.

štvrtok, 9. septembra 2010

Most pri Bratislave - Prvá staroslovanská svätyňa na Slovensku

Vladimír Turčan

Svetlo do záhady o kultovom mieste Slovanov

      O tom, ako naši slovanskí predkovia prijímali kresťanstvo, vieme veľmi málo. Prvá písomná správa, ktorá do kristianizácie našej vlasti prináša aspoň trocha svetla, sa týka posvätenia kostola na panstve kniežaťa Pribinu v Nitre salzburským arcibiskupom Adalrámom roku 828. Historici však oprávnene upozorňujú, že išlo najskôr o formálny akt politického charakteru. Nová viera medzi Dunajom a Tatrami v tých rokoch ešte ani zďaleka nezvíťazila.




Svätyňa. (autor: Azraelangelo)


      Ba čo viac, zdá sa, že pokrstiť sa nedali ani príslušníci slovanskej elity. Sám Pribina ostával stále verný viere svojich predkov a krst prijal až roku 837 v rakúskom Traismaueri. Pravda, to už bolo po jeho vyhnaní z Nitry, keď mu jeho ochrancovia nedali inú možnosť.

V Svätyni (autor: Haden Sutton)



      V čase posvätenia kostola v Nitre Slovania teda vyznávali vieru svojich predkov. Bolo to polyteistické náboženstvo, čiže na rozdiel od monoteizmu verili v existenciu viacerých bohov. V čele staroslovanského panteónu stál Perún, vládca blesku a ohňa. Ďalším významným bohom bol Svarog, spájaný s ohňom, nebeským svetlom a teplom, ako aj jeho syn Svarožič. K pôvodným bohom, v ktorých verili Slovania ešte vo svojej pravlasti, patrili aj Stribog, boh neba a vetra, Chors, azda súvisiaci s mesiacom, Simargl, nám už nejasných kompetencií, i jediná zástupkyňa nežného pohlavia Mokoš, chrániaca úrodu. Panteón staroslovanských bohov je teda pomerne dobre zrekonštruovaný z rozličných písomných záznamov. Týmto božstvám sa do prijatia kresťanstva klaňali aj naši predkovia.

Rod - Stvoriteľ


      Až donedávna sme si však márne kládli otázku, kde sa tak dialo. Zo slovenského územia sme totiž nepoznali žiadnu staroslovanskú svätyňu. Ešte roku 1960 mohol vynikajúci český archeológ a slavista Rudolf Turek v prehľadnej práci Pravěk Československa napísať, že "pohanský kult našich předků neznal chrámů". O tom, že okolité slovanské kmene svätyne budovali, sa vedelo napr. na základe archeologických nálezov z prostredia východných Slovanov, z Poľska či z dnešného Nemecka. Až výskumy moravských a českých archeológov v Mikulčiciach, Starom Měste pri Uherskom Hradišti, Pohansku pri Břeclavi a v Hradsku na Kokořínsku priniesli doklady o tom, že aj stredoeurópski Slovania uctievali svojich bohov v svätyniach. Tie sa však od seba architektonicky líšili a definovať jednotnú pôdorysnú schému, rovnako ako rekonštruovať priebeh obradov v takomto kultovom objekte je veľmi ťažké. Odpoveď na otázku, ako vyzerali kultové miesta našich slovanských predkov, tak mohol priniesť len objav archeológov.

Nákres približného vzhľadu pohanskej svätyne v Moste pri Bratislave

rekonštrukcia podľa archeol. múzea SNM Bratislava

Zaujímavý nález

Počas jedného zo záchranných výskumov k nemu nakoniec nečakane došlo. Na okraji obce Most pri Bratislave, na najvýchodnejšom cípe Žitného ostrova, sa v 80. rokoch 20. storočia nachádzala veľká a hlboká jama po vyťaženom štrku. Jej dno postupne zapĺňali smeti. A nad nimi, v stene jamy, sa rysovali tmavé fľaky - výplne dávnovekých zahĺbených objektov. V tom čase každodenne cestovala cez obec na výskum mohýl z halštatskej doby v Dolných Janíkoch, dnes už známych aj zahraničným bádateľom, vtedajšia pracovníčka Archeologického múzea Slovenského národného múzea (SNM) Etela Studeníková. Objekty neunikli jej pozornosti. Počas archeologického výskumu sa zistilo, že ide o stopy dovtedy neznámeho slovanského sídliska. Záchranný výskum lokality, ktorá bola ohrozovaná samovoľným zosuvom štrkových stien, trval tri roky. Preskúmaných bolo 14 objektov. Išlo o štandardné jamy amorfného tvaru, s lavórovite klesajúcimi stenami, ktorým archeológovia pripisujú funkciu hospodárskych alebo technických objektov. Okrem jedného...
Prekvapenie však priniesol práve ten jeden. Nachádzal sa zhruba v strednej časti preskúmanej plochy. Tvarom pripomínal výsek kružnice, ktorú vytvoril žľab dlhý vyše 27 m a široký maximálne 280 cm. Šírka objektu však kolísala, smerom ku krajom segmentu sa zužoval. Polkruh, alebo skôr štvrťkruh, bol otvorený smerom na východ. Objekt s obojstranne rozšírenou strednou časťou bol zahĺbený 20 - 50 cm do podložia. Po obvode sa nachádzali nepravidelne rozmiestnené kolové jamy. Štyri kolové jamy v severnej časti tvorili obdĺžnik, v ktorom ležalo ohnisko vyplnené popolom a uhlíkmi. Pri ohnisku sa našiel roh tura. Severne od ohniska sa rozprestierali prepálené amorfné plochy a viacero lokálnych sivých vrstvičiek, zrejme pozostatky malých, krátkodobých ohnísk. V zásype objektu sa našli črepy a zvieracie kosti.

Predstava ruského maliara Olšanského o pohanskom obrade starých Slovanov


To je všetko, čo z vôbec prvej známej staroslovanskej svätyne na Slovensku ostalo. Nájdené črepy ukázali, že kultový objekt pochádza z druhej polovice 8. storočia až začiatku storočia nasledujúceho. Zaujímavé je, že najpresvedčivejším argumentom na toto datovanie neboli slovanské črepy, hoci tie vo výplni objektu jednoznačne prevládali, ale niekoľko zlomkov z nomádskych hlinených zvoncovitých pokrievok. Problém spočíva v tom, že slovanské esovite profilované hrncovité nádoby, zdobené v hornej časti tela rytými vlnovkami alebo obvodovým ryhovaním, sa vyrábali pomerne dlhý čas, pričom sa menila predovšetkým technológia výroby (t. j. zloženie hrnčiarskej hliny, spôsob tvarovania nádoby, profil ústia, konštrukcia hrnčiarskych pecí). V centrálnych hradiskách produkovali hrnčiari v tom istom období kvalitnejší tovar ako remeselníci v dedinských sídliskách. Presné datovania náleziska podľa črepov nie je preto vždy jednoznačné. Nomádske "zvony", slúžiace pri varení, boli používané oveľa kratšie.

Triglav


Zložitejšie ako datovanie svätyne bolo presnejšie určenie funkcie tohto nezvyklého nálezu a jeho rekonštrukcia. Ako východisko poslúžil samotný pôdorysný tvar. Žľab, vyhĺbený do kruhového segmentu, je známy už z niekoľkých staroslovanských svätýň na Morave a v Čechách, napr. v Uherskom Hradišti-Sadoch či v Mikulčiciach. Kultový význam pripisujú archeológovia aj priam mamutiemu objektu v Starej Kouřimi. Tento rozmermi i významom mimoriadny nález predstavovala 4 m hlboká a až 130 m dlhá, mierne zaoblená priekopa, oddeľujúca malé pohrebisko pri jazierku od osídlenej plochy včasnostredovekého hradiska. Jeho zložitý urbanizmus si sám osebe vyžaduje mimoriadnu pozornosť - dokazuje, že svet mŕtvych a svet živých musel byť u Slovanov oddelený. Z iných prameňov vieme, že pozemské a nadpozemské bytie podľa predstáv Slovanov oddeľovala práve voda. Podobnosť s Cháronom a prevozom mŕtvych na člnku iste nie je v tomto prípade náhodná.

Väčšina Slovanských svätýň  stála pod holým nebom, čo umocňovalo spätosť s prírodou


Miesto ako stvorené na oslavu bohov

Skúsme toto zistenie aplikovať na svätyňu v Moste pri Bratislave. V 8. storočí bol Žitný ostrov neúrodný kraj plný močiarov, slepých a bočných ramien Dunaja, ktoré sa po jarných a jesenných povodniach stále menili. Nie div, že archeológovia nepoznajú z tohto regiónu žiadne trvalé sídlisko, aspoň čo sa týka včasného stredoveku. Ojedinele nachádzané stopy pobytu Slovanov poukazujú skôr na dočasný pobyt rybárov, lovcov a pod. Práve o takýmto prírodným prostredím sa však spájali predstavy starých Slovanov o tajuplnom mieste, v ktorom bolo možné oslovovať bohov. Bola to lokalita oddelená vodami, močarinami a jazierkami od okolitého sveta. Ani konkrétnu polohu, kde postavili svätyňu, si zrejme nevybrali náhodne. Pôvodný vegetačný kryt je však dávno zničený ľudskou činnosťou a zmenená je aj riečna sieť.

Modla Perúna podľa predstáv Zdeňka Buriana

Pri pokuse o rekonštrukciu nadzemných častí svätyne sa možno oprieť o niekoľko detailov zistených počas archeologického výskumu. O pôvodnom vzhľade staroslovanského kultového miesta vypovedajú aj na prvý pohľad nevýznamné kolové jamy, ktoré lemovali vonkajšiu i vnútornú stranu okraja. Podľa správy ruského letopisca Nestora Slovania zvykli klásť urny so spálenými pozostatkami mŕtvych na koly. V prípade našej svätyne však takáto interpretácia neprichádza do úvahy, pretože v 8. storočí stredoeurópski Slovania už ukladali nespálené pozostatky zosnulých do hrobov (tomu zodpovedá archeologický termín kostrové hroby). Riešenie ponúka skutočnosť, že kolové jamy sa nachádzajú v pároch. Tento fakt až nápadne upozorňuje na nález zo slovanského sídliska na lokalite Fischerinsel pri Neubrandenburgu v Nemecku. Tu sa našla drevená soška slovanského božstva s dvoma hlavami a dvoma spojenými telami, teda akési dvojbožstvo.

Väčšiu istotu v interpretácii ponúka štvorica kolových jám v južnej časti svätyne. Ich rozloženie a vzájomná vzdialenosť prezrádza, že tu bezpochyby stála ľahšia drevená strieška. Podobné stopy boli zistené v Uherskom Hradišti-Sadoch. Vzhľadom na umiestnenie kultového objektu v areáli pohrebiska mohla slúžiť ako miesto na uloženie pozostatkov ľudského tela "na márach". Takáto interpretácia pre Most pri Bratislave však nie je logicky možná, keďže v objekte sa nenachádzali hroby.

                             Kupala - oslava letného slnovratu.


Odpoveď na otázku funkcie striešky ponúka nález ohniska v jej vnútri. Ide o veľké, silne do červena prepálené ohnisko. Takúto stopu zanecháva len dlhodobo horiaci silný oheň. Strieška teda slúžila na ochranu "večného ohňa" pred dažďom. Iste nie náhodou nám to zase pripomína oheň udržiavaný v starovekom Ríme vestálkami - za jeho vyhasnutie hrozila vestálke smrť. Bádatelia spájajú udržiavanie ohňov u Slovanov s kultom boha Perúna. U východných Slovanov bol ako kultové palivo používaný dub. Preto neprekvapuje, že z uhlíkov spomenutého ohniska palinológ Eduard Krippel zistil, že ide o Quercus, teda dub - posvätný strom Slovanov, zasvätený hromovládcovi Perúnovi. Pobaltskí Slovania uctievali dokonca celé dubové lesy a z Balkánu sú doložené náboženské obrady pod dubmi ešte zo stredoveku.

Pozornosť si zaslúži aj ďalší detail. Tesne pri kolových jamkách na západnom okraji žľabu sa našla zvieracia lebka. Bola natoľko zničená, že len s veľkou námahou sa v Prírodovednom múzeu SNM podarilo archeozoologičke Alene Šefčákovej podarilo určiť, že ide o tura. Ani toto zviera nie je v slovanskej mytológii neznáme - bolo zasvätené Perúnovi. Býčie rohy zdobili halové svätyne pobaltských Slovanov a zrejme podobnú funkciu plnila lebka aj v našej svätyni. Pravdepodobne bola umiestnená v strede čelnej steny spomenutej drevenej striešky.


Kým južná časť svätyne bola podľa všetkého oficiálnym priestorom, teda miestom, kde sa odohrávali kultové obrady spájané s celým rodom alebo kmeňom za účasti žreca (kultovej osobnosti) a zrejme len v čase výročných sviatkov, severná časť bola pravdepodobne vyhradená súkromným obradom. Usudzovať sa tak dá podľa toho, že v tejto polovici sa nenašlo nijaké väčšie ohnisko alebo stopy stavby, ale len väčšie množstvo menších, podľa sfarbenia zeme krátkodobých ohnísk. Tu zrejme obetovali Perúnovi jednotlivé rodiny alebo jednotlivci.

Kto sa modlil v mostskej svätyni?

Kde žili kmene, ktorých príslušníci sa chodili klaňať do dnešného Mostu pri Bratislave, možno dedukovať zo spomenutých črepov, nájdených vo výplni žľabu. Okrem juhozápadného Slovenska, kde nachádzame podobnú keramiku na sídliskách z 8. až začiatku 9. storočia, sem prichádzali aj obyvatelia osád ležiacich južne od Dunaja. Vzhľadom na fragmenty nomádskych zvonovitých pokrievok nemuselo ísť len o Slovanov. Na druhej strane v istých regiónoch mohli tento inventár používať aj príslušníci iných etník. Pôdorysná dispozícia kultového objektu v Moste pri Bratislave naznačuje, že obrady tu prebiehali pod holým nebom. To bolo typické pre Slovanov strednej Európy, pretože napr. pobaltskí Slovania stavali halové svätyne, do ktorých mal však podľa záznamov nemeckého kňaza Helmolda prístup len žrec. V Moste pri Bratislave mu bol zrejme určený priestor pod krycou strieškou. Možno práve on bol zodpovedný za to, že plamene "večného ohňa" nikdy nevyhasli. To už sa však dostávame z analýzy a rekonštrukcie archeologického nálezu staroslovanského kultového miesta k úvahám presahujúcim rámec archeologických a historických možností.

Keďže medzi nálezmi z Mostu pri Bratislave chýbajú predmety z polovice 9. storočia, v tomto období zrejme svätyňa zanikla. Buď sa tak stalo po zmene kmeňových vzťahov a veriaci sa chodili klaňať Perúnovi na iné tajuplné miesto, alebo kultové miesto zaniklo nástupom kresťanstva. Absencia mladších nálezov z celého regiónu naznačuje, že Slovania sa k miestu, kde stála staroslovanská svätyňa, už nevrátili a kultové miesto prekryli lužné lesy Žitného ostrova.

PhDr. Vladimír Turčan (1952),
pôsobí v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave. Špecializuje sa na archeológiu rímskeho a slovanského obdobia. Zúčastnil sa na archeologických výskumoch pevnosti z rímskeho obdobia v Stupave a viacerých slovanských a germánskych sídlisk.

http://www.historiarevue.sk/index.php?id=2003turcan5

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára