Báseň o Orgoňovi

Ale je krásny

ten národ Slovanský

čo prírodu vzýva

pod Tatrami býva.

No zrazu, v diaľavách

vojsko sa blíži

z očí im srší strach

s Bohom na kríži.

,,No tak dievča, príjmi kríž

inak draho zaplatíš!

Odhoď modlu do lesa!“

A dievčina prikyvuje

o svoj život bojí sa.

Kríž prijali všetci

pobrali si veci

do doliny zišli

a z lesa odišli.

Všetci až na jedného,

dobre ukrytého,

Orgoňa Starého.

,,Parom, ty boh nebeský,

prečo si to dopustil?

Tvoj chrám zmenil sa v trosky.

Prečo si nás opustil?“

Tresol rukou po dreve,

jak kladivom do klina.

,,Ja, Orgoň, druid Slovanský,

ja ťa Parom, preklínam!“

A jak dopovedal,

udrel doň hrom

To sa veru rozčúlil

boh hromu, Parom.

Ani stopa po ňom-

po rúchu či remeni.

Orgoňova duša-

vo väzení, v kameni.

Vo väzení v kameni

duša jeho stoná,

s podivnými runami

ktoré nik nezdolá.

Neobyčajný kameň

čo obyčajne vyzerá

s podivnými runami

Orgoňova kýčera.

Lucia J.