.

utorok 20. decembra 2011

Mytológia smrti u Slovanov a iných etník

So súhlasom autorky prinášame zaujímavý odborný článok od  Kataríny Marčekovej v úplnom znení 

Fenomén smrti je veľmi úzko spojený s náboženskými predstavami toho ktorého etnika. Preto je dôležité zdôrazniť, opísať, rekonštruovať svet náboženských predstáv týkajúcich sa nielen rituálu smrti.
Svet slovanských náboženských predstáv bol svetom, kde sa vzájomne prelínali predstavy germánske, keltské, grécko-rímske s pôvodnými náboženskými predstavami Slovanov. Ich gro nedokážeme rozpoznať, pretože po príchode na nové územia do seba implikovali predstavy pôsobiace na tomto území.
Väčšina bohov z tohto prostredia, ktorá mala vo svojej pôsobnosti smrť a podsvetie, bola chtonického charakteru. Z keltského prostredia poznáme niekoľko bohov s touto funkciou: Aedmac Lir, Aericura, Arianrhod.1 Grécko-rímskych božstiev bolo rovnako niekoľko2, avšak najväčší záujem bude vzbudzovať Hádes/Pluto, kde sa dá poukázať na paralelu so slovanským bohom Velesom, a germánska bohyňa Hel.
Veles

Veles bol slovanským bohom plodnosti a ochrancom dobytka, úrody, majetku, blahobytu a aj bohom podsvetia. Uctievali ho východní Slovania so strediskom v Kyjeve a Rostove. Pravdepodobne bol globálnym bohom, čoho dôkazom sú zachované osobné a miestne názvy a pozostatky v ľudovom nárečí. Jeho kult uvádzajú pramene ako Povesti vremennych let, Slovo o pluku Igorovom, Legenda o sv. Vladimírovi už od 10. storočia. Jeho uctievanie sa však kladie aj do skoršieho obdobia. Po stabilizácii kresťanstva bol stotožnený s diablom, respektíve čertom, rovnako ako väčšina božstiev slovanského panteónu. K ľahšej degradácii pravdepodobne prispeli aj jeho atribúty býčích rohov a falických symbolov.3 Pokiaľ prijmeme tézu o jeho pôsobnosti ako boha podsvetia, vyvstáva otázka, ako sa mohol boh dobytka a majetku stať pravdepodobným bohom podsvetia. Odpoveď možno nájdeme pri porovnaní s gréckym Hádom. Ten patrí medzi najstarších gréckych bohov. Je považovaný za chtonický protiklad boha Dia. Je pánom ríše mŕtvych a zároveň aj bohom bohatstva (majetku), pretože všetky drahé kovy a kamene sú uložené v zemi.4 Vzhľadom ku kontaktom tohto územia k antickému sa dá predpokladať prenos ideí z antického sveta sem. Ale pravdepodobne istejšou odpoveďou je, že správy o Velesovi ako bohu podsvetia pochádzajú z antického kultúrneho okruhu, a teda sa v chápaní mohla prejaviť paralela medzi ním a Hádom. Z hľadiska lingvistiky sú paralely k Velesovi ako bohu podsvetia najbližšie v baltskom kultúrnom okruhu v oboch aspektoch: aj ako boha dobytka – Veles, Velinas, aj ako vládcu podsvetia – véles (duša mŕtvych), Velionis (deus animarum), Vels (lotyšský boh smrti), vela ( kráľovstvo mŕtvych), Velinas, Velnias, Vels (diabol). Rovnako v českom jazyku sa používal názov „veles“ ako synonymum diabla, čerta.5
Germánska bohyňa Hel je takisto chtonickou bohyňou podsvetia. Jej panstvo sa rovnako nazýva Hel. Vládne tam všetkým mŕtvym s výnimkou padlých v boji, ktorých sprevádzajú valkýry do Vallhally. Polovicu tela má bielu a polovicu čiernu6, čím vyjadruje nedeliteľný dualizmus života a smrti. Vládne v Niflheime nad deviatimi svetmi, ktorý je príbytkom tých, ktorí k nej budú poslaní, teda tých, ktorí umrú na starobu alebo chorobu.7 Nepoznáme predstavy o slovanskom záhrobí. Môžeme sa len pokúsiť demonštrovať iné dve predstavy, a to keltské a germánske, o ktorých máme dostatok písomných prameňov a dúfať, že slovanské predstavy s nimi mali spoločných aspoň niekoľko čŕt.
Podľa početných správ antických autorov môžeme usudzovať, že Kelti verili v nesmrteľnosť duše. Caesar vo svojich Zápiskoch uvádza, že podľa druidskej náuky duša nezaniká, ale po smrti sa sťahuje z jedného do druhého.8 Toto nám síce predstavuje aj akúsi formu reinkarnácie duše, nič bližšie však o nej nevieme. Diodoros Sicílsky vo svojej Bibliothéké historiké rovnako hovorí, že „ľudské duše sú nesmrteľné a na určitý počet rokov sa vracajú do iného tela“.9 Vo všeobecnosti platí, že podľa predstáv Rimanov Keltom ich viera v posmrtný život a pobyt v krajine večného šťastia a mladosti dodáva odvahu v boji a zbavuje ich strachu zo smrti. Pri predstavovaní keltských eschatologických predstáv však vystupuje niekoľko problémov, z ktorých najdôležitejšie sú pojmy a zaradenie konkrétnej predstavy do nejakého rámca. Touto problematikou sa vo svojom príspevku zaoberá Tatiana Podolinská, ktorá prezentuje predstavy tak, že smrť je pre Kelta len stredom dlhého života. Nemôžeme však povedať ani to, či ide o život a predstavu lineárnu alebo cyklickú. Keltská náuka je vo všeobecnosti charakteristická ideou o prevteľovaní duše a ideou o nesmrteľnosti duše, pričom je podstatné, že ide o telesnú existenciu duše po smrti. Ich duša teda odíde v (inom) tele do iného sveta, a nevylučuje sa možnosť opätovného návratu na tento svet.10 Viera v posmrtný život duše je spojená s predstavou miesta pobytu tejto duše. Možnosťou, ako sa na toto miesto dostať, bolo putovanie loďou (často patrili priamo bytostiam zo záhrobia), niekedy sklenenou bez vesiel a plachiet, keď loď sama poznala cestu.
Záhrobie bolo geograficky situované západne od Atlantiku a malo podobu ostrova uprostred oceánu. Bolo sídlom ľudí, rovnako ako bohov. Dalo sa tam dostať nielen plavbou po mori, ale aj prostredníctvom mentálneho prenosu. Pomenovania sa rôznili, ale všetky mali jeden spoločný znak: opisovali niečo, čo bolo v bežnom živote Keltov dosiahnuteľné len ťažko a od čoho si sľubovali sladký a ničím nerušený život: Tir mBeo (zem živých), Tir na mBan (zem žien), Tir na nOg ( zem mladých), Tir Sorcha (zem svetla), Mag Mor (veľká zem), Mag Meld (zem rozkoší). Ich geografická lokalizácia je pomerne jednoduchá, podľa Plutarcha, ktorý cituje starší prameň Demétria, sa západne od Británie nachádzajú ostrovy, ktoré nesú mená bohov a kráľov.11
Práve putovanie po neznámych miestach umožnilo v írskej literatúre vznik špecializovaného útvaru – immrame. Dva najznámejšie sú: Branova plavba a Námorná plavba Mel Dúinovho člna. Vo všeobecnosti sa obe tieto diela, hlavne Branova plavba, považujú za alegorickú cestu duše: „K Branovi prichádza žena s vetvou, ktorú priniesla zo záhrobia. Nalieha naňho, aby sa na toto miesto vydal. Predpovedá mu aj narodenie Krista, ako narodeného z panny bez začiatku a konca. Bran sa necháva nahovoriť a so svojimi 26 druhmi prekračuje Planinu rozkoše (raj, kde nie je hriech) a prichádza na Ostrov radosti. Potom dorazí na Ostrov žien ako miesto roztopašných rozkoší. Jeden z cestovateľov – Nechtáin – zatúži po domove a kráľovná ostrova ich všetkých necháva odísť. Predtým ich však varuje, aby v žiadnom prípade nevstupovali na zem. Keď sa však vrátia, Nechtáin neposlúchne a vystúpi na zem, v tom okamihu sa zmení na popol. Bran sa predstaví a ľudia mu odpovedajú, že ho nepoznajú, ale Branova plavba, že je jednou z ich najstarších povestí. Bran pochopí, že sa síce vrátil domov, ale o niekoľko storočí neskôr, vyrozpráva im teda svoje dobrodružstvá a odplávajú nazad na šíre more.“ Z tohto príbehu vyplýva, že vrátiť sa teda úplne zo záhrobia nie je nikdy možné. V mladších príbehoch sa záhrobie presunulo z mora na pevninu. Potom boli miestami vstupov napríklad v jaskyniach, na kopcoch, prameňoch, jazerách. Časom, kedy sa hranice medzi svetom živých a svetom mŕtvych takmer zmazali, bol čas sviatku samhain.12 Mŕtvi prichádzali k svojim žijúcim príbuzným, ohriať sa pri ohni a jesť jedlo smrteľníkov. Vtedy mohli aj živí vstúpiť do miest obývaných mŕtvymi a vydať sa po záhrobných cestách. Neboli však všetci vedení len priateľskými pohnútkami. Niektorí mŕtvi prišli škodiť ľuďom. Týmto neželaným návratom mali zabrániť rôznorodé protivampyrické opatrenia.
Snáď najbohatším opisom germánskych náboženských predstáv je Edda od Snorriho Sturlussona. Hoci pri Edde existuje riziko pokusu kresťanskej organizácie o ovládnutie mytologického sveta, jednotlivé javy vytiahnuté z literárneho kontextu pravdepodobne spracovávajú naratívny mytologický systém. O osude ľudí rozhodujú tri panny norny Urd (Osud), Verdandi (Stálosť), Skuld (Povinnosť), ktoré vládnu nad osudmi ľudí.13 Cieľom zomretých je niekoľko svetov. Tí, ktorí majú pravú vieru, budú prebývať na mieste zvanom Gimlé či Víngolf, kým zlí pôjdu k Hel a odtiaľ do Niflhelu, čiže hlboko nadol do deviateho sveta.14 Práve v tejto pasáži sa kresťanské kozmológia prejavuje snáď najjasnejšie. Gimlé/Víngolf je severským rajom určeným pre ľudí s „pravou vierou“. Jej sieň predčí krásou všetky ostatné a skvie sa jasnejšie než slnko. Nachádza sa až v treťom nebi: Vídbláin, Andlang.15 V predpoklade, že nebo Germánov malo niekoľko častí nachádzajúcich sa nad sebou, sa odráža kozmológia kresťanstva. Hel/ Níflhel/ Níflheim sú pravdepodobne názvy používané paralelne pre pomenovanie jedného a toho istého miesta. Hel je odvodené od mena bohyne vládnucej na tomto mieste. Niflheim je krajinou tieňov, možno podobnou krajine tieňov vo Vergíliovej Aeneide. Nebo aj podzemie sú členené podobne, ako je členené kresťanské nebo a peklo na niekoľko rovín.16 V Edde je toto členenie najlepšie viditeľné v opise diania po Ragnarőku.17 Existuje ešte jedno miesto určené pre kastu bojovníkov, ktorý umreli na bojisku. „Fólkvang se zvedủm, kde Freyja poroučí, kdo zasadne v síni. Polovinu padlých pokaždé si vyvolí, druhou si odvádí Ódin.“18 Mŕtvych určených pre Ódina vyberajú valkýri – bojovníčky, ktorých meno znamená „vyberajúce zabité“. Ony zvolia, kto vyhrá a kto padne.19 Následne odvádzajú zabitých do Valhally, pričom polovicu odovzdávajú bohyni Freyji. Valhalla je podobná nebeskému Jeruzalemu, aj tu má každý dané miesto, len sa tam musí dostať za svoje zásluhy. V Edde sú to zásluhy padlých v boji.
Svet slovanských predstáv nie je jednoduché zrekonštruovať. Najväčšie možnosti sa nám núkajú z hľadiska využitia lingvistiky na dešifrovanie pojmov. Slovo navka, navЪ je slovo gótskeho pôvodu, ktorý pomenúva duše mŕtvych alebo záhrobie. Rovnako však koreň slova môže pochádzať z grécko-latinského pomenovania naus ako loď slúžiaca k prevozu mŕtvych.20 Podľa Dušana Čaploviča bola aj predstava o záhrobnom živote spájaná s predstavou života za morom alebo v hlbokom podsvetí.21 Predstava podsvetných božstiev im však nebola neznáma (môže ju naznačovať aj spodný pás zbručského idolu) a nemusí byť výhradne plodom klasifikácie kresťanstva. Dualistickú existenciu dobra a zla dosvedčuje aj kozmogonická verzia Povesti vremennych let.22 Ich záhrobie nebolo delené podľa zásluh, etického hodnotového rebríčka. Aj pojmy ako „raj“ a „ad“(peklo) hovoria o záhrobí všeobecne, nešpecifikujú ho ako určité miesto len pre jednu kategóriu ľudí. Hoci slovo pЪklЪ peklo je nepochybne slovanského pôvodu, ešte automaticky nemusí indikovať peklo podľa kresťanských predstáv. Pôvodne je podobné prekladu latinského slova pix smola. Slovania si mohli predstavovať záhrobie ako miesto, kde boli zlí ľudia pálení smolou/ohňom a podľa toho celé miesto nazvať peklom. Táto myšlienka však nie je pôvodná. Miesto trestu je kresťanskou aplikáciou. Slovania poznali peklo iba od doby, kedy už boli oboznámení s kresťanstvom a jeho pomenovanie odvodili od jeho určitej, kresťanstvom pertraktovanej vlastnosti.23 Slovanské záhrobie je svetom tieňov, miestom, kam sa dostanú všetci bez rozdielu. Spôsob ich „života“ v záhrobí bol však kvalitatívne odlišný v závislosti od starostlivosti, akú im prejavovali pozostalí, prevedeného pohrebného obradu, spôsobu smrti. Tí, ktorí boli pochovaní v súlade s obradom, viedli spokojní život. Tí však, ktorí odišli zo sveta násilnou smrťou alebo neboli náležite pochovaní, blúdili medzi svetom a záhrobím a vracali sa na svet ľudí. Tieto prízraky „nave“ boli neskôr interpretované ako démoni zla, diabli. Kresťanského diabla teda môžeme nájsť aj v slovanskej viere v „mory, nave“, prízraky a strašidlá, upírov a revenantov, ktorí mali moc škodiť a mstiť sa živým.24 Nebo bolo protipólom zeme. Výraz zodpovedá staroindickému nábhas, iránskemu nabah, gréckemu nefos, latinskému nubis, nemeckému Nebel a predstavuje oblohu s oblakmi. Nie je teda miestom odmeny pre spravodlivých ako v kresťanstve. Existujú však aj neskoršie predstavy už kvalitatívne ovplyvnené kresťanstvom. Nebo planie ako oheň, v ktorom sa skrýva Boh, anjeli a svätí žijú vo viditeľnom nebi, kam sa môžu dostať len duše mŕtvych. Jeho klenba sa dotýka zeme a siaha až na morské dno.25 Väčšina pojmov spájaných s terminológiou ako boh, viera alebo svätý, je iránskeho pôvodu, a teda poukazujú na slovansko- iránske kultúrne väzby a podiel na slovanskej etnogenéze. „Div, diva, divý“ je pre Slovanov prírodným duchom, ktorému zodpovedá staroindické „deva“, iránske „div, daeva“, latinské „divus, deus, dea“ a litovské „dévas“.26 Ich pohrebný rítus je však odlišný.27 Terminológiu teda slovanstvo prebralo z iránskeho kultúrneho okruhu, pohrebný rítus však z indoeurópskeho. Nielen slovanské náboženstvo má svoje korene v spoločnom indoeurópskom základe. Má preto spoločné znaky s náboženskými systémami Indov, Iráncov, Grékov, Rimanov, Germánov, Keltov a Baltov.28
Nie je jednoduché vytvoriť a predstaviť pôvodný svet slovanských predstáv. Môžeme len predpokladať, že mali pomerne zhodnú skladbu ako mytologické predstavy iných indoeurópskych etník. Možnosťou ako nahliadnuť bližšie na ich skladbu je skĺbiť historický a religionistický vý- skum s lingvistickým, ktorý môže naviesť na tú správnu cestu.

(katarinamarcekova@yahoo.com)

1 JORDAN, M.: Encyklopedie bohủ. Praha : Volvox Globator, 1997, s. 15, 16, 48. 2 JORDAN, M.: Encyklopedie ...., s. 22, 277, 292, 383. 3 ČAPLOVIČ, D.: Pohanské náboženstvo Slovanov – kontexty a hodnoty. In: Studia Archeologica Slovaca Mediaevalia, III/IV, 2000-2001, s. 99; JORDAN, M.: Encyklopedie..., s. 488; PROFANTOVÁ, N.-PROFANT, M.: Encyklopedie slovanských bohủ a mýtủ. Praha : Libri, 2002, s. 229-230. 4 JORDAN, M.: Encyklopedie..., s. 167. 5 VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství. In: Památky archeologické, LXXVI, 1985, 1, s. 241; NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Praha: Bursík&Kohout, 1916, s. 112-116; ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí. III. Bratislava : Agora, 1997, s. 37. 6 JORDAN, M.: Encyklopedie..., s. 180.
7 STURLUSSON, S.: Edda : Sága o Ynglizích. Prel. H. Kadečková. Praha : Odeon, 1988, s. 64. 8 CAESAR, G. I.: Zápisky o válce galské. Praha : SNKLU, 1964, s. 159. 9 VLČKOVÁ, J.: Encyklopedie keltské mytologie. Praha : Libri, 2002, s. 310. 10 PODOLINSKÁ, T.: O ceste tam a zase spiatky alebo o probléme metempsychósis u starých Keltov. In: Kováč, M.- Kovács, A.-Podolinská, T. (eds.): Cesty na druhý svet. Bratislava : CERES, 2005, s. 177-195.
11 VLČKOVÁ, J.: Encyklopedie keltské mytologie, s. 312-313. V stredovekej Európe sa dokonca tradovalo, že ostrovné Írsko – insula Hiberniae - bolo miestom, odkiaľ sa vraj dalo vstúpiť do očistca. KOŽIAK, R.: Špecifické črty vývoja kresťanstva a monasticizmu v Írsku v ranom stredoveku. In: Rehole a kláštory v stredoveku. Ed. R. Kožiak, V. Múcska. Bratislava : Chronos, 2002, s. 31.
12 VLČKOVÁ, J.: Encyklopedie keltské mytologie, s. 167. Podobným sviatkom pre Italov bol sviatok Parentalia vo febru- ári, kedy sa mŕtvi vracali na zem a živili sa jedlom na hroboch. Keďže február bol posledným mesiacom kalendára, mal prechodný charakter, kedy neplatili všeobecne platné pravidlá. ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí. II. Bratislava : Agora, 1997, s. 98.
13 STURLUSSON, S.: Edda, s. 53. 14 STURLUSSON, S.: Edda, s. 42. 15 STURLUSSON, S.: Edda, s. 55. 16 DINZELBACHER, P.: Poslední věci člověka : . Nebe, peklo, očistec ve středověku. Praha : Vyšehrad, 2004. s. 14-24. 17 STURLUSSON, S.: Edda, s. 92.
18 STURLUSSON, S.: Edda, s. 60. 19 STURLUSSON, S.: Edda, s. 67-72. 20 VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohủ a démonủ, s. 46-49. 21 ČAPLOVIČ, D.: Pohanské nábožensvto Slovanov – kontexty a hodnoty, s. 101.
22 VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství, s. 236; CHARVÁT, P.: Předkřesťanské ideologie. v raném českém středověku. In: Studia mediaevalia pragensia, 1988, 1, s. 84-85. 23 CHORVÁT, K.: Znali Slovania peklo? In: Slovenské pohľady, XIV, 1894, s. 228-229. Podobne ani v germánskej mytológii ríša, ktorej vládla bohyňa Hel, nemala negatívny obraz pekelného miesta hriešnikov. Kresťanský význam pekla nadobudol až neskorší christianizovaný slovný tvar (nem.Hölle). DE REU, M.: The Missionaries: The First Contact between Paganism and Christianity. In: The Pagan Middle Ages. Ed. L. Milis. b. m. : Boydell Brewer, 1998, s. 19–21.
24 BYLINA, S.: La peur et l'espérance eschatologique dans la première christianisation des Slaves. In: SWIERKOSZ- LENART, S.W.: Le origini e lo sviluppo della cristianitá slavo-bizantina. Ed. S. W. Świerkosz-Lenart. Roma : Istituto Storico Italiano per il Medioevo, 1992, s. 207-209. 25 VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohủ a démonủ. Praha : Panorama, 1990, s. 59.
26 NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní, s. 31-34; VÁŇA, Z.: Svět dávných Slovanủ, s. 83. 27 VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství. In: Památky archeologické, LXXVI, 1985, 1, s. 232. 28 ČAPLOVIČ, D.: Pohanské náboženstvo Slovanov – kontexty a hodnoty, s. 95.


Prevzaté z: KATARÍNA MARČEKOVÁ: Mytológia smrti u Slovanov a iných etník, ACTA HISTORICA NEOSOLIENSIAOdborný časopis Katedry histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 9/2006

3 komentáre:

  1. Bolo by chybou vysvetľovať duchovno Slovanov len ako kompilát nám dnes známych duchovných prvkov doložených v iných etnických okruhov. Napr. slovo nav, aj keď je známe v gótskom, či grécko-rímskom okruhu, môže ale aj vôbec nemusí pochádzať z týchto zdrojov. Môže byť jednoducho vlastnou vývojovou vetvou slovanského, či balto-slovanského duchovna a to zo starších vrstiev. Napr. veta pisateľky "Terminológiu teda slovanstvo prebralo z iránskeho kultúrneho okruhu, pohrebný rítus však z indoeurópskeho.." tiež vyjadruje tento "kompilátny" názor prebratia, avšak v skutočnosti Slovania nemuseli vôbec rítus "prebrať", ako píše autorka, pretože oni predsa sú Indoeuropania a to slovanskej vetvy. Takže to nemusí byť preberanie, ale ponechanie si rítu. To sú teda dva rôzne javy. Jazykoveda už tento prístup dávno prehodnotila, lebo tam ho tiež mnohí chybne uplatňovali. Niekedy ide o prebratie (prvku) a niekedy o ponechanie si (rítu, prvku) zo staršieho podložia. Termín "podsvätie" z gréckej mytologie temného sveta mŕtvych je tiež nedoložiteľným porovnaním. Hadus mal temnú ríšu doslova pod svetom, preto podsvätie, kým Slovania mali raj. Ak na nebi tak to je opačným smerom. Doklad o hodovaní Slovana s priateľmi na druhom svete v rajskej záhrade (východní Sovania) tiež nesvedčí o nejakom hadusovskom temne. Preto boli 3 pohrebné obrady, aby nebol "navrátilcom", ale dostal sa do raja. Takže Veles nie je obdobou Hadusa, mohol byť spájaný skôr s tou hojnosťou v rajskej záhrade (čomu by nasvedčoval aj jeho úloha ochrancu statku či hojnosti) a nie s podsvetím. ŽiariSlav.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nazdar Žiarislav. Čo si myslíš o strachu Slovanov z mŕtvych? Je to dosť evidentné jednak z protiupírskych praktík a jednak z toho, ako striktne Slovania pred príchodom kresťanstva oddeľovali pohrebiská od sídlisk, väčšinou vodnou plochou a podobne. Možno aj spaľovanie mrtvych malo pôvodne zabrániť návratu mrtveho a ked sa neskôr pod vplyvom kaganátu a neskôr aj kresťanstva začali pochovávať nespálené telá, tak naozaj ako keby z nich mali Slovania hrozný strach

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Upozorňujem na moju knihu: Slovník slovanskej duše, ktorú si môžete stiahnuť na https://slovanskadusa.sk/
    Ing. Vladimír Švec

    OdpovedaťOdstrániť