.

pondelok 11. novembra 2019

Náčelníci, kniežatá a králi srbských, lužických a sprévansko-havolanských Slovanov (Peter Šalkovský)

Ako sme sa už v príspevku o obodritských a veletských elitách zmienili, po páde Durínskej ríše po roku 531, zostali na území východne od Labe iba jednotlivé skupiny Sasov či Durinkov. Následne do konca 6. stor. sa mocensky územie stalo asi zemou nikoho, čo sa odrazilo aj v nezáujme súvekých autorov. A najskôr až v tomto čase sa mohli Slovania z českého Polabia začať presídľovať ďalej do uvoľneného priestoru pozdĺž Labe, Sály a Havoly až do stredného Nemecka. Počiatky slovanského osídlenia Pražskou kultúrou sa tu kladú do konca 6. -1. pol. 7. storočia. Zvyšok východných častí Nemecka približne po Labe a jeho sever – Predné Pomoransko až po Rujanu a východné Holštajnsko, bol osídlený asi o niečo neskôr a postupne ťažiskovo zo severozápadného prúdu včasnoslovanskou kultúrou Sukow-Dziedzice, ktorá bola pravdepodobne regionálna severná derivácia Pražskej kultúry.

Obr. 1. Kmene severozápadných Slovanov južne od Veletských a Obodritských území. 

V čase od 9. do 11. stor. sa na územiach severozápadných Slovanov uvádza v rôznych listinách a kronikách menovite vyše 70 kmeňových území a malých kmeňov. 

V dnešnom nemeckom južnom Polabí, Posáví až k Odre a Nise veľkou skupinou kmeňov boli Lužickí Srbi v súčasnej Lužici a v Sasku, na západe ohraničení Sálou, na severe oddelení lesným pásmom. Na dve väčšie skupiny zložené z viacerých menších kmeňov ich delila rieka Labe (Obr. 1). Hlavným dôvodom, prečo srbské kmene nikdy nevytvorili väčšie a dlhodobejšie kniežatstvo či kmeňový zväz, bola decentralizácia najväčších kmeňov. Nevzniklo tu trvalejšie pevné mocenské jadro, z ktorého by zjednocovací proces začal. Krátkodobo tu však kmeňové zoskupenia vznikali. 

Už medzi rokmi 631–632 je Fredegarom zmieňovaný knieža zjednotených Srbov „dux gente Surbiorum“ Dervan (Dervanus). Potom nastáva v prameňoch isté vákum. Až začiatkom 9. stor. boli podobne označené aj kniežatá Melita „rex superbus qui regnebat in Siurbis“ a „dux“ Miliduch, porazení vojskami Karola Veľkého. Zväzový knieža pochádzal väčšinou z najsilnejšieho členského kmeňa, bol poverený vrchným velením zväzového vojska a takisto zastupoval navonok zväz, v ktorého mene konal. Ak ohrozenie trvalo aj po smrti zväzového kniežaťa, bol spoločným konsenzom vybraný vodca nový. Definícii kmeňového zväzu najlepšie zodpovedal zväz Srbov. Správa Bavorského geografa o tom dostatočne informuje: "Iuxta illos est regio [t. zväz], quae uocatur Surbo in qua regione plures [t. vyššia kmeňová jednotka] sunt quae ha bent ciuitates“. Päťdesiat spomínaných civitates tvorilo niekoľko regio pod vedením kniežat, ktorí neskôr na kmeňovom zhromaždení spoločne s vodcami jednotlivých civitates (seniores, primores) volili vrchného zväzového kniežaťa (dux, dux gente Surbiorum, rex Superbus). 

K roku 839 je písomne doložený prvý kráľovský hrad Srbov – Königsburg (civitas Kesigesburch), identifikovaný s lokalitou Cösitz. Valy hradu Cösitz ale i Dresden-Briesnitz, či Zehren boli opatrené predným aj zadným múrom z hlinených sušených tehál i kameňov. Šírka múrov ale bývala menšia, obvykle nepresahovala 1 m. Bývajú spájané s východofranským vplyvom na miestnu slovanskú obrannú architektúru v 9.–10. stor. 

