Havránok - Liptovská Mara

Hradiská predchádzajúcej halštatskej epochy boli budované v iných polohách, a najbližšie z nich sa nachádzali na jednom z výbežkov Sielnickej hory (Liptovsky Starhrad) a na Mníchu pri Ružomberku. Aké dôvody viedli prvých osadníkov usadiť sa okolo Havránka? Pre také dôležité rozhodnutie boli určite smerodajné hospodárske predpoklady nového územia či už z pohľadu zásobovania potravou alebo výhodnosti miesta z hľadiska výroby a obchodovania. Nové sídlo muselo spĺňať aj predpoklady účinnej obrany, pretože hradisko, sídliská a ich obrábané okolie tvorili spolu neoddeliteľnú sídliskovú jednotku, patriacu určitému spoločenstvu.

plán pôdorysu hradiska v dobe laténskej

Archeologický výskum, ktorý predchádzal vybudovaniu priehrady Liptovská Mara, odkryl na vrchu Havránok zvyšky súvislého osídlenia. Tie patrili dôležitému hospodárskemu a spoločenskému stredisku púchovskej kultúrnej skupiny, ktoré tu prekvitalo okolo prelomu letopočtov. Archeologický výskum objavil aj zachovaný zvyšok pôvodnej hradby keltského hradiska. Nálezy dvorca z mladšej doby železnej, brány keltského hradiska a svätyne, pochádzajúce spred nášho letopočtu, sú náznakovo zrekonštruované. Na najvyššom bode lokality bol v stredoveku zemepanský hrádok, ktorý tu stál od 12. do 16. storočia. Havránok je jedna z mála lokalít na slovensku, na ktorej sa verejnosti prezentuje aspoň čiastočná rekonštrukcia pôvodných objektov na bývanie, hospodárskych budov, kultového miesta a časti fortifikácie.


Zväčšiť mapu

V rámci novozvoleného či určeného teritória sa stavitelia, prirodzene, snažili umiestniť prvé domy novej osady tak, aby čo najlepšie vyhovovali zmieneným hospodárskym, klimatickým a bezpečnostným faktorom. Okrem komunikačného vzťahu k hradisku ako centrálnemu bodu budúceho areálu si museli všímať aj kvalitu podložia pre zakladanie domov, prístup ku komunikácii, k vode, k pozemkom, a v neposlednom rade i polohu miesta voči slnku a smeru prevládajúcich vetrov. Nasledovali terénne úpravy, pretože okrem územia popri Váhu sa ostatné svahovité polohy museli najprv terasovité vyrovnať. Je preto pravdepodobné, že najprv sa obsadzovali najvýhodnejšie miesta s južnou orientáciou, a až po rozšírení zastavanej plochy aj vzdialenejšie, menej vhodné miesta.

V čase akútneho ohrozenia rozhodovalo bezpečnostné hľadisko. Po prvom zničení hradiska a časti okolitých sídlisk niekedy na konci posledného storočia starého letopočtu si väčšia časť obyvateľstva postavila domy na úzkych terasách na vrchole kopca poniže valu alebo vnútri hradiska.

Terasy sú typickým znakom horského osadníctva s osobitnými črtami pre vtedajšie staviteľstvo. Počas dlhodobého osídlenia sa tieto plošiny opätovne čistili či rozširovali plandrovaním alebo budovali na inom mieste svahu. Boli vystavené eróziám, a zo základov pôvodných stavieb sa podnes zachovali zväčša len časti, ktoré boli umiestnené smerom do svahu a postupne sa zasypali mladšími vrstvami alebo zosunutou hlinou. Na strmších miestach sa dá priebeh pôvodných terás dobre rozpoznať. Mnohé z týchto umelých plošín sa až do päťdesiatych rokov (do kolektivizácie) využívali ako role. V dôsledku pôdnych a klimatických podmienok bola väčšina konštrukcií stavaná na úrovni terénu. Z pôvodných obytných či hospodárskych stavieb v teréne zväčša nachádzame len rozrušené podmurovky zrubových stien, zvyšky podláh a ohnísk dláždených kameňmi, niekde aj pozostatky obhorených a zotlených trámov. Zo stĺpových konštrukcií zostali len jamy po koloch s kamenným obložením. Najlepšie sa nám zachovali požiarom zničené stavby na miestach, ktoré už neboli neskôr porušené zástavbou či terénnymi úpravami.

Opevnenie

Hradiská boli charakteristickou črtou sídliskových štruktúr severných Karpát od doby bronzovej až po začiatok doby rímskej. Včasnohistorické fortifikácie vznikali a zanikali v troch etapách. Koncom staršej a najmä v strednej dobe laténskej v 3.-2. storočí pred n. í. sa začali budovať stredné, ale aj malé opevnenia v nových polohách. Len málo sa využívali miesta so zvyškami starších halštatskych valov. Od konca toho obdobia sa stavali charakteristické „dedinské" hrádky s nápadne malou rozlohou ako typické obranné stavby okrajových častí sídliskových areálov, ktorým v strede dominovali väčšie hradiská s rozsiahlymi okolitými osadami. Tie isté miesta sa využili po tretí raz ako opevnené osady na začiatku doby rímskej, ked hrádky i hradiská púchovskej kultúry v rovnakom čase násilne zanikajú.

Stavebné techniky budovateľov hradísk vychádzali z osvedčenej praxe minulých generácií. Základom fortifikácie bol val z drevených komôr a roštov, vyplnených a sčasti prisypaných kamením a hlinou. Výška, a teda aj šírka hradby vychádzala z možností a potrieb zabezpečenia určitého úseku obranného pásma, ktoré zvyčajne prebiehalo na rozhraní vrcholovej plošiny a svahu. Na neprístupných miestach stála často len jednoduchá palisáda. Zrubové líce hradby prekrývalo kamenné obloženie, ktoré malo niekedy podobu masívneho muriva. Na vrchole násypu chránilo obrancov hradenie, obvykle pripevnené o zvislé stĺpy v líci kamennej plenty.

V mladšej dobe laténskej sa vo fortifikačnej technike prejavujú aj niektoré nové prvky, ovplyvnené pravdepodobne keltskými skúsenosťami. Boli použité obojstranne lícované kamenné múry, budovali sa zložité obranné systémy brán s vežovými nadstavbami a zosilneným opevnením zvonka i zvnútra brány. Okrem Liptovskej Mary sa takáto mimoriadna fortifikácia sčasti preskúmala pri stavbe diaľnice v nedalekej Podturni. Na ňu nadväzoval rozsiahly systém troch paralelných priekop, ktoré v dĺžke viac ako 150 metrov uzatvárali priestor smerom k najbližšej vyvýšenine. Bol to bezpochyby krajinný obranný systém, chrániaci od východu prístup do sídliskového areálu Liptovskej kotliny, a teda aj prístup k jej hlavnému stredisku v Liptovskej Mare.

Najstarší val na Havránku vznikol niekedy v priebehu strednej doby laténskej. Jeho zvyšky rozpoznali len na troch miestach v západnej a východnej časti obvodového násypu pod viacerými mladšími prestavbami. Zachovalo sa z neho len hlinené jadro, spevnené drevenými roštmi. Na vnútornej ploche sa nezistili výraznejšie stopy súdobého osídlenia, alebo boli odstránené neskoršími terénnymi úpravami a prestavbami.

Okolo polovice 2. storočia pred n. 1. bolo hradisko prebudované. Západná, ohňom poškodená fortifikácia bola obnovená a zvýšená. Nad starým spáleným valom východnej terasy bola na skalnom podloží postavená kamenná hradba z veľkých pieskovcových a travertínových kvádrov, opretá zvnútra o kamenistý násyp. O opevnenie strmého južného svahu nie sme dostatočne informovaní. Zdá sa, že na kamenné hradby východnej terasy tu nadväzovala jednoduchá palisáda. Pred nou bola predsunutá ďalšia drevená hradba či palisáda. Viedla po nižšej, evidentne umelej terase, na ktorej sa pod radom včasnorímskych domov zachovali línie masívnych kolových jám. Bránu z tejto fázy nepoznáme. Len podľa konfigurácie terénu ju môžeme predpokladať v porušenom teréne severného vyústenia východnej terasy, tam, kde sa jej priebeh priblížil k strmému svahu akropoly s neskorším stredovekým hrádkom.

Pri tejto prestavbe alebo azda o niečo neskôr bola opevnená aj vrcholová plošina prstencom jednoduchšej fortifikácie s lícovaným múrom. Táto vnútorná obranná línia s vchodom na prístupnej východne) strane bola značne porušená neskoršími stavebnými úpravami. Na všetkých skúmaných miestach sa zistili stopy požiaru. V tom čase už na východnej terase stál kultový areál s obetnou šachtou a dlažbou, lemovanou drevenými stĺpmi.

Tretí raz bolo opevnenie Havránka prestavané okolo polovice 1. storočia pred n. I., keď sa rozšíril priestor svätyne a zriadila sa nová, pre obranu dosť nevýhodná vstupná brána ako nástup do posvätného okrsku. Mala podobu drevenej veže štvorcového pôdorysu, vztýčenej na štyroch mohutných stĺpoch nad oboma krídlami hradby. Severná čast so zvislými stĺpmi v líci muriva sa našla vyvrátená dovnútra hradiska, ale jej výška ešte dosahovala úctyhodných 260 cm. Južné krídlo s hladkým murivom, spevneným množstvom travertínových blokov, sa vďaka terénnej priehlbni a mohutným zásypovým vrstvám zachovalo v pôvodnej polohe do 200 cm, čo je viac ako polovica predpokladanej výšky hradby. Zaujímavým novým prvkom sú múry zvnútra vchodu. Boli oporou vyššie ležiacej terasy s južným stĺporadím obetiska a zároveň tvorili ďalšiu líniu obrany v prípade prieniku nepriateľov cez bránu.

Opevnenie z konca doby laténskej malo najhonosnejšiu podobu. Cesty boli vyložené žulovými kameňmi, ktoré sa vyvážali cez viac ako stometrové prevýšenie z riečneho koryta. Do lícovaného muriva sa použilo množstvo tufových, čiastočne opracovaných kvádrov zo 4 km vzdialených travertínov pri Bešeňovej, pretože boli odolnejšie než na mieste lámané zvetrané pieskovce. Pri hradbách ležali ešte zvyšky zásob obrancov - okrúhle balvany a hromady okruhliakov, používaných ako projektily.

Zlepšené opevnenie neodolalo nepriateľskému náporu, za ktorého bola koncom posledného storočia starého letopočtu vypálená pevnost spolu so svätyňou. Po určitom čase sa obyvatelia podhradí pokúsili vybudovať na vrchu nové hradisko. Pri jeho plánovaní výrazne zmenšili pôvodnú ohradenú plochu o najprístupnejšiu východnú terasu, pretože zničené kultové miesto už asi stratilo svoj dávny význam pre pôvodné, či azda už iné obyvateľstvo. Nová hradba prebiehala na severe po hrane vrcholovej plošiny a pretínala zvyšky vnútornej starej fortifikácie, ktorá bola pri tej príležitosti sčasti rozobraná. Na západe sa opäť využilo mohutné teleso starého valu, kde stačilo vybudovať jednoduchú vrcholovú palisádu. Konštrukciu núdzovej severovýchodnej hradby poznáme veľmi dobre. Bola široká len 3,5 metra a jej základom boli dva rady stĺpov, spájaných vodorovnými klieštinami. Líce tvoril 90 cm široký kamenný múr prekladaný stĺpmi v rozostupe 160 cm. Zvnútra ho spevňovala zrubová stena, zadnú stranu vyplnila sypaná rampa. Nová brána halového typu bola vybudovaná v spodnej časti zmenšeného hradiska, na mieste vyústenia terasy, kde predtým stávala svätyňa. Pre nedostatočný výhľad východným smerom mala brána z hornej strany pozorovateľňu na silných, vysokých stĺpoch.

V tom čase bolo temeno vrchu po prvý raz trvalejšie obývané, čo predtým asi vylučovali religiózne dôvody. Domy boli rozptýlené alebo postavené v radoch na terasách vo vnútri hradiska, prípadne aj mimo neho. Hustý rad domov na plošine pod južnou hradbou vytváral akúsi prvú líniu opevnenia, podobne, ako sme to mohli sledovať na iných núdzovo osídlených hradiskách (Podtureň-Bašta, Jasenica). Počas útoku na túto poslednú pevnosť bola z opevnenia spálená iba brána, ale za obeť požiaru padli aj všetky domy tejto osady a ich vnútorné zariadenie.

skupina Vae Victis oživuje keltskú históriu na Havránku už niekoľko rokov

Neskôr neboli hradby na Havránku viac obnovené. Nezistili sa ani stopy mladšieho osídlenia. Až v druhej polovici 2. storočia n. I. sme na bývalom hradisku zaznamenali stopy po sporadickom pobyte ľudí, ktorí tu azda krátko bývali v čase exodu miestneho obyvateľstva na konci markomanských vojen.

Včasnodejinné opevnenia v Liptovskej Mare boli v stredoveku ešte natoľko zreteľné, že slúžili generáciám obyvateľov obce ako kameňolom. Ich úsiliu padli za obeť časti múrov východnej terasy. Len tam, kde boli prisypané dostatočnou vrstvou zosunutej či naviatej hliny, zachovali sa až do čias vykopávok. Prečkali dve tisícročia a v dnešnej, čiastočne zrekonštruovanej podobe sú názorným príkladom staviteľského umenia starých obyvateľov Liptova.

 

Z hradiska bol výborný výhľad na okolie

Domy

Skúsení tesári keltského obdobia efektívne využívali prirodzené vlastnosti dreva. V rôznych stavebných súvislostiach použili dubové, bukové, jedľové, smrekové i borovicové stĺpy a trámy. Stromy stínali, a aj väčšinu ostatných drevárskych prác robili tradičnou sekerou vyrobenej ocele výbornej kvality. Výbornými nástrojmi boli aj dláta s drevenou násadou a lyžicovité vrtáky, ktorými sa robili najmä spojovacie tesárske práce - čapovanie a klinovanie. Píly, ako sa zdá, sa na hrubšie práce nepoužívali. Na rezanie, strúhanie a vyrezávanie tu boli rôzne čepele, od ťažkých sekáčov až po malé nožíky. Neskorolaténske stavebníctvo už bežne používalo železné klince, kliny, kramle, nity, háky a rôzne kovania.

Obytné budovy sa v horskom prostredí vyvinuli pod vplyvom prírodných podmienok a spoločenského vývoja tak, aby čo najlepšie vyhovovali svojmu účelu: ubytovaniu a práci rodinných spoločenstiev. Domy sa tu stavali podľa priestorových možností voľne na terasách alebo v radoch pozdĺž komunikácie husto vedľa seba, ako je to doložené na známom hradisku Tupá skala pri Vyšnom Kubíne. Boli to zrubové dvojpriestorové stavby s ohniskom vo väčšej obytnej miestnosti. Podobnú dispozíciu, doplnenú o studenú predsieň pozdĺž dvoch strán, malo aj halštatsko-laténske obydlie, odkryté na jednej z terás hradiska Zvon pri Lazisku v Liptove. Obvodové steny neboli zrubové, ale z vodorovných trámcov osadzovaných do drážok rohových stĺpov.

Podobný vzhľad a rozmer mali aj najstaršie domy na marských sídliskách. Dobre zachovaný dom tohto typu s ohradou a hospodárskymi staviskami zo sídliska sa stal základom rekonštrukcie dvorca v prírodnom múzeu. Na tejto stavbe zničenej požiarom môžeme podrobne študovať jej konštrukciu i vnútorné zariadenie. Spodnú časť zrubu zo smrekových trámov chránil pred vlhkosťou rad klinovite poukladaných pieskovcových platní. Spáry medzi brvnami boli utesnené hlinenou mazanicou. Zvláštnosťou sú pozostatky masívnych stĺpov, umiestnených pri vonkajších rohoch stien, ktoré niesli konštrukciu strechy, ktorá bola (s výnimkou prednej stojky pod hrebenicou) nezávislá na zrubovom plášti. Vnútro domu rozdeľovala priečka na zásobnú a obytnú časť. V komore stáli dve
veľké zásobnice, niekoľko menších nádob a ležalo tu aj vreteno. V malom džbánku
boli vložené štyri strieborné zaušnice, ozdoby domácej panej, pre ktoré sa už nevrátila. Obytnej časti s vymazanou podlahou dominovalo kameňmi vyložené ohnisko.
Okolo neho sa sústreďovala pracovná činnosť členov rodiny, hlavne varenie. Podľa
nájdených železných zlomkov a nedohotovenej železnej spony sa archeológovia domnievajú, že niektorý z obyvateľov sa (azda popri inej práci) zaoberal výrobou jednoduchých ozdôb.

V neskorších obdobiach pod germánskym vplyvom objavujú menšie jednopriestorové stavby so šesťkolovou |konštrukciou strechy. Nevieme, či to boli hospodárske zariadenia, ako to doložené na niektorých západogermánskych osadách s veľkými obytnými domami, alebo mali tieto neveľké chaty v stredoeurópskom prostredí univerzálne využitie.

tzv. Taranisov kruh (slnečný symbol, znak Kotínov)  ...

... a jeho rekonštrukcia od Miroslava Brosa

Hospodárskymi staviskami boli bezpochyby stavby so stĺpmi nesúcimi strechu a s jednoduchými stenami zo žŕdok a prútia, nahrubo omietnutými hlinou premiešanou s plevami. Za sýpky - podobne ako aj v iných oblastiach a kultúrach - môžeme pokladať niektoré štvorcové pôdorysy s kolmi v rohoch. Ojedinelé, napr. na sídlisku II, sa v nich aj podarilo zistiť rozptýlené zvyšky obilia. Zriedkavé sú jamy, slúžiace asi ako pivnice, a odkryla sa aj jediná polozemnica s dvojicou kolov pre stanovú konštrukciu strechy.

Studne sa našli len dve, azda preto, že na sídliskách i vtedy vyvierali viaceré pramene a neďaleko tiekla rieka. Dobre zachovaná studňa pri severnom úpätí Havránka patrila podľa nájdenej keramiky k staršej fáze osídlenia. V hornej časti boli steny vyložené nasucho kladenými pieskovcami.

Drevená Modla na Havránku

Ďalší pohľad na zrekonštruované obydlie

Svätyňa

Výnimočným objavom z hradiska na Havránku je bezpochyby nález pozostatkov keltskej svätyne.

Podľa najstarších predmetov zo severnej dlažby svätyne sa tu prvé obrady konali niekedy na konci strednej doby laténskej. Na veľkých ohniskách v strednej časti plochy sa spaľovali obetné dary, ktoré sa spolu so zvyškami hranice ukladali v oblúkovitom páse vedľa drevených stĺpov (azda akýchsi totemov či stél) v smere od severu na východ. Menšie ohne horeli aj na tejto ploche. Popol zo žiarovísk z času na čas prikryli plochými kameňmi, čím vznikla súvislá dlažba. V strede areálu sa našla jama vyhĺbená do skaly. Na jej dne ležala mohutná zásobnica a vedľa džbánok. Okolo, ale aj vo vyšších vrstvách zásypu boli nahádzané neúplné kostry i samostatné lebky a kosti viacerých ľudských jedincov. Pri obetnej jame odkryli zvyšky mimoriadne veľkého dreveného stĺpa, osadeného 110 cm do skalného podložia, akoby centrálny symbol svätyne.

Rekonštruovaná svätyňa

V polovici 1. storočia pred n. 1. bolo spolu s okolitým opevnením prebudované aj obetisko, pričom z pôvodnej podoby zostalo len severné krídlo dlažby so stĺporadím. V strede vznikla nová šachta, takisto s dreveným totemom, ku ktorej z južnej časti symetricky viedla ďalšia dlažba lemovaná stĺpmi. Celý areál bol od ostatnej plochy hradiska oddelený ohradou, ktorá v pásme pri vale zároveň tvorila jeho zadnú časť.

Prestavba očividne vznikla plánovité a odrazu. Na dlažbách sa však už našlo relatívne málo zvyškov obetín. V jame neboli uložené časti tiel, ale len jednotlivé lebky a kosti. Do svätyne sa vstupovalo bránou v opevnení, cestou popod hradbu východnej terasy. Pri odkrývaní múru opevnenia objavili zvislo osadený pieskovcový kváder štvorcového prierezu vysoký 185 cm. Na žiarovisku poniže kameňa boli zuhoľnatené zvyšky rôznych poľnohospodárskych plodín, prepálené črepy i celé nádoby, železná radlica, nôž, hroty šípov, strieborné mince a rôzne bronzové ozdoby. Kovové predmety, na rozdiel od väčšiny nálezov z obetiska, neboli deformované, ani vystavené žiaru hranice. Predpokladáme, že ide o lokálne obetné miesto pri ceste do svätyne, pričom kamenný hranol-stéla s plochým ukončením mohla slúžiť ako podstavec kultovej plastiky z iného materiálu (dreva?), alebo ako druh „oltára", purifikačného, očistného miesta pred vstupom do kultového areálu. Podľa zvyškov žiarovísk a ojedinelých celých bronzových predmetov na iných, ťažbou kameňa zničených miestach hradby popri ceste môžeme predpokladať, že podobných obetných miest bolo popri ceste do svätyne viac. Je zaujímavé, že skupina nepoškodených predmetov podobného zloženia (náramky, radlica) sa našla aj v poškodenej časti severného krídla svätyne. Kultový areál východnej terasy spolu s hradiskom zanikol koncom posledného storočia starého letopočtu.

Z uvedeného opisu vyplýva, že tu v zásade prebiehali dve ceremónie: spaľovanie zvierat a vecí a usmrcovanie ľudí. Na hranici sa najčastejšie obetovali rôzne poľnohospodárske plodiny (hrach, bôb, pšenica, jačmeň a proso). Ako zápalné krvavé žertvy, v nálezoch doložené nedohorenými kosťami, sa uplatnili najmä časti tiel hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. Ojedinelé sa obetovalo aj mäso koni, psa a srnca. Črepy, zriedkavejšie aj celé nádoby sú asi pozostatkami obalov potravín, jedál a nápojov, ktoré tvorili súčasť žertvy alebo jej sprievodných obradov. Predmety z „popolovitej vrstvy", čiže z depónií kremačných obetín, boli rôznorodé. Prevládajú medzi nimi ozdoby a súčasti ženského odevu: náramky, nákrčníky, spony, súčasti náhrdelníkov a opaskov. Ojedinele sa našli aj vzácne bronzové nádoby, náradie a nástroje (nože, priebojnik, sekáč, radlica a kosák). Nechýbajú ani kovové suroviny: železné koláče, medený ingot, zvitky strieborného drôtu a zliatky z toho istého kovu. Spomeňme ešte kusy vonnej živice, ktoré ešte i dnes po zapálení vydávajú výraznú vôňu podobnú tymianu.

Pohľad na vstupnú bránu a svätyňu

Detail zo dvätyne

Kamenná stéla, ktorá pôvodne stála na Havránku je dnes vystavená v múzeu púchovskej kultúry v Púchove

Na základe uvedených nálezov sa môžeme aspoň v hrubom obryse pokúsiť zrekonštruovať priebeh kremačného ceremoniálu. Predmety, prevažne vrecká či nádoby s plodinami a obetné zvieratá, pravdepodobne najprv prostredníci kultu (kňazi?) prijali a rituálne očistili. Nasledovalo usmrtenie obetných zvierat a oddelenie častí určených na spálenie na ohňovom oltári. Rozbíjanie nádob a deformovanie kovových malo podobný zmysel ako zabitie zvieraťa. Musel sa totiž uvoľniť duch predmetu, ktorý podľa vtedajších predstáv v nich, rovnako ako aj vo zvierati, sídlil. Nasledovalo zapálenie obety, ktorej podstatu plameň zmenil a stúpajúci dym ju sprostredkoval božstvu. Na kremáciu sa (možno podľa nejakých zvyklostí a procedúr) používalo borovicové a jedľové drevo, menej smrek, tis a dub. Z roztavených kovových predmetov a silného prepálenia skalného podložia sa dá usudzovať na vysoký žiar hranice. Niektoré málo obhorené alebo aj ohňom nedotknuté predmety - napr. všetky nože, kosák, nádoby - mohli byť kultovými predmetmi, ktoré boli po použití odložené medzi zvyšky tlejúcej hranice, podobne ako aj zvyšné kusy kadidla, vytvárajúceho počas spaľovania vôňovú clonu.

Nepochybíme, ak na základe niektorých nepriamych dôkazov pripustíme existenciu hostiny, ktorá bývala súčasťou obradov väčšiny kultov. Podľa analýz spálených zvieracích pozostatkov sa na hranicu dostali ako „pars pro toto" - symbolické zastúpenie celku - len dolné časti končatín a hlavy, t.j. časti nevhodné na konzum. Mäsité diely spolu s dalšími potravinami spomedzi obetíh boli po príprave zjedené na posvätnej hostine účastníkov obradov. Tým sa (popri príjemnej stránke veci) zároveň uzavrel okruh spojenia medzi obetujúcimi a nadprirodzeným adresátom prostredníctvom zasvätenej obetiny. Možnože aj nádoby na pitie medoviny či piva po odliatí nápoja bohom (libamen) a hostine skončili rozbité medzi zvyškami hranice, pretože nesmeli opustiť posvätný priestor.

Na záver obradu na konci hostiny sa ešte žeravá pahreba (to je doložené) rozsypala na určené miesto dlažby medzi stĺpmi. Tu postupne dohorela a bola prikrytá kameňmi a hlinou. Podľa rozloženia a množstva kremačných zvyškov boli takéto obety častou zvyklosťou. Prichádzali s nimi asi individuálni prosebníci či skupiny žiadateľov o konkrétne prispenie všemocných božstiev alebo účastníci ďakovných slávností na ich počesť. V snahe pokračovať v tomto teoretickom výklade môžeme za rozličnými darmi vidieť zástupcov jednotlivých sociálnych skupín tohto náboženského spoločenstva: roľníkov obetujúcich svoje plodiny, remeselníkov so symbolickými výrobkami či kovmi a príslušníkov vyššej spoločenskej vrstvy s cennými cudzími tovarmi.

Vo svätyni sa však našli aj pozostatky ľudských obetí. Doložených je najmenej 10 ľudí vo veku 20-30 rokov. Zvyšky jedného skeletu patrili šestnásťročnému nedospelému a časti ďalšieho zasa štyridsaťročnému človeku. Najmenej v piatich prípadoch možno usudzovať na ženy, v jedinom prípade na muža. Ostatné kostrové nálezy sa nedali bezpečne určiť. Zaujímavé poznatky prinieslo aj štúdium kostí z patologického hľadiska, ktoré až v troch prípadoch potvrdilo výrazné anomálie obetovaných. Na stehenných kostiach šestnásťročného mladistvého či skôr mladistvej zo staršej jamy sa zistili chronické osteomyelitické zmeny (zápal kostnej drene), čo bol veľmi vážny zdravotný defekt. Aj v mladšej jame sa našla stehenná kosť so zle zrastenou zlomeninou, znamenajúcou ťažké obmedzenie pohybu. Do tretice sa i medzi zlomkami lebiek, roztrúsenými na ploche obetiska, našla sánka s výraznými deformáciami po zápalových procesoch, pôvodne vyvolanými retinovaným pravým očným zubom. Mnohé z lebiek a kostí hláv a údov - boli predsmrtné rozbíjané a lámané tupými údermi. Na kĺboch stehenných kostí jedného neúplného ženského skeletu sú viditeľné i stopy po štiepaní, azda stvrtení trupu. Konečne, pri inom jedincovi sa na dvoch miestach lebky a na panvovej kosti zistili miesta opálené ohňom.

Z týchto nálezov je zrejmé, že na kultovom mieste boli usmrcovaní - obetovaní - aj ľudia. Ich pozostatky majú stopy po ubíjaní zaživa, štvrtení tiel, a možno aj pálení ohňom. Neúplné telá, ich menšie časti i jednotlivé hlavy a kusy údov boli hádzané do jám, a sčasti prisýpané hlinou. Mnohé časti obetovaných chýbajú. Usmrcovanie prebiehalo nezávisle na spaľovaní iných obetín.

Ľudská obeť bola a je vždy najvyššou cenou, a kedysi sa považovala za najúčinnejší spôsob získania si náklonnosti bohov. Vieme to z početných starovekých textov a poznáme to aj z etnografických pozorovaniu primitívnych národov, kde bolo obetovanie ľudí často spojené s rituálnym kanibalizmom. Takisto archeologických dokladov je dostatok, a to aj v lužickej kultúre, ktorá by mala byť jedným z dávnych koreňov domácej zložky marského obyvateľstva. Ešte bohatším zdrojom poznatkov v tomto smere je keltský kultúrny okruh s množstvom svätýň a príkladov ľudských žertiev v nich.

Mnohé z keltských obyčají opísali grécki a rímski autori, kde už v tom čase boli ľudské rituálne obete nanajvýš vzácne, ale známe aj z vlastných dejín. Kelti obetovávali ľudí- zajatcov, ale aj spoluobčanov - mnohorakým spôsobom a pri rozličných príležitostiach, pretože tak si to vyžadoval stáročný zvyk a rituály uctievania jednotlivých bohov ich rozsiahleho panteónu. Esovi sa ľudia vešali na stromy, vládcovi nebies Taranisovi sa zasa spaľovali obete a Teutatesovi sa žertvy topili vo veľkých nádobách. To nevdojak pripomína veľký hlinený sud, nájdený v staršej z našich obetných jám. Mnohoraké boli aj dôvody pre tieto kultové vraždy. Pomocou zabíjania sa veštila budúcnosť, predkladali sa prosby a uzmierovacie obety, vyháňalo sa zlo, konali sa periodické očistné slávnosti a zabezpečovala sa dobrá úroda.

Pôvod zvyku zabíjania ľudí z kultových dôvodov je hmlistý, i ked najviac príkladov ponúka keltský okruh. V našom prípade boli obete týrané (ubíjané), štvrtené a zvyšky hádzané do hlbokej jamy, ktorá vlastne symbolizovala vstup do podsvetia a kontakt s božstvami zeme ako opak nebeského kultu. Podzemné sily ovládali nielen onen druhý svet zomrelých, ale paradoxne mali aj priamy vplyv na základ života, úrodu polí.

Ešte väčšmi sa k výkladu nášho nálezu priblížime použitím etnografických opisov indických slávností úrody, kde obetovanie človeka nápadne pripomína zistenia z marského obetiska. Obeti poprerážali údy a kruto ju týrali, pretože slzy, pot a krv predstavovali budúci dážd. Po usmrtení mäso a časti údov obete odnášali na polia a do sýpok, kým zvyšky tela spálili alebo pochovali na mieste obradu. Na motív úrody (jarné slávnosti prvej orby) upozorňujú aj nálezy radlíc, kosáka a množstvo použitých poľných plodín vo svätyni. Je do určitej miery prirodzené, že za „obetného baránka", odnášajúceho zlo z obce a prinášajúceho dobrodenie úrody, sa vyberali (aj) menej-hodnotné, podivné bytosti, ako snád boli telesne postihnutí z obetiska.

O ďalšej zaujímavosti tohto hradiska píše Pavel Dvořák: "Pravda, na Havránku nestálo len obetisko, hradby obkolesovali rozsiahly priestor s množstvom rozličných objektov a na lúke pod nimi bolo niekoľko pomerne veľkých neopevnených dedín. V čase najväčšej slávy sa na Havránku razili aj mince, čo dokazujú objavené zlomky foriem na mincové kotúčiky.

Keltský obrad vo svätyni

Vstup do hradiska a svätyne bol chránený vežovitou bránou

V najvyššej časti kopca bol postavený v stredoveku drevený hrádok chránený jednoduchou palisádou vypletanou prútím

 Všetky mince majú na jednej strane koňa, na druhej lastúrovitú vypuklinu. Je to pozoruhodný doklad tradícií, ktoré ľudia zachovávali ešte aj vtedy, keď už nevedeli, čo vlastne znamenajú. Mince z Havránku totiž napodobňujú grécke mince, majú ich tvar i váhu, a do istej miery aj razbu. Vypuklina na averze totiž nahrádza hlavu Filipa II. Macedónskeho, ktorý púchovským Keltom už nič nehovoril, a zrejme z rovnakého dôvodu premenili pôvodného jazdca na koníka s niekoľkými bodkami na chrbte namiesto človeka v sedle. Dym, ktorý stúpal zo svätyne na Havránku, pripomínal mnoho storočí, že vôľa bohov je najvyšší zákon. Mnoho storočí je však priveľa, vo veľkom časovom rozpätí sa odohralo všeličo, čo svätyňu od základu menilo. Na prelome letopočtov vyrástol okolo obetiska dva a pol metra vysoký kamenný múr a na neprístupných miestach val. Múr zmenil situáciu celého obetiska. Starú studňu zrušili a vykopali novú. Archeológovia v nej našli už len dve kostry, opäť ženské. Ubudlo aj ostatných obetných predmetov, navyše sú menej dokonalé ako obety z prvého obdobia. Viacero okolností svedčí o úpadku. Nie je vylúčené, že ktosi Havránčanov vytlačil od zdroja surovín. Napokon došlo aj ku katastrofe. Svätyňa a okolité obce odrazu zanikli, Havránok a dve zo šiestich osád v okolí určite násilím. Dokazujú to zváľané múry a strelky zapichnuté z vonkajšej strany valu, ale aj zničená hrnčiarska pec v jednej z osád, pec, z ktorej namiesto hrnčiara vybrali tovar po dvoch tisícročiach až archeológovia. Bojovalo sa tvrdo, obrancom nepomohli vysoké múry, komplikované opevnenie ani dômyselná strážna veža. Ktosi sa nebál havránskych bohov a bez obáv zničil ich chrám. Do krajiny vpadli cudzí ľudia. Vypálili a spustošili nielen Liptovskú Maru, ale aj ďalšie hradiská. Najmenej sedem opevnení, ktoré archeológovia preskúmali v oblasti Žiliny, Oravy, Liptova, Spiša, náhle zaniklo: zostali len požiarom zničené hradby a domy, z ktorých si ľudia nestačili vyniesť svoj majetok."

Spracoval: Orgoň

Fotogaléria - Keltský deň na Havránku 16.7.2011 Akciu organizovalo združenie VAE VICTIS z Lietavskej Lúčky:

Previnilec kľačí pred Druidom

Ľudská obeta vo svätyni 16.7.2011 - Druid drží obetný nôž

Zhromaždenie Keltov vo svätyni

Nešťastník je po obetovaní bohom vhodený do jamy

Fotogaléria z akcie Živý starovek z júla 2013

Podstatná časť textu je prevzaná s malými úpravami z výbornej publikácie: Karol Pieta: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996

ďalšie zdroje:
Dvořák P.: Stopy dávnej minulosti 2 (Slovensko v staroveku), Rak, 2003
http://www.mojliptov.sk/co-navstivit/skanzeny-open-air-muzea/keltske-muzeum-havranok#