Konštrukcia Slovanských hradísk

    Najstaršie známe  opevnenia nadväzujú na tradície poľnohospodárskych osád, ktorých vývojový počiatok môžeme hľadať niekde v období neolitu, pričom od doby bronzovej je zrejmý trend vyhľadávania miest s výhodnou strategickou polohou, s prirodzenou terénnou ochranou. Výnimkou nie sú ani Slovania, stavitelia síce najmladších, no zároveň po všetkých stránkach z vývojového hľadiska najdokonalejších hradísk. Budujú sa buď výšinné, alebo nížinné močiarne hradiská, obohnané spočiatku jednoduchým valom s palisádou. Vývoj však pokračuje ďalej, a v 8. storočí sa stávame svedkami zdokonaľovania hradísk, či už z hľadiska vojenského, sídelného, alebo spoločenského, pričom vyvrcholenie tohto procesu nastáva u nás v dobe veľkomoravskej, vo všeobecnosti v 10. storočí. Slovanské hradisko tak vstupuje do klasickej fázy svojho vývoja, do popredia postupne vystupuje funkcia mocenská, teda sa stáva základom pre formovanie budúcich ranofeudálnych spoločenských vzťahov, resp. útvarov. Nastávajúci búrlivý spoločenský rozvoj sa prejavuje vo všetkých smeroch, konštrukčné hľadisko nevynímajúc. Pozrime sa teda na jeho konkrétne formy, hlavne z pohľadu strategického vojenského zabezpečenia.

      Progres nastáva predovšetkým v budovaní hradieb. Z jednoduchého hlineného valu sa kryštalizujú dva základné typy hradieb, a síce roštový a komorový. Označenie "hradba" je plne namieste, pretože fortifikačné konštrukcie začínajú byť dômyselne technicky prepracované.

     Princíp komorovej konštrukcie spočíva vo vybudovaní vonkajšej i vnútornej steny hradby tvorenej drevenými fošňami, prípadne výpletom v stĺpovej osnove. Konštrukcia steny je stabilizovaná podperami (zväčša z vnútornej strany), prípadne zemným valom (zväčša z vonkajšej strany). Vonkajšia i vnútorné stena sú navyše pre väčšiu pevnosť a odolnosť priečne prepájané kotviacimi brvnami, prípadne celými stenami, opäť vypletanými či plne drevenými, pochopiteľne menšej mohutnosti v porovnaní s vonkajšou a vnútornou stenou hradby. Takto vznikajú akési komory, podľa ktorých má tento typ hradby svoje meno. Celý priestor komôr je vyplnený až po horný okraj vnútornej steny udupanou hlinou. Vzniká teda niečo ako ochodza, chránená vonkajšou stenou, ktorá je vyššia ako vnútorná a tvorí palisádovú ochranu.

1: palisáda (a- husto radené koly, b- košatina, c- vodorovná guľatinavzopretá kolmi, d- drážková technika), 2: priekopy (a- hrotitá, b- žľabová), 3: val s palisádou, 4: násyp s kamenným plášťom, 5: komorová konštrukcia, 6: komorová konštrukcia v zemnom násype, 7: val s plášťovým podkladaným roštom, 8: (a- roštová konštrukcia prekladaného rázu, b- pôdorys v komorovom, rámovom skelete, c- obojsmerný prekladaný rošt)

Pod roštovou konštrukciou rozumieme budovanie jadra hradby systémom jednotlivých horizontov tvorených brvnami ukladanými tesne vedľa seba. Brvná sú kladené priečne voči priebehu valu, tzv. drevozemná roštová konštrukcia. Ďalšia z možností je striedanie horizontov s priečnym a pozdĺžnym uložením brvien, tzv. prekládková roštová konštrukcia. V prvom prípade sú medzi jednotlivými, rovnakosmerne uloženými drevenými horizontmi vrstvy hliny, v prípade druhom ide zväčša o tesne na seba poukladané smerovo sa striedajúce vrstvy guľatiny. Z vnútornej strany býva konštrukcia spevnená drevenou stenou, zapretá podperami, ako v prípade komorového riešenia.

     V prípade prekládkovej konžtrukcie je vonkajšia stena, čelo hradby, riešená jednoduchou skosenou stenou, tvorenou drevozemným materiálom, podobne ako jadro hradby. Ak sa jedná o prvý z roštových konštrukčných typov, teda striedanie zemných a drevených vrstiev, býva čelo v zásade tvorené kamennou stenou, pričom brvná jednotlivých roštov sú priamo voviazané, ukotvené v kamennej stene. V poľskej oblasti bola prekládková konštrukcia zdokonalená v tzv. hákovú roštovú konštrukciu, kedy pre jednu z vrstiev boli použité kmene z hákovito vybiehajúcimi vetvami, ktorými boli z vonkajžej strany valu podchytené brvná nasledujúcej konštrukčnej úrovne.

     Vôbec, volené konštrukčné princípy boli otázkou ako dostatku materiálu (kvalitné drevo, kameň), tak aj regionálnej tradície. Kým napr. v oblasti poľskej sa požíval hlavne háková roštová konštrukcia, na našom území prevládal roštový drevozemný typ. Samozrejme, vyskytovali sa aj kombinácie rôznych princípov. Napríklad kombinácia drevozemnej roštovej konžtrukcie s komorovou hornou časťou hradby, prípadne komorová koruna v kombinácii s roštovým prekládkovým základom.

       V literatúre sa môžeme niekedy stretnúť aj s úvahami o špecifickej forme valu, tzv. spečený val. Údajne má ísť o drevozemnú, resp. drevokamennú konštrukciu na spôsob roštu, ktorá je ešte navyše obložená veľkým množstvom dreva. Samotný val potom vzniká zapálením dreveného obloženia, pričom po prehorení drevených častí okolo, i vo vnútri valu nastáva vplyvom vysokej teploty čiastočné natavenie, a následné spečenie jeho hlinito - kamenného materiálu. Boli argumenty za i proti, avšak v konečnom dôsledku prevládol názor zamietajúci túto teóriu. Prevládlo stanovisko, že ak nachádzame pozostatky takéhoto "valu", ide zrejme o následky vojnových požiarov, prípadne pozostatky hutí. Jeden z hlavných argumentov proti existencii spečených valov, ako jednu z foriem realizácie hradby, ktorý sa vidí pádny aj mne je ten, že len ťažko si predstaviť enormné úsilie, ktoré muselo byť vynaložené na samotné vybudovanie valu a jeho obloženie drevom, len pre to, aby sa to všetko nakoniec "spálilo". Tento spôsob totižž predpokladá okrem neadekvátnej námahy aj neúmernú spotrebu materiálu, hlavne dreva, v porovnaní s výsledkom. Tento typ hradby môžeme teda s kľudným svedomím zavrhnúť.

       Medzi čelom hradby a priekopou sa nachádza takzvaná berma. Tak ako čelo hradby, aj berma môže byť kamenná, alebo hlinitá. So samotnou hradbou tvorí jeden konštrukčný celok a v niektorých prípadoch aj s jej čelom splýva.

       Prítomnosť obrannej priekopy, ako súčasti systému hradby zrejme nikoho neprekvapí, keďže je klasickým prvkom opevnení a preto myslím nepotrebuje ďalší komentár.

      Naopak, dôležitým prvkom v konštrukcii slovanskej hradby, hlavne z hľadiska obranného, sú tzv. záseky. Zásek je rad zašpicatených kolov, zapustených do zeme, nasmerovaných šikmo voči nepriateľovi. Konštrukčne sú záseky riešené buď ako súčasť bermy, teda sú umiestnené za priekopou, alebo sú vysunuté v predpolí. Záseky môžu byť jedno alebo viac radové.

Slovanské hradby dosahovali výšku aj cez 10 m, merané od päty po korunu valu, výška samotnej palisády, či dĺžka záseku sa pohybovala do 2 m.

      Najdôležitejším miestom v hradbe je bezo sporu brána. Keďže sa jedná o najzraniteľnejšie miesto v obrannom systéme hradiska, boli potrebné špeciálne konštrukčné riešenia na jej zabezpečenie. Okolo roku 800 sú ešte brány pomerne jednoduché, riešené bočne alebo čelne. Podstatou bočného riešenia je zatiahnutie jedného z ramien valu za druhé, prípadne vybudovanie ďalšieho valu pred hlavnou hradbou v priestoroch príchodu k bráne. Strategickým zámerom tohto riešenia bolo, aby prípadný útočník musel postupovať k bráne takto vytvoreným úzkym priechodom, pričom obrancovia majú možnosť nerušeného útočenia na jeho bok. Druhým základným typom je jednoduchá čelná brána, opatrená mierne vybiehajúcimi ramenami hradby, prípadne naopak, ramenami valu zatiahnutými dovnútra. Opäť išlo o to isté, teda možnosť čo najúčinnejšie dobiedzať na útočníkov v priestore brány. S vežovitou obranou vstupu sa v tomto období ešte nestretávame.

Stavba hradiska (z knihy 
Lutovský M.: Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku

      Naopak, v klasickej fáze slovanských hradísk sa obranná vežovitá bašta stáva základným fortifikačným prvkom. Brány sú riešené ako dvojité, pričom obranná veža, ako súčasť hradby je umiestnená medzi oboma vstupmi. Mohutné dvojstupové brány boli súčasťou hlavne centrálnych viac úrovňových hradísk, vyznačujúcich sa pokročilou organizačnou štruktúrou. Dvojité brány sú často riešené kliešťovým spôsobom, teda hradby sa stáčajú do vnútra hradiska, pričom priestor za vežou sa postupne zužuje. Obranný význam tohto riešenia je myslím zrejmý - teda aj v prípade prerazenia vrát má útočník ešte stále veľkú šancu, že sa stane obeťou masakru. Samozrejme, v užívaní ostali zo staršieho obdobia aj klasické jednovstupové brány, kde veža bola umiestnená priamo nad vchodom. Jej obranná účinnosť bola často znásobená predsunutím pred samotnú hradbu, prípadne kombináciou nepredsunutej centrálnej veže odsunutím jednej, alebo oboch hradieb v oblasti brány. Predsunuté veže v zásade nachádzame ako v prípade čelných, tak aj bočných brán, kedy bašta je vysunutá na prístupový koridor brániace rameno. V poslednom období klasickej fázy sa stretávame s ďalším násobením počtu veží, častá je dvojica mohutných predsunutých veží po stranách vstupnej brány. Zo strategického obranného hľadiska je analógiou kliešťového riešenia v prípade dvojitých brán tzv. tunelové riešenie pri jednovstupových bránach.

      Svetlá šírka brán bola volená z obranných dôvodov pochopiteľne čo najužšia. V prípade dvojitých brán sa pohybovala šírka každého z dvojice vchodov okolo 2 m, málokedy viac. Zvolený rozmer bol vždy kompromisom vojenského a spoločensko - obchodného záujmu, kedy išlo hlavne o prejazdnosť brány vozmi. Jednovstupové brány zvykli byť aj širšie, maximálne však 3,5 m. Minimálna šírka brány bola určená podľa archeologických výskumov na 1,6 m.

     V súvislosti s vežami treba podotknúť, že pre zabezpečenie celkovej ochrany hradiska sa často budovali aj strážne veže samostatné, rozmiestnené v bližšom i vzdialenejšom okolí, zabezpečujúce významné cesty, brody a pod. Zväčša sa jednalo o zastrešené stavby, ničo na spôsob dnešných poľovníckych posedov, samozrejme väčšej výšky i rozmerov.

     Existenciu obrannej priekopy predpokladá aj nutnosť budovania mostov v priestore brán. Samozrejme, tieto stavby sa budovali pevné, padacie mosty sú až záležitosťou pokročilých stredovekých kamenných hradov. V prípade ohrozenia sa tento problém riešil jednoducho strhnutím mostu, či jeho časti. Okrem prekonávania obranných priekop mali mosty svoj význam aj v prípade nížinných hradísk, obzvlášť jazerných, či budovaných na morských pobrežiach, ako to bolo napr. v prípade Berhen-Lubchinu, či Wolinu.

      Záverom treba ešte spomenúť existenciu ciest v priestoroch hradísk a často i v jeho najbližšom okolí. Jednalo sa o cesty dláždené kameňmi, alebo častejšie drevom, husto radenými fošňami osadenými na do zeme zapustených pozdĺžnych kmeňoch. Je dôvod predpokladať, že podobným spôsobom mohli byť vydrevené v "intraviláne" hradísk aj celé plochy, teda akísi predchodcovia dnešných námestí.

http://rodolesie.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=34&Itemid=96

Autor: Borimir

Prebraté od: http://dubrava.vkrp.sk/

Pôvod, význam a história najstarších hradísk

       "Väčšinu hradov budujú Slovania takýmto spôsobom: Nájdu si lúky, bohaté na vodu a kroviská a vyznačia si na nich okrúhle alebo štvorcové miesto podľa toho, akého tvaru a veľkosti chcú mať hrad. Potom kopú dookola, navršujú zem, ktorú spevňujú doskami a kolmi. Vytvárajú tak valy, ktoré zvyšujú, až kým hradby nemajú požadovanú výšku. Potom vymerajú pre hrad na vhodnej strane bránu a postavia k nej most. Po ňom doň vchádzajú."

     Toľko Ibráhím ibn Jákúb, obchodník a cestovateľ židovského pôvodu, pochádzajúci z Tortosy, ktorý v 10 storočí navštívil slovanskú strednú Európu. Z tohto cenného popisu budovania "hradu", t.j. hradiska, sa dozvedáme o spôsobe a postupe prác pri stavbe slovanského hradiska. Treba si však uvedomiť, že sa už jedná o dobu, kedy stavba hradísk u Slovanov dospela do svojej najrozvinutejšej formy a navyše, ide len o jeden z typov hradísk, tzv. nížinný typ. Preto pre objasnenie problematiky slovanských hradísk sa musíme vrátiť o niekoľko storočí späť, k úsvitu slovanských dejín, a možno ešte ďalej a hlbšie do histórie.

Stavitelia hradísk pred Slovanmi

     Už v období neolitických poľnohospodárskych kultúr sa na našom území stretávame s náznakmi budovania objektov s funkciou, okrem iného, kolektívnej obrany. Jedná sa o stavbu palisád a oplotení, niekedy v kombinácii s jednoduchým valom a priekopou. Tak sa deje napr. u ľudu s maľovanou keramikou, prípadne u potisských kultúrnych skupín a pod. Vyhľadávania vyvýšených polôh sme však svedkami až v období eneolitu. Jedná sa o budovanie výšinných opevnených osád, pravdepodobne ako dôsledok formujúceho sa rodového zriadenia, a vôbec, ako dôsledok bližšie ťažko špecifikovateľných zmien v spoločenských vzťahoch. Na mnohých miestach sa stretávame s javom, že práve Slovania často vyhľadávali tieto polohy. To však neznamená, že môžeme hľadať medzi nimi a týmito kultúrami určitú súvislosť. Nejde totiž ešte o hradiská v pravom slova zmysle, nehľadiac na časovú vzdialenosť oboch svetov, diametrálne odlišných.

     Omnoho vyššiu úroveň pri opevňovaní výšinných sídlisk môžeme pozorovať v našich oblastiach u obyvateľstva, ktoré v staršej dobe bronzovej stmelilo pestrú etnickú zmes doby eneolitickej. Stretávame sa tu s dobre opevnenými a chránenými sídlami, ktoré už môžeme klasifikovať ako hradiská. Vyspelosť týchto kultúr, ako je tomu napr. v prípade kultúry únětickej, môžeme hľadať v kontaktoch s Balkánom, teda protogréckym, resp. mínojským kultúrnym okruhom. Od tohto bodu dejín nášho územia sa odvíjal ďalší vývoj v mladšej a neskorej dobe bronzovej. Tá je už charakterizovaná rozvojom protokeltských entít, pričom miestom civilizačného progresu sa stáva územie Podunajska. Ide napr. o mohylový ľud alebo ľud popolnicových polí.. Práve druhú spomínanú kultúru sledujeme pod označením lužická až sliezsko-plátěnická v oblasti Poľska a severných Čiech až do konca 2. tis. pred K., t.j. nástupu Keltov. Kľúčový význam pre pochopenie tohto vývoja mal výskum hradiska pri Kroměříži. Hradisko bolo už od najstaršieho stupňa opevnené a predstavuje tri základné vrstvy osídlenia, zachytávajúc všetky dôležité vývojové premeny. Najmladšie osídlenie predstavuje etnikum, o ktorom sa, a to hlavne v poľskej archeológii šírili názory, že ide o praslovanský element. Ďalší výskum však vyústil v takpovediac umiernenejší záver, a síce, že toto etnikum predstavuje len jednu zo zložiek, ktoré sa podieľali na procese etnogenézy Slovanov. Týchto zložiek však bolo pravdepodobne viac. Tieto smelé koncepcie o priamej súvislosti lužickej kultúry a jej nástupcov na strane jednej a starých Slovanov na strane druhej majú predsa len svoje opodstatnenie v celom rade spoločných znakov. Patrí sem usadlý, poľnohospodársky spôsob života, zhodný pohrebný rituál, t.j. žiarový pohreb a v neposlednom rade, stavba opevnených sídlisk v mnohom pripomínajúce neskoršie staroslovanské hradiská, dokonca na zhodných miestach. Vyznačujú sa veľkou rozlohou vo vyvýšených polohách, z čoho usudzujeme na ich predovšetkým útočištný charakter., napr. hradisko Prachovské Skaly alebo lokalita Mužský-hrada(ČR). Tam kde nie je dostatok vyvýšenín, v poľských nížinách riek a jazier, tam ide o hradiská s kombinovanou ochranou valu a vody. Klasickým prípadom takéhoto nížinného vodného hradiska je Biskupíń neďaleko Hnezdna. "Lužicko-slovanskú" teóriu však napokon oslabuje aj to, že stavbu hradiska nemôžeme spoľahlivo považovať za etnický prejav, aj keď, niektorým etnikám, napr. práve Slovanom, bola bližšia ako iným. S budovaním opevnených sídiel, predchodcov hradísk, sa stretávame aj v oblastiach, kde nepredpokladáme slovanský etnogenetický proces, ale až dodatočné osídlenie, kedy došlo k vystriedaniu kmeňov protokeltských, keltských a germánskych.

      V období prvej polovice 1. tisícročia pred našim letopočtom dochádza k ďalšiemu civilizačnému progresu v stredoeurópskej oblasti. Hradiska tejto doby boli budované v značných výškach, niekedy až 700-800 metrov. Hradby dosahovali šírky niekoľkých metrov, spevnené nasucho kladeným kamenným murovaním a palisádou. Prepracovaný je už aj systém stavby a obrany vstupných brán. Tak postupuje vývoj až do obdobia halštatsko-laténskeho, t.j. 5.-4. storočie pred K. Keltské hradiská tohto obdobia sú podobného charakteru, naväzujú na tradície neskorej doby bronzovej. Kameň a palisáda sa používa ďalej, novým prvkom sú pomocné drevené konštrukcie pri budovaní valu. Hradiská si aj naďalej zachovávajú svoje vysoké polohy, a teda prevažne útočištný charakter. Od starokeltského obdobia sa dostávame do éry klasických keltských opíd, ktoré sa vyznačujú ďalšou diferenciáciou priestoru hradiska, t.j. samotné hradné centrum s opevnenými predhradiami. Zvlášť zložitý je systém valového opevnenia bočných pomocných zásekov a ochranných opatrení znemožňujúcich nepriateľovi prístup do hradiska. Rozlišujeme niekoľko foriem brán bočného typu, tunelovité vchody, prípadne tzv. kliešťové, dovnútra zatiahnuté brány. Práve s týmto posledným typom brán sa neskôr stretávame u Slovanov. Éra keltských opíd sa u nás končí vpádom Germánov na prelome letopočtu.

      Pre Germánov nie je budovanie hradísk typické. Ak sa ojedinele stretávame s prípadmi výnimiek, ktoré toto pravidlo potvrdzujú, ide zväčša o využívanie obsadených keltských hradísk, resp. vplyv keltskej tradície. Väčšina Germánmi dobytých opíd však boli vyplienené, rozborené a následne opustené.

     Iná situácia nastáva až vplyvom zmenených spoločenských podmienok. Ranofeudálny štát, ktorí sa rodil na prevažne Germánmi osídlenom území potreboval vybudovať administratívne a mocenské centrá. Tento fakt, spolu s neskorším ohrozením vikingskými vpádmi spôsobil, že Frankovia, hlavne za dynastie Merovejovcov a Karolovcov boli nútený vybudovať aj niekoľko klasických výšinných útočištných hradísk, popri už jestvujúcich panovníckych dvorcoch a tzv. falcoch. Išlo o reprezentatívne sídla franskej nobility fungujúce ako centrá obchodné, cirkevné a správne, s budovami súdu, dvorskou školou a priestormi na hry a zápasy. Falce neboli vôbec, alebo len ľahko opevnené. Hradisko potom slúžilo ako útočisko pre obyvateľov okolitých dvorcov a falcov.

Najstaršie slovanské hradiská

      Spoločný koreň slova "gorod", resp. na našom území "grad" má starý slovanský základ. Jeho používanie na rozľahlom území osídlenom Slovanmi svedčí o tom, že spôsob obrany za valmi hradísk bol vlastný všetkým Slovanom od najstarších dôb. S predchádzajúcej state vyplýva, že Slovania neboli jediní, ktorí budovali hradiská. Môžeme však povedať, že ako jediní priviedli stavbu hradiska ako takého k dokonalosti, teda na najvyšší možný stupeň funkčnosti z hľadiska vojenskej obranyschopnosti. O tomto fakte svedčí aj úspešné odolávanie hradísk veľkomoravských Slovanov proti vtedy najsilnejšej vojenskej mocnosti, už vyšsie spomínanej Franskej ríši. Zo zápisov kroník sa dozvedáme, že svojou mohutnosťou a nedobytnosťou budili rešpekt aj u takéhoto, hlavne čo do kvality výzbroje a výstroje, vyspelejšieho nepriateľa. Podobná bola aj situácia v časoch Sama a jeho, dnes už takmer legendárneho, Wogastiburgu (Wogastgraduž).

     Vo všeobecnosti môžeme teda úvodom konštatovať, že staroslovanské hradisko vo svojej základnej podobe čerpá z tradícií minulosti, koreniacich hlboko v praveku, z tradícii entít, ktoré sa podieľali na procese slovanskej etnogenézy. O tom svedčí aj autonómny základ výrazov "hrad", "grad", "gorod". Ďalej je zrejmé, že vznik a vývoj staroslovanských hradísk bol ovplyvnený vojnovým kontaktom vždy s konkrétnymi susediacimi etnikami. A v neposlednom rade je to preberanie staviteľských tradícií od obyvateľstva novo osídlených oblastí. U nás, v priestore strednej Európy, môžeme teda predpokladať vplyv keltského, resp. rímskeho elementu.

     Pochopiteľne, najstaršie slovanské hradiská nachádzame v oblasti tzv. "pravlasti" našich predkov. Jedná sa o hradisko Chotomel, močiarne hradisko s kruhovým valom a Zimno, vybudované na vyvýšenine, chránené drevenou palisádou. Ide o realizáciu budovateľských ambícií staroslovanskej kultúrnej skupiny typu Korčak, nazvanej podľa náleziska v žitomírskej oblasti. Ide o pomerne výraznú slovanskú skupinu, obývajúcu územie na západ aj na východ od stredného Dnepra. Okrem spomínaných hradísk bolo archeologicky preskúmané niekoľko stoviek polzemnicových osád prináležiacich práve typu Korčak. K datovaniu Zimna prispieva aj nález byzantských mincí zo 6. storočia. V neskoršom období vzniká v tomto priestore niekoľko ďalších hradísk, ako napríklad Novotrojickoje, ktoré tvorilo jedno zo základných centier neskôr vznikajúcej Kyjevskej Rusi. Ničmenej, výskyt hradísk v centre predpokladanej slovanskej expanzie je pomerne nízky. Tu si treba uvedomiť, že predpokladom vzniku hradiska sú určité vhodné spoločensko-hospodárske podmienky, ktoré umožňujú, aby sa istá skupina obyvateľov priamo nepodieľala na produkcii poľnohospodárskych výrobkov a tiež prítomnosť vojenského ohrozenia. Evidentne, ani jeden z týchto faktorov nebol v danej oblasti na toľko výrazný, aby viedol k rozvoju hradísk vo významnejšej miere.

      Už iná je situácia v 6. až 7. storočí na Zakarpatsku, v oblasti Povislia, teda tiež v oblastiach vzniku slovanského živlu. Poľská archeológia tu sleduje ranné počiatky slovanského opevnenia hneď u piatich hradísk. Z nich svojou rozlohou nad iné vyniká Stradów. Ide o jedno z najväčších malopoľských hradísk vôbec, o rozlohe vyše 20 ha, rozprestierajúce sa na členitom úbočí Karpát. Pozostáva z niekoľkých predhradí a vlastného centra. Ako datovaním, tak aj typom najlepšie reprezentuje charakter starších hradísk oblasti Visly. Naopak, rovinným typom je ďalšie hradisko tejto oblasti, Chodlik. Je tvorené trojitým pásom kruhových valov o priemere až 300 m. Archeologické nálezy, obzvlášť nálezy krátkych ostrôh a ostrôh s háčikmi nasvedčujú, že hradisko bolo založené niekedy v 6. storočí. Do obdobia počiatku 7. storočia datujeme hradiská Damice a Demblín ako aj Szczaworyź. Všetkých päť hradísk pretrváva až do klasickej fázy v 10. storočí.

     Všeobecne môžeme pri prvých slovanských hradiskách lokalizovaných v na najstaršom slovanskom etnogenetickom priestore konštatovať ich refugiálny charakter, avšak už s náznakmi organizácie, ktorá sa vymyká výlučne len útočištnej funkcii, prípadne forme prostej zhlukovej opevnenej osady. To pletí pre najstaršie hradiská zakarpatské, ako aj objekty v Podneprí a na západnej Ukrajine.

   Z konca 6. storočia ďalej poznáme hradiská Mazovianov a Poľanov, neskorších tvorcov poľského štátu. Archeologicky boli preskúmané najmä hradiská Szeligi a Lezcyca v mazovskej oblasti stredného Povislia, ako aj Siedlemin, Daleszyn a Bonikowo vo Veľkopolsku. Z týchto obzvlášť Bonikowo, vďaka dôkladnému výskumu, preukázalo postupný rozvoj od jednoduchého menšieho hradiska o rozlohe 2,5 ha až k rozvinutému centru s viacerými predhradiami v klasickej fáze 9. až 11. storočia. Svoj význam stratilo až pripojením Sliezska k poľskému štátu, kedy prišlo o svoje pôvodné postavenie mocenského centra samostatných kmeňov Poľanov a Slezanov. Po strate ich, dnes by sme povedali "územnej suverenity", bolo "degradované" do úlohy pohraničnej pevnosti. Pri tomto hradisku sme svedkami klasického hospodársko-spoločenského vývoja, postupného rozširovania a neskôr opätovného "scvrkávania" sa, ako to môžeme pozorovať aj v iných oblastiach, všade tam, kde bol vývoj plynulý, dlhodobý a nerušený náhlymi zmenami.

Teda, hradisko v rannej fáze vývoja na území dnešného Poľska, ale nie len tu, vyrastá najčastejšie v centre osídlenia, uprostred poľnohospodárskych osád, k ochrane ktorých slúži. Je späté so svojim vlastným zázemím. U Poľanov sa všade stretávame s kruhovým opevnením relatívne menšieho rozsahu, niekoľkých hektárov, uprostred mokradí, bažín a medzi riekami. Jedná sa napríklad o vyššie spomínané hradisko Leczyca, ktorého rozvoj začal pravdepodobne už koncom 6. storočia. Ide o prstenec opevnenia oválneho tvaru rozmerov 140 x 80 metrov, neskôr rozšírený o predhradie. Je to klasický prípad jednoduchého palisádového valu, rannú formu staroslovanského opevnenia, ktoré môžeme predpokladať u väčšiny hradísk starých Slovanov. Ide o násyp z hliny kombinovaný s priekopou, korunovaný jednoduchou, alebo, ako v prípade hradiska Leczyca, zdvojenou radou palisád o výške 4 metrov, práve takú, ako popisuje Ibráhím ibn Jákúb. Samozrejme, aj toto hradisko prekonalo ďalší zložitý vývoj až do 12. Storočia. A tak predstavuje jeden z klasických príkladov vývoja dreveno-hlinitého valu a postupného sa zdokonaľovania sa fortifikačného umenia Slovanov. Preto o ňom bude ešte neskôr reč. Hradisko Szeligi, tiež v mazowskej oblasti, datované podľa nálezov keramiky do prelomu 6. a 7. storočia bolo vybudované na prírodnom ostrohu, pričom svahom nechránená časť bola zabezpečená priečnym valom, čo je u poľských hradísk neobvyklé. Táto skutočnosť dokazuje, že umelé kruhové opevnenie sa uplatnilo len tam, kde nejestvovali prirodzené terénne útvary vhodne využiteľné pre účely obrany.

     Ďalej na západ od spomínaných oblastí datuje výskum vznik najstarších slovanských hradísk do časového horizontu prelomu 7. a 8. storočia. Zároveň tu však už pozorujeme nástup vyššieho, rozvinutejšieho stupňa spoločensko-hospodárskeho života. O tom svedčí napr. dôsledný výskum hradísk Tornow a Vorberg. V Dolnej Lužici. V tomto kraji, bohatom na vodu sa využívalo piesčitých podloží vystupujúcich na povrch. Boli to hradiská neveľkého rozsahu, kruhové, o priemere 25, resp. 26 metrov, chránené už konštrukčne zložitejšou dreveno-hlinitou hradbou. Vnútorný priestor hradiska Vorberg bol takmer neosídlený, s výnimkou strážneho objektu pri bráne a jednej podlhovastej chaty s žarnovom, pravdepodobne mlynice. Tiež bola zistená existencia prístreší pozdĺž vnútornej strany hradieb, zrejme ako dočasné útočisko pre potreby obrancov. Naproti tomu priestor rozsiahleho neopevneného predhradia v okolí hradiska bol pomerne husto osídlený, zastavaný dvanástimi chatami väčšieho rozsahu. Tiež boli prítomné dve studne, železiarske pece a kováčska dielňa. Osada mohla mať okolo 300 obyvateľov a s hradiskom bola spojená tunelovým vchodom. Teda vidíme, že už v 7. storočí slovanská poľnohospodárska osada s prítomnosťou remeselnej výroby, s náznakmi veľkorodinnej pospolitosti prechádza na vyšší stupeň spoločenskej organizácie. Na jej vrchole stojí náčelník obce, ktorý ako jediný trvalo sídli za valmi hradiska. Táto tendencia k vyššej spoločenskej organizácii vyvrcholila po tom, ako v ďalšej fáze osada zanikla ohňom a bola nahradená mladšou zástavbou. Zmena sa prejavila vo veľkosti chát a hustote osídlenia. Domy boli menšie, mohli pojať len jednu rodinu, celkový počet obyvateľov mohol byť okolo 170 osôb. Tiež hradisko bolo prestavané. Miesto prístreškov pozdĺž hradieb boli vybudované klasické príbytky. Pustý stred, ktorý pôvodne slúžil ako miesto pre ohrozených obyvateľov bol prebudovaný na dvorec, pozostávajúci z niekoľkých obytných častí, ktorý nahradil pôvodný, jednoduchý dom náčelníka obce. Teda vidíme tu už zárodky vyššej formy spoločenskej organizácie, diferenciácie spoločenských vzťahov, t.j. náznaky tvorby a stúpajúceho významu nobility. Tento proces vyvrcholil v 9. storočí, v čase klasickej slovanskej hradiskovej spoločnosti, kde na vrchole spoločenského rebríčka stojí veľmož či vladyka, resp. knieža so svojou rodinou a vojenskou družinou, ako to poznáme napr. z veľkomoravského prostredia. Ale to už trochu predbiehame udalosti a preto späť k téme...

      V 7. storočí sa začínajú písať dejiny najstarších slovanských hradísk aj u pobaltských Slovanov, v oblasti mecklenburgsko-brandenburgskej, v jazernej oblasti slávnych Luticov a Odobritov, štiepiacich sa na množstvo miestnych kmeňov. K spoľahlivému datovaniu pri výskumoch v tejto oblasti prispieva keramika, ktorá je typická pre tunajších Slovanov. Vyznačuje sa neobvykle baňatými tvarmi a bohatým zdobením

    Medzi najstaršie tu radíme hradisko pri obci Sukow, v lokalite zvanej aj "Alte Burg". Jedná sa o vyvýšeninu , vyčnievajúcu cca 5 m nad bažinatým okolím. V mieste staršieho slovanského osídlenia bola objavená cesta vyložená dubovými kmeňmi, ktorá spájala hradisko so sídliskom v Klein Markow. Teda opäť opatrenie miestnych slovanských obyvateľov v rámci svojej hradiskovej organizácie, svedčiace o jej pokročilom štádiu. Podobne vyspelé organizované hradiská sa nachádzali v Teterowe a v Behren Lubchin. Teterow bolo mocenským centrom kmeňa Črezpeňanov. Pri oboch hradiskách je zrejmý vysoký stupeň tesárskej zručnosti pri budovaní opevnení, ciest a mostov. Podobná situácia je aj u kmeňa prímorských Vagrov s ich centrom Oldenburg, resp. Starigrad. Toto hlavné hradisko Vagrie je významne aj ako miesto staroslovanského pohanského kultu, ktorého centrom sa neskôr stalo.

     V súvislosti so slovanským pohanstvom bol vedený výskum na Faldbergu. Jeho úlohou bolo lokalizovať a archeologicky dokázať existenciu, a to ničoho menšieho, ako priamo staroslávnej Retry, centra kultu boha Dažboga Svarožiča. Retra podľa popisu Dietmara Merseburgského síce nájdená nebola, zato však bola zistená prítomnosť staroslovanského hradiska zo 7. storočia. Bolo vybudované na výšine nad jazerom, s hradným a kultovým centrom a predhradím, s troma bránami a bohatou zástavbou s domami v radách.

     Iná situácia bola na našom území, kde nemáme doloženú existenciu hradísk z týchto najstarších čias. Pravdepodobne ide o následok súžitia s Avarmi, resp. ich nadvlády. Aj keď nálezy svedčia o už rozvinutejšej, nie typicky dedinskej spoločnosti, reprezentovanej avarsko-slovanským elementom, o klasických hradiskách tu hovoriť nemôžeme. Pod nadvládou a vplyvom avarského kočovného spôsobu života sa zrejme tunajší Slovania k ich stavbe takpovediac nedostali. Táto situácia sa zmenila až po slovanských protiavarských povstaniach a v neposlednom rade po porážke, ktorú Avarom uštedrili vojská Karola Veľkého koncom 8. storočia. Až po tomto dejinnom zlome nastáva vzostup slovenských Slovanov sprevádzaný aj budovaním hradísk, vrcholiaci v Pribinovej ére. Podobne je pomalší vývoj aj na českom území, i keď tu treba hľadať príčiny inde. Výnimku tvorí v našom priestore len oblasť južnej Moravy, pravdepodobne v dôsledku tradičných vzťahov, obchodných, remeselných aj kultúrnych, s pozostatkami rímskeho prostredia provincií Panónia a Norikum. Juhomoravský Slovania, ktorých sa avarská moc dotýkala len okrajovo, mali možnosť čerpať priamo z odkazu staviteľských skúsenosti rímskych centier dunajskej Limes Romanus. Preto v Mikulčiciach môžeme už v 7. storočí hovoriť o neagrárnom charaktere osady, opevnenej dreveno-zemným valom. Taktiežž archeologické nálezy remeselných aktivít v Starom Meste, ako aj výskumy v Pohansku u Břeclavi, svedčia o osídlení už v predveľkomoravskom období, približne dve storočia pred Mojmírovými zjednocovacími aktivitami. Teda Mikulčice, známe svojou luxusnou výbavou, šperkami a kostolmi v dobe veľkomoravskej nevznikli zo dna na deň, takpovediac na zelenej lúke. Základ tohto najmohutnejšieho centra Moravy musíme hľadať práve v 7. storočí, niekedy v časoch kniežaťa Sama. Okrem  veľkomoravských nálezov a nálezov z avarsko-slovanského obdobia 8. storočia nachádzame v tejto lokalite aj tretí, najstarší horizont. Mikulčické osídlenie malo už vtedy rozlohu cca 50 ha, sídlisku dominoval ľahko opevnený hradný priestor s rozlohou 4 ha. Bol vybudovaný na spôsob dvorca, obohnaný valom budovaným na spôsob klasickej rannej formy slovanského opevnenia. O už spoločensky diferencovanom prostredí neagrárneho charakteru, s čulou remeselno-obchodnou produkciou a aktivitou, svedčia okrem iného početné nálezy jazdeckých ostrôh s háčikmi, typickými pre toto obdobie. Nález svedčí o nadradenej sociálnej vrstve jedincov, resp. vládnucej vrstve podporovanej utvárajúcou sa jazdeckou družinou veľmoža či kniežaťa, ktorá sa postupne vyvinie na elitnú bojovú zložku slovanskej hradiskovej spoločnosti. Taktiež nálezy keramiky sa neobmedzujú len ne jednoduché, nezdobené a v ruke robené nádoby pražského typu. Naopak, hrnčiarske výrobky sú bohato zdobené mnohonásobnou vlnicou podunajského typu a tiež technikou vlešťovaných vzorov. S podobným opevneným centrom, chráneným palisádou a priekopou sa stretávame aj v Starom Meste. Poslednú z predveľkomoravských slovanských "pevností" nachádzame v podobe hradiska Lížni u Brna, kde máme opäť početné nálezy jazdeckých ostrôh. Samozrejme, slovanské osídlenie je evidentné od najstarších čias na celom území bývalého Československa, avšak o najstarších hradiskách môžeme hovoriť len v niekoľkých vyššie uvedených prípadoch.

Na záver časti venovanej najstarším slovanským hradiskám nemôžeme nespomenúť to najslávnejšie, a síce mýtický Vogastisburg." Tejto lokalite je venovaná samostatná sekcia tohto blogu:

http://slovanske-hradiska.blogspot.com/2011/02/wogastisburg-najvyznamnejsie-hradisko.html

    Ja by som už iba doplnil, že posledné archeologické výskumy v Bojnej (od roku 2008) preukázali, že sa jednalo o jednoznačne predveľkomoravské hradisko, pričom z jeho rozlohy a z množstva a kvality nálezov je jasné, že muselo ísť o jedno z najvýznamnejších hradísk predveľkomoravkého obdobia.

http://dubrava.vkrp.sk

http://rodolesie.sk/index.phpžoption=com_content&task=view&id=35&Itemid=96