V roku 840 v bitke so Sasmi pri ňom padol knieža srbských Kolodicov Czimislav. Kesigesburch bol dobytý a s ním sa muselo saskej moci aspoň dočasne podrobiť aj 11 ďalších srbských pevností medzi riekami Saale a Labe. Srbský Cösitz bol jedným z najmasívnejších v strednom Nemecku, mal aj veľké opevnené predhradie, umiestnený bol v ťažko dostupnom zamokrenom území a využívaný zostal aj nemeckými prisťahovalcami po začlenení územia do Saskej východnej, neskôr Meißenskej marky. 

Kmene východne od Labe, medzi riekami Labe, Schwarzer Elster, Boberom až Odrou, sa pokladajú niekedy aj za samostatnú skupinu (Bielych) Chorvátov, ktorí sa delili na Milčanov, Lužičanov, Dedošanov, Trebovanov, Bobranov, Slezanov a vlastných Chorvátov. 

V Hornej Lužici žijúce kmene Milčanov (Milzane, Milcini), mali podľa Geografa Bavorského v 9. stor. 30 hradov, ktoré museli mať aj svojich „pánov“. Sú tu ale zmieňované aj iné, menej známe kmene (Selpoli, Licicaviki, Treboviani), ktoré zrejme tiež neboli bez svojich náčelníkov. Sídlom kniežaťa Milčanov Dobromira na prelome 10. a 11. stor. bol podľa záznamov kronikára Thietmara Ortenburg v Bautzen, ale okrem toho tu existovalo najmä mnoho typických malých kruhových pevností (Brohna, Seelitz-Biesern), zrejme s vlastnými lokálnymi veľmožmi. 

Severnejšie, v Dolnej Lužici usadení Lužičania (Lunsici) mali 30 hradov, centrálny bol pravdepodobne Liubus, resp. Lubusz, predbežne lokalizovaný v polohe Borchelt v katastri Freesdorf (Luckau). Dendrodáta malých lužických kruhovitých nížinných hradov typu Tornow v Dolnej Lužici (Brandenburg) a Sasku-Anhaltsku, predtým klasicky datované nižšie, naznačujú ich vznik až na konci 9. a v prvých desaťročiach 10. stor. Vtedy sa tu, vzhľadom na stále rastúce hrozby Východofranskej ríše, resp. Nemeckého kráľovstva, malo postaviť mnoho takýchto nových hradov, zrejme aj ako následok absencie silnejšej domácej centrálnej moci, resp. jej veľkej roztrieštenosti v rukách mnohých príslušníkov nižších kmeňových elít. 

Tieto hrádky typu Tornow, boli sídlami rodových či nižších kmeňových náčelníkov a zároveň slúžili ako útočiská obyvateľom otvorených predhradí. Koncentrovali sa najmä na kmeňových územiach Lužičanov a Milčanov. Mali často rozlohu len 30–60 m v priemere, z ktorej väčšinu zaberal val a kazematy po jeho obvode, takže na vnútorný dvor nezostala väčšia plocha. Jeden z viacerých takýchto takmer úplne preskúmaných hradov bol Tornow (Obr. 2) či v Raddusch (Vetschau) na Spréve (Obr. 3), ktorý bol už v minulom storočí, po archeologickom preskúmaní, kompletne zrekonštruovaný. Moc náčelníkov rodov v jednotlivých hradných obvodoch sa tu upevňovala a hrady postupne nadobúdali charakter podobný veľmožským sídlam, často nezávislým na centrálnej moci. 

Obr. 2. Tornow. Kresebná rekonštrukcia hradu na prelome 9. a 10. stor. 

Roku 932 si Milčanov a Lužičanov podrobil nemecký kráľ Henrich I. Milčanov pripojil k Meißenskej marke, Lužičanov k Východnej (od roku 965 Lužickej) marke a odtrhol ich tak od ostatných príbuzných kmeňov. Tunajšie slovanské elity boli odstránené a nahradené nemeckými. Územia medzi Labe a Odrou sa potom dočasne, do roku 983, stali súčasťou nemeckého štátu, ktorý tu zriadil nové marky, budoval nové hrady, tzv. Burgwarde (Meißen, Zehren, Gehren), ktoré sa ale zástavbou ani opevnením zásadne nelíšili od hradov slovanských. Založené bolo tiež biskupstvo v Brandeburgu, Meißene a arcibiskupstvo v Magdeburgu, pomocou ktorých sa realizovala intenzívna christianizácia zhora. 

Obr. 3. Vetschau-Raddusch. Reálna rekonštrukcia hradu - archeopark Radusch.

Lužicko-srbské územia zostali už natrvalo súčasťou Lužickej a Meißenskej marky. Na východe sa začiatkom 11. stor. krátkodobo dostali pod českú či poľskú správu. V rokoch 1002 až 1031 bola Lužica v poľských rukách a od 12. stor. bola znovu postupne osídľovaná nemeckým obyvateľstvom. V nových ríšskych územiach a jeho centrách zostalo často významné postavenie aj obyvateľstvo slovanského pôvodu, zväčša už lojálne novému štátu a vo vojensky krušných časoch 10.–11. stor. majúce záujem na miestnej politickej stabilite a ekonomickej prosperite. Nehovoriac o vzťahoch politicko-vojenských elít, ktoré ukazujú skôr na partnerskú a pragmatickú spoluprácu založenú často na osobných alebo aj rodinných vzťahoch, než na nacionálnu či náboženskú predpojatosť a odmietanie. 

Severnejšie, oddelení od nich pásom pralesov, a zaplavovaných území medzi strednou Labe a povodím Havoly a Sprévy žili Havolania (Stodorania), Sprévania, Dosania a Plonovia. K ich najstarším hradom patrili Brandenburg a Berlin-Spandau (Obr. 4). 

Obr. 4. Berlín-Spandau. Kresebná rekonštrukcia hradu s predhradím v jeho staršej fáze. 

Hlavné postavenie medzi nimi mali Havolania s ôsmimi hradmi a ostrovným centrom v Brandenburgu na Havele (Brena, Brennaburg, 929). Mal kľúčové strategické postavenie, zaznamenané kronikármi, podľa ktorých iba od 9. do polovice 12. stor., teda za približne 330 rokov svojej existencie počas bojov medzi Slovanmi, Nemcami a Poliakmi až 13 krát zmenil svojich majiteľov. V roku 928 bol za prvej nemeckej expanzie zásluhou zamrznutej Havoly dobytý a jeho knieža Tugomír zajatý. Havolania i Sprévania sa stali poddanými nemeckého kráľa Henricha I. a východné územia medzi Labe a Odrou sa stali súčasťou severnej Bilungskej a južnej Saskej marky. 

V roku 983 sa však aj Havolania pripojili k povstaniu slovanských kmeňov a na nasledujúcich 150 rokov sa oslobodili spod nemeckej vlády. Hrady boli znovu dobyté, a v rukách Nemcov zostali iba územia západne od Labe. Stredonemecké slovanské kmene však zostali naďalej politicky roztrieštené, a preto sa v nasledujúcom storočí stali cieľom vojenských nájazdov a pustošenia tak z nemeckej, ako i poľskej strany. Až za vlády posledného brandenburgského kniežaťa Pribislava po roku 1127 došlo k stabilizácii situácie, zrejme zložením holdu nemeckému kráľovi. Územie havolanského kniežatstva sa vtedy rozšírilo od Brandenburgu po Spandau. Vláda slovanských kniežat v havolanskom kniežatstve končí smrťou kniežaťa Pribislava v roku 1150. Od roku 1157 sa po viacročných bojoch dostal Brandenburg definitívne pod nemeckú správu a stal sa centrom novej Brandenburgskej marky. 

Obr. 5. Minca – brakteát kniežaťa Jaczu z Köpenicku.

Hlavný hrad kmeňa Sprévanov bol Copnic, podobný spandauskému hradu (Obr. 4), ležiaci na ostrove Berlin-Köpenick pri sútoku rieky Damme so Sprévou. Na tomto hrade sprévanský knieža Jaczo (Jaxa), vtedy lénnik poľského kráľa, razil okolo roku 1150 dokonca vlastné mince (Obr. 5). O úcte k histórii a významným osobnostiam (nielen nemeckého pôvodu) v nemeckom národe svedčí aj pamätník, nie ojedinelý – stĺp kniežaťa Jaczu v Grunewalde (Berlin-Charlottenburg) postavený na pokyn pruského kráľa Friedrich Wilhelma IV už v roku 1845 (o sto rokov znovuobnovený) a kultúrno-rekreačný festival (Jaczo-Fest), ktorý sa tu od roku 2011 pod jeho menom koná na polostrove Schildhorn v rieke Havele (Obr. 6). 



Trvalá nemecká kolonizácia území, ktorá začala západnými oblasťami medzi Sálou a Labe v 9. stor. a skončila v Pohavolí až ľavobreží Odry, t.j. na územiach dnešného Saska a Brandenburgska, v polovici 12. stor., priniesla zo sebou nielen nové obyvateľstvo, ale aj novú územno-správnu organizáciu tzv. gardových miestodržiteľstiev – Burgwarde – t. j. území, ktoré spravoval miestodržiteľ ako splnomocnenec nemeckého kniežaťa či kráľa v centre s hradom. 

Z pôvodných Slovanov tu dodnes v Sasku a Brandenburgsku, povodí horného toku Sprévy na častiach územia starej Hornej a Dolnej Lužice v pozícii národnostnej menšiny prežilo kultúrne i jazykovo iba niekoľko desiatok tisíc Lužických Srbov. Podľa oficiálnych informácií z extrapolácií z 90. rokov. ich tu existuje asi 60 000. Na základe sebaurčenia sa zistilo 45 000 až 50 000 a na základe aktívnych jazykových znalostí okolo 67 000 Lužických Srbov V súčasnosti väčšina z nich ovláda aj nemecký jazyk. Hovoria hornolužickou srbčinou blízkou stredovekej češtine a dolnolužickou srbčinou, ktorá má bližšie k poľštine. Žijú najmä v saských okresoch Bautzen (Budyšín), Niesky, Kamenz, Bischofwerda a v Brandenburgsku v okresoch Hoyerwerda, Weisswasser, Senftenberg a najmä v Cottbuse (Chotebuz) a jeho okolí. Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý, alebo cudzí jazyk. V Brandenburgsku a Sasku existuje televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkohodinové. Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Bautzene a Cottbuse. Učitelia lužickej srbčiny študujú na Inštitúte srbských štúdií Univerzity v Lipsku. 

Lužickí Srbi majú aj vlastnú organizáciu – Domowinu, Srbský inštitút v rámci Nemeckej akadémie vied, Srbské múzeum v Budyšíne i niekoľko lokálnych kultúrno-spoločenských organizácií a nadácií. 

PhDr. Peter Šalkovský, DrSc., Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied.

Literatúra - výber: 

Biermann 2000 – F. P. Biermann: Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neiße und Lubsza. Bonn 2000. 

Brather 2009 – S. Brather: Archäologie der westlichen Slawen: Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York 2009. 

Europas Mitte 2000 – A. Wieczorek/H. M. Hinz (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. I–II. Stuttgart 2000. 

Herrmann 1973 – J. Herrmann: Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin 1973. 

https://sk.wikipedia.org/wiki/Lu%C5%BEick%C3%AD_Srbi 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára