Bavorský geograf – prvá písomná zmienka o Nitrianskych Slovenoch

Bavorský geograf (latinsky Geographus Bavarus) je konvenčné meno, dané Janom Potockim roku 1796 autorovi anonymného stredovekého dokumentu Descriptio civitatum et regiónom ad septentrionalem plagam Danubia ("Opis miest a oblastí na severnej strane Dunaja"). Stručný dokument bol objavený roku 1772 v Bavorskej štátnej knižnici v Mníchove.

Dokument z 9. storočia obsahuje zoznam kmeňov na východe strednej Európy, medzi Labem, Dunajom, Volgou a Čiernym morom. Jedná sa z väčšej časti o slovanské kmene. Obsahuje tiež informácie o počte civitates (miest, hradov a hradísk) ovládaných jednotlivými kmeňmi. Výklad tohto prameňa nie je jednoznačný, pretože je veľmi ťažké identifikovať latinské názvy kmeňov. 

Strana z Bavorského geografa, kde je žltým vyznačené ono "záhadné" meno našich predkov "Merehanos"

Pôvod dokumentu nieje doposiaľ na sto percent objasnený. Prví bádatelia ho kládli do Regensburgu či Salzburgu, dnes ho kladú skôr do švábskeho kláštora Reichenau. Podľa jednej z hypotéz bol zoznam zostavený sv. Metodom, ktorý sa v kláštore v 70. rokoch 9. storočia pravdepodobne v Reichenau zdržiaval, a mohol byť spojený s jeho misiou v slovanských krajinách. Iným možným autorom je kláštorný knihovník Reginbertinus, ktorý pôsobil najskôr v 30. až 50. rokoch 9. storočia. Podľa inej teórie vznikol v prvej polovici 9. storočia vo Fulde na popud východofranského kráľa Ľudovíta Nemca a okolo roku 845 do neho pribudli doplnky v kláštore sv. Emerama v Regensburgu.  Vedci predpokladajú, že zoznam sa skladá z dvoch častí, ktoré môžu byť datované do rôznych období a pripočítané rôznym autorom.

Prečo je toto dielo pre nás také dôležité? Pretože bavorský geograf tu v 9. storočí spomína okrem iných národov aj akýchsi „Merehanos“, ktorí mali v tom čase 30 hradísk, pričom títo Merehanos sú Nitrianski Slovania, Sloveni, alebo ak chcete predkovia dnešných Slovákov. Je to teda najstarší dokument, v ktorom sa spomínajú naši slovenskí predkovia, pričom sa pohybujeme v časoch Veľkej Moravy. Vidíme, že aj Bavorský geograf ešte dlho po zjednotení  Moravska s Nitrianskom vnímal rozdiel medzi pôvodnými Moravanmi a "inými Moravanmi" (v skutočnosti Nitranmi)  – žiaľ nenazýva ich tak ako by sme si priali pojmom Nitrania, ale napriek tomu ich jasne odlišuje.

Hovoríte, že teraz som trochu prestrelil? Tak pozrime, čo na túto tému hovoria dvaja renomovaní historici, z ktorých ani jeden nie je žiadny „hejslovák“, ale v otázke našich dejín sú skôr skeptici. V prvom rade sa pozrime na citáciu z knihy českého historika Dušana Třeštíka Vznik Velké Moravy.

Na strane 132 uvádza: „ Jedno etnicko-politické meno by však bolo možné na Slovensko snáď vztiahnuť. Uvádza ho autor tzv. Geografa bavorského avšak ako Merehani – teda zrejme Moravania. (...) V prvej časti sa vypočítavajú gentes od Obodritov na severe smerom na juh. Za Boheman-Čechmi (Beheimare) sú správne umiestnení Moravania (Marharii), potom sa ale hovorí o Bulharoch a opäť o akýchsi "Moravanoch" - Merehani. Tým končí výpočet pohraničných gentes a druhá časť, ktorá zahŕňa tých, "ktorí sedia za nimi", začína podunajskými Obodritmi, o ktorých sme hovorili vyššie. Rozhodne tu v prípade Merehanov nemôžu prichádzať do úvahy - ako by vyplývalo z geografického poradia - obyvatelia povodia srbskej Moravy (pravého, teda južného prítoku Dunaja), pretože geograf sa dôsledne drží svojho programu a vymenováva naozaj vždy len gentes sediaci na sever od Dunaja. 0 tom, že "Marharii" sú Moravania, nikto nikdy nepochyboval, rovnako ako sa vždy celkom všeobecne prijímalo, že "vulgarite" sú Bulhari. Otázkou bolo vždy, kto sú oni "Merehani" umiestnení evidentne niekam do tohto priestoru medzi Moravu a oblasť Železných vrát či Belehradu. Lokalizácia týchto Merehanov medzi Dyju a Dunaj, o ktorom sa tiež častejšie uvažovalo, neprichádza do úvahy, pretože tu v prvej polovici 9. storočia bolo len veľmi riedke slovanské osídlenie a rozhodne tu nemohol spoločne žiť žiadny gens. Pomerne husté slovanské osídlenie sa nachádzalo až na pravom brehu Dunaja, medzi Viedňou a Mautern, teda v "Avarii" na území ríše. Pretože ale na dolnej Tise zrejme sedeli Obodriti, zostáva pre lokalizáciu Merehanov vlastne len Slovensko. 0 tom bolo tiež uvažované najčastejšie. V takom prípade by sa u dvojice Marhari-Merehani jednalo pravdepodobne o dve časti moravského štátu, moravskú a nitriansku, pomenované variantmi spoločného mena."

Ján Steinhubel, ktorému tiež určite nemožno vytýkať žiadny prehnaný nacionalizmus vo svojej knihe Nitrianske kniežatstvo celkom jednoznačne a bez rozpakov tvrdí, že spomenutí Merehanos sú Nitrania. Okrem iného uvádza na strane 89-91, že „bavorský autor, ktorý zhrnul svoje znalosti o slovanských krajinách na hraniciach novej Východofranskej ríše jasne rozlišuje obe veľkomoravské kniežatstvá (…) Toto dielo vzniklo asi 10 rokov po dobytí Nitrianska Mojmírom. Preto pre zahraničných pozorovateľov sú obyvatelia oboch kniežatstiev už Moravanmi. Rozdiel medzi nimi náš neznámy autor vyjadril odchýlkou v pomenovaní. Bližších pomenoval Marharii a vzdialenejších, ktorých ešte stále považoval za osobitný „ľud – populus“ Merehani.

Nitrianski Slovania sa však nemohli pred rokom 833 menovať Moravania, pretože Morava podľa ktorej dostali Moravania a celé ich kniežatstvo meno, cez Nitriansko netiekla. Kniežací hrad a kniežatstvo Nitrava mali meno od rieky Nitravy. Preto, ak môžeme pokračovať v analógii Morava - Nitrava, prichádzame k ďalšej analógii Moravania – Nitravania. Tak ako obyvatelia kniežatstva Morava presne tak zas obyvatelia kniežatstva Nitrava mohli byt Nitravania. Česi Srbi, Chorváti, Obodriti, Dudlebi a ďalšie staré kmene nosili svoje meno od nepamäti, zachovali si ho aj po rozdelení na dva (prípadne i tri) menšie kmene a zostalo im aj po obsadení nového územia. Predpokladaní Nitravania, tak ako aj Moravania však patrili k tým kmeňom, ktoré podľa slov ruského kronikára Nestora nazvali sa svojimi menami (podľa toho), kde sa usadili, na ktorom mieste. Kniežatstvo Nitrava v dobe svojej samostatnosti ležalo mimo pozornosti vtedajších spravodajcov, nezapísali teda ani meno predpokladaných Nitravanov“.

Ako vidíte, aj renomovaní historici sa domnievajú, že Bavorský geograf v 9. storočí vymenoval medzi ostatnými slovanskými kmeňmi aj našich priamych predkov, pomenujúc ich osobitným pojmom. Že tam nie je slovo „Sloven“, alebo „Slovák“ ? No ale nie je tam ani slovo „Čech“. Všimnite si, že aj naši západní bratia sú tu pomenovaní ako Betheimare, čo je odvodené nie od etnického názvu slovanského kmeňa, ale od územia, ktoré predtým patrilo keltským Bójom. Napriek tomu sa tento pojem automaticky prekladá ako „Česi“. Nezahadzujme preto ani my takéto úžasné dokumenty a uvedomme si, že pojem Slovák, jednoducho v 9. storočí nenájdeme, ale našich predkov áno.

Doslovný preklad Bavorského Geografa znie nasledovne:

„Popis miest a oblastí na severnej strane Dunaja.

