.

streda, 23. januára 2013

Ladce/Tunežice/Nozdrovice


Hradište v Nozdroviciach zasahuje aj do chotára Tunežíc a občas sa uvádzajú aj ako Ladce, či Košeca, no je to stále jedno hradisko o ktorom sa vie už veľmi dávno. Od tridsiatych rokov 20. st. sa tu nachádzajú črepy z nádob púchovskej kultúry, ktoré sa dostali aj do Slovenského národného múzea v Martine k prof. Vojtechovi Budinskému - Kričkovi (vtedy užíval meno Budaváry). Opakované prieskumy Šarloty Križanovej na tomto opevnení opäť priniesli bohaté nálezy keramiky púchovskej kultúry. Našla ich na viacerých miestach, v hĺbke 90 cm v silnej kultúrnej vrstve, premiešanej črepmi a zvieracími kosťami. Črepy pochádzali najmä z nádob s drsným povrchom, vyrobené vo voľnej ruke a zdobené zvislými ryhami tzv. hrebeňovaním. Našli sa však aj zlomky veľmi jemnej, na hrnčiarskom kruhu vyrobenej keramiky, ako aj črepy z grafitových nádob a jedno rozbité hlinené závažie ihlancovitého tvaru.


Prasleny (zotrvačníky z vretien) a závažie sú dôkazom spracovania tkanín a výroby látok na jednoduchých krosnách, aké sa podarilo zrekonštruovať pri výskume Liptovskej Mary. Ich repliku možno vidieť tiež v expozícii púchovskej kultúry v Púchove. Pokiaľ sa prasleny používali na konci vretena, na ktoré sa namotávala vyrobená priadza, hlinené závažia slúžili na napínanie osnovy na krosnách, aby utkaná látka bola pevná.

Dobre viditeľné hradisko na mape 2. vojenského mapovania z 19. storočia

Aj pri neskoršom výskume Hradišta v Nozdroviciach a jeho blízkeho okolia sa našli ďalšie úlomky nádob. Najmä výrazné okraje grafitových sitúl, črepy grafitových nádob zdobených hrebeňovaním, črepy z veľkých mís s okrajmi zahnutými dovnútra, črepy zdobené plastickým ornamentom v tvare polmesiaca a iné. Sídlisko nachádzajúce sa na západnej, juhozápadnej a juhovýchodnej strane opevnenia patrí k najväčším sídliskám púchovskej kultúry na severozápadnom Slovensku. Zrejme malo dlhé trvanie, najmenej počas celého 1. st. p.n.l. až do prvých desaťročí nového letopočtu, keď bolo spolu s hradiskom zničené počas vpádu Germánov. Práve Germáni zapríčinili prerušenie vývoja púchovskej kultúry v období jej najväčšieho rozmachu. Už v 2. polovici 1. st. nášho letopočtu až do konca 2. st. sa územie púchovskej kultúry významne zmenšilo. Počet archeologických lokalít z tohto obdobia oproti predošlému bol v pomere asi 1:4. Z hradísk sa využívali už iba niektoré, predovšetkým Púchovská Skala a ďalšie menšie opevnenia, kde sa podarilo objaviť aj pamiatky zo staršej doby rímskej. Medzi menšie sídliská, ktoré mohli prežiť vpád Germánov, možno azda zaradiť aj lokalitu v Hloži pri kameňolome (druhom od Beluše), v doline vedúcej k Mojtínu. Okrem bežných črepov púchovskej kultúry z grafitových nádob, mís so zatiahnutým okrajom, boli tu aj zlomky na kruhu točených nádob a časti hlinených zásobníc so širokým plochým okružím.


Unikátnym nálezom však bola až úplne celá malá nádoba súdkovitého tvaru, vyrobená vo voľnej ruke a zdobená výnimočným ornamentom v podobe pásu lístkov rôznej veľkosti pri ústí hrnca. Tento nález nemá zatiaľ obdoby v našom prostredí a možno ho azda preto považovať za výnimočný predmet, slúžiaci ku kultovým obradom. Zvlášť pozoruhodné je aj to, že nádobka sa našla celá, neporušená, čo na sídliskách púchovskej kultúry nebýva. Určitou zvláštnosťou je aj smolovitý náter na vonkajšej stene črepu veľkej zásobnice, ktorý slúžil nielen k dekorácii, ale najmä k väčšej nepriepustnosti, ak by bola v zásobnici tekutá potrava. Tento spôsob úpravy povrchu nádob sa v prostredí púchovskej kultúry objavuje dosť často a zdá sa, že tu ide o využívanie jedného zdroja prírodného asfaltu v Strednej Európe, ktorý sa nachádzal v Nezbudskej Lúčke pri Varíne (okr. Žilina), ale v 20 a 30 rokoch 20. st. bol úplne vyťažený. Teraz je tam iba hlboké jazero (20 m) s čistou, ale veľmi studenou vodou. Smolovitý náter sa vyskytuje často, preto bol asi využívaný už v ml. dobe železnej.


Zdá sa, že zánik púchovskej kultúry koncom 2. st. n.l. po odvlečení Kotínov do Panónie, je potvrdený aj prenikaním Germánov z juhozápadného Slovenska na sever, do vyprázdneného priestoru. Dôkazom toho je aj germánske, kvádske sídlisko objavené v Beluši, v polohe Pechová, kde sa preskúmali nielen germánske obydlia, ale i pec na vypaľovanie keramiky. Na základe dobre datovateľných nálezov (najmä bronzových spôn) je sídlisko zaradené na rozhranie 2. a 3. st. n.l.
Ďalšim príkladom prenikania Germánov na severozápadné Slovensko je žiarový hrob v Ilave, v ktorom sa našla dvojkónická nádobka, zdobená výraznými ryhami, časť veľkej zásobnice, zdobenej hustými vlnovkami, ale aj železný hrot oštepu s krídelkami, železná bodka (kovanie dolnej časti násady oštepu) a veľký železný krúžok. Nieje preto zvlášť prekvapujúce, že aj železná dýka rímskeho dôstojníka, zvaná pugio, z Tuchyne, sa našla tak hlboko v barbariku. Zrejme je dôkazom pohybu rímskych légií až v tejto oblasti, či už v súvislosti so spomínaným premiestnením Kotínov do Panónie, prípadne v súvislosti s obsadením karpatských priesmykov, ktoré nariadil po víťazných bitkách légií na rozhraní rokov 179 až 180 rímsky cisár Marcus Aurelius, aby zabránil úteku Kvádov na sever k ich súkmeňovcom.

Osídlenie z ďalších období máme doložené až veľmi neskoro, i keď na druhej strane Váhu sa nachádzajú sídliská aj z mladšej doby rímskej i z doby sťahovania národov (5. a 6. st. n.l). V najbližšom okolí Ladiec sú doteraz známe až najstaršie slovanské nálezy z 8. a 9. st. Predovšetkým územie susedného chotára Beluše je doslova posiate slovanskými mohylníkmi, kde sa najmä v 50. a 60. rokoch 20. st. zistilo na siedmich miestach do 85 mohýl. Výskumy v polohách Koscelišče (34 mohýl) a Garové (25 mohýl) priniesli aj nálezy zbraní, ktoré používali slovanskí bojovníci k obrane tohto územia. Ide o známu veľkomoravskú sekeru bradaticu, ktorá má vedľa otvoru pre násadu aj vysoké trny, ostne, pre lepšie upevnenie sekery na porisko. V skúmaných hroboch sa našli aj zlomky železných nožov a samozrejme aj črepy z rozbitých nádob. Priamo z územia Ladiec pochádza iba jeden železný hrot oštepu, ktorý sa našiel v riečisku Váhu. Je uložený v zbierkach Slovenského národného múzea v Martine. Avšak podľa chronológie vypracovanej prof. A. Rutkayom DrCs. môže pochádzať z obdobia slovanského osídlenia tohto územia, pričom doba jeho používania spadá do časového horizontu od 9. do 11. st. Celková dĺžka hrotu je 23 cm, má úzky list a dlhšiu tuľajku pre osadenie násady. Aj medzi črepmi púchovskej kultúry, získanými z kameňolomu v chotári Hlože, sa objavil zlomok slovanskej nádoby, zdobený vodorovnými zväzkami jemných rýh, ktorý podľa tohto výzdobného prvku môžeme datovať do 9. st. Preto je zrejme len otázkou času, kým sa podarí nájsť aj presvedčivejšie dôkazy o osídlení chotára Ladiec i v slovanskom období.

Poklad mincí z Nozdrovíc

Najdôležitejším príspevkom k poznaniu a najmä rozšíreniu územia používania mincí typu Divinka je poklad, ktorý našli hľadači pokladov na Hradišti pri Nozdroviciach. Obsahoval viacero typov mincí, medzi ktorými bolo aj 10 či 12 kusov typu Divinka. Okrem nich sa tu objavili ešte i dve tetradrachmy typu Veľký Bysterec o vysokej hmotnosti v kvalitnej razbe. Nálezy dobre reprezentujú mincovníctvo severoslovenského kultúrneho prostredia v 1. st. p.n.l. Podobné mince sa už našli aj na viacerých lokalitách púchovskej kultúry a dokonca jeden z exemplárov nájdených na Hradišti pri Nozdroviciach má na averze náznak nápisu CA, ktorý sa ako CAT vzácne vyskytuje na niektorých ďalších nálezoch. CAT sa vysvetľuje ako skratka mena Kotínov, považovaných za hlavných predstaviteľov púchovskej kultúry. Ich migráciou do Panónie koncom 2. st. n.l., počas markomanských vojen, zanikla aj samotná púchovská kultúra.

Tetradrachmy typu Velem sa donedávna na Slovensku vôbec nevyskytovali. Okrem nálezu z Hradišťa sa nedávno objavili dva podobné exempláre aj na hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach a jeden v Hubine okres Piešťany, tiež v polohe Hradiště. Tieto nálezy hovoria o významných kontaktoch severozápadného Slovenska s keltským hradiskom vo Velemszentvide v severozápadnom Maďarsku v 2. polovici II st. p.n.l. Drobná strieborná minca s obrazom podobným mušli je v nálezoch na našom území zatiaľ jedinou tohto druhu. Podobný nález, nie je však totožný, pochádza ešte z českého oppida v Stradoniciach. Je možné, že aj minca nájdená na Hradišti pri Nozdroviciach Dochádza z prostredia keltských Bojov, ktorí zaujali veľké územie dnešného Česka a nakoniec, s veľkou pravdepodobnosťou, sa podľa ich mena nazýval aj priestor Bojohemum - Bohemia. Vybudovali tu mohutné hradiská, ktoré sa podľa ich pomenovania G. I. Ceaserom začali nazývať oppidami.

Úplne unikátnym nálezom na hradiskách púchovskej kultúry je ale minca kmeňa Eraviskov, panónskeho kmeňa Keltov, ktorí žili v období neskorého laténu a začiatkom staršej doby rímskej v priestore ohybu Dunaja. Mince razili asi v kmeňovom sídle v polohe Tabán, na území dnešnej Budapešti koncom 2. polovice 1. st. p.n.l. Už pred rokom 1870 sa celý poklad týchto mincí našiel v Rajeckej Lesnej pri osade Trstená, ale žiaľ, počas vojny sa stratil v Zemskom múzeu v Brne, kde bol pôvodne uložený. Na minciach je zreteľne vyrazený nápis RAVIT - RAVIS, čo je vlastne skratka mena Eraviskov.

Ako už bolo spomenuté, najdôležitejším súborom z pokladu na Hradišti pri Nozdroviciach je 10 až 12 mincí typu Divinka. Zrejme sa jedná zatiaľ o najväčší počet týchto mincí aj keď nevieme povedať, či sa pri iných akciách hľadačov pokladov nenašli podobné. Napríklad aj v Udiči v polohe Klape alebo v Žiline - Vraní na opevnení Rochovica, odklial' máme pozitívne zistené, že sa tu keltské mince našli, ale sa dostali do zahraničia a skončili v súkromných rukách. Mince typu Divinka sú veľmi podobné tzv. pražským kvinárom, ktoré sa razili v polovici 1. st. p.n.l. a ich nálezy sa koncentrujú najmä na území Prahy akebo na veľkom keltskom oppide v Stradoniciach. Zastúpené sú aj na území Nemecka. Tie však nemajú obraz natoľko štylizovaný, ako ho má divinský typ. Hlava na averze i kôň na reverze sú ešte dosť zreteľné. Za ich možné predlohy sa považujú napodobeniny rímskych republikánskych denárov typu Roma/kôň, ktoré sa razili na území Galie (dnešné Francúzsko) pravdepodobne v polovici 1. st. p.n.l. Keď predpokladáme, že mince typu Divinka sa razili podľa vzoru pražských kvinárov aj s určitým časovým odstupom na niektorých z hradísk púchovskej kultúry na strednom Považí (asi najskôr na hradisku v Divinke, ktoré bolo vtedy najväčším centrálnym opevnením), mohlo by do úvahy prichádzať obdobie medzi rokmi 45 - 35 p.n.l. Tomuto datovaniu nasvedčuje aj nález mladšej rímskej republikánskej mince z Nozdrovíc, ktorý pochádza približne z r. 48 p.n.l. Tým sa vlastne potvrdzuje aj predpoklad, že mince typu Divinka sa razili najskôr v tretej štvrtine 1. st p.n.l. Používali sa na území kmeňa, ktorý mal centrálne hradisko na Veľkom vrchu v Divinke, pretože nálezy tohto typu keltských mincí nie sú doteraz známe ani z jedného regiónu zaujatého ľudom púchovskej kultúry (Liptov, Orava, Turiec, Spiš). Preto azda najskôr hovoria o intenzívnych stykoch tunajšieho obyvateľstva so západným keltským svetom, ktorý zároveň mohol byť určujúcim pre hospodársky rozvoj aj Ladiec a ich okolia.

Jozef Moravčík

Pozn. Orgoň: K článku  pána Moravčíka ešte doplním, že Petrovský Šichman sa vo svojom kľúčovom článku z roku 1964 zmieňuje o tom, že pri úpätí Hradišťa našla Š: Križanová mladohradištné osídlenie, čo zrejme vedie k úvahám, že hradisko bolo využívané  aj Slovanmi, prinajmenšom ako refúgium.



Foto Stanka F.:

valové opevnenie

valové opevnenie


pohľad na vnútornú, valom opevnenú plochu

terasa pred valom 

valové opevnenie


Lit: 
Lipták B. a kol.: Ladce, monografia, Ametyst, 2003

Jozef Moravčík: Osobitne o fenoméne púchovskej kultúry, Púchov,  2006
Slovenská numizmatika 1998

Petrovský-Šichman:Slovanské osídlenie Severného Slovenska, VZP, 1964


3 komentáre:

  1. Legenda z Tunežíc.
    Je to osada s niekoľkými domami, v minulosti spojená s Ladcami.
    Unavení a hladní pocestní sa z posledných síl dovliekli dopoľnohospodárskej usadlosti na okraji Ladiec. Chceli si oddýchnuť, a tak prosili gazdov, aby im dovolili uchýliť sa pod strechu, alebo do maštale a podelili sa s nimi o trochu teplého jedla.
    Gazdiná však vzala metlu,gazda vidly a všetkých začali vyháňať.
    Pri odchode skupiny sa posledný z nich otočil, pohrozil palicou,o ktorú sa podopieral, a zakričal smerom ku gazdovstvu" Ste neľudskí a zlí, tu nežice!!!"
    Odvtedy sa na tieto miesta začali valiť rôzne pohromy, ľudia verili, že pocestný preklial usadlosti a pomaly odchádzali rodina za rodinou...
    Miesto nazvali Tunežice.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. " Z keltského termínu DUNUM "hrad" vzniklo v germánčine TUNA-Z a z toho staronordické, staroanglické, starosaské TUN, hornonemecké ZUN, nemecké ZAUN (V. Machek, Etymologický slovník jazyka českého a slovenského, Praha 1957, 545). Z germánskeho TUN vzniklo pravidelné české a slovenské TÝN, doba prevzatia sa podľa V. Machka presne určiť nedá.
    Názov Tunežice sa viaže ku tamojšiemu opevneniu a sídlisku z doby rímskej. Tamojšia osada sa pravdepodobne už v dobe rímskej nazývala TUN-. Do jazyka slovanských obyvateľov na okolí prešla so sufixom -EG-. Aspoň maďarský názov obce Tunyogfalva nasvedčuje, že ešte okolo roku 1000-1100 slovenský názov znel Tuněg-. Názov Tunežice je na Slovensku jedným z mála názvov, ktorých vznik možno pripísať Germánom. Zmysel názvu Tunežice v dobe rímskej bol jednoducho "Hradná, Hradová", možno i "Ohrádza, Ohrada" podľa dreveného ohradia osady." A. Petrovský- Šichman, Severozápadné Slovensko v dobe laténskej a rímskej, Vlastivedný zborník Považia VII, 1965

    OdpovedaťOdstrániť