.

nedeľa 10. apríla 2011

Zákonník z Veľkej Moravy (Zakon Sudnyj Ljudem)

Z čias pred vznikom veľkomoravského štátu sa nám nezachoval nijaký podrobný, súbor práva, ako ich poznáme napr. z oblasti Východofranskej ríše, Byzancie atď. Možno však predpokladať, že sa určitý vlastný súbor práva, prevažne asi obyčajového vytvoril i v časoch predchádzajúcich vzniku Veľkej Moravy v Nitre a na Morave. Nepriamym dokladom pre to je aj údaj Fuldských análov z r. 849 o rokovaní Frankov so Slovanmi z Čiech, pre ktoré boli určení muži znalí zákonov a zvykov slovanských. Je dôležité, že kronikár rozlišoval zákony a zvyky - leges et consuetudines. V tom čase totiž bolo všeobecne zaužívané pravidlo, že sa zákony vydávali spravidla iba vtedy, keď bolo potrebné zmeniť alebo nahradiť určité zvyky, alebo obyčaje tak, aby vyhovovali novým potrebám. Zvyky a obyčaje,  ktoré veľmožom vyhovovali  a  ktoré  sa používali,  nebolo pochopiteľne potrebné osobitne fixovať v zákonnej forme. Keďže zápis vznikol iba 16 rokov od vzniku VM, možno predpokladať, že spomínané zvyky a obyčaje pochádzajú ešte zo starších čias.


Nedokonalý obraz o práve a procese na svetských súdoch - tzv. placita secularia - vo Veľkomoravskej ríši možno si aspoň sčasti doplniť zo zlomkovitých údajov z kroník, najmä východofranskej proveniencie a ďalej porovnávaním s niektorými inštitúciami najstarších právach pamiatok českých, slovanských vôbec a uhorských. Z uhorských právnych pamiatok je to napr. tzv. Regestum Varadiense, ktoré vlastne bolo záznamom o vykonaných božích súdoch. Už samé označenie príslušného súdneho tribunálu - iudicium ad praudam /pravdam/ - svedčí o jeho vzniku ešte v období pred vznikom Uhorska. Bezprostredný vzťah k Veľkomoravskej ríši, resp. K Nitriansku je daný tým, že hranice pôsobnosti tohto tribunálu siahali až k pohraničnej oblasti, ktorá ju delila od Nitrianska. Naznačujú to konečne aj štruktúry uhorského kráľa Kolomana, ktoré povoľovali konať tieto „iudieja'" len v biskupských sídlach, pričom výnimkou bola práve Nitra a Bratislava z toho dôvodu, že mala ako súdna stolica už veľkú tradíciu. Je veľmi pravdepodobné, že určitú súvislosť s veľkomoravským právom majú aj niektoré staré slovanské termíny a ustanovenia tzv. Štatútov kniežaťa Konráda Otu /Statuta ducis Ottonis/, ktoré boli vydané asi koncom 12. stor. Zachovali sa však v troch neskorších redakciách a to pre údel znojemský /1222/, brnenský /1229/ a břeclavský 1123, t.j. práve pre bývalé centrálne oblasti veľkomoravského štátu. Sú to napr. Staré právne termíny : nárok /nárok/, ktorý sa uvádza aj v Metodovom preklade nomokanomu, ďalej zok /sok/, druho /druh/, zuod /svod/, powod /pôvod/, zlubni zud /sľubný súd/, Wiboy /výboj/ hirdozt /hrdosť/, wrez /vrez/, pohonce /póhončie/, nestoite /nestojte/, kiy /kyj/. Avšak sú to tiež predpisy o božích súdoch /iudicium ferri, porovnaj aj kroniku Kosmasovu, iudicium aguae/. Tiež funkcia vetuly /stareny/ pri týchto ordáloch má asi veľmi staré korene a o svedkoch /"sub tesíimonio ... probos viros“, ktoré majú veľa spoločného s príslušnými predpismi Zákona súdneho Ljudem a s tzv. Metodovou homíliou /zo zborníka Glagolita Clozianus/. Z oblasti štátnej správy sa pripomínajú suppani /župani, tak isto ich uvádza aj zákon súdny ljudem/. Z českých právnych pamiatok treba z tohto aspektu ďalej skúmať i tzv. Knihu Rožmberskú.

Tiež franské pramene dosvedčujú, že sa vo Veľkej Morave používali ako dôkazný prostriedok „božie súdy" /ordály/, alebo prísaha, ktorá však slúžila i na poistenie záväzku, okrem podania ruky, prípadne odovzdania rukojemníkov. Veľmi častou používanou inštitúciou bol azyl. Ako trest sa tiež používalo vyhnanstvo. Výkon rozsudku zabezpečovali orgány verejnej moci, drábi a žoldnieri a vecné príslušenstvo : žaláre, väzenia, železné okovy, klady atď.

V pohraničných oblastiach sa snažili získať vplyv na moravské súdnictvo franské komiti. Všeobecne možno predpokladať, že vplyv franského práva bol pomerne veľký, aj keď nebol vítaný. Významný bol však aj byzantský vplyv /recepcia byzantského práva/. Podľa presvedčivých lingvistických dôkazov J. Vašicu totiž treba považovať tzv. Zákon sudnyj ljudem /najstaršiu známu slovanskú právnu pamiatku, za dielo, ktoré vytvoril pre Veľkomoravskú ríšu na žiadosť Rastislava a jeho veľmožov, resp. Županov, Konštantín spolu s Metodom, približne v druhej polovici 9. stor. /po príchode ich misie na Moravu v r. 863/.

   Zákon sudnyj ljudem vypracovali jeho autori podľa byzantských vzorov, najmä podľa tzv. Eklogy, no s určitými markantnými zmenami a doplnkami západorímskeho, resp. slovanského charakteru. Zákon sudnyj ljudem obsahuje v 33 článkoch predovšetkým predpisy trestného práva : delikty proti viere, proti mravnosti a delikty majetkové - krádeže a podpaľačstvo - ďalej právo azylu, ustanovenia o rozdelení vojnovej koristi a o svedkoch. Zo súkromného práva sú to najmä ustanovenia o rodinnom práve - monogamné manželstvo a jeho prekážky, rozluka, atď./, ďalej kommodatum /podobne príslušné články zo zákonov kráľa Ladislava v Uhorsku/ a náhrada škody a konečne aj ustanovenia o vykúpení vojnových zajatcov.
Spomínané odchýlky textu ZSL od byzantskej Eklogy sú zvýraznené v tzv. Anonymnej - tiež Metodovej - homílii /zo zbierky Glagolita Clozianus/, ktorá je akousi adhortáciou ku kniežatám - sudcom, aby dodržiavali ustanovenia ZSL. Boli to najmä tieto zmeny, spôsobilé prevažne recipovaním predpisov západorímskeho cirkevného práva : aktívna účasť svedkov v procese, nahradenia krutých telesných trestov Eklogy cirkevnými pôstmi a zákaz pohanských prísah a obyčají. Okrem toho táto homília zdôrazňovala niektoré ďalšie ustanovenia a predpisy ZSL, významné z hľadiska cirkvi, ako napr. : nestrannosť na súdoch, zákaz manželstva medzi osobami duchovne príbuznými, zásadu monogamného manželstva a jeho nerozlučiteľnosti a najmä nadradenosť tzv. „božích", cirkevných zákonov nad zákonmi svetskými.
     Pomerne neúplná systematika a rovnako i samotný obsah tohto zákona, ktorý upravoval alebo menil najmä také právne vzťahy, na ktorých mala eminentný záujem cirkev, dosvedčujú, že Zákon sudnyj Ijudem sa používal vo Veľkomoravskej ríši pravdepodobne iba ako doplňujúca a pomocná norma už existujúceho vlastného právneho súboru a právneho poriadku vôbec, ktorého základom bolo obyčajné právo. Zákon sudnyj ljudem dosvedčuje nielen existenciu, ale i životaschopnosť vlastného systému práva. Toto slovänsko - moravské právo nielenže nepodľahlo ako celok recepcii vyspelého byzantského práva, ale naopak tvorivým spôsobom transformovalo niektoré jeho predpisy v súlade s vlastnými inštitúciami a celkovými spoločenskými vzťahmi vôbec.

       Z tohto obdobia sa zachovali aj významné pamiatky cirkevného práva. Okrem už spomínanej  tzv.  Anonymnej,  resp.  Metodovej  homílie to bol predovšetkým Metodov preklad tzv. Nomokánonu. Predlohou pre tento preklad bola Metodovi byzantská zbierka kanonického práva, ktorej autorom bol carihradský patriarcha Ján Scholastikus 1565-5111 a to tzv. Synagóga o 50 tituloch, ktorú uznávala nielen východorímska, ale aj západorímska cirkev, preto bola vhodná aj pre Veľkú Moravu. Aj tak však Metod svoj nomokánon skrátil o 142 kánonov, Synagóga ich mala 377. Preklad nomokánonu obsahuje tieto termíny, ktoré sú azda moravského pôvodu .""istina" /vo význame ukradnutej veci/, tento termín je aj v českej Knihe Rožmberskej, ďalej „rok" /uvádza aj Dalimilova kronika/, „nárok" /uvádza aj Kniha Rožmberská a Štatúty Konráda Otu/, „obrok", „uvarovati" /dieťa/ atď. Zo štátnej organizácie sú to tieto termíny „snem" /aj v Životoch Konštantína a Metoda/ „oblasť" a „predel" /porovnaj medza, meza/.
          Ďalšou významnou zbierkou kanonického práva, tentoraz vyslovene západorím-skeho charakteru, je tzv. Collectio canonum /tiež „Rozšírená Hadriana“, ktorú dostal Metod pri jednej zo svojich ciest do Ríma od pápeža na posilnenie svojej arcibiskupskej, metropolitnej právomoci nad podriadenými biskupmi, suffragánrni. Collectio canonum je významné aj preto, že obsahuje najstaršie známe slovanské glosy, tzv. Emerámske /glosovaný je 35.34./ kánon, „De primátu apiscoporum". Cirkevné kanonické právo a dokonca aj predpisy biblie mali vo všeobecnosti veľký vplyv na svetské právo a najmä proces.

Začítajme sa teda priamo do textu najstaršieho zachovaného Slovanského zákonníka vôbec, ktorým sa museli riadiť naši predkovia na Slovensku, Morave  a Čechách pred viac ako 1100 rokmi. Tento zákonník je dôkazom vysokej kultúrnej, sociálnej, ale najmä právnej úrovne našich Slovanských predkov. K jednotlivým ustanoveniam sa pokúsim dať krátky komentár, prípadne k nemu uvediem konkrétne ustanovenie Trestného zákona,  Trestného poriadku, alebo Občianskeho zákonníka Slovenskej republiky, ktoré sú platné v dnešnej dobe a ktoré dokazujú pokrokovosť niektorých ustanovení zákonníka. Mnohé jeho ustanovenia a princípy totiž platia (samozrejme nie doslova) aj v modernom právnom poriadku.

Zakon Sudnyj Ljudem (Veľká Morava 9. Storočie) 

1. Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.
(V tomto ustanovení je jednoznačne vidieť, akými metódami bojovalo rozmáchajúce sa   kresťanstvo proti pohanstvu. Je zrejmé, že sa nepoužívali žiadne vyberané spôsoby)
2. V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudca neprijímali udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachováva, nech je prekliaty. 
(Toto ustanovenie je z hľadiska práva veľmi dôležité, pretože ho možno pokladať za akési všeobecné procesnoprávne pravidlo na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu.  Pozri napr. § 2 ods. 10 Tr. por: Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.)
3. O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha, modliť sa a s rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo, šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich mužstva. Ak sa nájdu medzi nimi niektorí, buď kmeťovia alebo jednoduchí vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako dostanú tí, čo sa zúčastnili na boji, majú dostať aj tí, čo zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovil prorok Dávid. 
(Jedná sa o úpravu vojnového práva. Ako vidieť, rozdelenie vojnovej koristi bolo riešené tým, že 1/6 patrila kniežaťu, ale ostatné časti si mohli spravodlivo rozdeliť jednotliví vojaci, ktorí spoločne prispeli k víťazstvu.  Ak sú však medzi nimi vojaci s osobitnými zásluhami, patrí im naviac ešte časť z kniežacieho podielu.)
4. Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak sa tento prečin potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo do inej krajiny a suma získaná za ňu sa má rozdeliť medzi chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech strávi vonku a počúva omšu a ďalšie dva roky môže zostať až do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v chráme, ale nech neprijíma. Po uplynutí siedmich rokov na ôsmy rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nejesť nič iné okrem chleba a vody po sedem liet. 
(Z tohto aj ďalších ustanovení je zrejmé, že otroctvo bolo u Slovanov zrejme bežnou záležitosťou.  Keď si uvedomíme, aké postihy hrozili za súlož s otrokyňou, ani sa nemožno čudovať, prečo otroctvo v našich krajinách postupne zaniklo :-))
5. Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa (veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí spomínanému pôstu. 
(Tu sa prakticky jedná o istú formu náhrady škody - je to teda občianskoprávne ustanovenie)
6. Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však uloží pätnásťročné pokánie. 
(Takže na našich územiach v tomto období už boli aj rehoľníčky - ženy a zrejme neboli až také cudné, ako by človek očakával, keď ich smilstvo musel riešiť zákonník)
7. Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného zákona nech sú rozlúčení a nech sa podrobia pokániu 15 rokov. Poriadok pôstu je takýto: päť rokov stáť vonku (pred chrámom) s plačom a počúvať omšu, potom štyri roky môžu byť v chráme do svätého evanjelia a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia pôstnu lehotu, v šestnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa prehreší s vydatou ženou. 
(Toto je zvláštne ustanovenie - obsahuje zákaz manželského zväzku medzi niektorými príbuznými podľa cirkevného práva - napr. zákaz manželstva s krstnou dcérou, ktoré neexistujú ani v súčasnom práve. Nehovoriac už o "zhrešenie" s vydatou ženou. Tresty ako vidieť sú však  čisto cirkevného charakteru)
7a. O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca pri každom spore so všetkou starostlivosťou a trpezlivosťou konať vyšetrovanie a neodsudzovať bez svedkov. Treba však hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani obvinenie proti tomu, o kom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosti. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že klamali. Ani v jednom spore sa nemajú prijímať za svedkov tí, ktorých niekedy usvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z prísahy. 
(§ 127 ods. 1 Tr. Por.: Každý je povinný dostaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie.
§ 346 ods. 1 Tr. zák.: Kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.)
8. Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to i jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za zneuctenie litru zlata, t. j. 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší, nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.
(Nuž, kto nemal zlato, nech radšej na panny ani nepozeral)
9. Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá dievčaťu. 
(§ 199 ods. 1 Tr. zák.: "Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov."
Zaujímavé, že takto jednoznačne o znásilnení sa tu píše iba v súvislosti s  pannámi)
10. Kto zviedol dospievajúce dievča pred dovŕšením trinásteho roku, nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z neho nech sa dá dievčaťu. Podľa cirkevného zákona on i ten, kto sa dopustil násilia na dievčati zasnúbenom mužovi, všetci podliehajú sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri vydatej žene.
(§ 201 ods. 1 Tr. zák.: "Kto vykoná súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov alebo kto takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.")
 11. Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos. 
(Zviesť cudziu frajerku sa očividne nevyplácalo)
12. Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými), nech sú rozlúčení. 
(§ 203 Tr. zák.: "Kto vykoná súlož s príbuzným v priamom rade alebo so súrodencom, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.")
 13. Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov. 
(§ 204 Tr. zák.: "Kto za trvania svojho manželstva uzavrie manželstvo iné, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.")
14. Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí dvojnásobnú náhradu. 
15. Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom obytné budovy, nech ho upália, ak je to v meste. Ak je to na dedine alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ. Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z lenivosti, alebo že nemôže a oheň narobí škody, nech zaplatí a nech je zbičovaný. Ak by však zachoval všetky opatrenia a náhle prišla búrka a preto sa oheň veľmi rozšíril, nech nie je odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť. 
(§ 284 ods. 1 Tr. zák.: Kto úmyselne a) vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzí majetok do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu tým, že spôsobí požiar alebo povodeň, alebo poruchu, či haváriu prostriedku hromadnej prepravy, alebo škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny, rádioaktivity alebo iných podobne nebezpečných látok alebo síl, alebo sa dopustí iného podobného nebezpečného konania (všeobecné nebezpečenstvo), alebo b) všeobecné nebezpečenstvo zvýši alebo sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.)
16. Nikto nech nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýli. Ten, čo sa sem utieka, nech oboznámi kňaza so svojou záležitosťou a vinou, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto pokúsi, nech je to ktokoľvek, vyviesť násilím z chrámu toho, kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležité preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal. 
(Istý druh azylu v chrámoch Božích)
17. Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o svojej ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím pomstiteľom. A ak si takto počína, nech vráti to, čo vzal. 
 (§ 191 Tr. zák.: "Kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej splnenie má inak tretia osoba nárok, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až tri roky.")
18. Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo prepustenec ako svedok. 
(Zaujímavé obmedzenie svedočnej spôsobilosti)
19. Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.
20. Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov. 
(V súčasnom právnom systéme zákon nevylučuje použitie nepriameho svedectva, ale treba priznať že  súdy im prikladajú okrajový význam práve pre ich nespoľahlivosť. ZSL ich ako vidíme priamo zakázal)
21. Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi. 
22. Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí požičiavateľ odškodniť majiteľa koňa. 
(Opäť sa tu jedná o ustanovenie týkajúce sa nároku na náhradu škody súvisiacu s občianskoprávnym záväzkom, pozri § 421 Obč. zák.: Každý, kto od iného prevzal vec, ktorá má byť predmetom jeho záväzku, zodpovedá za jej poškodenie, stratu alebo zničenie, ibaže by ku škode došlo aj inak.) 
23. Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu. 
(§ 245 Tr. zák.: "Kto zničí, poškodí alebo urobí neupotrebiteľnou cudziu vec a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.")
24. Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň, nech zaplatí pokutu. 
(Tu sa zjavne nemá na mysli zmocňovanie sa vecí nepriateľa, ale vecí patriacich vojakom vlastného vojska. Dnes je to prakticky krádež. § 212 ods. 1 Tr. zák.: "Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky")
25. Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá do otroctva okradnutému. 
(Opäť špecifické ustanovenie  o náhrade škody)
26. Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvý raz, nech je zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to urobil tretí raz, nech je vystavený trestu, ale až potom, keď vráti všetko, čo odohnal.
27. Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný. 
(§ 365 ods. 1 Tr. por.: "Kto zničí, poškodí alebo zneuctí hrob, urnu s ľudskými ostatkami, pomník alebo náhrobnú dosku alebo zničí alebo poškodí zariadenie pohrebiska alebo iného miesta posledného odpočinku, alebo kto sa na pohrebisku alebo inom mieste posledného odpočinku dopustí inej hrubej neslušnosti alebo výtržnosti, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.  Ale zároveň ide aj o klasickú krádež")
28. Kto vnikne k oltáru vo dne alebo v noci a zoberie niečo z posvätných nádob alebo rúch, alebo akúkoľvek inú vec, nech je potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník. 
(Osobitný druh krádeže - krádež posvätných vecí - vidíme pomerne prísny trest)
29. Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi otroctvo. 
(V celku spravodlivé ustanovenie, z dnes platných predpisov je mu najbližšie § 182 Tr. zák. :
Kto iného neoprávnene pozbaví osobnej slobody, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.)
30. Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho cenu.
(Osobitný druh krádeže)
30a. Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v bytosť, nestvoril rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojením jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej okúsiť aj mužovi, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý prestúpil s manželkou príkaz Boží, od ženy neodlúčil, ale potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však zachoval. Týmto zákonom teda - už zjaveným a evanjeliom potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či je dovolené prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš odpovedal: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje okrem príčiny cudzoložstva - aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú, ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od svojej manželky pre taký hriech, ak bude manželka usvedčená, že strojila úklady proti jeho životu alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči od svojho manžela vtedy, ak jej bude strojiť úklady alebo to vie o iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a sudcom so svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale všetkých deň čo deň vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci verní, nad mnohými vás ustanovím, vojdite do radosti Pána Boha vášho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.
(Rodinné právo, rozvod manželstva, vzťahy medzi manželmi - Zákon o rodine)

Spracoval: Orgoň

Dejiny štátu a práva na území Slovenska do r. 1918. (Brat. 1999)
http://web.klasici.sk/view.php?cisloclanku=2007060014

1 komentár:

  1. Porovnal som viacero interpretácií tohoto zákona. Znenie článku č. 1 máte trochu deformované (?).

    Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.

    Správne má byť: bude predaný do otroctva, výťažok bude rozdaný chudobným a jeho majetok prepadne chrámu.

    OdpovedaťOdstrániť