Spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru (9. storočie)

Spis „O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“ (De Conversio Bagoariorum et Carantanorum) vznikol v rokoch 871-873 na dvore salzburského (soľnohradského) arcibiskupa Adalvína ako reakcia na pôsobenie byzantskej misie na území Veľkej Moravy a Panónie a na činnosť moravsko-panónskeho metropolitu Metoda s cieľom zdôvodniť práva salzburského arcibiskupstva na územie Panónie. Dielo vyzdvihuje zásluhy salzburských arcibiskupov o kristianizáciu slovanského obyvateľstva žijúceho na území Panónie a odsudzuje pôsobenie byzantskej misie na Veľkej Morave. V spise sa nachádza zmienka o kostole v Nitre (v roku 828 salzburský arcibiskup Adalrám na Pribinovom majetku v Nitre vysvätil kresťanský kostol), ktorý sa stal prvým písomne doloženým kostolom v strednej Európe. Spis taktiež obsahuje cenné údaje o existencii Samovej ríše, Nitrianskeho kniežatstva, o vyhnaní Pribinu z Nitry, o spojení Nitrianskeho a Moravského kniežatstva a o usadení Pribinu a jeho syna Koceľa v Blatnohrade (Zadunajsko).

Conversio 

O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru - prvá písomná zmienka o Nitre, Pribinovi a Blatnohrade

(De Conversione Bagoariorum et Carantanorum)

"3. Doteraz sme hovorili o tom, ako sa Bavori stali kresťanmi a bol zostavený zoznam biskupov a opátov v Salzburskej diecéze. Teraz treba dodať, ako boli Slovania, nazývaní Korutánci, a ich susedia vyučení vo svätej viere a ako sa stali kresťanmi, ale i to, ako Huni (Avari) vyhnali z Dolnej Panónie Rimanov, Gótov a Gepidov a zaujali túto krajinu. Potom Frankovia a Bavori viedli s Korutáncami ustavične vojny, premohli ich a tí z nich, ktorí poslušne prijali vieru a dali sa pokrstiť, sa stali poddanými (franských) kráľov. A pôdu, ktorú držia ostatní, uží­vajú až dosiaľ za poplatky kráľovi.

4. Teraz treba stručne zopakovať výklad o Korutáncoch. Za čias slávneho krá­ľa Frankov Dagoberta[1] bol vojvodom tohto národa akýsi Slovan menom Samo, žijúci v Korutánsku. Ten prikázal povraždiť kupcov, ktorí prišli od Dagoberta, a ulúpil kráľovské peniaze. Keď sa to kráľ dozvedel, poslal svoje vojsko s rozka­zom, aby pomstilo škodu, ktorú mu tento Samo spôsobil. A tí, ktorých tam vyslal, splnili jeho príkaz a uvrhli ich do kráľovho poddanstva. Onedlho začali spomína­ných Korutáncov ťažko prenasledovať nepriateľskými útokmi Huni (Avari). V tom čase bol ich vojvodom Borut a ten odkázal Bavorom, že vojsko Hunov (Avarov) ich chce napadnúť, a prosil, aby mu prišli na pomoc. Bavori urýchlene pritiahli a Hunov (Avarov) porazili. Takto si zabezpečili Korutáncov a ich susedov a uro­bili ich poplatnými svojim kráľom. Navyše priviedli odtiaľ do Bavorska aj ruko­jemníkov.

(.......)

9. Po odchode arcibiskupa Arna z tohto sveta sa v roku 821 od narodenia Pána ujal správy Salzburskej diecézy veľmi zbožný učiteľ Adalrám[2]. Ten okrem iných záslužných činov vysvätil po Teodorikovom skone za nového biskupa pre Slovanov Ota (rovnakým spôsobom, ako predtým Arno vysvätil Teodorika). Sám Adalrám prijal v roku 824 od narodenia Pána pálium od pápeža Eugena a celých 15 rokov spravoval stádo, ktoré mu bolo zverené. A keď bol povolaný hlasom nebeskej dobrotivosti a zbavený telesných pút, získal v roku 836 biskupský úrad v uvedenej diecéze ako jej pastier ctihodný Liupram. Toho poctil páliom pápež Gregor. Keď tu vykonal mnohé bohumilé skutky, vystúpil v roku Pána 859 do nebeských sídel. Jeho nástupca, ctihodný veľkňaz Adalvin, ktorého si sám vycho­val, poctený páliom z rúk pápeža Mikuláša, vyniká do dnešných čias, starajúc sa so všetkou svedomitosťou o stádo zverené mu Bohom. Za ich čias, čiže za arci­biskupa Liuprama a Adalvina, spravoval slovanský ľud biskup Osvald tak, ako to pred ním vykonávali spomínaní biskupi podriadení salzburským biskupom. A doteraz sa sám arcibiskup Adalvin usiluje osobne viesť onen národ v mene Pánovom, čo sa už prejavuje na mnohých miestach tejto krajiny.

10. Po výpočte salzburských biskupov sa pokúsime pre tých, ktorí sa to chcú dozvedieť, sprístupniť záznamy tak, ako sme ich našli pravdivo zapísané v kro­nikách franských a bavorských cisárov a kráľov. Keď teda cisár Karol zahnal Hunov (Avarov) a zveril biskupskú právomoc nad touto krajinou správcovi salz­burskej cirkvi, teda arcibiskupovi Arnovi a jeho nástupcom, aby ju držali a spra­vovali na večné časy, začali sa v krajine, z ktorej boli vyhnaní Huni (Avari), mno­žiť jednak Slovania, jednak Bavori. V tých časoch cisár ustanovil za prvého markgrófa Goterama, po ňom nasledoval ako druhý Werinhar, ako tretí Albrik, ako štvrtý Gotafrid, ako piaty Gerold. Zatiaľ čo sa zmienení grófi starali o východ­nú oblasť, v oných krajoch podliehajúcich uvedenému biskupskému stolcu sídli­li aj niektorí (miestni) vojvodovia. Tí boli prostredníctvom spomínaných grófov podriadení cisárovi a mali mu slúžiť. Volali sa Pribislav, Semikas, Stojmír a Edgar. Po nich však spomenuté územia donáciou kráľov získali do držby ako grófstva bavorskí veľmoži Helmwin, Albgar a Pabo. Keď k tomu prišlo, prevzal ochranu hraníc Ratbod[3]. V tom čase bol vojvodom naddunajských Moravanov Mojmírom[4] vyhnaný akýsi Pribina[5] a prišiel k Ratbodovi. Ten ho ihneď predstavil nášmu pánovi kráľovi Ľudovítovi[6]. Na jeho príkaz bol potom poučený vo viere a pokr­stený v Kostole svätého Martina na mieste zvanom Traismauer, a to na dvorci pat­riacom salzburskému biskupskému stolcu. Aj naďalej bol zverený Ratbodovi a strávil uňho istý čas. Medzitým vznikla medzi nimi akási roztržka a Pribina zo strachu utiekol spolu so svojimi (ľuďmi), ako aj so synom Koceľom[7] bulhar­skej krajiny. Po krátkom čase odišiel z Bulharska do krajiny vojvodu Ratimíra[8]. Pravé v tom čase kráľ Bavorov Ľudovít poslal Ratboda so silným vojskom aby vyhnal vojvodu Ratimíra. Ten stratil nádej na úspešnú obranu a dal sa spolu so svojimi, ktorí unikli smrti, na útek. Aj spomínaný Pribina ustúpil a spolu so svo­jimi ľuďmi prekročil Sávu. Tam ho prijal gróf Salacho a zmieril ho s Ratbodom.

11. Keď sa však medzitým naskytla akási príležitosť, vtedy na základe prosby verných spomenutého kráľa dostal Pribina do léna akúsi časť Dolnej Panónie oko­lo rieky nazývanej Sála. Nato sa tam usídlil a začal budovať v akomsi bažinatom háji na brehu Sály hradisko. Zo všetkých strán zhromažďoval ľudí a rozmnožoval počet svojich poddaných. Jemu (Pribinovi) kedysi vysvätil arcibiskup Adalrám na jeho vlastnom majetku za Dunajom kostol na mieste zvanom Nitrava.[9] Keď teda vybudoval spomínané hradisko, dal v ňom najskôr postaviť kostol ktorý v roku 850 vysvätil na počesť svätej Márie Bohorodičky arcibiskup Liupram keď v tomto kraji horlivo vykonával kňazský úrad. Pri vysviacke boli prítomní: Koceľ Unzat, Chotemír, Ľutemír, Skrben, Siliz, Vlkina, Vitemír, Treb.c, Prisnec, Zemín' Zeska, Gnmišin, Gojmír, Zitislav, Amalrich, Altwart, Wilhelm, Fridepercht Scroť Gunther, iný Gunther, Arfrid, Nidrich, Isanpero, Rato, Deotrich, iný Deotrich, Madalprecht, Engilhast, Waltker a Deotpald. Prítomní veľmoži videli a počuli vyjednávame medzi Liupramom a Pribinom v deň, keď bol vysvätený kostol t j v deviaty deň pred februárovými kalendárni (24. 1.). Pribina vtedy odovzdal svoj­ho kňaza Dominika do rúk a právomoci arcibiskupa Liuprama a ten spomínané­mu kňazovi dovolil vo svojej diecéze spievať omšu a zveril pod jeho správu novovysvätený kostol a ľud tak, ako to vyžaduje kňazský poriadok. Keď sa odtiaľ onen veľkňaz vracal spoločne s Koceľom, vysvätil kostol kňaza Sandrata a Koceľ v prí­tomnosti zmienených veľmožov daroval tomuto kostolu pozemky les a lúky a obišiel s nimi darované majetky. Vtedy daroval Koceľ majetky aj kostolu kňaza Ermperhta, ktorý tiež vysvätil spomínaný veľkňaz, v takom rozsahu ako tu vlast­nili Engildeo, jeho dvaja synovia a kňaz Ermperht a tiež obišiel so zmienenými svedkami darované územie. Po uplynutí dvoch alebo troch rokov vysvätil v Salapiugine kostol na počesť svätého Hrodberta a Pribina ho s celým príslušen­stvom daroval Bohu, svätému Petrovi a svätému Hrodbertovi tak, aby dôchodky z týchto majetkov mohli na večné časy užívať salzburskí Boží ľudia. Na Pribinovu prosbu potom poslal arcibiskup Liupram zo Salzburgu majstrov murárov malia­rov, kováčov a tesárov a tí vnútri Pribinovho hradiska postavili dôstojný kostol ktorý dal postaviť sám arcibiskup Liupram a postaral sa, aby sa v ňom konali cir­kevne služby. V tomto chráme odpočíva pochovaný mučeník Hadrián Je tiež zná­me, Že v tomto hradisku bol vysvätený aj Kostol svätého Jána Krstiteľa a okrem neho boli za čias arcibiskupa Liuprama vysvätené kostoly v Dudleipine, Ussitine, Businici, Ptuji, Stepiliperku, Lindoveschirichune, Keisi, Wiedhereschirichune, Isangrimeschirichune, Beatuseschirichune, v Päťkostolí. Okrem toho aj v Ota-chareschirichune a v Paldmunteschirichune a na ďalších miestach, kde si to želal Pribina a jeho ľudia. Všetky tieto kostoly boli postavené za Pribinových čias a vy­svätili ich salzburskí arcibiskupi.

12. Dostalo sa teda do uší najzbožnejšieho kráľa Ľudovíta, že sa Pribina oddal službe Bohu a jemu, a pretože mu to mnohí jeho verní často pripomínali, odo­vzdal mu (Pribinovi) do vlastníctva všetko, čo predtým držal ako léno. Pravda, okrem tých majetkov, ktoré už patrili Salzburskému biskupstvu, kniežaťu apoš­tolov svätému Petrovi a blahoslavenému Hrodbertovi, kde odpočíva jeho telo a kde, ako je známe, stojí na čele ako správca ctihodný arcibiskup Liupram. Na základe toho náš lénny pán kráľ rozhodol, aby majetky, ktoré už predtým získal spomínaný biskup na týchto miestach a ktoré ešte môžu byť z Božej milosti roz­množené, neodvolateľné naveky a bez akéhokoľvek zmenšenia patrili k týmto miestam prv spomenutých svätých bez ohľadu na námietky a súdne rozhodnu­tie kohokoľvek. Pri tomto akte boli prítomné tieto osoby: arcibiskup Liupram, bis­kup Erchanbert, biskup Erchanfrit, biskup Hartvig, Karloman, Ľudovít, Ernest, Ratbod, Werinhar, Pabo, Fritilo, Tacholf, Deotrich, Waninc, Gerolt, Liutolt, Deo-theri, Wolfregi, Jezi, Egilolf, Puopo, Adalprecht, Megingoz, iný Adalprecht, Odal-rich, Pernger a Managolt. Vykonané na verejnom zhromaždení v Regensburgu v roku Pána 848, v jedenástej indikcii, vo štvrtý deň pred októbrovými idami (12. 10.). Pokým on (Pribina) žil, v ničom nezmenšil cirkevný majetok ani nič neubral z právomoci zmieneného biskupského stolca. Na nabádanie arcibiskupa sa, naopak, usiloval podľa svojich síl tieto majetky ešte rozmnožiť, pretože na roz­šírenie služieb Božích tam bol po smrti kňaza Dominika najskôr poslaný kňaz a vynikajúci učiteľ Swarnagal spolu s diakonmi a klerikmi. Po ňom tam potom Liupram poslal kňaza a magistra všetkých umení Altfrida. Toho tam Liupramov nástupca Adalvin ustanovil za archipresbytera, zveril mu kľúče od kostola a pove­ril ho, aby sa v jeho mene staral o všetok ľud. A podobne po jeho smrti ustanovil za archipresbytera Rihpalda. Ten tu pôsobil dlhší čas, horlivo vykonávajúc úrad z poverenia arcibiskupa. Potom však akýsi Grék Metod po nedávnom vynájdení slovienskeho písma, na spôsob filozofov podceňujúc latinský jazyk, rímske uče­nie a latinské autoritatívne písmo, spôsobil, že omše, evanjeliá, cirkevné hodin­ky odbavované tými, čo ich slúžili po latinsky, stratili čiastočne vážnosť pre vše­tok ľud. Keďže on (Rihpald) to nemohol zniesť, vrátil sa k salzburskému stolcu.

13. V roku 865 ctihodný salzburský arcibiskup Adalvin slávil Kristovo narodenie na Koceľovom hradisku, novšie zvanom Blatnohrad, ktorý mu (Koceľovi) pripadol po smrti jeho otca Pribinu zabitého Moravanmi. A tu v onen deň vykonal cirkevné bohoslužby a v nasledujúci deň vysvätil na majetku patriacom Wittimarovi kostol na poctu svätého Štefana Prvomučeníka. V deň januárových kalend (1. 1.) zasa na Koceľovom majetku v Ortahu vysvätil kostol na poctu svätého Michala archanjela. V tom istom roku na januárové idy (13. 1.) vysvätil vo Weride kostol na poctu svätého Pavla apoštola. Takisto v onom čase, 19 dní pred februárovými kalendá­rni (14. 1.) vysvätil v Spizzune chrám na poctu svätej Margity panny. V Termperki. vysvätil kostol na poctu svätého Vavrinca. V tom istom roku vysvätil aj kostol vo Fizkere a v každom chráme ustanovil kňaza. Rovnako pri ďalšej príležitosti, keď prišiel do tejto krajiny birmovať a kázať, sa stalo, že sa ocitol na mieste zvanom Cella, ktoré patrilo Unzatovi, kde našiel chrám pripravený na posviacku. Vysvätil ho teda na poctu svätého Petra, kniežaťa apoštolov a ustanovil tu vlastného kňa­za. Kostol v Stradachu vysvätil na poctu svätého Štefana. Vo Weride zasa prekvi­tá kostol zasvätený svätému Petrovi, kniežaťu apoštolov. Okrem toho ešte vysvätí. tri chrámy: jeden v Quartinahe zasvätený svätému Jánovi Evanjelistovi, druhý v Muzziliheschirichune a tretí v Ablanze a do každého ustanovil vlastného kňaza.

14. Od čias, keď z rozhodnutia a príkazu pána cisára Karola začali ľud východ­nej Panónie spravovať salzburskí veľkňazi, uplynulo 75 rokov, počas ktorých nija­ký biskup okrem salzburského nemal v tejto pohraničnej oblasti nijakú cirkevnú právomoc. Ani sa tu nijaký kňaz, ktorý by bol prišiel odinakiaľ, neopovážil pôsobiť dlhšie ako tri mesiace pred tým, ako predložil biskupovi svoj prepúšťací list. Tento stav sa tu zachovával až dovtedy, kým nezačal s novými náukami filozof Metod.[10]"

(Slovenský preklad podľa LUKAČKA, Ján: 2. O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru. In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice 1999, s. 139-144.)

Latinský text Conversia

[1] Franský kráľ v rokoch 629 - 639.

[2] Salzburský biskup (821 - 824) a arcibiskup (824 - 836).

[3] Markgróf Východnej marky v rokoch 833 - 854.

[4] Prvé známe moravské knieža. Vládlo od polovice dvadsiatych rokov 9. storočia do roku 846.

[5] Prvé známe nitrianske knieža. Vládlo od polovice dvadsiatych rokov 9. storočia do roku 83} v Nitre a od roku 840 do roku 861 v Blatnohrade.

[6] Východofranský kráľ Ľudovít Nemec (asi v rokoch 805 - 876).

[7] Pribinov syn, blatnianske knieža v rokoch 861 - 876.

[8] Vojvoda panónskeho Chorvátska.

[9] Najpravdepodobnejšie v roku 828.

[10] V rokoch 863 - 867 a 873 - 885.