.

streda, 29. júna 2011

HRADISKÁ KELTOV NA ÚZEMÍ SLOVENSKA AKO CENTRÁ REMESELNEJ VÝROBY

Významnú úlohu v historickom vývoji Európy zohrali Kelti. Veľké množstvo doterajších výskumov a nálezov v rôznych lokalitách Európy prispievajú k obohateniu štúdia keltskej minulosti. Sú dôkazom kryštalizácie, expanzie a umeleckého pôsobenia v tomto rozsiahlom geografickom priestore. Ako uvádza Lamiová: „O počiatkoch Keltov vieme málo.“ (Lamiová, 1982, s. 11). Doba, do ktorej môžeme klásť počiatky dejín Keltov, siaha do začiatku 2. tisícročia p. n. l.. Keltský ľud sa objavuje na území severne od Álp v polovici posledného tisícročia starého letopočtu, teda v 5. storočí p. n. l.. Severozápadne od Álp sa zložitým procesom rodilo spoločenstvo tohto podivuhodného ľudu, ktorý prvý z barbarských národov, ako ich nazýval južný svet, sa stal klasikom barbarského sveta. Kelti zaujímali významné postavenie medzi barbarmi. Výraz „Kelt“ použil po prvýkrát Hérodotos, ale jeho znalosti tohto ľudu sú obmedzené a dosť nepresné. Od Caesarovej doby až dodnes sa Kelti označujú ako obyvatelia územia medzi Rýnom, Alpami, Stredozemným morom, Pyrenejami a Atlantickým oceánom. Určité náznaky keltskej prítomnosti sú aj na Iberskom polostrove. Kultúru Keltov v dobe ich najväčšieho rozmachu v Európe (5. - 1. storočie p. n. l.) nazývame podľa La Tène, švajčiarskeho náleziska pri jazere Neuchâtel, kultúrou (a dobou) laténskou, ako kultúru druhej doby železnej, ktorá nastúpila po kultúre prvej doby železnej, zvanej halštatskej. Od 5. storočia p. n. l. sa meno Keltov už rýchlo rozširovalo vo vtedajšej Európe. Kelti boli v západnej pobrežnej časti Francúzska a Anglicka staviteľmi megalitických pamätníkov, vybudovaných z veľkých kamenných blokov, jednak menhírov (vysokých vztýčených monolitov) a dolménov (hrobných komôr z veľkých balvanov, jednak dlhých kamenných alebo kruhovitých stavieb (Stonehenge).



V 4. storočí p. n. l. patrili Kelti k najväčším barbarským národom vtedajšieho sveta. A predsa tento ľud nikdy nevytvoril etnickú jednotu ani jednotný štátny útvar, ríšu, ktorá by zlúčila najrôznejšie kmeňové jednotky. Boli roztrieštení na množstvo väčších a menších kmeňových útvarov, ktoré hovorili rôznymi dialektmi. Zásah Keltov, ktorý zaznamenávame v rozsiahlych oblastiach od Írska a Veľkej Británie cez celú Európu až na Balkánsky polostrov a do Malej Ázie, nebol len vojenský a pustošivý. Niesol so sebou i nové tvorivé poznatky. Keltská civilizácia však bola charakteristická nielen spôsobom pochovávania mŕtvych, ale i materiálnou kultúrou. Dobre vyzbrojené skupiny keltského ľudu sa významne podieľali na osídlení severnej Európy a drsne a bez rozpakov napadli tiež najdôležitejšie strediská vzdelaného juhu, zaútočili na severnú Itáliu, ba priamo na samotný Rím, prenikali až k Sicílii a iné prúdy do Karpatskej kotliny, na Balkán, ba až do Malej Ázie. Archeologické nálezy dokazujú, že na rozhraní 5. a 4. storočia p. n. l. sa Kelti zamerali na strediská v podunajskej oblasti. „V priebehu 4. storočia pocítila keltské vpády tiež Karpatská kotlina.“ (Filip, 1995, s. 65). Do Karpatskej kotliny, teda aj na Slovensko, Kelti prenikli v rámci východného ťaženia okolo roku 300 p. n. l., kde sa stretli so starousadlým obyvateľstvom skupiny Vekerzug a s prežívajúcim osídlením na severe a východe ešte z predchádzajúcej doby halštatskej. S ním žili v symbióze. Keďže v Potisí Kelti narazili na skythskú bariéru, museli sa otočiť smerom na juhovýchod, k Balkánskemu polostrovu. Významom výprav do Karpatskej kotliny, ako spomína Filip: „Bol dotyk s miestnymi kultúrami, nielen so skhytskou, ale aj s domácou kultúrou ilýrskou a thrácko-dáckou a tiež kontakt s vtedajším gréckym svetom.“ (Filip, 1995, s. 65). To sa odrazilo nielen v rovine vojenskej a hospodárskej, ale predovšetkým v umeleckej. Kelti v dobe svojej najväčšej expanzie, t. j. v 4. storočí p. n. l., obsadili takmer celú Európu. Ich prítomnosť sa prejavuje v Galii a Germánii. Ich vplyv zisťujeme na južných hraniciach Poľska, v Maďarsku, Transylvánii, Itálii, Ibérii a Veľkej Británii. V starých dobách patrila k pôvodnému keltskému územiu i časť Čiech, Moravy a v neskorších storočiach nové prúdy Keltov ovládli značnú časť dnešného Slovenska rozprestierajúceho sa v severnej časti stredného Podunajska, ktoré svojimi úrodnými nížinami a nerastným bohatstvom lákalo rozdielne etnické skupiny, najmä Keltov a Germánov. Expanzia Keltov neznamenala obsadenie celého územia dnešného Slovenska. Menej osídľovali málourodné severné oblasti, ich snahou bolo osídlenie úrodných východných, ale aj najúrodnejších oblastí nachádzalújich sa na juhu a juhozápade. Prítomnosť tohto etnika na našom území dokazujú aj keltské pohrebiská a náleziska. Keďže naša krajina ležala na okraji keltských záujmov, prvý dotyk Keltov na našom území nebol veľký, o čom svedčí fakt, že nálezy z nášho územia nie sú veľmi početné a bohaté. Obsadzovanie nášho územia sa dialo v logickej historickej kontinuite. „Najskôr to bol len vplyv a napodobovanie, neskôr vojenská expanzia a nakoniec trvalé osídlenie nášho územia keltskými kmeňmi.“ (Furmánek a kol., 1991, s. 60). Najskôr zasiahla keltská expanzia juhozápadnú časť Slovenska. Keďže spočiatku bolo prenikanie Keltov na naše územie zriedkavé, severnejšie položené oblasti prvá keltská expanzná vlna priamo nezasiahla. V dôsledku veľkej geografickej členitosti územia Slovenska a zásahu cudzích kultúr, kultúrnych skupín a etník v dobe laténskej malo osídlenie rozdielny charakter. Na našom území rozlišujeme tri oblasti osídlenia v dobe laténskej. Prvou oblasťou osídlenia je územie západného Slovenska, za druhú oblasť možno označiť stredné a severné Slovensko, pre ktoré je charakteristická púchovská kultúra a napokon je to územie východného Slovenska. Vplyv na postupné kryštalizovanie doby laténskej na Slovensku, ktorej rozdelenie sa pridržiava Reineckeho delenia na včasnú, staršiu, strednú a neskorú dobu laténsku, mali výsledky výskumov na mnohých opevnených sídliskách alebo hradiskách, z funkčného hľadiska pokladaných za predchodcov neskorších stredovekých hradov, s ktorými sa stretávame aj na našom území.



Ťažiskom mojej práce je problematika keltských oporných bodov - hradísk, ktoré sa snažím predstaviť najmä ako centrá umelecko-remeselných aktivít. Tie zohrávali významnú úlohu v každom opornom bode hradištného typu, pričom výsledkom spomínaných aktivít bolo nielen pokrytie potrieb osadenstva daného hradiska, ale zabezpečiť istý nadrodukt, ktorý sa stával predmetom obchodných výmien. O hospodárskom vývoji Keltov na našom území sa dozvedáme hlavne zo sídliskových nálezov, najmä z oppidálneho prostredia a púchovskej kultúry. Hospodársky potenciál jednotlivých sídlisk závisel od viacerých faktorov, najmä od polohy a prírodných podmienok. So strategicky významnou polohou sídliska sa zvyšovala jeho prestíž. Mnohé z nich vznikali v komunikačne najvýhodnejšie položených polohách, ale aj na mieste starších sídiel popri rieke alebo v blízkosti surovinových zdrojov, napríklad železných rúd v oblasti Malých Karpát, s ťažbou ktorých sa nepochybne spája kováčska výroba alebo výroba mincí. Za príčiny zániku a vzniku nových centier remeselnej výroby - keltských hradísk sa pokladajú nielen ekonomické dôvody súvisiace so strategickou polohou jednotlivých hradísk, ale najmä ide o mocensko-politické dôsledky súvisiace s etnickými pohybmi, ktoré sa odohrali koncom 2. storočia p. n. l.. Z antických správ sa dozvedáme o posune germánskych kmeňov z dôvodu klimatických zmien severo-južným smerom, čo ovplyvnilo sídliskovú štruktúru v oblasti Karpát, dôsledkom čoho sa obyvateľstvo sústreďovalo do horských oblastí s čim sa nepochybne spája vznik púchovskej kultúry a nových oppíd v priestore Podunajska koncom strednej a začiatkom neskorej doby laténskej. Okrem spoločných znakov, ktorými oppidá disponovali, možno medzi nimi pozorovať topografické a chronologické rozdiely. Prvý rozdiel spočíva v umiestňovaní výrobných osád v blízkosti hradísk, čo bolo charakteristické pre oppidá východnej časti Podunajska. „Tento model sa s obmenami uplatnil nielen v zmiešanej keltsko-dáckej oblasti Panónie, juhozápadného Slovenska a severného Potisia, ale aj v púchovskej kultúre v horskej oblasti Karpát“ (Pieta, 2008, s. 43). Chronologický rozdiel sa spája s výrobnými a obchodnými možnosťami, ktoré mali výrazný podiel na zániku niektorých centier už okolo posledného storočia p. n. l., pričom iné prežili až do rímskej doby a to vďaka kontaktom s okolitým svetom, svedectvom čoho sú nálezy mincí a iných importov na našom území, napríklad na oppide v Trenčianskych Bohuslaviciach a sídlisku Šaštín - Stráže, Chorvátsky a Slovenský Grob, pochádzajúce zo Stredomoria, severného Balkánu a tiež zo susednej Panónie a Norika. S názvami jednotlivých lokalít sa v niektorých prípadoch stretávame viackrát, pretože mnohé z nich však boli využívané ešte v skoršom období - už v mladšom praveku, v dobe rímskej a pretrvali dokonca až do stredoveku, čo je spôsobené najmä prirodzenou strategicky výhodnou polohou týchto hradísk, ktoré často prežili až do obdobia stredoveku. Keltské hradiská západného Slovenska sa rozprestierali v dvoch rozdielnych regiónoch, z ktorých jedným je priľahlé Podunajsko na juhozápadnom Slovensku s viacerými výrobnými strediskami, z ktorých najznámejšie sú nížinné stredolaténske sídlisko v Šaštíne-Strážach na Záhorskej nížine, kde je doložená razba mincí a neskorolaténske hradiská, ako napríklad bratislvaské oppidum, lokalita Bratislava - Devín a neveľké sídlisko Nitriansky Hrádok. Remeselný charakter malo tiež stredisko Komárno, čo dokazuje šesť hrnčiarskych pecí. Druhý región predstavuje severnú hornatú časť, z ktorej možno spomenúť ešte halštatské stredisko v Smoleniciach, neskôr včasnolaténske opevnené sídlo na Slepom vrchu v Horných Orešanoch zamerané na kováčsku výrobu. Z konca stredolaténskeho obdobia pochádza hradisko Plavecké Podhradie - Pohanská, azda najznámejšie z tohto regiónu, ktorého materiálnu kultúru možno charakterizovať prostredníctvom remeselnej činnosti a jej dvoch zložiek: železných výrobkov a keramiky. Remeselnú činnosť tu dokladá množstvo železných predmetov pochádzajúcich buď priamo z akropoly alebo z priestoru mimo nej. Železný inventár je zastúpený nástrojmi (sekerkami, nožami, pružinovými nožnicami, pílkami, vrtákmi, dlátami, rôznymi skobami, svorkami, skobovými svorkami - polosvorkami, klincami, hákmi, plechovými kovaniami), kovovými súčiastkami dreveného náradia (zlomok držadla a fragmenty dvoch záchytných ušiek - ataší z dreveného vedra), zbraňami a šperkami (sponami). Keramický materiál z tejto lokality sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou. Osobitú zložku hrnčiarskych výrobkov na Pohanskej tvorí tuhová keramika a výroba grafitových nádob, na dnách ktorých sa vyskytli hrnčiarske značky. Málo zastúpená je vkolkovaná keramika, pretože vkolkovanie pri ozdobovaní povrchu nádob je typickým postupom vo výzdobe stredolaténskych výrobkov. Z maľovanej keramiky sa spomína v zlomkoch nájdená iba jediná maľovaná nádoba. Z kamennej industrie sa najčastejšie vyskytujú kamenné drviče, brúsiky rôzneho tvaru a žarnovy, výrobu ktorých na Pohanskej dokazuje kamenársko- sochárska dielňa. Väčšina podobného materiálu však bola podľa archeologických správ do tejto oblasti importovaná. Remeselná výroba bola zaznamenaná aj v druhej oblasti, ktorá predstavuje hornatú, členitú časť stredného a severného Slovenska, pre ktorú je charakteristická púchovská kultúra, ktorej začiatky sú spojené s presídlením keltského obyvateľstva z podunajských nížin do jeho hornatých oblastí ako dôsledok vpádu germánskych Kimbrov v tomto období. Ako dodáva Pieta: „V druhej polovici 2. storočia počítame už s keltskou prítomnosťou v horských oblastiach Slovenska, severovýchodnej Moravy a južného Poľska, čo pokladáme za charakteristiku a čas vzniku púchovskej kultúry.“ (Pieta, 2008, s. 55). 

Proces presídlenia na sever Slovenska vyvrcholil v neskorej dobe laténskej, kedy púchovská kultúra dosiahla maximálny územný rozsah. „Jej územie siahalo od východnej hranice Spiša na východe po severovýchodnú Moravu na západe a výbežky Karpát a Beskýd v južnom Poľsku po líniu Žarnovica - Trenčín na juhu.“ (Pieta, 2008, s. 57). Najvýraznejšie sa prejavila na severe územia Slovenska. Kvôli lepším obchodným kontaktom s okolitým svetom a otvorenosti západným a južným importom sa púchovská kultúra na západe nášho územia prejavila menej výrazne. Táto skutočnosť sa odzrkadlila v razbe mincí inšpirovaných českým alebo panónskym prostredím. Svoje zastúpenie tu majú aj spony spojenej konštrukcie s dlhým vinutím. Na strednom Slovensku je jej rozšírenie najmenej známe. Na základe archeologických výskumov zo sídlisk stredného Slovenska sa nedá dostatočne preukázať keltská remeselná aktivita vo včasnej dobe laténskej. Zo staršej doby laténskej poznáme iba bronzové spony zo Sebeslaviec pri Martine. Strednú dobu laténsku označujeme ako predpúchovský horizont, ktorý zasahoval do Liptovskej oblasti. Existenciu púchovskej kultúry zisťujeme až v neskorej dobe laténskej. Púchovský charakter majú výrobky zo sídlisk v hornom Ponitrí (Krnča, Malé Kršteňany, Hradec pri Prievidzi), z najznámejšieho púchovského sídliska na opevnenom výšinnom sídlisku na vrchu Havránok na Liptove pri Liptovskej Mare a na Orave (Trniny nad Veľkým Bystercom).
Aj napriek tomu, že na prelome konca neskorej doby laténskej a začiatku doby rímskej zaznamenávame hospodársky a civilizačný úpadok, ktorého dôsledky sa prejavili v materiálnej kultúre, zachovala sa súvislosť osídlenia na časti púchovského územia a tradícia remeselnej výroby v oblasti Strečnianskej tiesňavy a na viacerých severoslovenských sídliskách. Remeselnú produkciu na východe krajiny dokazujú nálezy zaznamenané z niekoľkých neskorolaténskych sídlisk, z ktorých najznámejšie je opevnené sídlisko v Zemplíne situované v južnej časti Východoslovenskej nížiny. Rôzne druhy výrobných činností boli sústredené v menších sídliskových jednotkách v tesnej blízkosti hradiska, dôkazom čoho je nájdená hrnčiarska pec. Keďže okrem Keltov mali záujem o usadenie sa na našom území v tomto období aj Dáci, produkcia výrobkov má kultúrne zmiešaný keltsko-dácky charakter, o čom nás presviedča keramický inventár zastúpený nielen keltskou, na kruhu vyhotovenou keramikou a prítomnými situlovitými hrncami a veľkými zásobnicami, ale aj dáckou keramikou v podobe misiek na nôžke, kónických šálok s uchom a hrubej úžitkovej keramiky. Neskorolaténsky charakter má aj kovový inventár reprezentovaný najmä železnými sponami, železnými a bronzovými ostrohami, pracovnými nástrojmi a kovaniami. Základom bohatej keltskej materiálnej kultúry je rozvoj remesla.

Materiálnu kultúru laténskej civilizácie možno charakterizovať prostredníctvom remeselnej činnosti a jej zložiek - výroby keramiky, spracovania železa, šperkárstva a kamenárstva. Technika výroby keramiky sa šírila aj do nekeltských oblastí buď v rámci obchodu alebo snahou o jej lokálne napodobnenie. Kelti priviedli hrnčiarstvo, jedno z najstarších remeselných činností, určite na vyššiu úroveň ako tomu bolo v predchádzajúcom období, dôkazom čoho je vynález rýchlorotujúceho hrnčiarskeho kruhu, ktorý prispel k výrobe keramiky často dokonale symetrických nádob, veľkých rozmerov a s bohatou škálou tvarov. Neodeliteľnou súčasťou vyrobenej keramiky boli výzdobné a ornamentálne prvky. Ornamentika v keltskom umení zohrala podstatnú úlohu. Námety čerpali priamo z prírody, z nápodoby rytmov pracovného procesu, ale odrážali sa v nej tiež kultovo náboženské predstavy. Remeselná činnosť bola podmienená najmä, u Keltov základným remeslom, železiarstvom, resp. kováčstvom, ktoré zastupujú železné výrobky a kvalitné zbrane. Množstvo železných výrobkov a výrobného odpadu na sídliskách iba potvrdzujú dôležitosť a význam ťažby a spracovania tohto kovu, výsledkom čoho bol hospodársky rozvoj, pokrok a vysoká technická úroveň v jednotlivých remeselných činnostiach, v poľnohospodárstve, stavebníctve, doprave a vojenstve tej doby. Haldy výrobného odpadu sa nachádzajú v známom hutníckom stredisku Varín v Žilinskom okrese, v Novom Smokovci alebo Veľkom Slavkove v podtatranskej oblasti, na sídliskách púchovskej kultúry na sídlisku Liptovská Mara IV a v Likavke v oblasti Chočského pohoria v Liptove a v rozsiahlej železnorudnej oblasti na juhoslovensko-maďarskom pohraničí, ktorá je, ako väčšina sídlisk na našom území, málo prebádaná. S rozvojom základného keltského remesla - železiarstva zároveň mimoriadne vzrástlo spoločenské postavenie kováčov a hutníkov, ktorí zohrávajú dôležitú úlohu aj v mytológii, ako dodáva Pieta: „Práca s kovom a ohňom mala oddávna zvláštny význam nielen pre vytváranie nepochybných významných reálnych hodnôt, ale aj pre svoj mystický rozmer, prejavujúci sa v spoločenskom postavení týchto remeselníkov.“ (Pieta, 2008, s. 142). O tom, že základy výroby železných predmetov na našom území položilo keltské obyvateľstvo, svedčí správa rímskeho historika Tacita, ktorý spomína keltský kmeň Kotínov ako výrobcov železa a správa od Claudia Ptolemaia, ktorý v tejto súvislosti spomína Kvádov. Remeselnú činnosť nám približujú archeologickými výskumami doložené nielen bohaté hrobové a sídliskové nálezy z juhozápadného a východného Slovenska, ale aj oppidálne nálezy a depoty nástrojov a náradia púchovských centier ako Plavecké Podhradie, Trenčianske Bohuslavice, Slatina nad Bebravou, Liptovská Mara a Folkušová. „Remeselnú prácu so železom dokladá obvykle len výrobný odpad - troska, okoviny a fragmenty výrobkov či polotovarov z tohto kovu.“ (Pieta, 2008, s. 145). Na našom území máme niekoľko oblastí zaoberajúcich sa výrobou železných kovov, zliatin a ich ďalším spracúvaním v tej dobe. Na západnom Slovensku je to malokarpatská oblasť a výrobné strediská Studienka a Plavecké Podhradie z konca strednej doby laténskej. Hutnícka aktivita bola zaznamenaná aj v Spišských Tomášovciahch - Čingove v oblasti Spiša a v okolí Hrabušíc v oblasti severných predhorí Slovenského raja.

Existujú rôzne metódy spracovania, tvarovania a spájania kovov, čo je ovplyvnené ich vlastnosťami a dosiahnutou teplotou ohrevu, pričom proces vyhrievania tvorí hlavnú súčasť remeselnej zručnosti kováča. V tejto časti si priblížime niektoré hlavné postupy dôležité pri úprave kovov. Tvarovanie a spájanie železného predmetu sa dosahuje viacerými technickými úkonmi. Pri tvarovaní predmetu ide o sekanie, pechovanie, stáčanie, štiepanie, dierovanie a pri spájaní sa využíva zváranie, nitovanie alebo čapovanie za tepla. Jedným zo základných spôsobov tvarovania kovov a formovania ich rozmerov je kovanie, ktorým sa môžu jednak meniť vlastnosti použitého materiálu a jednak sa môže týmto procesom materiál zbaviť nečistôt a rôznych prímesí, čím sa, rovnako ako ďalším tepelným spracovaním výrobku už po dosiahnutí žiadaného tvaru, dosahuje jeho vyššia kvalita. Najstarší spôsob vytvrdzovania oceľového materiálu, ktoré sa deje prudkým ochladením zahriateho predmetu v chladnej, slanej, olejovej vode alebo v oleji, sa nazýva kalenie. Jeho opakom je popúšťanie, ktorého cieľom je zmierniť krehkosť vytvrdeného železa, čím sa zvýši jeho húževnatosť. Skvalitnenie výrobku sa dosahuje aj rôznymi spôsobmi jeho povrchovej úpravy. Jedným z týchto spôsobov je cementovanie, čiže nauhlíčenie alebo vytvrdenie povrchu predmetu, pričom jadro zostáva mäkkšie a teda pružnejšie. K ďalším povrchovým úpravám a zároveň záverečným úkonom pri výrobe predmetu patrí pilníkovanie, následné hladenie alebo leštenie pomocou špecilánych nástrojov akými sú pilníky, brúsne kamene alebo leštiace hmoty. Aj napriek tomu, že architektonické charakteristiky kováčskych dielní z doby železnej sú neznáme, predsa vieme, že ich základnou súčasťou bolo ohnisko, mech na zvyšovanie žiaru pomocou prúdu vzduchu, pracovná podložka - nákova, nádoba na chladenie kovu a súprava nástrojov a náradia potrebná na vykonávanie kovospracujúceho remesla, či už kováčskeho alebo kovotepeckého. Kováčski majstri používali široký sortiment kovospracujúceho náradia, čo sa odzrkadlilo v kvalite ich výrobkov. Dôkazomo toho, že pri svojej činnosti narábali s kladivami, nákovami, kliešťami, sekáčmi, jamkovačmi, priebojníkmi, pilníkmi a vyhňovými lopatkami, sú hromadné nálezy železných predmetov na sídliskách alebo v hroboch remeselníkov.

Základnými pracovnými nástrojomi, zhotovené z dobre vytvrdeného materiálu boli kladivá, ktoré sa ojedinele vyskytujú už v dobe halštatskej, o čom svedčia nálezy spod hradiska Klapy pri Udiči, ktoré datujeme do obdobia niekde medzi halštatom a strednou dobou laténskou. Ďalšie nálezy pochádzajú z jaskyne Čertova džura pri Spišských Tomášovciach, z včasnokeltského hradiska v Horných Orešanoch, z Plaveckého Podhradia a z púchovskej oblasti, ktorú v tejto súvislosti reprezentuje poloha Skalka nad Váhom, sídlisko Liptovská Mara III a Spišské Tomášovce - Čingov. Obojstranné kladivko bolo nájdené na hradisku Slatina nad Bebravou. K výnimočným nálezom patria železné nákovy používané ako podložka pri jemnejších špecializovaných kovotepeckých či šperkárskych prácach nájdené v Plaveckom Podhradí, Slatine nad Bebravou, Folkušovej a na sídlisku Liptovská Mara III. Ďalším základným kováčskym nástrojom boli vyhňové lopatky potrebné pri práci s pahrebou alebo dreveným uhlím. Ako vyhňové lopatky vyzerali, opisuje Pieta takto: „Niektoré mali drevenú násadu, väčšinou však išlo o rozmerné celokovové náradie s dlhou, často tordovanou rukoväťou, ukončenou plôškou s guľovitým koncom alebo očkom so závesným krúžkom.“ (Pieta, 2008, s. 147). Najstaršia vyhňová lopatka pochádza zo ženského hrobu v Palárikove, ďalšie kusy z hradiska Udrina pri Slatine nad Bebravou, z Plaveckého Podhradia, Liptovskej Mary II, Folkušovej, Trenčianskych Bohuslavíc a také náradie sa predpokladá z hradiska Bratislava - Devín. Na uchopenie vyhriatych kusov kovu, držanie odlievacích téglikov, na montáž a tvarovanie výrobkov slúžili kĺbové alebo pákové kliešte, pozostávajúce z dvoch ramien prechádzajúcich do čeľustí, voľne spojených čapom, ktoré sa postupne špecializovali a od doby železnej v podstate nezmenili. Najstarší nález pochádza z Udiče a ďalšie početné nálezy sú z Plaveckého Podhradia a z Folkušovej. Pri detailnejšom tvarovaní a hrubšej povrchovej úprave sa používali pilníky zo zvlášť tvrdej ocele. Či sídliskové nálezy alebo hroby remeselníkov sú chudobné na tento cenný nástroj. Nálezy pilníkov boli zaznamenané v Horných Orešanoch, Chotíne, Trenčianskych Bohuslaviciach, Slatine nad Bebravou a vo Varíne. Výskyt železných polotovarov je doložený už v dobe halštatskej v podobe bochníkov, aké sa používali najmä v našom prostredí. Ako dodáva Pieta: „Boli výsledným produktom spracovania železnej huby získanej tavbou rudy.“ (Pieta, 2008, s. 149). Nájdené boli v Liptovskej Mare, Horných Orešanoch, Plaveckom Podhradí a časti na západoslovenských sídliskách a lokalitách púchovskej kulúry. Technickú úroveň výrobcov dokazujú rôzne nástroje a náradia, ale najlepšie sa o nej presviedčame na základe výroby nožov, ktorých počiatky siahajú až do mladšieho paleolitu, kedy mali podobu čepelí. Nože patrili k univerzálnym pracovným náradiam a príležitostným zbraniam, ktorých veľkosť, tvar a forma bola prispôsobená potrebám, či už kuchynského, stolovacieho a rituálneho využitia alebo sa používali v ránhojičstve a pri hygiene alebo pri náročnejšom spracúvaní organických materiálov, najmä dreva a kože. Pri veľkom množstve nožov rôznych veľkostí a tvarov bolo potrebené ich kvôli lepšej charakteristike roztriediť. Takéto roztriedenie nožov ponúka Pieta vo svojom diele Keltské osídlenie Slovenska. „Je možné roztriediť ich podľa veľkosti a tvaru čepele či ostria (sekáčovité, oblúkovité, kosákovité, rovné, špeciálne), alebo podľa tvaru či riešenia rukoväti (krúžkové, trňové ukončenie, črienka s nitovaným obložením).“ (Pieta, 2008, s. 149). Pre bojovnícke hroby sú od neskorej doby halštatskej typické ťažké nože - sekáče. Nálezy z nášho územia pochádzajú zo sídliska Liptovská Mara III a z lokalít Kremnička, Čachtice a Poniky. Stretávame sa s nimi aj na východnej periférii keltského sveta. 
Pre južné oblasti, ako Balkán, sú typické nože - dýky s užšou, dopredu zahnutou čepeľou a rukoväťou pripevnenou jedným alebo viacerými nitmi. Z nášho územia sú doložené nálezy zo sídliska Liptovská Mara II., Plaveckého Podhradia, Trenčianskych Bohuslavíc, Jasenice a Folkušovej. Zo všetkých typov, najrozšírenejšie boli veľké nože, patriace nositeľom przeworskej kultúry, ktoré boli rozšírené až po hranice Stredomoria s výnimkou východného Slovenska, kde tieto nože chýbajú. Ich opis podáva Pieta takto: „Najrozšírenejšie boli veľké nože s charakteristickou krúžkovou rukoväťou a čepeľou s mierne prehnutým chrbtom a viac-menej rovným či mierne prehnutým ostrím.“ (Pieta, 2008, s. 153). Kováčska výroba púchovskej kultúry alebo neskorej doby laténskej mala vynikajúcu úroveň, o čom svedčia predmety z Liptovskej Mary. Výroba nožov v keltskom svete bola ovplyvnená antickým prostredím, ale aj cudzími nekeltskými vplyvmi a vzormi.

Aj napriek tomu, že železo malo dominantné postavenie v remeselnej činnosti, zachovalo si svoj význam aj bronz a striebro pre svoju dekoratívnosť a dobré úžitkové vlastnosti pri výrobe ozdobných predmetov a okrás, ktoré boli produktom šperkárov. Šperkári vyrábali ozdoby z bronzu a striebra, pričom používali aj cenný cudzí materiál, ako koral alebo jantár. Typickými výrobkami boli drôtené náramky, nákrčníky, prstene a retiazky. Výrobky zo striebra nie sú pre karpatskú oblasť typické. Výnimkou však je nález z Kostolian pod Tribečom, kde bol objavený eneolitický depot s medenými, striebornými a zlatými predmetmi. Na Slovensku kovospracujúca alebo šperkárska výroba nebola podrobená systematickému archeologickému výskumu. Doklady kovovýroby sú doložené iba z niekoľkých lokalít nášho územia, a to z Nitry - Párovských Hájov, Lipova - Ondrochova, Chotína, Trenčianskych Bohuslavíc, Bratislavy - Starého Mesta, Devína a z územia púchovskej kultúry sú to strediská Folkušová alebo Jánovce - Machalovce a sídlisko Liptovská Mara III. K menším výrobným strediskám patrí Kežmarok a Kvačany. Skutočné majstrovstvo dosiahli keltskí remeselníci v odlievaní, ktoré predstavovalo základný pracovný postup pri spracúvaní farebných a drahých kovov. Podstata tejto výrobnej techniky spočívala v roztavení kovu vyhrievaného v taviacich téglikoch umiestnených v malých pieckach na drevenom uhlí alebo priamo v pahrebe, kde sa duchaním pomocou mecha okysličoval plameň, čím sa dosahovala veľmi vysoká teplota, ktorá umožnila odlievať roztavený kov do foriem. Postup odlievania nám priblížil Pieta takto: 
„Dostatočne (do jasného žiaru) roztavený kov sa odlieval do jednoduchých bochníkových zliatkov alebo tyčinkových ingotov. Pri zhotovovaní často technicky zložitých úžitkových predmetov a šperkov sa plnil do foriem buď jednoduchým naliatím kovu do hrdla formy, alebo (pri náročných výrobkoch či sériovom stromčekovom odlievaní) využitím odstredivej sily pomocou praku (Schleuderguss).“ (Pieta, 2008, s. 156). Ako dôkaz, že tento pracovný postup bol realizovaný aj na oppidách a nížinných sídliskách nášho územia, slúžia archeologické doklady pozostatkov piecok, doštičiek na odlievanie mincových kotúčikov, technickej keramiky rôzneho tvaru, kovových zliatkov, jedno- alebo dvojdielných odlievacích foriem a úlomkov použitých téglikov. Na Slovensku existujú miesta, kde sa našli stopy po odlievaní. Doštičky na odlievanie sa našli v Bratislave, Šaštíne a v Liptovskej Mare. Odlievacie formy pochádzajú z Devína, Trenčianskych Bohuslavíc, Chorvátskeho Grobu a Jánoviec - Machaloviec. Zo slovenských sídlisk sú pomerne dosť známe odlievacie formy z jemnozrného pieskovca, zriedkavejšie z hliny, avšak prevládajúce sú stredné tégliky kónického tvaru s hrotitým dnom, zriedkavejšie sú miskovité, vedierkovité a súdkovité tvary rôznych veľkostí. Na ich výrobu sa najčastejšie využívala jemne plavená alebo grafitová hlina. Z územia púchovskej kultúry poznáme taviace tégliky nájdené v Liptovskej Mare, Kežmarku, Kvačanoch a Púchove. Ďalším dôkazom odlievania sú samotné predmety, ktoré sa zachovali od čias keltského osídlenia Slovenska. Ako dodáva Pieta: „Obdivuhodnými dielami sú najmä pseudofiligránové šperky, košíčkové bronzové závesky, pásové zápony, nákončia, kruhy a krúžky s plastickou výzdobou, ale aj vodiace krúžky konskéhopostroja a ďalšie náročné kovolejárske práce, vyrobené spravidla v stratenej forme.“ (Pieta, 2008, s. 156). Svoje zastúpenie medzi vymenovanými predmetmi majú aj zlaté náušnice z Divinky a Dolného Kubína - Veľkého Bysterca. Objavujú sa tiež spony. Okrem odlievania sa stretávame aj s inými kovospracujúcimi technikami, z ktorých najbežnejšie a technicky najmenej náročné bolo kutie a tvarovanie využité najmä pri práci s drobnými predmetmi, ktoré často slúžili ako ozdobná súčasť odevu. Plechové výrobky, ktoré sa v staršej a strednej dobe laténskej objavovali zriedkavo oproti neskorej dobe, kedy sa dostali do popredia, boli výsledkom tepania. Touto technikou sa spracovával bronz a železo, z ktorých sa zhotovovali nielen súčasti úžitkových predmetov a nádob, ale aj ozdoby okutia vedier, skriniek, vozov a iných drevených artefaktov a ďalej opaskov, rôznych nášiviek a konských postrojov. Výnimočnou zlatníckou technikou je spájenie, ktoré sa robilo viacerými spôsobmi, napríklad nitovaním alebo závesom. Využívalo sa na spájanie jednotlivých časti predmetu najmä z drahého kovu.

Hoci je kameň najstaršou surovinou potrebnou na výrobu predmetov, jeho využitie človekom v dobe železnej sa zúžilo iba na budovanie jednotlivých druhov fortifikačných systémov. Najvýznamnejším kamenným výrobkom, ktorým sa zaznamenal celkový hospodársky a technologický pokrok včasnohistorického obdobia, bol objav rotačného kamenného žarnova s nastaviteľnou hrúbkou mletia, šrotovania alebo odplevania, ktorý sa sem dostal z oblasti Stredomoria. Jeho vývoj nie je detailne známy. „Predpokladá sa, že prvým krokom k využitiu mechanického pohybu pri mletí obilia bol princíp tzv. gréckeho mlynčeka.“ (Pieta, 2008, s. 161). Nálezy tohto druhu v strednom Podunajsku sú zriedkavé a len výnimočne sa objavujú na lokalitách Liptovská Mara a Žilina - Stražov. Vlastnosti žarnova boli ovplyvnené materiálom využitým pri jeho výrobe. Prvé žarnovy na našom území sa zhotovovali z tatranskej kryštalickej žuly, avšak najvýhodnejšie boli porézne vyvreté horniny, najmä stredoslovenské ryolity pre svoju tvrdosť a štruktúru. Ich výroba a domácke používanie v podunajskej, potiskej a karpatskej oblasti Slovenska, ako nás oboznamuje Pieta, končí začiatkom doby rímskej. Dodnes sa vo výrobnom procese alebo pri ostrení náradia využívajú brúsiky. Kedysi, spolu s nožom alebo mečom nosených na opasku, patrili k základnej mužskej výbave, pretože slúžili na údržbu, hlavne na ostrenie nástrojov a zbraní. Rozdelenie brúsnych artefaktov z funkčného hľadiska ponúka Pieta: „Z funkčného hľadiska môžeme brúsne artefakty rozdeliť na stabilné (podložky), po ktorých sa výrobkom pohybuje, a mobilné - brúsiky, ktorými sa predmet opracúva“ (Pieta, 2008, s. 163). Treba ešte dodať, že po keramiky patria brúsne kamene k najčastejším nálezom na sídliskách. K ďalľím kamenným predmetom, ktorých účel je nejasný, patria kamenné podložky vyrobené z vrstevnatého pieskovca. Postup ich zhotovenia popisuje Pieta takto: „Jednotlivé platne boli nahrubo osekané kladivom alebo sekáčom do mnohouholníka a ich obvod bol ďalším osekávaním postupne zaoblený, niekedy aj pribrusovaný.“ (Pieta, 2008, s. 163). Všetky tieto výsledky keltskej pracovnej činnosti spomínané v tomto článku s názvom Hradiská Keltov na území Slovenska ako centrá remeselnej výroby sú nielen pokusom o zhodnotenie vzťahu medzi druhom remesla alebo remeselnej činnosti a priestorom na našom území, kde bola táto aktivita vykonávaná, ale aj pokusom o priblíženie prínosu Keltov v oblasti remeselnej výroby, ktorý nepochybne tkvie v jej rozvoji, prostredníctvom mnohých technických zdokonalení a vynálezov.

Autor článku: Daniel Haník, Článok bol prevzatý zo stránky Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity -  http://www.pulib.sk/





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára