.

piatok 26. augusta 2011

Vojenstvo na Veľkej Morave a taktika obrany hradísk

Vojenstvo na Veľkej Morave

Ako to bolo s bojovými schopnosťami našich predkov ? Radšej rýchlo zabudnime na mýtus o národe holubičom. Vojna – a častokrát práve útočná - bola zrejme bežnou súčasťou života nielen vládnucej vrstvy, ale aj vrstvy slobodných. Ako uvádza Alexander Ruttkay, vojenská moc mojmírovských kniežat a okruhu veľmožov spočívala na vojenskej| družine, teda ozbrojenom sprievode jazdeckých bojovníkov, ktorí boli súčasťou vedúcej spoločenskej vrstvy. Zaujímavé je zistenie, že v písomných prameňoch sú informácie vcelku o 65 vojenských udalostiach, týkajúcich sa Veľkej Moravy. Hlavnou zbraňou Veľkomoravskej aristokracie boli dvojostré meče. V narábaní s nimi v sedle koni napomáhal významný - a vtedy ešte nie vo všetkých častiach Európy rozšírený prvok - pevné strmene. V ovládaní koňa dominovali ostrohy. Práve meč a ostrohy znamenali v 9. storočí ešte pomerne výrazný rozdiel, ktorým sa výzbroj typu západo a stredoeurópskeho odlišovala od východoeurópskej, resp. stepnej výzbroje a spôsobu boja.



Hlavnou odmenou družiníkov za spoľahlivú pomoc panovníkovi bola vojenská korisť. I preto bola priamo nevynutná organizácia vojenských výbojov. Kult hrdinov ako etický vzor sa zrejme i u nás stal motívom piesní a bájí, ktoré sa však, žiaľ, z hlbín vekov nezachovali v ucelenejšej literárne spracovanej podobe.

Naši vojaci - jazdec a pešiak


Druhou - podstatne väčšou časťou vojsk v 9. storočí bola podľa starých tradícií tzv. vojenská hotovosť slobodných mužov v rámci susedských alebo rodových občín. V tejto časti vojsk prevládala pechota, hlavnou zbraňou boli rôzne formy bojových sekier. Prevažne pechotnou zbraňou bol i veľký drevený luk. Skutočne univerzálnym militáriom jazdy i pechoty bola kopija v kombinácii so štítom. Kovové prilby, krúžkový, prípadne aj šupinový pancier však používali v tom období zrejme len vyššie spoločenské vrstvy. Viac rozšírené boli rôzne formy ochranného odevu v kombinácii kože a textilu.

Príslušník Veľkomoravskej šľachty na koni 


O stratégii a taktike vo vojenstve našich predkov, a to predovšetkým v období vlády Rastislava a Svätopluka, resp. i jeho synov, sme informovaní predovšetkým v súvislosti s východofranským štátom. Vcelku možno rozpoznať pružné vojensko-strategické postupy našich kniežat: vyhľadávanie vhodných spojeneckých zväzkov s Byzanciou a podpory pápežskej kurie na vytvorenie strategickej rovnováhy proti stálej franskej hrozbe, snahy o obranu východných častí územia na konci 9. storočia proti staromadarskému náporu.
Franský jazdec v 9. storočí

Jadro velkomoravských vojsk predstavovala jazda (asi 5000 - 8000 mužov, pričom počet pechoty pri maximálnom nasadení - čo bolo asi len výnimočné - mohol dosiahnuť vari až 20 000 - 25 000). Plná „mobilizácia" vo včasnostredovekých informačných, organizačných a komunikačných podmienkach musela trvať pomerne dlho - pri organizácii útoku až niekolko týždňov. Knieža pripravilo do bojovej pohotovosti svoju bezprostrednú družinu, jeho poslovia oznamovali „mobilizačný príkaz", vojenská pohotovosť slobodných mužov sa organizovala už na základe pokynov z hradských centier. Potom postupovali oddiely na miesto spoločného zrazu. Obranná mobilizácia bola omnoho rýchlejšia. Išlo tu o sústredenie oddielov v rámci kompetenčného regiónu jednotlivých správnych stredísk - plniacich i funkciu refugií (útočískové hradiská). Rozbor písomných správ svedčí o veľmi dobre organizovanej obrane našich predkov, o mohutnom a v tom období ťažko dobývateľnom systéme hradísk. Charakteristická je i vyčkávacia taktika, v ktorej sa rátalo s vyčerpaním nepriateľa v zdĺhavých potýčkach, obliehaní, s jeho ústupom, pri ktorom ich postihol často prekvapujúci úder spojený s prenasledovaním a plieniacou protiofenzívou.


O praktickom využití fortifikácií zo 7-8. stor. máme iba jednu písomnú správu a to záznam z Fredegarovej kroniky o slávnom Wogastisburgu, ktorý sa výrazným spôsobom zapísal do histórie Slovanov a v ktorom sa Slovania pod vedením Sama ubránili proti vojskám Franského kráľa Dagoberta. V  období po smrti Sama a predpokladanom zániku jeho ríše však s najväčšou pravdepodobnosťou pretrvával záujem Franskej ríše o ovládnutie územia Čiech, Moravy a Slovenska. Väčšia časť územia Slovenska a Moravy v tomto období nepatrila pod priamy vojenský vplyv Avarského Kaganátu, ktorého moc postupne v priebehu 8. storočia slabla a možno dôvodne predpokladať, že paralelne sa formovala a silnela prvá šľachta, ktorá následne zohrala významnú úlohy pri budovaní prvých hradísk na našom území.

zobrazenie bitky podľa kroniky z 9. storočia

Je nesporné, že v sérii obranných vojen, ktoré Veľká Morava viedla s Franskou ríšou približne od r. 846 a s Maďarmi po r. 892, hrali opevnené hradiská kľúčovú úlohu. Obranná stratégia v boji s vojskami východofranskými kráľmi Ľudovítom Nemcom a Arnulfom mala dve základné formy. V prípade útoku veľkých síl z podstatnej časti ríše sa Moravania vyhli generálnej bitke a sústredili svoje vojská na čele s panovníkom k obrane určitého hradiska ústredného významu, kam obvykle smeroval hlavný úder ríšskych zborov. Súbežne bola proti útočníkovi vedená drobná vojna. Obhajovanie kľúčovej lokality bolo spravidla úspešné, čím sa vyvážili prípadné čiastkové neúspechy a spustošenia krajiny. Je veľmi pravdepodobné, že správy k r. 855, 869 a 871 sa týkajú toho istého centrálneho opevneného útvaru, zatiaľ čo r. 864 bolo napadnuté hradisko stotožňovaný najčastejšie s Devínom. V tejto taktike badať obdobné prvky, aké využil už spomenutý Samo pred viac ako 200 rokmi proti Dagobertovi. V prípade, kedy bolo územie Moravy napadnuté menším vojskom z jednotlivých častí franskej ríše sa moravská vojská častejšie púšťali do otvorených bitiek (napr. r. 869, 871, 872). Takáto stratégia ako uvádza Procházka, zodpovedala charakteru bojov ranostredovekého českého a poľského štátu s nemeckou ríšou v 10.-12. stor., odkiaľ sme navyše lepšie informovaní o stretnutiach v hraničnom pásme s využitím prírodných prekážok aj o dobývaní hradov.



V bojovej zostave sa uplatňoval čelný šík v popredí s jazdeckými vojskami, v hĺbkovom členení sa využívali niekedy dva sledy. Sú správy aj o oddieloch ponechaných v zálohe. Možnosť priameho vedenia bitky veliteľom sa končila zrejme povelom k boju, ktorý začal nájazd jazdy s nasedenými kopijami. Ak tento úder nepriniesol rozhodujúci úspech, tak v ďalšom priebehu bitky sa ukázala na stiesnenom bojovom poli neraz početná prevaha pechoty a jej lepšia manévrovacia schopnosť. Vtedy neraz i jazdeckí bojovníci bojujúci v spoločnom zväzku zosadli z koní a posilnili rady pechoty. Výraznej živelnosti včasnostredovekých vojen zodpovedala i neusporiadanosť ústupu porazenej strany, ktorý sa zvyčajne zmenil na bezhlavý útek. Napr. utekajúcich franských bojovníkov likvidovalo i jednoduché slovanské obyvateľstvo a písomné správy spomínajú značný počet bojovníkov, ktorí sa pri úteku utopili v riekach.

Obrana Hradísk

Pre budovanie hradísk má dôležitý význam tá skutočnosť, že mechanické vojnové stroje sa objavili v strednej Európe pravdepodobne až okolo prelomu tisícročia, a teda v čase existencie Veľkej Moravy sa nepoužívali na dobývanie miest a hradísk. V súlade so správami súdobých kronikárov predpokladáme, že hlavnou formou boja o opevnené miesta bol priamy útok alebo blokáda spojené s plienením zázemia.

Veľkomoravské hradisko v Dolnom Rakúsku - Gars Thunau malo komorovú konštrukciu a čelnú plentu


Aké boli obranné vlastnosti drevozemných fortifikácií? Všetky, i tie najjednoduchšie, nútilli v prípade dobrého stavu protivníka minimálnym prevýšením okolo troch metrov použiť pri obliehaní pomocné prostriedky, čo jednak eliminovalo priamy dopad jeho početnej prevahy, jednak ho stavalo v boji na diaľku streľbou z lukov či prakov a neskôr i v priamej zrážke do nevýhodného postavenia. Samozrejme nemožno pominúť ani faktor morálny – my si bránime svoje domy, svoj majetok, vy nám tento náš majetok chcete zničiť, zobrať. Jednoduchú palisádu bolo však možné vylomiť alebo zapáliť, priekopu zasypať či preklenúť. Veľkou slabinou škrupinovej hradby s dreveným čelom bola tiež nízka odolnosť proti ohňu. V prípade rozrušenia prednej steny a čiastočnej deštrukcie opevnenia však pri dostatočnej šírke naďalej stála v ceste preniknutiu do vnútra aspoň zábrana v podobe telesa valu. Ešte lepšie vlastnosti vykazovala po tejto stránke fortifikácia s kamennou stenou (plentou) obrátenou k nepriateľovi – ako to poznáme z viacerých hradísk na Morave a Slovensku.

Útok na hradisko Behren-Lubchin (Nemecko)


Napriek tomu sa zrejme počítalo s možnosťou mechanického rozrušenia hradby útočníkom. Túto skutočnosť považuje Procházka za jeden z dôvodov, prečo škrupinové aj iné hradby dosahujú zvyčajne väčšiu šírku ako štyri metre. To platí aj pre komorové konštrukcie, najmä ak šlo o viac radov zrubov - na vykonanie prielomu tu bolo potrebné preraziť niekoľko stien za sebou. Prevýšenie okolo štyroch metrov oproti prípadne už zasypanej priekope však nebolo pre nepriateľa nezdolateľné, obzvlášť ak už bola poškodená drevená nadstavba hradby. V prípade, že prvý dobyvatelia už prenikli na korunu hradby, umožnila ochodza so šírkou niekoľkých metrov sústrediť na ohrozenom mieste dostatok obrancov a v boji z blízka získať lokálne početnú prevahu. To je snáď druhý dôvod, prečo boli škrupinové a komorové hradby stavané širšie v pomere k mladším, ale vyšším a odolnejším múrom z kamenia a malty. V prípade skosenej roštovej konštrukcie a jednoduchého násypu k týmto faktorom pristupuje ešte stavebno-technická podmienenosť - výška a šírka ochodze je priamo úmerná šírke základne. Vidíme teda, že drevozemné hradby boli v podobe, do akej ich môžeme na základe nálezovej situácie rekonštruovať, kompromisom medzi požiadavkami stavebno-technickými, najmä v oblasti stability, a potrebami obrany. Ich veľkou slabinou boli zrejme väčšinou drevené nadstavby (predprsne). Napriek tomu boli veľkomoravské pevnosti pre franská vojska, nepoužívajúce ešte vojnové stroje, nezdolnou prekážkou, o čom nám svedectvá podávajú viaceré súdobé pramene (napr. o nesmiernom hradisku Rastislavovom).

Hradisko Chotěbuz na Severnej Morave



Ako už bolo vyššie naznačené, teleso hradby muselo dosahovať dostatočnú výšku, aby nebolo možné bežnými prostriedkami dosiahnuť jeho vrchol. Priemerná výška hradby (bez predprsne) bola 3 m (a viac), čo zodpovedá vyššie uvedenému predpokladu. Určité riziko predstavuje jazdec, ktorý by mohol z chrbta koňa ako z vyvýšeného bodu temeno hradby dosiahnuť. Strategické umiestnenie priekopy alebo vodného toku pred hradbami ale predstavuje pre jazdcov prekážku, ktorá toto riziko výrazne znižuje. Telesnú výšku muselo byť ďalej zohľadnené pri budovaní brán a veží a ich komôr.



Z telesnej výšky musela vychádzať výška drevenej predprsne v korune telesa hradby. Musela byť minimálne 170 cm, lebo vyššie uvedená hodnota pre výšku postavy je priemerná a budovatelia iste počítali is ochranou nadpriemerné vysokých jedincov.



Pri tvorbe predprsne je dôležitý ďalší rozmer, odvíjajúci sa od telesnej výšky, a to výška do úrovne pásu. Predprseň mohla najlepsie plniť svoj ​​účel, ak bola utváraná do podoby cimburie, teda tvorila striedavo stienky kryjúce celé telo obrancu a prieluky, ktore poskytovali obrancovi priestor pre bránenie hradby. U človeka s výškou 170 cm siaha pás do výšky okolo 90 cm. Hrana prieluky predprsne teda dosahovala výšku cca 90 cm (3 stopy) a nad urovňou pásu obrancu tak vznikol otvorený priestor, ktorý bol dostačujúci na obranu hradby. Obranca sa mohol nakloniť cez hranu hradby a vizuálne kontrolovať priestor pri základne hradby a jej predpolia.




Úvahy, pre aký počet obrancov boli Veľkomoravské hradiská stavané, doteraz nie je podľa Procházku možné spoľahlivo doložiť. Hypoteticky býva prijímaný koeficient 1 obranca na 5 m dĺžky opevnenia, čo možno považovať za určitý "koeficient obhájitelnosti". Je však veľmi pravdepodobné, že napr. niektoré hradiska o rozlohách väčšinou v rozmedzí 10-28 ha boli projektované tak, aby pojali čo najviac ľudí. Možno predpokladať, že napr. roku 864 alebo 869, kedy franské vojsko stálo pred "nevýslovnou pevnosťou Rastislavovou" stotožňovanou obvykle s Mikulčicami, (alebo niekedy s Velehradom), stálo za jej hradbami jadro vojska veľkomoravského panovníka. Vieme z mladších prameňov, že útoky sa zvyčajne sústreďovali do vymedzených úsekov konkrétneho hradobného pásma, takže obrana obvykle nezabezpečovala celú obrannú líniu rovnomerne.

Chotěbuz - pohľad z vnútra hradiska


Časť stredohradištných opevnení v sledovanom priestore nesie stopy požiaru. To sa týka predovšetkým hradiska Břeclav-Pohansko, Líšeň, Znojmo-Hradiště, kde zhoreli drevené prvky snáď podstatných častí obvodového opevnenia, teda výstuže a zadnej steny. V Mikulčiciach zasiahol požiar zrejme len priestor severovýchodnej brány. Ešte viac dokladov požiaru poznáme z opevnenia slovenských hradísk, kde ničivý živel zasiahol hradby Bratislavy, oboch lokalít v Devínske Novej Vsi, Jure pri Bratislave, Hronského Beňadiku, Majcichove, Pobedime a Festunku - Tlmače. Aj keď niektoré lokality (Pobedim, Břeclav-Pohansko, opevnený dvorec v Strachotíne) zanikli ešte v priebehu 9. stor., v prípade väčšiny ostatných predpokladáme ich dobytie, prípadne zánik v 1. polovici 10. stor., teda v období zrútenia Veľkej Moravy. Vzhľadom k úspešnému odporu veľkomoravských hradísk proti agresii franskej ríše a k tomu, čo vieme o spôsobe boja maďarského ľahkého jazdectva nutne musíme dospieť k záveru, že o osude týchto pozoruhodných hradených útvarov sa na začiatku 10. stor. rozhodlo mimo ich hradby. Napriek tomu sa podarilo získať indície svedčiace pre účasť maďarských lukostrelcov pri dobývaní niektorých veľkomoravských lokalít. S týmito útočníkmi by mali súvisieť predovšetkým listovité, teda rombické a deltoidné hroty šípov nájdené v nápadných koncentráciách na niektorých miestach mikulčickej akropoly. Procházka uvádza, že dokladom masakru by mohli byť nálezy početných hrobov na svahu mimo hradby mikulčickej akropoly a možno aj časť hrobov v povrchovej vrstve vo vnútri. Je pravdepodobné, že po hlavných úderoch, vedených proti centrám mojmírovskej domény upadla krajina do chaosu a domácich bojov, do ktorých zasahovali aj maďarské jednotky. Vtedy boli zrejme zničené niektoré opevnenia na okraji starej juhomoravskej sídelnej oblasti, napr. Brno-Líšeň, Radslavice -Zelená Hora či Znojmo a zrejme sem patrí aj dolnorakúsky Gars-Thunau. Možno poznamenať, že na rozdiel od Mikulčíc alebo Břeclavi-Pohanska chýbajú v Uherskom Hradišti a Starom Meste doklady požiaru opevnenia či iné indície násilného zániku. Niečo obdobné platí v podstate aj o Nitre, aj keď tam sa ťažko vyvodzujú jednoznačné závery vzhľadom k tomu, že väčšia časť opevnení sa nezachovala.



Obliehaciu techniku v 11. stor. ​​obohatili mechanické stroje schopné vrhať strely rôzneho druhu. Drevozemné fortifikácie nemohli síce pri dostatočnej šírke rozrušiť, zato bolo v ich silách rozmetať nadstavby a predovšetkým zápalnými látkami založiť požiar. O ich prvom použití Moravanmi sa dozvedáme r. 1142, kedy vojsko Konráda Znojemského obliehalo Prahu a zapálilo jiřský kláštor. Obrancovia tiež niekedy disponovali podobnými prostriedkami. Medzi rokmi 1112-1116 máme doložené už nasadenie strojov pri opise obliehania viacerých hradov - Nákla či Wyszogródu, tu vrátane obliehacej veže, čo dosvedčuje ich bežnú znalosť v prostredí stredoeurópskych štátov na začiatku 12. stor. Masívne hradby piastovských hradov sa vyznačovali vysokou odolnosťou proti mechanickému rozrušeniu. Avšak v porovnaní s opevneniam s čelnou kamennou stenou ako poznáme z prostredia Veľkej Moravy obsahovali vyšší podiel dreva, ktorý zvyšoval nebezpečenstvo požiaru.

Obliehanie mesta v 9. storočí 

Obliehacie veže a barany sa používali už skôr, prinajmenšom v 10. stor. V strednej Európe patria k najstarším referenciám údaje Thietmara merseburského o použití vojnových strojov pri obliehaní sliezskeho Němčia cisárom Henrichom III. r. 1017. Rovnako obrancovia niekedy dopĺňali svoje zariadenia improvizovanými vežami, ako vysvitá z opisu dánskeho ťaženia r. 1171 proti Obodritom.


Celé dejiny Veľkej Moravy nasvedčujú tomu, že pilierom obrannej stratégie sa okrem prírodných prekážok ako riečne toky a pohoria s prípadnými zásekmi, javí sieť hradísk, najmä tých, ktoré boli umiestnené v okrajových častiach ríše. Z obranného hľadiska tieto lokality predovšetkým fixovali štátne územie proti susedom, prípadne ich posádky zachytávali útoky menších síl protivníka. Kľúčovú úlohu vo vojenských ťaženiach ale hrali hlavné centrá, ktorých ovládnutie rozhodovalo o výsledku konfliktov. Pokles rozlohy hradísk v 10. a 11. storočí obmedzil útočištnú úlohu hradísk predovšetkým na profesionálne ozbrojené sily aj keď niektoré lokality mohli poskytnúť útočisko aspoň časti vidieckeho obyvateľstva, či jeho ozbrojenej časti, hotovosti.

útok na hradisko Macklenburg


Priebeh vojen z čias Veľkej Moravy a tiež v 11.-12. stor. dokazuje účinnosť obrany stiahnutím do pevnosti, ktoré často donútilo útočníka po spustošenia krajiny na rokovanie, čo však platí pre väčšinu stredoveku. Pustošenie krajiny bolo účinné najmä v domácich vojnách a niekedy sa stávalo že v takom prípade sa radšej obrancovia dobrovoľne vzdali. Len ojedinele sa dozvedáme o dobytí hradu útokom či kapituláciou. Z niektorých zachovaných písomných správ sa tiež dozvedáme, že hradiská predstavovali podstatný vojenský problém aj pre starých Maďarov, ktorí so svojim nomádskym spôsobom boja evidentne neboli schopní priameho dobytia významnejších hradísk. Pustošenie zázemia ktorého sa dopúšťali však spôsobovalo obyvateľstvu veľké hospodárske problémy.

Obávaná franská jazda

Zo zahraničných prameňov k dobývaniu hradísk patrí k najznámejším popis obliehania Arkony Dánmi r. 1168, ktorým sa podarilo v priebehu útoku spáliť vežu, nadstavby aj hornú časť mimoriadne mohutného slovanského opevnenia. Pozoruhodné údaje prináša tiež livonská kronika opisujúca často a dosť podrobne dobývanie hradísk pobaltských národov poriadkom mečových rytierov na začiatku 13. stor. Drevozemná fortifikácia napadnutých Baltov dokázala klásť dlhý odpor aj bežne nasadzovanými vojnovým strojom. Jedným z obliehacích prostriedkov tu boli hromady dreva, ktoré križiaci sústredili na úpätí hradieb a potom zapálili, čím niekedy dosiahli zapálenie opevnenia a prenesenie požiaru na vnútornej zástavbu.

Spracoval: Orgoň

Zdroje:

Matej Ruttkay: Vojenstvo našich predkov. In: Vykopaná pravda (ed. L. Ťažký/L. Zrubec). Bratislava 1997
Rudolf Procházka: Vývoj opevňovací techniky na Moravě a v českém Slezsku v raném středověku, Archeologický ústav AV ČR, Brno, 2009

Bc. Anna Bajerova: Člověk jako budovatel a obhájce hradeb 9. až 12. století ve střední Evrope, Brno 2009

4 komentáre:

  1. velmi mi to pomohlo pri robeni projektu na dejepis

    OdpovedaťOdstrániť
  2. aj mne to pomohlo pri robeni projektu

    OdpovedaťOdstrániť