.

piatok, 17. júna 2011

Súmrak Veľkej Moravy - povesť z 10. storočia

   Povesť z obdobia záverečnej fázy existencie Veľkej Moravy - zo začiatku X. storočia zachytil a vo svojej knihe Historické povesti zo Zvolenskej a Šarišskej stolice uverejnil JUDr. Radoslav Mandalík. S jeho súhlasom Vám túto výnimočnú a  zaujímavú povesť prinášame v plnom znení. Autorovi patrí veľká vďaka. Samostatný článok o hradisku bude taktiež uverejnený na našich stránkach.


"SÚMRAK VEĽKEJ MORAVY

Povesť zo začiatku X. storočia


Územie Zvolena bolo osídlené od najstarších čias. Výhodná poloha a prírodné danosti poskytovali vhodné podmienky na osídlenie už v praveku a staroveku. V múzeu sa nachádzajú cenné nálezy z doby kamennej, bronzovej i železnej, lužickej kultúry, z obdobia Keltov či pamiatky z doby rímskej. Slovanské osídlenie od 6. -7. stor. dokladajú viaceré archeologické nálezy slovanských sídel.
K dôležitým slovanským (veľkomoravským) sídlam na strednom Slovensku sa zaraďuje centrálne hradisko Priekopa vo Zvolene-Môťovej, výšinné (strážne) hradisko v neďalekej Detve-Kalamárke, ktoré strážilo dôležitú cestu z Poiplia do Zvolenskej kotliny i opevnené sídlisko Hrádok v Lieskovci.
Veľkomoravské obdobie patrí k najvýznamnejším úsekom našich najstarších dejín. O Veľkej Morave, silnom ranofeudálnom štáte, hovoria viaceré písomné pramene. Posledné zmienky o Veľkomoravskej ríši sú z r. 905 (údaj o trhu Moravanov v listine o raffelstatskom cle) a z r. 906 (porážka Uhrov Moravanmi).

Hradisko Môťová dnes


Predkladaná povesť ponúka pohľad na osudy vtedajších ľudí, obyvateľov jedného z hradísk, v širších súvislostiach zániku Veľkej Moravy.

Leto roku 907.

Nad hradiskom vo Zvolene svitá nový deň.
Strážcovia zaháňajú posledné zvyšky spánku. Kikiríkame kohútov prebúdza čeľaď, ktorá po krátkom osviežení začína s každodennou prácou. Vyhrabávajú ohniská, zakladajú oheň a pripravujú raňajky pre župana, jeho rodinu a ostatných obyvateľov hradiska. Onedlho je na hradisku rušno a živo ako obvykle. Za prácou sa poberá pekár, mäsiar i tesár. Aj z kováčskej vyhne o chvíľu počuť búchanie kladiva na nákove. Kováč podkúva kone, vyrába sekery, kosáky, nože, ale aj dýky a meče pre bojovníkov.
Župan Ratihoj prijíma hlásenie veliteľa stráže, skúseného muža, ktorý slúžil už pod jeho otcom. Správca referuje o stave zásob. V predchádzajúce dni prichádzali na hradisko obyvatelia osád, a tak ako každý rok odovzdávali predpísanú kniežaciu a županskú daň. Obilie, údené a solené mäso, ryby, masť, vosk či med. Zvolenský župan, tak ako pred ním jeho otec i dedo, je mocným pánom kraja. Toho roku bola dobrá úroda, sýpky a sklady na hradisku sú plné po samý vrch.
Spoločne s veliteľom Turom obchádza župan valy a kontroluje dokončenie opevňovacích prác. Hradisko je dobre chránené mohutnou priekopou, zo severu riekou Slatinou. Spevnené valy s palisádou zadržia aj prípadný útok Uhrov. Župan neskrýva spokojnosť.
Na priestranstve pod hradiskom sa zhromaždili mladí bojovníci a cvičia sa v narábaní so zbraňami. Prizerá sa im skupinka starších skúsených vojakov. Junáci s mečmi, štítmi a bojovými sekerami striedavo útočia a bránia. Ďalší hádžu kopije a strieľajú z luku do terča. Župan s veliteľom sa pri nich na chvíľu pristavia. S úľubou hľadia na výkony najlepších- županovho najstaršieho syna Milotu a jeho najvernejšieho priateľa, veliteľovho syna Svatoša. Milota bol istý čas vychovávaný na kniežacom dvore v Nitre. Obaja boli predminulého leta prijatí do vojenskej družiny. Medzi chlapcami si v streľbe z luku dobre počína aj županov mladší syn Levoslav, ktorý len nedávno podstúpil obrad postrižín.
Strážca z veže pri bráne poobede hlási príchod kupcov.
O chvíľu vchádza cez bránu hradiska neveľká kupecká karavána. Po krátkom privítaní kupci na nádvorí rozkladajú a ponúkajú svoj tovar. Županova žena Slávená s dcérou, mladučkou Zorou, a družkami nadšene prezerajú drahocenné látky a ozdoby z ďalekých končín. Bojovníci poťažkávajú v rukách meče a dýky so zdobenými rukoväťami, zhotovené majstrami až v Byzancii. Za tovar požadujú kupci dobré kožušiny, ale nepohrdnú ani vecami z vojnovej koristi. Na nádvorí je rušno, sem-tam počuť smiech a prekárame. Medzi ľuďmi však predsa cítiť akúsi neistotu. Ani kupci sa nechystajú prenocovať. Usmievajú sa, na otázky, či cestou nevideli cudzích bojovníkov, neodpovedajú. Ponáhľajú sa vraj za ďalším obchodom do Čiech a k Baltu.
 Ratihoj sa vracia do rozľahlého zrubového domu, slúžiaceho ako príbytok župana a jeho rodiny. Sála je vyzdobená kožušinami, jeleními parohmi a diviačími klami. Uprostred veľký dubový stôl, kamenné ohnisko a županov drevený stolec. Županovu tvár zastierajú chmáry.
Ríša je v ohrození!
Len pred niekoľkými rokmi, po ťažkých bojoch s Nemcami, uzavrel knieža Mojmír mier. Teraz je tu nový nepriateľ. Uhri, kočovné kmene z východu. Pohraničné jednotky s nimi zviedli doteraz ťažké, ale úspešné boje. Dnes je však nebezpečenstvo väčšie ako kedykoľvek predtým. Uhri dobyli a zničili viaceré hradiská a osady, obsadili Potisie, Zadunajsko a valia sa nezadržateľne na západ. Správy o tom prinášajú utečenci, ktorým sa podarilo uniknúť smrti či otroctvu. Hranica ríše sa posunula takmer až k Hronu. Z toho dôvodu sú neustále v spojení so susednými veľmožmi a vladykami. Najlepšie vzťahy má Ratihoj s Rastislavom, vladykom z neďalekej Kaľamárky, s ktorým je už aj rodinne spriaznený. Ratihojov syn Milota sa totiž zahľadel do Rastislavovej mladšej dcéry Lady. Na jar oslávili ich svadbu. Koľko vtedy zjedli pečeného mäsa a vypili dobrej medoviny! Lada je teraz v požehnanom stave.
Ustaraný župan pred blízkymi len ťažko skrýva obavy. Vo svojom živote bol svedkom radosti i nešťastia, slávnych Svätoplukových víťazstiev, ale i bratovražedného zápasu kniežat, jeho synov. Nesie zodpovednosť za svoj ľud, pričom jeho verná manželka Slávená mu je oporou.
Jeho obavy sa naplnili. Na hradisko onedlho dorazil posol s výzvou pre Ratihoja. Knieža Mojmír zvoláva vojsko proti nepriateľom. Každý veľmož, župan a vladyka je povinný bezodkladne sa dostaviť s čo najväčším počtom ľudí na zhromaždisko kniežacieho vojska do Nitry.
Ratihoj nečaká. Podľa povinnosti spolu s veliteľom urýchlene zostavuje oddiel. Medzi bojovníkov zaraďuje aj Milotu a Svatoša. Pripravujú výzbroj a zásoby pre mužov a kone. Len málo vojakov zostáva doma. Ochranu hradiska počas svojej neprítomnosti zveruje župan veliteľovi Turovi. Starešinom osád nariaďuje prihotoviť záseky na cestách a horských priechodoch. V prípade núdze nech sú ľudia pripravení ukryť sa v horách.
Nastáva čas odchodu. Ratihoj s Milotom sa lúčia s rodinou. Pani Slávená s dcérou Zorou a Lada len s námahou zadržiavajú slzy. Mladší Levoslav s hrdosťou pozerá na odchádzajúcich. Svatoš a Zora si vymieňajú krátky pohľad svedčiaci o utajovaných citoch. Starý veliteľ Tur dobre pozná svojho syna. Okrem neho si doposiaľ nik nevšimol rodiaci sa vzťah mladých ľudí.
Každému je zrejmé, že ide o osud ríše, o budúcnosť. Oddiel na čele so županom sa pred bránou spája s mužmi vedenými Rastislavom a Milošom, vladykom z blízkeho Lieskovca. Podľa dohovoru rodiny vladykov vedno vyčkajú ich návrat vo Zvolene. Po ceste sa k oddielom majú pripojiť skupinky mužov, slobodných obyvateľov okolitých osád, ktorí pôjdu pešo.
Ozbrojenci miznú v diaľke.
Pre tých, čo ostali doma, plynú nasledujúce dni pomaly. Čeľaď sa zaoberá každodennou prácou, remeselníci výrobou predmetov dennej potreby. Rybári chytajú ryby. Roľníci zvážajú z polí slamu. Pastieri vyháňajú dobytok na pašu. Pani Slávená spolu so starým veliteľom pevnou rukou usmerňujú život na hradisku. Vedno s rodinami vladykov Rastislava a Miloša sa modlia za návrat bojovníkov.
 Uplynuli dva týždne. O kniežacom vojsku niet žiadnych správ. V jeden deň prechádza po hradskej zástup ľudí. Pani Slávená s veliteľom' a dvoma vojakmi niekoľkých z nich zastavia, ponúknu chlebom a vodou. Neznámi prichádzajú z osady od Dunaja. Sú vyľakaní. Hovoria, že je všetkému koniec. Diví Uhri vraj zaplavujú celý kraj. Oni utekajú ďalej na sever do bezpečia.
Správa o nešťastí sa žiaľ onedlho potvrdila.
Strážca spozoroval návrat bojovníkov. Nebol to víťazný návrat. Z mužov, ktorí prednedávnom odišli s Ratihojom, Rastislavom a Milošom, zostal len zlomok. Takmer všetci sú ranení. Jeden má šípom poranené plece, druhý rozťatú tvár, ďalší za sebou vlečie poranenú nohu. Jeden z vojakov vedie koňa, ktorý ťahá napochytro zhotovené nosidlá. Na nich leží doráňaný župan Ratihoj. Aj v bezvedomí v ruke zviera svoj meč. Pani Slávená s dcérou pribehnú k nosidlám. Všetci vchádzajú do hradiska. Župana ukladajú v dome na lôžko a prikryjú medveďou kožušinou. Ženy sa starajú o bojovníkov, núkajú im jedlo, vodu, ošetrujú zapálené rany. Stalo sa, čoho sa obávali. Bojovníci zvestujú porážku! V opatere manželky a dcéry precitá večer župan Ratihoj. Z kedysi silného muža je zlomený človek. Žien sa zmocňuje zlá predtucha. Konečne je Ratihoj schopný vyrozprávať, čo sa stalo. Kniežacie vojsko je porazené! Niektorí nitrianski a moravskí veľmoži sa svojvoľne nedostavili k vojsku. S Uhrami sa stretli v bitke na juh od Dunaja. Nepriatelia boli v presile. Na rýchlych koňoch útočili zo všetkých strán, vystreľovali šípy a znovu akoby ustupovali. Časť veliteľov neuposlúchla príkazy kniežaťa. Hnali sa za nepriateľom, ktorému sa podarilo ich odrezať.  . Oslabené a rozdelené kniežacie vojsko podľahlo. Knieža Mojmír, jeho družina a veľmoži zahynuli. Časť kniežacích bojovníkov sa uchýlila za múry akejsi starej pevnosti. V statočnom boji s presilou padol vladyka Rastislav, vladyka Miloš aj Milota so Svatošom. Obaja bojovali až do konca, chrániac jeden druhého. Veľa kočovníkov padlo pod údermi ich mečov. Nedokázal tomu zabrániť. Len jemu a pár mužom sa podarilo zázrakom prebojovať a okľukami dostať domov.
Po týchto slovách sa prítomní neubránili slzám. Rastislavova a Milošova rodina prišla o otca a ochrancu. Župan a pani Slávená o najstaršieho syna a dediča. Mladučká Lada ovdovela a jej nenarodené dieťa prišlo o otca. Veliteľ Tur stratil jediného syna.
Na hradisku zavládol smútok. Ženy a matky horekujú nad stratou blízkych. Neistota a strach bol taký veľký, že všetci chodia ako bez duše. Na tretí deň po príchode bojovníkov, za prítomnosti kňaza, sa pri kríži pomodlili za spásu duše mŕtvych, ktorých nemohli ani pochovať. Rastislavova a Milošova rodina sa po smútočnom obrade vrátili domov.
Utečencov pribúda každým dňom. Niektorí z nich majú na vozoch naložený majetok, väčšina z nich nemá nič. Časť utečencov sa usadzuje pri hradisku, v Budči a blízkych Rybároch.
Leto pomaly končilo. Napriek nešťastiu, ktoré ich postihlo, bolo treba žiť. Župan Ratihoj sa pozviechal z rán. S veliteľom Turom doplnili posádku hradiska o mužov z osád. Podľa správ Uhri spustošili viaceré kraje i sídelné mesto Velehrad. Niektorí veľmoži a vladykovia sa vraj podriadili cudzím náčelníkom.
Skončili jesenné práce na poliach. Podarilo sa zhromaždiť dostatok dreva na kúrenie a krmiva pre dobytok na zimu. Uplynula aj jeseň. V decembri sa ohlásila nezvyčajne tuhá zima. Všetko zapadlo snehom. Ľudia takmer nevychádzali z obydlí. Smútok obyvateľov hradiska prekryla radostná udalosť. Uprostred zimy sa Lade, vdove po Milotovi, narodil syn ako buk. Pri krste mu dali meno po otcovi.
Starému veliteľovi Turovi daroval župan za jeho verné služby osadu neďaleko Zvolena, ktorú i dnes Turovou nazývajú.
Ratihojovi a jeho žene Slávené sa po narodení vnuka akoby vrátila predchádzajúca radosť. Nikto nevie, čo prinesie budúcnosť. Z mladšieho syna Levoslava čoskoro vyrastie švárny a mocný junák, dôstojný nástupca svojho otca. Županov rod bude ďalej žiť.
Roku 907 sa odohrala pri Bratislave „veľmi nešťastná" bitka, v ktorej starí Maďari porazili Bavorov. Veľkomoravské vojsko Mojmíra II. sa v tejto súvislosti už nespomína. V tomto roku zomrel knieža Arpád, zakladateľ budúcej kráľovskej dynastie. Niekedy v r. 906-907 došlo pravdepodobne aj k rozhodujúcej bitke Mojmírovcov a starých Maďarov. Podľa tradície zaznamenanej kronikárom Šimonom z Kézy v 13. stor. sa tak mohlo stať na juh od Komárna, v Bánhide, v dnešnej Maďarskej republike.

Ústredná kniežacia moc, a tým aj Veľkomoravská ríša, zaniká. Staromaďarské družiny spustošili časť Veľkej Moravy a pokračovali v koristníckych výpravách do Východofranskej ríše. V oblastiach na sever od obsadených území pokračoval ďalší (poveľkomoravský) vývoj. Tak tomu
bolo aj v oblasti stredného Pohronia. Po porážke pri Lechu neďaleko Augsburgu roku 955 prechádzajú starí Maďari na iný spôsob života a trvalé sa usadzujú v Karpatskej kotline. Severnejšie a hornatejšie kraje Slovenska sú postupne začleňované do nového uhorského štátu vznikajúceho na základoch predchádzajúcej štátnej organizácie.
Ešte v 10. stor. bolo na hradisku Priekopa pri Môťovej vybudované mohutné opevnenie. Po zániku hradiska vil. stor. preberá jeho funkciu väčšie centrum-hrad Starý Zvolen."

Mandalík, Radoslav: Historické povesti zo Zvolenskej a Šarišskej stolice. - 1. - Michalovce : Renomé ISBN 978-80-969368-2-3 (viaz.)

4 komentáre:

  1. Napíšte lepšie, radi zverejníme !!!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. moderny pokus o akoze "povest", to slovo povest moze ludi mylit, ze to je dobova povest a to nie je zdaleka

    OdpovedaťOdstrániť