.

štvrtok, 23. marca 2017

Moslimovia o Maďaroch pred „zaujatím vlasti“

Pred časom vyšla vo vydavateľstve Brill kniha Istvána Zimonyiho, Muslim Sources on the Magyars in the Second Half of the 9th Century. ( Moslimské zdroje o Maďaroch v druhej polovici 9. storočia) Pre „hradišťana“ je zaujímavá tým, že opisuje život a vojenstvo Maďarov tesne pred ich príchodom do Karpatskej kotliny. Nemá zmysel komentovať celu knihu a preto sa venujem len informáciám, ktoré považujem za dôležité pre pochopenie ich úspešného „zaujatia vlasti“.

Malá poznámka.

Aj keď v knihe autor používa označenie Maďar, Maďari samozrejme že v anglickom Magyars bez nejakého prívlastku, ja nie som presvedčený, že dnešní Maďari sú bezvýhradne potomkami Maďarov opísaných v knihe a preto píšem o „starých Maďaroch“.

Maďari – Turci


Moslimskí dejepisci používajú označenie Maďar v rôznych formách zápisu, napr. Ibn Rusta vo forme majghir alebo majghar. Niekedy sa vyskytuje aj označenie Baškir v záznamoch ako bāshjird, bāshqird, ale či pod Baškirmi je možne vždy chápať „starých Maďarov“ je problém značne špecificky a je nad rámec tohto krátkeho článku. Len pre orientáciu jedna sa pravdepodobne o ľudí moslimského vyznania, ktorí prišli do Karpatskej kotliny buď so „starými Maďarmi“, alebo neskôr a usadili na juhu Maďarska s dovolením maďarských kniežat, pripadne prvých uhorských kráľov. Na každý pád, boli Baškiri boli pravdepodobne susedmi „starých Maďarov“ už v ich pôvodnej vlasti v stepiach pod Uralom.


„Starí Maďari“ sú opísaní v moslimských zdrojoch ako turkické etnikum. Ako Turkov označovali Maďarov aj Byzantínci a to dokonca v časoch, keď sa cisári ženili s dcérami, alebo sestrami uhorských kráľov, ktorí mali slovanské mená. Aj slovansky názov Uhri, ktorý prevzala Západná Európa má pôvod v pomenovaní Ungri, Ugri, ktorým Slovania v Karpatskej kotline označili prvé turkické etnikum s ktorým sa stretli t. j. Onogurov a druhotne ho použili aj na označenie „starých Maďarov“.

Nomádsky spôsob života


Zo záznamov jednoznačne vyplýva, že „starí Maďari“ viedli kočovnícky spôsob života v stepiach nad Čiernym morom. Dokonca z informácii o Maďaroch, získaných v roku 942 od zajatého Maďara v Andalúzii vyplýva, že aj v Karpatskej kotline žili minimálne do polovice 10. storočia kočovným spôsobom v jurtách. Ibn Ḥayyān napísal: „Nemajú ani mestá, ani domy, ale žijú v plstených stanoch roztrúsení po krajine." Na rozdiel od nomádov v teplejšom zemepisnom pásme, nomádi s euroázijskej stepi kvôli snehu, ktorí sťažuje pasenie stád v zime, musia dopĺňať svoje zdroje obživy korisťou a lovom.

Život pri riekach

Ibn Rusta píše, že „starí Maďari“ sídliaci nad Čiernym morom medzi dvomi riekami sa pred zimou sťahovali na brehy riek, kde si dopĺňali zásoby potravín lovom rýb. Lov rýb bol významným zdrojom obživy a spomínajú ho pri nomádskych spoločenstvách v európskej časti stepi aj iní dejepisci. V De administrando imperio jeho autor cisár Konštantín VII. Porfyrogenet v kapitole 40. Píše, že Maďari žijú pri riekach Temes, Tutis, Maroš, Kriš a Tisa. Jeho zápis vznikol asi v roku 948 a tiež dokladá, že starí Maďari žili ešte aj 50 rokov po príchode do Karpatskej kotliny ako nomádi.


Poľnohospodárstvo

Otázka či „starí Maďari“ boli aspoň čiastočne poľnohospodári pred príchodom do Karpatskej kotliny je v knihe vyriešená veľmi zvláštne. Okrem moslimských záznamov, ktoré jasne píšu o nomádskom spôsobe života, aj archeologické nálezy z ich pôvodnej vlasti dokazujú, že „starí Maďari“ žili ako nomádi. Medzi kosťami hospodárskych zvierat výrazné prevládajú kosti hovädzieho dobytka a koní a nenachádzajú sa kosti domácich zvierat, ktoré bývajú spojene s poľnohospodárstvom. Ale aj tak, autor na základe toho, že „starí Maďari“ mali ešte pred príchodom do Karpatskej kotliny niektoré slová pre obilniny a nástroje usudzuje, že boli poľnohospodármi. Lenže na inom mieste píše, že poľnohospodárske produkty získavali nájazdmi, alebo ako tribút t.j. „výpalné“.

Maďarské vojsko

Ibn Rusta píše, že náčelník Maďarov jazdi v čele 20 000 jazdcov. Túto informáciu viac menej doslovne opakujú ostatní moslimskí dejepisci. Nakoľko to číslo zodpovedá vtedajšej realite sa nedá presne určiť, ale pravda bude asi oveľa konzervatívnejšia. Druha vec je, čo si predstavíme pod pojmom jazdec. Či elitného ťažkého jazdca v lamelovej zbroji a s vykladanou šabľou a s luxusným kompozitným lukom, alebo pastiera, ktorý nemajúc žiadneho brnenia a prilby, si do vojny zobral svoje laso, luk, sekeru a dve jednoduché kopije. Ak by sme aj uvažovali o počte 20 000 tak by v takej armáde výrazné prevažovali „pastieri“ nad obrnenými jazdcami. Aj keď používam slovo pastier, vďaka nomádskemu spôsobu života sa jedna o celoživotne trénovaného bojovníka. Majstra v používaní lasa pre odchyt zvierat a vynikajúceho lukostrelca, ktorý ak práve nekradol cudzie zvieratá, tak bránil svoje stádo pred zlodejmi. Aj slávny Džingischán začínal ako zlodej. Z archeologických nálezov z Karpatskej kotliny je zjavne, že Maďari nemali žiadnu ťažkú jazdu, len velitelia a osobná garda vládcov mala luxusne ozdoby odevu a konského postroja a zbrane.

Maďarskí vládcovia

Už v záznamoch Ibn Rusta sú spomínaní dvaja vládcovia. V prvom rade pod slovom zapísaným v arabčine ako k.nd.h., ktoré je zápisom maďarského slova kündä alebo kändä. Jeho znenie sa neskôr už v Uhorsku zmenilo na kende. Maďari tento titul prevzali od Chazarov a používa sa pre označenie „vrchného veliteľa“. Druhé meno by sa dalo zapísať v dnešnej maďarčine ako gyula. Je otázne, či titul prislúchal kráľovi, ktorý bol zároveň aj duchovným vodcom, alebo len duchovnému vodcovi, ktorý plnil aj inú funkciu, napr. sudcu. Zo samotných stručných záznamov sa nedá presne určiť rozdelenie moci a úloh vládcov. Na každý pád, Maďari mali nejakú formu duálnej vlády.

Maďari, Avari, Bulhari, Chazari, Pečenehovia a Byzantínci

István Zimonyi sa obsiahle venuje dejinám nomádov nielen v oblastiach nad Čiernym morom, ale aj ich prienikom na Balkán, a aj do Karpatskej kotliny. Najmä na dejinách Avarov a Bulharov približuje nielen dejinne stretnutie nomádov so Slovanmi a ostatnými obyvateľmi Karpatskej kotliny a Balkánu, ale aj ich interakcie s kresťanstvom.

Maďari, Rusi a Slovania

Moslimské zdroje píšu, že Maďari sú v trvalom vojnovom stave s Rusmi a Slovanmi a bitky skoro vždy vyhrávajú. Odvádzajú z území obývaných Rusmi a Slovanmi zajatcov, ktorých predávajú Byzantíncom ako otrokov. Tento stav zodpovedá realite pred rokom 850. Okrem koristi vo forme otrokov, potravín alebo hospodárskych zvierat, pomocou nájazdov sa presadzovalo aj platenie tribútu. Nájazdy sa väčšinou podnikali v zime a preto sa aj Slovania sťahovali do svojich opevnených hradov, ktoré zvykneme nazývať hradiskami. Pokiaľ spoločnosť roľníkov nevytvorila účinnú štátnu moc s profesionálnymi bojovníkmi, bola prakticky bezbranná voči nájazdom. Po roku 850 začali Severania (Vikingovia) vytvárať na územiach východných Slovanov kniežatstva. Najskôr na severe (Novgorod) a neskôr aj na strednom toku rieky Dneper. Za par desiatok rokov „vyrovnali skóre“ a slavizovaní kyjevskí vládcovia napadali nomádov nad Čiernym morom a v Povolží. Karta sa ale neskôr niekoľko krát obrátila a nájazdy nomádov nad Čiernym morom skončili až v dobe imperátorky Kataríny Veľkej.


Maďari a Kyjev 

Škandinávci už od roku 500 obchodovali s východnými Slovanmi. V priebehu rokov 750 až 860 si vybudovali strediska na obchodných cestách vedúcich od Baltu až po Čierne alebo Kaspické more. Na ceste do Konštantínopola na brehoch rieky Dneper vznikol Kyjev. István Zimonyi v kapitole Kyjev a Maďari sa zaoberá situáciou tesne pred vyhnaním „starých Maďarov“ z stepi a ich kontaktmi so Slovanmi v oblasti Kyjeva. Ponúka tri scenáre. „Starí Maďari“ vládli v Kyjeve a vyhnali ich odtiaľ Rusi, za druhé, „starí Maďari“ spravovali Kyjev s dovolením chazarských chánov, alebo za tretie žili v relatívnom mieri so Slovanmi a Rusmi a podieľali sa na obchode. Bohužiaľ, autor sa opiera hlavne o Gesta Hungarorum, Gesta Hunnorum et Hungarorum a Nestorova kronika, čo nie su práve „nepriestrelne“ zdroje. Ale tak či tak, umožňuje si vytvoriť predstavu, že vodcovia „starých Maďarov" mali krátko pred „zaujatím vlasti“ skúsenosti s vládnutím nad a možno so Slovanmi.


Maďari a Slovania v Karpatskej kotline.

Práve skúsenosti „starých Maďarov“ počas ich života nad Čiernym morom so Slovanmi a Rusmi im poskytli výhodu pri ovládnutí Karpatskej kotliny. Hoci sa autor nezoberá udalosťami po roku 895 v knihe rieši otázku tzv. dvojitého zaujatia vlasti. Ma jasne výhrady voči názoru, že Onoguri, ktorí prišli do Karpatskej kotliny v roku 670 boli Maďari. Ako je u maďarských autorov tradíciou, Zimonyi sa venuje aj geografickému umiestneniu Veľkej Moravy. Samozrejme že spomenie obe „Veľké Moravy“ – „našu“ severnú nad Dunajov a južnú v dnešnom Srbsku. Vymenúva historické záznamy, pripomenie bohaté archeologické nálezy na „moravskej Morave a nijaké nálezy na „srbskej“ Morave, tiež nezabudne spomenúť diela maďarských autorov, ale nakoniec sa celkom brilantne vyhne jasnému stanovisku.

Záver.

Keď si uvedomíme, že priame informácie tykajúce sa „starých Maďarov“ nezaplnia ani jednu stranu formátu A4 a samotná kniha ma 375 strán autorského textu, je jasné, prečo sa okrem „starých Maďaroch“ veľa dozvieme aj o Avaroch, Burdasoch, Chazaroch, Onoguroch, Bulharoch na Volge a na Balkáne a ostatných vtedajších nomádskych etnikách. Poskytuje veľa informácii aj o Araboch, Byzantíncoch, Peržanoch a Číňanoch, ktorí boli s nomádmi niekedy v mierovom ale viac vo vojnovom stave. István Zimonyi používa písomné a archeologické zdroje počnúc Herodotom a končiac stredovekými cestovateľmi do hlavného mesta Mongolov. „Starých Maďarov“ nevyčleňuje z dejinného procesu ako výnimočné etnikum s mimoriadnymi schopnosťami, práve naopak, za použitia poznatkov o živote, vojenstve a politike nomádskych etník od severných hraníc Číny po Panóniu, prehlbuje poznatky o maďarskom etniku pred jeho inváziou do Karpatskej kotliny. Pochopenie toho, kto boli „starí Maďari“ pred inváziou do Karpatskej kotliny, vysvetľuje ich úspech pri zaujatí vlasti a aj špecificky spôsob ich transformácie v civilizačne a hospodársky odlišnom prostredí Strednej Európy.

Zdroj informácii

Prvým a pravdepodobne najlepším zdrojom je dielo „Kitāb al-masālik wa-l-mamālik “ perzského vezíra a geografa Abū ʿAbdallāh Muḥammad ibn Aḥmad al-Jayhānīho. Al-Jayhānī žil v 10. storočí na dvore perzských vládcov a vďaka výchove, vzdelaniu a svojmu postaveniu mal prístup k starším informáciám a diplomatickej korešpondencii . Jeho dielo „Kitāb al-masālik wa-l-mamālik “ po našom „Kniha ciest a kráľovstiev“ sa v pôvodnom znení nezachovalo, ale existuje viac odpisov. Okrem „Knihy ciest a kráľovstiev“ István Zimonyi používa záznamy najmä týchto moslimských autorov:

Ibn Rusta https://sk.wikipedia.org/wiki/Ibn_Rusta,

Gardīzī https://en.wikipedia.org/wiki/Abu_Sa'id_Gardezi,

al-Bakrī https://en.wikipedia.org/wiki/Al-Bakri

Abūʾl-Fidāʾ https://en.wikipedia.org/wiki/Abu'l-Fida

Ḥudūd al-ʿālam https://en.wikipedia.org/wiki/Hudud_al-'Alam

Ibn Ḥayyān https://en.wikipedia.org/wiki/Ibn_Hayyan

al-Marwazī a ďalší.

Hoci národnostne je to zmes Arabov, Peržanov, židov a vedcov zo Strednej Ázie a z islamských oblasti Španielska, mnohí uvedení autori s väčšou alebo menšou presnosťou preberajú informácie od svojich predchodcov. Moslimské zdroje autor dopĺňa informáciami zo západných stredovekých kroník, zo sýrskych, arménskych a čínskych prameňov a veľmi často sa opiera aj byzantské zdroje, pretože územia juhoruských stepi boli oblasťou mocenského záujmu vládcov v Konštantínopoly.

Pavol Satko

štvrtok, 2. marca 2017

Osada z mladšej doby kamennej

Mystické obdobie neolitu, alebo mladšej doby kamennej fascinuje bádateľov aj záujemcov o históriu už celé desaťročia. V priebehu relatívne krátkej doby, nazývanej tiež „neolitická revolúcia“, dokázal človek prejsť z dovtedy zaužívaného lovecko-zberačského spôsobu života, ktorý bol v značnej miere závislý na prírode, k usadlému, poľnohospodárskemu spôsobu života, kedy človek začal pestovať plodiny a celkovo pretvárať prírodu na svoj obraz a meniť ju.



Čo je však nemenej fascinujúce, je obrovský pokrok v technológiách. Naši neolitickí predkovia napríklad dokázali stavať veľké a na výstavbu v tej dobe mimoriadne náročné dlhé neolitické domy. Keramika z obdobia neolitu má často krát veľmi pekné tvary a najmä výnimočné zdobenie, aké často nenachádzame ani o niekoľko tisícročí neskôr. Výroba poľnohospodárskych či remeselných nástrojov z kameňa v tej dobe tiež dosiahla vrchol. V neposlednom rade nastali tiež veľké zmeny v náboženstve, čoho svedkami sú obrovské neolitické svätyne a kruhové opevnenia, zvané rondely.



Toto pradávne obdobie, ktoré je od dneška vzdialené niekoľko tisícročí, sa Vám pokúšame priblížiť našou ideálnou rekonštrukciu malej osady z neolitu (lengyelská kultúra, začiatok 5. Tisícročia p.n.l.) v podobe, v akej ju zatiaľ nikto nezobrazil v 3d animácii. Použili sme farebné maľby na stenách domov okná, modly, svätyňu a v pozadí si môžete všimnúť kruhový rondel a ďalšie zaujímavé prvky. Nech sa páči, vstúpte do stroja času a preneste sa o 7 tisícročí nazad...







streda, 1. marca 2017

HRIČOVSKÉ PODHRADIE – HRAD HRIČOV

Hrad Hričov má dlhú a bohatú históriu ešte skôr ako tu vznikol murovaný stredoveký hrad. Archeologické nálezy objavované už koncom 40-tych rokov 20.storočia dokumentujú omnoho staršie osídlenie hradného kopca ako je stredovek a novovek. Prvé z nich odovzdal A. Petrovský - Šichman už v roku 1947 prof. V. Budinskému – Kričkovi a ten ich zaradil do staršej doby železnej. Podobné pamiatky objavil aj O. Šedo v polohe Komíny (kóta 532), ktorá sa nachádza severne od hradu. Všetky tieto nálezy možno zaradiť do rámca lužickej kultúry, ktorá v mladšej dobe bronzovej až staršej dobe železnej reprezentuje osídlenie severného Slovenska. Najviac pamiatok z hradného vrchu patrí do púchovskej kultúry. Reprezentujú ich najmä zlomky nádob zdobených zvislým ryhovaním, ktoré je typické práve pre keramiku púchovskej kultúry z obdobia neskorého laténu. K nim možno zaradiť aj zlomky veľkých hlinených zásobníc, v ktorých si vtedajšie obyvateľstvo severného Slovenska ukladalo zásoby potravín. Nálezy keramiky púchovskej kultúry z obdobia neskorého laténu až staršej doby rímskej objavené na území Hričovského Podhradia sú dôkazom, že toto územie bolo koncom starého a na začiatku nového letopočtu už súvislo osídlené. Pamiatky púchovskej kultúry sa objavili na hradnom kopci , ktorý nesie názov aj Mikov kopec i v roku 1949. Viacero nálezov keramiky púchovskej kultúry nájdených na hradnom vrchu odovzdal do Považského múzea aj dlhoročný spolupracovník múzea Štefan Meliš z P. Bystrice a väčšina z nich patrí opäť do okruhu púchovskej kultúry najmä z obdobia neskorého laténu a zo staršej doby rímskej. V roku 1961 našiel František Kvasník v jaskyni vedľa hradu železné kliešte aj zlomok žarnova, ktoré taktiež možno zaradiť do okruhu pamiatok púchovskej kultúry. Železné kliešte sa vtedy stali vôbec prvým nálezom tohto druhu na celom severnom Slovensku a stali sa preto aj súčasťou expozície púchovskej kultúry v Púchove. 

Hričov na medirytine od Justus van der Nypoorta


Jeden z posledných prieskumov areálu Hričovského hradu realizovali členovia archeologického krúžku z Považskej Bystrice dňa 25. 8. 1993, kedy sa skúmala aj jaskyňa pod hradom, z ktorej pochádzajú železné kliešte. Jaskyňa je dlhá asi 15 m a pred jej horným otvorom bola vyhĺbená jama o rozmeroch asi 6 x 3,5 m hlboká približne 5 m, ktorá prerezala všetky sídliskové vrstvy na hradnom kopci. Jamu vykopal miestny občan Kabašta, ktorý sem pravidelne chodil a zrejme odnášal aj archeologické nálezy. Podľa jednotlivých vrstiev sa dala aspoň čiastočne rekonštruovať nálezová situácia na hradnom kopci. V najspodnejšej vrstve sa nachádzali pamiatky z obdobia neskorého laténu – čiže púchovskej kultúry, v strede výkopy boli už nálezy slovanskej keramiky a v horných vrstvách stredoveká keramika. Tak ako narastali jednotlivé sídliskové vrstvy, vypĺňal sa aj priestor pred jaskyňou a tak sa niektoré nálezy dostali aj do jej vnútorných priestorov.



Prvú slovanskú keramiku objavil na hradnom vrchu A. Petrovský – Šichman už v roku 1947 a potom F. Kvasník v roku 1959. V roku 1949 urobil A. Petrovský – Šichman na lokalite Mikov kopec – hradný vrch, prvú sondu, v ktorej sa okrem črepov púchovskej kultúry našli aj zlomky slovanskej keramiky ako aj unikátny kamenný praslen z vretena na navíjanie priadze. Aj v roku 1969 našli žiaci učilišťa Pozemných stavieb v jaskyni hradného brala keramiku z viacerých časových úsekov stredoveku datovanú do 10.-11.stor. a potom 12.-13.stor. Medzi nálezmi odovzdanými do Považského múzea v Žiline Š. Melišom sa okrem starších pamiatok nachádzali aj zlomky nádob z 9.-10. Stor. a potom z 10.-11.stor. 



Opakovane doložené dôkazy o osídlení hradného vrchu pred vznikom vlastného hradu, ktorý sa spomína až v roku 1254, keď ho kráľ Belo IV. daroval Tolušovi, synovi Farkaša, hovoria jasnou rečou o tom, že tu mohlo byť staršie opevnenie omnoho skôr ako v polovici 13.stor.a až potom mohol vzniknúť stredoveký hrad. O nálezoch stredovekej keramiky sa hovorí tiež aj v správe prof. V. Budinského - Kričku pri publikovaní súboru pamiatok získaných Štátnym archeologickým ústavom v rokoch 1946-1947. Tak sa zdá, že osídlenie hradného kopca pokračovalo nepretržite aj v nasledujúcich obdobiach, z ktorých sú k dispozícii už aj písomné pramene. Ako pandant k stredovekému hradu možno priradiť aj malé opevnenie nad Dolným Hričovom v polohe Dúbravy. Menšie opevnenie sa nachádza na temene kopca, tesne nad križovatkou považskej hradskej s jej kratšou vetvou idúcou cez Ovčiarsko do Žiliny. Západné úpätie kopca nesie názov „Imramovec“, z čoho A. Petrovský – Šichman odvodil, že tento termín pochádza z mena sv. Emeráma, ktorému bola zasvätená najstaršia kresťanská stavba na území Slovenska v Pribinovej Nitrave. Pretože bol majetok Hričov už začiatkom 13.stor. (1208) majetkom nitrianskeho biskupstva, mohol aj tu byť kostol zasvätený sv. Emerámovi. Posledným príspevkom k osídleniu územia je nález slovanskej keramiky z 9. a možno aj z 10.stor. v priestore výstavby výrobnej haly firmy VITACO. Aj tieto nálezy podporujú predpoklad dlhodobého slovanského osídlenia územia pred vznikom vlastného hradu, ktorý sa začal stavať až omnoho neskôr v polovici 13.stor.

Jozef Moravčík: NIEKTORÉ OPEVNENIA V CENTRÁLNEJ ČASTI ŽILINSKEJ KOTLINY in Hradiská - Svedkovia dávnych čias. Dolná Mariková 2015

Foto (Ján Barčiak):


sobota, 25. februára 2017

Šurany - 3D rekonštrukcia

Pripravili sme pre vás ideálnu rekonštrukciu hradu Šurany, z čias tureckých vojen. Hrad dnes už bohužiaľ nestojí.


Na portáli hrady.sk je k hradu uvedené, že sa nachádzal v dnešných Šuranoch, na mieste zvanom Podzámeček. Ešte v roku 1889, keď Michal Matunák písal o tomto hrade, boli na jeho mieste viditeľné zrúcaniny.Dnes by ste ich už hľadali zbytočne.

Obvod hradu bol obkolesený riekou Nitra – dvoma ramenami. Šuriansky hrad mal pôdorys romboidu. Dva hlavné a niekoľko ďalších ramien Nitry mu poskytovali spoľahlivú ochranu. Jednotlivé ramená sa podľa potreby zaplavovali stavidlami, prípadne sa zaplavili aj polia a lúky, čím sa prípadným útočníkom skomplikovalo obliehanie hradu. 

Hrady.sk ďalej uvádzajú, že hrad bol postavený zrejme v rokoch 1382 až 1403. V tomto roku sa spomína už ako hrad vojvodu Ctibora. V nasledujúcich rokoch bol hrad strediskom bohatého života. Jeho najslávnejšie obdobie však nastalo v časoch protitureckých vojen. Významnou postavou bol jeho majiteľ a kapitán Tomáš Bosniak. Narodil sa asi v roku 1580 a zomrel 19.12.1634 a počas svojho života sa preslávil ako úspešný protiturecký bojovník. Jeho dcéra Žofia Bosniaková sa vydala za palatína Vešeléniho, zomrela na hrade Strečno a jej telo sa v mumifikovanej podobe zachovalo až do roku 2009, kedy ju z nepochopiteľných dôvodov zničil podpaľač. 




Turci dobyli Šuriansky hrad pravdepodobne 10.10.1663 a mali ho v moci až do októbra 1684. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia bol v rukách Františka Rákociho II. Jeho stavovský odboj zapríčinil aj zánik hradu. Po jeho dobytí cisárskymi vojskami 14.9.1710 sa o poškodený hrad nik nestaral. Ruiny hradu zostali bez majiteľa...

Okrem 3D videa sme pripravili aj virtuálnu prehliadku hradu. Stačí kliknúť na odkaz nižšie a môžete si sami vybrať, do ktorej časti hradného areálu sa vyberiete.

KLIKNITE SEM PRE VIRTUÁLNU PREHLIADKU HRADU ŠURANY

Zdroj k textu: www.hrady.sk

Pri tvorbe modelu sme vychádzali z podkladov RNDr. Miroslava Eliáša (Eliáš, Miroslav. Pamätný spis k dejinám Šurianskeho hradu. - 1. vyd. - Šurany : Mestské kultúrne stredisko, 2006)  a jeho modelu hradu, ktorý sa nachádza v Mestskom múzeu Šurany. Cennou odbornou radou nám tiež prispel Ing. Peter Gutek.