Oblasť Bielych Karpát bola osídlená človekom už v dobe kamenej, pretože sú územím s náleziskami vhodnej suroviny na výrobu štiepaných kamenných nástrojov. Neskôr - v mladšej a neskorej dobe bronzovej až halštatskej (1 200-700-500 rokov pred n. l.), nastáva v tomto regióne rozmach budovania hradísk a sídlisk lužickej kultúry. Hradiská lužickej kultúry využívajúce prírodné danosti ochrany pred nepriateľom bývajú opevnené mohutnými valmi. Príkladom je hradisko v Zemianskom Podhradí z neskorej doby bronzovej, opevnené valom s drevenou komorovou konštrukciou, ktoré bolo vybudované v troch fázach. Z tohto obdobia pochádza zaujímavý nález - nádherný exemplár ružicovej spony so štylizovanými vtákmi. Je to náročný výrobok pravekého remeselníka, vyrobený pre honosný odev náčelníka, alebo inej významnej osoby.
V neskorej dobe laténskej (100-0 rokov pred n. l.) sú keltským obyvateľstvom často využívané výhodné polohy lužického osídlenia napr. v Zemianskom Podhradí, Dolnej Súči, Vršatskom Podhradí, Mikušovciach, Krivokláte, Lednici. Pre oblasť Bielych Karpát je v čase osídlenia historických Keltov spoločná púchovská kultúra, ktorá popri domácej zložke obsahuje prvky keltskej, po zlome letopočtu aj rímskej civilizácie.
Slovania po svojom príchode na naše územie využívali niektoré praveké výšinné polohy, napr. v Zemianskom Podhradí - polohy Pod Hrádky, Martákova skala, Bašta, alebo v Hornom Srní- poloha Ostrá hora. Znova boli osídlené v 9.—10. stor. Mladšie sídliská a ojedinelé nálezy z 11. až 12. stor. vo Vrbovciach, Novej Bošáci, Lubine-Hrnčiarovom sú dokladom kontinuity slovanského osídlenia po zániku Veľkej Moravy.
V tomto článku sa budeme venovať hradisku Martákova Skala, nachádzajúcemu sa v Bošáckej doline. Hradisko preskúmal ako prvý v 19. storočí slovenský bádateľ, vedec, botanik, polyhistor, národopisec, historik, archeológ, spisovateľ, etnograf, národný buditeľ Jozef Ľudovít Holuby. V článku ktorý vyšiel v časopise Slovenské pohľady, ročník VII. z 25. okt. 1887, strana 217 — 221 uvádza, že „pod Baštou zase je Marťákova skala, posledný to do Bošáckej doliny vyčnievajúci výbežok hrebeňa Hradištných Vŕškov a Bašty. I Marťákova skala (Marťákovou zvaná preto, že v jeho blízkosti od dávnych časov rodina Marťákovská — ešte teraz v Zem. Podhradí žijúca — má lúky a kopaničné role) od juhu a západu bola trojnásobným násypom ohradená, kdežto od severu a východu je temer neprístupná a strmo spadajúca. V násypoch týchto rozkopaných našli sme asi 30 železných šípov (z nichž viac než polovicu sme rozdali), ulomenú špicu piky, dve ostrohy, 5 srpov, jednu peknú sponku (fibulu), jedno šidlo a mnoho rozličných kúskov železa, ale žiadneho bronzu, dakoľko presleňov z hliny pálenej, veľmi veliký paroh jelení zlomený, menší paroh na konci zaostrený a jeden nakrivený roh (či z vola?). Jeden mosadzný preš, jehož matka končí sa prelamovanou, na štyroch stĺpikoch stojacou, lampášiku podobnou, gotickou ozdobou, ktorý som tam vykopal, nedá uhádnuť teraz: načo vlastne kedysi slúžil? I tu v násypoch Marťákovej skaly hojnosť hrubých črepov sme vykopali, z ktorých sa na obrovské rozmery celých nádob dá zatvárať. Také hrnce nebolo možno upotrebiť k vareniu, ale ani za popolnice neslúžili, ale snáď na obilie alebo na opatrenie tekutín mohli byť upotrebené. Dosiaľ sa nám nepodarilo nikde celého hrnca vykopať. I na Marťákovej skale napadne hneď každému, že najviac črepov a železných nástrojov v samých násypoch sa nachádza, tak že sa zdá, jakoby tie násypy novšieho pôvodu boli, jestli nechceme dopustiť, že domy práve na tých násypoch stáli.
Na lúke, u päty Marťákovej skaly od západu, je priehlbina, o ktorej povesť hovorí, že tam bola studňa, do ktorej za starodávna boli zvony zasypané, ktoré — vraj — ešte aj za našich časov na pravé poludnie zvoniť počuť. Priehlbinu tú sme asi na 2 stupne hlboko nakopali a z nej vyhádzali pálenú hlinu a menšie kusy črepov. Možno, že to bola cisterna, lebo tak na suchej vápenatej pôde sotva by sa jim bolo chcelo tak hlbokú studňu kopať, až by sa boli vody nadostač dokopali, keď pod samou Marťákovou skalou v dolinke Rešetárovca potôčik dosť vody dáva. Ďalej, asi na 25 krokov od tejto priehlbiny k juhozápadu, je malý, patrne nasypaný kopec, obrastený dubami. I p. profesor Könyöki a barón Mednyanszky, ktorých som na ten štvorstranný, asi 40 štvorcových siah pokrývajúci, u vrchu zrovnaný kopec, doviedol, poznali hneď, že je nasypaný, o čom sme sa aj kopaním presvedčili.“
Dnes vieme, že hradisko na Martákovej skale vybudoval ľud lužickej kultúry, ďalej poloha bola osídlená v laténskej dobe keltským obyvateľstvom, v rímskej dobe sa tu bezpochyby zdržiavali germánski Kvádi a následne v období raného stredoveku – v 9. až 11. storočí ju obývali naši slovenskí predkovia, ktorí po sebe zanechali nielen množstvo keramiky, ale aj významné kovové predmety, z ktorých žiaľ väčšinu vykradli v minulosti detektoristi. Ako bude nižšie uvedené, nie všetci si však nechali svoje nálezy pre seba (alebo pre solventných kupcov v zahraničí) a umožnili aj ich zadokumentovanie a publikovanie archeológom, čo len dokazuje, že nie všetkých detektoristov je potrebné hádzať do jedného vreca.
Okrem nálezov, ktoré sa podarilo nájsť Holubymu poznáme z lokality zaujímavý keltský depot železných predmetov z neskorej doby laténskej. Depot bol nájdený na úpätí jedného z útesov Martákovej Skaly v roku 1987 a pozostával z masívnej železnej sekery s obdĺžnikovou tuľajkou, veľkého dláta a noža. Všetky tri objekty patria k najčastejším a funkčne pomerne univerzálnym typom nástrojov. Sekera a dláto boli použité hlavne v ťažbe dreva, nôž bol určený predovšetkým pre domáce použitie alebo ako zbraň v prípade lovu a boja. Analýza ukázala, že predmety boli vyrobené a zakopané v neskorom laténskom období, najskôr na prelome dvoch posledných storočí pred naším letopočtom .
Jedným zo zaujímavých pozostatkov po germánskych Kvádoch žijúcich na Martákovej skale je bronzová jednodielna spona so štvorzávitovým vinutím a hornou tetivou. Má pravidelný oblúkovito vyklenutý lúčik, strechovite hranený. Metopovite zdobená, do hrotu vybiehajúca nôžka má rovno useknutú pätku. Je 6,7 cm dlhá. Spony tohto typu boli rozšírené v mladšej dobe rímskej najmä v juhozápadoslovenskej kvádskej oblasti. Frekventujú však aj v oblasti s pôvodnou púchovskou kultúrou. Osídlenie Martákovej skaly Kvádmi potvrdzuje doterajšie poznatky historikov o tom, že Kvádi v istom období či už z vojensko-strategických dôvodov, alebo z núdzových (refugiálnych) dôvodov obsadzovali opustené výšinné hradiská starších kultúr.
O tom, že Martákova skala sa radí aj k slovanským hradiskám vypovedajú okrem keramického materiálu aj zaujímavé kovové nálezy, ktoré boli nájdené detektoristami a následne vedecky publikované v odbornej literatúre Dr. Titom Kolníkom. Jedná sa o železné kovanie – prevliečku s dlhým oválnym pútkom a obdĺžnikovitou upevňovacou doštičkou s dĺžkou 101 cm. Vonkajší oblúk pútka má trojnásobné rebrovanie v troch zoskupeniach. Slovanský kováč, ktorý ich vyrobil, tu pri stvárňovaní ozdobných vzorov používal viaceré ozdobné techniky, pri ktorých dômyselne pracoval so striedaním svetla a tieňa. Táto prevliečka preukazuje prítomnosť príslušníkov vládnucej vrstvy na hradisku, pretože slúžila ako súčasť luxusnej ozdobnej súpravy na upevnenie meča k opasku. Nález Kolník datuje do 1. polovice 9. storočia – tzn. do obdobia Nitrianskeho kniežatstva (blatnicko-mikulčický horizont).
Ďalším významným slovanským nálezom – od toho istého detektoristu – je masívne železné zubadlo s rovnými postrannicami Ramená zubadla sú štvorhranne profilované (so štvorcovitým prierezom), s charakteristickým zhrubnutím v strede a zlomom nad uškom pre postrannicu. Postrannice sú na koncoch nepatrne zhrubnuté, od stredovej časti sú oddelené žliabkami obojstranne zvýrazneným vývalkom. Maximálne rozpätie zubadla je 21,3 cm. Zubadlo patrí k typu I. typologickej schémy A. Ruttkaya. Kolník zdôrazňuje, že v prípade tohto zubadla, podobne ako pri viacerých ďalších (napr. Pobedim) sa jedná o výrobok slovenského kováča a dokazuje vysokú vyspelosť kováčskeho umenia na Slovensku už začiatkom 9. storočia. Rezonujú v ňom tiež vplyvy franského umenia z tzv. karolínskej renesancie. Pôvodne tvorili súčasť výstroja jazdca, reprezentanta domácej slovenskej šľachty.
Tieto nálezy zaraďujú Martákovu skalu medzi významné strážne slovanské hradiská. Dalo by sa uvažovať, že tvoril obrannú funkciu Nitrianskeho kniežatstva voči Moravskému, pričom aj toto hradisko zdôrazňuje dôležitosť priesmykov v Malých a Bielych Karpatoch v období raného stredoveku.
A záverom uvádzam jednu povesť, vzťahujúcu sa na Martákovu skalu, ktorú tiež zachytil Holuby vo svojom článku. „Povesť hovorí, že Hradiská a Marťákova skala (o ktorej niže bude reč) obývané boli obry. Raz obrovské dievča oráča s pluhom i zápražou zobralo do zástery a zanieslo si ho sťa hračku do „zámku“. Táto povesť je rozšírená i u Nemcov. Hrad ten mal aj brány, a dakde sa nachodia tam aj pivnice naplnené poklady. Dľa inej povesti stálo na Hradiskách mesto obry obývané, ktoré sa ale prepadlo. Bolo to tak dávno, keď ešte celá Bošácka dolina až po Bohuslavice na Považí, hlbokým jazerom bola. Na každý pád je to pamätné, že sa v povedomí ľudu, ač i len temno a hmlisto zachovalo; že na Hradiskách v pradávnej dobe veliká osada stála!“
Spracoval:Orgoň
Titus Kolník: Nové pozoruhodné nálezy zo Zemianskeho Podhradia, Štúdijné zvesti AU SAV 33, 1999
VELIAČIK, Ladislav. Depot železných nástrojov z doby laténskej zo Zemianskeho Podhradia-Martákovej skaly. Štúdijné zvesti AU SAV 47/2010
Jozef Ľudovít Holuby: Náleziská starožitností v Bošáckej doline v juhozápadnom kúte Trenčianskej stolice, Slovenské pohľady, ročník VII. z 25. okt. 1887, strana 217 — 221.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára