.

utorok, 25. júla 2017

Kelti v Malých Karpatoch

Slovenské národné múzeum v Bratislave v spolupráci s našim OZ Hradiská organizuje zaujímavú prednášku archeológa Mgr. Radoslava Čambala s názvom Kelti v Malých Karpatoch. Kto sa chce o tejto lákavej a tajomnej téme dozvedieť veľa zaujímavostí priamo z prvej ruky, od archeológa, ktorý sa venuje Keltom na našom území, nemal by si nechať túto príležitosť ujsť. Vidíme sa v piatok 28.7.2017 o 17.00 v Dolných Orešanoch.

 Orgoň

piatok, 14. júla 2017

Prašník - Tlstá hora

Obec Prašník je našim čitateľom známa zaujímavým ale už čiastočne zničeným slovanským hradiskom nad Osadou u Fajnorov.  Obec sa rozprestiera v blízkosti starého priesmyku cez Malé Karpaty z Trnavskej pahorkatiny na opačnú stranu pohoria. Spomenutý Hrádok leží v tesnej blízkosti tohto priesmyku. V obci sa však vypína aj ďalšie, menej známe hradisko, vzdialené 3,5 km východne, a to na vrchole mohutného návršia, zvaného Tlstá hora, na kóte 426 m. Hradisko datujeme do mystického obdobia staršej doby železnej (halštatská doba) a jeho budovateľom zrejme bol ľud kalenderberskej kultúry, ktorá sa na území Slovenska preslávila najmä hradiskom Molpír so svojimi výnimočnými bronzovými a keramickými nálezmi, ako aj nádhernou maľovanou keramikou z kniežacích halštatských mohýl z Nových Košarísk. Osídlenie hradiska končí na prelome staršej a mladšej (laténskej) doby železnej.  Niektorí ho nazývajú aj Babylon.


Tlstá hora na mape 2. voj. mapovania z polovice 19. storočia


Výskum hradiska realizoval začiatkom 80. rokov pracovník Trnavského múzea Petr Novák, ktorý tu otvoril 10 sond. Pokiaľ ide o vzhľad a umiestnenie hradiska, Novák píše, že k oválnej náhornej plošine, prevýšenej o 226 m nad riečku Holešku, pretekajúcu údolím, je opevnením pričlenená časť východného svahu s umelo upravenými terasami. Na severnom a západnom okraji hradiska sa opevnenie nezistilo, avšak strmé úbočia s vystupujúcimi skalami vápencového podložia aj s prípadnou drevenou palisádou poskytovali dostatočnú ochranu pred prípadným útokom nepriateľa. Opevnenie Juhovýchodnej strany hradiska nieje dokončené a od strmého severného svahu ho delí asi 40 metrov. Pôvodne tam zrejme bola len palisáda a predpokladalo sa, že sa val dobuduje. Predná stena valu bola tvorená z nasucho kladených kameňov, val zrejme mal komorovú konštrukciu so šírkou asi 170 cm. Kamenná stena valu mala výšku približne 2,30 metra a je možné predpokladať (aj keď sa to nepodarilo doložiť výskumom), že na korune valu bola ešte vztýčená drevená palisáda. Výskumom sa potvrdilo na hradisku niekoľko domov, ktoré mali zrejme obdobnú konštrukciu ako domy na spomenutom hradisku Molpír v Smoleniciach, pričom sa jednalo o koly, medzi ktorými bol prútený výplet vymazaný hlinenou mazanicou. 

Pokiaľ ide o nálezy, nájdené pri výskume, najväčšie množstvo predstavuje keramika, ktorej analógie poznáme z prostredia lužickej kultúry (šálky), ale aj z prostredia severo-východného Maďarska (kultúra Mezocsát).  Najpočetnejšia je však keramika kalenderberskej kultúry, všetko datované do halštatského obdobia. Okrem toho sa našli viaceré hlinené prasleny, bronzový krúžok, trojboká bronzová strelka známa aj z Molpíru, prisudzovaná kočovným národom ako Skýti, ale aj pozoruhodné výrobky z parohov, ako doštičky zdobené geometrickými ornamentmi a rôzne parohové nástroje. Všetky tieto nálezy zapadajú do obrazu osídlenia hradiska v staršej dobe železnej.   



Hradisko mohlo plniť funkciu jednak ako dôležitý strážny a obchodný bod na horskom priechode, ale Novák nevylučuje ani funkciu lokálneho správneho centra v období halštatskej kultúry. Žiaľ hradisko bolo v minulosti, ale aj stále je terčom vykrádačov, ktorí dokonca na hradisku nedávno napadli archeológa. Bude preto v záujme nás všetkých, ak na hradisko začnú častejšie chodiť turisti a záujemci o našu históriu, pretože čím viac ľudí sa tam premelie, tým menší kľud budú mať vykrádači. Priaznivci Geocachingu  tu môžu tiež hľadať kešku.

Orgoň

Literatúra: Petr Novák: Archeologický výskum halštatského hradiska na Tlestej hore v Prašníku, Západoslovenské múzeum v Trnave 2001. Za poskytnutie tejto vzácnej knihy (vyšlo iba 100 kusov) ďakujem Pavlovi Satkovi

Foto (autor M. Sládok):

Oblúk valu


Dnes používaný vstup na hradisko preťal pôvodný val

Používaný vstup do hradiska pretínajúci val 2

Pretnutie valu starou nepoužívanou lesnou cestou pod používaným vstupom do hradiska

Pretnutý val v používanom vstupe do hradiska

Stúpanie valu k dnešnému vstupu 1

Stúpanie valu k dnešnému vstupu2

Val na východnej strane so zatočením smerom k dnešnému vstupu

Val na východnej strane

Začiatok valu na východnej strane

piatok, 23. júna 2017

Ako zbierať starožitnosti

Dostala sa mi do rúk táto útla, ale o to zaujímavejšia brožúrka. Autorom je legendárny slovenský archeológ Andrej Kmeť, vyšla v roku 1904 a bola určená širokej verejnosti, ktorej podávala návod, ako sa správať pri náleze archeologických artefaktov. Mnohé z jeho rád a vysvetlení sú aktuálne aj dnes a mali by si ju prečítať všetci, ktorí náhodne, alebo zámerne nachádzajú archeologické nálezy. Článok prinášame v pôvodnom znení.













utorok, 20. júna 2017

Päťdesiate výročie úmrtia Antona Petrovského-Šichmana

Keď sme odhaľovali tabuľu na mohylníku vo Visolajoch, pán Meliš ma upozornil na to, že je práve 50. výročie smrti významného archeológa Antona Petrovského-Šichmana, s ktorým Meliš veľmi úzko spolupracoval. Povedal som si, že musím k tomu napísať aspoň krátky článok, aby sme si aj na hradiskách uctili pamiatku človeka, ktorý na Považí objavil desiatky hradísk, sídlisk a mohýl. Dodnes som sa k tomu však nedostal. O to viac ma potešilo, keď v novej Slovenskej archeológii (LXV-1 z roku 2017) vyšiel článok od archeologičky Zuzany Stanekovej, ako spomienka na Šichmana. So súhlasom autorky Vám preto tento článok prinášame v plnej verzii.

Päťdesiate výročie úmrtia Antona Petrovského-Šichmana

S menom Antona Petrovského-Šichmana sa spájajú počiatky Považského múzea v Žiline a vznik systematickej archeologickej činnosti v Žilinskej kotline. Dňa 5. mája 2017 si pripomenieme päťdesiate výročie jeho úmrtia. 


Anton Petrovský-Šichman sa narodil 7. júla 1919 v Žiline ako syn obuvníka. Po štúdiu na Reálnom gymnáziu v Žiline študoval na Pedagogickej akadémii a po ukončení vysokoškolského štúdia počas rokov 1938–1942 pôsobil ako učiteľ na základných školách v Ďurčinej, Fačkove a Bánovej. V roku 1943 sa opäť vrátil do školy ako poslucháč, keď nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študoval archeológiu a jazykovedu. V roku 1949 získal titul PhDr. Následne, v roku 1950 začal pôsobiť ako externý pracovník vtedajšieho Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení. V tejto pozícii zotrval až do roku 1957. Svoje pôsobisko však zanechal, aby mohol nastúpiť do Krajského múzea v Žiline, kde sa stal jedným z prvých odborných pracovníkov (Považské múzeum 2012, 89). Na tomto poste pôsobil až do svojej predčasnej smrti dňa 5. mája 1967. Zomrel vo veku nedožitých 48 rokov.

Ako zamestnanec múzea väčšinu svojho pracovného času trávil v teréne. Nadviazal na činnosť svojho učiteľa, Vojtecha Budinského-Kričku, ktorý v tridsiatych rokoch 20. stor. intenzívne skúmal severné Slovensko a ktorý sa neskôr zúčastňoval niektorých Šichmanových výskumov ako konzultant.

Počas svojho pôsobenia na poste archeológa objavil okolo 700 archeologických lokalít z rôznych dejinných období. Formou prednášok sa snažil vzbudiť záujem o históriu u žiakov základných a stredných škôl. Dokonca zriadil krúžok pre mladých nadšencov, ktorých potom vodil so sebou do terénu ako výpomoc. V tejto súvislosti nemožno opomenúť Ondreja Šeda, ktorý sa ako jediný spomedzi členov archeologického krúžku stal profesionálnym archeológom. Ak hovoríme o ľuďoch, ktorými bol Petrovský-Šichman v čase pôsobenia v Považskom múzeum obklopený, je nevyhnutné spomenúť i Gabriela Povalu, pôvodom kňaza, z politického hľadiska s pohnutým osudom1, ktorý v istom období svojho života pôsobil v Považskom múzeu ako pomocný „technik“, a ktorý svojim pragmatickým zmýšľaním držal občas vzletné predstavy Petrovského-Šichmana pri zemi (Moravčík 1998, 42).

Okrem stoviek terénnych prieskumov Anton Petrovský-Šichman vykonal niekoľko archeologických výskumov v oblasti bývalého Žilinského kraja, keď do jeho územia spadali i okresy Považská Bystrica a Púchov. Okrem aktivít, ktoré v súčasnosti poznáme pod pojmom „výskumy na vedecké a dokumentačné účely“ vykonával obhliadky, v prípade potreby výskumy všetkých výkopových a stavebných prác v oblasti pôsobnosti Považského múzea. Hoci inklinoval najmä k obdobiu včasnostredovekého osídlenia, ako muzeálny archeológ si nemohol dovoliť venovať sa výlučne tomuto obdobiu, práve naopak, výskumy vykonával bez rozdielu všade tam, kde to bolo potrebné, resp. prínosné.

Spomedzi aktivít na lokalitách lužickej kultúry možno medzi jeho najdôležitejšie výskumy zaradiť pohrebiská v Jasenici-Chmelínci, Kotešovej-Nivách, Sedmerovci-Nive a v Gbeľanoch.2 V Divinke v polohe Ohrádza skúmal sídlisko púchovskej kultúry. Odkrytý sídliskový horizont považoval za viacpriestorový obytný dom a tento svoj záver neskôr aj publikoval (Petrovský-Šichman 1966). V Mestečku na Skale výskumom doložil hradisko púchovskej kultúry3 a do tohto obdobia bolo datované aj v tom čase prvé na Slovensku doložené obetisko v Prosnom, ktoré skúmal na sklonku života s J. Moravčíkom, vtedy študentom štvrtého ročníka Filozofickej fakulty UK v Bratislave. V Ilave zas preskúmal žiarový hrob s keramikou z doby rímskej. V roku 1957 v Považskej Bystrici v polohe Dedovec objavil slovanské sídlisko. Výskum slovanského sídliska si zopakoval aj o tri roky neskôr v Prečíne-Humeniciach a nakoniec v Ivančinej v polohe Kratiny skúmal slovanské sídlisko v roku 1964.4 V roku 1966 realizoval archeologický výskum na dnešnom Mariánskom námestí v Žiline v priestore plánovanej mestskej fontány, kde, ako to potvrdil opätovný výskum J. Moravčíka v roku 1995, objavil vrcholnostredoveký sídliskový objekt so zrubovou konštrukciou a drevenou podlahou zo 14.–15. stor. (Moravčík 1970, 21; 2007, 18).

Významnou kapitolou Šichmanových terénnych výskumov boli slovanské mohylníky. V roku 1956 vykonal z jeho podnetu5 výskum slovanských mohýl v Žiline Hôrkach a Bitarovej V. Budinský-Krička. V troch etapách (1958, 1959 a 1961) potom na výskum v Bitarovej v polohe Kopence nadviazal aj Petrovský-Šichman preskúmaním jedenástich, z celkového počtu 30 rozpoznaných mohýl, ktoré boli súčasťou mohylníka s rozlohou približne 200 x 70 m.6 Výskum potvrdil birituálne pochovávanie na tomto pohrebisku, napriek tomu, že kostrové pozostatky sa vplyvom tamojšej kyslej pôdy takmer nezachovali; jej pôsobenie sa výrazne prejavilo aj na stave železných hrobových prídavkov. Až v ôsmich mohylách objavil A. Petrovský-Šichman vnútornú úpravu mohylových hrobov vo forme pravouhlých drevených konštrukcií. Mohyly v Bitarovej tak boli prvé na Slovensku, kde bol tento spôsob pochovávania vo včasnom stredoveku doložený a A. Petrovský-Šichman bol prvým archeológom, ktorý vyslovil predpoklad, že ide o akýsi „dom mŕtveho“. Tento svoj dohad prezentoval už počas komisie na archeologickom výskume na mohylníku v Bitarovej, kde sa však nestretol s podporou a niektorí účastníci dokonca vyjadrili názor, že skúmaná plocha nie je mohylou, ale sídliskovým objektom (Moravčík 1998, 26). V roku 1970 mu bol post mortem publikovaný príspevok v ktorom opätovne prezentoval toto presvedčenie slovami: „Ide asi o symbolické napodobenie hrobovej komory, ktorej pôdorys znázorňoval izbu.“ (Petrovský-Šichman 1970, 202).

V roku 1960 skúmal Petrovský-Šichman ďalšie mohyly: tri vo Visolajoch v polohe Cesciny a dve v Krásne nad Kysucou, v roku 1962 dve mohyly v Bohuniciach, jednu v Sverepci a dve na mohylníku v Bánovej, kde v prípade mohyly 1 znovu objavil podobnú drevenú konštrukciu ako v Bitarovej (Slaná 2013, 40). V súčasnosti je už táto jeho teória o príbytku mŕtveho vedeckou obcou plne akceptovaná a prijímaná.

S drobným neúspechom pri výskume mohýl sa stretol v Žiline, v polohe Chrasť, kde ešte ako poslucháč FF UK objavil tri mohyly o ktorých informoval aj V. Budinského-Kričku. Spoločne predpokladali, že by mohlo ísť o „staroslovanský pohreb na zvyškoch staršieho osídlenia“7 a v snahe overiť tento dohad, podujal sa A. Petrovský-Šichman na realizáciu zisťovacieho výskumu, no nezistil žiaden pohreb, iba úlomky tehloviny, zopár čriepkov a uhlíkov. O rozpačitých výsledkoch výskumu informoval aj prof. Budinského-Kričku prostredníctvom listu, ktorý ukončil kajúcnym ospravedlnením svojich nenaplnených očakávaní so slovami: „...Ináč veľmi ľutujem, že Ste neboli celkom uspokojený, skoro si zazlievam, že som si Vás na Chrasť dovolil upozorniť a ukrátiť Vás o čas, ktorý ste mohli venovať zaujímavejšiemu objektu. S úplnou úctou Vám oddaný A. J. Petrovský-Šichman“.8

Korešpondencia Petrovského-Šichmana adresovaná V. Budinskému-Kričkovi, ktorá je súčasťou niektorých zložiek z dokumentácií ním vykonaných výskumov, odzrkadľuje jeho hlbokú úctu k učiteľovi, ktorého najmä v počiatkoch jeho pôsobenia v odbore často prosil o radu či názor, a zároveň je odrazom jeho profesionálnej oddanosti a zodpovednosti.

Anton Petrovský-Šichman väčšinu svojho pracovného času trávil v teréne. K lokalitám cestoval jediným služobným dopravným prostriedkom, ktorý v tom čase malo Považské múzeum k dispozícii – motorkou. Tá sa čoskoro stala jeho poznávacím znakom a vďaka nej si na neho pamätníci spomínajú dodnes. Napriek pracovnej vyťaženosti v teréne sa snažil svoje poznatky nadobudnuté počas prieskumov a výskumov aj šíriť. Vydal niekoľko odborných článkov v rôznych periodikách, no za najzásadnejšie sú považované najmä jeho príspevky „Slovanské osídlenie severného Slovenska“ a „Severozápadné Slovensko v dobe laténskej a rímskej“, ktoré vyšli vo Vlastivednom zborníku Považia 6 a 7 (Petrovský-Šichman 1964; 1965). Tieto dva rozsiahle články majú i v súčasnosti svoju váhu a pre archeológiu severozápadného Slovenska a štúdium archeologických materiálov z územia horného Považia sú zásadnými dielami, ktoré nemožno opomenúť. V príspevku „Severozápadné Slovensko v dobe laténskej a rímskej“ podal zoznam 324 archeologických lokalít na území niekdajšieho Žilinského kraja, ktoré v tom čase poznal. Mnohé objavil sám alebo bol na ne upozornený, väčšinu lokalít osobne navštívil.

Vzhľadom na svoje jazykovedné vzdelanie sa často pokúšal o vysvetlenie pôvodu názvov obcí, polôh či honov a tieto svoje teórie aj publikoval, za čo si však v tomto smere od vedeckej obce vyslúžil skôr úsmev ako uznanie.

Množstvo archeologických výskumov, ktoré stihol ako zamestnanec Považského múzea v Žiline vykonať, bol na tú dobu nadštandardný. Udivujúci charakter má taktiež mimoriadne podrobná dokumentácia z ním vedených archeologických výskumov, ktorá sa v múzeu zachovala. Vyťaženosť v teréne sa však do značnej miery odrazila na muzeálnej činnosti, ktorej sa nestíhal venovať v takom rozmere, aký by bol pre vznikajúcu archeologickú zbierku potrebný. V čase jeho smrti bolo v evidenčnej knihe archeologickej zbierky zaevidovaných iba 47 položiek9 a desiatky drevených debničiek plných nálezov zostalo nespracovaných. Ešte aj v súčasnosti, pol storočia po jeho smrti sa v depozitári archeológie v Považskom múzeu v Žiline nachádzajú stovky neevidovaných nálezov z rôznych archeologických lokalít bývalého Žilinského kraja. Viaceré z nich boli v posledných rokoch spracované študentmi do diplomových prác pričom niektoré práce sa zaoberali samostatnými lokalitami (Dedovec, Ivančiná-Kratiny, Jasenica-Chmelínec, Kotešová-Nivy), iné zas mikroregionálnym, resp. regionálnym osídlením v rôznych dejinných fázach. Mnohé ďalšie na svoje spracovanie stále čakajú.

Anton Petrovský-Šichman je významnou osobnosťou slovenskej archeológie. Patrí k tej generácii archeológov, ktorá položila základy tejto vednej disciplíny. Jeho práca započatá tak povediac na „zelenej lúke“ má obrovský význam najmä v oblasti Žilinskej kotliny, kde sa zásadne zaslúžil o poznanie regiónu, a to až v takej miere, že v päťdesiatych rokoch patril severozápad krajiny k najlepšie preskúmaným územiam na Slovensku.

Zuzana Staneková

LITERATÚRA

Moravčík 1970 – J. Moravčík: Najnovšie archeologické nálezy v okrese Žilina. Vlast. Zbor. Považia 10, 1970, 5–26.
Moravčík 1998 – J. Moravčík: Anton Petrovský-Šichman. Žilina 1998.
Moravčík 2007 – J. Moravčík: Výpoveď archeologických nálezov o histórii Žiliny. In: M. Mrva/M. Dudáš: Žilinský región v dejinách Slovenska. Žilina 2007, 15–27.
Petrovský-Šichman 1964 – A. Petrovský-Šichman: Slovanské osídlenie severného Slovenska. Vlast. Zbor. Považia 6, 1964, 50–106.
Petrovský-Šichman 1965 – A. Petrovský-Šichman: Severozápadné Slovensko v dobe laténskej a rímskej. Vlast. Zbor. Považia 7, 1965, 53–129.
Petrovský-Šichman 1966 – A. Petrovský-Šichman: Výskum sídliska z doby rímskej Ohrádza v Divinke pri Žiline. Vlast. Zbor. Považia 8, 1966, 7–25.
Petrovský-Šichman 1970 – A. Petrovský-Šichman: Výskum slovanských mohylníkov v okolí Žiliny. Štud. Zvesti AÚ SAV 18, 1970, 193–210.
Považské múzeum 2012 – K. Hallonová/P. Šimko (Zost.): Považské múzeum v Žiline 1942–2012. Žilina 2012.
Slaná 2013 – A. Slaná: Úprava priestoru pod mohylami vo včasnom stredoveku na severozápadnom Slovensku. Vlast. Zbor. Považia 26, 2013, 35–52.


1 http://knihy.dominikani.sk/k/hlavna_biblio?pcmeno=povalagabrielsj&par=3 [5-12-2016].
2 Dokumentácia z výskumov je uložená v Považskom múzeu v Žiline.
3 Nálezová správa vypracovaná G. Povalom je uložená v Považskom múzeum v Žiline.
4 Ako pozn. 2.
5 Tak to V. Budinský-Krička uvádza v liste zo dňa 8. augusta 1946 adresovanom Povereníctvu školstva a osvety v Bratislave. Kópia listu je uložená v Považskom múzeu v Žiline.
6 Informácie z nálezovej správy uloženej v Považskom múzeum v Žiline.
7 List A. Petrovského-Šichmana zo dňa 21. júla 1946 adresovaný V. Budinskému-Kričkovi. Kópia listu je uložená v Považskom múzeu v Žiline.
8 Ako pozn. 2.
9 Pre porovnanie, v súčasnosti je evidovaných 14 031 položiek. 


Originál článku si môžete stiahnuť priamo zo stránky AU SAV: http://archeol.sav.sk/index.php/sk/slovenska-archeologia/