyzdvihnutý, celý proces bol riadne zdokumentovaný a preto bude zdrojom mnohých nových informácií. Depotu bol vďaka odbornosti prístupu vystavený akýsi „rodný list“. Na rozdiel od prevažnej väčšiny iných bronzových depotov, ktoré pochádzajú buď z nelegálnych výkopov alebo boli nájdené bez prítomnosti archeológa, nezriedka ešte v 19. storočí, v prípade depotu zo stredného Považia boli odborne zdokumentované nálezové okolnosti, čo bude mať zaiste pozitívny vplyv na stupeň istoty jeho chronologickej klasifikácie, zasadenia do kontextu osídlenia Považia v dobe bronzovej a teda aj jeho finálnej interpretácie. Tieto aspekty z neho robia depot mimoriadnej odbornej hodnoty, význam ktorého po jeho riadnom odbornom spracovaní a publikovaní presiahne regionálne hranice Považia, resp. severozápadného Slovenska.

Spolupráca relevantných aktérov

Nález je výsledkom symbiózy a výnimočného porozumenia medzi štátom, samosprávou a tretím sektorom. Verejnú sféru reprezentujú dve inštitúcie, ktoré majú takpovediac vo svojej pracovnej náplni ochranu kultúrneho dedičstva. Štát zastupuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky (resp. Krajský pamiatkový úrad Trenčín), s ktorým bol celý projekt priebežne konzultovaný a bez súhlasu ktorého by záchrana nálezu nebola možná. Z odborného hľadiska záchranu depotu zastrešilo Trenčianske múzeum v Trenčíne, ktoré vďaka svojmu archeológovi, Mgr. Jurajovi Malecovi, PhD. významne rozšírilo svoje terénne aktivity aj mimo svoj tradičný región. Archeológ by si však na rozľahlom nálezisku sám veľmi nepomohol. Svoje personálne kapacity preto tradične vďačne poskytlo občianske združenie Hradiská. Vďaka pomoci členov združenia v teréne, ktorí rešpektovali pokyny múzejného archeológa, bol nález nielen objavený, ale aj odborne vyzdvihnutý metódami archeologického výskumu ako preventívne opatrenie v rámci zabezpečenia ochrany a záchrany archeologických nálezov a tak zachránený pre ďalšie generácie. Spolupráca a vzájomná koordinácia krokov má tak charakter netradičného, o to viac však žiaduceho riešenia aktuálnej nepriaznivej situácie s ochranou archeologického kultúrneho dedičstva, v tejto veci paradoxne súvisiacej so zverejňovaním údajov (LIDAR) verejnosti. Samotný nález je pritom výsledkom iba jednej z viacerých terénnych aktivít, cieľom ktorých je záchrana ohrozeného archeologického dedičstva na Považí. Tieto aktivity Trenčianske múzeum v Trenčíne, v spolupráci s dobrovoľníkmi, vykonáva nad rámec svojich základných odborných činností, nezriedka mimo štandardného pracovného času.

Bezodkladná reakcia na možné ohrozenie lokality ako zmena paradigmy k záchrane ohrozených častí archeologického kultúrneho dedičstva

Bezprostredná akcia bola iniciovaná vďaka pozornému oku odborníka, ktorý na novosprístupnených záberoch z LIDAR-u na Považí zachytil existenciu doteraz neznámeho hradiska, situovaného v pomerne exponovanej polohe. Niekoľko jám v priestore hradiska naznačovalo, že poloha by mohla byť predmetom záujmu nelegálnych hľadačov. Trenčianske múzeum v Trenčíne preto k terénnym aktivitám pristúpilo predovšetkým z hľadiska potreby bezodkladnej reakcie na možné ohrozenie tejto lokality. Zároveň však bolo potrebné zvoliť taký prístup, ktorý je v súlade so zákonom i medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Vďaka ústretovosti štátneho orgánu a ochoty dobrovoľníkov sa podarilo veľmi rýchlo nájsť také riešenie, ktoré spĺňa ako náročné požiadavky odbornosti, tak zákonnosti postupu, kedy bola záchrana nálezu vykonaná v striktnom súlade so zákonom o ochrane pamiatkového fondu. Uvedený prístup je tak zároveň príspevkom Trenčianskeho múzea v Trenčíne do diskusie k filozofii prístupu ochrany archeologického kultúrneho dedičstva, resp. záchrane jeho ohrozených častí.

Záchrana, konzervácia, prezentácia

Nález bol nielen odborne vyzdvihnutý, ale v krátkom čase sa mu dostalo aj náležitej odbornej pozornosti v podobe konzervácie. Táto bola vykonávaná v spolupráci so špecialistami Masarykovej univerzity v Brne a Univerzity Komenského v Bratislave, kolegom z oboch inštitúcií patrí naša vďaka za ich angažovanosť a pomoc. Konzervácia začala ešte v priestoroch Trenčianskeho múzea v Trenčíne, kde bol nález, ktorý tu bol premiestnený v bloku hliny, postupne a veľmi šetrne preparovaný, takmer v laboratórnych podmienkach. Prirodzene, celý proces so silným akcentom na interdisciplinárny prístup, bol (a priebežne je) riadne dokumentovaný. Po skončení konzervácie budú predmety na základe spolupráce s Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky prezentované v Trenčianskom múzeu v Trenčíne. Depot bude publikovaný ako v odborných periodikách, tak v popularizačnej literatúre. Vzhľadom na nebývalý záujem verejnosti predpokladáme aj špecifický kurátorský výklad. Neformálne vzdelávanie verejnosti považujeme za mimoriadne prínosný aspekt našej práce, ktorý – ako dúfame – sa časom odrazí vo zvýšenom záujme o otázky ochrany archeologických pamiatok a nálezov

Mediálne atraktívna prezentácia verejného záujmu

Celá genéza záchrany depotu môže slúžiť ako ukážkový príklad toho, aké nástroje možno použiť v boji proti nelegálnym vykrádačským aktivitám. Okrem prísnej legislatívnej úpravy, ktorú všetci aktéri považujú za principiálne správne nastavenie právneho rámca, a iných represívnych nástrojov je potrebné disponovať aj „mäkkými“ nástrojmi v podobe vzdelávania, osvety a medializácie. Najmä laickej verejnosti je potrebné ukázať, že archeologické kultúrne dedičstvo je reálne ohrozované každý deň. V mediálnej rovine bol preto opakovane prezentovaný verejný záujem na ochrane archeologického kultúrneho dedičstva. S ohľadom na publikum, ktorým v tomto prípade je laická verejnosť, bol ako referenčná skutočnosť zvolený diametrálny rozdiel medzi tým, keď je významný nález odborne vyzdvihnutý, dokumentovaný, ošetrený a prezentovaný vo verejne dostupnej múzejnej zbierke a tým, keď je bez čo i len základnej dokumentácie ukradnutý z pravekej lokality a následne zmizne v súkromných zbierkach, v horšom prípade aj v zahraničí. V týchto aktivitách bude Trenčianske múzeum v Trenčíne pokračovať aj neskôr, v čase po odbornej konzervácii nálezu a ochotne poskytneme súčinnosť každému, kto sa bude chcieť na prezentácii takejto good practice podieľať.

 

 Tomáš Michalík – Juraj Malec – Peter Jenčík 

Výprava Poľské hradiská 3 - Gdansk a Owidz

Posledný deň našej výpravy patril prístavnému mestu Gdansk a slovanskému hradisku Owidz. 

 

GDANSK

Do Gdanska sme išli prioritne preto že sme si chceli pozrieť poľské pobrežie Baltiku a najesť sa v starom meste Gdansk a popri tom sme mali v pláne navštíviť miestne archeologické múzeum.  To sme žiaľ nemali šťastie vidieť, pretože práve bolo v rekonštrukcii a preto uzavreté. O to viac nás ale prekvapilo staré mesto Gdansk. Neskutočná atmosféra, všadeprítomná história, krásne budovy, starodávne lode, jantár, blízkosť mora robí z Gdansku úžasné mesto na prinajmenšom predĺžený víkend. Až nám bolo ľúto, že pre ďalšie body programu ho musíme po krátkej dobe opustiť. 

 

Na chvíľu sme sa presunuli na  pobrežie Baltiku, na miestnu pláž a užívali si studené more, piesok a celkovú prímorskú severskú atmosféru.

OWIDZ

Z pláže sme sa dosť neochotne museli presunúť do auta, ak sme chceli ešte dnes stihnúť poslednú ale o to dôležitejšiu zastávku - hradisko Owidz. Toto slovanské hradisko sa nachádza na vrchole morénového kopca, na ohybe rieky Wierzyca. Bolo postavené v 10. storočí a fungovala až do 12. storočia. Zvyšky pevnosti používali švédski útočníci počas XVII storočia ako vojenský tábor. Na hradisku sa našlo množstvo artefaktov zo slovanského obdobia včasného stredoveku. Okrem mnohých úlomkov keramiky, mincí a amuletov sa tu našla psia hlava zakopaná pri vchode do jedného z domov. Karolina Czonstke, jedna zo spoluvedúcich archeologických prác, vysvetlila, že hlava tohto psa bola obetovaná a pochovaná pod dverami. "Tento rituál mal zaistiť bezpečnosť a pohodu obyvateľov domu a získať priazeň duchov domu," povedala Czonstkeová. Výskumníci tvrdia, že osada vďaka svojej dobrej polohe bola bohatá a významná. Hradisko sa nachádzalo na obchodnej ceste vedúcej do Gdanska, prístavného mesta na pobreží Baltského mora. 

 

 

Hradisko v Owidzi bolo čiastočne zrekonštruované v roku 2012 a teraz je pulzujúcim turistickým miestom. Skutočne sme boli fascinovaní tým, že hradisko má po celom obvode zrekonštruované opevnenie. Taktiež má zrekonštruovaných viacero včasnostredovekých domov a pohanské modly. Na hradisku sa aj v'daka tomu ako je zrekonštruované, pravidelne konajú zaujímavé akcie oživeného stredoveku. My sme si ho skutočne užili do sýta a boli sme tam až do "záverečnej". Nasledovala veľmi chutná večera pod hradiskom a potom už priama čiara domov.