.

sobota 7. septembra 2024

Putovanie za rímskymi pamiatkami v Afrike

Tisícky rokov pred našou generáciou bolo Stredozemné more obklopené tromi kontinentmi. Môžeme ho považovať za kolísku ľudí, impérií aj civilizácií, ktoré ho okupovali, ovládali a formovali. Z tohto pohľadu je Stredozemné more spoločným činiteľom a zároveň aj menovateľom nespočetných pôvodných kultúr, miestom stretnutí civilizácií z Východu a Západu, z Európy, Ázie a Afriky. Bolo to vnútrozemné more veľkých impérií medzi ktorými sa budovali rôzne vzťahy, tieto miesta spájali námorné trasy, ktoré tvorili sieť obchodných miest. Transfery medzi nimi presúvali nie len tovary, materiály, artefakty, ale aj rôznych ľudí... niektorých mierumilovných, iných už menej.... obchodníci, vojaci, cestujúci, pútnici.... niesli so sebou svoj tovar, zbrane, vedomosti, skúsenosti, vieru... takto nejako poeticky môžeme začať dobrodružstvo Féničanov.


Dnešné Tunisko s hlavným mestom Tunis leží práve na území starovekého Kartága. Krajina sa osamostatnila spod francúzskej koloniálnej nadvlády v roku 1956. V polovici decembra 2010 v krajine prepukli sociálne nepokoje, ktoré neskôr začiatkom januára 2011 prerástli do ozbrojených stretov s políciou a armádou. Aj dnes je výsledok týchto stretov viditeľný na uliciach v mestách, spomienky ľudí sú stále živé. Následným zvrhnutím vládcu, prezidenta Ben Alího 14. januára 2011 sa začala vlna revolúcií (v Tunisku dostala revolúcia prívlastok "jasmínová"), v ostatných arabských krajinách známa ako "arabská jar". Tieto skutočnosti a ich následok je stále cítiť, keď prechádzate krajinou. Pozitívna je však snaha o zlepšenie a je vidieť, že sa takáto zmena správnym smerom už začala. Prebiehajúca výstavba ciest, diaľnic, moderných budov je síce v začiatku, ale raz treba začať. 

< V centre hlavného mesta Tunis je vybudované moderné kultúrne centrum, kuchyňa v tunajšej reštaurácii bola výborná, čašníci veľmi priateľský..... no pre nás Európanov je to mierne pod štandard, na aký sme si za posledné roky zvykli. V Tunise sa oplatí navštíviť bazár tzv. medina, v ktorej obchodníci ponúkajú svoje tovary. Oblečenie, parfumy, kožené výrobky, šperky, koreniny, rôzne doplnky, vyšívané vankúše, sladké cukríky..... a to všetko svojským štýlom a zmyslom pre zjednávanie z ceny. Podľa slov jedného z nich: toto je môj obchod, kde ja určím cenu, ty mi povedz, za akú cenu si ochotný nakúpiť, ak sa mi tvoja ponuka zapáči, tak nájdeme spoločnú reč. V roku 2011 sa v Tunisku uskutočnili prvé demokratické voľby, v ktorých zvíťazila strana umiernených islamistov. 12. decembra 2011 bol parlamentom zvolený nový dočasný prezident Munsif  Marzukí. Dnes je v krajine 17% nezamestnanosť a až 35% negramotnosť. Tento rok na jeseň budú v Tunisku voľby, ktoré všetci domáci veria, prispejú k zlepšeniu situácie. Ak si uvedomíme, akú slávnu históriu má Kartágo, poznatky z moreplavby a stavby lodí boli nevídaných rozmerov, kultúrny vplyv starovekého Grécka a Ríma je tu stále hmatateľný,  na akej vysokej úrovni boli arabskí vzdelanci, aký silný pojem predstavovala indická matematika, medicína, astronómia, fyzika , je prekvapujúce, na akej úrovni sa nachádza vzdelanosť práve v tejto časti severnej Afriky dnes. Dlhoročný vplyv Arabov priniesol úradnú reč arabčinu, väčšinové náboženstvo je moslimské...


Kartágo

Kartágo má mnoho prirovnaní. Kartágo je kotviaca loď. Kráľovná na mori. Milenka námorného impéria. Všetky tieto prirovnania sú spojené s morom. Mesto Kartágo, ako je známe, bolo založené námorníkmi z mesta Tyr (Tyros – dnes Súr na území dnešného Libanonu). Počas celého obdobia svojej existencie bolo Kartágo citadelou, ktorá bola cieľom mnohých a jeho obyvatelia hľadeli hrdo z jeho hradieb na tie najvzdialenejšie obzory.

Podľa legendy to bola práve princezná Elyssa pochádzajúca z Tyru, ktorá založila nové mesto na africkej pôde... a tak Elyssa a jej nasledovníci konečne dorazili k brehom Afriky. Hľadali priateľstvo u domorodcov a tí videli v ich príchode možnosť výhodného obchodu. Princezná Elyssa chcela kúpiť pôdu, no berberský vládca nesúhlasil. Elyssa žiadala len taký kúsok zeme veľký ako kravská koža, ktorá by ho zakryla, aby si mohla so svojimi spoločníkmi po únavnej plavbe na mori oddýchnuť. Afričania sa pravdepodobne báli, že by sa cudzinci mohli usadiť vo veľkom počte v ich susedstve ale tento návrh sa im zdal skromný a prijali ho. Nerátali s tým, aký trik vymyslela Elyssa. Nechala hovädziu kožu narezať na tenké prúžky, tak sa jej podarilo pokryť širšiu oblasť ako sa na prvý pohľad mohlo domorodcom zdať. Kopec, na ktorom vzniklo Kartágo má názov Byrsa – čo v preklade znamená „schovať“. 

Priamo pod kopcom sa nachádzal jeden z najdôležitejších bodov – prístav. Tento prístav je zaujímavý a krásny aj v dnešnej dobe, o čo impozantnejší musel byť v období na vrchole svojej slávy. Ale o tomto prístave  a lodenici možno inokedy.



Kartágo bola metropola na území dnešného Tunisu. V staroveku bolo Kartágo spočiatku hlavným mestom rovnomennej námornej a obchodnej veľmoci. Rimania nazývali obyvateľov „Púni“, ktorých pomenovanie bolo odvodené od Feničanmi zaužívaného názvu „Quart hadašt“, čo v preklade znamená „nové mesto“. Na druhej strane názov Fenícia je odvodený od gréckeho slova „phoenike“, čo v preklade znamená „purpurová zem“. Odtiaľ pravdepodobne pochádza latinské „poeni“.

História Kartáginskej ríše zahŕňa vývoj starovekej námornej veľmoci od založenia mesta Kartágo, ktoré existovalo medzi rokmi 825 a 814/813 p.n.l.

Sláva fénických lodí sa preniesla aj na lode z Kartága, známi kartáginskí moreplavci zapísali do máp cesty, ktoré otvorili ľudom cesty na západ. Hanno (* pred 480 pred Kr.; † cca 440 pred Kr.), nazývaný aj Hanno moreplavec, bol kartáginský admirál, ktorý žil okolo roku 470 pred Kr. BC sa pravdepodobne plavil pozdĺž afrického západného pobrežia do Guinejského zálivu s cieľom otvoriť nové obchodné cesty. Jeho cestovná správa (Periplus) sa k nám dostala v gréckom preklade. Meno Hanno bolo v starovekom Kartágu celkom bežné; Identifikácia námorníka s inými osobnosťami s rovnakým menom, ktoré sa spomínajú v iných zdrojoch, je preto neistá a kontroverzná, najmä preto, že v Hannovej cestovnej správe nie sú uvedené žiadne dôležité dátumy. Hanno mohol byť námorníkom približne v rokoch 480 až 440 pred Kristom. pred Kr. ako nástupca a syn Hamilcara, vládcu Kartága. V Periplus je Hanno označovaný ako βασιλεύς basileus, čo pravdepodobne naznačuje úrad sufeta, vysokého hodnostára v kartáginskom štáte, čo je však s istotou doložené až okolo roku 410.


