Gaius Iulius Caesar: Konštrukcia keltských hradísk a dobývanie Avarica

        V roku 58 p.n.l. Gaius Julius Caesar, jeden z najgeniálnejších vojvodcov a politikov v histórii ľudstva získal prokonzulát v Predalpskej aj Zaalpskej Galii. Mal tak otvorený priestor na realizovanie svojich mimoriadnych vojvodcovských schopností a politických ambícií. Južná Galia bola zväčša spacifikovaná a bola rímskou provinciou už takmer storočie, ale vzdialené časti dnešného severného Francúzska, Belgicko a Švajčiarsko priťahovali jeho ambicióznu povahu. Okamžite začal s ťažením a v nasledujúcich rokoch porazil Helvétov, Sékvanov, Nerviov, Menapiov a Teveriov pri Rýne rovnako ako Sennonv a Carnutov. Ťažko bolo nájsť kmeň, okrem Haeduov, ktorý by aspoň raz nepovstal proti jeho okupačným légiam. Každý rok sa zdalo že spacifikoval všetky kmene a každú jeseň vzbĺka vzbura v inom konci Galie. Nestabilita v Galii ho prinútila vrátiť sa z výpravy do Británie v rokoch 55 BC rovnako ako v roku 54 BC. Ťaženie roku 52 bolo nesporne najťažšie, najzložitejšie a najrozhodujúcejšie.

Mapa Galie v čase protirímskych povstaní s vyznačenými významnými hradiskami

Veľký ohlas nabralo povstanie, keď sa k nemu pridal najbohatší galský kmeň – Avernovia. Spomedzi tohto kmeňa vyšiel Caesarov protivník – galský vodca Vercingetorix. Ten sa stal vodcom všetkých Galov a veľmi rozhodne prešiel do útoku. Caesar však nezaostával a pustil sa do protiofenzívy. Najprv dobyl mesto Cenabum, ktoré patrilo medzi centrá povstania. Potom prekročil Loiru a vydal sa do oblasti Biturgiov. Pri meste Noviodunum sa prvý krát stretli Caesarova a Vercingetorigove vojská. V tomto boji porazila Caesarova jazda doplnená germánmi galskú jazdu. Galovia sa rozhodli, že zmenia taktiku a nebudú sa púšťať do frontálnych bitiek. Následne došlo k dobytiu hradiska Avaricum, ktorého obyvatelia boli zabití. Po zničení Avarica sa odohralo jedno z najslávnejších obliehaní mesta (resp. hradiska) v histórii staroveku – obliehanie a dobytie Alesie. O tomto obliehaní sa toho veľa napísalo – napr. veľmi dobre je táto téma spracovaná na tejto stránke: http://www.valka.cz/clanek_584.html.

Okolo Alesie postavili Rimania 2 rady obliehacích opevnení - na odrazenie nepriateľov od Alesie a z vonka

      Citát z diela samotného Iulia Caesara, (Zápisky o vojne v Galii), ktoré uvádzam nižšie sa týka dobytia spomenutého Avarica. Toto výnimočné dielo, ktoré iba potvrdzuje Caesarovu genialitu a všestrannosť vytvoril Caesar priamo počas vojnového ťaženia tým, že medzi nespočetnými vojvodcovskými povinnosťami diktoval pisárovi udalosti uplynulých dní. Jeho vecný, strohý, ale pritom veľmi pútavý štýl dokáže čitateľa zaujať aj po viac ako 2000 rokoch. Stať o dobytí a zničení mesta/hradiska Avaricum je pre zameranie našej stránky veľmi zaujímavá, pretože v nej vojvodca Caesar popisuje z pohľadu dobyvateľa konštrukciu a využitie keltských hradísk, ale najmä približuje čitateľovi priebeh obliehania a dobytia hradiska – príbeh ktorý sa v rôznych obmenách odohral aj na našom území nespočetne krát, avšak väčšinou ho vieme čítať iba z archeologických výskumov a takmer nikdy nemáme tak podrobné správy „z prvej ruky“ ako je to v prípade Caesarovho diela.

Porazený Vercingetorix po prehratej bitke pri Alesii predstupuje pred víťazného Caesara

     „Na spoločnom sneme (Galov, ktorí sa predtým pod vedením veľmi schopného vojvodcu Vercingetorixa vzbúrili proti rímskej nadvláde pozn. Orgoň) sa uvažovalo aj o Avaricu, či ho majú podpáliť, a či brániť. Biturigovia sa hodili k nohám všetkých prítomných Galov s prosbou, aby ich nenútili vlastnými rukami podpáliť najkrajšie mesto vari celej Galie, ktoré je ochranou i ozdobou ich kmeňa. Povedali, že si ho ľahko obránia pre jeho prirodzenú polohu, lebo ho obklopuje rieka a močiar a má iba jediný veľmi úzky prístup. Vyhoveli ich žiadosti, hoci Vercingetorix bol sprvu proti, ale potom súhlasil pod vplyvom ich prosieb a súcitu všetkých prítomných. Vybrali obrancov súcich na obranu mesta.

16/ Vercingetorix sa pomaly pustil za Caesarom a vybral si na tábor miesto, ktoré chránili močiare a húštiny vo vzdialenosti šestnásť míľ od Avarica. Tam sa dával svojim spoľahlivým výzvedným hliadkam pravidelne informovať o všetkom, čo sa robí pri Avaricu, a podľa toho rozkazoval, čo sa má robiť. Číhal na všetky naše oddiely, čo šli zháňať krm a obilie, a keď museli odísť dosť ďaleko od tábora, po skupinách ich napádal a robil im škody; hoci naši, nakoľko sa to dalo vyrátať, bránili sa proti tomu tak, že nechodili v tom istom čase a ani nie tou istou cestou.

Rímske obliehanie oppida Burnswark v Británii

17/ Caesar umiestnil tábor pri tej časti mesta, ku ktorej bol úzky prístup bez rieky a bez močiara, ako sme už pripomenuli, a začal pripravovať obliehací násyp, posúvať ochranné striešky a stavať dve obliehacie veže. Prirodzená poloha totiž nedovoľovala obohnať mesto násypom dookola. Bojov a Heduov neprestajne súril, aby dodali obilie. Heduovia ho veľmi nepodporovali, neprejavovali nijakú snahu. A Bójovia zasa, nemajúc veľké zásoby, pretože to bol neveľký a slabý kmeň, chytro sami minuli, čo mali.

Hoci naše vojsko trpelo hrozným nedostatkom zásobovania pre chudobu Bojov, pre neochotu Heduov a pre vypaľovanie osamotených gazdovstiev, a to až natoľko, že vojaci boli bez potravín už niekoľko dní a strašný hlad miernili len tým, že priháňali statok z ďalekých dedín, predsa nebolo počuť slova nedôstojného vznešenosti rímskeho národa a predchádzajúcich víťazstiev. Ba keď Caesar oslovoval jednotlivé légie pri obliehacích prácach a vravel, že prestane mesto obliehať, ak im je priťažké znášať nedostatok, všetci vojaci ho žiadali, aby to neurobil. Celé roky vraj pod jeho velením neutrpeli nijakú hanbu a odnikiaľ neodchádzali bez úspechu. Ak začaté obliehanie nechá tak, budú to vraj pokladať za svoju hanbu. Lepšie je vraj znášať všetko trápenie, ako nepomstiť rímskych občanov, ktorí sa stali obeťou galskej vierolomnosti v Cenabe. S tými istými požiadavkami sa obracali na centuriónov a vojenských tribúnov, ktorí ich mali tlmočiť Caesarovi.

Gaius Iulius Caesar

18/ Keď sa obliehacie veže priblížili k hradbám mesta, Caesar sa od zajatcov dozvedel, že Vercingetorix sa dal na cestu bližšie k Avaricu, lebo sa mu už minulo krmivo, a že sa sám vybral s jazdou a ľahkou pechotou, navyknutou bojovať medzi jazdcami, na postriežku ta, kde naši vojaci, ako predpokladal, prídu na druhý deň po krm.

Po týchto správach o polnoci sa dal Caesar ticho s vojskom na pochod a ráno už bol pri nepriateľskom tábore. Nepriatelia sa rýchlo dozvedeli od výzvedných hliadok o Caesarovom príchode. Vozy a batožinu stiahli do hustejšej hory a so všetkými brannými silami zaujali bojové postavenie na holom vŕšku. Len čo Caesar dostal o tom hlásenie, hneď prikázal chytro odložiť na jedno miesto osobnú batožinu a byť v bojovej pohotovosti.

19/ Vŕštek sa mierne zvažoval. Takmer zo všetkých strán ho obkolesoval ťažko prekročiteľný a neschodný močiar, ktorý nebol širší ako päťdesiat stôp. Na tomto vŕšku sa držali Galovia, spoliehajúc sa na jeho prirodzenú polohu. Už predtým postrhávali mostíky a podľa kmeňov strážili všetky brody a priechody cez močiar. Boli odhodlaní z výšky zaútočiť na Rimanov, ak sa budú pokúšať nasilu tade prejsť.

Kto by pozeral iba na to, ako bezprostredne blízko sú nepriatelia pri sebe, myslel by si, že Galovia sú ochotní pustiť sa do boja skoro pri rovnakých podmienkach; no kto by si poriadne všimol nerovnaké položenie obidvoch strán, prišiel by na to, že celá odvaha Galov je iba prázdne chvastúnstvo.

Vojaci sa pohoršovali nad tým, že hoci ich delí taká malá vzdialenosť, nepriatelia môžu ešte vydržať pohľad na nich, a veľmi naliehavo žiadali Caesara, aby dal znamenie na boj. No Caesar ich poučil, koľkými stratami a koľkými životmi udatných mužov by zaplatili za víťazstvo. Keď vraj vidí odhodlanosť, s akou by sa vrhli do akéhokoľvek nebezpečenstva pre jeho slávu, musel by sám seba odsúdiť, že bol vrcholne nespravodlivý, keby si necenil vyššie ich život ako svoju vlastnú slávu. Takto vojakov upokojil a ešte v ten istý deň ich zaviedol nazad do tábora a začal robiť ďalšie opatrenia súvisiace s obliehaním mesta.

20/ Keď sa Vercingetorix vrátil k svojim vojakom, obvinili ho zo zrady, lebo vraj posunul tábor bližšie k Rimanom, že sám odišiel s celou jazdou, že nechal bez velenia toľké branné sily a že Rimania veľmi výhodne a veľmi rýchlo využili jeho odchod. To všetko m vraj nemohlo stať náhodne alebo neplánovane. Vládu nad Galiou chcel mať vraj radšej z milosti Caesara než ako prejav ich uznania.

Na to obvinenie Vercingetorix povedal:

Pokiaľ ide o to, že posunul tábor, stalo sa to pre nedostatok krmu a navyše ho aj oni sami k tomu nabádali. A že postúpil bližšie k Rimanom, k tomu ho pohla prirodzená poloha miesta, ktoré sa bráni samo aj bez umelého opevnenia. V močaristom teréne jazda nebola potrebná, kým tam, kde jazdci odišli s ním, bola ich služba užitočná. Keď odchádzal, hlavné velenie nikomu neodovzdal náročky, aby sa jeho zástupca nedal strhnúť netrpezlivosťou mužstva, lebo vidí, že všetci sú nedočkaví z pohodlnosti, nechce sa im totiž znášať ďalej ťažké podmienky vojny. Či sa Rimania zjavili náhodou, či prišli na udanie niekoho, musia byť Galovia vďační len osudu, že mali možnosť z výšky vidieť jednak to nepatrné množstvo rímskeho vojska, jednak s opovrhnutím hľadieť na udatnosť tých, ktorí sa neopovážili pustiť do boja a s hanbou sa stiahli nazad do tábora. Vôbec vraj netúži po vláde z rúk Caesara pomocou zrady, keď ju môže dosiahnuť víťazstvom, ktoré je vraj už isté pre neho i pre všetkých Galov. Ba odovzdá im aj hlavné velenie, ak sú presvedčení, že skôr oni preukazujú česť jemu ako on im bojom za ich záchranu.

„Aby ste pochopili, že to hovorím úprimne," povedal, „vypočujte si rímskych vojakov." Dal predviesť otrokov, ktorých pochytal pred niekoľkými dňami pri zháňaní krmiva, trápil ich hladom a väznil ich. Boli už vopred poučení, ako majú na otázky odpovedať. Povedali teda, že sú vojakmi rímskych légií. Pre hlad a nedostatok vraj tajne vyšli z tábora, či by sa dalo nájsť trocha obilia alebo nejaký ten kus statku na vidieku. Rovnakým nedostatkom vraj trpí celé vojsko, nikomu vraj už nestačia sily a nik vraj už nevládze znášať námahu pri opevňovaní. Preto sa vraj hlavný veliteľ rozhodol vojsko po troch dňoch odviesť, ak sa mu nepodarí vydobyť mesto.

„To sú dobré služby," povedal Vercingetorix, „ktoré som pre vás vykonal, a teraz ma obviňujete zo zrady. Ja, bez kvapky vašej krvi, takmer som umoril hladom mocné vojsko, ktoré bolo navyknuté víťaziť. Ja som sa postaral o to, aby toto vojsko na hanebnom úteku neprijal na svojom území nijaký galský kmeň."

21/ Celé zhromaždenie volaním prejavilo súhlas a podľa zvyku zarinčalo zbraňami, čo Galovia robili, keď schvaľovali voľakoho reč. Vercingetorix je vraj výborný vojvodca, o jeho spoľahlivosti netreba pochybovať a že táto vojna sa nedá viesť rozumnejšie. Rozhodli, aby sa desaťtisíc mužov vybraných z celého vojska poslalo na pomoc do mesta Avarica. Zastávali názor, že spoločná záchrana sa nemá ponechávať iba na Biturigov, lebo si uvedomovali, že ak to mesto udržia Biturigovia, v ich rukách sa ocitne aj ovocie víťazstva.

22/ Jedinečným výkonom našich vojakov stavali sa do cesty všelijaké opatrenia Galov, pretože sú veľmi dôvtipní a veľmi schopní napodobniť i vykonať všetko, čo im niekto vysvetlí. Vedia sa brániť povrazovými slučkami proti dobývacím hákom: keď ich pevne zachytia, hneď ich vyťahujú na hriadeli dnu ponad hradby, vedia podkopávať násypy, a to tým zručnejšie, že sú u nich veľké bane na železnú rudu a že poznajú i používajú všetky druhy štôlní. No a celý hradbový múr vybavili na všetkých stranách viacposchodovými vežami a tie prikrývali kozami. Za častých denných i nočných výpadov vrhali ohne na násyp a napádali našich vojakov pri obliehacích prácach. Výšku našich veží, ktoré sa jednostaj dvíhali so zvyšovaním násypu, vyrovnávali predlžovaním svojich veží. Postup našich otvorených podkopov k hradbám hatili ohorenými a zahrotenými brvnami, horúcou smolou a veľmi ťažkými balvanmi, čím bránili našim priblížiťsa k hradbám.

23/ Všetky galské hradby vyzerajú asi takto: Trámy sa poukladajú na zem v pravom uhle nepretržite po celej dĺžke s rovnakými medzerami, a to dve stopy od seba. Tie sa potom vnútri pospájajú a riadne zasypú zeminou. Spomenuté medzery sa spredu vypĺňajú veľkými skalami. Po uložení a pevnom spojení trámov kladie sa navrch ďalšia vrstva, a to tak, že sa zachováva práve taká istá medzera medzi trámami, lenže horný trám neleží na spodnom, ale jednotlivé trámy sú pevne zovreté skalami vloženými po jednej medzi ne. Takto sa postupne skladá celá stavba, kým sa dosiahne potrebná výška hradby.

Takáto stavba hradby nielenže vyzerá veľmi vkusne a pestro, pretože sa striedajú trámy a skaly, ktoré sú v pravidelných priamych radoch, ale je aj veľmi vhodnou a účinnou obranou miest, lebo kameň chráni pred ohňom a proti úderom barana zasa drevená konštrukcia, ktorá je vo vnútri stavby viazaná súvislé pospájanými trámami dlhými zväčša štyridsať stôp a nedá sa ani preboriť, ani roztrhať. 

Konštrukcia keltských hradísk číslo 4 je typ "Avaricum"

24/ Hoci veľa prekážok znemožňovalo obliehanie a našich vojakov po celý čas zdržiaval v robote chlad a ustavičné lejaky, predsa len neprestajne pracovali, čím prekonali všetky prekážky a za dvadsaťpäť dní vybudovali obliehací násyp tristotridsať stôp široký a osemdesiat stôp vysoký. Keď sa násyp takmer dotýkal nepriateľskej hradby a Caesar, ako zvyčajne, trávil noc pri stavbe a povzbudzoval vojakov, aby sa ani na chvíľu neprestalo pracovať, krátko pred polnocou bolo vidieť, ako sa dymí na násype, ktorý nepriatelia podpálili z podkopu. Súčasne sa po celých hradbách strhol krik a nepriatelia urobili výpad dvoma bránami z obidvoch bokov veží. Iní zasa z diaľky hradieb hádzali na násyp horiace fakle a suché drevo, liali vriacu smolu a iné horľaviny, takže sa nedalo ani len rozmyslieť, kde treba prv zakročiť alebo pomáhať. Lenže podľa Caesarovho príkazu vždy mávali dve légie pohotovosť pred táborom a ešte viac sa ich vymieňalo v smenách pri stavbe, jedni sa rýchlo postavili na odpor proti výpadom, druhí odťahovali nazad veže a kopali hrádze na násype a doslova všetci z tábora pribehli hasiť.

25/ Hoci noc už prešla, ešte sa bojovalo na všetkých miestach a nepriatelia ešte vždy nestrácali nádej na víťazstvo, a to tým skôr, že videli spálené striešky našich veží a pozorovali, že naši nekrytí vojaci ťažko prichádzajú na pomoc, kým oni s čerstvými silami nastupujú namiesto vysilených a uvedomujú si, že celá záchrana Galie závisí od tej chvíle. A v tejto situácii sa pred našimi očami odohralo čosi pamätihodné, čo podľa našej mienky nesmie zostať bez povšimnutia.

Ktorýsi Gal pred bránou mesta hádzal do ohňa proti našej obliehacej veži kusy loja a smoly, ktoré mu iní podávali do rúk. Z pravého boku ho zasiahla strela z vojnového stroja a padol mŕtvy. Ako ležal na zemi, jeden z najbližších vojakov ho len prekročil a pokračoval v tej istej robote. Keď aj jeho usmrtila strela z vojnového stroja, hneď nastúpil namiesto druhého tretí a namiesto tretieho štvrtý. A obrancovia to miesto nevyprázdnili skôr, kým nezahasili oheň na násype, kým nepriateľov nevytlačili zo všetkých úsekov a kým sa neskončil boj.

26/ Keďže všetko, o čo sa Galovia pokúsili, nemalo nijaký úspech, rozhodli sa na druhý deň ujsť z mesta. Vercingetorix ich k tomu najprv vyzval a potom im to priamo rozkázal. Dúfali, že mužstvo nepostihnú veľké straty, ak sa o to pokúsia za nočného ticha, lebo Vercingetorixov tábor nebol ďaleko od mesta a súvislý močiar, rozprestierajúci sa medzi mestom a táborom, zdržiaval Rimanov v prenasledovaní.

Keď sa v noci chystali na odchod, zrazu vybehli do ulíc matky rodín, s plačom sa hodili k nohám svojich mužov a veľmi ich prosili, aby ich aj spoločné deti nevydávali nepriateľom na smrť, pretože sú od prírody slabé, a tak sa nemôžu dať s nimi na útek. Keď videli, že chlapi trvajú na svojom - v najväčšom nebezpečenstve strach obyčajne nepozná zľutovanie -, ženy spustili krik a Rimanom tak prezradili útek. Nato sa Galovia zo strachu, že rímska jazda vopred obsadí cesty, vzdali tohto úmyslu.

27/ Na druhý deň dal Caesar znova posunúť vežu dopredu a dokončil obliehacie práce, ktoré už prv nariadil. Vtom sa spustil veľký lejak a Caesar si uvedomil, že je to veľmi vhodné počasie na uskutočnenie plánu, lebo videl, že stráže na hradbách nie sú tak starostlivo rozmiestnené. Preto kázal svojim vojakom spomaliť robotu na obliehacom diele a vysvetlil im svoj zámer. Légie v krytých zákopoch potajomky pripravil na boj, povzbudil ich, aby konečne zožali úrodu víťazstva za toľkú námahu. Ešte vyhlásil, že odmení tých, čo sa prví dostanú na hradby, a potom dal vojakom znamenie na útok. Nato sa vojaci vyhrnuli von a rýchlo zaplnili hradby.

28/ Nepriatelia, prekvapení útokom a vypudení z hradieb a veží, zaujali klinové postavenie na námestí a na voľnejších priestranstvách s pevným odhodlaním vybojovať rozhodný boj v šíku, ak sa z niektorej strany na nich zaútočí. Len čo videli, že sa nik nespúšťa z opevnenia dolu na rovinu, ale že sa celé hradby všade dookola len plnia, v strachu, že napokon nebudú môcť ani vyjsť, poodhadzovali zbrane a ozlomkrky sa rozbehli do najodľahlejších častí mesta. Časť z nich tam pobili vojaci, keď sa tlačili v úzkych bránach, a časť pobili jazdci po východe z brán. Nik z našich sa nehnal za korisťou. Vraždenie v Cenabe a namáhavá lopota na obliehajúcej stavbe v nich vyvolala taký hnev, že nebrali ohľad ani na starcov, ani na ženy, ani na dojčatá.

Nakoniec z celého počtu asi štyridsaťtisíc ľudí dostalo sa k Vercingetorixovi živých a zdravých sotva osemsto, a to tí, čo hneď pri prvom kriku vybehli z mesta. Prijal ich neskoro v noci v tichosti, hneď ako dobehli. Zo strachu, že ich príchod a súcit jednoduchých vojakov vyvolá v tábore pobúrenie, prikázal svojim dôverníkom a náčelníkom kmeňov, rozostaveným oproti ceste, aby si ich podelili a odviedli k svojim krajanom do tej časti tábora, ktorá na začiatku pripadla každému kmeňu.

29/ Na druhý deň Vercingetorix zvolal zhromaždenie, na ktorom utešoval a povzbudzoval Galov, aby celkom neklesali na duchu a priveľmi nesmútili pre nešťastie, ktoré ich stihlo. Rimania vraj nezvíťazili udatnosťou, ani v otvorenom boji, ale nezvyčajnou pohotovosťou a zbehlosťou v obliehaní, v čom Galovia nemajú skúsenosti. Mýli sa, kto čaká vo vojne len samé úspechy. On vonkoncom nemal v úmysle brániť Avaricum, čo mu môžu sami dosvedčiť. Iba nerozumnosť Biturigov a priveľká zhovievavosť ostatných je vraj na príčine, že sa stalo toto nešťastie.“

Spracoval: Orgoň

http://www.valka.cz/clanek_584.html

Gaius Iulius Caesar: Zápisky o vojne v Gálii, 2010, Vydavateľstvo SSS