Títo sú, ktorí sídlia blízko končín Dánov; nazývajú sa Nortabtrezi [3] - je tam územie, v ktorom je 53 miest, rozdelených podľa svojich kniežat. Vuilci [4], kde je 95 miest a štyri územia. Lina [5] je ľud, ktorý má 7 miest. Blízko nich sídlia tí, ktorých nazývajú Bethenici, Smeldingon a Morizani [6], ktorí majú 11 miest. Vedľa nich sú tí, ktorí sa nazývajú Hehfeldi [7] a ktorí majú 8 miest. Vedľa nich je územie, ktoré nazývajú Surb [8], v takom území je viac (oblastí) a ktoré má 50 miest. Vedľa nich sú tí, ktorých nazývajú Talaminzi [9], ktorí majú 14 miest. Betheimare [Becheimare] [10], u ktorých je 15 miest. Marharii [11] majú 11 miest. Vulgarite [12] majú rozsiahle územia a početný ľud, majúci 5 miest; lebo je ich veľké množstvo, nie je ich zvykom mať mestá. Je ľud, ktorý nazývajú Merehani [13]; títo majú 30 miest. To sú územia, ktoré hraničia s našimi končinami. Títo sú, ktorí sídlia vedľa týchto krajín: Osterabtrezi [14], kde je viac ako 100 miest, Miloxi [15], kde je 67 miest. Phesnuzi [15] majú 70 miest. Tlaidesi [15] majú viac ako 200 miest. Glopeani [16], u ktorých je 400 miest alebo aj viac. Zuireani [17] majú 325 miest. Busan [18] majú 231 miest. Sittici [15], územie nezmerné ľudom a prepevnými mestami. Stadici [15], u ktorých je 516 miest a nespočetný ľud. Sebbirozi [15] majú 90 miest. Unlizi [19], početný ľud, 318 miest. Neriuani [15] majú 78 miest. Artorozi [15] majú 145, ľud (to) veľmi tuhý. Epataradici [15] majú 263 miest. Vuillerozi [15] majú 180 miest. Zabrozi [15] majú 212 miest. Znetalici [15] majú 74 miest. Aturezani [15] majú 104 miest. Chozirozi [15] majú 250 miest. Lendizi [20] majú 98 miest. Thafnezi [15] majú 257 miest. Zeriuani [15], čo také je kráľovstvo, že z neho pochádzajú a svoj pôvod odvodzujú všetky národy Slovanov, ako uisťujú. Prissani [21] (majú) 70 miest. Velunzani [22] 70 miest. BRUZ [23] sú zo všetkých strán rozsiahlejšie než (vzdialenosť) od Enže k Rýnu. Vuizunbeire [15]. Caziri [24] 100 miest. Ruzzi [25], Forsderen liudi [15], Fresiti [15], Serauici [15], Lucolane [15], Ungaro [26], Vuislane [27], Sleenzane [28] 15 miest. Lunsizi [29] 30 miest. Dadosesani [30] 20 miest. Milzane [31] 30 miest. Besunzane [32] 2 mestá, Verizane [15] 10 miest. Fraganeo [15] 40 miest. Lupiglaa [15] 30 miest. Opolini [33] 20 miest. Golensizi [34] 5 miest.

Výsvetlivky:

3 severní Obodriti (Bodrci)

4 Veleti (Lutici)

5 Liňania

6 Beteňci či Větnici, Semeldinci či Smolinci a Moričania (v okolí jezera Müritz)

7 Havolani (Stodorani)

8 Srbi

9 Daleminci (Glomači)

10 Česi

11 Moravania

12 Bulhari

13 "tiež" Moravania, - Slovenské (Nitrianske) kmene

14 východní Obodriti

15 a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x spoľahlivo neurčiteľné

16 nelokalizovaní, podľa niektorých autorov Poljané v okolí Kyjeva nebo obyvatelia od jazera Gopła a okolí Kruszwice v Kujavsku

17 snad Severjani

18 Bužania na Bugu, dříve Dulebi, později Volyňané

19 snad Uličani

20 snad L(j)achovia, lokalizácia na strednú Vislu v okolí Sandomere či do okolí Leczyce v Polsku je neistá

21 Pyrzycania v Západnom Pomoransku

22 snad Volyňania na Odre, Woline a po oboch stranách rieky Dziwny

23 snad Prusi, pod ktorých menom je myslená celá baltská skupina

24 nemožno vylúčiť Chazarov/Kovarov

25 Rusi

26 Maďari

27 Vislania

28 Slezania

29 Lužičania

30 Dědošania

31 Milčania

32 Běžunčania, malý kmeň v okolí hradiska na Landeskrone pri Biesnitz

33 snáď obyvatelia v okolí poľského Opole

34 Holasici

Latinský text Descriptia:

„ Descriptio ciuitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii.

Isti sunt qui propinquiores resident finibus Danaorum quos uocant Nortabtrezi ubi regio in qua sunt ciuitates LIII per ducos partitae. Vuilci in qua ciuitates XCV et regiones IIII. Linaa est populus qui habet ciuitates VII. prope illis resident quas uocant Bethenici, et Smeldingon, et Morizani, qui habent ciuitates XI. Iuxta illos sunt qui uocantur Hehfeldi, qui habent civitates VIII. Iuxta illos est regio, quae uocatur Surbi. in qua regione plures sunt quae ha bent ciuitates L. Iuxta illos sunt quos uocantur Talaminzi, qui habent civitates XIIII. Betheimare in qua sunt civitates XV. Marharii habent ciuitates XI. Vulgarii regio est inmensa et populus multus habens ciuitates V. eo quod multitudo magna ex eis sit et non sit eis opus ciuitates habere. Est populus quem uocant Merehanos, ipsi habent ciuitates XXX. Iste sunt regiones quae terminant in finibus nostris. Isti sunt qui iuxta istorum fines resident. Osterabtrezi, in qua ciuitates plusquam C sunt. Miloxi, in qua ciuitates LXVII. Phesnuzi habent ciuitates LXX. Thadesi plusquam CC urbes habent. Glopeani, in qua ciuitates CCCC aut eo amplius. Zuireani habent ciuitates CCCXXV. Busani habent ciuitates CCXXXI. Sittici regio inmensa populis et urbibus munitissimis. Stadici in qua ciuitates DXVI populusque infinitus. Sebbirozi habent ciuitates XC. Vnlizi, populus multus, ciuitates CCCXVIII. Neriuani habent ciuitates LXXVIII. Attorozi habent CXL VIII, populus ferocissimus. Eptaradici habent ciuitates CCLXIII. Vuillerozi habent ciuitates CLXXX. Zabrozi habent ciuitates CCXII. Znetalici habent ciuitates LXXIIlI. Aturezani habent ciuitates CIIII. Chozirozi habent ciuitates CCL. Lendizi habent ciuitates XCVIII. Thafnezi habent ciuitates CCLVII. Zeriuani quod tantum est regnum ut ex eo cunctae gentes Sclauorum exortae sint et originem sicut affirmant ducant. Prissani ciuitates LXX. Velunzani ciuitates LXX. Bruzi plus est undique quam de Enisa ad Rhenum. Vuizunbeire. Caziri ciuitates C. Ruzzi. Forsderen. Liudi. Fresiti. Serauici. Lucolane. Vngare. Vuislane. Sleenzane ciuitates XV. Lunsizi ciuitates XXX. Dadosesani ciuitates XX. Milzane ciuitates XXX. Besunzane ciuitates II. Verizane ciuitates X. Fraganeo ciuitates XL. Lupiglaa ciuitates XXX. Opolini ciuitates XX. Golensizi ciuitates V. Sueui non sunt nati, sed seminati. Beire non dicuntur bauarii, sed boiarii, a boia fluvio.“

Spracoval: Orgoň

TŘEŠTÍK D., Vznik Velké Moravy, Praha 2001.

Ján Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. (Bratislava, 2004)

http://cs.wikipedia.org/wiki/Bavorsk%C3%BD_geograf

Prašník - Osada u Fajnorov

Hradisko po pravej strane východného ústia malokarpatského priesmyku na Hrádku, v katastri obce Prašník v okrese Trnava, bolo aj napriek zjavne nevhodným sídliskovým podmienkam opakovane vyhľadávané vďaka strategickej polohe, ktorá umožňovala kontrolu pomerne dlhého úseku cesty z Brezovej pod Bradlom ďalej východným smerom k Vrbovému. Komunikácia viedla a dodnes stále vedie pozdĺž potoka Holešky pri severnom úpätí ostrohu. Z prvého areálu hradiska sa otváral veľmi dobrý výhľad východným smerom do Trnavskej pahorkatiny, zatiaľ čo z Dievčieho vŕšku bolo možné sledovať pútnikov hlboko v priesmyku. Ako vidieť, dôraz sa kládol na možnosť sledovania komunikácie pod lokalitou v čo možno najdlhšej trase.

Zväčšiť mapu
Zväčšiť mapu

Ako prvý hradisko preskúmal Štefan Janšák v 20. rokoch minulého storočia, tzn. v čase, kedy hradisko ešte nebolo narušené ťažbou kameňa v kameňolome a popísal ho takto:

Hrádok rozprestiera sa na jazykovitom horskom ostrohu, súvisiacom smerom severozápadným s úzkym hrebeňom a končiacom sa od juhovýchodu strmou skalou, prípadne svahom. Nad nivó hradskej dvíha sa plocha hrádku o 100 m, najvyššie jeho body o 110 až 117 m. Svah severovýchodný a východný až po vrstevnicu 350 pokrytý je mladým bukovým lesom, svah juho­západný, ako i povrch hradiska je pastvina, porastlá kríkmi, prechádzajúcimi miestami v hustú, vysokú trávu.

Plán hradiska podľa Štefana Janšáka

Val a b, dlhý 110 m, uzaviera prístup do hradiska od hrebeňa. Stavitelia využili tu veľmi výhodnej, prirodzenej vlny terénu, ktorú umelým valom ešte zvýšili, tak že ešte dnes dvíha sa kóta 367 plných 12 m nad okolie, tvoriac tak bezpečnú prekážku. S valom a b idú dva takmer paralelné valy c d, dlhý 124 m, e f, dlhý 140 m. Z nich val e f zaujímavý je tým, že sa dvíha na prirodzenom stupni terénu a dosahuje relatívnej výšky 10 m. So strany juhozápadnej beží ochranný val a ce ei, dlhý 432 m, prerušený bránou i, ktorou vstupovalo sa na hradisko z obce „Pustá Ves" cestou y i. V mieste ei g je príkry svah, meniaci sa v rozorvanú skalu g h, prechádzajúcu zasa v príkry svah h h\ f (punktovaná čiara). V priestore ei g h h\ f d niet nijakého umelého násypu. Hranica hradiska určená je tu punktovanou čiarou e\ g, h hl, skalou g h a vrstevnicou 350 od bodu in až po d. V priestore d b sú nízke zbytky valov, prerušené chodníkom k L Priečnymi násypmi c d, e/rozdelený je povrch hradiska na tri priestory alebo dvory: a c d b, c e f d, eei ghhif. Z nich prvý má povrch 1,33 ha, druhý 3,15 ha, tretí 2,6 ha. Šiance a b, c d, e f sú trojnásobnou ochranou proti nepriateľovi, prichádzajúcemu po hrebeni, a možno tedy priestor e ei g h hi f pokladať za jadro hrádku. Tu je i skutočne najsilnejšia kultúrna vrstva, sadzovite čierny humus, s obvyklými nálezmi keramiky z prvej doby železnej. Plocha hradiska sklonená je k juhozápadu, ako vidno z rezov a—b, c—d, e—f, čím je využitá najvýhodnejšia poloha k slncu a proti severným vetrom. Ochranný val a c e e\ leží priemerne o 20 m nižšie, než severovýchodný okraj hradiska b d f.

Moderný a podrobný výskum hradiska realizoval v 70. a 80. rokoch Petr Novák. Svoje dlhoročné výskumy zhrnul v knihe vydanej v Čechách v roku 2011, pretože Západoslovenské múzeum, kde ešte v roku 2001 odovzdal svoj rukopis nebolo schopné (alebo ochotné ?) knihu vydať.

Moderný plán hradiska - Dr. Novák

Novák uvádza, že ostroh hradiska na západnej strane splýva s masívom Malých Karpát, zatiaľ čo východná strmá stena prevyšuje okolitý terén o 110 - 117 m a je z veľkej časti porušená ťažbou v kameňolome. Tri pásy opevnenia pretínajú ostroh v S - J smere tak, že západný pás opevnenia vedie cez "Dievčí Vršok", ktorý tvoril prirodzenú terénnu vlnu oddeľujúcu ostroh od malokarpatského hrebeňa. Východnejšie posunutý pás opevnenia je vybudovaný na hrane terénnej vlny, ktorá však nie je tak výrazná ako zlom, ktorý poslúžil na vybudovanie tretieho pásu opevnenia, obopínajúceho prvý areál. Plocha hradiska sa k juhu zvažuje a takmer v celej dĺžke, s výnimkou skalnatých partií, ju lemuje pás opevnenia prepájajúci všetky tri areály.

Mladšia doba kamenná

Najstaršie zistené osídlenie lokality na Hrádku patrí preukázateľne do ludanickej skupiny (podskupina lengyelskej kultúry datovaná cca do rokov 4400 – 4000 pred Kr), čo jednoznačne dokumentujú nájdené črepy keramiky. Osídlenie v období neolitu sa viaže výlučne na najlepšie chránený prvý areál hradiska. Pod hlavným opevnením na hrane terénnej vlny medzi prvým a druhým areálom sa zachovali nepatrné pozostatky architektúry z tejto doby. Tesne na hrane vymedzujúcej ostrožinu bola postavená do základového žľabu vyhĺbeného do podložia vápencovej skaly palisáda z hrabových a dubových kmeňov s priemerom až 25 cm. Neďaleko palisády boli nájdené zvyšky kolovej konštrukcie stavby so starostlivo vymazanou plochou ohniska. Násilný zánik ludanického osídlenia sa v nálezoch neprejavil a všetko naznačuje prostému opustenie lokality v čase, keď pominuli dôvody pre obsadenie strategicky výhodných polôh.

Nálezy

Okrem nedobre zachovaných črepov keramiky sa našli hlinené prasleny, kostené šidlá a dlátka. Keďže sme v dobe kamenej, na lokalite boli nájdené brúsené sekerky, škrabadlo, hrod šípu a rôzne čepieľky, všetko z kameňa.

Doba bronzová

(Maďarovská kultúra)

Po dlhšej pauze už v staršej dobe bronzovej osídlil výšinné sídlisko ľud s maďarovskou kultúrou (podľa konvenčného datovania pred 1450 pred Kr., podľa novšieho datovania pred 1600 pred Kr.) Objavené časti nádob aj ďalšie predmety majú blízke analógie na celom rade lokalít západného Slovenska ako sú napr Veselé, Boleráz či Budmerice. Osídlenie sa stále ešte obmedzovalo iba na plochu prvého areálu hradiska. Na vyrovnaných pozostatkoch opevnenia ludanickej skupiny postavilo novo prichádzajúce obyvateľstvo s maďarovskou kultúrou najprv jednoduchý plot s riedkymi nosnými kolmi s rozostupom cca 2 m (zrejme vypletený konármi) a až následne nahradilo provizórnu ohradu valom z nasypaného dolomitu získaného hĺbením priekopy na úpätí terénnej vlny. Nesúdržný dolomit vyžadoval spevnenie roštom z priečne uloženej guľatiny. Až na tomto základe vyrástla kamenná stena, ktorej zvyšky sa našli stiahnuté do tyla opevnenia pri ďalšej prestavbe hlavného opevnenia medzi prvým a druhým areálom hradiska. Zo sídliskových objektov zostala iba časť väčšej obdĺžnikovej stavby so starostlivo vymazanou podlahou, na ktorej v juhozápadnom rohu stála veľká amfóra, väčšia hlboká misa a vedľa ležalo niekoľko črepov z ďalšej menšej amfory. Existencia opevneného maďarovského výšinného sídliska má pravdepodobne väzbu na komunikáciu pod severným úpätím ostrohu a mohlo tak plniť funkciu strážneho bodu na spojnici so susednou věteřovskou oblasťou. Stopy násilného zničenia alebo výraznejšie stopy po požiari maďarovského sídliska na Hrádku sa pri výskume nezistili.

Nálezy

Predovšetkým tu ľud maďarovskej kultúry zanechal rôznorodú keramiku, ako džbánky, šálky, amfóry, misy, hrnce či zásobnice. Najkrajším bronzovým nálezom je zdobený sekeromlat s dlhou valcovitou tuľajkou, dlátovitým ostrím a vejárovito rozšíreným tylom. Našli sa tiež zaušnice z dvojitého drôtu, malá bronzová dýka a srdcovitý závesok.

(Lužická kultúra)

Po dlhšej prestávke znovu ožila lokalita v neskorej dobe bronzovej. Ľud sliezskej fázy lužických popolnicových polí (okolo roku 1000 p.n.l.) obnovil hlavné opevnenie prvého areálu a hradisko rozšíril západným smerom o ďalšie dva areály. Novo navŕšené valy preťali prirodzenú vyvýšeninu Dievčieho vŕšku v miestach prechodu do masívu Malých Karpát a vedené ďalej východným smerom sťažili prístup na zraniteľnú južnú stranu. Prvý areál plnil výlučne sídliskovú funkciu, zatiaľ čo v juhozápadnej časti druhého nádvoria stáli výrobné objekty kovolejárskej dielne. Potvrdzuje to najmä tenká čierna vrstva s drobnými kvapkami bronzu, kadlub, depot bronzových krúžkov a čerstvo odliaty malý kosák na dne sídliskovej jamy. Len kúsok východne stála chata s hlinenými klinmi, ktoré mohli slúžiť pri odlievaní bronzových predmetov. Postavenie tretieho areálu výskum úplne neobjasnil a plnil zrejme iba funkciu spojovacieho článku na vyvýšenine Dievčieho vŕšku. Nedostatok vody sa obyvatelia hradiska pokúsili preklenúť vybudovaním cisterny na severovýchodnom svahu, ktorá sa nachádzala tesne nad ťažobnou stenou kameňolomu. V tomto období hradisko plnilo funkciu strážneho bodu nad dôležitou komunikáciou medzi južnou Moravou a úrodným Považím. Osídlenie v neskorej dobe bronzovej zaniklo rozsiahlym požiarom. V staršej dobe železnej (Halštat) bolo obývané neďaleké hradisko Tlstá hora, čo ma viedlo k špekulácii, že práve ľud z halštatskej doby zničil hradisko u Fajnorov, ale Dr. Novák ma upozornil na nesprávnosť tejto úvahy, pretože medzi zánikom hradiska u Fajnorov a vznikom hradiska Tlstá hora je medzera 150 – 200 rokov. Otázka kto zničil lužické hradisko zostáva teda nezodpovedaná.

Nálezy

Lužická kultúra je známa veľmi peknou zdobenou keramikou a taká sa našla vo väčšom množstve aj na Prašníku. Ide o rôzne šálky, amfóry, misky, hrnce a zásobnice, a ďalšie nádoby. Z bronzových predmetov sa našli hlavne ihlice, „okuliarovitá“ spona s osmičkovitým lúčikom, krásne patinovaný nákrčník, časť pásového kovania, náramky, prstene, nože a hroty šípov.

Latén (mladšia doba železná)

Na krátku dobu lokalita znovu ožila v laténskej dobe. Nájdený črepový materiál aj drobné predmety spadajú zhruba do obdobia  2. až 1. storočia pred n. l., pričom sa hojne vyskytujú na západnom slovensku. Hradisko podľa všetkého poslúžilo ako zastávka keltského ľudu pri pochode na juhovýchod alebo ako strážny bod nad komunikáciou. Novák hradisko v laténskej dobe interpretuje ako hliadkovací bod nad jednou z trás pochodu keltov východným smerom.

Slovania

Svoj účel hradisko znovu začalo plniť až po príchode Slovanov niekedy v časoch Nitrianskeho kniežatstva resp. v začiatkoch Veľkomoravskej ríše. Postupne prebehla rekonštrukcia celého systému opevnenia a v zachovanej architektúre sa prejavili dva spolu nesúvisiace zásahy. Konštrukčne dokonalá hradba má zrejme väzbu na staršie osídlenie zodpovedajúcu približne nálezom z Pobedima. Bez pevnejšej väzby na predchádzajúcu fázu obnovilo neskôr slovanské obyvateľstvo znovu celé opevnenie, avšak dôkladné konštrukcie nahradili iba sypané valy. K hlavnej hradbe prvého areálu pripojili na južnej strane Sloveni oblúkový val z voľne uloženého kameňa bez spojiva. V tej dobe vyrástol pozdĺž hrebeňa druhého areálu hradiska rad čiastočne zahĺbených obydlí.

Architektúra

Novo budované slovanské opevnenie využívalo pozostatky staršieho pevnostného systému, najmä z neskorej doby bronzovej, kedy opevnená plocha dosiahla dnešnú rozlohu a vymedzila základné línie. Na úpätí hlavného valu prvého areálu vyrástol na vonkajšej hrane staršej priekopy smerom do druhého areálu menší val a po jeho vonkajšej strane vznikla nová hrotitá priekopa. Pokiaľ ide o hlavné opevnenie, tu na starostlivo vyrovnanom podloží je postavená z nasucho kladeného kameňa stena. Dodnes zachovaná výška valu dosahuje cca 150 cm a hrúbku približne 120 - 130 cm. Podľa množstva nájdeného kameňa na západnom svahu a jeho úpätí mala pôvodná hradba výšku najmenej tri metre. Nasucho kladený kameň nezaručoval dostatočnú pevnosť hradby, preto boli pred jej čelom vztýčené zvislé brvná upevnené guľatinou vloženou priečne do kamennej steny. Za ne vložili pri stavbe pozdĺžne tenšie kmene duba, ktoré spolu s kameňmi tvorili lícnu stenu hradby. V istom zmysle tak vznikli drevené konštrukcie komôr s kamennou vonkajšou stenou. Opevneniu druhého a tretieho areálu zďaleka nebola venovaná taká pozornosť. Sypané valy s lícnou kamennou stenou boli zistené po južnej strane hradiska, aj v opevnení medzi druhým a tretím areálom. Bola tiež zistená existencia oblúkového valu pripojeného na južnej strane k hlavnému opevnenie prvého areálu, ktorý Novák tiež pripisuje slovanskému obdobiu.

Pre slovanské obdobie typické polozemnice sa podarilo zistiť len v druhom areáli hradiska, zatiaľ čo v prvom areáli stopy obytnej architektúry úplne chýbajú. Môže to byť spôsobené jednak odlišným charakterom zástavby, kedy na ploche prvého areálu stáli iba nadzemné stavby, jednak veľmi tvrdým skalnatým podložím, ktoré zahĺbenie polozemnice neumožňovalo. U väčšiny polozemníc v druhom areáli boli zistené kamenné ohniská. V jednej chate bolo nájdené nepoškodené kryté kamenné ohnisko, ešte so zvyškami popola. Z pôvodného vybavenia jednej chaty pochádza rekonštruovaná nezvyčajne veľká nádoba, ktorú majiteľ obydlia pri odchode z lokality pohodil tak, že črepy z jej dna ležali tesne pri ohnisku a okrajové časti sa nachádzali v protiľahlom rohu. Veľké rozmery niektorých slovanských hrncov môžu súvisieť so vzdialeným zdrojom vody v rieke Holeške od ktorej ich delil cca 110 m výškový rozdiel. V období sucha, keď cisterna vyschla, bola riečka pod severným svahom hradiska jediným zdrojom vody. Tak ako v prípade predchádzajúcich osídlení lokality, aj teraz úplne chýbajú zásobné jamy, ktoré by umožnili dlhšie skladovanie obilia a teda živobytie obyvateľstva záviselo na zásobovaní zo zázemia hradiska. V jeho blízkom okolí nepreukázali prieskumy stopy rovinného poľnohospodárskeho sídliska a potraviny teda zrejme muselo slovanské obyvateľstvo dovážať z väčšej vzdialenosti.

Nálezy

Keramika sa takmer výlučne obmedzuje na klasické hrnce, známe z mnohých ďalších slovanských lokalít zdobené typickou vlnovkou. Z kovových predmetov sa našiel prsteň z tenkého bronzového plechu z polovice 9. storočia, železný hrot rýľa, sedem železných nožov, hroty šípov, železná ocieľka s prehnutými ramienkami, polámaný železný opasok so zúženými koncami, železné kovanie časť železnej sekerky, dva kované klince, sekerovitá hrivna s obdĺžnikovým otvorom v tyle a železné šidlo. Našli sa tiež viaceré kostené predmety, sklený korálik, či časť žarnova.

Staršie slovanské osídlenie by snáď mohlo súvisieť s obdobím Nitrianskeho kniežatstva (väzby na významné hradisko Pobedim), kedy strážilo prevádzku na ceste vedúcej do oblasti Nitry. Rovnako dobre môže s osudmi Pobedim súvisieť aj zánik prvej fázy slovanského osídlenia hradiska na Hrádku. Ide o obdobie pričlenenia Nitrianskeho kniežatstva k Veľkej Morave. Pre vzťahy s Veľkou Moravou by svedčilo starostlivo postavené staršie opevnenie i nálezy veľmi podobné predmetom zo Starého Mesta. Ďalšie sídliskové fázy by snáď mohli súvisieť s prenikaním starých Maďarov na územie Slovenska, kedy pre Slovenov boli hradiská veľmi dôležité z obranných dôvodov. V prípade mladšieho slovanského osídlenia sa konštrukcia valov úplne odlišuje od staršej fázy a nič nenaznačuje tomu, že by existovala kontinuita alebo nadväznosť. V tej dobe vznikol aj oblúkový val priliehajúci k vonkajšej hrane hlavného opevnenie prvého areálu a v druhom nádvorí vyrástol pozdĺž hrebeňa rad obydlí. Novák uvádza, že by hradisko v časoch po páde Veľkej Moravy mohlo mať vzťah k výbojom Boleslava I. na západné Slovensko. Po stabilizovaní pomerov v Uhorskom štáte stratilo hradisko opodstatnenie, pretože došlo k posunu hranice západným smerom a obyvateľstvo mohlo zísť z hôr do priestoru dnešného mestečka Vrbové, ktoré už leží v podstatne priaznivejšom prírodnom prostredí.

Súčasný stav a označenie:

Hradisko bolo narušené kameňolomom, ale väčšia čast z neho sa do dnes zachovala. Na kótu 382 (Hrádok) sme sa dostali po modrej (prudký stupák) a potom po hrebeni príjdete až ku kameňolomu. Hradisko nie je absolútne nijako označené, o žiadnej informačnej tabuli ani chýru ani slychu. V tomto smere 0 bodov. V prípade návštevy s deťmi sa majte na pozore, pretože steny kameňolomu sú vysoké a nie sú tam žiadne zábrany, ani upozornenia.

Orgoň

Janšák, Štefan: Niektoré Novoobjavené Hradiská Slovenské. Turč. sv. Martin: Muzeum Slov. Spol., 1928

Novák Petr: Záchranný výskum hradiště v Prašníku (Hrádok), Ústav archeologické památkové péče severozápadních Čech v Mostě, 2011  (kniha stojí iba 200 českých korún a kúpite ju tu: http://www.uappmost.cz/ )

Fotogaléria: