Rozhovor o činnosti nášho OZ Hradiská
štvrtok 13. júna 2024
nedeľa 5. mája 2024
Varín / Nezbudská Lúčka - Gábrišová
V roku 2020 uskutočnil Krajský pamiatkový úrad a Považské múzeum v spolupráci s našim OZ Hradiská detektorový prieskum na donedávna neznámej a zatiaľ nepublikovanej lokalite Gábrišová, ktorá sa rozprestiera na rozhraní katastrov obcí Nezbudská Lúčka a Varín.
Poloha Nezbudská Lúčka/Varín-Gábrišová je výšinná lokalita rozprestierajúca sa nad inou známou polohou – Železná studňa. Výrazný skalný hrebeň sa tiahne v smere sever – juh. Z východnej strany je svah hrebeňa strmý a veterný. Naopak, z opačnej strany je svah záveterný a terasovitá úprava svahu naznačuje, že v minulosti bola využívaná na osídlenie. Poloha patrí medzi rozlohou malé obranné pevnosti dosahujúce okolo 0,5 ha, čo je pomerne typické pre opevnenia z obdobia púchovskej kultúry na hornom Považí. Jeho miernejšie svahy pod temenom boli terasovito upravované. Archeologické nálezy sa koncentrujú na dvoch až troch terasách západného svahu Gábrišovej. V minulosti zrejme došlo k zosuvu svahu, pretože časť nálezov sa vyskytuje aj pod terasami, v mimoriadne prudkom svahu úpätia. Keramické nálezy jednoznačne potvrdzujú osídlenie púchovskou kultúrou, rovnako ako kovové nálezy, ktoré boli takmer výlučne železné (okrem dvoch bronzových amuletov).
Medzi najzaujímavejšie nálezy z opevnenia patrí najmä bronzový košíkovitý závesok a figúrka barana.
Košíkovitý závesok
Tvar tohto druhu záveskov, ako na to poukazuje B. M. Pomberger, vychádza z halštatských predlôh. Tento autor datuje najstaršie exempláre už do stupňa HB3 (lokalita Simaság v Maďarsku) s plynulým pokračovaním v dobe laténskej. V oblasti púchovskej kultúry ide o veľmi typický druh prelamovaného závesku guľovitých až valcovitých tvarov s dutým vnútrom, ktorý sa vyrábal odlievaním. Tvar tohto typu amuletov pripomína rolničky a nie je vylúčené, že skutočne mali za úlohu vydávať zvuk počas vykonávania určitých obradov. Dnes už nevieme funkciu týchto amuletov presne špecifikovať, mohli však slúžiť nielen pri obradoch, ale aj ako osobné ochranné amulety. Ako naznačuje nález z kniežacieho hrobu z jaskyne Býčí skála, mohli byť tiež súčasťou pohrebných obradov. Halštatským artefaktom známym naprieč kultúrami popolnicových polí bol práve podobný amulet objavený na Gábrišovej. Aj keď tvarovo vychádza z týchto starších príveskov, jeho prepracovanosť v podobe ramienok zdobených hráškovitými náliatkami ho na základe iných, takmer identických príveskov z Liptovskej Mary I-Havránku a Liptovskej Mary III radí do neskorej doby laténskej. Ďalšie podobné amulety pochádzajú taktiež z územia púchovskej kultúry, z Blatnice a Folkušovej .
Bronzová figúrka
barana
Zoomorfné figúrky zobrazujúce miniatúry keltmi uctievaných, atribútnych zvierat patria medzi, z hľadiska symboliky, čitateľné predmety. Najčastejšie sa vyskytujú plastiky býčkov a psov. Keďže v priestore púchovskej kultúry neevidujeme hrobové nálezy, otázka spôsobu nosenia takýchto amuletov zostáva v rovine úvah. Je však veľmi pravdepodobné, že spoločne s inými záveskami tvorili súčasť náhrdelníkov. Z územia Slovenska je podobných amuletov zdokumentovaných zatiaľ asi 20, pritom len malá časť z nich pochádza zo stratifikovaných nálezov, v niekoľkých prípadoch z depotov – Udiča, Kolačno a Plavecké Podhradie. Depoty z posledných dvoch menovaných lokalít obsahovali aj iné súčasti náhrdelníkov. Z tohto dôvodu sa interpretácia zvieracích plastík ako ich hlavných súčastí javí veľmi pravdepodobnou. Medzi najnovšie prírastky z tejto kategórie treba zaradiť bronzovú plastiku barana so závesným uškom nájdenú počas výskumu na Gábrišovej. Spomedzi slovenských nálezov sa tomuto exempláru najviac podobá figúrka pochádzajúca z hradiska Košeca-Nozdrovice. Datovať plastiku barana je možné len rámcovo do stupňov LTC2–LTD2. Datovanie sa opiera o sprievodné nálezy, najmä o keramiku laténskej fázy púchovskej kultúry.
Medzi ďalšie zaujímavé nálezy z opevnenia patria železné nože, radlica a stavebné kovania.
Radlice, spravidla železné, tvorili predĺženú časť oradla, ktoré pôdu rozorávalo pod určitým uhlom. Radlice sú na laténskych a včasnorímskych lokalitách na Slovensku pomerne častým nálezom. Tento fakt svedčí o skutočnosti, že na rozdiel od niektorých iných náradí radlice preukázateľne podliehali tvarovým zmenám. V zásade rozoznávame dva typy radlíc: úzke a široké, pričom medzi nimi evidujeme vývojový medzičlánok vo forme úzkych radlíc s listovite rozšíreným hrotom. Z archeologických lokalít púchovskej kultúry zaradených do skúmaného súboru pochádzajú tri kusy radlíc. Jeden z nich patrí k úzkym jednotuľajkovým radliciam s pravidelne sa zužujúcim hrotom, nad ktorým sú umiestnené dva nevýrazné laloky pre lepšie uchytenie drevenej konštrukcie radla. Ide o nález objavený na Gábrišovej a zároveň jediný tohto druhu v Žilinskej kotline. Najbližšie analógie sú známe z Považskej Bystrice-Malého Manína a Liptovskej Mary I-Havránku, kde vďaka dobre zachytenej stratigrafii vieme tieto radlice časovo zaradiť do stupňa LTD1. Ich vznik pravdepodobne súvisí s potrebou obrábať ťažšie pôdy, aké sa hojne vyskytujú práve na severe a severozápade Slovenska.
Stavebné kovania tvoria samostatnú skupinu nálezov. Súviseli so spracovaním dreva a výrobou predmetov z neho. Keďže ide o železné predmety, samostatne len obťažne datovateľné, je potrebné vziať do úvahy ich nálezové okolnosti a sprievodné nálezy. Vyskytujú sa na mnohých lokalitách púchovskej kultúry a majú rôzne rozmery, všeobecne však ide o železné predmety s dvomi pravouhlo zahnutými ramienkami, veľmi často zužujúcimi sa do hrotu, čo naznačuje, že boli využívané ako spojovací materiál pri stavbách, ale i pre potreby spevnenia drevených výrobkov, ako napríklad truhličky či rôzne debničky. Mohli plniť podobnú funkciu ako klince a kliny, no azda práve ich tvar mohol zabezpečiť lepšiu súdržnosť spájaných materiálov. Sú pomerne častým nálezom na lokalitách púchovskej kultúry. Stavebné kovania sa masovo vyskytli v polohe Gábrišová a doložené sú i v neďalekej polohe Hradské. V širšom priestore púchovskej kultúry sú známe z lokalít Prosné-Zlatý kôň (2 ks) či z Udiče-Klapov (3 ks). Veľmi často sa vyskytovali i na oppide Manching, vďaka čomu ich G. Jacobi rozdelil na viacero variantov, podľa ich predpokladaného použitia. Napríklad svorky s kratším telom a dlhými hrotmi sa podľa neho využívali ako súčasť štvorcovej zámky dverí. Jedna takáto svorka práve i s plochým štvorcovým kovaním bola nájdená na jednej z terás v polohe Gábrišová. Ostatné svorky z tejto lokality sa našli samostatne, bez iných kovaní, pričom niektoré sú malé, ich telo, bez zahnutých ramienok dosahuje okolo 5–8 cm, iné sú väčšie, a značne variabilná je i dĺžka ramienok. Niektoré svorky majú dlhšie telo a krátke ramienka, iné, opačne, kratšie telo a dlhé ramienka. Dokonca boli objavené i exempláre s mimoriadne dlhými ramienkami, ktoré boli dvojnásobne prehnuté tak, že sa navzájom prekrývali, teda vytvorili akúsi štvorhranne tvarovanú objímku. Táto rôznorodosť v proporciách naznačuje skutočne širokospektrálne využitie. Na žiadnej inej lokalite okrem Gábrišovej nie je doložený taký vysoký počet tohto druhu nálezov, hoci sa, ako už bolo uvedené vyššie vyskytujú vo viacerých polohách púchovskej kultúry.
Železná studňa
Kusy železnej trosky sú viac-menej častým nálezom vo vrstvách púchovskej kultúry aj v Žilinskej kotline. Nachádzajú sa na viacerých polohách v Malej Čiernej, Nezbudskej Lúčke i v Závodí. Na severozápadnom Slovensku však boli dosiaľ archeologicky preskúmané len hutnícke zariadenia v polohe Železná studňa vo Varíne a najnovšie sa podobné zariadenia skúmali v BánovejOvčiarnom a Bitarovej-Rybníku. Dokladom tavby hematitu vo Varíne sú najmä oválne haldy hutníckeho odpadu, ktorých rozmery dosahovali okolo 15 x 23 m, s max. výškou odhadovanou na 1,5 m. Objavené boli deštrukcie pecí v podobe zrútených kupol a fragmentov prepálených roštov. Ako súčasť výrobného procesu boli v teréne objavené aj žľaby, vysoká koncentrácia železnej trosky a v neposlednom rade hutnícke pomôcky . Na základe nálezových okolností z archeologického výskumu išlo o pece s odpichom železnej trosky, s produkciou, na základe C14, datovanou do rozmedzia polovice 1. stor. až začiatku 2. stor. n. l. Činnosť sa však, vzhľadom na charakter osídlenia regiónu predpokladá už na konci doby laténskej. Najmä hrubostenné nádoby s natavenými zvyškami. Žiaľ, ani jednu z pecí nebolo možné preskúmať in situ, takisto ako výskum neoveril ani počet hutníckych zariadení. Autori výskumu predpokladajú, že po skončení každej hutníckej sezóny bola pec, resp. pece zborené z dôvodu udržania výrobného tajomstva. Okrem autorov výskumu sa železiarskou činnosťou na Železnej studni vo Varíne zaoberala M. Giertlová-Kučerová vo svojej diplomovej práci. Z hľadiska archeobotanických nálezov túto lokalitu zhodnotila M. Hajnalová, ktorá upriamila pozornosť, okrem iného aj na fakt, že v minulosti sa na lokalite, resp. v jej bezprostrednom okolí nachádzali dubovo-hrabové lesy. V súčasnosti je oblasť zalesnená skôr ihličnatými stromami a časť lokality tvoria trávnaté pasienky. Vo Varíne spracovávaná železná ruda pochádzala zo zdroja hematitu v Rechtorskej doline v polohe Rudy. Analýzy trosky z náleziska potvrdili mimoriadnu technologickú vyspelosť a zručnosť hutníkov púchovskej kultúry, čo sa zhoduje s antickými správami. Obdobné hutnícke zariadenia sa predpokladajú aj v Nezbudskej Lúčke (poloha Pri Háji), kde sa už dlhé roky objavujú početné nálezy trosky a keramika zo staršej fázy doby rímskej. Ďalšie bohaté nálezy železnej trosky sú známe aj z polohy Baňa v Nezbudskej Lúčke a v ústí miestneho potoka do koryta Váhu v polohe Hradská dolina (neďaleko Starhradu). Sprievodnými nálezmi keramiky sú všetky zhodne datované do 1. stor. n. l. Ak by sa v budúcnosti na týchto, so Železnou studňou susediacich polohách výskumom podarilo potvrdiť spracovanie železnej rudy, išlo by bezpochyby o mimoriadne významné a rozľahlé centrum hutníctva púchovskej kultúry. Pri súčasnom stave poznania však nejestvujú dostatočné dôkazy, ktoré by takúto teóriu jednoznačne potvrdili.
Počas výskumu v polohe Železná studňa neboli objavené žiadne obytné objekty, ktoré by naznačili existenciu súvekého sídliska obývaného hutníkmi obsluhujúcimi pyrotechnické zariadenia. Žiadne sídlisko nebolo dosiaľ známe ani v širšom okolí, azda s výnimkou jednej osady v polohe Strečno-Hradný vrch, kde boli zachytené zvyšky objektov s keramikou datovanou do stupňa B1. Vznikla tak otázka, kde sídlili remeselníci pracujúci v týchto rozsiahlych dielňach vo Varínskej oblasti? Azda čiastočne sa podarilo túto hádanku zodpovedať nedávnym objavom terasovitého sídliska v polohe Gábrišová. Toto by mohlo súvisieť so železiarskym strediskom na Železnej. Ťažba tu prebiehala ešte v minulom storočí. Na Gábrišovej sa však zatiaľ uskutočnil len informatívny detektorový výskum, z ktorého poznáme laténsku keramiku – grafitové situlovité nádoby a hrncovité tvary. Kovové predmety odtiaľ vykazujú skôr neskorolaténsky pôvod, prípadne nie sú chronologicky citlivé. Nie je však vylúčené, že intenzívnejší výskum by preukázal prežívanie sídliska i po prelome letopočtov.
Existujú presvedčivé dôkazy o zručnosti ľudu púchovskej kultúry v spracovaní železa, čo sa zhoduje so správami antických autorov. Okrem preskúmanej polohy na Železnej studni vo Varíne sú známe aj indície o ďalších polohách v blízkosti Železnej studne (napr. Baňa a Lúky pod Jedľovinou), ktoré naznačujú existenciu veľkého centra spracovania železnej rudy v strečnianskej tiesňave, v blízkosti prírodných zdrojov železnej rudy. Opevnenie so sídliskom na terasách Gábrišovej azda dopĺňa sídliskovú štruktúru a možno s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že práve tu prebývali remeselníci spracúvajúci rudu na neďalekej Železnej studni.
streda 1. mája 2024
DANUVINA ALACRIS opäť na vodách Dunaja
Príbeh repliky rímskej veslice menom DANUVINA ALACRIS sa začal písať v roku 2020. Táto nádherná loď je jedným z hlavných výstupov projektu „Living Danube Limes". Prípravy na výstavbu plne funkčnej rekonštrukcie hliadkovej lode zo 4 storočia sa začali v júni 2020 pod „hlavným velením“ prof. Borisa Dreyera z Univerzity Friedricha-Alexandra v Erlangen-Norimberu. Ako vyzerali tieto rímske lode, či skôr člny, ktorými Rimania postupovali hlboko do tohto územia a neskôr hliadkovali na hraniciach riek? Z čoho boli vyrobené? Aká technológia bola použitá na ich pohon? Aké rýchlosti by mohli dosiahnuť a aké vzdialenosti by mohli prekonať? Kto boli veslári? Odpovede na niektoré z týchto otázok sa už našli, no ako to bolo v reálnom živote? Prof. Dr. Boris Dreyer, odborník na starovekú históriu , skúma tieto otázky veľmi zvláštnym spôsobom od roku 2016, keď začal s rekonštrukciou a testovaním rímskych riečnych lodí
Prípravy začali nafotením a meraním vraku rímskej hliadkovacej lode v Múzeu antického námorníctva ( nem . Museum für antike Schifffahrt ), ktoré bolo inštalované v Mainzi v roku 1994 v bývalej centrálnej krytej tržnici ako pobočka Rímsko - germánskeho centrálneho múzea v Mainzi.
Ako vhodné drevo na výstavbu rekonštrukcie lode bolo vybrané drevo zo stromu dub a smrekovec, pochádzajúce z Bavorského lesa. Stavba novej lode s názvom Danuvina Alacris sa začala kladením kýlu v máji 2021.
Dokonca aj všetko náradie, ako sekery, kladivá, dláta či klince, použité na výstavbu lode boli ručne kované a vyrobené dobovými technikami podľa nálezov. Napríklad sekera bola vyrobená podľa nálezu sekery nájdenej v rímskom legionárskom tábore v provincii Germania Inferior – VETERA CASTRA. Vetera bola jednou z najdôležitejších posádok na severnom krídle Rímskej ríše a v jej počiatkoch bola dôležitou základňou pre rímsku expanziu na pravom brehu rieky Rýn. Nachádzajú sa tu dva tábory – mladšie Vetera I. z obdobia rokov 13/12 pnl až r. 70, a staršie, nazvané ako Vetera II. z obdobia rokov od r. 71 do približne 3 storočia. Tieto dva kastely sú od seba vzdialené cca 1500m. Dnes Vetera I. leží v nezastavanom území v mestskej oblasti Xanten, Vetera II. sa v súčastnej dobe nachádza až 10 metrov pod vodnou hladinou jazera vzniknutého z lomu. DANUVINA ALACRIS z lat. v preklade ako živý Dunaj – ako dostala meno replika veslice sa plavila z Nemecka – z Ingolstatu do Rumunska v roku 2022 a preplávala cca 2400 km po Dunaji. Dunaj a Dunajský Limes zohráva v projekte ústrednú úlohu. Dunaj sa tiahne ako druhá najdlhšia rieka naprieč Európou. Má dĺžku okolo 2850 km a pramení v Čiernom lese v Nemecku, Na hraniciach medzi Rumunskom a Ukrajinou sa vlieva do Čierneho mora. Dunaj preteká desiatimi krajinami a často tvorí štátne hranice. Už v rímskych časoch Dunaj slúžil takmer po celej dĺžke ako hranica medzi Rímskou ríšou na juhu a Barbarikom na severe.
V roku 2022 sme Vám priniesli dve časti článku o plavbe na Danuvine Alacris počas 4. etapy v úseku Budapešť – Baja (HU) ( nájdete ho tu: http://www.hradiska.sk/search?q=danuvina+alacris) 18.4.2024 sa toto unikátne plavidlo vrátilo po dlhej dobe na vodu Dunaja v meste Krems an der Donau. Krems je jedným z najstarších biotopov na Dunaji. Z roku 995 sa zachovala listina, ktorá spomína hrad zvaný „Chremisa“. Vďaka tomu je Krems najstarším mestom Dolného Rakúska. Oblasť však bola osídlená už v paleolite, o čom svedčí aj „Venuša z Galgenbergu“ (soška ženy, ktorá má viac ako 32 000 rokov). Originál jemnej postavy je prezentovaný v Prírodovednom múzeu spolu s Willendorfskou Venušou, ktorá je mladšia o niekoľko tisíc rokov.
Po Rimanoch sa okolo roku 48 nášho letopočtu usadili v Steine germánski Rugiovia. Rimania, ktorí mali vždy chuť na jemné veci, pestovali v okolí Kremsu vinohradníctvo.
Toto dedičstvo z rímskych čias lichotí našim očiam, nosom a podnebím po celej dunajskej trase: víno. Už počas rímskych čias sa víno pestovalo v celom údolí Dunaja. Kultúra hrozna bola veľmi úspešná vo Wachau a Viedenskej panve, ktoré sú aj dnes považované za klasické lokality. Rímski vinári pravdepodobne vytvorili Veltlínske zelené, viedenské domáce, farmárske a vidiecke víno. Krems-Stein bol najdôležitejším prekladiskom medzi lodnou a pozemnou dopravou, dôležitejším dokonca ako vtedajšia Viedeň.
Po kontrole, nutných malých opravách sa na palubu DANUVINY ALACRIS vrátili niektorí veslári, kapitán, niektorí stavitelia a dokonca aj prof. Boris Dreyer.
Z rakúskeho mesta Krems an der Donau vyrazila loď dňa 19.04.2024 v ranných hodinách. O 9,30 v nákladnom prístave v Kremse an der Donau bolo celkom sviežo, len okolo 6 až 7°C, vďaka čomu sme všetci premrzli, no ani toto počasie nás nemohlo odradiť. V posádke bolo 20 veslárov, kapitán a „veliteľ flotily“ prof. Dreyer. Väčšina členov posádky sa poznala spred 2 rokov, takže to bolo veselé a príjemné stretnutie.
Po odveslovaných cca 16 km sme sa v čase obeda dostali k plavebnej komore Altenworth, ktorá je na 1979,8 km toku Dunaja. Táto plavebná komora patrí v Rakúsku medzi najvyššie a bola vybudovaná v roku 1978. Preplávanie cez túto plavebnú komoru bol silný zážitok pre každého z nás. Po vyplávaní z areálu vodnej priehrady nás čakalo ešte ďalších 15km veslovania do mesta Tulln. Z bezpečnostného hľadiska sme si museli dať všetci na tomto úseku záchranné vesty, čo pôsobilo trochu komicky na našich tunikách. V 1. storočí nášho letopočtu boli pozdĺž Dunaja rozmiestnené rímske vojská. Ozbrojení jazdci ovládali vtedajšiu severnú hranicu Rímskej ríše. V tomto období sa stavali opevnenia, ktoré ponúkali ochranu. Rimania zvolili za správne miesto na výstavbu takéhoto opevnenia aj územie dnešného mesta Tulln. Na tomto mieste vyrástla Comagena. Tým sa dali základy aj dnešnému mestu Tulln - mesto s 2000 ročnou históriou.
Aj Tulln patrí medzi najstaršie mestá Rakúska práve vďaka svojej polohe priamo na brehu Dunaja. Už Rimania to považovali za jasnú výhodu: Comagena alebo Comagenis bola rímska jazdecká pevnosť (Alenkastell pre 500 jazdcov) na „Noric Limes“ na území dnešného Rakúska. Areál bývalej jazdeckej pevnosti sa rozprestieral na území dnešného parku Marca Aurela a severnú časť tábora časom úplne nahlodal Dunaj. Archeologická pamiatka je od roku 2021 súčasťou Dunajského limesu, ktorý je vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO.
Mimoriadny strategický význam pevnosti vyplýva z jej exponovanej polohy. Jeho posádka kontrolovala vojensky dôležitý brod cez Dunaj a monitorovala Tullnerfeld, ktorý bol odtiaľto dobre viditeľný. Pevnosť bola postavená koncom 1. storočia pravdepodobne za cisára Domitiana ako sklad dreva a zeminy a začiatkom 2. storočia sa rozšírila na kamennú pevnosť. Od doby jeho osídlenia až do konca 5. storočia je známych niekoľko fáz obnovy. Od neskorej antiky bola Comagena aj základňou dunajského loďstva a sídlom jazdeckej jednotky. Od neskorej antiky bola Comagena dokonca námornou základňou dunajskej flotily. Na západe a juhu predhradia výskumy odhalili prítomnosť najmenej dvoch civilných sídlisk (vicus) a troch pohrebísk. Po zničení pevnosti okolo roku 400 n. l. nasledovala fáza civilného osídlenia až do konca staroveku, s repopuláciou začiatkom 8. storočia.
DANUVINA ALACRIS ostáva kotviť v meste Tulln. V auguste tohto roku by mala byť na krátku dobu prevezená do Českej republiky, kde ju čakajú návštevníci „Brány do Rímskej ríše“ pri Mušove. Na jeseň by mala byť znovu späť prevezená do mesta Tulln. Prístav v Tullne opustí 10.10.2024 a vydá sa na plavbu do Bratislavy, kde ju budeme môcť znovu privítať pravdepodobne 13.októbra 2024.
Pre zaujímavosť pridávame ešte základné technické údaje o lodi Danuvina Alacris:
- 18 m dĺžka
- 2,8 m šírka v najširšej časti
- 5-6 ton pohotovostná hmotnosť
- 20 veslárov
- postavené výhradne galorímskymi metódami stavby lodí.
Autor: Vesna Slavi
Zdroje:
Prednáška prof. Dreyera 19.04.2024 Tulln
https://de.wikipedia.org/wiki/Comagena
https://interreg-danube.eu/
https://www.youtube.com/watch?v=FFZA2DwCZ28
https://de.wikipedia.org/wiki/Vetera
pondelok 12. februára 2024
Markomani a Kvádi
Pôvod germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov
O počiatkoch Germánov, presnejšie Markomanov a Kvádov, podobne ako iných národov máme poznatky z predhistórie. Prvé historicky doložené stopy Germánov, pochádzajú z 2.stor. p.n.l. Markomani sa prvýkrát objavili v armáde Arioviskov.
Ich pôvodná sídelná oblasť bola na Mohane, no pod nátlakom Rimanov migrovali do Čiech pod vedením vojenského vodcu Marobuda krátko pred prelomom letopočtu. Tam tvorili centrum kmeňovej skupiny. V markomanských vojnách dokázali Rimania len s veľkým úsilím stabilizovať severnú hranicu svojej ríše. V nasledujúcich storočiach pokračovali Markomani v postupe na juh. Naposledy sa spomínajú v 4. storočí.
V staroveku bolo germánske meno etnologickým druhovým pojmom pre veľkú skupinu medzi Keltmi a Skýtmi. Išlo teda najmä o vonkajšie pomenovanie určitých národov a len v menšej miere a zrejme až sekundárne o sebapomenovanie germánskych národov pre seba.
 |
| Germánske spony zo Západného Slovenska |
Svedectvá antických prameňov
Národy, ktoré sa usadili napravo od Rýna, zostali pred Caesarovými galskými ťaženiami ( 58 – 52 pred Kr.) prevažne mimo horizontu starovekých pozorovateľov, a keď sme sa o nich dozvedeli, spočiatku sa považovali za Keltov alebo sa od nich prinajmenšom vyslovene neodlišovali. Najstaršie historické správy o germánskych kultúrach pochádzajú zo stretnutí s Grékmi a Rímskou ríšou; Najstaršie písomné dôkazy, ako sú runové nápisy, možno nájsť až po prelome storočí.
Správy starovekých autorov o germánskych národoch často nevychádzajú z ich vlastných pozorovaní, ale z počutia. Grécky cestovateľ Pytheas z Massálie hlásil už v roku 330 pred Kristom o krajinách okolo Severného mora a národoch, ktoré tam žijú.
Kultúra
Výrazom Germáni sa označujú jazykovo príbuzné staroveké kmene doložené od železnej doby (od 6. storočia pred Kr.) na severe strednej Európy a v Škandinávii. Germáni ako národ nepredstavoval homogénnu spoločnosť.
Kmene Markomanov a Kvádov boli spoločnosťou vojakov, remeselníkov a roľníkov, fungovali tu vrstvy vládnucich kniežat a kráľov, vojvodov ale aj otrokov. Spoločnosť sa skladala z rodiny, župy a kmeňa. Veliteľov si zvyčajne vyberali nielen Markomani a Kvádi, ale všetky germánske kmene podľa statočnosti a kráľa podľa urodzenosti. Tacitus uvádza spoločenský systém slobodných Germánov - ingenui a aristokraciu - nobilitas. Dôležité a zásadné rozhodnutia boli prijímané v kmeňovom sneme, ktorého účasť bola čisto mužskou záležitosťou. Dá sa predpokladať, že snem mal až sto členov, akceptované bolo väčšinové rozhodnutie.
3.1. Obchodné styky
Zlatý náramok zo Zohora nám svedčí o čulom obchodnom styku Germánov s Rímskou ríšou. Tento zlatý náramok, datovaný do prvého až počiatku druhého storočia n.l., je najdrahocennejší šperk z rímskej doby, aký bol na slovenskom území doposiaľ objavený a patrí k najvzácnejším šperkoch svojho druhu v Európe vôbec.
Neporovnateľne vyššia životná úroveň Rimanov ovplyvnila aj miestnu germánsku elitu. Dôkazom toho je aj zlatý náramok, pochádzajúci z bohatého kniežacieho hrobu v Zohore (okr. Malacky, juhozápadné Slovensko). Zrejme patril rodine alebo rodu, ktorý kontroloval obchod medzi rímskou ríšou a územím Slovenska v 1. a 2. storočí.
Do Marobudovho kráľovstva prúdili zástupy rímskych obchodníkov, aby tu predali svoj tovar – okrem iného určite aj nejaké bronzové nádoby alebo šperky. Dokonca sa uvádza, že na markomanskom území pôsobili aj kolónie takýchto obchodníkov. Zatiaľ sme síce žiadne také neobjavili, avšak prísun rímskych výrobkov je dosť zreteľný v hroboch alebo aj na sídliskách z vtedajšej doby. V obchodovaní vznikla “profesia” negotiator, ktorý sa špecializoval na prepravu veľkých nákladov na veľké vzdialenosti. Vďaka nim sa dostali rímske luxusné predmety do germánskych a iných nerímskych hrobových výbav. Špecializovali sa na určité produkty (napr. negotiator olearius, negotiator arits cretarie predávajúci hlavne terru sigillatu, alebo negotiator argentarius vascularius ktorý predával strieborné jedálenské a picie servisy, pretože obyčajný riad sa nevyplatil a pod.) V určitých prípadoch mohlo ísť o špecializovaného výrobcu a predajcu v jednej osobe. Často sa obchodovalo so súvisiacim materiálom ako keramika, rôzne kovy a výrobky z nich, šperky, zbrane, bronzové a sklenené nádoby, víno alebo olej. Dochádzalo aj ku kombinovanému obchodu. Do Rímskej ríše z územia Barbarika prúdili od Markomanov a Kvádov ako export tovary poľnohospodárskych plodín (najmä obilia), dobytka, kožušín, vlny, jantáru a možno i otrokov. Germánsky export do Rímskej ríše bol oproti importu malý. Niektoré zdroje uvádzajú napríklad aj plavé vlasy germánskych žien na výrobu parochní, no toto tvrdenie zatiaľ nieje archeologicky doložené.
Kmene Markomanov a Kvádov boli spoločnosťou vojakov, remeselníkov a roľníkov, fungovali tu vrstvy vládnucich kniežat a kráľov, vojvodov ale aj otrokov. Spoločnosť sa skladala z rodiny, župy a kmeňa. Veliteľov si zvyčajne vyberali nielen Markomani a Kvádi, ale všetky germánske kmene podľa statočnosti a kráľa podľa urodzenosti. Tacitus uvádza spoločenský systém slobodných Germánov - ingenui a aristokraciu - nobilitas. Dôležité a zásadné rozhodnutia boli prijímané v kmeňovom sneme, ktorého účasť bola čisto mužskou záležitosťou. Dá sa predpokladať, že snem mal až sto členov, akceptované bolo väčšinové rozhodnutie.
3.1. Obchodné styky
Zlatý náramok zo Zohora nám svedčí o čulom obchodnom styku Germánov s Rímskou ríšou. Tento zlatý náramok, datovaný do prvého až počiatku druhého storočia n.l., je najdrahocennejší šperk z rímskej doby, aký bol na slovenskom území doposiaľ objavený a patrí k najvzácnejším šperkoch svojho druhu v Európe vôbec.
Neporovnateľne vyššia životná úroveň Rimanov ovplyvnila aj miestnu germánsku elitu. Dôkazom toho je aj zlatý náramok, pochádzajúci z bohatého kniežacieho hrobu v Zohore (okr. Malacky, juhozápadné Slovensko). Zrejme patril rodine alebo rodu, ktorý kontroloval obchod medzi rímskou ríšou a územím Slovenska v 1. a 2. storočí.
Do Marobudovho kráľovstva prúdili zástupy rímskych obchodníkov, aby tu predali svoj tovar – okrem iného určite aj nejaké bronzové nádoby alebo šperky. Dokonca sa uvádza, že na markomanskom území pôsobili aj kolónie takýchto obchodníkov. Zatiaľ sme síce žiadne také neobjavili, avšak prísun rímskych výrobkov je dosť zreteľný v hroboch alebo aj na sídliskách z vtedajšej doby. V obchodovaní vznikla “profesia” negotiator, ktorý sa špecializoval na prepravu veľkých nákladov na veľké vzdialenosti. Vďaka nim sa dostali rímske luxusné predmety do germánskych a iných nerímskych hrobových výbav. Špecializovali sa na určité produkty (napr. negotiator olearius, negotiator arits cretarie predávajúci hlavne terru sigillatu, alebo negotiator argentarius vascularius ktorý predával strieborné jedálenské a picie servisy, pretože obyčajný riad sa nevyplatil a pod.) V určitých prípadoch mohlo ísť o špecializovaného výrobcu a predajcu v jednej osobe. Často sa obchodovalo so súvisiacim materiálom ako keramika, rôzne kovy a výrobky z nich, šperky, zbrane, bronzové a sklenené nádoby, víno alebo olej. Dochádzalo aj ku kombinovanému obchodu. Do Rímskej ríše z územia Barbarika prúdili od Markomanov a Kvádov ako export tovary poľnohospodárskych plodín (najmä obilia), dobytka, kožušín, vlny, jantáru a možno i otrokov. Germánsky export do Rímskej ríše bol oproti importu malý. Niektoré zdroje uvádzajú napríklad aj plavé vlasy germánskych žien na výrobu parochní, no toto tvrdenie zatiaľ nieje archeologicky doložené.
 |
| Bronzový hrniec zo Západného Slovenska |
Nápis sa nachádza na kamennej platni s rozmermi 175 x 76 cm a pôvodne slúžila ako náhrobný kameň rímskeho občana Quinta Atilia Prima V roku 1976 ho objavil správca rímskokatolíckej farnosti pri oprave kostola v Boldogu.
Ide o najstarší na Slovensku objavený rímsky nápis, pochádza totiž z 1.stor. n.l. Nápis je na prvý pohľad stručný, pretože obsahuje iba 11 riadkov, ale skrýva v sebe neobyčajne obsiahle informácie. Okrem mena obsahuje životopisné údaje o zosnulom a jeho príbuzných,o ich pôvode a o tom, kto dal náhrobok vyrobiť. Najdôležitejšie sú ale informácie o životnej kariére Q.Atilia Prima. Bol dôstojníkom, centurionom slávnej XV. Légie, garnizonovanej v 1.stor. v Carnunte a zároveň mal podľa interpretácie T. Kolníka aj funkciu tlmočníka légie, pravdepodobne z keltského aj germánskeho jazyka. Po odchode do výslužby bol negotiatorom – obchodníkom. Práve v tejto informácii tkvie najväčšia historická hodnota nápisu z Boldogu.
Ide o najstarší na Slovensku objavený rímsky nápis, pochádza totiž z 1.stor. n.l. Nápis je na prvý pohľad stručný, pretože obsahuje iba 11 riadkov, ale skrýva v sebe neobyčajne obsiahle informácie. Okrem mena obsahuje životopisné údaje o zosnulom a jeho príbuzných,o ich pôvode a o tom, kto dal náhrobok vyrobiť. Najdôležitejšie sú ale informácie o životnej kariére Q.Atilia Prima. Bol dôstojníkom, centurionom slávnej XV. Légie, garnizonovanej v 1.stor. v Carnunte a zároveň mal podľa interpretácie T. Kolníka aj funkciu tlmočníka légie, pravdepodobne z keltského aj germánskeho jazyka. Po odchode do výslužby bol negotiatorom – obchodníkom. Práve v tejto informácii tkvie najväčšia historická hodnota nápisu z Boldogu.
Text nápisu znie:
Q(uintus) Atilius
Sp(urii) f(ilius) Vot(uria tribu) Primus inter(p)rex mus interrex
[podľa Pichlerovej a Neumana30] mus inter tre[x]
(cenarios)
leg(ionis) XV idem (centurio)
negotiator an(norum)
LXXX h(ic) s(itus) e(st)
Q(uintus) Atilius Cog(i)tatus Atilia Q(uinti) l(iberta) Fau
sta Privatus est
Martialis hered(es)
l(ibentes) p(osuerunt)
Niet pochýb o tom, že Q. Atilius Primus rozvíjal svoju kariéru na Jantárovej ceste. Do doby jeho vojenskej a obchodnej činnosti spadá ekonomický a kultúrny rozvoj germánsko-kvádskeho osídlenia na dnešnom juhozápadnom Slovensku. Sídlom a hlavnou oblasťou činnosti Q. Atilia Prima bolo pravdepodobne Carnuntum, dôležité prekladisko tovarov na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty, aj keď jeho náhrobný kameň bol sekundárne použitý v Boldogu.
3. 2. Remeslá
Podľa Tacita, a zároveň aj podľa Caesara máme poznatky o tom, že roľníctvo nepredstavovalo medzi Germánmi obľúbený spôsob obživy, no podľa archeologických nálezov vieme o dlhodobom a pravidelnom obrábaní pôdy. Domáce práce sa prenechávali ženám a deťom. Ženy mali veľmi vážené postavenie pochádzajúce z prirodzeného rešpektu a úcty.
Jedna z najlepšie doložených hospodárskych aktivít je získavanie a spracovanie železa – hutnictvo a kováčstvo. Celkovo dnes odhadujeme počet vyrábaných druhov železných výrobkov na cca 40. Najlepšie známe predmety, ktoré boli dávané ako milodary do hrobov sú napríklad kópie, meče, železné súčiastky štítov atď. Ďalšie nástroje použiteľné aj ako zbrane, potom radíme sekery a rôzne nože.Našli sa aj rôzne toaletné britvy, zámky, kľúče, ovčiarske nožnice a pod. Medzi ďalšie zaujímavé nálezy, ktoré vieme priradiť k Markomanom a Kvádom sú určite aj kliešte, radlice, rôzne kosy a kosáky, šidla, tepané nádoby a kotly a atď..
3. 2. Remeslá
Podľa Tacita, a zároveň aj podľa Caesara máme poznatky o tom, že roľníctvo nepredstavovalo medzi Germánmi obľúbený spôsob obživy, no podľa archeologických nálezov vieme o dlhodobom a pravidelnom obrábaní pôdy. Domáce práce sa prenechávali ženám a deťom. Ženy mali veľmi vážené postavenie pochádzajúce z prirodzeného rešpektu a úcty.
Jedna z najlepšie doložených hospodárskych aktivít je získavanie a spracovanie železa – hutnictvo a kováčstvo. Celkovo dnes odhadujeme počet vyrábaných druhov železných výrobkov na cca 40. Najlepšie známe predmety, ktoré boli dávané ako milodary do hrobov sú napríklad kópie, meče, železné súčiastky štítov atď. Ďalšie nástroje použiteľné aj ako zbrane, potom radíme sekery a rôzne nože.Našli sa aj rôzne toaletné britvy, zámky, kľúče, ovčiarske nožnice a pod. Medzi ďalšie zaujímavé nálezy, ktoré vieme priradiť k Markomanom a Kvádom sú určite aj kliešte, radlice, rôzne kosy a kosáky, šidla, tepané nádoby a kotly a atď..
Šperkárstvo Markomanov a Kvádov je považované za majstrovskú prácu. Nálezy predstavujú rôzne šperky, doplnky a súčasti odevu. Práve v období existencie Marobudovej ríše sa začína v celom germánskom svete objavovať mimoriadny rozkvet druhého spektra produktov zlievanie kovov a šperkárskeho umenia. Do obľuby sa dostávajú výrazné a masívne spony, opaskové zápony, rozširuje sa výroba ozdobných kovaní picích rohov. Niektoré šperkárske techniky vynikajú svojou efektnosťou a zložitosťou, využívajú kontrastné prelamovanie kovového plechu.
Okrem impozantných dokladov práce s kovom existuje množstvo ďalších výrobných činností, ktoré boli prevádzkované v rôznom rozsahu rovnako aj u Markomanov ako aj u Kvádov. Vykopávky na lokalitách s priaznivými podmienkami pre uchovanie dreva a iných organických materiálov nám často poskytnú paletu výrobkov, ako sú rôzne druhy drevených nádob, vedier, palíc, drevených zbraní, nábytku, lodí a samozrejme rôzne architektonické súčasti. K ich spracovaniu sa používali rôzne nástroje. Našli sa nálezy dokladajúce aj košíkarstvo.
Z archeologických nálezov máme doklady o výstavbe jamových pecí na pálenie keramiky, hrnčiarstvo dokazuje aj obrovské množstvo keramických črepov. Keramika je vyrábaná v spomínanom období v ruke bez použitia rýchlo rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Ten sa u Germanov začína objavovať najskôr na konci 2. stor. n. l. Zvláštnosťou, ktorá odlišuje germánsku keramiku daného obdobia, je bohaté zdobenie otlačkovy ozubeného kolesa, ktoré vytvára na tele nádoby rôzne kontrastné vzory. Kvalita nádob je rozdielna pri úžitkovej masívnej keramike a stolného jemného náčinia.
Pomerne početné sú i výrobky z kostí a parohoviny, poznáme napríklad parohové hrebene, šatové ihlice a aj ihly na šitie. Jeden z najzaujímavejších nálezov tohto obdobia sú kostené hracie kocky.
3. 3. Vojsko
Vo vojsku bojovali pravdepodobne výhradne muži, hroby bojovníkov, ktoré by sa dali pripísať ženám sa zatiaľ z obdobia Markomanov a Kvádov nenašli. Bojovník bol ozbrojený štítom so špicatou stredovou puklicou a kópiou, mečom a nožom. Spočiatku dlhé a ťažké jednosečné meče sa postupne skracovali možno aj vplyvom rímskeho krátkeho meča - gladius. Nezriedka nosili bojovníci krúžkovú košeľu. Nezriedka mal bojovník pri sebe aj malý ochranný amulet.
Okrem impozantných dokladov práce s kovom existuje množstvo ďalších výrobných činností, ktoré boli prevádzkované v rôznom rozsahu rovnako aj u Markomanov ako aj u Kvádov. Vykopávky na lokalitách s priaznivými podmienkami pre uchovanie dreva a iných organických materiálov nám často poskytnú paletu výrobkov, ako sú rôzne druhy drevených nádob, vedier, palíc, drevených zbraní, nábytku, lodí a samozrejme rôzne architektonické súčasti. K ich spracovaniu sa používali rôzne nástroje. Našli sa nálezy dokladajúce aj košíkarstvo.
Z archeologických nálezov máme doklady o výstavbe jamových pecí na pálenie keramiky, hrnčiarstvo dokazuje aj obrovské množstvo keramických črepov. Keramika je vyrábaná v spomínanom období v ruke bez použitia rýchlo rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Ten sa u Germanov začína objavovať najskôr na konci 2. stor. n. l. Zvláštnosťou, ktorá odlišuje germánsku keramiku daného obdobia, je bohaté zdobenie otlačkovy ozubeného kolesa, ktoré vytvára na tele nádoby rôzne kontrastné vzory. Kvalita nádob je rozdielna pri úžitkovej masívnej keramike a stolného jemného náčinia.
Pomerne početné sú i výrobky z kostí a parohoviny, poznáme napríklad parohové hrebene, šatové ihlice a aj ihly na šitie. Jeden z najzaujímavejších nálezov tohto obdobia sú kostené hracie kocky.
3. 3. Vojsko
Vo vojsku bojovali pravdepodobne výhradne muži, hroby bojovníkov, ktoré by sa dali pripísať ženám sa zatiaľ z obdobia Markomanov a Kvádov nenašli. Bojovník bol ozbrojený štítom so špicatou stredovou puklicou a kópiou, mečom a nožom. Spočiatku dlhé a ťažké jednosečné meče sa postupne skracovali možno aj vplyvom rímskeho krátkeho meča - gladius. Nezriedka nosili bojovníci krúžkovú košeľu. Nezriedka mal bojovník pri sebe aj malý ochranný amulet.
 |
| Jazdecká ostroha zo Západného Slovenska |
Markomani a aj Kvádi, rovnako tak Germáni vo všeobecnosti, boli často vyhľadávanými žoldniermi pre Rímsku armádu. Germáni boli vysoko hodnotení ako vojaci pomocných zborov ale aj ako osobní strážcovia. Za svoju lojalitu k Rimanom a účasťou v bojoch proti nepriateľom mali dokonca možnosť získať aj pôdu. Barbari prenikali aj do najvyšších veliteľských štruktúr rímskej armády. K poznávacím znakom týchto vojakov boli široké opasky s bronzovým kovaním, na ktorý boli jeho majitelia obzvlášť pyšní. Dokonca sa tento opasok dával svojmu majiteľovi do hrobu.
3. 4. Pochovávanie
Pohrebný rítus u Germánov bol vo väčšine prípadov žiarový. Nájdeme doklady aj o rituálnych kostrových pohreboch. Germánske hroby šľachticov z rannej doby cisárskej sú kostrové a spravidla bez zbraní. Za milodary vložené do hrobov slúžili keramické, alebo sklenené nádoby, hrebene, spony a pracky, event. ďalšie predmety, teda obdobné artefakty ako v klasických hroboch. Ako milodary mohli byť použité zvieratá napríklad pes, alebo ich časti, napr. hlavy koní.
Kostrové pohreby Svébov, ktoré sa vyskytujú v niektorých časových úsekoch doby rímskej na hrobových lokalitách, nielen v Čechách a na Morave, ale aj na juhozápadnom Slovensku a v Dolnom Rakúsku, sú dosť často rozličné (v natiahnutej aj v skrčenej polohe). Jediným kritériom pre stanovenie rituálnych pohrebov na sídliskách, resp. v sídliskových jamách je prítomnosť milodarov.
Kráľovská hrobka pri Mušove je germánsky hrob pochádzajúci z obdobia markomanských vojen nachádzajúci sa pri Mušove na ľavom brehu rieky Dyje, neďaleko rímskej vojenskej pevnosti légií Marca Aurelia.
Hrobka bola objavená pri výskume v roku 1988. Pôvodne išlo pravdepodobne o dutý priestor, ktorého drevená konštrukcia sa zrútila. Hoci bola hrobka v minulosti vykradnutá, tak obsahovala okolo 200 germánskych a rímskych predmetov zo skla, striebra, bronzu, keramiky, železné zbrane, zlaté ozdoby a mnoho ďalších predmetov vypovedajúcich o bohatstve germánskeho vládcu žijúceho v blízkosti rímskych légií. Aj keď hrobka pochádza z 2. storočia, strieborné a zlaté posmrtné dary sú staršieho dátumu. Najstaršie z nich pochádzajú z neskoro republikánskeho či augustovského obdobia, novšie sú približne z rokov vlády cisárov Tiberia a Nerona, čo dokazuje, že na južnej Morave už v priebehu 1. storočia existoval obchod s rímskym luxusným tovarom, ktorý medzi miestnou germánskou nobilitou prechádzal z generácie na generáciu. Pravdepodobne boli takéto predmety privezené priamo z Rímskej ríše ako dary germánskym vládcom alebo sa stali korisťou snáď v čase Vespasianovej občianskej vojny, na ktorých sa na čele svojich germánskych kráľov Italica a Sidona zúčastnili aj ďalší germánski bojovníci pochádzajúci z územia severne od stredného Dunaja. Okrem posmrtných darov hrobka obsahovala kostrové pozostatky obetných zvierat. V hrobe boli podľa antropológov uložené pozostatky dvoch mužov a jednej ženy. Mohlo sa tak jednať o kráľovskú dynastickú hrobku germánskeho vládcu Ballomara z obdobia markomanských vojen, pre toto tvrdenie však chýbajú dôkazy.
3. 5. Reč
V súčasnej dobe je ťažko určiť presnú výslovnosť reči používanej kmeňmi Markomanov a Kvádov. Nemecké nárečia aj dnes obsahujú mnohé prvky z tohto obdobia. Germánske národy zanechali jasné stopy v každodennej slovnej zásobe spisovnej nemčiny. Väčšina protogermánskych slov, ktoré sa zachovali dodnes, pochádza z každodenného života. Napríklad pred 2000 rokmi sa "chlieb" nazýval "brauda". V 8. storočí sa používalo pomenovanie „prōt“ a v 11. storočí sa už nazýval chlieb „brôt“. V dnešnej nemčine prekladáme slovo chlieb ako das Brot.
Rimania priniesli so sebou do oblastí obývaných Markomanmi a Kvádmi veľa vecí, ktoré boli germánskym národom úplne neznáme. Germánske kmene si napríklad stavali domy z hrazdených stavieb, teda z dreva a hliny. Rímske obydlia boli kamenné, rovnako ako ulice. Keďže v germánskych jazykoch na to neexistovali slová, miestne národy prijali latinské názvy. Tak sa z rímskeho „murus“ (kamenný múr) stalo germánske slovo „mura“, náš súčasný múr. Tak isto sa naši predkovia ponemčili „via layer“ (dláždená cesta) na „strazzu“, našu súčasnú ulicu, čo dnes prekladáme do nemčiny ako Die Strasse.
3. 4. Pochovávanie
Pohrebný rítus u Germánov bol vo väčšine prípadov žiarový. Nájdeme doklady aj o rituálnych kostrových pohreboch. Germánske hroby šľachticov z rannej doby cisárskej sú kostrové a spravidla bez zbraní. Za milodary vložené do hrobov slúžili keramické, alebo sklenené nádoby, hrebene, spony a pracky, event. ďalšie predmety, teda obdobné artefakty ako v klasických hroboch. Ako milodary mohli byť použité zvieratá napríklad pes, alebo ich časti, napr. hlavy koní.
Kostrové pohreby Svébov, ktoré sa vyskytujú v niektorých časových úsekoch doby rímskej na hrobových lokalitách, nielen v Čechách a na Morave, ale aj na juhozápadnom Slovensku a v Dolnom Rakúsku, sú dosť často rozličné (v natiahnutej aj v skrčenej polohe). Jediným kritériom pre stanovenie rituálnych pohrebov na sídliskách, resp. v sídliskových jamách je prítomnosť milodarov.
Kráľovská hrobka pri Mušove je germánsky hrob pochádzajúci z obdobia markomanských vojen nachádzajúci sa pri Mušove na ľavom brehu rieky Dyje, neďaleko rímskej vojenskej pevnosti légií Marca Aurelia.
Hrobka bola objavená pri výskume v roku 1988. Pôvodne išlo pravdepodobne o dutý priestor, ktorého drevená konštrukcia sa zrútila. Hoci bola hrobka v minulosti vykradnutá, tak obsahovala okolo 200 germánskych a rímskych predmetov zo skla, striebra, bronzu, keramiky, železné zbrane, zlaté ozdoby a mnoho ďalších predmetov vypovedajúcich o bohatstve germánskeho vládcu žijúceho v blízkosti rímskych légií. Aj keď hrobka pochádza z 2. storočia, strieborné a zlaté posmrtné dary sú staršieho dátumu. Najstaršie z nich pochádzajú z neskoro republikánskeho či augustovského obdobia, novšie sú približne z rokov vlády cisárov Tiberia a Nerona, čo dokazuje, že na južnej Morave už v priebehu 1. storočia existoval obchod s rímskym luxusným tovarom, ktorý medzi miestnou germánskou nobilitou prechádzal z generácie na generáciu. Pravdepodobne boli takéto predmety privezené priamo z Rímskej ríše ako dary germánskym vládcom alebo sa stali korisťou snáď v čase Vespasianovej občianskej vojny, na ktorých sa na čele svojich germánskych kráľov Italica a Sidona zúčastnili aj ďalší germánski bojovníci pochádzajúci z územia severne od stredného Dunaja. Okrem posmrtných darov hrobka obsahovala kostrové pozostatky obetných zvierat. V hrobe boli podľa antropológov uložené pozostatky dvoch mužov a jednej ženy. Mohlo sa tak jednať o kráľovskú dynastickú hrobku germánskeho vládcu Ballomara z obdobia markomanských vojen, pre toto tvrdenie však chýbajú dôkazy.
3. 5. Reč
V súčasnej dobe je ťažko určiť presnú výslovnosť reči používanej kmeňmi Markomanov a Kvádov. Nemecké nárečia aj dnes obsahujú mnohé prvky z tohto obdobia. Germánske národy zanechali jasné stopy v každodennej slovnej zásobe spisovnej nemčiny. Väčšina protogermánskych slov, ktoré sa zachovali dodnes, pochádza z každodenného života. Napríklad pred 2000 rokmi sa "chlieb" nazýval "brauda". V 8. storočí sa používalo pomenovanie „prōt“ a v 11. storočí sa už nazýval chlieb „brôt“. V dnešnej nemčine prekladáme slovo chlieb ako das Brot.
Rimania priniesli so sebou do oblastí obývaných Markomanmi a Kvádmi veľa vecí, ktoré boli germánskym národom úplne neznáme. Germánske kmene si napríklad stavali domy z hrazdených stavieb, teda z dreva a hliny. Rímske obydlia boli kamenné, rovnako ako ulice. Keďže v germánskych jazykoch na to neexistovali slová, miestne národy prijali latinské názvy. Tak sa z rímskeho „murus“ (kamenný múr) stalo germánske slovo „mura“, náš súčasný múr. Tak isto sa naši predkovia ponemčili „via layer“ (dláždená cesta) na „strazzu“, našu súčasnú ulicu, čo dnes prekladáme do nemčiny ako Die Strasse.
3. 6. Písmo
Runy - germánske písmo bolo určené skôr na zvláštne príležitosti ako na bežné používanie. Názov “runy” je označenie starovekých znakov, ale ako samotní Germáni nazývali tieto znaky nevieme. Od 3. storočia bol používaný starší futhark, hláskovú hodnotu run poznáme z neskoršieho porovnávania s latinkou. 
Popísaná kosť rebra z tura bola nájdená v roku 2017 v Breclavsku, podrobne ju skúmal tím zložený z vedcov z ČR, Rakúska, Švajčiarska a Austrálie.
3. 7. Bývanie
Germáni žili v relatívne malých osadách. Z veľkosti pohrebísk (žiarových hrobov) germánskych kmeňov archeológovia usudzujú, že veľkosť osád sa pohybovala okolo dvesto ľudí. Osady sa len zriedka rozvíjali podľa plánu. Dediny boli často obohnané plotom, málokedy pravou palisádou. Iba v pohraničných oblastiach Rímskej ríše boli dediny chránené a strážené valmi alebo palisádami, keď sa začali nepriateľské akcie a vzájomné útoky. Z vykopávok je známe, že germánske kmene žili v drevených domoch skeletovej konštrukcie. Keďže drevo na rozdiel od kamenných domov časom hnije, o štruktúre domov približujú iba archeologicky overiteľné diery po stĺpoch. Najrozšírenejším typom bola trojloď, široká šesť až osem metrov a často aj viac ako dvojnásobná, v jednotlivých prípadoch nad 60 m. Pod jej strechu sa zmestili ako rodina, tak aj všetci poloslobodní a otroci. Zvieratá boli oddelené stenou. Hlavnou výhodou toho bolo, že zvieratá pomáhali vykurovať dom v chladných zimných mesiacoch. Obývacia izba nemala žiadne ďalšie priečky, v strede bol krb. Dym mohol unikať cez otvor v streche. Germánske domy pravdepodobne nemali okná.
Popísaná kosť rebra z tura bola nájdená v roku 2017 v Breclavsku, podrobne ju skúmal tím zložený z vedcov z ČR, Rakúska, Švajčiarska a Austrálie.
3. 7. Bývanie
Germáni žili v relatívne malých osadách. Z veľkosti pohrebísk (žiarových hrobov) germánskych kmeňov archeológovia usudzujú, že veľkosť osád sa pohybovala okolo dvesto ľudí. Osady sa len zriedka rozvíjali podľa plánu. Dediny boli často obohnané plotom, málokedy pravou palisádou. Iba v pohraničných oblastiach Rímskej ríše boli dediny chránené a strážené valmi alebo palisádami, keď sa začali nepriateľské akcie a vzájomné útoky. Z vykopávok je známe, že germánske kmene žili v drevených domoch skeletovej konštrukcie. Keďže drevo na rozdiel od kamenných domov časom hnije, o štruktúre domov približujú iba archeologicky overiteľné diery po stĺpoch. Najrozšírenejším typom bola trojloď, široká šesť až osem metrov a často aj viac ako dvojnásobná, v jednotlivých prípadoch nad 60 m. Pod jej strechu sa zmestili ako rodina, tak aj všetci poloslobodní a otroci. Zvieratá boli oddelené stenou. Hlavnou výhodou toho bolo, že zvieratá pomáhali vykurovať dom v chladných zimných mesiacoch. Obývacia izba nemala žiadne ďalšie priečky, v strede bol krb. Dym mohol unikať cez otvor v streche. Germánske domy pravdepodobne nemali okná.
3. 8. Obliekanie
Najtypickejším mužským odevom bola kombinácia nohavíc rôznej dĺžky a vrchnej košele - tuniky s dlhými rukávmi. Veľmi dôležitou súčasťou mužského odevu boli samozrejme rôzne zdobené opasky na jednom kroji dva. Jeden sa nosil na vrchnom odeve, s prackami, kovaniami a závesné ozdoby, na druhom nosenom pod vrchným odevom boli na ne zavesené predmety dennej potreby ako napríklad nože, toaletné potreby, či kresadlá.
Vďaka nálezom tkáčskych závaží vieme, že látky boli tkané v rôznych hrúbkach. Z materiálu sú známe suroviny živočíšne - vlna, kožušina, koža. Z rastlinných sa používal ľan či konope. Z importu sa používal napríklad aj hodváb o ktorom sa uvažuje z nálezov napríklad z Mušova. Veľmi používaným kusom oblečenia bol plášť alebo pelerína, ktorá bola zopnutá sponou na pleci. Množstvo spôn sa líši, základom boli dve na ramenách, nezriedka sa objavuje aj nález troch či štyroch spôn, prípadne žiadnej. Je pravdepodobné, že tieto spony rovnako ako šperky hovorili o spoločenskom postavení nositeľa. (príklad: Rozmer germánskeho plášťa 3m x 1,8m)
Vďaka nálezom tkáčskych závaží vieme, že látky boli tkané v rôznych hrúbkach. Z materiálu sú známe suroviny živočíšne - vlna, kožušina, koža. Z rastlinných sa používal ľan či konope. Z importu sa používal napríklad aj hodváb o ktorom sa uvažuje z nálezov napríklad z Mušova. Veľmi používaným kusom oblečenia bol plášť alebo pelerína, ktorá bola zopnutá sponou na pleci. Množstvo spôn sa líši, základom boli dve na ramenách, nezriedka sa objavuje aj nález troch či štyroch spôn, prípadne žiadnej. Je pravdepodobné, že tieto spony rovnako ako šperky hovorili o spoločenskom postavení nositeľa. (príklad: Rozmer germánskeho plášťa 3m x 1,8m)
 |
| Nožnice |
Germánski muži venovali úprave vlasov a fúzov veľkú pozornosť. Okrem
ikonografických zobrazení germánskych mužov hovoria o tom aj nálezy
toaletných potrieb z hrobov - hrebene, pinzety, britvy na holenie a
podobne. Ucelenú predstavu o úprave vlasov a o spôsobe viazania
svébskeho uzla nám dáva napríklad aj hlava Germána z bronzového kotla,
ktorý bol nájdený v kniežacom hrobe v Mušove.
3. 9. Náboženstvo a mýty
V téme náboženstva a mýtov u Markomanov a Kvádov sa môžeme znova oprieť o poznatky Tacita.
Celkovo je náboženstvo germánskych národov naprieč časovými a kultúrnymi priestormi jednotlivých germánskych národov a kmeňových skupín polyteistickým náboženstvom, ktoré je decentralizované na miestne kultové centrá. Zdá sa preto rozumné vychádzať skôr z rôznorodých, regionálne odlišných kultov než z jednotnej koncepcie.
S veľkou dávkou opatrnosti môžeme uviesť na panteóne germánskych bohov ako najvyššieho boha - boha vojny, boha počasia a bohyňu plodnosti. Ich mená boli Wodanaz/Wodan ako najvyšší boh, Tý/Týr ako boj vojny a Tor/Donar ako boh počasia. Bohyňou plodnosti bola Nerthus, či Isida,
Markomani
Markomani boli Germáni, a tvorili súčasť svébskeho kmeňového zväzu. Prvýkrát sa spomínajú k roku 58 pred Kr, keď boli súčasťou Ariovistovho vojska. Sídlili v Pomohansku. Rímsky vojvodca Drusus v roku 9 pred Kr. na nich zaútočil a zatlačil ich na územie dnešných Čiech, kde ich panovník Marobud založil mocné "kráľovstvo" (kmeňový zväz), tzv. Marobudovu ríšu. Augustus ríšu označil za hrozbu pre Rím. Markomani sa zúčastňovali na vojnách Germánov proti Rímskej ríši za vlády Marka Aurélia (166 - 180), ktoré nazývame Markomanské vojny. V 5. storočí, počas sťahovania národov, opustili územie Čiech a usadili sa v dnešnom Bavorsku.
4. 1. Oblasť osídlenia Markomanmi /Marobudovo kráľovstvo
Marobud preukázal svoju politickú úlohu v roku 9 nášho letopočtu, kedy boli celé tri rímske légie zmasakrované Germánmi pod vedením Arminia v Teutoburskom lese. Arminius sa pokúšal rozpútať povstanie Germánov a vyhnať Rimanov zo strednej Európy. Ponúkol teda Marobudovi, aby sa vo vojne pridal k nemu. Marobud však odmietol a rozhodol sa zostať nestranným. Keď už bolo germánske povstanie v podstate porazené, bol Drusus Germanicus z Germanie odvolaný a Arminius sa mohol venovať vnútrogermánskej politike. Rozhodol sa pomstiť Marobudovi za to, že sa s ním nezapojil do vojny proti Rímu. Roku 17 sa spolu so svojimi spojencami postavil v bitke Markomanom a ich spriaznencom. Pravdou je, že veľa kmeňov od Marobuda odpadlo k Arminiovi, pretože jeho nestrannosť pravdepodobne chápali ako zbabelosť a slabosť. Napriek tomu, že bitka dopadla nerozhodne, taktický ústup jedného z krídiel Marobudovej armády bol považovaný za porážku a takto bola táto udalosť tiež vodcom Cheruskov politicky využitá. Od Marobuda odpadali ďalšie kmene. Korunu týmto udalostiam nasadil návrat markomanského veľmoža Katvaldy spolu s gótskymi bojovníkmi, ktorí Marobuda vyhnali z Čiech. Utiekol teda so svojou družinou niekam do stredného Podunajska, snáď do Dolného Rakúska alebo na juhozápadné Slovensko, a tu prosil Rimanov o pomoc proti Katvaldovi. Tí to však odmietli a sľúbili mu zaistiť ochranu iba pre jeho osobu. Vtedy bol odvedený a internovaný v severotalianskej Ravenne, kde žil ešte ďalších osemnásť rokov až do svojej smrti v roku 37 alebo 38.
Marobudovi družiníci museli zostať za Dunajom a usadili sa najskôr na juhozápadnom Slovensku, kde sa stali súčasťou vazalského Vanniovho kráľovstva. Katvalda na čele Markomanov zostal iba rok, potom bol zvrhnutý hermundurským kráľom Vibiliom a utiekol prosiť Rimanov o ochranu. Bol internovaný v meste Forum Iulium v Gallii Narbonskej. To bol koniec Marobudovej ríše. Markomani potom miznú z výslnia rímskej politiky a znovu o nich výraznejšie počujeme až v dobe tzv. markomanských vojen, ktoré datujeme do rokov 166-181.
Celkovo je náboženstvo germánskych národov naprieč časovými a kultúrnymi priestormi jednotlivých germánskych národov a kmeňových skupín polyteistickým náboženstvom, ktoré je decentralizované na miestne kultové centrá. Zdá sa preto rozumné vychádzať skôr z rôznorodých, regionálne odlišných kultov než z jednotnej koncepcie.
S veľkou dávkou opatrnosti môžeme uviesť na panteóne germánskych bohov ako najvyššieho boha - boha vojny, boha počasia a bohyňu plodnosti. Ich mená boli Wodanaz/Wodan ako najvyšší boh, Tý/Týr ako boj vojny a Tor/Donar ako boh počasia. Bohyňou plodnosti bola Nerthus, či Isida,
Markomani
Markomani boli Germáni, a tvorili súčasť svébskeho kmeňového zväzu. Prvýkrát sa spomínajú k roku 58 pred Kr, keď boli súčasťou Ariovistovho vojska. Sídlili v Pomohansku. Rímsky vojvodca Drusus v roku 9 pred Kr. na nich zaútočil a zatlačil ich na územie dnešných Čiech, kde ich panovník Marobud založil mocné "kráľovstvo" (kmeňový zväz), tzv. Marobudovu ríšu. Augustus ríšu označil za hrozbu pre Rím. Markomani sa zúčastňovali na vojnách Germánov proti Rímskej ríši za vlády Marka Aurélia (166 - 180), ktoré nazývame Markomanské vojny. V 5. storočí, počas sťahovania národov, opustili územie Čiech a usadili sa v dnešnom Bavorsku.
4. 1. Oblasť osídlenia Markomanmi /Marobudovo kráľovstvo
Marobud preukázal svoju politickú úlohu v roku 9 nášho letopočtu, kedy boli celé tri rímske légie zmasakrované Germánmi pod vedením Arminia v Teutoburskom lese. Arminius sa pokúšal rozpútať povstanie Germánov a vyhnať Rimanov zo strednej Európy. Ponúkol teda Marobudovi, aby sa vo vojne pridal k nemu. Marobud však odmietol a rozhodol sa zostať nestranným. Keď už bolo germánske povstanie v podstate porazené, bol Drusus Germanicus z Germanie odvolaný a Arminius sa mohol venovať vnútrogermánskej politike. Rozhodol sa pomstiť Marobudovi za to, že sa s ním nezapojil do vojny proti Rímu. Roku 17 sa spolu so svojimi spojencami postavil v bitke Markomanom a ich spriaznencom. Pravdou je, že veľa kmeňov od Marobuda odpadlo k Arminiovi, pretože jeho nestrannosť pravdepodobne chápali ako zbabelosť a slabosť. Napriek tomu, že bitka dopadla nerozhodne, taktický ústup jedného z krídiel Marobudovej armády bol považovaný za porážku a takto bola táto udalosť tiež vodcom Cheruskov politicky využitá. Od Marobuda odpadali ďalšie kmene. Korunu týmto udalostiam nasadil návrat markomanského veľmoža Katvaldy spolu s gótskymi bojovníkmi, ktorí Marobuda vyhnali z Čiech. Utiekol teda so svojou družinou niekam do stredného Podunajska, snáď do Dolného Rakúska alebo na juhozápadné Slovensko, a tu prosil Rimanov o pomoc proti Katvaldovi. Tí to však odmietli a sľúbili mu zaistiť ochranu iba pre jeho osobu. Vtedy bol odvedený a internovaný v severotalianskej Ravenne, kde žil ešte ďalších osemnásť rokov až do svojej smrti v roku 37 alebo 38.
Marobudovi družiníci museli zostať za Dunajom a usadili sa najskôr na juhozápadnom Slovensku, kde sa stali súčasťou vazalského Vanniovho kráľovstva. Katvalda na čele Markomanov zostal iba rok, potom bol zvrhnutý hermundurským kráľom Vibiliom a utiekol prosiť Rimanov o ochranu. Bol internovaný v meste Forum Iulium v Gallii Narbonskej. To bol koniec Marobudovej ríše. Markomani potom miznú z výslnia rímskej politiky a znovu o nich výraznejšie počujeme až v dobe tzv. markomanských vojen, ktoré datujeme do rokov 166-181.
Kvádi
Kvádi boli malým Svébským kmeňom. Historickú pozornosť si získali ako spojenci Dákov, Markomanov a Vandalov vo vojenských konfliktoch s Rímom a v období sťahovania národov pri dobývaní Pyrenejského polostrova.
5.1. Oblasť osídlenia Kvádmi / Vanniovo kráľovstvo
Vannius (19 – 50 n. l.), prvý kvádsky kráľ známy po mene, bol potom vymenovaný Drusom mladším za rímskeho klientskeho kráľa Kvádov a Markomanov. Na začiatku svojej vlády ho ľudia milovali a rešpektovali, no neskôr sa z neho stal tyran.
Vanniovi synovci (synovia sestry) Sido a Vangio sa proti nemu v roku 50 po Kr. spojili s Vibilliom, kráľom Hermundurov. Vannius sa niekoľkokrát obrátil na cisára Claudia, ktorý mu odmietol vojenskú podporu, no poveril Publia Atelliusa Histera, guvernéra Panónie, aby Vannia prijal a chránil. Vanniove jednotky (Kvadi ako pechota a Jazygovia ako kavaléria) boli príliš slabé proti početným nepriateľom a tak sa zakotvil na opevnenom mieste. Zranený v boji musel so svojimi prívržencami utiecť k Dunaju, kde čakali lode. V Panónii im bola pridelená pôda v oblasti pohoria Leitha (dnešné Rakúsko). Jeho synovci a nástupcovia Sido a Vangio sa delili o kráľovský majestát a boli lojálni k Rimanom. Najprv boli medzi ľuďmi obľúbení, no vyvinuli sa aj z nich nenávidení despoti.
Najmä v druhej polovici vlády cisára Valentiniána I. (364–375) bol panónsky dunajský limes veľmi rýchlo zabezpečený hustou sieťou hradísk a pevností. Novovytvorené lodné kotviská v Barbaricu zaručovali bezpečný prechod pre rímske jednotky v prípade núdze. Okrem toho sa vpred posunul Limes Sarmatiae oproti provincii Valeria na východnom brehu Dunaja. Za týmto účelom Rimania v rozpore so zmluvou anektovali Kvádsku pôdu, vyhnali obyvateľov a v roku 373 začali za novou predsunutou hraničnou líniou, tiež na kmeňovom území Kvádov, stavať mocnú pevnosť (hrad Göd-Bócsaújtelep). Kvádske protesty vyvolané týmito predpokladmi viedli k tomu, že vyrovnaný a skúsený veliteľ Valerie Frigeridus v koordinácii so svojím nadriadeným zastavil výstavbu. To následne viedlo k hre intríg v Ríme, na konci ktorej bol Frigeridus v rokoch 373/374 zosadený a na jeho miesto nastúpil neskúsený, arogantný Marcellianus. Nový veliteľ dal okamžite obnoviť stavebné práce. V tom istom čase bol kvádsky kráľ Gabinius pozvaný do Valerie na rozhovory pod falošnou zámienkou a bol zradne prebodnutý na konci jednania, kedy jeho vrahovia nerešpektovali zákon o pohostinstve. V závislosti od zdroja (Zosimos a Ammianus Marcellinus) bol za tento čin zodpovedný Celestius alebo samotný Marcellianus. To viedlo k odvetnej kampani rozhnevaných Kvádov spolu so sarmatským kmeňom Jazygov, ktorí boli dovtedy považovaní za rímskych spojencov.
V júni 374 Valentinianus I. bojoval proti ich vpádom do panónskej oblasti a Moesie. Cisár zriadil svoje veliteľstvo v legionárskom tábore Brigetio (Komárom-Szőny) Počas mierových rokovaní v Brigetiu cisár zomrel 17. novembra 375 po mozgovej príhode, ktorá zrejme nastala v návale hnevu. Výsledkom kvádsko-sarmatského útoku bolo, že práce na pevnosti Göd-Bócsaújtelep, ktoré sa len nedávno opäť začali, boli náhle a tentoraz definitívne zastavené a rímska vôľa expandovať bola pozastavená, všetky rímske kontrolné stanice a opatrenia, ako napríklad Limes Sarmatiae na východ a sever od Panónskeho Dunaja boli definitívne opustené.
Kvádi boli malým Svébským kmeňom. Historickú pozornosť si získali ako spojenci Dákov, Markomanov a Vandalov vo vojenských konfliktoch s Rímom a v období sťahovania národov pri dobývaní Pyrenejského polostrova.
5.1. Oblasť osídlenia Kvádmi / Vanniovo kráľovstvo
Vannius (19 – 50 n. l.), prvý kvádsky kráľ známy po mene, bol potom vymenovaný Drusom mladším za rímskeho klientskeho kráľa Kvádov a Markomanov. Na začiatku svojej vlády ho ľudia milovali a rešpektovali, no neskôr sa z neho stal tyran.
Vanniovi synovci (synovia sestry) Sido a Vangio sa proti nemu v roku 50 po Kr. spojili s Vibilliom, kráľom Hermundurov. Vannius sa niekoľkokrát obrátil na cisára Claudia, ktorý mu odmietol vojenskú podporu, no poveril Publia Atelliusa Histera, guvernéra Panónie, aby Vannia prijal a chránil. Vanniove jednotky (Kvadi ako pechota a Jazygovia ako kavaléria) boli príliš slabé proti početným nepriateľom a tak sa zakotvil na opevnenom mieste. Zranený v boji musel so svojimi prívržencami utiecť k Dunaju, kde čakali lode. V Panónii im bola pridelená pôda v oblasti pohoria Leitha (dnešné Rakúsko). Jeho synovci a nástupcovia Sido a Vangio sa delili o kráľovský majestát a boli lojálni k Rimanom. Najprv boli medzi ľuďmi obľúbení, no vyvinuli sa aj z nich nenávidení despoti.
Najmä v druhej polovici vlády cisára Valentiniána I. (364–375) bol panónsky dunajský limes veľmi rýchlo zabezpečený hustou sieťou hradísk a pevností. Novovytvorené lodné kotviská v Barbaricu zaručovali bezpečný prechod pre rímske jednotky v prípade núdze. Okrem toho sa vpred posunul Limes Sarmatiae oproti provincii Valeria na východnom brehu Dunaja. Za týmto účelom Rimania v rozpore so zmluvou anektovali Kvádsku pôdu, vyhnali obyvateľov a v roku 373 začali za novou predsunutou hraničnou líniou, tiež na kmeňovom území Kvádov, stavať mocnú pevnosť (hrad Göd-Bócsaújtelep). Kvádske protesty vyvolané týmito predpokladmi viedli k tomu, že vyrovnaný a skúsený veliteľ Valerie Frigeridus v koordinácii so svojím nadriadeným zastavil výstavbu. To následne viedlo k hre intríg v Ríme, na konci ktorej bol Frigeridus v rokoch 373/374 zosadený a na jeho miesto nastúpil neskúsený, arogantný Marcellianus. Nový veliteľ dal okamžite obnoviť stavebné práce. V tom istom čase bol kvádsky kráľ Gabinius pozvaný do Valerie na rozhovory pod falošnou zámienkou a bol zradne prebodnutý na konci jednania, kedy jeho vrahovia nerešpektovali zákon o pohostinstve. V závislosti od zdroja (Zosimos a Ammianus Marcellinus) bol za tento čin zodpovedný Celestius alebo samotný Marcellianus. To viedlo k odvetnej kampani rozhnevaných Kvádov spolu so sarmatským kmeňom Jazygov, ktorí boli dovtedy považovaní za rímskych spojencov.
V júni 374 Valentinianus I. bojoval proti ich vpádom do panónskej oblasti a Moesie. Cisár zriadil svoje veliteľstvo v legionárskom tábore Brigetio (Komárom-Szőny) Počas mierových rokovaní v Brigetiu cisár zomrel 17. novembra 375 po mozgovej príhode, ktorá zrejme nastala v návale hnevu. Výsledkom kvádsko-sarmatského útoku bolo, že práce na pevnosti Göd-Bócsaújtelep, ktoré sa len nedávno opäť začali, boli náhle a tentoraz definitívne zastavené a rímska vôľa expandovať bola pozastavená, všetky rímske kontrolné stanice a opatrenia, ako napríklad Limes Sarmatiae na východ a sever od Panónskeho Dunaja boli definitívne opustené.
Okolo roku 400 nášho letopočtu sa Kvádi dostali pod nadvládu Hunov.
Kvádi vytvorili na území dnešného juhozápadného Slovenska medzi riekami Váh a Hron ríšu, ktorá trvala až do ťaženia Longobardov do Talianska (568 po Kr.), ku ktorým sa Kvádi pripojili. Predpokladá sa, že ich z veľkej časti pohltili Longobardi. Časť Kvádov bola v 5. storočí známa ako Dunajskí Svebi a bola pohltená Alemanmi. Suebi v Portugalsku tiež mohli obsahovať pozostatky Kvádov.
Markomanské vojny
Markomanské vojny sú séria vojen, ktoré prebehli v období vlády rímskeho cisára Marka Aurelia medzi rokmi 166 až 180.
Vojny vyvolali početné kmene Sarmatov, ktoré vpadli zo severu do Rímskej ríše a ktoré nasledovali germánski Markomani a Kvádi. Útočníkom sa podarilo preraziť obranné línie Rimanov v provincii Panónia (dnešné Maďarsko), zničiť dôležité vojenské tábory Vindobona a Carnuntum, vtrhnúť až do severnej Itálie a obkľúčiť mesto Aquileia.
Marcus Aurelius ich zahnal späť za Dunaj a v roku 172 začal mohutnú ofenzívu (expeditio Germanica prima). Pri hlavnom meste provincie Carnunte (medzi dnešnou Bratislavou a Viedňou) vybudoval pontónový most cez Dunaj a začal trestnú výpravu proti Germánom. Na základe rastúcej bojovej sily Germánov si Rimania prichystali na Markomanov a ich spojencov celkom 6 légií (1 légia pozostávala z 3-6 tisíc legionárov, avšak treba počítať ešte s ďalšími pomocnými jednotkami). Tri légie mali vyraziť z porýnskej Mohuče (pozn. dnešný Mainz) a ďalšie tri z oblasti Dolného Rakúska, zhruba z okolia Viedne. V plánoch Ríma bolo vo vnútri markomanského územia spojiť sily týchto légií a a jedným úderom poraziť Marobudove vojská. Táto výprava prenikla hlboko na ich územie a vo veľkej bitke porazili početnejšiu armádu Sarmatov a Kvádov, s ktorými v roku 175 napokon uzatvorili mierovú zmluvu.
Už o dva roky sa však konflikt zopakoval a Rimania Germánov opäť porazili (expeditio Germanica secunda). Na pôvodne germánskom území zostala okupačná armáda o sile 40 000 vojakov a vznikli úvahy o vzniku provincií Marcomannia a Sarmatia na území dnešného Česka a Slovenska. Zámer však prekazila smrť cisára Marka Aurelia v roku 180, po ktorej jeho nástupca, syn Commodus, boje ukončil a uzatvoril s germánskymi kmeňmi mierovú zmluvu, ktorá dočasne obmedzila samostatnosť jednotlivých kmeňov.
6.1. Fázy markomanských vojen
1. fáza (165/6 – 171/172) – útok barbarských kmeňov na Rímsku ríšu – konflikty sa odohrávali prevažne na území ríše
2. fáza (171/172 – 174) – obrat situácie – ofenzíva rímskej armády na najsilnejšie kmene (Kvádov, Markomanov a sarmatských Jazygov)
v roku 172 rímske vojsko prvýkrát prekročilo Dunaj a porazilo Kvádov, o rok neskôr i Markomanov
3. fáza (175 – 179/180) – po krátkom mieri opätovné boje, po smrti Marka Aurelia uzavrel jeho syn a nástupca Commodus s Germánmi mier
pri obnovení bojov v roku 177 sa vojsko pohybovalo hlboko na území protivníkov a z tejto doby (zima 179/180) pochádza i známy Rímsky nápis v Trenčíne
Prvé dve fázy bývajú označované ako prvá markomanská vojna, tretia fáza ako druhá markomanská vojna.
Záver
Markomanské vojny odhalili slabiny severnej hranice Rímskej ríše a následne bola polovica rímskych légií (16 z celkového počtu 33) dislokovaná pozdĺž Dunaja a Rýna. Pre germánske kmene, hoci boli zadržané a porazené, predstavovali markomanské vojny len predohru veľkých invázií, ktoré napokon celkom rozložili a spôsobili zánik Západorímskej ríše v 4. a 5. storočí.
Autor: Vesna Slavi
Markomanské vojny
Markomanské vojny sú séria vojen, ktoré prebehli v období vlády rímskeho cisára Marka Aurelia medzi rokmi 166 až 180.
Vojny vyvolali početné kmene Sarmatov, ktoré vpadli zo severu do Rímskej ríše a ktoré nasledovali germánski Markomani a Kvádi. Útočníkom sa podarilo preraziť obranné línie Rimanov v provincii Panónia (dnešné Maďarsko), zničiť dôležité vojenské tábory Vindobona a Carnuntum, vtrhnúť až do severnej Itálie a obkľúčiť mesto Aquileia.
Marcus Aurelius ich zahnal späť za Dunaj a v roku 172 začal mohutnú ofenzívu (expeditio Germanica prima). Pri hlavnom meste provincie Carnunte (medzi dnešnou Bratislavou a Viedňou) vybudoval pontónový most cez Dunaj a začal trestnú výpravu proti Germánom. Na základe rastúcej bojovej sily Germánov si Rimania prichystali na Markomanov a ich spojencov celkom 6 légií (1 légia pozostávala z 3-6 tisíc legionárov, avšak treba počítať ešte s ďalšími pomocnými jednotkami). Tri légie mali vyraziť z porýnskej Mohuče (pozn. dnešný Mainz) a ďalšie tri z oblasti Dolného Rakúska, zhruba z okolia Viedne. V plánoch Ríma bolo vo vnútri markomanského územia spojiť sily týchto légií a a jedným úderom poraziť Marobudove vojská. Táto výprava prenikla hlboko na ich územie a vo veľkej bitke porazili početnejšiu armádu Sarmatov a Kvádov, s ktorými v roku 175 napokon uzatvorili mierovú zmluvu.
Už o dva roky sa však konflikt zopakoval a Rimania Germánov opäť porazili (expeditio Germanica secunda). Na pôvodne germánskom území zostala okupačná armáda o sile 40 000 vojakov a vznikli úvahy o vzniku provincií Marcomannia a Sarmatia na území dnešného Česka a Slovenska. Zámer však prekazila smrť cisára Marka Aurelia v roku 180, po ktorej jeho nástupca, syn Commodus, boje ukončil a uzatvoril s germánskymi kmeňmi mierovú zmluvu, ktorá dočasne obmedzila samostatnosť jednotlivých kmeňov.
6.1. Fázy markomanských vojen
1. fáza (165/6 – 171/172) – útok barbarských kmeňov na Rímsku ríšu – konflikty sa odohrávali prevažne na území ríše
2. fáza (171/172 – 174) – obrat situácie – ofenzíva rímskej armády na najsilnejšie kmene (Kvádov, Markomanov a sarmatských Jazygov)
v roku 172 rímske vojsko prvýkrát prekročilo Dunaj a porazilo Kvádov, o rok neskôr i Markomanov
3. fáza (175 – 179/180) – po krátkom mieri opätovné boje, po smrti Marka Aurelia uzavrel jeho syn a nástupca Commodus s Germánmi mier
pri obnovení bojov v roku 177 sa vojsko pohybovalo hlboko na území protivníkov a z tejto doby (zima 179/180) pochádza i známy Rímsky nápis v Trenčíne
Prvé dve fázy bývajú označované ako prvá markomanská vojna, tretia fáza ako druhá markomanská vojna.
Záver
Markomanské vojny odhalili slabiny severnej hranice Rímskej ríše a následne bola polovica rímskych légií (16 z celkového počtu 33) dislokovaná pozdĺž Dunaja a Rýna. Pre germánske kmene, hoci boli zadržané a porazené, predstavovali markomanské vojny len predohru veľkých invázií, ktoré napokon celkom rozložili a spôsobili zánik Západorímskej ríše v 4. a 5. storočí.
Autor: Vesna Slavi
Foto nálezov: Západné Slovensko, výskum pod vedením Andreja Žitňana (2021-2023)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)