Po zničení Kartága Rimanmi bolo v roku 146 BC bolo toto územie začlenené do Rímskej ríše

„Carthago delenda est“ ako mnoho krát poznamenal na zasadnutí senátu Marcus Porcius Cato. Tento vážený člen senátu po svojej návšteve Kartága bol ohromený a doslova znepokojený obnovenou prosperitou bývalého nepriateľa Ríma, preto neustále vyzýval k jeho zničeniu.

Dnešné ruiny sú z väčšiny pôvodom z rímskeho Kartága, ktoré bolo na mieste založené Gaiom Juliusom Caesarom na ruinách staršieho mesta a čoskoro sa opäť rozrástlo na krásne a významné mesto, v ktorom pulzoval rušný život a pulzujúci obchod až do konca staroveku. Z púnskych čias je dnes na kopci Byrsa púnska nekropola, cesta k nej je lemovaná malými kamennými sarkofágmi. Dnes je Kartágo predmestím hlavného mesta Tunis. Archeologické nálezisko Kartágo je od roku 1979 zaradené do zoznamu UNESCO.

Kartágo je očarujúce svojou históriou, nádhera kúpeľov cisára Antonina Pia  aj dnes pripomína zašlú slávu. Tieto kúpele, resp. ruiny, zvyšky základov Antóniových kúpeľov sú v súčasnej dobe najväčšou atrakciou, Boli postavené okolo roku 160 s rozlohou okolo 18 000 m², ktoré sú zo severnej strany dnes obkolesené prezidentským palácom.









Pupput

Avšak Afrika je plná prekvapení a rada by som upriamila pozornosť na rímske mesto Pupput, ktoré je menej známe, no mňa oslovila jeho krása.

< Pupput, tiež hláskovaný ako "Putput", "Pudput", "Pulpud" a "Pulpite" v latinčine , niekedy sa nachádza v Souk el-Obiod ou Souk el-Abiod ( arabsky : أبيض alebo "biely trh"), bola kolóniou v Rímskej provincii Afrika. Nachádza sa na pobreží neďaleko mesta Hammamet  a moderného mesta Yasmine.  (pozn.: Rímska kolónia / pl. : coloniae bola pôvodne osada rímskych občanov , ktorá na federatívnom alebo dobytom území zakladala rímsku základňu za účelom zabezpečenia tohto územia. Nakoniec však tento výraz začal označovať najvyššie postavenie rímskeho mesta. Je to tiež pôvod moderného výrazu „ kolónia“) Veľká časť Pupput je pochovaná pod modernými dovolenkovými budovami, ktoré boli postavené na veľkej časti lokality. Aj pod rezortom, v ktorom sme boli ubytovaní sa nachádali základy rímskych kúpeľov. O čom som však prvé dni netušila, no na pláži pri prechádzkach som stále nachádzala úlomky črepov terri sigillaty..... už som mala podozrenie, že sa jedná o nejakú formu fatamorgány v tom teple. ☺

Po dvoch dňoch leňošenia na lehátku a čľapkania sa v morských vlnách som presvedčila členov rodinky, aby sme sa vybrali na prieskum po pláži smerom k vzdialenejšiemu prístavu. Po 4 km chôdze po rozpálenom piesku a pod žiarivým slnkom v prístave pri chladivom nápoji väčšina odhlasovala návrat do rezortu taxíkom..... vďaka čomu som zistila, že za vysokým múrom nášho luxusu sa nachádza archeologická lokalita.... a ešte aká.... vybrala som sa tam so slovami: „idem sa tam pozrieť na 5 minút...“ no bolo to podstatne dlhšie.

Mesto Pupput – dnešný Hammamet sa nachádza v poľnohospodárskom regióne, husto obývanom najmä v klasickom staroveku , no bol pravdepodobne obývaný od 5. storočia pred Kristom Berbermi a Kartágincami .

Pupput predstavovalo dôležitú zastávku na rímskej ceste spájajúcej mestá Kartágo a Hadrumentum. Hadrumetum bola fénická kolónia , ktorá predchádzala Kartágu . Následne sa stalo jedným z najdôležitejších miest v rímskej Afrike predtým, ako ho vandalskí a umajjovskí dobyvatelia nechali zruinovať. V ranom novoveku to bola dedina Hammeim. Množstvo púnskych votívnych nápisov tzv. púnske hviezdy na kamenných stélach bolo nájdených počas vykopávok na mieste modernej Église Notre-Dame-de-l'Immaculée-Conception de Sousse, dnes súčasť tuniského Sousse.







Už v 1. storočí p.n.l. na mieste, kde neskôr vzniklo mesto Pupput existovala osada, ktorá mohla byť berbersko-púnskeho pôvodu. Bol to jednoduchý vicus – dedinka na kartáginskom území v čase rímskeho cisára Antonina Pia (2. stor.) Predpokladá sa, že v dedine sa narodil rímsky politik Salvius Julianus a možno práve vďaka nemu sa Pupput stal čestnou koloniou za cisára Commoda (185-192). V tom čase bolo mesto pravdepodobne satelitným mestom svojho suseda Neapolisu. Najstaršia písomná zmienka o meste pochádza z roku 168, kedy bolo povýšené do štatútu obce riadenej volenou radou. Zdá sa, že na význame nadobudol v priebehu 2. a 3. storočia, kedy sa značne rozšírilo a bolo vybudovaných množstvo verejných budov. Podľa nápisu zachovaného v Národnom múzeu Bardo v Tunise, ktorý bol zasvätený cisárovi Liciniusovi zo 4. stor., bol rímsky názov mesta „Colonia Aurelia Commoda Pia Felix Augusta Pupput“. 

Staroveké mesto Pupput by sa v neskorej antike opäť stalo vicusom . Nestalo sa tak vďaka tomu, že tu vzniklo biskupské sídlo Puppi, zodpovedajúce modernému Souk-El-Abiodh južne od Hammametu, je uvedené v zoznamoch biskupov z rokov 411 ( donatisti a katolíci ), 484, 525 a 646. Puppi bolo sídlom starovekého Kresťanského biskupského stolca rímskej provincie Afrika Proconsolaris , sufragánna diecéza arcidiecézy Kartága . Existujú záznamy o šiestich biskupoch diecézy Puppi. Dvaja z biskupov, katolícky Pannonio a donatista Vittoriano, sa zúčastnili na koncile v Kartágu v roku 411, keď sa katolíci a donatisti zhromaždili, aby vyriešili donatistickú schizmu v rímskej Afrike. Tretí biskup, Aurelio, bol účastníkom Chalcedónskeho koncilu v roku 451. Biskup Pastinato sa zúčastnil vandalskej synody v Kartágu v roku 484 , ktorú zvolal kráľ Huneric v roku 484 v snahe presvedčiť katolíckych biskupov, aby konvertovali na arianizmus . Po synode bol Pastinato vyhnaný. Biskup Fortunato sa zúčastnil kartáginského koncilu v roku 525 a biskup Guloso sa zúčastnil na koncile proti monotelitom v roku 646. 

V stredoveku , po Vandalskom období, sa Pupput stal súčasťou Byzantskej ríše a na jeho obranu bola postavená citadela. Po dobytí Arabmi na konci siedmeho storočia prešlo celé Tunisko pod arabskú nadvládu a mesto bolo premenované na Qasr Zaid. Mestské centrum sa potom presunulo ďalej na severovýchod, kde bolo založené mesto Hammamet, neďaleko rímskych kúpeľov, na mieste mediny. Zdá sa, že staroveké budovy Souk el-Obiod boli po tomto konečnom premiestnení opustené. Piráti zo španielskeho kráľovstva Aragónsko dobyli a zničili mesto v roku 1303 a zanechali ho v ruinách. Oblasť Pupput bola následne osídlená uhliarmi z Hammametu.

Podľa slov priateľského zamestnanca v archeolokalite Pupput význam slova Hammamet je Hammam – jeden kúpeľ singular, Hammamet – kúpele plural.

Archeologická lokalita Puppet nie je veľmi navštevovaná davom turistov. Zamestnanec pôsobil sprvu veľmi prekvapene, keď sme vošli a chceli sme si kúpiť vstupenku, no potom v ňom zvíťazilo nadšenie a akási hrdosť na toto miesto. Veselo sa rozhovoril o archeologickom výskume priamo tu na mieste, o dôležitých historických bodoch v okolí na pobreží Stredozemného mora. Dozvedela som sa, že archeologická lokalita je z väčšiny nepreskúmaná. Aktuálne nie je ani nijako chránená pred vplyvmi počasia. Odborný archeologický výskum za posledných cca 15 rokov neprebehol a pravdepodobne sa v nasledujúcom časovom horizonte ani nenájdu prostriedky na obnovenie výskumu, či na ochranu tejto kultúrnej pamiatky.

Dnes ma tu očarili samotné mozaiky rozmerov, aké som nečakala. Vzory mozaík na podlahách boli jasné, farby stále žiarivé aj napriek ostrému slnku, základy kúpeľov, jednotlivých bazénov a miestností čitateľne kopírovali jednotlivé časti stavby. V areáli stáli popri stromoch obrovské amfory na víno, olivový olej a vonné oleje. Hlavice stĺpov v nádhernom korintskom slohu, časť mramorovej sochy, zdobené časti múrov, kamenná lavica v tvare leva......všetko to vypovedalo o zašlej kráse tohto miesta - posúďte sami z fotiek. 

Na prvý pohľad je táto krajina veľmi chudobná, plná problémov a pôsobí neprívetivo, no Afrika nie je len o chudobe, pálivom slnku a problémoch. Afrika je čarovná krajina plná prekvapujúcich miest, sladkého ovocia, omamnej vôni korenia, histórie a nevšedných zážitkov. Vedela by som sa týmito historickými miestami túlať ešte veľmi dlho...

Autor textu aj fotiek: Veronika Baranová


nedeľa 4. augusta 2024

Odhaľovanie tajomstiev antického Ríma na strednom Dunaji

 Sú prázdniny a cez prázdniny akosi častejšie si nájdeme čas na viacdňové výlety. Naše kroky, rovnako ako po minulé letá viedli k riekam, tento krát viedli k Dunaju. Zbalili sme stan a spacáky, koťogo na rannú kávu a vyrazili sme na cestu.


Počas víkendu sme navštívili rímsky tábor v obci Iža na Slovensku, rímske lapidárium v meste Komárno, Carnuntum v dolnom Rakúsku a na záver sme si nenechali ujsť návštevu novootvoreného archeoparku v Cíferi - Páci.

Rímsky tábor v Iži

Obec Iža leží v blízkosti Dunaja, v najjužnejšej časti Slovenska a najvýchodnejšom výbežku Podunajskej roviny. Oblasť je významným archeologickým náleziskom s dokladmi osídlenia už od doby kamennej. Z turistických atrakcií sa v blízkosti obce nachádzajú pozostatky rímskeho tábora, ktorého názov sa vo verejnosti bežne zaužíval ako Kelemantia a prírodná rezervácia Bokrošské slanisko. Archeologické nálezy v povodí rieky Dunaj dokazujú, že toto územie bolo obývané už v dobe kamennej. Ešte viac obývaným územím sa stalo, keď na konci desiateho tisícročia p.n.l. sa skončila posledná doba ľadová a podnebie sa podobalo dnešnému. Ľudia si totiž pre svoje živobytie hľadali vhodné územia, ako údolia v povodí riek, úrodné polia, kde sa usídlili a postupne začali pôdu obrábať. Popri poľovníctve a rybolove začali obrábať pôdu a chovať zvieratá, čoho následkom bolo, že sa viazali k určitému územiu. Takto vznikala určitá forma poľnohospodárstva. Na území, kde mali priaznivé podmienky na živobytie sa usídlili na dlhšiu dobu. Nálezy svedčia o tom, že tu bolo staroveké poľnohospodárske územie. Od 2. tisícročia sa postupne v strednej Európe rozšírila výroba bronzu, a nastal rozmach rôznych remesiel. Vďaka tomu sa začali vytvárať aj rôzne spoločenské a majetkové vrstvy. V neskoršej dobe bronzovej vzniká typická podunajská kultúra, ktorú poznáme pod názvom „vápencom vykladaná keramika“.

Obr, snímok z ortofotomapy z r. 1950

V skoršej dobe železnej v rokoch 700-400 p.n.l. prišli z východnej časti Karpatskej kotliny na toto územie trácke kmene, čoho dôkazom je nález rozsiahleho pohrebiska v Chotíne. V 4.-tom storočí p.n.l. na územie dnešnej Podunajskej nížiny privandrovali keltské kmene. Ich príchod znamenal v starovekej histórii snáď najväčší obrat. Boli majstrami rôznych remesiel, hlavne kováčskeho, sklárskeho a vynikali v hrnčiarstve a zhotovovaní ručných mlynov. Rozvoj remeselníctva zabezpečilo hlavne vynájdenie tavenia železa. V poľnohospodárstve začali so skutočným obrábaním pôdy. Veľký rozvoj obchodu nastal vtedy, keď na tomto území ako prví začali raziť mince a používať ich ako platidlo za tovar. Žili v kmeňoch, kde rodina hrala dôležitú úlohu.

Vládnuca trieda vznikla z bohatšej vrstvy, boli aristokrati, ktorí vedeli ovládať značne diferencovanú keltskú spoločnosť. Obytné domy stavali v usadlostiach, obdĺžnikového tvaru s rozmermi 3 x 5 metrov. Tieto stavali pod úroveň zeme. Na prelome posledného storočia p.n.l. Keltov si podmanili spojené kmene Dákov.

Územie dnešného juhozápadného Slovenska v 1.storočí n.l. osídlené kmeňmi germánskych Markomanov a Kvádov sa nachádzalo v priamom susedstve Rímskej ríše. Prírodnú severnú hranicu impéria – provincie Panónia tvorila v tejto oblasti rieka Dunaj, pozdĺž ktorej Rimania postupne vybudovali rozsiahly hraničný pevnostný systém tzv. LIMES ROMANUS, ktorý pozostával z vojenských táborov. Jeho súčasťou bola i vojenská pevnosť v Iži.

Začiatkom 5. storočia prichádzajú do Karpatskej kotliny zo Strednej Ázie kmene Hunov. 

Začiatkom 6. storočia začínajú zaľudňovať Karpatskú kotlinu Slovania, ktorí sa usadzujú hlavne v povodí riek a kopcoch.

V druhej polovici 6. storočia prichádzajú do oblasti Avari. Bol to bojovný národ, ktorí si podmanil i ľavú stranu Dunaja. V okolitých obciach Radvaň nad Dunajom, Žitava a Virt archeológovia odkryli ich pohrebiská. V Komárne našli osem avarských cintorínov. Avari žili v kmeňoch, ktorého jadro tvorili príslušníci jedného rodu. Často ohrozovali Slovanov. Ich nadvláda končí koncom 8 storočia, keď utrpeli osudovú porážku od franského panovníka Karola Veľkého.

Koncom 9. storočia prichádzajú do Karpatskej kotliny maďarské kmene a postupne zaľudňujú tento vidiek. Ich stopy sa nachádzajú v Nesvadoch, Marcelovej, Chotíne, Svätom Petre, Imeli, Bátorových Kosihách, Zlatnej na Ostrove a Zemianskej Olči.

Obytné sídla vytvorené v rannom feudalizme slúžili neskôr na zakladanie väčších osídľovaní, vznik miest a obcí, hlavne v 13. storočí, keď nasledoval najväčší rozkvet feudalizmu.

rekonštrukcia opevnenia a vstupnej brány z južnej strany tábora v Iži

Z kultúrno-historického hľadiska je  najvýznamnejším vojenským táborom na území Slovenska ižanský Leányvár (Dievčí hrad). Už Claudius Ptolemaios, ktorý po prvý raz textovo a číselne opísal geografiu vtedajšieho sveta spomína nejakú obchodnú osadu s názvom Celemantia v oblasti severne od Dunaja. Rímsky vojenský tábor avšak vznikol až po jeho smrti, teda Ptolemaios sa nemohol zmieniť o rímskom vojenskom tábore, na ktorom sa v dnešnej dobe koná archeologický výskum. Názov Celemantia prijali historici oveľa neskôr, až v 1 polovici 20 stor. a toto pomenovanie pretrváva medzi širokou verejnosťou až dodnes. Archeologický výskum v Iži, ktorý začal v roku 1978 (autori výskumu: doc. PhDr, Klára Kuzmová CSc. a PhDr. Ján Rajtár, CSc.) spochybnil fakt, že sa jedná o Celemantiu spomínanú Ptolemaiom. V poznaní pevnosti má najväčšiu zásluhu ižanský rodák, archeológ Dr. János Tóth Kurucz, ktorý svojou mravenčou prácou položil základy ďalšiemu bádaniu. 

rekonštrukcia opevnenia a vstupnej brány z južnej strany tábora v Iži

Vráťme sa však k rímskemu obdobiu a ku kastelu v Iži. Rímsky vojenský tábor pri Iži (poloha Leányvár) bol súčasťou hraničného opevnenia Rímskej ríše od obdobia markomanských vojen (cca 175) do posledných desaťročí 4. storočia po Kr. Tábor ležal na severnom brehu Dunaja, oproti légiovému táboru Brigetio. Pôdorys kamenného kastela mal vnútorné rozmery 172 x 172m, jeho opevnenie a usporiadanie vnútornej zástavby zodpovedá budovaniu kamenných rímskych kastelov v 2. a v 3. storočí. Južný front jeho opevnenia bol postavený v blízkosti brehu Dunaja a na náčrtoch situácie z 18. storočia ešte boli viditeľné dve línie chrániace pobrežnú zónu pri tábore (Kubitschek1931203;Pococke 1743, 245). Rímska pevnosť v Iži bola strategicky vyspelým miestom Limes Romanus/Ripa Pannonica v obrannom systéme.

Šírka Dunaja pri Komárne sa pohybuje okolo 500 metrov. Táto šírka sa môže mierne meniť v závislosti od aktuálneho stavu vodnej hladiny a miestnych geografických podmienok.

Nález pilierov mosta, ktorý spájal Brigetio s vojenským táborom na opačnom brehu Dunaja patrí k zaujímavým archeologickým objavom z obdobia Rímskej ríše. Miesto nálezu pilierov mosta sa nachádza v blízkosti dnešného mesta Komárno a bolo dôležitým bodom na mape Rímskej ríše.

Breh Dunaja v mieste pred bránou opevnenia v Iži

Most cez Dunaj spájajúci brehy pri Brigetiu by bol pravdepodobne súčasťou rozsiahleho vojenského a obchodného systému Rímskej ríše, ktorým by sa spájali dôležité body na rieke Dunaj. Archeologické nálezy v tejto oblasti zahŕňajú pozostatky konštrukcie mosta, napríklad drevené piloty. Výskum vo vodách rieky Dunaj je náročný. Vodný tok má silný prúd a navyše viditeľnosť je niekedy nulová, v lepšom prípade 20 cm. V zimnom období je viditeľnosť lepšia a aj prúd v rieke je slabší vďaka tomu, že je voda viazaná v snehu a v ľade. Vďaka využitiu moderných sonarov sa podarilo členom tímu odborníkov aj napriek náročnému prostrediu zachytiť niekoľko štruktúr v rieke súvisiacich s rímskymi aktivitami v tejto oblasti.

Tieto archeologické objavy sú dôležité pre pochopenie histórie a technológie rímskeho stavebníctva, ako aj pre štúdium histórie regiónu strednej Európy počas rímskeho obdobia. Stavba takého mosta v oblasti, ktorá bola súčasťou provincie Panónia v čase, keď rímske vojenské a obchodné cesty prechádzali cez Dunaj nám môže svedčiť o stabilnej situácii na hranici a pevnej hraničnej línii.

V prípade, ak by bol na tomto mieste vybudovaný funkčný most, mohol slúžil nielen na presun vojenských jednotiek, ktoré boli kľúčové pre udržiavanie kontroly a bezpečnosti na hraniciach rímskej ríše, známej ako limes.

Aké rozmery mohol mať takýto most sú predmetom výskumu. Aby bol most funkčný musel by byť dostatočne široký na to, aby umožňoval prechod rímskych legionárov a vojenských vozov. Tento výskum je, zdá sa na začiatku a nové poznatky a výsledky výskumu nám ešte iste mnoho v budúcom období prezradia.

Rimsky kastel v Iži

Rímske mosty boli zvyčajne konštruované tak, aby zvládali značnú záťaž a mali dostatočnú šírku pre rôzne druhy dopravy, čo bolo nevyhnutné pre efektívne riadenie a správu ríše.

Písomné zmienky o konkrétnom moste, ktorý spájal Brigetio a vojenský tábor na opačnom brehu vodného toku zatiaľ nepoznáme. Väčšina informácií o tomto moste pochádza z archeologických nálezov a výskumu v oblasti, nie z dochovaných textových prameňov.

Archeologické nálezy, ako sú pozostatky mostných pilierov, konštrukčných prvkov a stopy po rímskych cestách poskytujú najviac informácií o výstavbe mosta.

Danuvina Alacris

Veľkú pozornosť si toto miesto získalo v lete 2022, keď na brehu Dunaja pri rímskom tábore pri Iži kotvila replika rímskej veslice Danuvina Alacris. (viac o tejto lodi, aj o plavbe na úseku Budapešť-Baja sa dočítate tu:




Na tomto mieste by som sa rada poďakovala doc. Mgr. Miroslave Daňovej PhD. z Katedry klasickej archeológie, Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, ktorá si na nás počas nášho pobytu v tábore v Iži našla čas a previedla nás táborom. Jej rozprávanie o tábore, o výskume a nálezoch bolo poučné a veľmi príjemné. Tešíme sa na ďalšie stretnutie.

Brigetio

Na opačnom brehu Dunaja sa nachádzal rímsky tábor Brigetio. Tento vojenský tábor je významnejší ako tábor na slovenskej strane Dunaja. Vojenský tábor na maďarskej strane Dunaja bol aj podstatne väčší, postavený bol aj skôr. Letecký prieskum narazil v okolí Brigetia aj na stopy svedčiace o veľkom množstve novších táborov využívaných na krátke časové obdobia. Z lietadla sú z táborov viditeľné len priekopy, nič iné. 


Lapidárium Komárno

Avšak o rímskom pôvode nemožno pochybovať, pretože sú v tvare pravidelných obdĺžnikov a ich rohy sú v hladko zaoblenej formy rovnako ako podľa foriem, aké sú pre takéto tábory s rímskym pôvodom evidentné. Je možné, dokonca pravdepodobné, že sa v tejto oblasti nachádzalo viac ako 33 táborov, ktoré boli doteraz na maďarskej strane identifikované. Veľký počet objavených táborov spôsobilo prekvapenie a určitú dávku nepochopenia. Tieto tábory vybudované na maďarskej a aj na slovenskej strane Dunaja sa zrejme používali len krátko. Rímsky vojenský tábor Brigetio, nachádzajúci sa v oblasti dnešného Komárom/ Szőny v Maďarsku, spĺňal od 2. storočia viac ako 300 rokov obrannú funkciu rímskej provincie Pannonia, presnejšie ochranu severnej hranice Ripa Pannonica.

Pôdorys klasického rímskeho tábora

Tábory pozorované na leteckých snímkach súviseli s markomanskou vojnou Marca Aurélia (167-180) Archeologický výskum odhalil aj zvyšky reprezentačnej budovy v blízkosti legionárskeho tábora, v ktorej zomrel 17. novembra 375 Valentinianus I., resp. tu jeho syna vyhlásili za cisára. Hlavnými časťami komplexu boli legionársky tábor, vojenské a civilné mesto.

Légiový tábor Brigetio s rozmermi 540 x 430 m postavila légia XI. Claudia a potom légia I. Adiutrix za čias cisára Trajána (97-118). Jeho armáda pozostávajúca z 5 500 mužov zostala v Brigetiu až do 430-tych rokov, kedy sa provincia vzdala. Počas archeologických vykopávok a geofyzikálneho výskumu bolo identifikovaných niekoľko významných prvkov tábora: severná brána (porta praetoria) a centrum (principia) tábora, táborová nemocnica (valetudinarium), kúpeľ (thermae), budovy na skladovanie obilia (horrea) a významnú časť jeho cestného systému.

Lapidárium Komárno, súčasť expozícií Podunajského múzea v Komárne

Počas nášho putovania sme sa zastavili aj v meste Komárno. V jednej z bášt pevnosti je inštalované zaujímavé rímske lapidárium, ktoré sa oplatí navštíviť. Nájdete tu okrem originálnych kamenných rímskych oltárov, kamenných tabúľ a sarkofágov aj kópie rímskych textov, napríklad aj ten známy z trenčianskej skaly.

Okrem prijemného schladenia v horúcom letnom dni sme si odtiaľ odniesli zaujímavé knihy plné faktov za skutočne dobrú cenu.

Lapidárium Komárno

Carnuntum

Naše ďalšie kroky viedli smerom na západ. Niekdajšie hlavné mesto provincie Panónia bolo skutočným klenotom na brehu Dunaja. Ešte aj v dnešnej dobe ohromuje svojou veľkosťou a nádherou nálezov. Carnuntum bolo baštou na podunajskom úseku rímskeho opevnenia proti vpádom Barbarov priamo na hranici Rímskej ríše, v bezprostrednej blízkosti živej obchodnej tepny - Jantárovej cesty, nadobudlo mimoriadny strategický, politický a hospodársky význam.

Rimska štvť Carnuntum – Villa Urbana

Obec Petronell-Carnuntum je malebná rakúska dedinka s malým kostolíkom a milým zámkom. Na prvý pohľad dnes nevýrazná vinárska obec predstavovala v rímskom období významné centrum obchodu a moci. V posledných rokoch sa obnovili výskumné práce v lokalite záhrady pri múzeu, kde sa nachádzalo predpolie auxiliárneho kastelu. Na úplnom začiatku bol vznik dočasného zimoviska legionárov – no a malý vojenský tábor medzi 1. a 4. stor. n. l. sa rozrástol až do takej miery, že sa z neho stalo hlavné mesto rímskej provincie Horná Panónia, s 50.000 obyvateľmi. Okrem tábora legionárov uprostred územia vojenského mesta, prekvitalo na území mimo vojenskej zóny pulzujúce civilné mesto (municipium).

1: Rímska štvrť

2: Amfiteáter civilné mesto

3: Gladiátorská škola

4: Pohanská brána

5: Amfiteáter vojenské mesto



Hranicu na severe Rímskej ríše, Limes Romanus, uzatváral Dunaj. Dôležitosť Carnunta nespočívala iba v strategickej polohe kvôli ochrane hraníc rímskeho impéria; významná metropola sa z neho stala vďaka tesnej blízkosti dôležitých obchodných ciest.

Therme – kúpele vo Villa Urbana - Carnuntum

V rokoch 2005 až 2007 prebiehal archeologický výskum parku v tzv. „villa Urbana“ v severovýchodnej časti „Insula VI“ občianskeho mesta. V dnešnej dedinke Petronell-Carnuntum a jej okolí môžeme navštíviť pamiatky z obdobia Rímskej ríše ako napríklad amfiteáter, rímsku mestskú štvrť, nádherné múzeum a Heidentor – pohanskú bránu. Pohanská brána v skutočnosti nie brána a ani nieje pohanská..... ide o slávobránu pred hradbami civilného mesta.

Pôvodná ulica v Carnunte

 Bránu pohanov - Heidentor, nachádzajúcu sa približne 900 m južne od mestskej štvrte Rimanov Carnunta, vybudovalo mesto s najväčšou pravdepodobnosťou počas vlády cisára Konštantia II (Constantius II , 351–361 n. l.). Pôvodne ide o monument v tvare quadrifronu, monumentu s dvojitými bránami medzi štyrmi piliermi. Vonkajšie rozmery tvorili „kocku“, s dĺžkou strán 14,5 metra. Mohutný podstavec na sochu uprostred pripomína význam monumentu slávobrány, kvôli nemu však nebol možný prejazd popod oblúk. Na cca 4,3 m vysokom podstavci sa pravdepodobne týčila socha cisára v nadživotnej veľkosti.

Heidentor – Pohanská brána

V civilnom meste bolo fórum, viacero chrámov, curia, mestský archív, tabularia, viacero kúpeľov (termy), insulae a ulice. Pri meste sa nachádzal civilný amfiteáter s kapacitou 14 000 divákov z prvej polovice 2. storočia a vedľa neho gladiátorská škola (objavená v roku 2011). Od konca 2. storočia pribudli aj mestské múry a viaceré luxusné stavby. Civilný amfiteáter pravdepodobne v 4. stor. stor. zanikol, pretože v jeho južnom vchode sa z tohto obdobia našli objekty naznačujúce, že tu asi stálo kresťanské baptistérium.

V roku 308 alebo 309 sa v Carnunte zišli niekoľkí rímski cisári pod vedením bývalého cisára Diocletiana na jednaní, ktoré malo vyriešiť problém viacerých súčasných cisárov pri moci (Diocletianus, GaleriusMaximianus). Schôdzka však neskončila s úspechom a v Rímskej ríši pokračovali boje o trón až dovtedy, kým sa cisár Konštantín Veľký (Constantinus) nestal opäť jediným cisárom v ríši.
Vstup do therme – kúpeľov v Carnunte
4. storočí osídlenie v Carnunte začalo upadať. V dôsledku ohrozenia podunajskej hranice germánskymi kmeňmi sa veľká časť civilného obyvateľstva sťahovala do západných provincií (Itália, Galia). V polovici 4. storočia mesto postihlo zemetrasenie.

V roku 375 cisár Valentinián I. v rámci výpravy proti Kvádom a Sarmatom našiel mesto už rozpadnuté, ale dal znova vybudovať tábor. Posledná posádka odišla z Carnunta asi koncom 4. storočia. Neskororímsky historik Ammianus Marcellinus píše o meste "ako o opustenej a špinavej diere".

Rakúski archeológovia robia výskumy na mieste Carnunta už od konca 19. storočia (možno už od polovice 19. storočia) a dodnes boli odkryté asi 3/4 mesta a vojenského tábora. Aj v čase našej návštevy prebiehali prípravné práce pre archeologický výskum v areáli.

Archeopark Cífer – Pác

Našou poslednou zastávkou po putovaní za antickými pamiatkami v okolí Dunaja bola obec Cífer. Obec Cífer sa nachádza v regióne, ktoré patrí k najhustejšie osídleným regiónom Slovenska. Vodné toky Gidra a Ronava spolu s geneticky najúrodnejšou pôdou, najmä černozemou na sprašiach, vytvorili prostredie ideálne pre život človeka. Veľká hustota osídlenia dokazuje, že v minulosti mal tento priestor aj strategický význam a je veľmi pravdepodobné, že tadiaľ viedli kľúčové komunikácie. Takže nie náhodou sa práve tu usadili prví roľníci, budovali si tábory rímske légie, staval sa dvorec pre germánsku nobilitu, či si svoje sídliská a pohrebiská zakladali Slovania a Avari. Osídlenie malo v rôznych obdobiach rozdielnu intenzitu. To môže súvisieť aj s priebežne sa meniacimi klimatickými pomermi.

ArcheoparkCifer - Pác

Expozície v archeoparkuCifer - Pác

Najväčší výskum v tejto obci sa uskutočnil v polohe Nad mlynom. Práve z tejto polohy je k dispozícii najrozsiahlejší súbor archeologických nálezov z mnohých období. Aj preto ho smelo môžeme nazvať „kronikou dávnej minulosti regiónu“. V rokoch 1969–1980 preskúmal Titus Kolník v Cíferi-Páci pozoruhodný stavebný celok datovaný do 4. stor. Centrálny štvorcový okrsok s rozmermi asi 60 × 70 m vymedzovala drevená palisáda. V ohradenom kvadratickom areáli reprezentovala hlavnú budovu viacpriestorová stavba s kamennými základmi a s podpodlahovým vykurovaním tzv. hypocaustum. Druhú, o čosi menšiu stavbu s kamennými základmi postavili mimo ohradeného dvorca. V jeho vnútri stálo ďalších 16 drevených zrubových a stĺpových stavieb. Zoraďovali sa najmä pozdĺž palisády, v strede bol ponechaný voľný priestor. Niektoré z drevených stavieb boli vybavené predsunutými stĺporadiami – portikami. Vzájomné jednotlivých pôdorysov svedčia prinajmenšom o troch etapách výstavby. V bezprostrednom susedstve ohradeného areálu sa nachádzal hospodársko-výrobný okrsok. Preskúmala sa jeho časť východne a severne od dvorca.

Expozície v archeoparkuCifer - Pác

Reprezentovali ho najmä zahĺbené polozemnice s charakteristickou „kvádskou“ šesť stĺpovou schémou. Pozornosť upútavajú najmä dva objekty mimoriadne veľkých rozmerov. Mali drevené krovy prekryté rímskymi strešnými tehlami. Na podlahe sa v nich našli desiatky hlinených závaží, ktoré dokazujú, že slúžili ako tkáčske dielne. Nachádzali sa tu i dve studne a tri hrnčiarske pece. Tretia studňa bola vnútri ohradeného dvorca.

V tomto malom archeoparku sú vedľa seba odprezentované dva kultúrne fenomény vtedajšej doby – rímsky a germánsky – na príklade germánskej osady a veľmožského dvorca v Cíferi-Páci. Atraktivite archeoparku pridávajú aj kultúrne podujatia a zaujímavé prednášky. Milá pani pokladníčka v archeoparku nám odporučila aj prechádzku po náučnom chodníku, ktorý vedie prakticky od vstupnej brány archeoparku smerom k vyhliadkovej veži.

Expozície v archeoparku Cífer - Pác

Príjemný a poučný výlet po antických pamiatkach počas jedného víkendu sme zavŕšili v kúpalisku hneď vedľa archeoparku v Cíferi, ...veď aj Rimania obľubovali kúpele.....

Rímske tábory známe aj ako „castra“ boli kľúčovými obrannými a logistickými štruktúrami na hraniciach Rímskej ríše. Rozloženie týchto táborov záviselo od viacerých faktorov vrátane geografických podmienok, strategických cieľov a dostupnosti zdrojov. Na hraniciach boli tábory umiestňované zvyčajne vo vzdialenosti od seba cca 30 km - 40 km, čo je vzdialenosť pochodu na jeden deň. Na dunajskej hranici tieto tábory síce neboli od seba vzdialené vždy na dohľad, dá sa predpokladať preto existencia malých obranných pevností rozmiestnených pozdĺž Dunaja medzi kamennými tábormi v meandroch rieky. Tieto centrá spájala cesta, ktorá nie vždy kopírovala tok rieky. Na niektorých miestach breh Dunaja bol ťažko priechodný, preto cesta viedla viac do vnútrozemia provincie. Táto sieť ciest známa ako Viae Romanae umožňovala rýchlu prepravu a presun vojsk a zásobovanie. Tam, kde to bolo možné viedla cesta popri Dunaji a tábory boli postavené tak, aby z obranného hľadiska bolo možné vidieť z jedného na druhý.

Ak sa pozrieme na vzdialenosť medzi mestom Carnuntum a Brigetio, uvedomíme si, že je to cca 85 km, takže to vychádza na dva dni pochodu. Medzi týmito dvomi mestami sa nachádzajú dve dôležité rímske tábory: Ad Flexum pri dnešnom meste Mossonmagaróvár na brehu rieky Litava a druhý tábor s názvom Arrabona. Arrabona sa nachádza pri dnešnom meste Gyor a kontrolovala prechod cez rieku Dunaj. Na slovenskej strane Dunaja neopomenieme ani tábor Gerulata v Rusovciach.

Ak máte radi históriu, tak tento okruh na maďarsko-slovensko-rakúskom pohraničí, ktorý sme prešli pred pár dňami s deťmi, Vám môžeme iba odporúčať.

Autor: Veronika Baranová

Zdroje:
Daňová M: Archeológia pod vodou a rímske nálezy na Dunaji, Pamiatky a múzea 2022/1

Daňová M., Daňová K., Halinár M., Hoffman M., Lieskovský L., Koprivňanský A., Sočuvka V. , Hľadanie rímskeho prístavu. O počiatkoch systematického prieskumu riečneho dna Dunaja pri Iži Zborník slovenského národného múzea, Annales musei nationalis slovaci ročník / ročník cxvi, Bratislava 2022
Konečný A : NEUES AUS CARNUNTUM, ActaCarnuntina 6.1.2016

Maté Szabó : Marchingcamps in the vicinty of Brigetio, 2011

Rudow A: Die romische Armee – Organisation, Ausrustung, Eroberungen, 2023
Foto: Martin Zázrivý, Veronika Baranová

nedeľa 5. mája 2024

Varín / Nezbudská Lúčka - Gábrišová

V roku 2020 uskutočnil Krajský pamiatkový úrad a Považské múzeum v spolupráci s našim OZ Hradiská detektorový prieskum na donedávna neznámej a zatiaľ nepublikovanej lokalite Gábrišová, ktorá sa rozprestiera na rozhraní katastrov obcí Nezbudská Lúčka a Varín.




Lokalita bola publikovaná v rigoróznej práci archeologičky Zuzany Stanekovej z roku 2021 (1). Nižšie uvedený text je z podstatnej časti prevzatý z tejto rigoróznej práce.
 

Poloha Nezbudská Lúčka/Varín-Gábrišová je výšinná lokalita rozprestierajúca sa nad inou známou polohou – Železná studňa. Výrazný skalný hrebeň sa tiahne v smere sever – juh. Z východnej strany je svah hrebeňa strmý a veterný. Naopak, z opačnej strany je svah záveterný a terasovitá úprava svahu naznačuje, že v minulosti bola využívaná na osídlenie. Poloha patrí medzi rozlohou malé obranné pevnosti dosahujúce okolo 0,5 ha, čo je pomerne typické pre opevnenia z obdobia púchovskej kultúry na hornom Považí. Jeho  miernejšie svahy pod temenom boli terasovito upravované. Archeologické nálezy sa koncentrujú na dvoch až troch terasách západného svahu Gábrišovej. V minulosti zrejme došlo k zosuvu svahu, pretože časť nálezov sa vyskytuje aj pod terasami, v mimoriadne prudkom svahu úpätia. Keramické nálezy jednoznačne potvrdzujú osídlenie púchovskou kultúrou, rovnako ako kovové nálezy, ktoré boli takmer výlučne železné (okrem dvoch bronzových amuletov).


Medzi najzaujímavejšie nálezy z opevnenia patrí najmä bronzový košíkovitý závesok a figúrka barana.

Košíkovitý závesok

Tvar  tohto druhu záveskov, ako na to poukazuje B. M. Pomberger, vychádza z halštatských predlôh. Tento autor datuje najstaršie exempláre už do stupňa HB3 (lokalita Simaság v Maďarsku) s plynulým pokračovaním v dobe laténskej. V oblasti púchovskej kultúry ide o veľmi typický druh prelamovaného závesku guľovitých až valcovitých tvarov s dutým vnútrom, ktorý sa vyrábal odlievaním. Tvar tohto typu amuletov pripomína rolničky a nie je vylúčené, že skutočne mali za úlohu vydávať zvuk počas vykonávania určitých obradov. Dnes už nevieme funkciu týchto amuletov presne špecifikovať, mohli však slúžiť nielen pri obradoch, ale aj ako osobné ochranné  amulety. Ako naznačuje nález z kniežacieho hrobu z jaskyne Býčí skála, mohli byť tiež súčasťou pohrebných obradov. Halštatským artefaktom známym naprieč kultúrami popolnicových polí bol práve podobný amulet objavený na Gábrišovej. Aj keď tvarovo vychádza z týchto starších príveskov, jeho prepracovanosť v podobe ramienok zdobených hráškovitými náliatkami ho na základe iných, takmer identických príveskov z Liptovskej Mary I-Havránku a Liptovskej Mary III radí do neskorej doby laténskej. Ďalšie podobné amulety pochádzajú taktiež z územia púchovskej kultúry, z Blatnice a Folkušovej .



Bronzová figúrka barana

Zoomorfné figúrky zobrazujúce miniatúry keltmi uctievaných, atribútnych zvierat patria medzi, z hľadiska symboliky, čitateľné predmety. Najčastejšie sa vyskytujú plastiky býčkov a psov. Keďže v priestore púchovskej kultúry neevidujeme hrobové nálezy, otázka spôsobu nosenia takýchto amuletov zostáva v rovine úvah. Je však veľmi pravdepodobné, že spoločne s inými záveskami tvorili súčasť náhrdelníkov. Z územia Slovenska je podobných amuletov zdokumentovaných zatiaľ asi 20, pritom len malá časť z nich pochádza zo stratifikovaných nálezov, v niekoľkých prípadoch z depotov – Udiča, Kolačno a Plavecké Podhradie. Depoty z posledných dvoch menovaných lokalít obsahovali aj iné súčasti náhrdelníkov. Z tohto dôvodu sa interpretácia zvieracích plastík ako ich hlavných súčastí javí veľmi pravdepodobnou. Medzi najnovšie prírastky z tejto kategórie treba zaradiť bronzovú plastiku barana  so závesným uškom nájdenú počas výskumu na Gábrišovej. Spomedzi slovenských nálezov sa tomuto exempláru najviac podobá figúrka pochádzajúca z hradiska Košeca-Nozdrovice. Datovať plastiku barana je možné len rámcovo do stupňov LTC2–LTD2. Datovanie sa opiera o sprievodné nálezy, najmä o keramiku laténskej fázy púchovskej kultúry.




Medzi ďalšie zaujímavé nálezy z opevnenia patria železné nože, radlica a stavebné kovania.

Radlice, spravidla železné, tvorili predĺženú časť oradla, ktoré pôdu rozorávalo pod určitým uhlom. Radlice sú na laténskych a včasnorímskych lokalitách na Slovensku pomerne častým nálezom. Tento fakt svedčí o skutočnosti, že na rozdiel od niektorých iných náradí radlice preukázateľne podliehali tvarovým zmenám. V zásade rozoznávame dva typy radlíc: úzke a široké, pričom medzi nimi evidujeme vývojový medzičlánok vo forme úzkych radlíc s listovite rozšíreným hrotom. Z archeologických lokalít púchovskej kultúry zaradených do skúmaného súboru pochádzajú tri kusy radlíc. Jeden z nich patrí k úzkym jednotuľajkovým radliciam s pravidelne sa zužujúcim hrotom, nad ktorým sú umiestnené dva nevýrazné laloky pre lepšie uchytenie drevenej konštrukcie radla. Ide o  nález objavený na Gábrišovej  a zároveň jediný tohto druhu v Žilinskej kotline. Najbližšie analógie sú známe z Považskej Bystrice-Malého Manína a Liptovskej Mary I-Havránku, kde vďaka dobre zachytenej stratigrafii vieme tieto radlice časovo zaradiť do stupňa LTD1. Ich vznik pravdepodobne súvisí s potrebou obrábať ťažšie pôdy, aké sa hojne vyskytujú práve na severe a severozápade Slovenska.


Stavebné kovania tvoria samostatnú skupinu nálezov. Súviseli so spracovaním dreva a výrobou predmetov z neho. Keďže ide o železné predmety, samostatne len obťažne datovateľné, je potrebné vziať do úvahy ich nálezové okolnosti a sprievodné nálezy. Vyskytujú sa na mnohých lokalitách púchovskej kultúry a majú rôzne rozmery, všeobecne však ide o železné predmety s dvomi pravouhlo zahnutými ramienkami, veľmi často zužujúcimi sa do hrotu, čo naznačuje, že boli využívané ako spojovací materiál pri stavbách, ale i pre potreby spevnenia drevených výrobkov, ako napríklad truhličky či rôzne debničky. Mohli plniť podobnú funkciu ako klince a kliny, no azda práve ich tvar mohol zabezpečiť lepšiu súdržnosť spájaných materiálov. Sú pomerne častým nálezom na lokalitách púchovskej kultúry. Stavebné kovania sa masovo vyskytli v polohe Gábrišová a doložené sú i v neďalekej polohe Hradské. V širšom priestore púchovskej kultúry sú známe z lokalít Prosné-Zlatý kôň (2 ks) či z Udiče-Klapov (3 ks). Veľmi často sa vyskytovali i na oppide Manching, vďaka čomu ich G. Jacobi rozdelil na viacero variantov, podľa ich predpokladaného použitia. Napríklad svorky s kratším telom a dlhými hrotmi sa podľa neho využívali ako súčasť štvorcovej zámky dverí. Jedna takáto svorka práve i s plochým štvorcovým kovaním bola nájdená na jednej z terás v polohe Gábrišová. Ostatné svorky z tejto lokality sa našli samostatne, bez iných kovaní, pričom niektoré sú malé, ich telo, bez zahnutých ramienok dosahuje okolo 5–8 cm, iné sú väčšie, a značne variabilná je i dĺžka ramienok. Niektoré svorky majú dlhšie telo a krátke ramienka, iné, opačne, kratšie telo a dlhé ramienka. Dokonca boli objavené i exempláre s mimoriadne dlhými ramienkami, ktoré boli dvojnásobne prehnuté tak, že sa navzájom prekrývali, teda vytvorili akúsi štvorhranne tvarovanú objímku. Táto rôznorodosť v proporciách naznačuje skutočne širokospektrálne využitie. Na žiadnej inej lokalite okrem Gábrišovej nie je doložený taký vysoký počet tohto druhu nálezov, hoci sa, ako už bolo uvedené vyššie vyskytujú vo viacerých polohách púchovskej kultúry.



Železná studňa

Kusy železnej trosky sú viac-menej častým nálezom vo vrstvách púchovskej kultúry aj v Žilinskej kotline. Nachádzajú sa na viacerých polohách v Malej Čiernej, Nezbudskej Lúčke i v Závodí. Na severozápadnom Slovensku však boli dosiaľ archeologicky preskúmané len hutnícke zariadenia v polohe Železná studňa vo Varíne  a najnovšie sa podobné zariadenia skúmali v BánovejOvčiarnom a Bitarovej-Rybníku. Dokladom tavby hematitu vo Varíne sú najmä oválne haldy hutníckeho odpadu, ktorých rozmery dosahovali okolo 15 x 23 m, s max. výškou odhadovanou na 1,5 m. Objavené boli deštrukcie pecí v podobe zrútených kupol a fragmentov prepálených roštov. Ako súčasť výrobného procesu boli v teréne objavené aj žľaby, vysoká koncentrácia železnej trosky a v neposlednom rade hutnícke pomôcky . Na základe nálezových okolností z archeologického výskumu išlo o pece s odpichom železnej trosky, s produkciou, na základe C14, datovanou do rozmedzia polovice 1. stor. až začiatku 2. stor. n. l. Činnosť sa však, vzhľadom na charakter osídlenia regiónu predpokladá už na konci doby laténskej. Najmä hrubostenné nádoby s natavenými zvyškami.  Žiaľ, ani jednu z pecí nebolo možné preskúmať in situ, takisto ako výskum neoveril ani počet hutníckych zariadení. Autori výskumu predpokladajú, že po skončení každej hutníckej sezóny bola pec, resp. pece zborené z dôvodu udržania výrobného tajomstva. Okrem autorov výskumu sa železiarskou činnosťou na Železnej studni vo Varíne zaoberala M. Giertlová-Kučerová vo svojej diplomovej práci. Z hľadiska archeobotanických nálezov túto lokalitu zhodnotila M. Hajnalová, ktorá upriamila pozornosť, okrem iného aj na fakt, že v minulosti sa na lokalite, resp. v jej bezprostrednom okolí nachádzali dubovo-hrabové lesy. V súčasnosti je oblasť zalesnená skôr ihličnatými stromami a časť lokality tvoria trávnaté pasienky. Vo Varíne spracovávaná železná ruda pochádzala zo zdroja hematitu v Rechtorskej doline v polohe Rudy. Analýzy trosky z náleziska potvrdili mimoriadnu technologickú vyspelosť a zručnosť hutníkov púchovskej kultúry, čo sa zhoduje s antickými správami. Obdobné hutnícke zariadenia sa predpokladajú aj v Nezbudskej Lúčke (poloha Pri Háji), kde sa už dlhé roky objavujú početné nálezy trosky a keramika zo staršej fázy doby rímskej. Ďalšie bohaté nálezy železnej trosky sú známe aj z polohy Baňa v Nezbudskej Lúčke a v ústí miestneho potoka do koryta Váhu v polohe Hradská dolina (neďaleko Starhradu). Sprievodnými nálezmi keramiky sú všetky zhodne datované do 1. stor. n. l. Ak by sa v budúcnosti na týchto, so Železnou studňou susediacich polohách výskumom podarilo potvrdiť spracovanie železnej rudy, išlo by bezpochyby o mimoriadne významné a rozľahlé centrum hutníctva púchovskej kultúry. Pri súčasnom stave poznania však nejestvujú dostatočné dôkazy, ktoré by takúto teóriu jednoznačne potvrdili.

Počas výskumu v polohe Železná studňa neboli objavené žiadne obytné objekty, ktoré by naznačili existenciu súvekého sídliska obývaného hutníkmi obsluhujúcimi pyrotechnické zariadenia. Žiadne sídlisko nebolo dosiaľ známe ani v širšom okolí, azda s výnimkou jednej osady v polohe Strečno-Hradný vrch, kde boli zachytené zvyšky objektov s keramikou datovanou do stupňa B1. Vznikla tak otázka, kde sídlili remeselníci pracujúci v týchto rozsiahlych dielňach vo Varínskej oblasti? Azda čiastočne sa podarilo túto hádanku zodpovedať nedávnym objavom terasovitého sídliska v polohe Gábrišová. Toto by mohlo súvisieť so železiarskym strediskom na Železnej.  Ťažba tu prebiehala ešte v minulom storočí. Na Gábrišovej sa však zatiaľ uskutočnil len informatívny detektorový výskum, z ktorého poznáme laténsku keramiku – grafitové situlovité nádoby a hrncovité tvary. Kovové predmety odtiaľ vykazujú skôr neskorolaténsky pôvod, prípadne nie sú chronologicky citlivé. Nie je však vylúčené, že intenzívnejší výskum by preukázal prežívanie sídliska i po prelome letopočtov.

Existujú presvedčivé dôkazy o zručnosti ľudu púchovskej kultúry v spracovaní železa, čo sa zhoduje so správami antických autorov. Okrem preskúmanej polohy na Železnej studni vo Varíne sú známe aj indície o ďalších polohách v blízkosti Železnej studne (napr. Baňa a Lúky pod Jedľovinou), ktoré naznačujú existenciu veľkého centra spracovania železnej rudy v strečnianskej tiesňave, v blízkosti prírodných zdrojov železnej rudy. Opevnenie so sídliskom na terasách Gábrišovej azda dopĺňa sídliskovú štruktúru a možno s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že práve tu prebývali remeselníci spracúvajúci rudu na neďalekej Železnej studni.

 1) PhDr. Zuzana Staneková: OSÍDLENIE SEVEROZÁPADNÉHO SLOVENSKA V DOBE LATÉNSKEJ A RÍMSKEJ SO ZRETEĽOM NA ŽILINSKÚ KOTLINU, Rigorózna práca, Trnava 2021