.

pondelok 12. februára 2024

Markomani a Kvádi

Pôvod germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov

O počiatkoch Germánov, presnejšie Markomanov a Kvádov, podobne ako iných národov máme poznatky z predhistórie. Prvé historicky doložené stopy Germánov,  pochádzajú z 2.stor. p.n.l. Markomani sa prvýkrát objavili v armáde Arioviskov.

Ich pôvodná sídelná oblasť bola na Mohane, no pod nátlakom Rimanov migrovali do Čiech pod vedením vojenského vodcu Marobuda krátko pred prelomom letopočtu. Tam tvorili centrum kmeňovej skupiny. V markomanských vojnách dokázali Rimania len s veľkým úsilím stabilizovať severnú hranicu svojej ríše. V nasledujúcich storočiach pokračovali Markomani v postupe na juh. Naposledy sa spomínajú v 4. storočí.

V staroveku bolo germánske meno etnologickým druhovým pojmom pre veľkú skupinu medzi Keltmi a Skýtmi. Išlo teda najmä o vonkajšie pomenovanie určitých národov a len v menšej miere a zrejme až sekundárne o sebapomenovanie germánskych národov pre seba.

Germánske spony zo Západného Slovenska

Svedectvá antických prameňov

Národy, ktoré sa usadili napravo od Rýna, zostali pred Caesarovými galskými ťaženiami ( 58 – 52 pred Kr.) prevažne mimo horizontu starovekých pozorovateľov, a keď sme sa o nich dozvedeli, spočiatku sa považovali za Keltov alebo sa od nich prinajmenšom vyslovene neodlišovali. Najstaršie historické správy o germánskych kultúrach pochádzajú zo stretnutí s Grékmi a Rímskou ríšou; Najstaršie písomné dôkazy, ako sú runové nápisy, možno nájsť až po prelome storočí. 



Správy starovekých autorov o germánskych národoch často nevychádzajú z ich vlastných pozorovaní, ale z počutia. Grécky cestovateľ Pytheas z Massálie hlásil už v roku 330 pred Kristom o krajinách okolo Severného mora a národoch, ktoré tam žijú.

Kultúra

Výrazom Germáni sa označujú jazykovo príbuzné staroveké kmene doložené od železnej doby (od 6. storočia pred Kr.) na severe strednej Európy a v Škandinávii. Germáni ako národ nepredstavoval homogénnu spoločnosť.

Kmene Markomanov a Kvádov boli spoločnosťou vojakov, remeselníkov a roľníkov, fungovali tu vrstvy vládnucich kniežat a kráľov, vojvodov ale aj otrokov. Spoločnosť sa skladala z rodiny, župy a kmeňa. Veliteľov si zvyčajne vyberali nielen Markomani a Kvádi, ale všetky germánske kmene podľa statočnosti a kráľa podľa urodzenosti. Tacitus uvádza spoločenský systém slobodných Germánov - ingenui a aristokraciu - nobilitas. Dôležité a zásadné rozhodnutia boli prijímané v kmeňovom sneme, ktorého účasť bola čisto mužskou záležitosťou. Dá sa predpokladať, že snem mal až sto členov, akceptované bolo väčšinové rozhodnutie.

3.1. Obchodné styky

Zlatý náramok zo Zohora nám svedčí o čulom obchodnom styku Germánov s Rímskou ríšou. Tento zlatý náramok, datovaný do prvého až počiatku druhého storočia n.l., je najdrahocennejší šperk z rímskej doby, aký bol na slovenskom území doposiaľ objavený a patrí k najvzácnejším šperkoch svojho druhu v Európe vôbec.

Neporovnateľne vyššia životná úroveň Rimanov ovplyvnila aj miestnu germánsku elitu. Dôkazom toho je aj zlatý náramok, pochádzajúci z bohatého kniežacieho hrobu v Zohore (okr. Malacky, juhozápadné Slovensko). Zrejme patril rodine alebo rodu, ktorý kontroloval obchod medzi rímskou ríšou a územím Slovenska v 1. a 2. storočí.

Do Marobudovho kráľovstva prúdili zástupy rímskych obchodníkov, aby tu predali svoj tovar – okrem iného určite aj nejaké bronzové nádoby alebo šperky. Dokonca sa uvádza, že na markomanskom území pôsobili aj kolónie takýchto obchodníkov. Zatiaľ sme síce žiadne také neobjavili, avšak prísun rímskych výrobkov je dosť zreteľný v hroboch alebo aj na sídliskách z vtedajšej doby. V obchodovaní vznikla “profesia” negotiator, ktorý sa špecializoval na prepravu veľkých nákladov na veľké vzdialenosti. Vďaka nim sa dostali rímske luxusné predmety do germánskych a iných nerímskych hrobových výbav. Špecializovali sa na určité produkty (napr. negotiator olearius, negotiator arits cretarie predávajúci hlavne terru sigillatu, alebo negotiator argentarius vascularius ktorý predával strieborné jedálenské a picie servisy, pretože obyčajný riad sa nevyplatil a pod.) V určitých prípadoch mohlo ísť o špecializovaného výrobcu a predajcu v jednej osobe. Často sa obchodovalo so súvisiacim materiálom ako keramika, rôzne kovy a výrobky z nich, šperky, zbrane, bronzové a sklenené nádoby, víno alebo olej. Dochádzalo aj ku kombinovanému obchodu. Do Rímskej ríše z územia Barbarika prúdili od Markomanov a Kvádov ako export tovary poľnohospodárskych plodín (najmä obilia), dobytka, kožušín, vlny, jantáru a možno i otrokov. Germánsky export do Rímskej ríše bol oproti importu malý. Niektoré zdroje uvádzajú napríklad aj plavé vlasy germánskych žien na výrobu parochní, no toto tvrdenie zatiaľ nieje archeologicky doložené.

Bronzový hrniec zo Západného Slovenska

Významným dokladom o obchodovaní v tomto období je stéla z Boldogu:

Nápis sa nachádza na kamennej platni s rozmermi 175 x 76 cm a pôvodne slúžila ako náhrobný kameň rímskeho občana Quinta Atilia Prima V roku 1976 ho objavil správca rímskokatolíckej farnosti pri oprave kostola v Boldogu.

Ide o najstarší na Slovensku objavený rímsky nápis, pochádza totiž z 1.stor. n.l. Nápis je na prvý pohľad stručný, pretože obsahuje iba 11 riadkov, ale skrýva v sebe neobyčajne obsiahle informácie. Okrem mena obsahuje životopisné údaje o zosnulom a jeho príbuzných,o ich pôvode a o tom, kto dal náhrobok vyrobiť. Najdôležitejšie sú ale informácie o životnej kariére Q.Atilia Prima. Bol dôstojníkom, centurionom slávnej XV. Légie, garnizonovanej v 1.stor. v Carnunte a zároveň mal podľa interpretácie T. Kolníka aj funkciu tlmočníka légie, pravdepodobne z keltského aj germánskeho jazyka. Po odchode do výslužby bol negotiatorom – obchodníkom. Práve v tejto informácii tkvie najväčšia historická hodnota nápisu z Boldogu. 




Text nápisu znie:

Q(uintus) Atilius

Sp(urii) f(ilius) Vot(uria tribu) Primus inter(p)rex mus interrex

[podľa Pichlerovej a Neumana30] mus inter tre[x]

(cenarios)

leg(ionis) XV idem (centurio)

negotiator an(norum)

LXXX h(ic) s(itus) e(st)

Q(uintus) Atilius Cog(i)tatus Atilia Q(uinti) l(iberta) Fau

sta Privatus est

Martialis hered(es)

l(ibentes) p(osuerunt)


Niet pochýb o tom, že Q. Atilius Primus rozvíjal svoju kariéru na Jantárovej ceste. Do doby jeho vojenskej a obchodnej činnosti spadá ekonomický a kultúrny rozvoj germánsko-kvádskeho osídlenia na dnešnom juhozápadnom Slovensku. Sídlom a hlavnou oblasťou činnosti Q. Atilia Prima bolo pravdepodobne Carnuntum, dôležité prekladisko tovarov na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty, aj keď jeho náhrobný kameň bol sekundárne použitý v Boldogu.

3. 2. Remeslá

Podľa Tacita, a zároveň aj podľa Caesara máme poznatky o tom, že roľníctvo nepredstavovalo medzi Germánmi obľúbený spôsob obživy, no podľa archeologických nálezov vieme o dlhodobom a pravidelnom obrábaní pôdy. Domáce práce sa prenechávali ženám a deťom. Ženy mali veľmi vážené postavenie pochádzajúce z prirodzeného rešpektu a úcty.

Jedna z najlepšie doložených hospodárskych aktivít je získavanie a spracovanie železa – hutnictvo a kováčstvo. Celkovo dnes odhadujeme počet vyrábaných druhov železných výrobkov na cca 40. Najlepšie známe predmety, ktoré boli dávané ako milodary do hrobov sú napríklad kópie, meče, železné súčiastky štítov atď. Ďalšie nástroje použiteľné aj ako zbrane, potom radíme sekery a rôzne nože.Našli sa aj rôzne toaletné britvy, zámky, kľúče, ovčiarske nožnice a pod. Medzi ďalšie zaujímavé nálezy, ktoré vieme priradiť k Markomanom a Kvádom sú určite aj kliešte, radlice, rôzne kosy a kosáky, šidla, tepané nádoby a kotly a atď.. 

Šperkárstvo Markomanov a Kvádov je považované za majstrovskú prácu. Nálezy predstavujú rôzne šperky, doplnky a súčasti odevu. Práve v období existencie Marobudovej ríše sa začína v celom germánskom svete objavovať mimoriadny rozkvet druhého spektra produktov zlievanie kovov a šperkárskeho umenia. Do obľuby sa dostávajú výrazné a masívne spony, opaskové zápony, rozširuje sa výroba ozdobných kovaní picích rohov. Niektoré šperkárske techniky vynikajú svojou efektnosťou a zložitosťou, využívajú kontrastné prelamovanie kovového plechu.

Okrem impozantných dokladov práce s kovom existuje množstvo ďalších výrobných činností, ktoré boli prevádzkované v rôznom rozsahu rovnako aj u Markomanov ako aj u Kvádov. Vykopávky na lokalitách s priaznivými podmienkami pre uchovanie dreva a iných organických materiálov nám často poskytnú paletu výrobkov, ako sú rôzne druhy drevených nádob, vedier, palíc, drevených zbraní, nábytku, lodí a samozrejme rôzne architektonické súčasti. K ich spracovaniu sa používali rôzne nástroje. Našli sa nálezy dokladajúce aj košíkarstvo.

Z archeologických nálezov máme doklady o výstavbe jamových pecí na pálenie keramiky, hrnčiarstvo dokazuje aj obrovské množstvo keramických črepov. Keramika je vyrábaná v spomínanom období v ruke bez použitia rýchlo rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Ten sa u Germanov začína objavovať najskôr na konci 2. stor. n. l. Zvláštnosťou, ktorá odlišuje germánsku keramiku daného obdobia, je bohaté zdobenie otlačkovy ozubeného kolesa, ktoré vytvára na tele nádoby rôzne kontrastné vzory. Kvalita nádob je rozdielna pri úžitkovej masívnej keramike a stolného jemného náčinia.

Pomerne početné sú i výrobky z kostí a parohoviny, poznáme napríklad parohové hrebene, šatové ihlice a aj ihly na šitie. Jeden z najzaujímavejších nálezov tohto obdobia sú kostené hracie kocky.

3. 3. Vojsko

Vo vojsku bojovali pravdepodobne výhradne muži, hroby bojovníkov, ktoré by sa dali pripísať ženám sa zatiaľ z obdobia Markomanov a Kvádov nenašli. Bojovník bol ozbrojený štítom so špicatou stredovou puklicou a kópiou, mečom a nožom. Spočiatku dlhé a ťažké jednosečné meče sa postupne skracovali možno aj vplyvom rímskeho krátkeho meča - gladius. Nezriedka nosili bojovníci krúžkovú košeľu. Nezriedka mal bojovník pri sebe aj malý ochranný amulet. 


Jazdecká ostroha zo Západného Slovenska



Markomani a aj Kvádi, rovnako tak Germáni vo všeobecnosti, boli často vyhľadávanými žoldniermi pre Rímsku armádu. Germáni boli vysoko hodnotení ako vojaci pomocných zborov ale aj ako osobní strážcovia. Za svoju lojalitu k Rimanom a účasťou v bojoch proti nepriateľom mali dokonca možnosť získať aj pôdu. Barbari prenikali aj do najvyšších veliteľských štruktúr rímskej armády. K poznávacím znakom týchto vojakov boli široké opasky s bronzovým kovaním, na ktorý boli jeho majitelia obzvlášť pyšní. Dokonca sa tento opasok dával svojmu majiteľovi do hrobu.

3. 4. Pochovávanie

Pohrebný rítus u Germánov bol vo väčšine prípadov žiarový. Nájdeme doklady aj o rituálnych kostrových pohreboch. Germánske hroby šľachticov z rannej doby cisárskej sú kostrové a spravidla bez zbraní. Za milodary vložené do hrobov slúžili keramické, alebo sklenené nádoby, hrebene, spony a pracky, event. ďalšie predmety, teda obdobné artefakty ako v klasických hroboch. Ako milodary mohli byť použité zvieratá napríklad pes, alebo ich časti, napr. hlavy koní.

Kostrové pohreby Svébov, ktoré sa vyskytujú v niektorých časových úsekoch doby rímskej na hrobových lokalitách, nielen v Čechách a na Morave, ale aj na juhozápadnom Slovensku a v Dolnom Rakúsku, sú dosť často rozličné (v natiahnutej aj v skrčenej polohe). Jediným kritériom pre stanovenie rituálnych pohrebov na sídliskách, resp. v sídliskových jamách je prítomnosť milodarov.

Kráľovská hrobka pri Mušove je germánsky hrob pochádzajúci z obdobia markomanských vojen nachádzajúci sa pri Mušove na ľavom brehu rieky Dyje, neďaleko rímskej vojenskej pevnosti légií Marca Aurelia.

Hrobka bola objavená pri výskume v roku 1988. Pôvodne išlo pravdepodobne o dutý priestor, ktorého drevená konštrukcia sa zrútila. Hoci bola hrobka v minulosti vykradnutá, tak obsahovala okolo 200 germánskych a rímskych predmetov zo skla, striebra, bronzu, keramiky, železné zbrane, zlaté ozdoby a mnoho ďalších predmetov vypovedajúcich o bohatstve germánskeho vládcu žijúceho v blízkosti rímskych légií. Aj keď hrobka pochádza z 2. storočia, strieborné a zlaté posmrtné dary sú staršieho dátumu. Najstaršie z nich pochádzajú z neskoro republikánskeho či augustovského obdobia, novšie sú približne z rokov vlády cisárov Tiberia a Nerona, čo dokazuje, že na južnej Morave už v priebehu 1. storočia existoval obchod s rímskym luxusným tovarom, ktorý medzi miestnou germánskou nobilitou  prechádzal z generácie na generáciu. Pravdepodobne boli takéto predmety privezené priamo z Rímskej ríše ako dary germánskym vládcom alebo sa stali korisťou snáď v čase Vespasianovej občianskej vojny, na ktorých sa na čele svojich germánskych kráľov Italica a Sidona zúčastnili aj ďalší germánski bojovníci pochádzajúci z územia severne od stredného Dunaja. Okrem posmrtných darov hrobka obsahovala kostrové pozostatky obetných zvierat. V hrobe boli podľa antropológov uložené pozostatky dvoch mužov a jednej ženy. Mohlo sa tak jednať o kráľovskú dynastickú hrobku germánskeho vládcu Ballomara z obdobia markomanských vojen, pre toto tvrdenie však chýbajú dôkazy.

3. 5. Reč

V súčasnej dobe je ťažko určiť presnú výslovnosť reči používanej kmeňmi Markomanov a Kvádov. Nemecké nárečia aj dnes obsahujú mnohé prvky z tohto obdobia. Germánske národy zanechali jasné stopy v každodennej slovnej zásobe spisovnej nemčiny. Väčšina protogermánskych slov, ktoré sa zachovali dodnes, pochádza z každodenného života. Napríklad pred 2000 rokmi sa "chlieb" nazýval "brauda". V 8. storočí sa používalo pomenovanie „prōt“ a v 11. storočí sa už nazýval chlieb „brôt“. V dnešnej nemčine prekladáme slovo chlieb ako das Brot.

Rimania priniesli so sebou do oblastí obývaných Markomanmi a Kvádmi veľa vecí, ktoré boli germánskym národom úplne neznáme. Germánske kmene si napríklad stavali domy z hrazdených stavieb, teda z dreva a hliny. Rímske obydlia boli kamenné, rovnako ako ulice. Keďže v germánskych jazykoch na to neexistovali slová, miestne národy prijali latinské názvy. Tak sa z rímskeho „murus“ (kamenný múr) stalo germánske slovo „mura“, náš súčasný múr. Tak isto sa naši predkovia ponemčili „via layer“ (dláždená cesta) na „strazzu“, našu súčasnú ulicu, čo dnes prekladáme do nemčiny ako Die Strasse.

3. 6. Písmo

Runy - germánske písmo bolo určené skôr na zvláštne príležitosti ako na bežné používanie. Názov “runy” je označenie starovekých znakov, ale ako samotní Germáni nazývali tieto znaky nevieme. Od 3. storočia bol používaný starší futhark, hláskovú hodnotu run poznáme z neskoršieho porovnávania s latinkou.



Popísaná kosť rebra z tura bola nájdená v roku 2017 v Breclavsku, podrobne ju skúmal tím zložený z vedcov z ČR, Rakúska, Švajčiarska a Austrálie.

3. 7. Bývanie

Germáni žili v relatívne malých osadách. Z veľkosti pohrebísk (žiarových hrobov) germánskych kmeňov archeológovia usudzujú, že veľkosť osád sa pohybovala okolo dvesto ľudí. Osady sa len zriedka rozvíjali podľa plánu. Dediny boli často obohnané plotom, málokedy pravou palisádou. Iba v pohraničných oblastiach Rímskej ríše boli dediny chránené a strážené valmi alebo palisádami, keď sa začali nepriateľské akcie a vzájomné útoky. Z vykopávok je známe, že germánske kmene žili v drevených domoch skeletovej konštrukcie. Keďže drevo na rozdiel od kamenných domov časom hnije, o štruktúre domov približujú iba archeologicky overiteľné diery po stĺpoch. Najrozšírenejším typom bola trojloď, široká šesť až osem metrov a často aj viac ako dvojnásobná, v jednotlivých prípadoch nad 60 m. Pod jej strechu sa zmestili ako rodina, tak aj všetci poloslobodní a otroci. Zvieratá boli oddelené stenou. Hlavnou výhodou toho bolo, že zvieratá pomáhali vykurovať dom v chladných zimných mesiacoch. Obývacia izba nemala žiadne ďalšie priečky, v strede bol krb. Dym mohol unikať cez otvor v streche. Germánske domy pravdepodobne nemali okná.




3. 8. Obliekanie

Najtypickejším mužským odevom bola kombinácia nohavíc rôznej dĺžky a vrchnej košele - tuniky s dlhými rukávmi. Veľmi dôležitou súčasťou mužského odevu boli samozrejme rôzne zdobené opasky na jednom kroji dva. Jeden sa nosil na vrchnom odeve, s prackami, kovaniami a závesné ozdoby, na druhom nosenom pod vrchným odevom boli na ne zavesené predmety dennej potreby ako napríklad nože, toaletné potreby, či kresadlá.

Vďaka nálezom tkáčskych závaží vieme, že látky boli tkané v rôznych hrúbkach. Z materiálu sú známe suroviny živočíšne - vlna, kožušina, koža. Z rastlinných sa používal ľan či konope. Z importu sa používal napríklad aj hodváb o ktorom sa uvažuje z nálezov napríklad z Mušova. Veľmi používaným kusom oblečenia bol plášť alebo pelerína, ktorá bola zopnutá sponou na pleci. Množstvo spôn sa líši, základom boli dve na ramenách, nezriedka sa objavuje aj nález troch či štyroch spôn, prípadne žiadnej. Je pravdepodobné, že tieto spony rovnako ako šperky hovorili o spoločenskom postavení nositeľa. (príklad: Rozmer germánskeho plášťa 3m x 1,8m)



Nožnice
 
Germánski muži venovali úprave vlasov a fúzov veľkú pozornosť. Okrem ikonografických zobrazení germánskych mužov hovoria o tom aj nálezy toaletných potrieb z hrobov - hrebene, pinzety, britvy na holenie a podobne. Ucelenú predstavu o úprave vlasov a o spôsobe viazania svébskeho uzla nám dáva napríklad aj hlava Germána z bronzového kotla, ktorý bol nájdený v kniežacom hrobe v Mušove.


3. 9. Náboženstvo a mýty


V téme náboženstva a mýtov u Markomanov a Kvádov sa môžeme znova oprieť o poznatky Tacita.

Celkovo je náboženstvo germánskych národov naprieč časovými a kultúrnymi priestormi jednotlivých germánskych národov a kmeňových skupín polyteistickým náboženstvom, ktoré je decentralizované na miestne kultové centrá. Zdá sa preto rozumné vychádzať skôr z rôznorodých, regionálne odlišných kultov než z jednotnej koncepcie.

S veľkou dávkou opatrnosti môžeme uviesť na panteóne germánskych bohov ako najvyššieho boha - boha vojny, boha počasia a bohyňu plodnosti. Ich mená boli Wodanaz/Wodan ako najvyšší boh, Tý/Týr ako boj vojny a Tor/Donar ako boh počasia. Bohyňou plodnosti bola Nerthus, či Isida,

Markomani

Markomani boli Germáni, a tvorili súčasť svébskeho kmeňového zväzu. Prvýkrát sa spomínajú k roku 58 pred Kr, keď boli súčasťou Ariovistovho vojska. Sídlili v Pomohansku. Rímsky vojvodca Drusus v roku 9 pred Kr. na nich zaútočil a zatlačil ich na územie dnešných Čiech, kde ich panovník Marobud založil mocné "kráľovstvo" (kmeňový zväz), tzv. Marobudovu ríšu. Augustus ríšu označil za hrozbu pre Rím. Markomani sa zúčastňovali na vojnách Germánov proti Rímskej ríši za vlády Marka Aurélia (166 - 180), ktoré nazývame Markomanské vojny. V 5. storočí, počas sťahovania národov, opustili územie Čiech a usadili sa v dnešnom Bavorsku.

4. 1. Oblasť osídlenia Markomanmi /Marobudovo kráľovstvo


Marobud preukázal svoju politickú úlohu v roku 9 nášho letopočtu, kedy boli celé tri rímske légie zmasakrované Germánmi pod vedením Arminia v Teutoburskom lese. Arminius sa pokúšal rozpútať povstanie Germánov a vyhnať Rimanov zo strednej Európy. Ponúkol teda Marobudovi, aby sa vo vojne pridal k nemu. Marobud však odmietol a rozhodol sa zostať nestranným. Keď už bolo germánske povstanie v podstate porazené, bol Drusus Germanicus z Germanie odvolaný a Arminius sa mohol venovať vnútrogermánskej politike. Rozhodol sa pomstiť Marobudovi za to, že sa s ním nezapojil do vojny proti Rímu. Roku 17 sa spolu so svojimi spojencami postavil v bitke Markomanom a ich spriaznencom. Pravdou je, že veľa kmeňov od Marobuda odpadlo k Arminiovi, pretože jeho nestrannosť pravdepodobne chápali ako zbabelosť a slabosť. Napriek tomu, že bitka dopadla nerozhodne, taktický ústup jedného z krídiel Marobudovej armády bol považovaný za porážku a takto bola táto udalosť tiež vodcom Cheruskov politicky využitá. Od Marobuda odpadali ďalšie kmene. Korunu týmto udalostiam nasadil návrat markomanského veľmoža Katvaldy spolu s gótskymi bojovníkmi, ktorí Marobuda vyhnali z Čiech. Utiekol teda so svojou družinou niekam do stredného Podunajska, snáď do Dolného Rakúska alebo na juhozápadné Slovensko, a tu prosil Rimanov o pomoc proti Katvaldovi. Tí to však odmietli a sľúbili mu zaistiť ochranu iba pre jeho osobu. Vtedy bol odvedený a internovaný v severotalianskej Ravenne, kde žil ešte ďalších osemnásť rokov až do svojej smrti v roku 37 alebo 38.

Marobudovi družiníci museli zostať za Dunajom a usadili sa najskôr na juhozápadnom Slovensku, kde sa stali súčasťou vazalského Vanniovho kráľovstva. Katvalda na čele Markomanov zostal iba rok, potom bol zvrhnutý hermundurským kráľom Vibiliom a utiekol prosiť Rimanov o ochranu. Bol internovaný v meste Forum Iulium v ​​Gallii Narbonskej. To bol koniec Marobudovej ríše. Markomani potom miznú z výslnia rímskej politiky a znovu o nich výraznejšie počujeme až v dobe tzv. markomanských vojen, ktoré datujeme do rokov 166-181.

Kvádi

Kvádi boli malým Svébským kmeňom. Historickú pozornosť si získali ako spojenci Dákov, Markomanov a Vandalov vo vojenských konfliktoch s Rímom a v období sťahovania národov pri dobývaní Pyrenejského polostrova.

5.1. Oblasť osídlenia Kvádmi / Vanniovo kráľovstvo

Vannius (19 – 50 n. l.), prvý kvádsky kráľ známy po mene, bol potom vymenovaný Drusom mladším za rímskeho klientskeho kráľa Kvádov a Markomanov. Na začiatku svojej vlády ho ľudia milovali a rešpektovali, no neskôr sa z neho stal tyran.

Vanniovi synovci (synovia sestry) Sido a Vangio sa proti nemu v roku 50 po Kr. spojili s Vibilliom, kráľom Hermundurov. Vannius sa niekoľkokrát obrátil na cisára Claudia, ktorý mu odmietol vojenskú podporu, no poveril Publia Atelliusa Histera, guvernéra Panónie, aby Vannia prijal a chránil. Vanniove jednotky (Kvadi ako pechota a Jazygovia ako kavaléria) boli príliš slabé proti početným nepriateľom a tak sa zakotvil na opevnenom mieste. Zranený v boji musel so svojimi prívržencami utiecť k Dunaju, kde čakali lode. V Panónii im bola pridelená pôda v oblasti pohoria Leitha (dnešné Rakúsko). Jeho synovci a nástupcovia Sido a Vangio sa delili o kráľovský majestát a boli lojálni k Rimanom. Najprv boli medzi ľuďmi obľúbení, no vyvinuli sa aj z nich nenávidení despoti.

Najmä v druhej polovici vlády cisára Valentiniána I. (364–375) bol panónsky dunajský limes veľmi rýchlo zabezpečený hustou sieťou hradísk a pevností. Novovytvorené lodné kotviská v Barbaricu zaručovali bezpečný prechod pre rímske jednotky v prípade núdze. Okrem toho sa vpred posunul Limes Sarmatiae oproti provincii Valeria na východnom brehu Dunaja. Za týmto účelom Rimania v rozpore so zmluvou anektovali Kvádsku pôdu, vyhnali obyvateľov a v roku 373 začali za novou predsunutou hraničnou líniou, tiež na kmeňovom území Kvádov, stavať mocnú pevnosť (hrad Göd-Bócsaújtelep). Kvádske protesty vyvolané týmito predpokladmi viedli k tomu, že vyrovnaný a skúsený veliteľ Valerie Frigeridus v koordinácii so svojím nadriadeným zastavil výstavbu. To následne viedlo k hre intríg v Ríme, na konci ktorej bol Frigeridus v rokoch 373/374 zosadený a na jeho miesto nastúpil neskúsený, arogantný Marcellianus. Nový veliteľ dal okamžite obnoviť stavebné práce. V tom istom čase bol kvádsky kráľ Gabinius pozvaný do Valerie na rozhovory pod falošnou zámienkou a bol zradne prebodnutý na konci jednania, kedy jeho vrahovia nerešpektovali zákon o pohostinstve. V závislosti od zdroja (Zosimos a Ammianus Marcellinus) bol za tento čin zodpovedný Celestius alebo samotný Marcellianus. To viedlo k odvetnej kampani rozhnevaných Kvádov spolu so sarmatským kmeňom Jazygov, ktorí boli dovtedy považovaní za rímskych spojencov.

V júni 374 Valentinianus I. bojoval proti ich vpádom do panónskej oblasti a Moesie. Cisár zriadil svoje veliteľstvo v legionárskom tábore Brigetio (Komárom-Szőny) Počas mierových rokovaní v Brigetiu cisár zomrel 17. novembra 375 po mozgovej príhode, ktorá zrejme nastala v návale hnevu. Výsledkom kvádsko-sarmatského útoku bolo, že práce na pevnosti Göd-Bócsaújtelep, ktoré sa len nedávno opäť začali, boli náhle a tentoraz definitívne zastavené a rímska vôľa expandovať bola pozastavená, všetky rímske kontrolné stanice a opatrenia, ako napríklad Limes Sarmatiae na východ a sever od Panónskeho Dunaja boli definitívne opustené. 



Okolo roku 400 nášho letopočtu sa Kvádi dostali pod nadvládu Hunov.

Kvádi vytvorili na území dnešného juhozápadného Slovenska medzi riekami Váh a Hron ríšu, ktorá trvala až do ťaženia Longobardov do Talianska (568 po Kr.), ku ktorým sa Kvádi pripojili. Predpokladá sa, že ich z veľkej časti pohltili Longobardi. Časť Kvádov bola v 5. storočí známa ako Dunajskí Svebi a bola pohltená Alemanmi. Suebi v Portugalsku tiež mohli obsahovať pozostatky Kvádov.

Markomanské vojny

Markomanské vojny sú séria vojen, ktoré prebehli v období vlády rímskeho cisára Marka Aurelia medzi rokmi 166 až 180.

Vojny vyvolali početné kmene Sarmatov, ktoré vpadli zo severu do Rímskej ríše a ktoré nasledovali germánski Markomani a Kvádi. Útočníkom sa podarilo preraziť obranné línie Rimanov v provincii Panónia (dnešné Maďarsko), zničiť dôležité vojenské tábory Vindobona a Carnuntum, vtrhnúť až do severnej Itálie a obkľúčiť mesto Aquileia.

Marcus Aurelius ich zahnal späť za Dunaj a v roku 172 začal mohutnú ofenzívu (expeditio Germanica prima). Pri hlavnom meste provincie Carnunte (medzi dnešnou Bratislavou a Viedňou) vybudoval pontónový most cez Dunaj a začal trestnú výpravu proti Germánom. Na základe rastúcej bojovej sily Germánov si Rimania prichystali na Markomanov a ich spojencov celkom 6 légií (1 légia pozostávala z 3-6 tisíc legionárov, avšak treba počítať ešte s ďalšími pomocnými jednotkami). Tri légie mali vyraziť z porýnskej Mohuče (pozn. dnešný Mainz) a ďalšie tri z oblasti Dolného Rakúska, zhruba z okolia Viedne. V plánoch Ríma bolo vo vnútri markomanského územia spojiť sily týchto légií a a jedným úderom poraziť Marobudove vojská. Táto výprava prenikla hlboko na ich územie a vo veľkej bitke porazili početnejšiu armádu Sarmatov a Kvádov, s ktorými v roku 175 napokon uzatvorili mierovú zmluvu.

Už o dva roky sa však konflikt zopakoval a Rimania Germánov opäť porazili (expeditio Germanica secunda). Na pôvodne germánskom území zostala okupačná armáda o sile 40 000 vojakov a vznikli úvahy o vzniku provincií Marcomannia a Sarmatia na území dnešného Česka a Slovenska. Zámer však prekazila smrť cisára Marka Aurelia v roku 180, po ktorej jeho nástupca, syn Commodus, boje ukončil a uzatvoril s germánskymi kmeňmi mierovú zmluvu, ktorá dočasne obmedzila samostatnosť jednotlivých kmeňov.

6.1. Fázy markomanských vojen

1. fáza (165/6 – 171/172) – útok barbarských kmeňov na Rímsku ríšu – konflikty sa odohrávali prevažne na území ríše

2. fáza (171/172 – 174) – obrat situácie – ofenzíva rímskej armády na najsilnejšie kmene (Kvádov, Markomanov a sarmatských Jazygov)

v roku 172 rímske vojsko prvýkrát prekročilo Dunaj a porazilo Kvádov, o rok neskôr i Markomanov

3. fáza (175 – 179/180) – po krátkom mieri opätovné boje, po smrti Marka Aurelia uzavrel jeho syn a nástupca Commodus s Germánmi mier

pri obnovení bojov v roku 177 sa vojsko pohybovalo hlboko na území protivníkov a z tejto doby (zima 179/180) pochádza i známy Rímsky nápis v Trenčíne

Prvé dve fázy bývajú označované ako prvá markomanská vojna, tretia fáza ako druhá markomanská vojna.

Záver

Markomanské vojny odhalili slabiny severnej hranice Rímskej ríše a následne bola polovica rímskych légií (16 z celkového počtu 33) dislokovaná pozdĺž Dunaja a Rýna. Pre germánske kmene, hoci boli zadržané a porazené, predstavovali markomanské vojny len predohru veľkých invázií, ktoré napokon celkom rozložili a spôsobili zánik Západorímskej ríše v 4. a 5. storočí.

Autor: Vesna Slavi
Foto nálezov: Západné Slovensko, výskum pod vedením Andreja Žitňana (2021-2023)









pondelok 22. januára 2024

Loďstvo starovekého Grécka

Úvod

Staroveké grécke námorníctvo bolo jedným z najvýznamnejších vojenských a obchodných námorníctva starovekého sveta. Gréci, najmä Aténčania, boli preslávení svojim námorným umením a vojnovými loďami.  Námorníctvo malo značný vplyv na grécku kultúru a umenie. Námorné bitky, vojnové lode a more boli častými témami v gréckej literatúre a umení. Staroveké grécke námorníctvo hralo dôležitú úlohu v histórii a ovplyvnilo vývoj námorného boja i obchodu v celom Stredomorí.

1. Loďstvo starovekého Grécka

Medzi najstaršie písomné zmienky môžeme považovať opisy grécky lodí v dielach antických spisovateľov. K autorom kníh venovaným tejto téme na našom území patrí KOPECKY J.  Kniha „O lodích Rěků a Řimanů“ bola vydaná v roku 1886 v Prahe. Grécke antické loďstvo bolo jednou z najdôležitejších súčastí gréckej kultúry a spoločnosti. Gréci boli vynikajúcimi námorníkmi a ich loďstvo im umožnilo kolonizovať veľkú časť Stredomoria, obchodovať s ostatnými krajinami a vyhrávať vojny.




Gréci založili kolónie po celom Stredomorí. Lode boli nevyhnutné na prepravu ľudí, zásob a dobytka na tieto nové územia. Grécke kolónie boli dôležité pre grécku ekonomiku a kultúru. Grécke antické loďstvo malo veľký vplyv na vývoj loďstva v Európe. Jeho konštrukčné prvky a taktiky sa používali až do stredoveku.
 



Počiatkom archaického obdobia existovalo viacero početne menších flotíl lokálneho charakteru. Vlastníctvo takýchto lodí bolo spočiatku súkromné. V období vojen všetky lode oficiálne podliehali pod jednotné velenie hlavných predstaviteľov jednotlivých obcí, počas mieru však bolo ich pôsobenie od nich nezávislé a riadili sa výlučne príkazmi svojho vlastníka často cieľom osobného obohatenia sa ich vlastníkov a posádok. V posádkach slúžili zväčša dobrovoľníci, hľadajúci osobný prospech. Výzbroj si zabezpečoval buď každý  na vlastné náklady, alebo ich zabezpečil vlastník lode.

Gréci boli od nepamäti zdatnými obchodníkmi. Lode im umožňovali obchodovať s inými časťami Stredomoria a Blízkeho východu. Obchodovali s rôznymi komoditami, vrátane vína,  olivového oleja, keramiky a luxusných predmetov.

1.2. Lode

Gréci používali rôzne typy lodí, vrátane obchodných lodí, vojnových lodí a športových lodí. Grécke obchodné a vojnové lode boli často menšie a obratnejšie ako lode iných námorných národov, čo im umožňovalo zakotviť aj v malých prístavoch. Boli postavené z dreva a mali jedno alebo dve rady vesiel, a mali jeden alebo viac sťažňov. Na palube mali nákladný priestor, kde sa prevážali tovary.

Športové lode boli používané na preteky a na rôznych súťažiach, ako sú napríklad olympijské hry. Boli podobné obchodným lodiam, ale boli ľahšie a rýchlejšie. Boli vyrobené z dreva a mali veslá. Lode z 8. storočia p.n.l. opísané Homérom sa označujú ako „rýchle a duté“ Veľkosť lodí bola rôzna. Člny na krátke cesty a obchodné plavidlá mali dvadsať vesiel a najväčšia loď tej doby bola pentikonter, ktorá mala päťdesiat vesiel. Bolo to dlhé úzke plavidlo používané ako vojnová loď a transportné plavidlo.

Významným typom lode v starovekom Grécku boli triery, ktoré boli troj-veslice. Triéry boli rýchle a obratné a boli vyzbrojené taranom, ktorým mohli poškodiť alebo potopiť nepriateľské lode. Vojenské lode boli väčšie a silnejšie ako obchodné lode. Boli postavené z dreva a mali jeden alebo viac radov vesiel.

Triera



Ďalším zaujímavým typom plavidiel boli bezpochyby monoxyly, ktoré môžeme zaradiť medzi plavidlá používané asi najčastejšie a najdlhšie všeobecne, práve vďaka ich stavbe a dostupnosti.

1.2.1 Penteconter

Penteconter bola staroveká grécka loď používaná od archaického obdobia. Penteconters sa objavili v dobe, keď neexistoval rozdiel medzi obchodnými loďami a vojnovými loďami. Boli to všestranné lode schopné sa preplaviť veľké vzdialenosti, vďaka čomu boli používané na námorný obchod, pirátstvo a vojny, schopné prepravovať náklad alebo vojenské jednotky. Trup bol čierny, predná časť bola obyčajne natretá červenou alebo modrou farbou a ozdobená hlavou postavy. Korma lode bola vyvýšená. Predná aj zadná časť sa končili rohmi ako krava, alebo kučeravými ako rohy barana. Päťdesiat veslárov veslovalo v rade po dvadsaťpäť na každej strane lode. Loď pri priaznivom vetre mohol poháňať aj stredový stožiar s plachtou. Penteconters boli dlhé lode s ostrým kýlom, preto boli označované ako  dlhé plavidlá (νῆες μακραί, nḗes makraí). Zvyčajne im chýbala plná paluba, a preto sa nazývali aj neoplotené plavidlá (ἄφρακτοι νῆες, áphraktoi nḗes).

Penteconter

Homér opisuje vojnové lode počas trójskej vojny s rôznym počtom vesiel od dvadsaťveslicových, ako napríklad loď, ktorá priviezla Chryseis späť k jej otcovi, až po päťdesiatveslicovú, ako Odyseovu loď, ktorá mala päťdesiatsedem mužov a až 120 mužov zbójskych lodí. Podľa niektorých súčasných výpočtov sa predpokladá, že pentecontery boli medzi 28 a 33 m (92 a 108 stôp) dlhé, približne 4 m široké a schopné dosiahnuť maximálnu rýchlosť 9 uzlov (17 km/h; 10 mph). Avšak moderné rekonštrukcie penteconters, ako aj iné staré konštrukcie lodí, ako sú trirémy, s posádkou moderných netrénovaných amatérov, dosiahli túto najvyššiu rýchlosť pomerne ľahko pri počiatočných skúškach na mori, čo znamená, že maximálna rýchlosť tohto typu lode v staroveku musela byť podstatne vyššia. Starovekí Gréci používali aj triakontér alebo triakontor (τριακόντορος triakontoros), kratšiu verziu pentekontera s tridsiatimi veslami. Existuje všeobecná zhoda, že triera, hlavná vojnová loď klasickej antiky, sa vyvinula z penteconter-u cez birému. Penteconter zostal v používaní až do helenistického obdobia, kedy bol doplnený a nakoniec nahradený inými vzormi, ako sú lembus, hemiolia a liburnians.

1.2.2 Dieres

Dieres je starodávna vojnová loď s veslami (galéra) s dvoma nad sebou umiestnenými radmi vesiel na každej strane. Dieres boli dlhé plavidlá postavené na vojenské účely a mohli dosiahnuť relatívne vysokú rýchlosť. Boli vynájdené dávno pred 6. storočím pred Kristom a používali ich Feničania, Asýrčania a Gréci. Rimania tento typ lode nazývali birema. Názov birema pochádza z ""bi" čo znamená dva a "remus" čo znamená veslo. Typický rozmer dieres bol na dĺžku asi 80 stôp (24 m) s maximálnou šírkou asi 10 stôp (3 m). Predpokladá sa, že sa vyvinula z penteconter, lode, ktorá mala len jednu sadu vesiel na každej strane, pričom birema mala dve sady vesiel na každej strane. Dieres bola dvojnásobná ako dĺžka a výška triacontera, a teda zamestnávala 120 veslárov. Medzi dieres patrili galeje, galeasy, dromóny a malé zábavné plavidlá nazývané pamfyly. Ďalším vývojom tohto typu plavidla vznikla triéra, ktorej pri zachovaní dĺžky biremy bola pridaná dalšia paluba, čím sa počet veslárov zvýšil na 180. Mala aj veľkú štvorcovú plachtu.

1.2.3 Triera

Triéra je typ gréckej vojnovej lode, ktoré boli vyvinuté na prelome 4. a 5. stor. p.n.l. Lode mali jeden alebo dva sťažne s obdĺžníkovou plachtou, ktorá sa využívala ako dodatočný pohon a veslármi v troch radách nad sebou. Rimania týmto lodiam vraveli Triréma. Veľké množstvo vesiel im poskytovalo veľkú rýchlosť a obratnosť. Na palube boli vybavené bojovými vežami, z ktorých sa strieľali šípy a vrhali kamene. Triréma bola postavená z dreva, zvyčajne z duba alebo borovice. Mala trup v tvare podkovy, ktorý bol navrhnutý tak, aby bol stabilný pri veslovaní. Triréma bola vyzbrojená 20 až 30 bronzovými baranmi. Barany tzv. tarany boli umiestnené na prednej strane lode a používali sa na prerážanie trupu nepriateľskej lode. Loď mala tiež niekoľko lučištníkov a kopijníkov. Triréma sa používala na boj na otvorenom mori. Bola vysoko obratná a mohla rýchlo meniť smer. To jej umožnilo manévrovať okolo nepriateľských lodí a zaútočiť na ne z bočnej strany. Trirémy sa používali aj na prepravu vojakov a zásob na bojisko. Triréma mala zásadný význam pre starovekú grécku civilizáciu. Bola kľúčom k úspechu gréckych námorných  kampaní a pomohla Grékom rozšíriť svoju moc a vplyv po celom Stredomorí.

Rozmery trier: 

dlžka - 35m
šírka – 6m
výška – 3m
posádka: približne 200 mužov, z toho 170 veslárov + ostatné zložky (10 hoplitov + 4 lukostrelci + dôstojníci a veliace zbory)
charakteristické vlastnosti trier: rýchlosť a mobilita. Denne dokázala prekonať až 240km.

1.2.4 Monoxyl

Monoxyly sa používali aj v starovekom Grécku. Boli to malé, jednoveslárske lode, ktoré boli vyrobené z jedného kusa dreva. Pre stavbu tohto typu plavidla sa často používalo napríklad topoľové drevo. Monoxyly boli známe už v minojskej civilizácii, ktorá sa rozvíjala na Kréte v 2. a 3. tisícročí pred Kr. V gréckej mytológii sú monoxyly spomínané v mýtoch o Odysseovi a Jasonovi. Rybolov - Monoxyly boli obľúbené lode na rybolov. Boli ľahké a obratné, čo umožňovalo rybárom ľahko sa priblížiť k rybám.

Preprava osôb a tovaru - Monoxyly boli tiež používané na prepravu osôb a tovaru. Boli používané na prepravu ľudí medzi prístavmi a na prepravu tovaru na krátke vzdialenosti.
Vojenské účely - Monoxyly boli tiež používané na vojenské účely. Boli používané na prepravu vojakov a zásob na bojisko. Monoxyly boli dôležitou súčasťou gréckej civilizácie. Boli používané na rôzne účely a pomáhali Grékom rozvíjať obchod, kolonizáciu a vojenskú moc. Niektoré z významných druhov monoxylov v starovekom Grécku zahŕňajú:

- Kybelos, ktorý sa používal na prepravu ľudí a tovaru na Kréte.
- Kúris, ktorý bol používaný na rybolov a prepravu osôb na Gréckom polostrove.
- Pentera, ktorý bol používaný na vojenské účely.

Kybelos bol typ gréckej monoxylovej lode, ktorá sa používala na prepravu ľudí a tovaru na Kréte v minojskej a mykénskej civilizácii (asi 3000-1100 pred Kr.). Kybelosy boli pomerne veľké monoxyly, s dĺžkou až 15 metrov a šírkou až 3 metre. Boli poháňané 20-30 veslármi, ktorí sedeli na jednej strane lode. Kybelosy mali aj plachtu, ktorá sa používala na doplňujúci pohon. Kybelosy boli používané na rôzne účely, vrátane:
- Obchod: Kybelosy boli používané na prepravu tovaru medzi Krétou a inými ostrovmi a krajinami v Stredozemnom mori. 
- Kolonizácia: Kybelosy boli používané na prepravu ľudí a zásob na nové územia, ktoré Kréťania kolonizovali.
- Vojenské účely: Kybelosy boli tiež používané na vojenské účely, napríklad na prepravu vojakov a zásob na bojisko.

Niektoré z dôkazov o kybelosoch zahŕňajú:
- Fresky z minojského paláca v Knossose, ktoré zobrazujú kybelosy.
- Modely kybelosov z terakoty, ktoré boli nájdené v minojských a mykénskych hrobkách.
- Vrak kybelosu, ktorý bol nájdený pri pobreží Kréty.

Kúris bol typ gréckej monoxylovej lode, ktorá sa používala na rybolov a prepravu osôb na Gréckom polostrove v archaickom a klasickom Grécku (asi 800-323 pred Kr.). Kúrisy boli obľúbené lode na rybolov. Boli ľahké a obratné, čo umožňovalo rybárom ľahko sa priblížiť k rybám. Kúrisy boli tiež používané na prepravu osôb na krátke vzdialenosti. Modely kúrisov z terakoty boli nájdené v gréckych hrobkách.

Kybelosy a kúrisy boli oba typy monoxylových lodí, ale existovali medzi nimi niektoré kľúčové rozdiely. Kybelosy boli väčšie a poháňané väčším počtom veslárov, zatiaľ čo kúrisy boli menšie a poháňané jedným veslárom. Kybelosy mali tiež plachtu, zatiaľ čo kúrisy nie vždy.

1.3. Organizácia a financovanie loďstva

V ranných dobách boli lode a plavidlá v súkromnom vlastníctve. Koncom 6 st. nastala zmena vo financovaní loďstva v Grécku. Prispeli k tomu najmä 3 faktory. Prvým bola snaha prispôsobiť sa a držať krok s poprednými námornými obcami v Malej Ázií. Druhým faktorom bola reakcia na narastajúci vplyv a tlak Perzskej ríše . Vytvárali sa mocenské pozície v Egeide a preberala sa kontrola nad tamojším obchodom a obchodnými cestami). Konkurencia a vzájomná rivalita medzi niektorými obcami (napr. Athény – Aigína) bola tretím dôvodom v zmene vlastníctva flotíl. Zmenil sa charakter financovania výstavby. Namiesto  súkromných zdrojov bohatých vlastníkov sa začali využívať financie z verejných prostriedkov.




Budovanie námornej flotily sa pre mnohé mestá stalo hlavnou prioritou. Z dovtedy čisto súkromného vlastníctva sa stalo vlastníctvo lodí verejné a vznikol štátom priamo podporovaný a financovaný podnik. Medzi prvé obce disponujúce „väčším“ počtom trier patria napr. Korint, Athény, Aigína, Eritreia, Kerkýra...) Pre zabezpečenie potrebného množstva financií na fungovanie flotily bolo nutné tiež zabezpečiť potrebný počet mužov do posádok. V posádke jednej triery slúžilo cca 200 mužov, čo spôsobovalo nemalé problémy hlavne pre menšie obce. Vo väčších mestách poleis -vznikli špeciálne fondy na financovanie a viacero nových centrálnych úradov, dohliadajúcich jednak na výstavbu a technické zabezpečenie lodí resp. na zabezpečenie potrebného počtu mužov do ich posádok.

2. Najznámejšie a najúspešnejšie grécke loďstvá

Grécke loďstvo bolo jedným z najmocnejších v starom svete. Gréci používali lode na útoky na nepriateľské mestá a na obranu svojich vlastných. Grécke lode boli tiež dôležité pre bitky na mori.

 Aténske loďstvo v peloponézskej vojne (431-404 pred Kr.)
 Spartské loďstvo v peloponézskej vojne
 Fénické loďstvo v 6. storočí pred Kr.
 Korintské loďstvo v 5. storočí pred Kr.

2.1. Aténske loďstvo

Aténske loďstvo bolo kľúčovým faktorom úspechu Atén v peloponézskej vojne (431-404 pred Kr.). Aténčania boli námornou mocnosťou a ich loďstvo im umožnilo kontrolovať Stredozemné more a izolovať Spartu od jej spojencov. Aténske loďstvo bolo založené na systéme aténskeho námorného spolku. Tento spolok zahŕňal asi 300 gréckych miest, ktoré platili Aténam poplatky. Tieto poplatky boli použité na financovanie aténskeho loďstva.

Aténske loďstvo bolo pod velením aténskych stratégov, ktorí boli volení každoročne. Stratégovia boli zodpovední za plánovanie a vedenie námorných operácií. Tieto víťazstvá pomohli Aténam udržať svoju moc a zabrániť Sparte v dobytí aténskeho impéria. Správa lodstva v Aténach bolo na úrovni teritoriálnej správy. Existovali tzv. naukrárii (naukrariai) – územno-správne celky. V ich čele stáli tzv. naukraroi (kapitáni lodí). Úlohou kapitánov bolo každoročne určiť spomedzi najbohatších občanov danej naukrárie tých, ktorí mali z vlastných prostriedkov financovať výstavbu určitého počtu lodí – 1 občan = 1 loď. Velenie flotily – na „celoštátnej“ úrovni - polemarchos (de iure) – de facto - jednotliví kapitáni (t.j. vlastníci lodí) vďaka financovaniu ich výstavby a celoročnej starostlivosti mali zisk viacerých výhod najmä politického charakteru (napr. zastávanie vysokých štátnych úradov...) Obec sa na financovaní výstavby lodi prakticky vôbec nepodieľa. Starosť o posádky bola v každej naukrárii zvlášť a zodpovedali za ňu kapitáni. Ostatné obce (napr. Samos, Korint, Eretria, Kerkýra, Chalkis...) mali rovnaký spôsob financovania výstavby a organizácie, založený na súkromnom vlastníctve lodí. Negatívami tohto spôsobu financovania bolo:

1.) neangažovanie sa štátu na financovaní výstavby – štát nemal priamu kontrolu nad ich užívaním - lode boli preto častokrát svojimi vlastníkmi využívané na ich osobné obohacovanie sa.

2.) flotily jednotlivých námorných obcí boli v dôsledku náročnosti a spôsobe ich financovania a materiálneho zabezpečenia malé (napr. Athény 50, Alalia 60, Samos 100 lodí) V 90tych rockoch 5 st. Atény získali prvé triery kúpou od Korintu za verejné prostriedky mestského štátu. V r. 483 začal fungovať tzv. námorný program výstavby námorníctva –Themistoklés. Dôvodom vzniku bola vojna s Aigínou (ostrov neďaleko Attiky, tradičný konkurent a nepriateľ Athén). Pre 100 najbohatších občanov boli z verejných prostriedkov (výnosy z lauríjskych strieborných baní) poskytnuté financie na vybudovanie lodí – každý občan mal v správe a údržbe jednu loď. Postupne sa námorný program stal v Athénach hlavnou prioritou. Z verejných zdrojov boli poskytnuté financie na výstavbu flotily. Jej materiálne zabezpečenie a organizácia spadali priamo pod dohľad výkonného orgánu v obci – rade 500 (bulé). Popri financovaniu výstavby bolo pre obec najväčším problémom zabezpečenie dostatočného počtu mužov do lodných posádok - s narastajúcim počtom lodí (v roku 480 cca 200) preto museli okrem vlastných občanov do posádok povolávať aj cudzincov (metoikov), otrokov, po prípade najímať žoldnierov.

Zloženie posádok a mocenská hierarchia:

1. nauarchos (admirál) – stál na čele celej flotily, podliehali mu všetci trierarchovia, väčšinou sa volí spomedzi uradujúcich stratégov
2.) trierarchos – skor formálny titul, než vojenská funkcia - starosť hlavne o plat a zásobovanie posádky - často ani nebol na lodi osobne prítomný a svoju moc delegoval na niektorého z členov posádky.
3.) epibatai – vojaci-dobrovoľníci z radov občanov, slúžiaci ako ochrana lode – spravidla 10 hoplitov + 4 lukostrelci (toxotai) patrili k tzv. working-class hoplites – služba vo flotile nebola považovaná za vojenskú službu v pravom slova zmysle - neplatila pre ňu povinnosť všeobecnej mobilizácie. Ako jediní sa mohli spoločne s kapitánom účastniť vojenských porád a politických rokovaní.
4.) hyperesia – lodná posádka – v čele stál kybernetes – kormidelník-navigátor - najskúsenejší člen posádky – v čase kapitánovej neprítomnosti ho zastupoval a velil lodi.

K ostatným členom posádky patril:

o proirates – pozorovateľ
o keleustes – veliteľ veslárov
o naupegos – lodiar - mal na starosti opravy poškodených častí lode
o pentekontarchos – účtovnik – staral sa o vyplácanie mzdy a zásobovanie posádky
o cca 10 ďalších pomocníkov

5.) veslári – 170 mužov rozdelených vzostupne do 3 radov po oboch stranách lode.
- vrchný rad – thranitai – 62 – najskúsenejší a socialne najvyššie postavení (ath. občania)
- stredný rad – zygioi – 54 – hlavne cudzinci a menej skúsení občania
- spodný rad – thalamoi – 54 – najnižšie sociálne postavenie zo všetkých – hlavne otroci resp. cudzinci s najmenšími skúsenosťami. Veslovanie bolo čisto záležitosťou najnižšie postavených sociálnych vrstiev – majetní boli z tejto služby vyňatí i v prípade akútneho ohrozenia.

Najvýznamnejšie víťazstvá Aténčanov boli:

- bitka pri Salamíne (480 pred Kr.), Bitka pri Salamíne bola námorná bitka medzi gréckymi mestskými štátmi a Perziou, ktorá sa odohrala v septembri 480 pred Kr. medzi Pireom a ostrovným štátom Salamis (Salamína), malým ostrovom v Aiginskom zálive pri Aténach.

- bitka pri Mykale (479 pred Kr.) Bitka pri Mykalé bola poslednou významnou bitkou grécko-perzských vojen. Odohrala sa v ten istý deň ako bitka pri Platajách.

- bitka pri Arginusai (406 pred Kr.). Táto porážka viedla k porážke Atén v peloponézskej vojne a k ukončeniu aténskej námornej nadvlády.

Aténske loďstvo bolo kľúčovým faktorom úspechu Atén v peloponézskej vojne. Aténčania boli námornou mocnosťou a ich loďstvo im umožnilo kontrolovať Stredozemné more a izolovať Spartu od jej spojencov.

Aténske loďstvo bolo použité na nasledujúce účely:

- Ochrana aténskej obchodnej flotily
- Hranice aténskeho impéria
- Útok na nepriateľské územie
- Doprava vojakov a zásob

2.2. Spartské loďstvo

Spartské loďstvo bolo v peloponézskej vojne (431-404 pred Kr.) druhoradým faktorom. Sparta bola pozemnou mocnosťou a jej loďstvo bolo menšie a menej skúsené ako aténske loďstvo, bolo však dôležitým faktorom v niekoľkých bitkách počas vojny. Víťazstvá Sparty pri Kyzikose a Arginusai pomohli Sparťanom získať kontrolu nad Egejským morom a izolovať Atény od ich spojencov. Spartské loďstvo bolo založené na systéme obce. Každá obec mala povinnosť poskytnúť určitý počet veslárov a lodí. Spartské loďstvo bolo pod velením spartských kráľov. Králi boli zodpovední za plánovanie a vedenie námorných operácií. Bolo teda Spartské loďstvo slabé? Záleží na tom, na ktoré obdobie sa pýtame. Vo všeobecnosti Sparta nebola významnou námornou mocnosťou. Bolo však jedno desaťročie,
počas ktorého mali Sparťania – dočasne – najmocnejšiu flotilu v Grécku.



Peloponézska vojna (vojny) trvala celú generáciu, od roku 431 do roku 404 pred Kristom. Väčšinu toho času bolo spartské námorníctvo prinajlepšom zanedbateľné: Sparťania vo všeobecnosti postúpili more Aténčanom, zatiaľ čo Aténčania do značnej miery odmietali čeliť spartskej armáde na súši. Až v roku 413 tvorilo spartskú flotilu len niekoľko desiatok plavidiel, zatiaľ čo Aténčania postavili flotily veľké ako štyristo. V poslednom desaťročí vojny však Sparťania uzavreli spojenectvo s Perziou. Peržania financovali vytvorenie a výcvik novej, väčšej flotily. Perzské zlato platilo za lode, ale čo je dôležitejšie, platilo za veslárov – žiadny sparťanský bojovník by sa neponižoval ťahaním vesla, ale otrockí veslári sa opakovane ukázali byť horšími v motivácii a zručnostiach ako slobodní občania, ktorí riadili aténsku flotilu.

Lodenica (Pireus)

Zobrazenie lode na gréckej stéle

Za tieto peniaze mohli Sparťania verbovať žoldnierskych veslárov z celého východného Stredomoria, najmä z gréckych miest na perzskom území a z Fenície. Nie málo z nich bolo najatých priamo alebo nepriamo od samotných Aténčanov:

Najvýznamnejšie víťazstvá Sparťanov boli bitka pri Kyzikose (410 pred Kr.) a bitka pri Arginusai (406 pred Kr.). Spartské loďstvo však bolo nakoniec porazené v bitke pri Aigospotamoi (405 pred Kr.). Táto porážka viedla k porážke Sparty v peloponézskej vojne a k ukončeniu aténskej námornej nadvlády.

Aténske a spartské loďstvo sa od seba líšili v nasledujúcich bodoch:

- Základ: Aténske loďstvo bolo založené na systéme aténskeho námorného spolku, zatiaľ čo spartské loďstvo bolo založené na systéme obce.
- Veľkosť: Aténske loďstvo bolo väčšie a silnejšie ako spartské loďstvo.
- Skúsenosť: Aténske loďstvo bolo skúsenejšie ako spartské loďstvo.
- Výzbroj: Aténske loďstvo bolo lepšie vyzbrojené ako spartské loďstvo.

Aténske a spartské loďstvo boli dôležitými faktormi v peloponézskej vojne. Aténske loďstvo bolo kľúčovým faktorom úspechu Atén v prvej fáze vojny, zatiaľ čo spartské loďstvo zohralo dôležitú úlohu v neskoršej fáze vojny.

2.3. Fenické loďstvo

Fenické loďstvo v 6. storočí pred Kr. bolo jednou z najmocnejších námorných síl v Stredomorí. Feničania boli obchodníci a námorníci a ich loďstvo bolo dôležitým nástrojom pre ich ekonomický a politický vplyv. Feničania sa stali námorníkmi predovšetkým kvôli geografickým podmienkam, v ktorých žili. Cestovanie medzi mestami, ktoré sa zvyčajne nachádzali na skalnatých polostrovoch, bolo omnoho jednoduchšie po mori ako po súši. Najmä keď prepravovali ťažký náklad, akým bola napríklad guľatina cédrového dreva, typická obchodná komodita Feničanov. Jedným z fenických miest bol Tyros, ktorý sa nachádzal na ostrove, takže lode boli pre jeho obyvateľstvo najpraktickejším dopravným prostriedkom. Pre tento národ, obklopený horami, nebola teda prirodzená expanzia do vnútrozemia, ale
smerom do mora. V dôsledku hľadania nových zdrojov, ako je zlato a cín, začali Feničania asi od 12. storočia p.n.l. rýchlo rozvíjať svoje námorné zručnosti. Vytvorili rozsiahlu obchodnú sieť, ktorá sa tiahla od Cypru, cez Rodos, ostrovy v Egejskom mori, Egypt, Sicíliu, Maltu, Sardíniu, stredné Taliansko, Francúzsko, Severnú Afriku, Ibizu, Španielsko, až za hranice Herkulových stĺpov (v staroveku označenie pre oblasť Gibraltárskeho prielivu). Táto obchodná sieť sa postupne transformovala na fenické impérium kolónií.




Fenické loďstvo bolo zložené z rôznych typov lodí, vrátane penterá, triér a dromónov. Feničania používali svoje loďstvo na nasledujúce účely:

- Obchod: Feničania používali svoje loďstvo na prepravu tovaru z celého Stredomoria.
- Kolonizácia: Feničania používali svoje loďstvo na osídľovanie nových území v Stredomorí.
- Výpravy: Feničania používali svoje loďstvo na výpravy proti susedným mestám a krajinám.

Fenické loďstvo bolo úspešné v mnohých bitkách a námorných výpravách. Najvýznamnejšími víťazstvami Féničanov boli bitka pri Ladé (664 pred Kr.) a bitka pri Mikale (479 pred Kr.). Fénické loďstvo však bolo nakoniec zničené v roku 546 pred Kr., keď boli Féničania porazení Lýdiou.

Príklady fénických námorných výprav v 6. storočí pred Kr.:

664 pred Kr.: Feničania porazili lýdiovskú flotilu v bitke pri Ladé. Táto bitka znamenala koniec lýdskej nadvlády v Egejskom mori. Lýdia (gr. Λυδία) bol staroveký štát na západe Malej Ázie. Obývali ho Lýdi (Lýdovia, gr. Λυδοί - Lydi) národ indoeurópskeho pôvodu, ktorý používal grécku abecedu.

650 pred Kr.: Feničania založili kolóniu Massilia (dnešné Marseille) na pobreží Francúzska.

630 pred Kr.: Feničania založili kolóniu Phocaea (dnešné Foça) v Turecku.

546 pred Kr.: Fenické loďstvo bolo porazené Lýdiou. Táto porážka znamenala koniec fenickej námornej nadvlády.

2.4. Korintské loďstvo

Korintské loďstvo v 5. storočí pred Kr. bolo jednou z najmocnejších námorných síl v Grécku. Korintčania boli obchodníci a námorníci a ich loďstvo bolo dôležitým nástrojom pre ich ekonomický a politický vplyv. Korintčania používali svoje loďstvo na nasledujúce účely:

Obchod: Korintčania používali svoje loďstvo na prepravu tovaru z celého Stredomoria.
Kolonizácia: Korintčania používali svoje loďstvo na osídľovanie nových území v Stredomorí.
Výpravy: Korintčania používali svoje loďstvo na výpravy proti susedným mestám a krajinám.

Korintské loďstvo bolo úspešné v mnohých bitkách a námorných výpravách. Najvýznamnejšími víťazstvami Korintčanov boli bitka pri Salamíne (480 pred Kr.) a bitka pri Potidaee (432 pred Kr.).
Korintské loďstvo však bolo nakoniec porazené Aténami v peloponézskej vojne (431-404 pred Kr.). Korintské loďstvo bolo dôležitým faktorom v rozvoji Korintu ako námornej a obchodnej sily. Korintčania používali svoje loďstvo na rozšírenie svojho obchodu a kolonizáciu nových území. Korintské loďstvo tiež zohralo dôležitú úlohu v grécko-perzských vojnách.

3. Zaujímavý archeologický nález historickej lode

V zime roku 1967 grécko-cyperský potápač Andreas Kariolou náhodou objavil v hlbinách mora pri meste Kyrenia stopy jedinečnej pamiatky staroveku, lode neskôr známej ako „loď Kyrenia“. Následne ho vykopal Michael Katzev z Amerického inštitútu námornej archeológie. Loď Kyrenia bola postavená začiatkom 4. storočia pred naším letopočtom. a je najstarším gréckym plavidlom, aké kedy bolo objavené. Staroveké vraky lodí boli nájdené inde v Stredozemnom mori a tých niekoľko skúmaných častí prinieslo cenné, no zatiaľ neúplné informácie o metódach používaných pri stavbe starovekých lodí. V tomto kontexte je význam lode Kyrenia významný, keďže ide o najlepšie zachovanú loď klasického obdobia gréckej civilizácie, ktorá sa kedy našla. Je dôležité poznamenať, že 75 % lode s dĺžkou 15 metrov sa zachovalo, pretože bola chránená pod ochrannou vrstvou piesku. Medzi vyťaženým nákladom boli amfory používané na prepravu vína a na skladovanie mandlí. Grécka obchodná loď mala náklad až 500 amfor, ktoré patrili do desiatich rôznych tvarových typov. Väčšina amfor mala pôvod na Rhodose a bola datovaná do poslednej tretiny 4. storočia pred Kristom. Táto pravdepodobne obchodná loď prevážala rôzne tovary ako napríklad aj jedálenské riady a príbor, nástroje, lodné vybavenie a dokonca štyri kostené očká z námorníckych sandálov. Miesto nálezu vraku lode sa rozprestieralo na plochu asi devätnásť metrov na dĺžku a desať metrov na šírku. Zaujímavosťou bolo 27 mlynských kameňov naukladaných v troch radoch pozdĺž osi lode, aby slúžili ako záťaž. Počas výskumu sa našli aj malé úlomky tenkých olovených plátov s bronzovými cvočkami a neskôr boli odkryté aj väčšie pláty, čo naznačuje, že grécka loď bola pokrytá oloveným plášťom, ktorý chránil jej trup. Veľká časť trupu bola zachovaná. Nájdené zvyšky trupu lode bol vyzdvihnuté z mora, zakonzervované a zrekonštruované. Zrekonštruovaný trup mal dĺžku 14 m a na šírku 4,2 m.  Konzervácia vraku prebiehala v rokoch 1969 až 1974.







5. Záver

Lode a loďstvo boli dôležitou súčasťou gréckej civilizácie. Boli používané na rôzne účely a pomáhali Grékom rozvíjať obchod, kolonizáciu a vojenskú moc. Tento fakt ovplyvnil kultúru, obchod, a prakticky všetky aspekty života na celé stáročia.


Autor: Veronika Beranová

Zoznam použitej literatúry a zdroje

KOPECKÝ, J. (1886) O lodích Řekův a Římanův. Praha, E. Beaufort, str. 99
PAPOULIA, Ch. (2016) Late Pleistocene to Early Holocene Sea-Crossings in the Aegean:
Direct, Indirect and Controversial Evidence Géoarchéologie des îles de Méditerranée, Paris,
CNRS éDITIONS
Elektronické zdroje

https://www.ancientportsantiques.com/ancient-ships/ancient-galleys/
https://hellenicnavy.gr/en/history-of-the-hellenic-navy/
https://www.livius.org/articles/concept/penteconter/
https://nauticalarch.org/projects/kyrenia-shipwreck-excavation/
https://ramsravensandwrecks.blogspot.com/2014/04/deck-and-cover.html
https://sk.wikipedia.org/wiki/Feni%C4%8Dania
https://en.wikipedia.org/wiki/Penteconter
https://sk.wikipedia.org/wiki/L%C3%BDdia_(Mal%C3%A1_%C3%81zia)
https://en.wikipedia.org/wiki/Kyrenia_ship
https://cs.wikipedia.org/wiki/Starov%C4%9Bk%C3%A9_vojenstv%C3%AD






pondelok 25. septembra 2023

Spišské Tomášovce - kresba Vesna

 Hradisko Spišské Tomášovce je možné považovať za najvýznamnejšie slovanské hradisko na východnom Slovensku. V septembri 2023 nás oslovil archeológ Matúš Hudák s prosbou, či nevieme poskytnúť kresbu tohto hradiska pre chystanú knihu o dejinách Spiša. Naša členka Vesna sa do tejto úlohy s radosťou pustila a výsledkom je táto krásna nová kresba hradiska na našej stránke.



Orgoň

piatok 27. januára 2023

Skalica - Hradisko na Kalvárii

Skalické hradisko leží v tesnej blízkosti severozápadného okraja starého mesta. Skladá sa z dvoch väčších návrší, ktoré sú od seba oddelené výraznou terénnou ryhou, v súčasnosti využívanou ako súčasť cesty vedúcej do centra mesta.

Na prirodzenej vyvýšenine, vybiehajúcej západným smerom do inundácie Moravy, s prevýšením oproti riečnej nive až o 20 m, v porovnaní s úrovňou terénu na východnej strane o 6-8 m, bol situovaný opevnený útvar eliptického tvaru s dlhšou osou orientovanou v smere SZ-JV v dĺžke asi 120 m a šírke cca 40-50 m. Zdá sa, že zvyšky širokej, neskoršími zásahmi zrejme velmi deformovanej priekopy, zretelnej okolo Kalvárie zo západnej, severnej a južnej strany, súvisia s touto fázou. Hradisko bolo chránené mohutným valom a hlbokou priekopou. Na vrchole valu je potrebné predpokladať drevenú palisádu. 

Druhú, menšiu časť tvorí šikmina na východnej strane s rozmermi cca 82 m  x 17 m, na ktorej vrchole stojí románska rotunda, ktoré je dodnes symbolom Skalice a ktorá zrejme slúžila majiteľovi hradiska už v období vrcholného stredoveku. 




 F. V. Sasinek v rámci topografie Skalice intenzívne riešil vznik a lokalizáciu pôvodného hradu, ktorý stál na vŕšku s kalváriou a tvoril zárodok neskoršieho opevneného mesta. Autor sa opiera o toponýmiu. V listinách z r. 1648 a 1753 zistil, že vŕšok sa už vtedy nazýval Hradisko. Nadväzujúc na toto meno Sasinek hľadal pozostatky murovaného stredovekého hradu. Keď ich však nenašiel, usúdil, že na vŕšku musela byť predhistorická, valmi opevnená osada. 



V pomenovaní Hradisko, ktorým je označený juhovýchodný výbežok kalvárie, sa až do dnešných dní zachoval vzácny toponymický dokument, o ktorý sa môže historik bezpečne oprieť. Miesta označené menami Hrádok, Zámčisko, Pohanský vrch, Zemný hrad, Valy alebo Stráža sú takmer vždy buď predhistorické, protohistorické alebo stredoveké opevnené osady. Niet dôvodu, aby sme práve pri Skalici, ležiacej v pásme veľmi hustého slovanského osídlenia, pochybovali o hodnote a význame takéhoto toponymického dokladu. Meno Hradisko, ktoré sa udržalo v pamäti miestneho obyvateľstva, sa mohlo vzťahovať na zaniknutý predhistorický hrad, pôvodne možno ešte z doby bronzovej alebo halštatskej. Z uvedených období (doba bronzová) poznáme zo Skalice viacero zaujímavých nálezov, ako napr. brozový nôž, nákrčník, či keramiku. Známy slovanský mohylník neďaleko Skalice svedčí o pobyte veľkomoravskej elity, ktorá v zásade zvykla obývať opevnené miesta. V tomto prípade mohlo byť hradisko prevzaté prvými slovanskými osadníkmi bývajúcimi v obvode Skalice, ktorí keď tam prišli, našli na vŕšku už iba zrúcaniny dvanásť až pätnásť storočí starej osady. Nevieme však, či pojem hrad alebo hradisko existoval už aj v jazyku veľkomoravských alebo ešte starších Slovanov. Preto je vari pravdivejší ten názor, že meno Hradisko sa zrodilo iba v tých časoch, keď sa stavali prvé skalické hradby, keď obyvatelia opúšťali staršiu hradnú časť mesta na kalvárii, a keď sa osídlili na väčšej ploche.


Janšák uvádza, že o umiestnení hradu na ploche, ktorá sa donedávna volala Hradisko, najvážnejšie svedčí terénny reliéf vŕšku s kalváriou. Na celom svojom obvode sa veľmi mierne kloní k susednej rovine. Iba na severovýchod od rotundy sv. Juraja je náhly stupeň, vytvorený tvrdším skalným podkladom. Keď si odmyslíme časť hradieb, ktorých pás zostupuje od rotundy na severovýchod a keď by sme odstránili všetky obytné domky a hospodárske staviská, ktoré sú k hradbám z obidvoch strán prilepené, objaví sa príkry oštrožinový výbežok, vysoký 8 až 10 m. A túto výšku si vŕšok zachoval aj po všetkých planírovacích úpravách a nivelizačných zásahoch, ktorým bol po stáročia, hlavne však pri budovaní hradieb, vystavený. Na južnej, východnej a severovýchodnej strane tohoto stupňa sa nachádzali močiare, vytvorené Zlatníckym potokom. Na celom obvode vŕšku s kalváriou a cintorínmi nebolo v praveku ani v ranom stredoveku iné vhodnejšie miesto pre zriadenie opevnenej osady alebo na postavenie hrádku. Tu boli sústredené všetky momenty, potrebné pre bezpečnosť hrádku: vyvýšený oštrožinový výbežok, široký a hlboký močiar pri jeho päte - zabezpečenie prírodou z troch strán. Len tu mohol stáť valmi opevnený zemný hrad a neskoršia drevená pevnosť, po ktorej dostalo miesto názov Hradisko, kým ostatný povrch kalvárskcho vŕšku zostal bez mena.

Výsledky doterajšieho archeologického výskumu naznačujú, že s existenciou hradu v Skalici možno zrejme rátať asi od prelomu 12. a 13. stor. Rotunda plnila funkciu vlastníckeho kostola s malou plochou na pochovávanie. Alexander Ruttkay je toho názoru, že nešlo o zemný hrad - hradisko, ale o útvar opevnený pravdepodobne kamennou hradbou a priekopou a že zanikol v dôsledku budovania  mestských hradieb po roku 1372. 

Priekopa, ktorá v dnešnej dobe oddeľuje hrádok od západného výbežku vyvýšeniny s rotundou, sa zrejme na danom mieste nachádzala aj v stredoveku, najskôr ako široká priekopa, primkýnajúca sa k mestskej hradbe, a následne bola rozšírená pre cestu, ktorá tvorí dnes os ulice medzi Kalváriou a rotundou sv. Juraja. Dnešná výška návršia Kalvárie nezodpovedá situácii v stredoveku. L. Kraskovská  pri popise staromadarského hrobu v svahu Kalvárie uvádza, že  pod povrchovým humusom bola asi 2,5 m hrubá navážka zo žltého piesočnatého ílu, ktorú datuje do 18. stor., pod touto vrstvou, t. j. v hĺbke 2,5 m, boli dve tenké vrstvy obsahujúce "popol, uhlíky a...črepy...zo 14. a 15. stor.". V druhej stredovekej vrstve bola "kamenná dlážka z pieskovca, na nej...vrstva vypálenej tmavosivej hliny..." s poterom označovaným ako "ružová omietka". Staromadarský hrob sa zistil v hĺbke asi 1,5 m pod niveletou prvej stredovekej vrstvy. 

Aj pri výskume okolia rotundy v roku 2005 sa potvrdilo, že súčasná výšková úroveň vrcholnej plochy hradiska sa nezhoduje s tou pôvodnou stredovekou a teda že v priebehu neskorého stredoveku a novoveku bola zrejme  rôznym spôsobom navyšovaná. Aj z toho dôvodu je problém na hradisku nachádzať napr. keramiku, nakoľko stredoveká vrstva sa nachádza v pomerne veľkej hĺbke. Prípadné staršie vrstvy treba preto čakať ešte hlbšie. Výskum v roku 2005 tiež potvrdil, že rotunda sa v stredoveku nachádzala vo vnútri mestského opevnenia.   


Rudolf Hikl, ktorý sa po Sasinkovi venoval hradisku v Skalici uvádza, že hrádok podľa neho postavili pezinskí grófi, od r. 1217 do konca 13. storočia majitelia Skalice, darovanej im uhorskými kráľmi Ondrejom II. a Belom IV. Hrádok bol vraj drevený a bol sídlom vládnúcich zemepánov. V jeho blízkosti však vybudovali kamenný kostolík sv. Juraja vo forme rotundy, ktorej základný stavebný charakter sa zachoval až dodnes. Konfínium sa stalo už začiatkom 13. stor. súčasťou majetkov šíachty. Ak zoberieme do úvahy, že úlohou pánov z Pezlnka a Jura bolo nielen doosídlovanie, ale nepochybne i starostlivosť o ochranu hraníc, vyvstáva predpoklad, že s ich aktivitou súvisí prvá fáza opevneného sídla s vlastníckou rotundou v Skalici. Ďalší vývoj je však nezretelný. Po roku 1250 sa v susedstve Skalice dostali do popredia hrady Holíč, Branč a Senica. 







Predmety zo staromaďarského hrobu zo svahu hradiska

Počas existencie kostola a hrádku v ich susedstve na juhovýchodnom svahu vŕšku vzniklo podhradie, ktoré malo charakter hospodárskej osady, čo bolo v stredoveku bežné. Osadníci podhradia si však nebudovali príbytky na vŕšku, ale zišli z neho k vode, ktorá pri voľbe staveniska novobudovaných chalúp rozhodovala. Tak vznikla aglomerácia obydlí, spočiatku len v bezprostrednom susedstve kostola, kde sú dnes Podhradie a Blahova ulica. Neskoršie sa osada rozširovala na plochu, ktorú zaberá stará časť mesta, uzavretá hradbami. Dva potoky, Zlatnícky a Stračinský, favorizovali tento rozvoj svojou polohou a množstvom vody, rozdeleným rovnomerne na celý rok. Priaznivo pôsobil aj tvar terénu, uzavretý dvomi potokmi. Obidva tieto momenty rozhodovali o voľbe polohy a smere hradieb, keď sa koncom 14. storočia zo všetkých strán prístupnej osady stalo uzavreté mesto, obohnané murovanými hradbami.

Zaujímavým dokladom o existencii hradiska je mapa Skalice, ktorá sa údajne nachádza v archíve v Brne a mala byť vytvorená okolo roku 1500. Mapa má zobrazovať Skalicu  v období pobytu kráľa Žigmunda na hrade. Hrad bol podľa mapy prepojený s rotundou a cintorínom padacím mostom nad vodnou priekopou.

Hradisko (hrad) vyznačené na mapke Skalice z 15. storočia 

Poklad strieborných mincí zo Skalice

Z katastra Skalice poznáme zaujímavé archeologické nálezy už od doby kamennej, cez dobu bronzovú, rímsku. Dobre známym je sklalický mohylník z obdobia Veľkej Moravy, ktorý sa nachádza v polohe Kopečnice a ktorý obsahoval mimoriadne bohatú hrobovú výbavu tak žien (bohaté šperky) ako aj mužov (meče, iné zbrane). Mohylník svedčí o tom, že na území Skalice žila v 9. storočí veľkomoravská elita. Hradisko teda mohlo slúžiť už v období Veľkej Moravy, avšak z dôvodu absencie komplexnejšieho archeologického výskumu zatiaľ nemáme k dispozícii dôkazy k tomto logickému predpokladu. Naznačoval by to však tiež nález hrobu staromaďarského bojovníka z 10. storočia v blízkosti hradiska, ktorý môže súvisieť s obdobím vzájomných striedajúcich sa konfliktov a spojenectiev Veľkomoravanov a Starých maďarov. Za veľmi zaujímavý numizmatický objav považujem nález 1392 strieborných mincí, medzi ktorými dominovali viedenskú pfenigy z 13. storočia. Bol nájdený pri orbe v roku 1958, pričom mince boli uložené v keramickej nádobe. Mince by azda mohli súvisieť s vpádom Tatárov na územie Uhorska, kde je možné predpokladať, že mince ukryl niektorý z bohatých obyvateľov Skalice zo strachy pred týmito kočovníkmi. S trochou fantázie možno predpokladať, že poklad patril niektorému s grófov zo Sv. Jura a Pezinka, ktorým Hikl pripisuje vybudovanie sklaického hradiska.


Literatúra:

Štefan Janšák: Topografia a sídlištný vývoj stredovekej Skalice, 1968

RUTTKAY, A., 1983: Poznámky k problematike vzniku stredovekého mestského jadra v Skalici. Študijné zvesti 20 1983,251-271.

SLIVKA, M., 1986: Príspevok k problematike vzťahu stredovekých sakrálnych objektov a feudálnych sídel na Slovensku. Archaelogica Historica 11, 359-383. Olomouc 1986.

PETER GRZNÄR - VIERA DRAHOŠOVÁ: Predbežná správa o výsledkoch archeologického výskumu mestského opevnenia v Skalici, Archaeologia historica. 2006, vol. 31, iss. [1], pp. 153-161

https://www.facebook.com/groups/103673119857/posts/10157824526914858/

Skalica, 2014

Foto (Michal Krajčovič):