Najstaršie známe opevnenia nadväzujú na tradície poľnohospodárskych osád, ktorých vývojový počiatok môžeme hľadať niekde v období neolitu, pričom od doby bronzovej je zrejmý trend vyhľadávania miest s výhodnou strategickou polohou, s prirodzenou terénnou ochranou. Výnimkou nie sú ani Slovania, stavitelia síce najmladších, no zároveň po všetkých stránkach z vývojového hľadiska najdokonalejších hradísk. Budujú sa buď výšinné, alebo nížinné močiarne hradiská, obohnané spočiatku jednoduchým valom s palisádou. Vývoj však pokračuje ďalej, a v 8. storočí sa stávame svedkami zdokonaľovania hradísk, či už z hľadiska vojenského, sídelného, alebo spoločenského, pričom vyvrcholenie tohto procesu nastáva u nás v dobe veľkomoravskej, vo všeobecnosti v 10. storočí. Slovanské hradisko tak vstupuje do klasickej fázy svojho vývoja, do popredia postupne vystupuje funkcia mocenská, teda sa stáva základom pre formovanie budúcich ranofeudálnych spoločenských vzťahov, resp. útvarov. Nastávajúci búrlivý spoločenský rozvoj sa prejavuje vo všetkých smeroch, konštrukčné hľadisko nevynímajúc. Pozrime sa teda na jeho konkrétne formy, hlavne z pohľadu strategického vojenského zabezpečenia.
Progres nastáva predovšetkým v budovaní hradieb. Z jednoduchého hlineného valu sa kryštalizujú dva základné typy hradieb, a síce roštový a komorový. Označenie "hradba" je plne namieste, pretože fortifikačné konštrukcie začínajú byť dômyselne technicky prepracované.
Princíp komorovej konštrukcie spočíva vo vybudovaní vonkajšej i vnútornej steny hradby tvorenej drevenými fošňami, prípadne výpletom v stĺpovej osnove. Konštrukcia steny je stabilizovaná podperami (zväčša z vnútornej strany), prípadne zemným valom (zväčša z vonkajšej strany). Vonkajšia i vnútorné stena sú navyše pre väčšiu pevnosť a odolnosť priečne prepájané kotviacimi brvnami, prípadne celými stenami, opäť vypletanými či plne drevenými, pochopiteľne menšej mohutnosti v porovnaní s vonkajšou a vnútornou stenou hradby. Takto vznikajú akési komory, podľa ktorých má tento typ hradby svoje meno. Celý priestor komôr je vyplnený až po horný okraj vnútornej steny udupanou hlinou. Vzniká teda niečo ako ochodza, chránená vonkajšou stenou, ktorá je vyššia ako vnútorná a tvorí palisádovú ochranu.
 |
| 1: palisáda (a- husto radené koly, b- košatina, c- vodorovná guľatinavzopretá kolmi, d- drážková technika), 2: priekopy (a- hrotitá, b- žľabová), 3: val s palisádou, 4: násyp s kamenným plášťom, 5: komorová konštrukcia, 6: komorová konštrukcia v zemnom násype, 7: val s plášťovým podkladaným roštom, 8: (a- roštová konštrukcia prekladaného rázu, b- pôdorys v komorovom, rámovom skelete, c- obojsmerný prekladaný rošt) |
Pod roštovou konštrukciou rozumieme budovanie jadra hradby systémom jednotlivých horizontov tvorených brvnami ukladanými tesne vedľa seba. Brvná sú kladené priečne voči priebehu valu, tzv. drevozemná roštová konštrukcia. Ďalšia z možností je striedanie horizontov s priečnym a pozdĺžnym uložením brvien, tzv. prekládková roštová konštrukcia. V prvom prípade sú medzi jednotlivými, rovnakosmerne uloženými drevenými horizontmi vrstvy hliny, v prípade druhom ide zväčša o tesne na seba poukladané smerovo sa striedajúce vrstvy guľatiny. Z vnútornej strany býva konštrukcia spevnená drevenou stenou, zapretá podperami, ako v prípade komorového riešenia.
V prípade prekládkovej konžtrukcie je vonkajšia stena, čelo hradby, riešená jednoduchou skosenou stenou, tvorenou drevozemným materiálom, podobne ako jadro hradby. Ak sa jedná o prvý z roštových konštrukčných typov, teda striedanie zemných a drevených vrstiev, býva čelo v zásade tvorené kamennou stenou, pričom brvná jednotlivých roštov sú priamo voviazané, ukotvené v kamennej stene. V poľskej oblasti bola prekládková konštrukcia zdokonalená v tzv. hákovú roštovú konštrukciu, kedy pre jednu z vrstiev boli použité kmene z hákovito vybiehajúcimi vetvami, ktorými boli z vonkajžej strany valu podchytené brvná nasledujúcej konštrukčnej úrovne.
Vôbec, volené konštrukčné princípy boli otázkou ako dostatku materiálu (kvalitné drevo, kameň), tak aj regionálnej tradície. Kým napr. v oblasti poľskej sa požíval hlavne háková roštová konštrukcia, na našom území prevládal roštový drevozemný typ. Samozrejme, vyskytovali sa aj kombinácie rôznych princípov. Napríklad kombinácia drevozemnej roštovej konžtrukcie s komorovou hornou časťou hradby, prípadne komorová koruna v kombinácii s roštovým prekládkovým základom.
V literatúre sa môžeme niekedy stretnúť aj s úvahami o špecifickej forme valu, tzv. spečený val. Údajne má ísť o drevozemnú, resp. drevokamennú konštrukciu na spôsob roštu, ktorá je ešte navyše obložená veľkým množstvom dreva. Samotný val potom vzniká zapálením dreveného obloženia, pričom po prehorení drevených častí okolo, i vo vnútri valu nastáva vplyvom vysokej teploty čiastočné natavenie, a následné spečenie jeho hlinito - kamenného materiálu. Boli argumenty za i proti, avšak v konečnom dôsledku prevládol názor zamietajúci túto teóriu. Prevládlo stanovisko, že ak nachádzame pozostatky takéhoto "valu", ide zrejme o následky vojnových požiarov, prípadne pozostatky hutí. Jeden z hlavných argumentov proti existencii spečených valov, ako jednu z foriem realizácie hradby, ktorý sa vidí pádny aj mne je ten, že len ťažko si predstaviť enormné úsilie, ktoré muselo byť vynaložené na samotné vybudovanie valu a jeho obloženie drevom, len pre to, aby sa to všetko nakoniec "spálilo". Tento spôsob totižž predpokladá okrem neadekvátnej námahy aj neúmernú spotrebu materiálu, hlavne dreva, v porovnaní s výsledkom. Tento typ hradby môžeme teda s kľudným svedomím zavrhnúť.
Medzi čelom hradby a priekopou sa nachádza takzvaná berma. Tak ako čelo hradby, aj berma môže byť kamenná, alebo hlinitá. So samotnou hradbou tvorí jeden konštrukčný celok a v niektorých prípadoch aj s jej čelom splýva.
Prítomnosť obrannej priekopy, ako súčasti systému hradby zrejme nikoho neprekvapí, keďže je klasickým prvkom opevnení a preto myslím nepotrebuje ďalší komentár.
Naopak, dôležitým prvkom v konštrukcii slovanskej hradby, hlavne z hľadiska obranného, sú tzv. záseky. Zásek je rad zašpicatených kolov, zapustených do zeme, nasmerovaných šikmo voči nepriateľovi. Konštrukčne sú záseky riešené buď ako súčasť bermy, teda sú umiestnené za priekopou, alebo sú vysunuté v predpolí. Záseky môžu byť jedno alebo viac radové.
Slovanské hradby dosahovali výšku aj cez 10 m, merané od päty po korunu valu, výška samotnej palisády, či dĺžka záseku sa pohybovala do 2 m.
Najdôležitejším miestom v hradbe je bezo sporu brána. Keďže sa jedná o najzraniteľnejšie miesto v obrannom systéme hradiska, boli potrebné špeciálne konštrukčné riešenia na jej zabezpečenie. Okolo roku 800 sú ešte brány pomerne jednoduché, riešené bočne alebo čelne. Podstatou bočného riešenia je zatiahnutie jedného z ramien valu za druhé, prípadne vybudovanie ďalšieho valu pred hlavnou hradbou v priestoroch príchodu k bráne. Strategickým zámerom tohto riešenia bolo, aby prípadný útočník musel postupovať k bráne takto vytvoreným úzkym priechodom, pričom obrancovia majú možnosť nerušeného útočenia na jeho bok. Druhým základným typom je jednoduchá čelná brána, opatrená mierne vybiehajúcimi ramenami hradby, prípadne naopak, ramenami valu zatiahnutými dovnútra. Opäť išlo o to isté, teda možnosť čo najúčinnejšie dobiedzať na útočníkov v priestore brány. S vežovitou obranou vstupu sa v tomto období ešte nestretávame.
 |
| Stavba hradiska (z knihy Lutovský M.: Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku |
Naopak, v klasickej fáze slovanských hradísk sa obranná vežovitá bašta stáva základným fortifikačným prvkom. Brány sú riešené ako dvojité, pričom obranná veža, ako súčasť hradby je umiestnená medzi oboma vstupmi. Mohutné dvojstupové brány boli súčasťou hlavne centrálnych viac úrovňových hradísk, vyznačujúcich sa pokročilou organizačnou štruktúrou. Dvojité brány sú často riešené kliešťovým spôsobom, teda hradby sa stáčajú do vnútra hradiska, pričom priestor za vežou sa postupne zužuje. Obranný význam tohto riešenia je myslím zrejmý - teda aj v prípade prerazenia vrát má útočník ešte stále veľkú šancu, že sa stane obeťou masakru. Samozrejme, v užívaní ostali zo staršieho obdobia aj klasické jednovstupové brány, kde veža bola umiestnená priamo nad vchodom. Jej obranná účinnosť bola často znásobená predsunutím pred samotnú hradbu, prípadne kombináciou nepredsunutej centrálnej veže odsunutím jednej, alebo oboch hradieb v oblasti brány. Predsunuté veže v zásade nachádzame ako v prípade čelných, tak aj bočných brán, kedy bašta je vysunutá na prístupový koridor brániace rameno. V poslednom období klasickej fázy sa stretávame s ďalším násobením počtu veží, častá je dvojica mohutných predsunutých veží po stranách vstupnej brány. Zo strategického obranného hľadiska je analógiou kliešťového riešenia v prípade dvojitých brán tzv. tunelové riešenie pri jednovstupových bránach.
Svetlá šírka brán bola volená z obranných dôvodov pochopiteľne čo najužšia. V prípade dvojitých brán sa pohybovala šírka každého z dvojice vchodov okolo 2 m, málokedy viac. Zvolený rozmer bol vždy kompromisom vojenského a spoločensko - obchodného záujmu, kedy išlo hlavne o prejazdnosť brány vozmi. Jednovstupové brány zvykli byť aj širšie, maximálne však 3,5 m. Minimálna šírka brány bola určená podľa archeologických výskumov na 1,6 m.
V súvislosti s vežami treba podotknúť, že pre zabezpečenie celkovej ochrany hradiska sa často budovali aj strážne veže samostatné, rozmiestnené v bližšom i vzdialenejšom okolí, zabezpečujúce významné cesty, brody a pod. Zväčša sa jednalo o zastrešené stavby, ničo na spôsob dnešných poľovníckych posedov, samozrejme väčšej výšky i rozmerov.
Existenciu obrannej priekopy predpokladá aj nutnosť budovania mostov v priestore brán. Samozrejme, tieto stavby sa budovali pevné, padacie mosty sú až záležitosťou pokročilých stredovekých kamenných hradov. V prípade ohrozenia sa tento problém riešil jednoducho strhnutím mostu, či jeho časti. Okrem prekonávania obranných priekop mali mosty svoj význam aj v prípade nížinných hradísk, obzvlášť jazerných, či budovaných na morských pobrežiach, ako to bolo napr. v prípade Berhen-Lubchinu, či Wolinu.
Záverom treba ešte spomenúť existenciu ciest v priestoroch hradísk a často i v jeho najbližšom okolí. Jednalo sa o cesty dláždené kameňmi, alebo častejšie drevom, husto radenými fošňami osadenými na do zeme zapustených pozdĺžnych kmeňoch. Je dôvod predpokladať, že podobným spôsobom mohli byť vydrevené v "intraviláne" hradísk aj celé plochy, teda akísi predchodcovia dnešných námestí.
http://rodolesie.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=34&Itemid=96
Autor: Borimir
Prebraté od: http://dubrava.vkrp.sk/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára