Skalické hradisko leží v tesnej blízkosti severozápadného okraja starého mesta. Skladá sa z dvoch väčších návrší, ktoré sú od seba oddelené výraznou terénnou ryhou, v súčasnosti využívanou ako súčasť cesty vedúcej do centra mesta.
Na prirodzenej vyvýšenine, vybiehajúcej západným smerom do inundácie Moravy, s prevýšením oproti riečnej nive až o 20 m, v porovnaní s úrovňou terénu na východnej strane o 6-8 m, bol situovaný opevnený útvar eliptického tvaru s dlhšou osou orientovanou v smere SZ-JV v dĺžke asi 120 m a šírke cca 40-50 m. Zdá sa, že zvyšky širokej, neskoršími zásahmi zrejme velmi deformovanej priekopy, zretelnej okolo Kalvárie zo západnej, severnej a južnej strany, súvisia s touto fázou. Hradisko bolo chránené mohutným valom a hlbokou priekopou. Na vrchole valu je potrebné predpokladať drevenú palisádu.
Druhú, menšiu časť tvorí šikmina na východnej strane s rozmermi cca 82 m x 17 m, na ktorej vrchole stojí románska rotunda, ktoré je dodnes symbolom Skalice a ktorá zrejme slúžila majiteľovi hradiska už v období vrcholného stredoveku.
F. V. Sasinek v rámci topografie Skalice intenzívne riešil vznik a lokalizáciu pôvodného hradu, ktorý stál na vŕšku s kalváriou a tvoril zárodok neskoršieho opevneného mesta. Autor sa opiera o toponýmiu. V listinách z r. 1648 a 1753 zistil, že vŕšok sa už vtedy nazýval Hradisko. Nadväzujúc na toto meno Sasinek hľadal pozostatky murovaného stredovekého hradu. Keď ich však nenašiel, usúdil, že na vŕšku musela byť predhistorická, valmi opevnená osada.
V pomenovaní Hradisko, ktorým je označený juhovýchodný výbežok kalvárie, sa až do dnešných dní zachoval vzácny toponymický dokument, o ktorý sa môže historik bezpečne oprieť. Miesta označené menami Hrádok, Zámčisko, Pohanský vrch, Zemný hrad, Valy alebo Stráža sú takmer vždy buď predhistorické, protohistorické alebo stredoveké opevnené osady. Niet dôvodu, aby sme práve pri Skalici, ležiacej v pásme veľmi hustého slovanského osídlenia, pochybovali o hodnote a význame takéhoto toponymického dokladu. Meno Hradisko, ktoré sa udržalo v pamäti miestneho obyvateľstva, sa mohlo vzťahovať na zaniknutý predhistorický hrad, pôvodne možno ešte z doby bronzovej alebo halštatskej. Z uvedených období (doba bronzová) poznáme zo Skalice viacero zaujímavých nálezov, ako napr. brozový nôž, nákrčník, či keramiku. Známy slovanský mohylník neďaleko Skalice svedčí o pobyte veľkomoravskej elity, ktorá v zásade zvykla obývať opevnené miesta. V tomto prípade mohlo byť hradisko prevzaté prvými slovanskými osadníkmi bývajúcimi v obvode Skalice, ktorí keď tam prišli, našli na vŕšku už iba zrúcaniny dvanásť až pätnásť storočí starej osady. Nevieme však, či pojem hrad alebo hradisko existoval už aj v jazyku veľkomoravských alebo ešte starších Slovanov. Preto je vari pravdivejší ten názor, že meno Hradisko sa zrodilo iba v tých časoch, keď sa stavali prvé skalické hradby, keď obyvatelia opúšťali staršiu hradnú časť mesta na kalvárii, a keď sa osídlili na väčšej ploche.
Výsledky doterajšieho archeologického výskumu naznačujú, že s existenciou hradu v Skalici možno zrejme rátať asi od prelomu 12. a 13. stor. Rotunda plnila funkciu vlastníckeho kostola s malou plochou na pochovávanie. Alexander Ruttkay je toho názoru, že nešlo o zemný hrad - hradisko, ale o útvar opevnený pravdepodobne kamennou hradbou a priekopou a že zanikol v dôsledku budovania mestských hradieb po roku 1372.
Priekopa, ktorá v dnešnej dobe oddeľuje hrádok od západného výbežku vyvýšeniny s rotundou, sa zrejme na danom mieste nachádzala aj v stredoveku, najskôr ako široká priekopa, primkýnajúca sa k mestskej hradbe, a následne bola rozšírená pre cestu, ktorá tvorí dnes os ulice medzi Kalváriou a rotundou sv. Juraja. Dnešná výška návršia Kalvárie nezodpovedá situácii v stredoveku. L. Kraskovská pri popise staromadarského hrobu v svahu Kalvárie uvádza, že pod povrchovým humusom bola asi 2,5 m hrubá navážka zo žltého piesočnatého ílu, ktorú datuje do 18. stor., pod touto vrstvou, t. j. v hĺbke 2,5 m, boli dve tenké vrstvy obsahujúce "popol, uhlíky a...črepy...zo 14. a 15. stor.". V druhej stredovekej vrstve bola "kamenná dlážka z pieskovca, na nej...vrstva vypálenej tmavosivej hliny..." s poterom označovaným ako "ružová omietka". Staromadarský hrob sa zistil v hĺbke asi 1,5 m pod niveletou prvej stredovekej vrstvy.
Aj pri výskume okolia rotundy v roku 2005 sa potvrdilo, že súčasná výšková úroveň vrcholnej plochy hradiska sa nezhoduje s tou pôvodnou stredovekou a teda že v priebehu neskorého stredoveku a novoveku bola zrejme rôznym spôsobom navyšovaná. Aj z toho dôvodu je problém na hradisku nachádzať napr. keramiku, nakoľko stredoveká vrstva sa nachádza v pomerne veľkej hĺbke. Prípadné staršie vrstvy treba preto čakať ešte hlbšie. Výskum v roku 2005 tiež potvrdil, že rotunda sa v stredoveku nachádzala vo vnútri mestského opevnenia.
Rudolf Hikl, ktorý sa po Sasinkovi venoval hradisku v Skalici uvádza, že hrádok podľa neho postavili pezinskí grófi, od r. 1217 do konca 13. storočia majitelia Skalice, darovanej im uhorskými kráľmi Ondrejom II. a Belom IV. Hrádok bol vraj drevený a bol sídlom vládnúcich zemepánov. V jeho blízkosti však vybudovali kamenný kostolík sv. Juraja vo forme rotundy, ktorej základný stavebný charakter sa zachoval až dodnes. Konfínium sa stalo už začiatkom 13. stor. súčasťou majetkov šíachty. Ak zoberieme do úvahy, že úlohou pánov z Pezlnka a Jura bolo nielen doosídlovanie, ale nepochybne i starostlivosť o ochranu hraníc, vyvstáva predpoklad, že s ich aktivitou súvisí prvá fáza opevneného sídla s vlastníckou rotundou v Skalici. Ďalší vývoj je však nezretelný. Po roku 1250 sa v susedstve Skalice dostali do popredia hrady Holíč, Branč a Senica.
 |
| Predmety zo staromaďarského hrobu zo svahu hradiska |
Počas existencie kostola a hrádku v ich susedstve na juhovýchodnom svahu vŕšku vzniklo podhradie, ktoré malo charakter hospodárskej osady, čo bolo v stredoveku bežné. Osadníci podhradia si však nebudovali príbytky na vŕšku, ale zišli z neho k vode, ktorá pri voľbe staveniska novobudovaných chalúp rozhodovala. Tak vznikla aglomerácia obydlí, spočiatku len v bezprostrednom susedstve kostola, kde sú dnes Podhradie a Blahova ulica. Neskoršie sa osada rozširovala na plochu, ktorú zaberá stará časť mesta, uzavretá hradbami. Dva potoky, Zlatnícky a Stračinský, favorizovali tento rozvoj svojou polohou a množstvom vody, rozdeleným rovnomerne na celý rok. Priaznivo pôsobil aj tvar terénu, uzavretý dvomi potokmi. Obidva tieto momenty rozhodovali o voľbe polohy a smere hradieb, keď sa koncom 14. storočia zo všetkých strán prístupnej osady stalo uzavreté mesto, obohnané murovanými hradbami.
Zaujímavým dokladom o existencii hradiska je mapa Skalice, ktorá sa údajne nachádza v archíve v Brne a mala byť vytvorená okolo roku 1500. Mapa má zobrazovať Skalicu v období pobytu kráľa Žigmunda na hrade. Hrad bol podľa mapy prepojený s rotundou a cintorínom padacím mostom nad vodnou priekopou.
 |
| Hradisko (hrad) vyznačené na mapke Skalice z 15. storočia |
Z katastra Skalice poznáme zaujímavé archeologické nálezy už od doby kamennej, cez dobu bronzovú, rímsku. Dobre známym je sklalický mohylník z obdobia Veľkej Moravy, ktorý sa nachádza v polohe Kopečnice a ktorý obsahoval mimoriadne bohatú hrobovú výbavu tak žien (bohaté šperky) ako aj mužov (meče, iné zbrane). Mohylník svedčí o tom, že na území Skalice žila v 9. storočí veľkomoravská elita. Hradisko teda mohlo slúžiť už v období Veľkej Moravy, avšak z dôvodu absencie komplexnejšieho archeologického výskumu zatiaľ nemáme k dispozícii dôkazy k tomto logickému predpokladu. Naznačoval by to však tiež nález hrobu staromaďarského bojovníka z 10. storočia v blízkosti hradiska, ktorý môže súvisieť s obdobím vzájomných striedajúcich sa konfliktov a spojenectiev Veľkomoravanov a Starých maďarov. Za veľmi zaujímavý numizmatický objav považujem nález 1392 strieborných mincí, medzi ktorými dominovali viedenskú pfenigy z 13. storočia. Bol nájdený pri orbe v roku 1958, pričom mince boli uložené v keramickej nádobe. Mince by azda mohli súvisieť s vpádom Tatárov na územie Uhorska, kde je možné predpokladať, že mince ukryl niektorý z bohatých obyvateľov Skalice zo strachy pred týmito kočovníkmi. S trochou fantázie možno predpokladať, že poklad patril niektorému s grófov zo Sv. Jura a Pezinka, ktorým Hikl pripisuje vybudovanie sklaického hradiska.
Literatúra:
Štefan Janšák: Topografia a sídlištný vývoj stredovekej Skalice, 1968
RUTTKAY, A., 1983: Poznámky k problematike vzniku stredovekého mestského jadra v Skalici. Študijné zvesti 20 1983,251-271.
SLIVKA, M., 1986: Príspevok k problematike vzťahu stredovekých sakrálnych objektov a feudálnych sídel na Slovensku. Archaelogica Historica 11, 359-383. Olomouc 1986.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára