.

pondelok 11. mája 2020

P. Šalkovský: NÁČELNÍCI, KNIEŽATÁ A KRÁLI SLOVENSKÝCH A MORAVSKÝCH SLOVANOV A ICH SÍDLA

Migrácie slovanských kmeňov na západ, zaujatie nových vlastí, nazývané aj slovanská „expanzia“, boli etapovité presuny jednotlivých kmeňov a ich častí do nových území, ich zaberanie a kolonizácia. Trvali od 2. pol. 5. storočia celé 6. storočie a v niektorých zónach pokračovali i v 7. – 8. storočí. Presídľovanie prebiehalo v niekoľkých vlnách, v rôznych smeroch a intenzite. Veľmi pravdepodobne tieto presídlenia, dosahujúce dimenzie i niekoľkých stoviek kilometrov, sa realizovali pod vedením kmeňových náčelníkov alebo jedincov užívajúcich si väčšinovú autoritu, podobne ako to bolo aj u germánskych kmeňov alebo ich odtrhnutých segmentov v 1. polovici 1. tisícročia. Aj keď to iste nemožno úplne porovnávať, pretože na rozdiel od prevažne roľníckych slovanských komunít, Germáni mali značne militarizovanejšiu štruktúru spoločnosti. Presuny väčších skupín obyvateľstva si určite vyžadovali istú „logistickú“ prípravu – sústredenie najnutnejších materiálov, mobiliáru, náradia, potravinových zásob, výber cieľa a obdobia sťahovania, trasy i organizácia presunu, vrátane prekonávania prírodných prekážok, či už riek, mokrín, lesov alebo pohorí.

Hlavné prúdy slovanského sťahovania smerovali na juhozápad k dolnému Dunaju, k okrajovým provinciám Byzancie. Z druhej polovice 6. storočia z písomných prameňov poznáme niektoré mená ich kmeňových náčelníkov, vojvodov či vládcov (rex Daurentius – Dauritas /Dobreta?/; Medzamir, syn Idaridziosa a brat Kelagasta; vodcovia Pirogastos a Ardagast; rega – rex Musocius /Mužok?/). Viaceré komunity z jadra slovanskej pravlasti z území dnešnej Ukrajiny a Bieloruska, sa niekedy v 2. polovici 5. storočia začali presídľovať aj na západ a osídlili prvotne povodie hornej Wisly. Onedlho na to, po roku 470 – po rozvrátení svébskeho kráľovstva v severozápadnej časti Karpatskej kotliny Ostrogótami, časti z nich odtiahli cez priesmyky Západných Karpát na Slovensko alebo sa presúvali ďalej cez poľské nížiny na západ. Istotne príliv osídlenia pokračoval intenzívnejšie v prvej polovici 6. storočia.

Obr. 1. Král Samo v najstaršom zobrazení z rotundy v Znojme niekedy z o začiatku 12. stor.
a moderná sochárska predstava Sama na vrchu Náklo pri obci Ritíškovice v okrese Hodonín.

Do stredného Pomoravia sa prvé skupiny Slovanov dostali v druhej polovici 6. storočia, zo stredného Považia cez Biele Karpaty. Územia nad stredným Dunajom – obzvlášť Slovensko a Morava, nielenže boli teda osídlené príbuznými skupinami včasnoslovanského obyvateľstva s Pražskou kultúrou ale aj v nasledujúcich storočiach 7. – 8. mali, podobný vývoj v tesnom susedstve a pod silným vplyvom Avarského kaganátu. Vrstvu miestnych náčelníckych elít tu možno s istotou predpokladať najneskôr v súvislosti so vznikom Samovej ríše, jej konfliktami s Franskou ríšou a Avarským kaganátom. Indikuje to i najstarší písomný záznam vo Fredegarovej kronike o vojenskom stretnutí s Frankami niekedy v roku 631/632 na území Samovej ríše pri opevnenom mieste zvanom Wogastisburg. Vznik takýchto opevnení, hoci to mohli byť iba dočasné drevozemné opevnenia budované „ad hoc“ na krátkodobé obranné využitie, ako zhromaždiská vojsk vo vojnových časoch, si už vyžadoval istú vyššiu formu spoločenskej organizácie umožňujúcej sústredenie síl a materiálov (drevo, zemina, kamene) na ich výstavbu. Teda aj ich aspoň dočasných správcov, veliteľov. V mierových časoch boli asi opustené alebo slúžili iba na ochranu kupeckých karaván či ako kultové miesta, ale ešte nie ako stále osídlené centrá kmeňov a sídla kmeňových nobilít. Títo pravdepodobne sídlili v otvorených osadách. Prvý a jediný menovite spomínaný vodca, pod ktorého správu zrejme patrilo i juhozápadné Slovensko a južná Morava bol Samo (* okolo 600 – †658/659) , kupec z Franskej ríše. Samo sa v roku 623 stal vodcom kmeňového zväzu označovaného historiografiou ako Samova ríša. Prišiel v sprievode ďalších franských kupcov. Vtedajšie kupecké výpravy museli byť zložené z vojensky zdatných jedincov, resp. sprevádzané ozbrojenou družinou, lebo sa nezriedka stávali objektom lúpežných prepadov obyvateľstva krajov, ktorými prechádzali.

Naddunajskí Slovania, ich reprezentanti, miestni kmeňoví náčelníci a iní zástupcovia rodov, teda kmeňové zhromaždenie si ho za vodcu (uvádza sa titul rex – kráľ) zvolili v roku 623 po tom, čo sa vyznamenal v bojoch v rámci slovanského povstania proti Avarom. Mená týchto ani iných miestnych moravských a slovenských náčelníkov, ktorí boli za asistencie, či dokonca pod patronáciou pohanských kňazov, volení kmeňovým snemom, bohužiaľ nepoznáme. 

O Samovom neskoršom živote neexistujú spoľahlivé historické pramene. Po jeho smrti v roku 658 alebo 659 sa jeho nadkmeňový útvar rozpadol. Hoci mal mať Samo 22 synov, pravdepodobne ani jeden z nich nebol schopný pokračovať v jeho vláde, resp. nedokázal si získať na to potrebnú autoritu kmeňov. 

V 6. – 7. storočí poznáme zatiaľ iba výnimočne väčšie nadzemné stavby, ktoré by mohli byť pokladané za obydlia a sídla slovanských vodcov, z dolného Podunajska. Možno predpokladať, že najmä v nepokojných časoch migrácií, vojnových výprav a v tesnom susedstve Avarov boli ešte iba vzácne vytvorené podmienky na výstavbu solídnejších trvalých reprezentatívnych sídiel kmeňových náčelníkov „palácového“ typu, skôr možno uvažovať o viac menej provizórnych ľahkých stavbách ako zhromažďovacích a rokovacích priestoroch pre knieža – náčelníka, jeho suitu a zástupcov kmeňa.

Doterajší stav bádania dovoľuje predpokladať, že tak slobodní bojovníci, ktorí nadobudli istý vyšší spoločenský status a iní vplyvnejší jedinci ale bez náčelníckych kompetencií, ku ktorým boli dočasne splnomocňovaní komunitou v krízových či vojnových časoch, mohli sídliť v rámci bežných neopevnených osád. Ich obydlia by mohli indikovať niektoré javy, resp. ich vzájomný výskyt, pozorované na sídliskách. Ide o výrazne väčšie pôdorysné rozmery obydlia, vybavenie domu, centrálne umiestnenie domu na sídlisku, evidentná väzba viacerých hospodárskych objektov na dom ako aj prítomnosť predmetov „luxusného“ charakteru. Takúto interpretáciu podporuje aj vzácnosť rozmernejších zemníc u Slovanov všeobecne – iba asi 5% zo známych pôdorysov tvoria zemnice s obytnou plochou nad 20 m2 . Aj v 8. storočí sú takého domy u nás vzácne a sú viazané asi na vyspelejšie slovansko – avarské prostredie.

Obr. 2. Socha kniežaťa Pribinu v areáli jeho hradu v Nitre.  

Doklady o existencii miestnych elít na našich územiach najneskôr v priebehu 8. storočia, máme severne od avarského územia v oblastiach neskoršieho jadra Veľkej Moravy v podobe prvých hradov. Dnes sú poväčšine nazývané hradisko, horodišče, grodzisko, gorodišče, Burgwall na odlíšenie od neskorších vrcholnestredovekých mutovaných hradov. Ich pôvodné pomenovanie počas celej doby ich existencie však v slovanských jazykoch bolo gord, grad, grod, gorod, v nemčine Purch, Burg V – ako Veligrad, Königsburg, civitas Kesigesburch, Starigard/Oldenburg, Jaromarsburg, Kesigesburch, Wogastisburg, Mosapurc/Blatengrad, Lautenpurch, Lundenburg a pod. alebo tiež ako názvy včasných uhorských centier slovanského pôvodu ako Vissegrad, Nógrád, Crngrad. Z pochopiteľných dôvodov však bez mien ich predákov. Nemal ich kto zaznamenať, stredodunajskí Slovania ešte písomníctvo nemali ani ešte nezaujímali franských politikov a ich kronikárov. 

V tomto období vznikol „hrad“ jednoduchej drevozemnej konštrukcie s palisádou v Uherském Hradišti a aj v Olomouci. V 2. polovici alebo koncom 8. storočia už zdá sa existovali aj hrady v Mikulčiciach, Brne – Líšni a snáď i niektoré ďalšie. Viaceré nálezy zo Sv. Jura naznačujú, že slovanské hrady mohli veľmi zavčasu vznikať aj na území Avarského kaganátu.

Keď na prelome 8. a 9. storočia zanikol Avarský kaganát, rozvrátený franskými vojskami a ich slovanskými spojencami, vytvorila sa v celej Karpatskej kotline i včítane Drávsko – Sávskej oblasti a severného Balkánu priaznivá situácia pre koncentráciu moci a nadproduktu v rukách lokálnych slovanských kniežat, vznik vojenských družín a ich výraznejšie sociálne vydelenie sa z prostredí občín. Súčasné posunutie hraníc Franskej ríše až k Panónii, resp. strednému Naddunajsku, znamenalo vstup našich území nielen do sfér bezprostredného mocenského záujmu tejto veľmoci, jej svetskej i cirkevnej organizácie. Muselo to mať značný vplyv na všetky oblasti života, predovšetkým spoločenských elít, ako hlavného receptora a nositeľa ekonomických, spoločenských i kultúrnych zmien. Vonkajšími, resp. archeologicky sledovateľnými, prejavmi týchto zmien bol aj prechod ku kresťanskému pohrebnému rítu, výstavba prvých kostolov i opevnených sídiel podľa franských vzorov. 

Potvrdzujú to aj písomné správy o existencii viacerých kniežat (principes Sclavorum, dux, rex superbus) vlastne takmer na celom slovanskom území. Zvlášť konkrétne informácie ale máme z oblastí Chorvátskych, Slovinských, Slavónskych a Korutanských Slovanov (kniežatá Vojnomír, Borna, Ľjudovít a ď.), ktorých moc sa opierala o vojsko, hrady (castellis, munitionum tantum castelli) a kniežaciu družinu a ktorých materiálnu kultúru príbuzného habitu nachádzame na najstarších kostrových pohrebiskách i hradoch.

Prvé písomne doložené známe knieža Slovanov žijúcich na území dnešného Slovenska a predkov Slovákov bol Pribina (* okolo 800 – † 861). V rokoch 825 až 833 bol kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva so sídlom v Nitre (Nitrava). 

Po úteku z Nitry, ku ktorému bol donútený vojenským nátlakom moravského kniežaťa Mojmíra I., sa niekoľko rokov striedavo uchádzal o politickú podporu tak u markgrófa franskej Avarskej a Korutánskej marky ako aj kniežat bulharských a chorvátskych (slavónskych). Nakoniec asi od roku 840 dostal od východofranského panovníka Ľudovíta Nemca do správy a neskôr i doživotnej držby územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo. Tu spustil rozsiahlu kolonizáciu a christianizáciu. Jeho nástupcom a horlivým pokračovateľom christianizačných aktivít sa stal jeho syn Koceľ (* ? – † 876). Zohral významnú rolu v podpore kresťanstva, jeho šírení aj v slovanskom jazyku domácimi kňazmi, o čo sa na jeho žiadosť pričinili byzantskí vierozvestci Cyril a Metod. 

Obr. 3. Socha Koceľa v parlamente Srbska v Belehrade ako prejav vďaky
 za jeho roľu pri vzniku srbskej písomnej kultúry.

Text kroniky Conversio uvádza menný zoznam významných ľudí, ktorí zúčastnili pokrstenia prvého Pribinom v Zadunajsku postaveného kostola. Zoznam začína 14 slovanskými menami, ktoré takmer všetky, okrem troch, sú západoslovanské: Chezil, Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo. Bývajú historikmi považovaní za členov Pribinovej družiny, teda jemu oddaní veľmoži, ktorí spolu s Pribinom utiekli z Nitry a na novom území dostali nové majetky a stali sa správcami menších sídelných areálov, dedín či i väčších administratívnych jednotiek Blatenského kniežatstva. Nasleduje zoznam 15 čisto nemeckých mien, zrejme reprezentantov Pribinom pozvaných presídlených bavorských rodov, s podobným sociálnym statusom ako vyššie uvedení slovanskí predáci.

Hlavným sídlom Pribinu i Koceľa a ich dvorov bol Blatnohrad (Mosapurc, Ciwitas Priwinae, castrum Chezilons), dnes Zalavár, juhozápadne od Balatonu. Pozostával z troch väčších častí oddelených opevneniami: z opevneného kniežacieho hradu, s centrálne umiestenou vládnou a cirkevnou časťou, kde sa nachádzal aj kostol a kláštor a z obytnej štvrte, predhradia. Hoci územne a správne náležal väčšinu svojej existencie Východofranskej ríši, nielen formálne, konštrukčne ale aj vo funkčnom zmysle bol vlastne viac slovanským ako východofranským hradom. 

V strednom Podunajsku sú v súdobých písomných správach uvádzaní začiatkom 9. storočia dvojakí Moravania alebo obecne Slovania bez mien kniežat. Zjednotenie kmeňov tu zrejme prebehlo už v 8. stor., lebo na sneme Franskej ríše boli roku 822 ich zástupcovia menovaní iba ako Moravania (Marahoni, Merehani, Moravi ...). Pre ich zástupcov nepoznáme termín, ktorý by bol ich právne presne špecifikoval. Termíny užívané franskými prameňmi (primates, optimates, princeps, duces, regulus, rex atď.) sa vzťahujú k spoločensky progresívnejšej spoločnosti Franskej ríše, resp. Východnej marky či Panónie, no priamo pre Veľkú Moravu nie sú doložené.

Títo veľmoži či kmeňové kniežatá, kňazi (staroslov. kьnazъ, knjazi, knedz, praslov. kъnedzь <> zo staronemeckého kuning – knieža, súčasné könig, king – kráľ) ako predstaviteľia urodzených rodov „väčších pôvodom a urodzenosťou“ (maiores natu et dignitate), boli za asistencie, či dokonca pod patronáciou pohanských kňazov volení snemom, zloženom z ostatných urodzených príslušníkov a reprezentantov kmeňa. Ich sídlami sa už stávali prvé hrady, spočiatku asi v držbe a správe kmeňového spoločenstva a jej kultových zložiek.

Po expanzii moravského Mojmíra I. v roku 833 do Nitrianskeho kniežatstva vznikol útvar historikmi nazvaný Veľká Morava, v súdobých prameňoch jednoducho iba Morava (Marahava, terra Maravorum, regnum Margorum, regnum Marahavorum). K jej panovníkom, veľkomoravským Mojmírovcom, existuje dostatočné množstvo odbornej literatúry, preklady včasnostredovekých písomných prameňov, populárno – vedeckej i krásnej, románovej literatúry. Preto sa tento príspevok obmedzuje iba na veľmi stručnú informáciu o ich historických činoch a životných osudoch a prináša skôr pohľad, hlavné poznatky získané slovenskou a moravskou sídliskovou archeológiou, zvlášť na ich sídelné centrá. Teda hlavne hrady ktoré nechali vybudovať, na ktorých sídlili, vládli, praktizovali kult a pomocou ktorých mocensky organizovali spoločnosť a jej obranu pred vonkajšími nepriateľmi.

Mojmírovci bol rod, ktorý pôvodne vládol v Moravskom kniežatstve, neskôr celej Veľkej Morave zhruba jedno storočie od začiatku (štvrtiny) 9. storočia do prvého desaťročia 10. storočia. Osudy rodu pred Mojmírom I. a po roku 907 nie sú známe, ale možno uvažovať, že Mojmír I. mohol mať už od doby zániku Avarského kaganátu nejakého pokrvne príbuzného predchodcu, ako aj, že niektorí jeho príslušníci z vedľajších vetiev rodu, vládli na Morave až do jej ovládnutia českými kniežatami začiatkom 11. storočia. Rod bol pomenovaný podľa prvého známeho príslušníka , podobne ako i ostatné súdobé vládnuce dynastie (napr. Přemyslovci, Arpádovci...) až historikmi 18. – 19. stor. Súveká stredoveká spisba takéto označenie nepoznala ani ho nepoužívala.

Obr. 4. Portrét Mojmíra I. na 5000 korunovej slovenskej bankovke z roku 1944 a Mojmír II. na investičnej minci z roku 2006.
Mojmír I. (*okolo roku 800 – †846?) sa od roku 830 sa stal moravským kniežaťom, od roku 833, pripojením Nitrianskeho kniežatstva sa stal veľkomoravským panovníkom. Podľa dostupných správ, resp. absencie správ sa usudzuje, že panoval a spravoval kniežatstvo vcelku pokojným, neexpanzívnym spôsobom. V roku 846 ho Ľudovít Nemec zosadil, asi preto, že sa nakoniec predsa len pokúsil vymaniť z poplatnosti Východofranskej ríše, a dosadil za neho jeho synovca Rastislava.

Za vlády Rastislava, resp. Rastica (846 – †870) došlo k stabilizáciu kniežatstva, viackrát boli úspešne odrazené útoky Východofranskej ríše. Hoci na Morave a Slovensku pôsobili už od konca 8. storočia franskí misionári, povolali prostredníctvom byzantského cisára Michala III Rastislav a Svätopluk v snahách o elimináciu franského politického vplyvu, roku 863 do Veľkej Moravy byzantských učencov Konštantína a Metoda. Konštantín vytvoril pre potreby slovanského jazyka písmo, hlaholiku aby mohli byť do knižnej podoby prevedené v domácom jazyku preložené latinské a grécke cirkevné texty. Tento čin položil i základy slovanskej literatúry, vzniklo ňom aj viacero civilných textov.

Obr. 5. Rastislav knieža veľkomoravské  –  Zlatá zberateľská minca nominálnej hodnoty 100 eur razená v roku 2014.
Svätopluk (*871 – †894), pôvodne vládnuci v Nitre, sa po, v dnešnej terminológii povedané, „federalizácii“ Veľkej Moravy po roku 863 spoluvládcom kniežatstva. Po konfliktoch so svojim strýkom Rastislavom sa najskôr za franskej asistencie a potom po protifranskom povstaní stal novým veľkomoravským vládcom. Všetky tieto udalosti už boli dobovými kronikármi zaznamenané a historikmi vyhodnotené. 

Obr. 6. Svätopluk I. na Arnulfovom dvore  – v Dalimilovej kronike zo 14. storočia a jazdecká socha kráľa Svätopluka na hrade v Bratislave.
Za jeho panovania boli po vo viacerých úspešných bojoch, k Veľkej Morave pripojené rozsiahle susediace územia v strednej Európe. Došlo k masívnej výstavbe i prestavbe hradov, krajina dosiahla vrchol svojej hospodárskej sily, rozvinuli sa remeselná výroba, všeobecne vrástla civilizačná úroveň. Po jeho smrti došlo postupne k odtrhnutiu pričlenených území (Lužica, Čechy, Zadunajsko, južné Poľsko), čo spolu so spormi jeho dvoch synov – jeden bol kniežaťom na dnešnej Morave, druhý na dnešnom Slovensku – krajinu hospodársky, vojensky i ideovo oslabili. Útoky kočovných Ugrov, predkov Starých Maďarov potom po dobytí (Mikulčice, Strachotín, Ponansko, Bojná) či kapitulácii niekoľkých významných slovenských i moravských hradov a nakoniec bitkách pri Bratislave, zničili centrálnu politickú moc Veľkej Moravy a tým spôsobili jej rozpad a rozdrobenie do mnohých menších celkov neschopných ďalej vzdorovať staromaďarským kmeňom. Tieto menšie útvary, resp. ich lokálni vodcovia (Poznanovci, Huntovci), volili zväčša postupne rôzne formy podrobenia sa, kolaborácie či aj aktívnej spoluúčasti na ďalších staromaďarských výbojoch a neskoršom budovaní Uhorského kráľovstva.


Obr. 7. Hlavné hrady v jadrách Veľkej Moravy.
Podľa výsledkov bádania moravských archeológov v priebehu 9. stor. vznikli ako prejav etatizácie moravskej spoločnosti pod vedením rodu Mojmírovcov viaceré nové hrady a na existujúcich boli staré jednoduchšie opevnenia nahradené konštrukčne kvalitnejšími hradbami, čo je prípad Mikulčíc, Nitry alebo boli nahradené opevneniami v inej polohe ako v Olomouci, v centre dnešného mesta, alebo v Uherském Hradišti – Starém Měste, kde úlohu hlavného hradu prevzalo opevnenie v polohe Na Valech . 

Počty moravských hradov uvádzané Geografom Bavorským pre dvojakých Moravanov (Marharii, Merehanos) sa dodnes nepodarilo jednoznačne interpretovať. Podľa neho mali Moravania (Marharii ) 11 a druhí Moravania (Merehanos) 30 hradských žúp. Posledne sa historici prikláňajú k interpretácii, že spis by mal hovoriť o súčasne existujúcich 11 hradoch moravských Slovanov a 30 hradoch nitrianskych Slovanov niekedy po roku 833. Všeobecne možno povedať, že počet týchto hradov nebol statický, niektoré z rôznych príčin zanikali, iné vznikali. Najviac nových hradov vzniklo alebo bolo konštrukčne modernizovaných v časoch najväčšieho rozmachu i najmohutnejších vojenských aktivít Veľkej Moravy a počiatkov staromaďarských hrozieb, za panovania Svätopluka I. 

Najvýznamnejšími a jedinými moravsko – slovenskými hradmi spomínanými v písomných prameňoch 9. stor. a to v súvislosti s významnými vojenskými a politickými udalosťami, resp. prítomnosťou predstaviteľov vládnuceho rodu a najvyšších predstaviteľov cirkevnej hierarchie sú antiqua urbs Rastici, či inefabilis Rastici Munitio, a Ch.r.dáb (či v iných prekladoch z arabčiny Ghrád, Džerváb, Džarádist a pod.), grad, Veligrad – čiže staré mesto Rastislavovo a nedobytná Rastislavova pevnosť a veľké mesto a sídlo cisára Svätopluka. Ďalej mesto Wábnít, ktoré je prvým mestom na východe krajiny“, potom Nitrava, ďalej Mosapurc, Mosaburg, Dowina, a Breslavaspurch. 

Nepochybne dlhodobo, vlastne celé obdobie trvania veľkomoravského raného štátu či kniežatstva boli najdôležitejšie opevnené sídla dnešné archeologické lokality v Mikulčiciach, Starom Měste a Nitre. 

Veľký nížinný hrad v Mikulčiciach obtekaný ramenami Moravy s akropolou 4,8 ha, s opevneným i neopevneným predhradím presahujúcim 50ha, vynikal nielen veľkosťou areálu, dĺžkou, masívnosťou a kvalitou vyhotovenia fortifikácií ale najmä kvantitou i kvalitou vnútornej zástavby. (Obr. 8. Centrálny hrad Mikulčice s jednotlivými predhradiami, sídelnými areálmi a odkrytými sakrálnymi stavbami)

Korene má už v 8. stor. a v 9. stor. je považovaný za „Atiqua urbs Rastici, inefabilis Rastici Munitio“ – staré sídlo Rastislava a možno aj jeho predchodcu Mojmíra I.. V 9. stor. tu vznikla nezvyká koncentrácia 12 sakrálnych stavieb, palácová dvojpriestorová kamenná stavba s rozmermi 26 x10 m, sčasti s maltovou podlahou a nadštandardným vykurovacím zariadením označovaným ako krb. V rámci opevneného predhrania bola zistená aj pravidelná zástavba zložená z vyše 200 obydlí, pravdepodobne vojenskej posádky. V samostatných okrskoch tu boli veľké dielne alebo aj stavby, ktoré technologicky možno označiť za inoetnického pôvodu, zrejme i obývané cudzincami – hosťami, azylantmi, vyššími príslušníkmi kniežacích družín tak západného – bavorského či franského pôvodu ale aj z východného stepného prostredia. 

Obr. 8. Centrálny hrad Mikulčice s jednotlivými predhradiami, sídelnými areálmi
a odkrytými sakrálnymi stavbami 
Všetko to vytváralo akýsi dobovo nadštandardný systém, zložený z centrálneho kniežacieho dvora na akropole, viacerých satelitných sídelných celkov okolo v predhradí, azda „dvorcov“ tiež so sakrálnymi stavbami a s vyspelými sídelnými kontextami nadzemných obydlí, veľkých i menších výrobných dielní, skladov a zásobární. Obraz tohto iste vývojovo dynamického nadštandardného sídelného celku sa odráža i v okolo štvrť milióna artefaktoch z takmer 2500 tunajších hrobov. Nadpriemerná kvantita a remeselno – umelecká kvalita zlatých i strieborných šperkov, zbraní a ďalších rôznorodých artefaktov domáceho i cudzieho pôvodu nemá na ostatných veľkomoravských hradoch, snáď okrem Starého Města, dosiaľ rovnocenný pendant. 

V rozsiahlej 50 ha presahujúcej aglomerácii Starého Města – Uherského Hradišta, pokladanej za sídlo kniežaťa Svätopluka a arcibiskupa Metoda (azda Ibn Jákúbov Ghrád, Džerváb, Džarádist – veľké mesto (grad) a sídlo cisára Svätopluka, bolo niekoľko hlavných funkčných zväčša opevnených areálov pospájaných komunikáciami – mocenský areál, rozsiahly centrálny cirkevný areál s murovaným kostolom a ďalšími sakrálnymi stavbami a dreveným kláštorným komplexom, niekoľko výrobných areálov, centrálne kostolné pohrebisko, sídelné satelity, a nakoniec samostatné ostrovné sídlo s hustou zástavbou a murovanou architektúrou aj výrobnou zložkou.

Obr.9. Sídelná aglomerácia Uherské Hradište – Staré Město
 s jednotlivými sídelnými areálmi a sakrálnymi stavbami.
V centrálnom mocenskom okrsku v Starom Meste v polohe Na Dědině, pri kostole sv. Michala bola situovaná stavba palácového typu ktorej šírka dosahovala 10 a dĺžku najmenej 18 m. Mala na maltu kladené celokamenné múry a bola opatrená tromi druhmi liatych maltových podláh. Strecha bola tvorená pálenou krytinou antického charakteru, s ozdobnými hrebeňovkami. Bola postavená už niekedy okolo polovice 9. stor. a onedlho bol k jej severnej strane dostavaný obdĺžnikový prístavok s maltovou podlahou na kamennom štetovaní. Toto reprezentatívne sídlo zaniklo pádom Veľkej Moravy. Zvyšky bližšie nešpecifikovateľných kamenných stavieb sú známe aj z Ostrova sv. Jiří.

V Starom Meste v plohe U Víta boli osobitne situované veľké kolové stavby dosahujúce plochu až 100 m2, ktoré sú väčšinou považované za zhromaždiská kniežacích družinníkov alebo iných významnejších obyvateľov či hostí hradu (kupci, remeselníci). V priestore cirkevného areálu v Sadoch – možnom sídle arcibiskupa Metoda, stála v 2. pol. 9. storočia asi 32 m dlhá halová stavba, interpretovaná ako súbor obydlí vysokých cirkevného hodnostárov, kláštorné učilište a zároveň zhromaždisko obyvateľov sadského kresťanského areálu. Existovali tu aj s väčšie voľné priestranstvá, kam boli dočasne usídľovaní obyvatelia, ktorí v čase nebezpečenstva opúšťali svoje dediny a utiekali sa za hradby hradov. Mohli to byť aj miesta trhov či ľudových zhromaždení a osláv.

Nitra (Nitrava) ako sídlo kniežaťa Pribinu s kostolom, zmienená k roku 828/830 v Conversiu, bola po jeho vyhnaní v roku 833 sídlom Mojmírovho synovca Rastislava, od roku 850 do 871 sídlom Rastislavovho synovca Svätopluka, ako nitrianskych údelných kniežat a podľa vtedy platných zásad nástupcov trónu, a najneskôr od roku 880 aj sídlom prvého biskupstva na území Slovenska, na čele s Wichingom. Tento hrad aj jeho sakrálnu zložku archeologické výskumy dovoľujú situovať na nitriansky hradný kopec, ktorý bol už od 1. polovice 9. storočia opevnený a významne prestavaný v 2. polovici 9. storočia. Priliehalo k nemu asi ako predhradie okolo 15 ha dosahujúci areál na vyvýšenine Na vŕšku, nad dnešným Starým mestom. V podhradí bolo niekoľko dedinských osád, najväčšie na Šindolke a Mikovom dvore, výrobných dielní i pohrebísk. Možno solitérny opevnený areál bol i na Martinskom vrchu s vlastnou podhradskou osadou. 

Obr. 10. Nitra. Hrad s podhradím s jednotlivými sídelnými komponentmi – osadami,
sakrálnymi stavbami a pohrebiskami.
Hrad si udržal tradíciu sídla údelných kniežat a nástupníkov trónu aj po zániku Veľkej Moravy, keď sa Nitra stala na ďalšie jeden a pol storočia sídlom Nitrianskeho údelného kniežatstva, na čele s príslušníkmi arpádovskej dynastie a nástupníkmi uhorského trónu alebo ich príbuznými. 

Kritériám väčších regionálnych centier, ktoré boli určite aj sídlami významnejších veľmožských rodov s ich dvormi a družinami a možno i miestami dislokácie časti centrálnej vojenskej hotovosti, sa zrejme najviac blížili moravské hrady v Břeclavi – Pohansku, Znojme – Hradišti, Brne – Líšni, Olomouci – hrade na Morave, Gars – Thunau v Rakúsku, či hrady v Bojnej, možno i Bíni, Zemplíne, Majcichove a Pobedime na Slovensku. Všade tam, či na okolitých pohrebiskách bola spektrom nálezov doložená alebo sa dá predpokladať prítomnosť mocensko – politických, vojenských a hospodárskych a zväčša aj sakrálno – kultových zložiek. 

Ako o stredne významných regionálnych centrách, či centrách menších alebo menej osídlených území, možno uvažovať u viacerých ďalších väčších hradoch, ktoré azda boli sídlami nižších veľmožov, ktorí sprvu samostatne neskôr z poverenia panovníka zabezpečovali hospodárske, administratívne i vojenské fungovanie svojich sídelných oblastí a strážili ich hlavné komunikácie. Dohliadali tiež na vyberanie a prerozdeľovanie naturálnych odvodov a daní, budovanie a opravy opevnení, ciest, mostov, ťažbu dreva, kameňa a iných surovín a organizáciu obrany svojho hradu. 

Formálne novou kategóriou opevneného sídla s vlastnou štruktúrou i špecifickými funkciami, v naddunajskom slovanskom prostredí stavanou masívnejšie od 2. polovice 9. stor., boli veľmožské rodové dvorce či hrádky, ktoré formálne i funkčne imitovali franské dvorce, či už curia regalis – kráľovské dvorce alebo curia nobilis – súkromné sídla šľachty. V staršom období to boli najmä stavby veľmožov vnútri extra opevnených hradov, neskôr zväčša na otvorenom priestranstve ako druhoradé sídla šľachty, zemepanské dvorce skôr hospodárskeho významu. Ich typickými reprezentantami je dvorec v Břeclavi – Pohansku, Ducovom a maďarskom Zalaszabar pri Blatenskom jazere. Boli výrazne menšie ako hrady, zväčša mali palisádové opevnenia, viacpriestorové dobovo nadštandardné nadzemné obytné stavby a kostoly – rotundy s cintorínom. Na Morave sa dvorce predpokladajú ešte na hradoch v Brne – Líšni, v Strachotíne a Nechvalíně, ale aj v rámci hradských areálov v Mikulčiciach a v Starom Měste i v rakúskom hrade Gars – Tunau. 

Dnes mnohé z týchto zaniknutých včasnostredovekých hradov sa stávajú predmetom záujmu nielen odborníkov ale i miestnych samospráv a početných občianskych združení v rámci vlastivednej, osvetovej, pamiatkovo – ochranárskej a územno – plánovacej činnosti. Pomocou spoločných projektov sa mnohé slovanské hrady ďalej nielen skúmajú ale tiež rekonštruujú,stávajú sa súčasťou naučných chodníkov, premieňajú na múzeá, skanzeny a miesta regionálnych podujatí i medzinárodného turizmu a tešia sa veľkému záujmu širokej verejnosti. Okrem vlastného vedeckého prínosu pre historiografiu sú teda prínosné a inšpiratívne aj pre vzdelávaciu, muzeálnu a environmentálnu sféru. Tým, že spájajú v sebe prvky troch aktivít: prírodu, kultúru a pamiatky, sú atraktívnym miestom pre trávenie voľného času, mnohé kultúrne podujatia, ožívajú a stávajú sa tým znovu aktívnou, zaujímavou a užitočnou súčasťou nášho životného prostredia.

Poznámka na záver, ako informácia pre širšiu zainteresovanú čitateľskú verejnosť a aby náhodou nedošlo k nadbytočným polemickým diskusiám zo strany odborníkov: 

Väčšina použitých prevzatých ilustrácií predstavuje idealizované, niekedy v starších prípadoch i romantické či čiastočne fantazijné predstavy jednotlivých autorov, umelcov. Títo zväčša nemali k dispozícii faktické údaje ani v zmysle antropologickom, ani v oblasti odievania, súčastí, odevu, ozdôb, výzbroje a v prípadoch jazdeckých obrazov či sôch, ani poznatky o jazdeckej výstroji včasnostredovekých spoločenských elít, teda viac ako tisícročie vzdialenej realite. Alebo nekonzultovali tieto detaily s odborníkmi, čo však nie je ich povinnosť. Takáto situácia je, vcelku bežná aj u umelcov celosvetovo známych a myslím, že v rámci autorskej umeleckej licencie títo mali na takúto tvorbu právo. Nakoniec aj vrcholnostredovekí ilustrátori a umelci sa inšpirovali pri znárorňovaní starších či už historických alebo i bájnych postáv materiáliami svojej doby.

PhDr. Peter Šalkovský, DrSc., Archeologický ústav SAV v Nitre


Výber literatúry:

Galuška, L.: Uherské Hradište – Sady. Křest'anské centrum Říše Velkomoravské. Brno 1996.

Poláček, L.: Mikulčice. In: A. Wieczorek/H. – M. Hinz (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst, und Archäologie. Stuttgart 2000, 317 – 322.

Procházka, R.: Vývoj opevňovací techniky na Moravě a v českém Slezsku v raném středověku. Brno 2009.

Ratkoš, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava 1968. 

Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 2004.

Wieczorek, A./ Hinz, H.M.(Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte. Kunst und Archäologie. Stuttgart 2000, 367 – 372.

Htpp://Wikipedia.org; https://commons.wikimedia.org a ď.

8 komentárov:

  1. p.Šalkovský

    Mohol by som Vás poprosiť o nejaký prehľad archeologických nálezísk min. v strednej Európe ( alebo vôbec všetkých ), s ručne hnetenou keramikou ( t.j. s keramikou pražského typu ) ?
    Ďakujem

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dobrý deň,
      pripájam nejakú literatúru k uvedenej problematike, z ktorej sa dá zorientovať a vychádzať pri ďalšom štúdiu. Práce obsahujú samozrejme aj veľa inej literatúry k včasným Slovanom. Svoju prácu pripájam iba preto, že je to prístupné na internete, ostatné asi len v špecializovaných knižniciach.
      Pozdravuje
      Peter Šalkovský
      Parczewski. M – Kaczanowski,P. (ed.). Archeologia o poczatkach Słowian. Kraków: Instytut Archeologii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2005.
      FUSEK, Gabriel. Frühe Slawen im Mitteldonaugebiet. In Jan Bemmann – Michael Schmauder (Hrsg.). Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Kolloquien zur Vor- und Frühgeschichte. Band 11. Bonn : Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2008, s. 645, obr. 2.
      Fusek, G./Zábojník, J.: Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. In Slovenská archeológia, Roč. 51, č. 2, 2003, s. 319-340.
      FUSEK, Gabriel. Frühe Slawen im Mitteldonaugebiet. In Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden - Awaren - Slawen : Akten der Internationalen Tagung in Bonn vom 25. bis 28. Februar 2008. Herausgeber Jan Bemmann, Michael Schmauder. - Bonn : Rudolf Habelt, 2008, s. 645-656.
      PLETERSKI, A.1995: Model Etnogeneze Slovanov na osnovi nekaterih novejših raziskav. Zgodovinski časopis 49. 1995. 4 (101), 537-556.
      ŠALKOVSKÝ, Peter. Etnogenéza Slovanov, ich migrácie na západ a počiatky západoslovanských národov. In Dejiny : internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, 2018, roč. 13, č. 2, s. 12-55. ISSN 1337-0707. Názov z titulnej obrazovky. Dostupné na internete: (APVV-16-0449 : Stredoveká Nitra v hmotných prameňoch. VEGA č. 2/0075/16 : Archeologické štúdie k včasnému stredoveku).

      Odstrániť
  2. Dobrý deň p.Šalkovský

    V 93-ťom, Ste realizovali arch.výskum v Čenkove, aj tu na blogu je k tomu článok spracovaný na podklade

    Hanuliak, Šalkovský, Kuzma: Mužla-Čenkov I. Osídlenie z 9.-12. st.

    Mňa by zaujímal, Váš názor či je porovnatelný nálezový materiál ( napr. ostrohy, bradatica, tie ozdobné gombíky, keramika alebo aj iné )z Čenkova, s niektorým iným severne položeným náleziskom napr. z okolia Nitry, Bojnej, Devínu, alebo Pohronia, alebo dokonca Mikulčíc atď.

    Spomeniete si ešte je to už skoro 30 rokov ?

    Ďakujem.
    Inak nemôžem tú vašu prácu z 93 nájsť na nete, našiel som len recenziu p. Borivoja Dostála.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. To je monografia:
    HANULIAK, Milan - KUZMA, Ivan - ŠALKOVSKÝ, Peter. Mužla-Čenkov : osídlenie z 9. - 12. storočia. I. Nitra : Archeologický ústav SAV, 1993. 367 s. Materialia Archaeologica Slovaca, Tomus X. ISBN 80-88709-07-5.
    Zdraví
    P. Šalkovský
    Okrem toho už kolegovia publikovali aj ďalšie výskumné sezóny:
    HANULIAK, Milan - KUZMA, Ivan. Mužla-Čenkov II = Mužla-Čenkov II. Settlement from 9th-13th. centuries. Osídlenie z 9.-13. storočia. Gabriel Fusek, Luděk Galuška (recenzenti). Nitra : Archeologický ústav SAV, 2015. 368 S. Archaeologia Slovaca Monographiae - Studia, Tomus XXV. ISBN 978-80-89315-90-1. Obe publikácie sú dostupné v knižniciach katedier archeológie, u nás v AÚSAV v Nitre a asi aj vo väčších iných knižniciach.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Zase tu uvernňujete anglosaké drísty o príchode "slovanov" v 6 storočí do Europy. NA TO NIE JE ŽIADEN DÔKAZ! KOMU POTOM VLÁDOL VANIO V PRVOM STOROČÍ?! V VATIKÁNE MAJÚ O TOM LISTINY Z RÍMSKYCH ČIAS! a OD KOHO UŠIEL NÁM DOSADENÝ RIMANMI - DESPOTA(názov funkcie dosdeného Rímskeho miestodržiťeľa) MAROBUDUS ,HEN TOŤ ZA DUNAJ DO CARNUMTOMA AJ Z ŽENOU?! OD SLOVENOV UŠIEL ABY SI ZACHRÁNIL HOLÝ ŽIVOT.a BALAMBER(meno)HUN(priezvnisko-prezývka) ATILA(funkcia-vodca kmeňa) 1- V EUROPE ktrý doviedol Hunov spod uralu čiže haploskupinu R1A,ten rozpiaárený Atila - Bič boží bol az 5 v poradí Atiov v Europe,z čoho vyplýva že huni aj atilovia zostali aj v ich domove v azii,je to etnoskupina ktorá si hovorí UGRI-po našom UHRI.Žiadny maďari.Uhri sú Sloveni z aázie.Treba si uvedomiť že hranica kontinetov ešte v 18 storočí prechádzala zhruba po rieke Volge na Ural ju geograficky preniesi až v polivici 18 storočia Romanovci - ruský cári.A Uhri (pamätáme si zo školy stahovanie národov uhro-fini )len Skaligeri tvorca dnešnej chronilogie o ktrú sa komplet opiera dnešná história vrátane toho bludu o prichode slovanov v 6 storočí,ktorý si vycucal z prsta práve Skaligeri. Táto tupá teoria je už dávno vyvrátená v rátane podkladov priamo z Vatikánu napríklad reverndom Antonom Semešom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Žiadne anglosaské drísty, je to stav bádania, ktorý zastáva, resp. akceptuje drvivá väčšina nielen slovenskej, polskej (okrem pár autochtonistov), ukrajinskej, ruskej ale aj nemeckej, rakúskej, slovinskej, bulharskej ... atď. archeológie, histórie i jazykovedy. Prihláste sa na štúdium archeológie, absolvujte ho, naštudujte si stovky štúdií na túto tému ... podobne tak reverend Semeš a ostatní diletanti a potom diskutujte :-))).

      Odstrániť
  5. Zaujímavé ale hĺadám niečo iné.

    OdpovedaťOdstrániť