Fuldské anály (Annales Fuldenses) sú najobsiahlejším prameňom k dejinám Veľkej Moravy v rokoch 846 - 902. Ich zostavovateľmi boli pravdepodobne mnísi Einhard, Ruodolf, Meginhard (písal ich do roku 882, resp. 887) a anonymní autori, výsledkom práce ktorých sú mohučské, regensburské a altaišské pokračovania. K obsahu Fuldských análov je potrebné pristupovať kriticky, nakoľko autori mali blízko k východofranskému kráľovskému dvoru a vychádzali najmä z jeho záujmov. Napriek tomu Fuldské anály obsahujú mimoriadne cenné informácie o dejinách prvého štátneho útvaru na našom území – Veľkej Moravy.
Rok 845. Ľudovít prijal 14 českých vojvodov túžiacich po kresťanskom náboženstve spolu s ich družinami a prikázal ich pokrstiť v týždni po Zjavení Pána (po 6. 1.). Na jeseň zvolal všeobecný snem v Paderborne v Sasku, kde prijal, vypočul a prepustil posolstvá svojich bratov a ďalej Normanov, Slovanov a Bulharov.
Rok 846. Po oslávení veľkonočných sviatkov sa Ľudovít Nemec rozprával s Lotarom a chcel ho zmieriť s Karolom. Keď v tejto záležitosti nedosiahol nijaký výsledok, približne v polovici augusta sa vybral s vojskom proti moravským Slovanom, ktorí sa pokúšali (od neho) odtrhnúť. Tu urobil poriadok a podľa svojich predstáv urovnal pomery a ustanovil im za vládcu Rastislava, Mojmírovho synovca. Potom sa vrátil domov cez Čechy s veľkými ťažkosťami a so stratami vo svojom vojsku.
Rok 855. Aj kráľ Ľudovít sa musel vrátiť bez víťazstva, keď sa s malým úspechom vypravil s vojskom proti moravským Slovanom a ich kniežaťu Rastislavovi, ktoré proti nemu povstalo. Radšej sa rozhodol dočasne nechať nepriateľa, chráneného vraj veľmi pevným valom, na pokoji, než utrpieť v nebezpečnom boji veľké straty. Jeho vojsku sa napriek tomu podarilo spustošiť veľkú časť ich krajiny plienením a požiarmi a vyhubiť aj nemalé množstvo nepriateľov túžiacich napadnúť kráľovský tábor. Neostalo to však bez odvety, lebo keď sa kráľ vracal späť, Rastislav na čele svojho vojska ho znepokojoval a vyplienil a spustošil mnohé pohraničné kraje ležiace za Dunajom.
Rok 857. Biskup Otakar, falcgróf Hruodolt a Ernest, syn vojvodu Ernesta, boli vyslaní spolu so svojimi vojskami do Čiech a podarilo sa im obsadiť hrad vojvodu Vistracha, ktorý mnoho rokov vzdoroval, a vyhnali z neho jeho syna Slavitécha, čo v ňom vtedy neobmedzene vládol. Ten sa po úteku uchýlil k Rastislavovi. Tu jeho brat, ktorého predtým Slavitéch vyhnal a žil u srbského Čestibora, prišiel odovzdane ku kráľovi a ten ho ustanovil za nového vojvodu.
Rok 858. Keď sa kráľ Ľudovít Nemec dozvedel, že bol oklamaný, vrátil sa do Frankfurtu, kde prerokoval a usporiadal ríšske záležitosti. Vtedy sa tiež rozhodol poslať tri vojenské zbory do okrajových častí ríše: jeden pod velením najstaršieho syna Karlomana na územie moravských Slovanov proti Rastislavovi; druh zbor pod velením mladšieho syna Ľudovíta proti Obodritom a Liňanom; naostatok tretí zbor pod velením Takulfa proti polabským Srbom, ktorí vypovedá:: poslušnosť. Nazdával sa totiž, že po potlačení vzbúr vonkajších nepriateľov bude môcť ľahšie riadiť vnútroríšske záležitosti.
Počas júla, keď už zozbierané a zošikované vojská vyrazili na cestu, doľahli: náhle uprostred dňa na kráľa veľké starosti. Zo západu totiž prišli poslovia, opát Adalhart a gróf Oto, a požiadali ho, aby prišiel osobne na pomoc ľudu, ktorý sa ocitol v nebezpečenstve a v ťažkostiach.
Rok 861. Aj najstarší z kráľovských synov Karloman sa usiloval o prevrat. Vyhnal vojvodov, ktorým bola zverená ochrana panónskej a korutánskej hranice, a rozdelil marku medzi svojich prívržencov. A to pohlo mysľou kráľa, ktorý tušil synovu vzburu.
Rok 862. Karloman po tom, čo dostal záruky mieru a vlastnej bezpečnosti, prišiel do Regensburgu. Tu zložil účty, usvedčil svojich protivníkov a zmieril sa s otcom. Pritom potvrdil prísahou, že v budúcnosti nebude nič úskočné pripravovať proti jeho spravodlivej moci. Karloman sa potom pokojne vrátil do svojej domény a kráľ sa pobral do Mohuča, kde prijal synovca Lotara, ktorý s ním prišiel rokovať.
Rok 863. Kráľovho syna Karlomana, ktorý bol správcom Korutáncov, počas jeho neprítomnosti obžalovali pred otcom z toľkých a takých ťažkých zločinov, že by mal byť právom obvinený z urážky Veličenstva, ak by to všetko mohli jeho žalobcovia dokázať. To natoľko pobúrilo myseľ kráľa, že sám osobne pred zhromaždením svojho ľudu vyhlásil, že jeho syn Karloman, kým on bude žiť a panovať, z jeho vôle nikdy nebude môcť získať nijaké verejné úrady. Keď sa to Karloman dopočul, vrátil sa vyľakaný z nastúpenej cesty do kráľovského sídla späť do Korutánska, kde chcel hľadať ochranu u svojich, o ktorých sa domnieval, že sú mu verní. Čakal, kým otcov hnev pominie a sám sa za pomoci spoľahlivých prostredníkov bude môcť očistiť od obvinení, ktoré proti nemu falošne vzniesli. Medzitým kráľ zhromaždil vojsko a predstieral, že chce za pomoci Bulharov prichádzajúcich z východu (taký sa vtedy rozšíril chýr) skrotiť Rastislava, vládcu moravských Slovanov. V skutočnosti sa však vybral do Korutánska, aby tam porazil svojho syna. Karloman by sa bol iste v tej chvíli bránil, nebyť zrady jeho grófa Gundakara. Ten vzal so sebou takmer celé vojsko a tváril sa, že chce zabráni: nepriateľom prekročiť brod cez rieku Schvarcahu, náhle však prešiel aj s celým vojskom na stranu kráľa. Kráľ ho potom ustanovil za správcu Korutáncov, čo mu už skôr tajne sľúbil, ak oklame svojho pána. Takýmto spôsobom si teda Gundakar vyslúžil hodnosť správcu. Karloman však po získaní záruk od veľmožov predstúpil pred otca, nestarajúc sa o obvinenia, ktoré proti nemu vzniesli, pretože sa cítil nevinný. Spoliehal sa na svedectvo čistého svedomia a tváril sa veselo a milo.
Rok 864. Kráľ Ľudovít sa v auguste vypravil s veľkým vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý sa v reči onoho národa nazýva Dowina (t.; Dievča). Ten sa však neodvážil bojovať s kráľovskými vojskami, a keď sa presvedčil, že nemá kam uniknúť, okolnosťami donútený vydal toľko a takých rukojemníkov, ako si želal kráľ. Okrem toho sa ešte spolu so všetkými svojimi veľmožmi prísahou zaručil, že bude kráľovi stále zachovávať vernosť, čo však vôbec nedodržal.
Rok 865. Jedného z franských veľmožov grófa Verinhara obžalovali pred kráľom Ľudovítom z toho, že údajne podnecoval Rastislava proti kráľovi. Preto bol zbavený verejných úradov.
Rok 866. Ľudovítov mladší syn Ľudovít ťažko znášal, že mu kráľ odobral niektoré majetky a daroval ich staršiemu bratovi Karlomanovi. Začal preto otcovi škodiť. Rozoslal totiž svojich poslov po celom Durínsku a Sasku, každého sa usiloval získať na svoju stranu a naviedol ich na vzburu proti kráľovi. Pre svoje zámery získal aj grófov Verinhara, Utona a Berengara, ktorých kráľ predtým zosadil, a sľúbil, že im vráti ich niekdajšie hodnosti. Okrem toho poslal veliteľa svojej vojenskej družiny Henricha k Rastislavovi s naliehavou žiadosťou, aby neodoprel svoju podporu tomuto sprisahaniu. Keď sa to dozvedel kráľ, ponechal Karlomana ochraňovať Bavorsko a rýchlo sa odobral do Francie. Kráľovi prívrženci zo všetkých strán zhromaždení pri Frankfurte ho s poctou privítali a Ľudovít zosnované sprisahanie ľahko potlačil.
Rok 869. Slovania, ktorí sa nazývajú Česi, znepokojujú častými nájazdmi pohraničné územia Bavorov. Vypaľujú niektoré osady a odvádzajú odtiaľ do zajatia ženy. Proti nim poslal kráľ Ľudovít dočasne iba obrancov týchto krajov dovtedy, kým sa sám v príhodnej chvíli nechopí zbrane proti týmto odpadlíkom, aby pomstil krivdy spáchané na svojich ľuďoch. Karloman sa v boji dvakrát stretol s Rastislavovými vojskami a vždy odišiel ako víťaz, pričom získal nemalú korisť. Túto skutočnosť oznámil listom svojmu otcovi. Karlomanov vazal Gundakar, ktorý sa mnohými krivými prísahami a ľstivými úkladmi veľa ráz spreneveril Ľudovítovi a jeho synom, opustil vlastného pána a pridal sa k Rastislavovi. Keď chcel ako Katilina bojovať proti svojej vlasti, bol zabitý. Vraví sa, že Gundakar, keď sa Karlomanovi vojvodcovia blížili k miestu bitky, povedal tým, na čelo ktorých ho postavil Rastislav: „Bojujte statočne a chráňte svoju vlasť, lebo ja vám v tomto boji nebudem pomáhať, pretože svätý Emerám a ostatní svätí, pri ktorých ostatkoch som prisahal zachovávať vernosť kráľovi Ľudovítovi a jeho synom, držia môj štít a moju kopiju, dolu tlačia moje ramená a spútavajú ma zo všetkých strán, akoby som bol zviazaný remeňmi. Preto nevládzem zodvihnúť ani ruku k ústam.“ Len čo to onen nešťastník dopovedal, pri prvom útoku našich klesol mŕtvy. Od Pána sa mu dostalo zaslúženej odplaty za jeho vierolomnosť. Keď to oznámili kráľovi, rozkázal, aby všetci spoločne za hlaholu zvonov v celom Regensburgu chválili Pána za záhubu nepriateľa.
V auguste zhromaždil kráľ Ľudovít vojsko a rozdelil ho do troch zborov. Potlačením srbskej opovážlivosti poveril svojho menovca a dal mu k dispozícii Durínčanov a Sasov. Bavorom však prikázal, aby šli na pomoc Karlomanovi proti Rastislavovmu synovcovi Svätoplukovi, ktorý sa chystal na vojnu. Sám si však ponechal pri sebe Frankov i Alamanov a hodlal s nimi bojovať proti Rastislavov. Keď sa už mali vojská vydať na pochod, kráľ ochorel. Preto musel na čelo svojho zboru postaviť najmladšieho zo svojich synov Karola a nechať na Pána výsledok boja. Keď Karol na čele vojska, ktoré mu kráľ zveril, prišiel k onomu nevýslovné rozsiahlemu a všetkým starodávnym nepodobnému Rastislavovmu hradisku, spoliehajúc sa na pomoc Božiu, zničil požiarom okolité opevnenia na tomto území a všetkého, čo našiel ukryté v lesoch alebo zakopané na poliach, sa zmocnil. Všetkých, ktorí sa s ním stretli v boji, zahnal na útek alebo pobil. A rovnako aj Karloman ničil ohňom a mečom kráľovstvo Rastislavovho synovca Svätopluka. Keď bolo celé územie spustošené, zišli sa bratia Karol a Karloman a blahoželali á navzájom k víťazstvu, ktoré im zoslalo samo nebo.
Rok 870. Rastislavov synovec Svätopluk, keďže mal na zreteli vlastné záujmy, poddal sa Karlomanovi spolu s kráľovstvom, v ktorom vládol. Tento skutok Rastislava veľmi rozhneval a tajne proti nemu osnoval úklady. Rozhodol sa preto dať Svätopluka počas hostiny nečakane zavraždiť. Ten sa však s Božou milosťou vyslobodil z nebezpečenstva smrti, pretože prv, ako by tí, čo ho mali zavraždiť, vstúpili do domu, vstal od hostiteľovho stola, upozornený niekým, kto o týchto úkladoch vedel, a predstieral, že ide na lov so sokolmi. Tak vyviazol z pripravenej pasce. Keď Rastislav videl, že sa jeho zámer prezradil, začal so svojimi vojakmi Svätopluka prenasledovať, aby ho zajal. Spravodlivým Božím rozhodnutím sa však sám chytil do pasce, ktorú nastavil. Lebo práve tento synovec ho zajal a spútaného ho odovzdal Karlomanovi, a ten ho poslal do Bavorska so sprievodom silného vojenského oddielu, ktorý ho strážil, aby nemohol ujsť. Tu ho uvrhli do väzenia a strážili až do kráľovho príchodu. Karloman potom bez akéhokoľvek odporu vtrhol do jeho kráľovstva a obsadil všetky mestá a hradiská. Keď usporiadal pomery v kráľovstve podľa svojich predstáv a rozdelil jeho správu medzi svojich, zhabal kráľovský poklad a vrátil sa späť.
A potom pritiahol kráľ Ľudovít začiatkom novembra do Bavorska a tam po porade so svojimi ľuďmi prikázal, aby pred neho predviedli Rastislava spútaného ťažkou reťazou. Nariadil, aby bol - i keď ho prítomní Frankovia, Bavori i Slovania holdujúci kráľovi odsúdili na trest smrti - pripravený iba o svetlo svojich očí.
Rok 871. Rastislavovho synovca Svätopluka obvinili pred Karlomanom z nevernosti a uväznili ho. Moravskí Slovania v domnienke, že ich vojvoda zahynul, ustanovili si za vládcu akéhosi kňaza Slavomíra, ktorý bol príbuzným uväzneného vojvodu, a hrozili mu smrťou, ak nebude chcieť vládnuť nad nimi. Ten teda z donútenia s nimi súhlasil, začal bojovať proti Karlomanovým vojvodcom Engilschalkovi a Wilhelmovi a pokúšal sa ich vyhnať z obsadených miest. Tí však bojovali proti povstalcom s veľkým úsilím, a keď niektorých z nich pobili, donútili Slavomíra na ústup.
Medzitým Karloman prepustil na slobodu Svätopluka, pretože mu nikto nevedel dokázať zločiny, z ktorých bol obvinený. Poctený kráľovskými darmi sa vrátil do svojho kráľovstva na čele Karlomanovho vojska, akoby chcel bojovať so Slavomírom. Tak to totiž ľstivo prisľúbil Karlomanovi, ak mu umožní návrat do vlasti. Často však ľudí neopatrných a priveľmi sebavedomých stihne potupa, čo sa prihodilo i tomuto vojsku. Keď ostatní budovali tábor, Svätopluk vstúpil do starého Rastislavovho hradiska a ihneď porušil vernosť a zabudol na svoju prísahu, čo je naostatok slovanský zvyk. Svoje sily a schopnosti vynaložil nie na porážku Slavomíra, ale na pomstenie urážky, ktorú mu spôsobil Karloman. S veľkým vojskom napadol nič netušiacich a málo ostražitých Bavorov v ich tábore a mnoho z nich zajal živých. Takmer všetkých ostatných pobil okrem tých, čo sa skôr prezieravo vzdialili z tábora. A tak sa všetka radosť Noričanov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev premenila na smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karloman, veľmi sa vydesil zo záhuby svojho vojska. Donútený okolnosťami prikázal zhromaždiť všetkých rukojemníkov, ktorí sa nachádzali v jeho kráľovstve, a vrátil ich Svätoplukovi. On však dostal iba jediného muža Ratboda, a aj ten bol polomŕtvy.
Kráľ v októbri rokoval so svojimi ľuďmi vo Frankfurte. Odtiaľ sa odobral do Bavorska a proti Čechom pokúšajúcim sa o vpád do jeho ríše vyslal ochrancov týchto krajov biskupa Arna a grófa Rudolfa a spolu s nimi i ďalších. Nepriatelia však opevnili mocným valom akési miesto, pričom ponechali iba úzku cestičku pri samom vchode ako nástrahu proti tým, čo strážili hranice. Ak by tu niekto z nich náhodou vošiel, bol by zabitý, pretože z úzkej cestičky sa nedalo nikam uniknúť. V tom čase moravskí Slovania práve chystali svadbu a viedli týmto miestom dcéru ktoréhosi vojvodu z Čiech. Keď sa to dozvedeli spomínaní Arno a Rudolf i ďalší z ich sprievodu, dali sa prenasledovať nepriateľov. Tí sa na úteku dostali k spomínanému valu, a keďže priechod bol veľmi úzky, museli tu zanechať kone i zbrane a s ťažkosťami vyviazli iba s holými životmi. Keď ta dorazili naši, našli v tejto úžine 644 koni s uzdami a so sedlami a taký istý počet štítov, ktoré tu zanechali utekajúci. S radosťou sa potom vrátili do tábora.
Rok 872. V máji poslal Ľudovít Nemec proti moravským Slovanom Durínčanov a Sasov. Tí, pretože nemali so sebou kráľa a neboli svorní, sa dali pred nepriateľmi na útek. Po tom, čo stratili veľký počet ľudí, sa s hanbou vrátili. Dokonca sa hovorí, že niektorých utekajúcich bojovníkov napádali aj slovanské ženy a kyjakmi ich zhadzovali z koni na zem. Karlomanovi však z Franská znovu poslali vojsko na pomoc proti spomínaným moravským Slovanom. Iní boli zasa určení bojovať proti Čechom, spustošili nemalú časť ich krajiny a bez strát sa vrátili domov. Tí však, čo boli vyslaní na pomoc Karlomanovi, teda biskup Arno, opát fuldského kláštora Sigehard, napriek tomu, že statočne bojovali a napádali nepriateľa, stratili veľmi mnoho zo svojich ľudí a vrátili sa s veľkými ťažkosťami. Kým však Karloman so svojím vojskom ničil územie Moravanov ohňom a mečom, Svätopluk tajne vyslal silné vojsko a napadol Bavorov, ktorí strážili lode na brehu Dunaja. Časť z nich zabil v boji, časť sa utopila v rieke a časť z nich vzal do zajatia. Okrem regensburského biskupa Embricha a niekoľkých ďalších ľudí sa nikomu odtiaľ nepodarilo vyviaznuť.
Rok 873. Na snem v blízkosti Wormsu prišiel aj akýsi Alaman Berechtram, ktorého v predchádzajúcom roku zajali moravskí Slovania. Vojvoda Svätopluk ho prepustil s poverením, aby predniesol jeho posolstvo kráľovi. Musel sa aj prísahou zaviazať, že to vykoná.
Rok 874. Kráľ Ľudovít sa po návrate (z Verony) stretol na rokovaniach so synmi Karlomanom a Ľudovítom vo Forchheime a tu prijal aj Svätoplukových vyslancov, ktorí žiadali mier a sľubovali vernosť. Poslov viedol kňaz Ján z Benátok, ktorý vyhlásil a prísahou potvrdil (aby mu kráľ bez akejkoľvek pochybnosti mohol uveriť), že Svätopluk zostane kráľovi verný až do konca svojich dní a bude každoročne platiť tribút určený kráľom. Za to však žiada, aby mohol v pokoji vládnuť a žiť v mieri. Kráľ vypočul aj posolstvo Čechov a prepustil ich. Potom odišiel do Bavorska.
Rok 884. Cisár (Karol III. Tučný) rokoval na hraniciach Noričanov a Slovanov so Svätoplukom.
Regensburské pokračovanie Fuldských análov
Rok 882. Kráľ (Karol III. Tučný) sa zdržiaval v Germánii a pred Vianocami zvolal snem vo Wormse. Keď tu prijal rozličné posolstvá Moravanov a iných národov, vypočul ich a dal do poriadku verejné záležitosti, vrátil sa späť do Alamanska.
Rok 884. Keď sa kráľ vrátil do Alamanska, konal sa v Kolmare všeobecný snem Tam sa nariadilo Bavorom, aby zorganizovali ozbrojenú výpravu do Itálie proti Vitovi.
Veľká pohroma postihla potom Panóniu. Ukážeme si, ako sa to všetko začalo. Keď teda dvaja bratia Wilhelm a Engilschalk spravovali z poverenia kráľa Ľudovíta, staršieho, pohraničnú marku kráľovstva Bavorov na východe proti Moravanom, vraj sa v bojoch na obranu vlasti veľmi nenamáhali. Zostávali naďalej málo aktívni, a keď nakoniec zavŕšili aj posledné dni svojho života, nezískali hodnosti synovia týchto bratov, ale kráľ ustanovil za správcu grófa Ariba. Synovia týchto mužov a ich príbuzní si túto okolnosť vysvetlili ako prejav nepriateľstva. Vyhlásili, že sa musí stať jedna z dvoch možností: buď zomrie gróf Aribo, ak sa nevzdá úradu patriaceho ich otcom, alebo zomrú oni sami ostrím meča. Aribo vyľakaný touto správou nadviazal priateľské kontakty so Svätoplukom, vojvodom národa Moravanov Nezdráhal sa dokonca na upevnenie uzavretých zmlúv dať ako rukojemníka svojho syna. Medzitým sa spomínaní mladíci obrátili so žiadosťou o radu na niektorých bavorských veľmožov. Potom zhromaždili svojich príbuzných a vojenské oddiely zo všetkých strán, čím sa im podarilo zoskupiť silné vojsko. S jeho pomocou vyhnali bez všetkej úcty grófa, ktorého ustanovil do úradu kráľ, a sami sa zmocnili tohto územia (marky). Toto sa teda stalo po smrti kráľa Ľudovíta a j ehe synov Karlomana a Ľudovíta. Ich nástupcom v kraľovaní sa potom stal najmladší z bratov (Karol III. Tučný). Ten krátko nato vrátil spomenutú marku Aribovi, ktorý ju mal už predtým v držbe. Panónia v spojitosti s touto skutočnosťou zakúsila, ako sme už spomenuli, pohromu, a ako k tomu došlo, rozpovieme na osvieženie čitateľa prostredníctvom štvorveršia vsunutého medzi prózu:
„Každé kráľovstvo - hovorí Ježiš - čo v sebe sa dvojí,
stáva sa nepevným, ani nič nesvorné trvácnosť nemá.
Preto ťa, prekrásna krajina, stíhajú úklady, strasti,
preto ťa, kedysi šťastná Panónia, trápenie stíha.“
Teda v tom roku, keď spomínaní mladíci dosiahli, že gróf Aribo bol zbavený hodnosti zverenej mu kráľom, Svätopluk, vojvoda Moravanov s hlavou plnou úskokov a ľsti, nezabudol na to, koľko útrap musel vytrpieť spolu so svojím ľudom od predkov týchto mladíkov v časoch, keď sa až k nim (Moravanom) rozšírilo pohraničné územie (marka) Bavorov. Keďže mal na pamäti aj priateľstvo a prísahu danú Aribovi, vypravil sa s vojskom, aby sa pomstil za všetko, a to sa mu aj podarilo. Na severnej strane Dunaja zajal prostredného z troch Engilschalkových synov Verinhara a grófa Vezzila, ktorý bol ich príbuzným, a dal im odrezať pravú ruku i jazyk. Okrem toho však - hrôza pomyslieť - ich zbavili aj prirodzenia či genitálií takým spôsobom, že po nich nezostalo ani stopy. Niektorých ďalších z ich ľudí vrátili bez pravej či ľavej ruky. Vojsko na vojvodov rozkaz všetko vydalo napospas ohňu. Okrem toho vyslali aj za Dunaj vyzvedačov, a kdekoľvek sa nachádzal nejaký majetok spomínaných mladíkov, ihneď ho vypálili.
Tieto potupné skutky zavinené nerozvážnym konaním mladíkov sa diali po celý rok. Keďže mladíci nedúfali v nič dobré od kráľa pre svoje previnenie na Aribovi, utiekli a dali sa do služieb Karlomanovho syna Arnulfa, ktorý vtedy spravoval Panóniu. Keď sa to dopočul vojvoda Svätopluk, poslal k nemu poslov a odkázal mu: „Tvoji ľudia spriadajú úklady proti môjmu životu a spájajú sa proti môjmu kráľovstvu s Bulharmi“ (tí totiž v predchádzajúcom roku spustošili jeho kráľovstvo), „preto chcem, aby si prísahou potvrdil, že to nie je pravda.“ Arnulf mu odkázal, že nič také neurobí.
Krátko nato vojvoda zhromaždil veľmi početné vojenské oddiely zo všetkých slovanských krajov a vtrhol s nimi do Panónie. Zúrivo a krvavo vraždil ako vlk a ohňom a mečom spustošil jej prevažnú časť. Všetko rozvrátil a zničil, preto možno plným právom túto pohromu opísať veršom:
„Toto je vlasti nárek a smutný zároveň pohreb.“
Keď sa skončilo utrpenie pre spomenutú mladícku nerozvážnosť, po uplynutí jedného roka sa vojvoda spolu so svojím vojskom vrátil bez strát domov.
Avšak v nasledujúcom roku, v ktorom tieto udalosti spisujeme, vojvoda znovu zhromaždil množstvo vojska a nepriateľsky vtrhol do Panónie, aby všetko, čo tu ešte zostalo neporušené, teraz ako vlk papuľou zhltol. Mal totiž na tejto výprave také množstvo ľudí, že na jednom mieste bolo možné vidieť jeho vojsko nepretržite prechádzať od východu až do západu slnka. Keď teda s týmto ohromným vojskom celých 12 dní plienil v Arnulfovej doméne, vrátil sa nakoniec s úspechom, tak ako zamýšľal, domov. Potom ešte poslal časť svojho vojska za Dunaj. Keď sa o tom dozvedeli starší synovia Wilhelma a Engilschalka Megingoz a Pabo, vzal: so sebou niektorých z Panóncov a nepredvídavo sa im postavili na odpor. Napriek tomu zviedli málo užitočný boj, lebo víťazstvo pripadlo ich protivníkom Megingoz a Pabo, hľadajúc záchranu v úteku, skončili svoj život v rieke Rábe Brata grófa Bertolda spolu s mnohými inými Slovania zajali. Nech dávajú pozor, nech uvažujú a porovnávajú zľahčovatelia pravdy! A tým, ktorým sa ako osnovateľom tejto veci či tohto zámeru páčil začiatok, nech sa páčia aj pohromy, ktoré z toho vyplynuli. Pošliapali totiž mier, ktorého dodržiavaním žila i Panónia v pokoji. Jeho porušením však boli rozsiahle časti Panónie východne od rieky Ráby bez prestania pol druha roka ničené. Poddaných spolu s ich manželkám, a deťmi povraždili, niektorých veľmožov zajali, iných zabili, a čo bolo ešte potupnejšie, niektorých vrátili s odrezanými rukami, jazykom či genitáliami. To všetko sa bezpochyby stalo buď z Božieho milosrdenstva, alebo z hnevu. Hnevom Božím však nazývame to, čo je spravodlivým trestom, o ktorom vieme, že nepochybne prichádza iba vtedy, keď je zaslúžený.
Cisár (Karol III. Tučný) postupoval na východ cez Bavorsko a v blízkosti rieky Tulln mal rokovanie na vrchu zvanom Komianus. Prišiel ta okrem iných aj vojvoda Svätopluk so svojimi kniežatami a podľa starého zvyku zložil do rúk cisára vazalský sľub. Potvrdil prísahou vernosť a sľúbil, že pokým bude Karol žiť, nikdy nevpadne do jeho kráľovstva s nepriateľským vojskom. Po tom, keď sem prišiel aj vojvoda Braslav, ktorý spravoval územie medzi Dravou a Sávou, a pripojil sa ako vazal k jeho vojsku, pokračoval kráľ cez Korutánsko do Itálie a v Pávii šťastne oslávil Vianoce.
Rok 885. Na východe bol prísahou potvrdený mier medzi Arnulfom a Svätoplukom, a to v prítomnosti bavorských veľmožov.
Rok 888. Kráľ Arnulf prijal v meste Regensburg veľmožov Bavorov, východných Frankov, Sasov, Durínčanov, Alamanov, veľkú časť Slovanov a dôstojne tu oslávil Vianoce i Veľkú noc.
Rok 890. V polovici veľkého štyridsaťdenného pôstu usporiadal kráľ pri výprave do Panónie oficiálne rokovanie s vojvodom Svätoplukom na mieste, ktoré sa ľudovo nazýva Omuntesperch. Tam okrem iného tento vojvoda na žiadosť pápeža úpenlivo naliehal na kráľa, aby navštívil v meste Rím Chrám svätého Petra a aby italské kráľovstvo uchvátené zlými kresťanmi a ohrozované pohanmi uznal za hodné držať vo svojej moci a spravovať ho podľa svojej potreby. Túto žiadosť však kráľ, hoci nerád, musel odmietnuť, pretože mu v tom zabránili rozmanité spory, ktoré vypukli v jeho ríši.
Rok 891. Kráľ (Arnulf) vyslal svojich vyslancov k Moravanom, aby s nimi obnovil mier.
Rok 892. Kráľ sa po víťazstve nad Frankmi vrátil do Alamanska, kde na kráľovskom dvorci v Ulme dôstojne oslávil Vianoce. Odtiaľ sa vybral na východ v nádeji, že mu vojvoda Svätopluk príde v ústrety. On však odmietol podľa zvyku prísť ku kráľovi, poprel sľúbenú vernosť a všetky predchádzajúce sľuby. Kráľ sa preto rozhneval a v Hengstfelde sa radil s vojvodom Braslavom. Okrem iného bol zvedavý, kedy a kde by mohol vtrhnúť do krajiny Moravanov. Dohodli sa na tom, že do ich kráľovstva vpadne s tromi vojenskými zbormi. Kráľ naozaj zhromaždil Frankov, Bavorov i Alamanov a v júli sa vypravil proti Morave. Tam sa zdržal počas štyroch týždňov s takým množstvom vojska - a ešte mu prišla na pomoc výprava Maďarov -, že mohol celé územie spustošiť požiarom.
Odtiaľ tiež vyslal v septembri svojich poslov s darmi k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili predchádzajúci mier. Žiadal tiež, aby Moravanom nedovolili nakupovať od nich soľ. Poslovia sa však nemohli pre nástrahy vojvodu Svätopluka vydať na cestu po pevnine, ale sa z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska. Tam ich kráľ dôstojne prijal a v máji sa vrátili späť tou istou cestou, ktorou prišli.
Rok 893. Pred štyridsaťdenným pôstom navštevoval kráľ (Arnulf) na celom území západných Frankov kláštory a biskupstvá, aby sa tu modlil. Muž s mladíckou odvahou Engilschalk, ktorý po únose dcéry kráľovej konkubíny načas utiekol ako vyhnanec k Moravanom, dosiahol krátko nato omilostenie a stal sa markgrófom Východnej marky. Tu tvrdo postupoval proti bavorským veľmožom v tých záležitostiach, ktoré mu boli zverené. Z rozhodnutia týchto veľmožov, keď nič netušiac vstúpil v Regensburgu do kráľovského paláca, bol oslepený bez toho, žeby ho boli predviedli pred kráľa. Ešte aj Wilhelma, syna jeho strýka, obvinili z velezrady a sťali, pretože vyslal svojich poslov k vojvodovi Svätoplukovi. Aj jeho brat, ktorý sa skrýval u Moravanov ako vyhnanec, stal sa spolu s mnohými ďalšími obeťou úkladnej ľstivosti spomínaného vojvodu.
Kráľ sa teda vydal na pochod a znovu vtrhol na čele vojska do kráľovstva vojvodu Svätopluka. Keď vyplienil väčšinu jeho územia, pre nástrahy, ktoré mu prichystali {Moravania), sa vrátil s veľkými ťažkosťami do Bavorska na kráľovský dvorec do Oettingenu.
Rok 894. Schránka všetkej vierolomnosti vojvoda Moravanov Svätopluk, bažiaci po ľudskej krvi, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a zaujal, naostatok napomenul svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej zostali v nepriateľstve so susedmi, nešťastne dožil svoj posledný deň.
Avari, ktorí sa volajú Maďari, podnikali v týchto časoch nájazdy za Dunaj a spôsobili tam mnoho utrpenia. Úplne totiž vyvraždili mužov a staré ženy. Iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vlastnej vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základov spustošili.
Na jeseň bol uzavretý mier medzi Bavormi a Moravanmi.
Rok 895. Avari (Maďari) napadli územie Bulharov, tí ich však zaskočili a veľkú časť vojska pobili.
V polovici júla sa v Regensburgu konal všeobecný snem. Sem prišli z územia Slovanov všetci vojvodovia Čechov, ktorých predtým vojvoda Svätopluk násilne odlúčil a odtrhol zo spoločenstva a moci národa Bavorov. Na čele Čechov boli Spytihněv a Vitislav, ktorých kráľ dôstojne prijal podaním ruky, ako bolo zvykom, (a ktorí) zmierili sa a poddali kráľovskej moci.
Rok 896. V tom roku (keď sa Arnulf stal cisárom), uzavreli Gréci mier s Avarmi, ktorí sa nazývajú Maďari. Bulhari žijúci v ich ríši im to zazlievali a podnikli proti nim vojnovú výpravu, pustošiac prešli celou krajinou až pred brány Konštantínopolu. Gréci sa im chceli pomstiť, poslali vo svojej ľstivosti vlastné lode v ústrety Avarom (Maďarom) a prepravili ich za Dunaj do kráľovstva Bulharov. Tu potom so silným vojskom napadli Bulharov a z väčšej časti ich pobili a vydali smrti. Keď sa to dozvedeli Bulhari bojujúci pri Konštantínopole, veľmi rýchlo sa vrátili späť, aby oslobodili svoju vlasť od krutého nepriateľa. Zrazili sa s ním v boji, ale utrpeli porážku. Ani v druhej bitke im šťastie neprialo a znovu boli porazení--- Nakoniec zviedli do tretice neľútostný boj. Napriek tomu, že obe strany bojovali veľmi mužne a bitka bola veľmi krvavá, z milosrdenstva Božieho sa víťazstvo priklonilo na stranu kresťanov. Kto by naozaj mohol vykresliť a zrátať straty pohanských Avarov {Maďarov) počas tých veľkých bojov, keď len Bulhari, ktorým bolo dopriate víťazstvo, stratili 20-tisíc jazdcov.
Naostatok, pretože sa v týchto krajoch hromadili vzájomné rozbroje, zveril cisár na ten čas Panóniu spolu s mestom Blatnom svojmu vojvodovi Braslavovi.
Rok 897. Cisár potom oslávil Vianoce v kráľovskom dvorci v Oettingene. Tam k nemu prišli vyslanci Moravanov, ktorí v záujme zachovania mieru od cisára žiadali, aby neposkytoval ochranu utečencom z ich krajiny. Keď ich kráľ vypočul prepustil ich a dovolil im bez meškania odísť.
Altaišské pokračovanie Fuldských análov
Rok 897. Vojvodovia národa Čechov prišli k cisárovi Arnulfovi, ktorý sa vtedy zdržiaval v Regensburgu. Obdarovali ho kráľovskými darmi a požiadali o pomoc proti svojim nepriateľom Moravanom, ktorí ich často, ako to sami dosvedčili, veľmi kruto utláčali. Kráľ a cisár týchto vojvodov milostivo prijal, vlial im hojnosť: slov útechy do sŕdc a natešených a poctených darmi ich prepustil do vlasti. Počas celej jesene sa potom zdržiaval v susedných krajoch na sever od rieky Duna a jeho prítoku Regen, aby bol so svojimi vernými pripravený zasiahnuť, keby onen národ naliehavo potreboval jeho pomoc.
Rok 898. Potom však v roku 898 od Vtelenia Pána vznikli medzi dvoma bratmi z národa Moravanov, totiž medzi Mojmírom a Svätoplukom, a ich ľuďmi veľmi vážne rozpory a sváry. Vyhrotili sa do takej miery, že ak by bol mohol jeden druhého dostať do svojej moci a zajať, odsúdil by ho na smrť. Keď sa to cisár a kráľ dozvedel, poslal markgrófa Liutbalda, grófa Ariba a bavorských veľmožov spolu s ostatnými svojimi vernými, aby pomohli, oslobodili a poskytli ochranu tej strane, ktorá doňho vkladala nádej a hľadala uňho útočište. Vyslané vojsko potom, ako sa len dalo, ohňom a mečom svojich nepriateľov pokorilo, spustošilo krajinu a všetkých pobilo. Ako osnovateľ tejto nesvornosti a porušenia mieru medzi spomínanými bratmi i ako udavač a zradca bol usvedčený gróf Aribo, ktorý konal z popudu svojho syna Isanrika. Z toho dôvodu bol hneď zbavený úradu, avšak krátko nato ho znovu získal.
Rok 899. Potom bola znovu zorganizovaná výprava a poprední Bavorov vtrhli so svojimi ľuďmi v zime odvážne a nepriateľsky na územia Moravanov. So silným vojskom spustošili ich kraje, a keď zhromaždili korisť, vrátili sa s ňou domov.
Krátko nato vpadli Bavori znovu smelo na pohraničné územia Moravanov, a čo sa dalo, ukoristili a vyplienili. Oslobodili aj chlapca Svätopluka, syna niekdajšieho vojvodu Svätopluka, a jeho ľudí z obkľúčeného hradiska, v ktorom boli uväznení. Samo hradisko potom zapálili a vyslobodených zajatcov z milosrdenstva odviedli so sebou do vlasti.
Medzitým však Isanrik čoraz opovážlivejšie upevňoval svoju moc proti záujmom kráľa. Kráľ to niesol s neľúbosťou a prikázal, pretože už bol chorý a slabý, loďstvom napadnúť mesto Mautern, v ktorom sa zdržiaval Isanrik, čo sa aj stalo. Najskôr sa síce staval na odpor, ale keď videl statočnosť a presilu kráľovského vojska, ktoré ho obľahlo a útočilo naňho, musel sa spolu so svojou manželkou a družinou vzdať cisárovi (a kráľovi).
Kráľ ho potom zveril do rúk stráží, aby dávali naňho pozor cestou do Regensburgu. On sa však bál trestu, dal sa na útek a uchýlil sa až k Moravanom. Ako predtým, tak aj teraz s ich podporou a pomocou uchvátil časť kráľovstva do svojej moci.
Keď zomrel pasovský biskup Engilmar, jeho stolec s kráľovským súhlasom zaujal - proti ustanoveniam otcov biskupov - akýsi Alaman Wiching, ktorého pápež predtým ustanovil za moravského biskupa. Krátko nato však bol proti vôli kráľa z biskupského stolca zosadený na základe kanonického rozsudku arcibiskupa Theotmara a ostatných jemu podriadených biskupov. Na jeho miesto bol súčasne za biskupa ustanovený Richar.
Rok 900. Bavori vtrhli cez Čechy, ktoré si pribrali ako spojencov, do kráľovstva Moravanov a tri týždne tu nivočili krajinu ohňom. Nakoniec sa vrátili bez akejkoľvek ujmy domov.
Medzitým však Avari, ktorí sa volajú Maďari, spustošili Itáliu a zabili pritom viacerých biskupov. V jedinej jednodňovej bitke zabili 20-tisíc Italov, ktorí sa im postavili na odpor. Sami sa potom vrátili tou istou cestou, ktorou prišli, pričom ešte spustošili väčšiu časť Panónie.
Potom ľstivo prosiac o mier, poslali svojich poslov k Bavorom, aby preskúmali onen kraj. To prinieslo, bohužiaľ, prvé zlo a pohromu, akú dovtedy nikdy v Bavorsku nezakúsili. Znenazdania totiž s nepriateľským úmyslom vtrhli s veľmi silným vojskom do kráľovstva Bavorov až za rieku Enžu tak, že zničili za jediný deň v okruhu 50 míľ ohňom a mečom všetko, čo im prišlo do cesty. Keď sa to dozvedeli západnejšie sídliaci Bavori, rozhodli sa - pohnutí bolesťou - vyraziť proti nim. Lenže Maďari sa o ich úmysle dozvedeli a vrátili sa aj s korisťou ta, odkiaľ prišli, teda do Panónie.
Medzitým však iná časť ich vojska vyrazila zo severnej strany Dunaja a začala pustošiť onen kraj. Len čo sa o tom dozvedel gróf Liutbald, ktorý ťažko znášal toto utrpenie, zhromaždil viacerých popredných Bavorov a v sprievode iba jediného, a to pasovského biskupa, sa prepravil cez Dunaj, aby ich (Maďarov) prenasledoval. A pustil sa s nimi hneď do boja, dôstojne a statočne s nimi bojoval a ešte dôstojnejšie nad nimi zvíťazil. Hneď v prvej bojovej zrážke sa kresťanom dostalo takej veľkej Božej milosti, že medzi zabitými a medzi tými, čo sa utópii; v Dunaji, sa nachádzalo 1200 zahubených pohanov. Z radov kresťanov našli iba jediného, čo zahynul na začiatku bitky. Po víťazstve, ktoré im zoslalo samo nebo, sa zišli na bojovom poli a veľmi nahlas vzdávali vďaku Bohu, ktorý zachraňuje tých, čo v neho veria. Potom naplnení veľkou radosťou z tohto víťazstva vrátili sa k svojim druhom, odkiaľ prišli. V tom čase urýchlene opevnili hradbou veľmi mocné mesto na brehu rieky Enže, aby chránilo hranice kráľovstva.
Rok 901. V Regensburgu sa konal všeobecný snem. Medzi inými ta prišli aj poslovia Moravanov a žiadali mier. Ten bol hneď bez meškania schválený a potvrdený prísahou. Potom boli z toho istého dôvodu vyslaní na Moravu biskup Richar a gróf Udalrik, ktorí v tom zmysle, ako to bolo v Bavorsku potvrdené, prísahou zaviazali samo knieža (Mojmíra II.) a jeho veľmožov, aby uzavretý mier zachovávali.
Medzitým však Maďari vtrhli do južnej časti ich kráľovstva a plienili Korutánsko.
Maďari vpadli do Korutánska a v bitke, ktorá sa odohrala v sobotu, boli porazení
V tom istom roku sa moravský vojvoda Mojmír a norický gróf Isanrik, ktor u neho našiel útočište, zmierili s kráľom Ľudovítom.
Rok 902. Maďari napadli územie Moravanov. V boji však boli porazení a dali sa na útek.
(Slovenský preklad podľa LUKAČKA, Ján: 7. Fuldské anály. In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice 1999, s. 154-166.)
http://www.ukm.ff.ukf.sk/slovania/index.php?str=pisomne-pramene-texty
mapa: http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Franks_expansion.gif
 |
| Fuldské Anály - kópia z 11. storočia |
Rok 845. Ľudovít prijal 14 českých vojvodov túžiacich po kresťanskom náboženstve spolu s ich družinami a prikázal ich pokrstiť v týždni po Zjavení Pána (po 6. 1.). Na jeseň zvolal všeobecný snem v Paderborne v Sasku, kde prijal, vypočul a prepustil posolstvá svojich bratov a ďalej Normanov, Slovanov a Bulharov.
Rok 846. Po oslávení veľkonočných sviatkov sa Ľudovít Nemec rozprával s Lotarom a chcel ho zmieriť s Karolom. Keď v tejto záležitosti nedosiahol nijaký výsledok, približne v polovici augusta sa vybral s vojskom proti moravským Slovanom, ktorí sa pokúšali (od neho) odtrhnúť. Tu urobil poriadok a podľa svojich predstáv urovnal pomery a ustanovil im za vládcu Rastislava, Mojmírovho synovca. Potom sa vrátil domov cez Čechy s veľkými ťažkosťami a so stratami vo svojom vojsku.
Rok 855. Aj kráľ Ľudovít sa musel vrátiť bez víťazstva, keď sa s malým úspechom vypravil s vojskom proti moravským Slovanom a ich kniežaťu Rastislavovi, ktoré proti nemu povstalo. Radšej sa rozhodol dočasne nechať nepriateľa, chráneného vraj veľmi pevným valom, na pokoji, než utrpieť v nebezpečnom boji veľké straty. Jeho vojsku sa napriek tomu podarilo spustošiť veľkú časť ich krajiny plienením a požiarmi a vyhubiť aj nemalé množstvo nepriateľov túžiacich napadnúť kráľovský tábor. Neostalo to však bez odvety, lebo keď sa kráľ vracal späť, Rastislav na čele svojho vojska ho znepokojoval a vyplienil a spustošil mnohé pohraničné kraje ležiace za Dunajom.
Rok 857. Biskup Otakar, falcgróf Hruodolt a Ernest, syn vojvodu Ernesta, boli vyslaní spolu so svojimi vojskami do Čiech a podarilo sa im obsadiť hrad vojvodu Vistracha, ktorý mnoho rokov vzdoroval, a vyhnali z neho jeho syna Slavitécha, čo v ňom vtedy neobmedzene vládol. Ten sa po úteku uchýlil k Rastislavovi. Tu jeho brat, ktorého predtým Slavitéch vyhnal a žil u srbského Čestibora, prišiel odovzdane ku kráľovi a ten ho ustanovil za nového vojvodu.
Rok 858. Keď sa kráľ Ľudovít Nemec dozvedel, že bol oklamaný, vrátil sa do Frankfurtu, kde prerokoval a usporiadal ríšske záležitosti. Vtedy sa tiež rozhodol poslať tri vojenské zbory do okrajových častí ríše: jeden pod velením najstaršieho syna Karlomana na územie moravských Slovanov proti Rastislavovi; druh zbor pod velením mladšieho syna Ľudovíta proti Obodritom a Liňanom; naostatok tretí zbor pod velením Takulfa proti polabským Srbom, ktorí vypovedá:: poslušnosť. Nazdával sa totiž, že po potlačení vzbúr vonkajších nepriateľov bude môcť ľahšie riadiť vnútroríšske záležitosti.
Počas júla, keď už zozbierané a zošikované vojská vyrazili na cestu, doľahli: náhle uprostred dňa na kráľa veľké starosti. Zo západu totiž prišli poslovia, opát Adalhart a gróf Oto, a požiadali ho, aby prišiel osobne na pomoc ľudu, ktorý sa ocitol v nebezpečenstve a v ťažkostiach.
Rok 861. Aj najstarší z kráľovských synov Karloman sa usiloval o prevrat. Vyhnal vojvodov, ktorým bola zverená ochrana panónskej a korutánskej hranice, a rozdelil marku medzi svojich prívržencov. A to pohlo mysľou kráľa, ktorý tušil synovu vzburu.
Rok 862. Karloman po tom, čo dostal záruky mieru a vlastnej bezpečnosti, prišiel do Regensburgu. Tu zložil účty, usvedčil svojich protivníkov a zmieril sa s otcom. Pritom potvrdil prísahou, že v budúcnosti nebude nič úskočné pripravovať proti jeho spravodlivej moci. Karloman sa potom pokojne vrátil do svojej domény a kráľ sa pobral do Mohuča, kde prijal synovca Lotara, ktorý s ním prišiel rokovať.
Rok 863. Kráľovho syna Karlomana, ktorý bol správcom Korutáncov, počas jeho neprítomnosti obžalovali pred otcom z toľkých a takých ťažkých zločinov, že by mal byť právom obvinený z urážky Veličenstva, ak by to všetko mohli jeho žalobcovia dokázať. To natoľko pobúrilo myseľ kráľa, že sám osobne pred zhromaždením svojho ľudu vyhlásil, že jeho syn Karloman, kým on bude žiť a panovať, z jeho vôle nikdy nebude môcť získať nijaké verejné úrady. Keď sa to Karloman dopočul, vrátil sa vyľakaný z nastúpenej cesty do kráľovského sídla späť do Korutánska, kde chcel hľadať ochranu u svojich, o ktorých sa domnieval, že sú mu verní. Čakal, kým otcov hnev pominie a sám sa za pomoci spoľahlivých prostredníkov bude môcť očistiť od obvinení, ktoré proti nemu falošne vzniesli. Medzitým kráľ zhromaždil vojsko a predstieral, že chce za pomoci Bulharov prichádzajúcich z východu (taký sa vtedy rozšíril chýr) skrotiť Rastislava, vládcu moravských Slovanov. V skutočnosti sa však vybral do Korutánska, aby tam porazil svojho syna. Karloman by sa bol iste v tej chvíli bránil, nebyť zrady jeho grófa Gundakara. Ten vzal so sebou takmer celé vojsko a tváril sa, že chce zabráni: nepriateľom prekročiť brod cez rieku Schvarcahu, náhle však prešiel aj s celým vojskom na stranu kráľa. Kráľ ho potom ustanovil za správcu Korutáncov, čo mu už skôr tajne sľúbil, ak oklame svojho pána. Takýmto spôsobom si teda Gundakar vyslúžil hodnosť správcu. Karloman však po získaní záruk od veľmožov predstúpil pred otca, nestarajúc sa o obvinenia, ktoré proti nemu vzniesli, pretože sa cítil nevinný. Spoliehal sa na svedectvo čistého svedomia a tváril sa veselo a milo.
Rok 864. Kráľ Ľudovít sa v auguste vypravil s veľkým vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý sa v reči onoho národa nazýva Dowina (t.; Dievča). Ten sa však neodvážil bojovať s kráľovskými vojskami, a keď sa presvedčil, že nemá kam uniknúť, okolnosťami donútený vydal toľko a takých rukojemníkov, ako si želal kráľ. Okrem toho sa ešte spolu so všetkými svojimi veľmožmi prísahou zaručil, že bude kráľovi stále zachovávať vernosť, čo však vôbec nedodržal.
Rok 865. Jedného z franských veľmožov grófa Verinhara obžalovali pred kráľom Ľudovítom z toho, že údajne podnecoval Rastislava proti kráľovi. Preto bol zbavený verejných úradov.
Rok 866. Ľudovítov mladší syn Ľudovít ťažko znášal, že mu kráľ odobral niektoré majetky a daroval ich staršiemu bratovi Karlomanovi. Začal preto otcovi škodiť. Rozoslal totiž svojich poslov po celom Durínsku a Sasku, každého sa usiloval získať na svoju stranu a naviedol ich na vzburu proti kráľovi. Pre svoje zámery získal aj grófov Verinhara, Utona a Berengara, ktorých kráľ predtým zosadil, a sľúbil, že im vráti ich niekdajšie hodnosti. Okrem toho poslal veliteľa svojej vojenskej družiny Henricha k Rastislavovi s naliehavou žiadosťou, aby neodoprel svoju podporu tomuto sprisahaniu. Keď sa to dozvedel kráľ, ponechal Karlomana ochraňovať Bavorsko a rýchlo sa odobral do Francie. Kráľovi prívrženci zo všetkých strán zhromaždení pri Frankfurte ho s poctou privítali a Ľudovít zosnované sprisahanie ľahko potlačil.
Rok 869. Slovania, ktorí sa nazývajú Česi, znepokojujú častými nájazdmi pohraničné územia Bavorov. Vypaľujú niektoré osady a odvádzajú odtiaľ do zajatia ženy. Proti nim poslal kráľ Ľudovít dočasne iba obrancov týchto krajov dovtedy, kým sa sám v príhodnej chvíli nechopí zbrane proti týmto odpadlíkom, aby pomstil krivdy spáchané na svojich ľuďoch. Karloman sa v boji dvakrát stretol s Rastislavovými vojskami a vždy odišiel ako víťaz, pričom získal nemalú korisť. Túto skutočnosť oznámil listom svojmu otcovi. Karlomanov vazal Gundakar, ktorý sa mnohými krivými prísahami a ľstivými úkladmi veľa ráz spreneveril Ľudovítovi a jeho synom, opustil vlastného pána a pridal sa k Rastislavovi. Keď chcel ako Katilina bojovať proti svojej vlasti, bol zabitý. Vraví sa, že Gundakar, keď sa Karlomanovi vojvodcovia blížili k miestu bitky, povedal tým, na čelo ktorých ho postavil Rastislav: „Bojujte statočne a chráňte svoju vlasť, lebo ja vám v tomto boji nebudem pomáhať, pretože svätý Emerám a ostatní svätí, pri ktorých ostatkoch som prisahal zachovávať vernosť kráľovi Ľudovítovi a jeho synom, držia môj štít a moju kopiju, dolu tlačia moje ramená a spútavajú ma zo všetkých strán, akoby som bol zviazaný remeňmi. Preto nevládzem zodvihnúť ani ruku k ústam.“ Len čo to onen nešťastník dopovedal, pri prvom útoku našich klesol mŕtvy. Od Pána sa mu dostalo zaslúženej odplaty za jeho vierolomnosť. Keď to oznámili kráľovi, rozkázal, aby všetci spoločne za hlaholu zvonov v celom Regensburgu chválili Pána za záhubu nepriateľa.
V auguste zhromaždil kráľ Ľudovít vojsko a rozdelil ho do troch zborov. Potlačením srbskej opovážlivosti poveril svojho menovca a dal mu k dispozícii Durínčanov a Sasov. Bavorom však prikázal, aby šli na pomoc Karlomanovi proti Rastislavovmu synovcovi Svätoplukovi, ktorý sa chystal na vojnu. Sám si však ponechal pri sebe Frankov i Alamanov a hodlal s nimi bojovať proti Rastislavov. Keď sa už mali vojská vydať na pochod, kráľ ochorel. Preto musel na čelo svojho zboru postaviť najmladšieho zo svojich synov Karola a nechať na Pána výsledok boja. Keď Karol na čele vojska, ktoré mu kráľ zveril, prišiel k onomu nevýslovné rozsiahlemu a všetkým starodávnym nepodobnému Rastislavovmu hradisku, spoliehajúc sa na pomoc Božiu, zničil požiarom okolité opevnenia na tomto území a všetkého, čo našiel ukryté v lesoch alebo zakopané na poliach, sa zmocnil. Všetkých, ktorí sa s ním stretli v boji, zahnal na útek alebo pobil. A rovnako aj Karloman ničil ohňom a mečom kráľovstvo Rastislavovho synovca Svätopluka. Keď bolo celé územie spustošené, zišli sa bratia Karol a Karloman a blahoželali á navzájom k víťazstvu, ktoré im zoslalo samo nebo.
Rok 870. Rastislavov synovec Svätopluk, keďže mal na zreteli vlastné záujmy, poddal sa Karlomanovi spolu s kráľovstvom, v ktorom vládol. Tento skutok Rastislava veľmi rozhneval a tajne proti nemu osnoval úklady. Rozhodol sa preto dať Svätopluka počas hostiny nečakane zavraždiť. Ten sa však s Božou milosťou vyslobodil z nebezpečenstva smrti, pretože prv, ako by tí, čo ho mali zavraždiť, vstúpili do domu, vstal od hostiteľovho stola, upozornený niekým, kto o týchto úkladoch vedel, a predstieral, že ide na lov so sokolmi. Tak vyviazol z pripravenej pasce. Keď Rastislav videl, že sa jeho zámer prezradil, začal so svojimi vojakmi Svätopluka prenasledovať, aby ho zajal. Spravodlivým Božím rozhodnutím sa však sám chytil do pasce, ktorú nastavil. Lebo práve tento synovec ho zajal a spútaného ho odovzdal Karlomanovi, a ten ho poslal do Bavorska so sprievodom silného vojenského oddielu, ktorý ho strážil, aby nemohol ujsť. Tu ho uvrhli do väzenia a strážili až do kráľovho príchodu. Karloman potom bez akéhokoľvek odporu vtrhol do jeho kráľovstva a obsadil všetky mestá a hradiská. Keď usporiadal pomery v kráľovstve podľa svojich predstáv a rozdelil jeho správu medzi svojich, zhabal kráľovský poklad a vrátil sa späť.
A potom pritiahol kráľ Ľudovít začiatkom novembra do Bavorska a tam po porade so svojimi ľuďmi prikázal, aby pred neho predviedli Rastislava spútaného ťažkou reťazou. Nariadil, aby bol - i keď ho prítomní Frankovia, Bavori i Slovania holdujúci kráľovi odsúdili na trest smrti - pripravený iba o svetlo svojich očí.
Rok 871. Rastislavovho synovca Svätopluka obvinili pred Karlomanom z nevernosti a uväznili ho. Moravskí Slovania v domnienke, že ich vojvoda zahynul, ustanovili si za vládcu akéhosi kňaza Slavomíra, ktorý bol príbuzným uväzneného vojvodu, a hrozili mu smrťou, ak nebude chcieť vládnuť nad nimi. Ten teda z donútenia s nimi súhlasil, začal bojovať proti Karlomanovým vojvodcom Engilschalkovi a Wilhelmovi a pokúšal sa ich vyhnať z obsadených miest. Tí však bojovali proti povstalcom s veľkým úsilím, a keď niektorých z nich pobili, donútili Slavomíra na ústup.
Medzitým Karloman prepustil na slobodu Svätopluka, pretože mu nikto nevedel dokázať zločiny, z ktorých bol obvinený. Poctený kráľovskými darmi sa vrátil do svojho kráľovstva na čele Karlomanovho vojska, akoby chcel bojovať so Slavomírom. Tak to totiž ľstivo prisľúbil Karlomanovi, ak mu umožní návrat do vlasti. Často však ľudí neopatrných a priveľmi sebavedomých stihne potupa, čo sa prihodilo i tomuto vojsku. Keď ostatní budovali tábor, Svätopluk vstúpil do starého Rastislavovho hradiska a ihneď porušil vernosť a zabudol na svoju prísahu, čo je naostatok slovanský zvyk. Svoje sily a schopnosti vynaložil nie na porážku Slavomíra, ale na pomstenie urážky, ktorú mu spôsobil Karloman. S veľkým vojskom napadol nič netušiacich a málo ostražitých Bavorov v ich tábore a mnoho z nich zajal živých. Takmer všetkých ostatných pobil okrem tých, čo sa skôr prezieravo vzdialili z tábora. A tak sa všetka radosť Noričanov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev premenila na smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karloman, veľmi sa vydesil zo záhuby svojho vojska. Donútený okolnosťami prikázal zhromaždiť všetkých rukojemníkov, ktorí sa nachádzali v jeho kráľovstve, a vrátil ich Svätoplukovi. On však dostal iba jediného muža Ratboda, a aj ten bol polomŕtvy.
Kráľ v októbri rokoval so svojimi ľuďmi vo Frankfurte. Odtiaľ sa odobral do Bavorska a proti Čechom pokúšajúcim sa o vpád do jeho ríše vyslal ochrancov týchto krajov biskupa Arna a grófa Rudolfa a spolu s nimi i ďalších. Nepriatelia však opevnili mocným valom akési miesto, pričom ponechali iba úzku cestičku pri samom vchode ako nástrahu proti tým, čo strážili hranice. Ak by tu niekto z nich náhodou vošiel, bol by zabitý, pretože z úzkej cestičky sa nedalo nikam uniknúť. V tom čase moravskí Slovania práve chystali svadbu a viedli týmto miestom dcéru ktoréhosi vojvodu z Čiech. Keď sa to dozvedeli spomínaní Arno a Rudolf i ďalší z ich sprievodu, dali sa prenasledovať nepriateľov. Tí sa na úteku dostali k spomínanému valu, a keďže priechod bol veľmi úzky, museli tu zanechať kone i zbrane a s ťažkosťami vyviazli iba s holými životmi. Keď ta dorazili naši, našli v tejto úžine 644 koni s uzdami a so sedlami a taký istý počet štítov, ktoré tu zanechali utekajúci. S radosťou sa potom vrátili do tábora.
Rok 872. V máji poslal Ľudovít Nemec proti moravským Slovanom Durínčanov a Sasov. Tí, pretože nemali so sebou kráľa a neboli svorní, sa dali pred nepriateľmi na útek. Po tom, čo stratili veľký počet ľudí, sa s hanbou vrátili. Dokonca sa hovorí, že niektorých utekajúcich bojovníkov napádali aj slovanské ženy a kyjakmi ich zhadzovali z koni na zem. Karlomanovi však z Franská znovu poslali vojsko na pomoc proti spomínaným moravským Slovanom. Iní boli zasa určení bojovať proti Čechom, spustošili nemalú časť ich krajiny a bez strát sa vrátili domov. Tí však, čo boli vyslaní na pomoc Karlomanovi, teda biskup Arno, opát fuldského kláštora Sigehard, napriek tomu, že statočne bojovali a napádali nepriateľa, stratili veľmi mnoho zo svojich ľudí a vrátili sa s veľkými ťažkosťami. Kým však Karloman so svojím vojskom ničil územie Moravanov ohňom a mečom, Svätopluk tajne vyslal silné vojsko a napadol Bavorov, ktorí strážili lode na brehu Dunaja. Časť z nich zabil v boji, časť sa utopila v rieke a časť z nich vzal do zajatia. Okrem regensburského biskupa Embricha a niekoľkých ďalších ľudí sa nikomu odtiaľ nepodarilo vyviaznuť.
Rok 873. Na snem v blízkosti Wormsu prišiel aj akýsi Alaman Berechtram, ktorého v predchádzajúcom roku zajali moravskí Slovania. Vojvoda Svätopluk ho prepustil s poverením, aby predniesol jeho posolstvo kráľovi. Musel sa aj prísahou zaviazať, že to vykoná.
Rok 874. Kráľ Ľudovít sa po návrate (z Verony) stretol na rokovaniach so synmi Karlomanom a Ľudovítom vo Forchheime a tu prijal aj Svätoplukových vyslancov, ktorí žiadali mier a sľubovali vernosť. Poslov viedol kňaz Ján z Benátok, ktorý vyhlásil a prísahou potvrdil (aby mu kráľ bez akejkoľvek pochybnosti mohol uveriť), že Svätopluk zostane kráľovi verný až do konca svojich dní a bude každoročne platiť tribút určený kráľom. Za to však žiada, aby mohol v pokoji vládnuť a žiť v mieri. Kráľ vypočul aj posolstvo Čechov a prepustil ich. Potom odišiel do Bavorska.
Rok 884. Cisár (Karol III. Tučný) rokoval na hraniciach Noričanov a Slovanov so Svätoplukom.
Regensburské pokračovanie Fuldských análov
Rok 882. Kráľ (Karol III. Tučný) sa zdržiaval v Germánii a pred Vianocami zvolal snem vo Wormse. Keď tu prijal rozličné posolstvá Moravanov a iných národov, vypočul ich a dal do poriadku verejné záležitosti, vrátil sa späť do Alamanska.
Rok 884. Keď sa kráľ vrátil do Alamanska, konal sa v Kolmare všeobecný snem Tam sa nariadilo Bavorom, aby zorganizovali ozbrojenú výpravu do Itálie proti Vitovi.
Veľká pohroma postihla potom Panóniu. Ukážeme si, ako sa to všetko začalo. Keď teda dvaja bratia Wilhelm a Engilschalk spravovali z poverenia kráľa Ľudovíta, staršieho, pohraničnú marku kráľovstva Bavorov na východe proti Moravanom, vraj sa v bojoch na obranu vlasti veľmi nenamáhali. Zostávali naďalej málo aktívni, a keď nakoniec zavŕšili aj posledné dni svojho života, nezískali hodnosti synovia týchto bratov, ale kráľ ustanovil za správcu grófa Ariba. Synovia týchto mužov a ich príbuzní si túto okolnosť vysvetlili ako prejav nepriateľstva. Vyhlásili, že sa musí stať jedna z dvoch možností: buď zomrie gróf Aribo, ak sa nevzdá úradu patriaceho ich otcom, alebo zomrú oni sami ostrím meča. Aribo vyľakaný touto správou nadviazal priateľské kontakty so Svätoplukom, vojvodom národa Moravanov Nezdráhal sa dokonca na upevnenie uzavretých zmlúv dať ako rukojemníka svojho syna. Medzitým sa spomínaní mladíci obrátili so žiadosťou o radu na niektorých bavorských veľmožov. Potom zhromaždili svojich príbuzných a vojenské oddiely zo všetkých strán, čím sa im podarilo zoskupiť silné vojsko. S jeho pomocou vyhnali bez všetkej úcty grófa, ktorého ustanovil do úradu kráľ, a sami sa zmocnili tohto územia (marky). Toto sa teda stalo po smrti kráľa Ľudovíta a j ehe synov Karlomana a Ľudovíta. Ich nástupcom v kraľovaní sa potom stal najmladší z bratov (Karol III. Tučný). Ten krátko nato vrátil spomenutú marku Aribovi, ktorý ju mal už predtým v držbe. Panónia v spojitosti s touto skutočnosťou zakúsila, ako sme už spomenuli, pohromu, a ako k tomu došlo, rozpovieme na osvieženie čitateľa prostredníctvom štvorveršia vsunutého medzi prózu:
„Každé kráľovstvo - hovorí Ježiš - čo v sebe sa dvojí,
stáva sa nepevným, ani nič nesvorné trvácnosť nemá.
Preto ťa, prekrásna krajina, stíhajú úklady, strasti,
preto ťa, kedysi šťastná Panónia, trápenie stíha.“
Teda v tom roku, keď spomínaní mladíci dosiahli, že gróf Aribo bol zbavený hodnosti zverenej mu kráľom, Svätopluk, vojvoda Moravanov s hlavou plnou úskokov a ľsti, nezabudol na to, koľko útrap musel vytrpieť spolu so svojím ľudom od predkov týchto mladíkov v časoch, keď sa až k nim (Moravanom) rozšírilo pohraničné územie (marka) Bavorov. Keďže mal na pamäti aj priateľstvo a prísahu danú Aribovi, vypravil sa s vojskom, aby sa pomstil za všetko, a to sa mu aj podarilo. Na severnej strane Dunaja zajal prostredného z troch Engilschalkových synov Verinhara a grófa Vezzila, ktorý bol ich príbuzným, a dal im odrezať pravú ruku i jazyk. Okrem toho však - hrôza pomyslieť - ich zbavili aj prirodzenia či genitálií takým spôsobom, že po nich nezostalo ani stopy. Niektorých ďalších z ich ľudí vrátili bez pravej či ľavej ruky. Vojsko na vojvodov rozkaz všetko vydalo napospas ohňu. Okrem toho vyslali aj za Dunaj vyzvedačov, a kdekoľvek sa nachádzal nejaký majetok spomínaných mladíkov, ihneď ho vypálili.
Tieto potupné skutky zavinené nerozvážnym konaním mladíkov sa diali po celý rok. Keďže mladíci nedúfali v nič dobré od kráľa pre svoje previnenie na Aribovi, utiekli a dali sa do služieb Karlomanovho syna Arnulfa, ktorý vtedy spravoval Panóniu. Keď sa to dopočul vojvoda Svätopluk, poslal k nemu poslov a odkázal mu: „Tvoji ľudia spriadajú úklady proti môjmu životu a spájajú sa proti môjmu kráľovstvu s Bulharmi“ (tí totiž v predchádzajúcom roku spustošili jeho kráľovstvo), „preto chcem, aby si prísahou potvrdil, že to nie je pravda.“ Arnulf mu odkázal, že nič také neurobí.
Krátko nato vojvoda zhromaždil veľmi početné vojenské oddiely zo všetkých slovanských krajov a vtrhol s nimi do Panónie. Zúrivo a krvavo vraždil ako vlk a ohňom a mečom spustošil jej prevažnú časť. Všetko rozvrátil a zničil, preto možno plným právom túto pohromu opísať veršom:
„Toto je vlasti nárek a smutný zároveň pohreb.“
Keď sa skončilo utrpenie pre spomenutú mladícku nerozvážnosť, po uplynutí jedného roka sa vojvoda spolu so svojím vojskom vrátil bez strát domov.
Avšak v nasledujúcom roku, v ktorom tieto udalosti spisujeme, vojvoda znovu zhromaždil množstvo vojska a nepriateľsky vtrhol do Panónie, aby všetko, čo tu ešte zostalo neporušené, teraz ako vlk papuľou zhltol. Mal totiž na tejto výprave také množstvo ľudí, že na jednom mieste bolo možné vidieť jeho vojsko nepretržite prechádzať od východu až do západu slnka. Keď teda s týmto ohromným vojskom celých 12 dní plienil v Arnulfovej doméne, vrátil sa nakoniec s úspechom, tak ako zamýšľal, domov. Potom ešte poslal časť svojho vojska za Dunaj. Keď sa o tom dozvedeli starší synovia Wilhelma a Engilschalka Megingoz a Pabo, vzal: so sebou niektorých z Panóncov a nepredvídavo sa im postavili na odpor. Napriek tomu zviedli málo užitočný boj, lebo víťazstvo pripadlo ich protivníkom Megingoz a Pabo, hľadajúc záchranu v úteku, skončili svoj život v rieke Rábe Brata grófa Bertolda spolu s mnohými inými Slovania zajali. Nech dávajú pozor, nech uvažujú a porovnávajú zľahčovatelia pravdy! A tým, ktorým sa ako osnovateľom tejto veci či tohto zámeru páčil začiatok, nech sa páčia aj pohromy, ktoré z toho vyplynuli. Pošliapali totiž mier, ktorého dodržiavaním žila i Panónia v pokoji. Jeho porušením však boli rozsiahle časti Panónie východne od rieky Ráby bez prestania pol druha roka ničené. Poddaných spolu s ich manželkám, a deťmi povraždili, niektorých veľmožov zajali, iných zabili, a čo bolo ešte potupnejšie, niektorých vrátili s odrezanými rukami, jazykom či genitáliami. To všetko sa bezpochyby stalo buď z Božieho milosrdenstva, alebo z hnevu. Hnevom Božím však nazývame to, čo je spravodlivým trestom, o ktorom vieme, že nepochybne prichádza iba vtedy, keď je zaslúžený.
Cisár (Karol III. Tučný) postupoval na východ cez Bavorsko a v blízkosti rieky Tulln mal rokovanie na vrchu zvanom Komianus. Prišiel ta okrem iných aj vojvoda Svätopluk so svojimi kniežatami a podľa starého zvyku zložil do rúk cisára vazalský sľub. Potvrdil prísahou vernosť a sľúbil, že pokým bude Karol žiť, nikdy nevpadne do jeho kráľovstva s nepriateľským vojskom. Po tom, keď sem prišiel aj vojvoda Braslav, ktorý spravoval územie medzi Dravou a Sávou, a pripojil sa ako vazal k jeho vojsku, pokračoval kráľ cez Korutánsko do Itálie a v Pávii šťastne oslávil Vianoce.
Rok 885. Na východe bol prísahou potvrdený mier medzi Arnulfom a Svätoplukom, a to v prítomnosti bavorských veľmožov.
Rok 888. Kráľ Arnulf prijal v meste Regensburg veľmožov Bavorov, východných Frankov, Sasov, Durínčanov, Alamanov, veľkú časť Slovanov a dôstojne tu oslávil Vianoce i Veľkú noc.
Rok 890. V polovici veľkého štyridsaťdenného pôstu usporiadal kráľ pri výprave do Panónie oficiálne rokovanie s vojvodom Svätoplukom na mieste, ktoré sa ľudovo nazýva Omuntesperch. Tam okrem iného tento vojvoda na žiadosť pápeža úpenlivo naliehal na kráľa, aby navštívil v meste Rím Chrám svätého Petra a aby italské kráľovstvo uchvátené zlými kresťanmi a ohrozované pohanmi uznal za hodné držať vo svojej moci a spravovať ho podľa svojej potreby. Túto žiadosť však kráľ, hoci nerád, musel odmietnuť, pretože mu v tom zabránili rozmanité spory, ktoré vypukli v jeho ríši.
Rok 891. Kráľ (Arnulf) vyslal svojich vyslancov k Moravanom, aby s nimi obnovil mier.
Rok 892. Kráľ sa po víťazstve nad Frankmi vrátil do Alamanska, kde na kráľovskom dvorci v Ulme dôstojne oslávil Vianoce. Odtiaľ sa vybral na východ v nádeji, že mu vojvoda Svätopluk príde v ústrety. On však odmietol podľa zvyku prísť ku kráľovi, poprel sľúbenú vernosť a všetky predchádzajúce sľuby. Kráľ sa preto rozhneval a v Hengstfelde sa radil s vojvodom Braslavom. Okrem iného bol zvedavý, kedy a kde by mohol vtrhnúť do krajiny Moravanov. Dohodli sa na tom, že do ich kráľovstva vpadne s tromi vojenskými zbormi. Kráľ naozaj zhromaždil Frankov, Bavorov i Alamanov a v júli sa vypravil proti Morave. Tam sa zdržal počas štyroch týždňov s takým množstvom vojska - a ešte mu prišla na pomoc výprava Maďarov -, že mohol celé územie spustošiť požiarom.
Odtiaľ tiež vyslal v septembri svojich poslov s darmi k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili predchádzajúci mier. Žiadal tiež, aby Moravanom nedovolili nakupovať od nich soľ. Poslovia sa však nemohli pre nástrahy vojvodu Svätopluka vydať na cestu po pevnine, ale sa z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska. Tam ich kráľ dôstojne prijal a v máji sa vrátili späť tou istou cestou, ktorou prišli.
Rok 893. Pred štyridsaťdenným pôstom navštevoval kráľ (Arnulf) na celom území západných Frankov kláštory a biskupstvá, aby sa tu modlil. Muž s mladíckou odvahou Engilschalk, ktorý po únose dcéry kráľovej konkubíny načas utiekol ako vyhnanec k Moravanom, dosiahol krátko nato omilostenie a stal sa markgrófom Východnej marky. Tu tvrdo postupoval proti bavorským veľmožom v tých záležitostiach, ktoré mu boli zverené. Z rozhodnutia týchto veľmožov, keď nič netušiac vstúpil v Regensburgu do kráľovského paláca, bol oslepený bez toho, žeby ho boli predviedli pred kráľa. Ešte aj Wilhelma, syna jeho strýka, obvinili z velezrady a sťali, pretože vyslal svojich poslov k vojvodovi Svätoplukovi. Aj jeho brat, ktorý sa skrýval u Moravanov ako vyhnanec, stal sa spolu s mnohými ďalšími obeťou úkladnej ľstivosti spomínaného vojvodu.
Kráľ sa teda vydal na pochod a znovu vtrhol na čele vojska do kráľovstva vojvodu Svätopluka. Keď vyplienil väčšinu jeho územia, pre nástrahy, ktoré mu prichystali {Moravania), sa vrátil s veľkými ťažkosťami do Bavorska na kráľovský dvorec do Oettingenu.
Rok 894. Schránka všetkej vierolomnosti vojvoda Moravanov Svätopluk, bažiaci po ľudskej krvi, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a zaujal, naostatok napomenul svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej zostali v nepriateľstve so susedmi, nešťastne dožil svoj posledný deň.
Avari, ktorí sa volajú Maďari, podnikali v týchto časoch nájazdy za Dunaj a spôsobili tam mnoho utrpenia. Úplne totiž vyvraždili mužov a staré ženy. Iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vlastnej vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základov spustošili.
Na jeseň bol uzavretý mier medzi Bavormi a Moravanmi.
Rok 895. Avari (Maďari) napadli územie Bulharov, tí ich však zaskočili a veľkú časť vojska pobili.
V polovici júla sa v Regensburgu konal všeobecný snem. Sem prišli z územia Slovanov všetci vojvodovia Čechov, ktorých predtým vojvoda Svätopluk násilne odlúčil a odtrhol zo spoločenstva a moci národa Bavorov. Na čele Čechov boli Spytihněv a Vitislav, ktorých kráľ dôstojne prijal podaním ruky, ako bolo zvykom, (a ktorí) zmierili sa a poddali kráľovskej moci.
Rok 896. V tom roku (keď sa Arnulf stal cisárom), uzavreli Gréci mier s Avarmi, ktorí sa nazývajú Maďari. Bulhari žijúci v ich ríši im to zazlievali a podnikli proti nim vojnovú výpravu, pustošiac prešli celou krajinou až pred brány Konštantínopolu. Gréci sa im chceli pomstiť, poslali vo svojej ľstivosti vlastné lode v ústrety Avarom (Maďarom) a prepravili ich za Dunaj do kráľovstva Bulharov. Tu potom so silným vojskom napadli Bulharov a z väčšej časti ich pobili a vydali smrti. Keď sa to dozvedeli Bulhari bojujúci pri Konštantínopole, veľmi rýchlo sa vrátili späť, aby oslobodili svoju vlasť od krutého nepriateľa. Zrazili sa s ním v boji, ale utrpeli porážku. Ani v druhej bitke im šťastie neprialo a znovu boli porazení--- Nakoniec zviedli do tretice neľútostný boj. Napriek tomu, že obe strany bojovali veľmi mužne a bitka bola veľmi krvavá, z milosrdenstva Božieho sa víťazstvo priklonilo na stranu kresťanov. Kto by naozaj mohol vykresliť a zrátať straty pohanských Avarov {Maďarov) počas tých veľkých bojov, keď len Bulhari, ktorým bolo dopriate víťazstvo, stratili 20-tisíc jazdcov.
Naostatok, pretože sa v týchto krajoch hromadili vzájomné rozbroje, zveril cisár na ten čas Panóniu spolu s mestom Blatnom svojmu vojvodovi Braslavovi.
Rok 897. Cisár potom oslávil Vianoce v kráľovskom dvorci v Oettingene. Tam k nemu prišli vyslanci Moravanov, ktorí v záujme zachovania mieru od cisára žiadali, aby neposkytoval ochranu utečencom z ich krajiny. Keď ich kráľ vypočul prepustil ich a dovolil im bez meškania odísť.
Altaišské pokračovanie Fuldských análov
Rok 897. Vojvodovia národa Čechov prišli k cisárovi Arnulfovi, ktorý sa vtedy zdržiaval v Regensburgu. Obdarovali ho kráľovskými darmi a požiadali o pomoc proti svojim nepriateľom Moravanom, ktorí ich často, ako to sami dosvedčili, veľmi kruto utláčali. Kráľ a cisár týchto vojvodov milostivo prijal, vlial im hojnosť: slov útechy do sŕdc a natešených a poctených darmi ich prepustil do vlasti. Počas celej jesene sa potom zdržiaval v susedných krajoch na sever od rieky Duna a jeho prítoku Regen, aby bol so svojimi vernými pripravený zasiahnuť, keby onen národ naliehavo potreboval jeho pomoc.
Rok 898. Potom však v roku 898 od Vtelenia Pána vznikli medzi dvoma bratmi z národa Moravanov, totiž medzi Mojmírom a Svätoplukom, a ich ľuďmi veľmi vážne rozpory a sváry. Vyhrotili sa do takej miery, že ak by bol mohol jeden druhého dostať do svojej moci a zajať, odsúdil by ho na smrť. Keď sa to cisár a kráľ dozvedel, poslal markgrófa Liutbalda, grófa Ariba a bavorských veľmožov spolu s ostatnými svojimi vernými, aby pomohli, oslobodili a poskytli ochranu tej strane, ktorá doňho vkladala nádej a hľadala uňho útočište. Vyslané vojsko potom, ako sa len dalo, ohňom a mečom svojich nepriateľov pokorilo, spustošilo krajinu a všetkých pobilo. Ako osnovateľ tejto nesvornosti a porušenia mieru medzi spomínanými bratmi i ako udavač a zradca bol usvedčený gróf Aribo, ktorý konal z popudu svojho syna Isanrika. Z toho dôvodu bol hneď zbavený úradu, avšak krátko nato ho znovu získal.
Rok 899. Potom bola znovu zorganizovaná výprava a poprední Bavorov vtrhli so svojimi ľuďmi v zime odvážne a nepriateľsky na územia Moravanov. So silným vojskom spustošili ich kraje, a keď zhromaždili korisť, vrátili sa s ňou domov.
Krátko nato vpadli Bavori znovu smelo na pohraničné územia Moravanov, a čo sa dalo, ukoristili a vyplienili. Oslobodili aj chlapca Svätopluka, syna niekdajšieho vojvodu Svätopluka, a jeho ľudí z obkľúčeného hradiska, v ktorom boli uväznení. Samo hradisko potom zapálili a vyslobodených zajatcov z milosrdenstva odviedli so sebou do vlasti.
Medzitým však Isanrik čoraz opovážlivejšie upevňoval svoju moc proti záujmom kráľa. Kráľ to niesol s neľúbosťou a prikázal, pretože už bol chorý a slabý, loďstvom napadnúť mesto Mautern, v ktorom sa zdržiaval Isanrik, čo sa aj stalo. Najskôr sa síce staval na odpor, ale keď videl statočnosť a presilu kráľovského vojska, ktoré ho obľahlo a útočilo naňho, musel sa spolu so svojou manželkou a družinou vzdať cisárovi (a kráľovi).
Kráľ ho potom zveril do rúk stráží, aby dávali naňho pozor cestou do Regensburgu. On sa však bál trestu, dal sa na útek a uchýlil sa až k Moravanom. Ako predtým, tak aj teraz s ich podporou a pomocou uchvátil časť kráľovstva do svojej moci.
Keď zomrel pasovský biskup Engilmar, jeho stolec s kráľovským súhlasom zaujal - proti ustanoveniam otcov biskupov - akýsi Alaman Wiching, ktorého pápež predtým ustanovil za moravského biskupa. Krátko nato však bol proti vôli kráľa z biskupského stolca zosadený na základe kanonického rozsudku arcibiskupa Theotmara a ostatných jemu podriadených biskupov. Na jeho miesto bol súčasne za biskupa ustanovený Richar.
Rok 900. Bavori vtrhli cez Čechy, ktoré si pribrali ako spojencov, do kráľovstva Moravanov a tri týždne tu nivočili krajinu ohňom. Nakoniec sa vrátili bez akejkoľvek ujmy domov.
Medzitým však Avari, ktorí sa volajú Maďari, spustošili Itáliu a zabili pritom viacerých biskupov. V jedinej jednodňovej bitke zabili 20-tisíc Italov, ktorí sa im postavili na odpor. Sami sa potom vrátili tou istou cestou, ktorou prišli, pričom ešte spustošili väčšiu časť Panónie.
Potom ľstivo prosiac o mier, poslali svojich poslov k Bavorom, aby preskúmali onen kraj. To prinieslo, bohužiaľ, prvé zlo a pohromu, akú dovtedy nikdy v Bavorsku nezakúsili. Znenazdania totiž s nepriateľským úmyslom vtrhli s veľmi silným vojskom do kráľovstva Bavorov až za rieku Enžu tak, že zničili za jediný deň v okruhu 50 míľ ohňom a mečom všetko, čo im prišlo do cesty. Keď sa to dozvedeli západnejšie sídliaci Bavori, rozhodli sa - pohnutí bolesťou - vyraziť proti nim. Lenže Maďari sa o ich úmysle dozvedeli a vrátili sa aj s korisťou ta, odkiaľ prišli, teda do Panónie.
Medzitým však iná časť ich vojska vyrazila zo severnej strany Dunaja a začala pustošiť onen kraj. Len čo sa o tom dozvedel gróf Liutbald, ktorý ťažko znášal toto utrpenie, zhromaždil viacerých popredných Bavorov a v sprievode iba jediného, a to pasovského biskupa, sa prepravil cez Dunaj, aby ich (Maďarov) prenasledoval. A pustil sa s nimi hneď do boja, dôstojne a statočne s nimi bojoval a ešte dôstojnejšie nad nimi zvíťazil. Hneď v prvej bojovej zrážke sa kresťanom dostalo takej veľkej Božej milosti, že medzi zabitými a medzi tými, čo sa utópii; v Dunaji, sa nachádzalo 1200 zahubených pohanov. Z radov kresťanov našli iba jediného, čo zahynul na začiatku bitky. Po víťazstve, ktoré im zoslalo samo nebo, sa zišli na bojovom poli a veľmi nahlas vzdávali vďaku Bohu, ktorý zachraňuje tých, čo v neho veria. Potom naplnení veľkou radosťou z tohto víťazstva vrátili sa k svojim druhom, odkiaľ prišli. V tom čase urýchlene opevnili hradbou veľmi mocné mesto na brehu rieky Enže, aby chránilo hranice kráľovstva.
Rok 901. V Regensburgu sa konal všeobecný snem. Medzi inými ta prišli aj poslovia Moravanov a žiadali mier. Ten bol hneď bez meškania schválený a potvrdený prísahou. Potom boli z toho istého dôvodu vyslaní na Moravu biskup Richar a gróf Udalrik, ktorí v tom zmysle, ako to bolo v Bavorsku potvrdené, prísahou zaviazali samo knieža (Mojmíra II.) a jeho veľmožov, aby uzavretý mier zachovávali.
Medzitým však Maďari vtrhli do južnej časti ich kráľovstva a plienili Korutánsko.
Maďari vpadli do Korutánska a v bitke, ktorá sa odohrala v sobotu, boli porazení
V tom istom roku sa moravský vojvoda Mojmír a norický gróf Isanrik, ktor u neho našiel útočište, zmierili s kráľom Ľudovítom.
Rok 902. Maďari napadli územie Moravanov. V boji však boli porazení a dali sa na útek.
(Slovenský preklad podľa LUKAČKA, Ján: 7. Fuldské anály. In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice 1999, s. 154-166.)
http://www.ukm.ff.ukf.sk/slovania/index.php?str=pisomne-pramene-texty
mapa: http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Franks_expansion.gif
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára