.

streda, 25. mája 2011

Kniha vzácnych drahocenností

Kniha vzácnych drahocenností vznikla na zač. 10. storočia, po r.903. Obsahuje niekoľko kapitol, pričom siedmy diel nám prináša zmienky o korunovácii Svätopluka, jeho titulovaní ako knieža kniežat a o jeho sídle Džirváb. Napísal ju  arabsko-perzský geograf, cestovateľ a encyklopedista menom  Abú cAlí Ahmad ibn cUmar ibn Rusta. Písal ju pravdepodobne medzi rokmi 903 až 913. Pri zostavovaní textu autor pravdepodobne okrem vlastných cestovateľských skúseností využil aj Kitáb al-masálik wa l-mamálik od Ibn Hurdádbiha z roku 885, ako aj stratenú knihu rovnakého mena, ktorú pred rokom 900 zostavil sámánovský vezír Abú Abdalláh Muhammad al-Džajhání. Kniha vzácnych drahocenností je dôležitým prameňom poznania dejín raných Slovanov, najmä Rusov a Chorvátov. Zachoval sa z neho len 7. diel, ktorý sa zaoberá geografiou a obsahuje aj informácie o Bulharoch, Burtásoch, Slovanoch/Slovenoch, Maďaroch, Chazaroch a iných národoch. Spomína v ňom aj kráľa Svätopluka (870-894). Sídlo kráľa svätopluka uvádza menom Ďirváb. Preklad tohto zrejme arabčinou skomoleného názvu je nejasný. Mohlo sa jednať aj o skomoleninu názvu Grad, z čoho niektorí odvodzujú, že by mohlo ísť o Veligrad. Ale taktiež môže ísť o dnes už zabudnutý názov Mikulčického, či iného významného hradiska. Výnimočnosť tohto diela spočíva najmä v tom, že ho píše súčasník Veľkomoravskej ríše, ktorý mal takpovediac informácie "z prvej ruky". Prináša nám mnoho podrobností a zaujímavostí zo života Moravských Slovanov. Okrem iného si treba všimnúť, že Svätopluka tituluje ako "knieža kniežat" a zároveň uvádza že bol "korunovaný". Taktiež sa v listine uvádza názov Wáb-Nít, ktorý sa interpretuje ako Nitra.



"Slovania

Medzi krajinou Pečenehov a krajinou Slovanov je vzdialenosť desať dní (cesty). Na jej hranici je mesto, ktoré sa volá Vá'b-Nít . Dostaneš sa do ich krajiny cez stepi a neschodné kraje, v ktorých sú pramene vody a husté lesy. Krajiny Slovanov sú rovinaté a zalesnené. Tam sú ich sídla. Nemajú vinohrady ani obrábané polia. Majú akési drevené nádoby, v ktorých sú otvory pre včely a med, a volajú ich ulišče . Z jednej nádoby možno vybrať desať ibríkov medu. Slovania pasú svine rovnako ako ovce.

Ak z nich niekto zomrie, spália ho. Ak ich ženám zomrie nejaký príbuzný, porania si nožom ruky a tvár. Keď niekde spália mŕtvolu, prídu na spálenisko na druhý deň, pozbierajú popol, uložia ho do hlinenej nádoby a nádobu položia na vyvýšené miesto . Keď uplynie rok od smrti príbuzného, zoberú so sebou asi dvadsať nádob plných medu a vyjdú s nimi na to vyvýšené miesto. A keď sa tam všetci zhromaždia, jedia a pijú. Potom sa vrátia domov. Ak mal mŕtvy tri manželky a jedna z nich si myslí, že ju mal najradšej, zoberie dve brvná a postaví ich na zem neďaleko mŕtveho. Cez brvná preloží tretie brvno, upevní naň povraz, postaví sa na stoličku a druhý koniec povrazu si zaviaže okolo krku. Keď to urobí, vezmú spod nej stoličku a ona ostane visieť, až dokiaľ sa nezadusí a nezomrie. Potom ju hodia do ohňa a zhorí. Všetci Slovania uctievajú oheň.

Trasa cesty perzských kupcov podľa stránky http://www.wogastisburc.com/index.php?text=10-veligrad

Obyčajne sejú proso. Keď je žatva, naberú z prosného semena na lyžicu, zdvihnú lyžicu k nebu a povedia: „Pane, ty si naším živiteľom, dožič nám bohatú žatvu!“ Majú rozličné hudobné nástroje: lutny, tambury a píšťaly. Ich píšťaly sú dlhé dva lakte a ich lutna má osem strún.

Nápoje vyrábajú z medu. Keď spaľujú mŕtvych, hrajú na hudobných nástrojoch. Tvrdia, že sa vtedy treba tešiť, keďže Boh prijal nebohého do svojej milosti. Nemajú veľa ťažných zvierat a koňa vlastnia iba významní ľudia. Ich zbraňami sú vrhacie oštepy, štíty a kopije. Iné nemajú.

Ich panovník je korunovaný . Poslúchajú ho a konajú podľa jeho príkazov. Jeho sídlo je uprostred krajiny Slovanov. Najvýznamnejší a najznámejší je medzi nimi vladár, ktorý má hodnosť knieža kniežat . Volajú ho Svätopluk . Je mocnejší ako župan a župan je jeho zástupca . Tento panovník má veľa jazdeckých koni a jedlá mu pripravujú z kobylieho mlieka. Má vynikajúce, pevné a vzácne brnenia a mesto, v ktorom sídli, sa volá Džirváb . V tomto meste sa koná trh každý mesiac tri dni. Vtedy Slovania medzi sebou uzatvárajú obchody a predávajú.

V ich krajine býva tuhá zima. Preto si vykopú obydlia pod zemou, zastrešia ich drevenou strechou, aká pokrýva kostoly, a prihrnú na ňu zem. Do takéhoto obydlia vojde muž so svojou rodinou a prinesie ta drevo a zopár skál. Potom v ňom rozloží oheň a kúri, až kým sa skaly nerozpália do červená. Keď sú najhorúcejšie, polieva ich vodou a obydlie sa zohreje. Potom si všetci odložia vrchné šaty a prečkajú v príbytku celú zimu až do jari.

Vládca od nich každý rok vyberá dávky (dane). Ak má niekto dcéru, vezme si z jej šiat raz do roka rúcho. Ak má niekto syna, aj z jeho šiat si zoberie rúcho. Ak niekto nemá dcéru ani syna, vezme si rúcho zo šiat jeho manželky alebo súložnice.

Ak v kráľovstve Slovanov chytia zlodeja, ich vládca ho dá obesiť alebo ho pošle do Džíry15 - najvzdialenejšej provincie svojej ríše."

(Slovenský preklad podľa PAULINY, Ján: 2. Ibn Rusta o Slovanoch. In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice 1999, s. 234-239.)

Úvod: Orgoň
preklad prevzatý zo stránky: http://www.ukm.ff.ukf.sk/slovania/index.php?str=pisomne-pramene-texty
http://www.wogastisburc.com/index.php?text=10-veligrad



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára