.

piatok, 19. júla 2013

Šútovo/Ratkovo - Hradisko

Hradisko púchovskej kultúry, vypínajúce sa  na kopci na rozmedzí katastrov obcí Ratkovo a Šútovo je situované na významnom strategickom bode medzi hlavnou komunikačnou trasou pozdĺž pravého brehu Váhu v oblasti Vodného diela Krpeľany. Leží v mieste zúženia údolia Váhu a má predpoklad dobrej kontroly okolitého priestoru. Hradisko tvorí zároveň hraničný bod medzi Liptovom a Turcom a do istej miery aj Oravou. 
Tvar opevneného sídliska s rozlohou cca 0,19 ha je definovaný približne obličkovitým pôdorysom temena kopca s kótou 557 m n. m., orientovaného dlhšou osou v smere SSV – JJZ. Na severnom až severovýchodnom a južnom až juhovýchodnom obvode temena sú jednoznačne identifikovateľné stopy rozplaveného valu. Východná strana nieje umelo upravovaná, pretože vzhľadom na konfiguráciu terénu (prudký svah pod temenom kopca) nebol na účely zabezpečenia obrany v týchto miestach vznik valu nevyhnutný. Možno ale predpokladať prítomnosť ľahšej formy fortifikácie v podobe drevenej palisády. Otázna je taktiež prítomnosť umelého opevnenia na západnom obvode, vymedzenom výrazným, v strede predeleným hrebeňom prírodného pôvodu, pod ktorým, podobne ako na východnej strane, terén prudko klesá. Vstup do areálu zabezpečovala brána na severozápadnej strane, umiestnená medzi valom na severnej až severovýchodnej a prírodným hrebeňom na západnej hrane temena. Zaujímavosťou je, že na hradisku možno tiež nájsť jamy, z ktorých väčšina pravdepodobne plnila funkciu streleckých krytov v období druhej svetovej vojny. Nasvedčuje tomu množstvo nábojníc z tridsiatych až prvej polovice štyridsiatych rokov minulého storočia, ktoré sa vo viacerých prípadoch koncentrovali práve v jamách, resp. v ich tesnej blízkosti. 

Nálezisko v r. 1955 objavil A. Petrovský-Šichman a zaraďujeme ho medzi menšie opevnené sídliská (tzv. hrádky) z doby laténskej až staršej doby rímskej. V roku 2003 hradisko skúmal Robert Májsky, z ktorého článku sme čerpali. Obrázky nálezov taktiež pochádzajú z tohto článku.





Chronologicky najdôležitejšími kovovými nálezmi z polohy Hradisko sú štyri exempláre spôn, ktoré možno zaradiť do laténskej doby a železnú sponu skupiny Gebhard. Ďalej sa našla železná spona so stredolaténskou konštrukciou variantu Kostrzewski dve železné spony s neskorolaténskou konštrukciou a lyžičkovitou hlavicou a železná ihla so štvorzávitovým vinutím a vnútornou tetivou. Na prácu s drevom slúžilo dláto s tuľajkou, drobné šidielko a väčšie šidlo/rydlo. Zo zbraní sa našla časť hrotu kopije. 

Pomerne výrazná koncentrácia keramiky na malej ploche vykopanej sondy s prítomnosťou prepálených pieskovcov, naznačuje, že sa mohlo jednať o časť zachyteného sídliskového objektu. Chronologicky najvýraznejšie sú zlomky charakteristického džbánu domácej púchovskej proveniencie a horná časť situly s úzkym, kosákovito tvarovaným okrajom. Ďalej bola zistená prítomnosť niekoľkých ďalších zlomkov typickej keramiky, vyznačujúcich sa archaickejším rázom. Ide o zlomok hrdla džbánu poukazujúci jednoznačne ešte na keramiku predpúchovského stupňa, ktorý však zrejme bude súčasný s ostatnou keramikou zo sondy, a teda predstavuje už len staršiu reminiscenciu už vo vlastnom púchovskom prostredí. 



Z chronologického hľadiska je teda možné vymedziť osídlenie hradiska ľudom púchovskej kultúry od priebehu mladšej časti stupňa LT C2 po mladšiu fázu stupňa LT D1 (LT D1b). Nálezy, ktoré by dokladali jeho ďalšie pokračovanie aj v stupni LT D2, resp. až do počiatku staršej doby rímskej, teda také, ktoré sú výlučnými indikátormi týchto etáp, chýbajú. 




Z funkčného hľadiska možno opevnenie v kontexte jeho umiestnenia v krajine a charakteru nálezov vnímať predovšetkým ako strategický bod, slúžiaci na ovládnutie významnej komunikácie v mieste križovatky dvoch (Turiec a Liptov) a do istej miery sprostredkovane aj tretieho regiónu (Orava). Poloha celkom zrejme slúžila aj ako obchodné stredisko, keďže časť kovového inventára – konkrétne spony – je pre centrálnejšie oblasti púchovskej kultúry cudzia. V prípade spony skupiny Gebhrad možno uvažovať aj o priamom importe z oblasti južného Nemecka, no nie je vylúčené, že exemplár pochádza aj zo západného Slovenska, kde sa na hradisku Molpír pri Smoleniciach našlo viacero spôn skupiny Gebhhard všeobecne (odhliadnuc od rozlíšenia variantov) a ďalšie sú pravdepodobné. Toto významné keltské centrum mohlo zohrať úlohu v ich distribúcii ďalej na sever, pokiaľ tu dokonca neboli priamo podľa západných vzorov vyrábané. V oblasti púchovskej kultúry sa železná spona skupiny Gebhard 17 vyskytla na hradisku Požaha na Morave a podľa všetkého priamo variant 17a pochádza z Bošáce – ich rozmiestnenie teda rovnako poukazuje na západný pôvod. 



Okrem vyššie uvedených funkcií je však potrebné počítať aj s bežnými hospodárskymi sídliskovými aktivitami výrobného charakteru, ako poukazujú aj získané železné nástroje a praslen. Strategické funkcie sa koniec-koncov nemusia nijako vylučovať s úlohou trvalo osídleného priestoru s podomáckou alebo aj špecializovanou remeselnou výrobou. Opevnenie každopádne podľa charakteru osídlenia a zloženia nálezov nekorešponduje s pôvodnou generálnou predstavou o púchovských hrádkoch ako o miestach bez trvalého osídlenia, založených v absolútnej väčšine až v neskorej dobe laténskej a využívaných intenzívnejšie až na počiatku doby rímskej. Uvedený rezultát bude zrejme nutné i v prípade ďalších menších opevnení aspoň do istej miery korigovať, ako naznačujú aj niektoré novšie získané nálezy z ďalších podobných lokalít. 

Použitá literatúra:
Májsky R.: Osídlenie púchovskou kultúrou nad vodným dielom Krpeľany, Zborník Vlastivedného múzea v Považskej bystrici, 2010

Fotogaléria: Sammi:




















Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára