.

pondelok 26. decembra 2011

Pohanská viera Slovanov a jej dôkazy v archeologických nálezoch

Pôvodné náboženské predstavy Slovanov sa stávajú v posledných rokoch stredobodom zvýšeného záujmu archeológov, historikov, jazykovedcov i etnografov. Prispieva k tomuto archeologický výskum objavy svätýň a obetíšť, nálezy kultových figúr a predmetov, doklady pohrebného obradu, magických praktík, symbolov a ideogramov vo výzdobe keramiky, nástrojov, zbraní a šperkov. Interpretácia týchto hmotných prameňov býva síce často diskutabilná, najmä ak vychádza len z vecí samých a neprihliada dostatočne k dobovému historickému rámcu a etnografickým paralelám. Archeologický výskum má však nespornú prioritu v získavaní nových fakt, ktoré zapĺňajú medzery v písomných prameňoch, z ktorých čerpá historické a jazykovedné štúdium.
Z porovnania jednotlivých druhov prameňov môžeme tiež dospieť k relatívnemu rozlíšenie dvoch základných vrstiev duchovného života a objektov, ktoré jeho účelom slúžili: kultu a mágie. Hranica medzi oboma nie je síce príliš ostrá a obe sféry sa často vzájomne prelínajú. Napriek tomu však kult patrí v podstate k vyššej vrstve náboženských predstáv, spojených s úctou k prírodným alebo kmeňovým božstvám, s obetnou, príp. chrámovú službou, ktorú vykonáva v záujme širšieho spoločenstva jeho vodca - knieža alebo kňaz ako zástupca spoločenskej zložky, ktorá sa vyvinula len u polabsko-pobaltských Slovanov. Naproti tomu magické praktiky sa vzťahujú vždy skôr k podhubiu každého náboženského systému, vzývajú nižšie, elementárne sily a bytosti, majú chrániť proti ich nepriaznivým vplyvom (apotropaické prvky) alebo ich naopak využívať v prospech jednotlivca, rodiny, obce, príp. ich pomocou škodiť iným (v tzv čiernej mágii). Táto nižšia sféra demonolatrie bola vždy doménou čarodejníkov a ich ženských náprotivkov (veštice a hádačky), ktorí sa udržali, na rozdiel od kultickej zložky, aj po zániku pohanstva často až do novoveku a poskytujú preto bohatý etnografický materiál pre porovnanie s archeologickými nálezmi.
Svätyne

Najvýraznejším dokladom kultu sú kultové miesta a chrámy, pomerne často uvádzané v písomných prameňoch, najmä v oblasti Polabsko-pobaltských a východných Slovanov. Archeologicky sa však podarilo identifikovať tieto správy len v dvoch prípadoch: v ruskej Peryni a v pobaltskom Woline . Peryň dokumentuje typické slovanské obetisko pod šírym nebom, s kultom Perunovho idolu, obklopeného kruhovou symbolickou priekopou, zatiaľ čo vo Woline ide o drevenú, zastrešenú budovu, vlastný chrám, aké sú historicky i archeologicky doložené len v oblasti severozápadných Slovanov.
Most pri Bratislave

Břeclav - Pohansko

Uherské Hradište

Ostatné objavy sú napospol historicky anonymné. Chrámom bol zrejme objekt na hradisku Feldberg. Jednoduchá obdĺžniková stavba s náznakom vstupného priestoru, oddelená od hradiska symbolickou priekopou; bezpečne ním však bola svätyňa, ktorú objavili na hradisku v Gross Raden v Meklenbursku, ktorá je dobre rekonštruovateľná vzhľadom k zachovalosti jej pozostatkov. Šlo o stavbu v rozlohe 7 X 11 m s dvojitými stenami a ochodzou s ľahkým zábradlím, datovanú do 9. stor.
Zbručská modla




Početnejšie sú otvorené kultové miesta a obetiská, ktoré sú však napospol historicky anonymné. Ich podoba je značne nejednotná, ide o sakrálne priestory vymedzené priekopou alebo iným symbolickým ohradením. Z nášho územia je známa svätyňa z Mostu pri Bratislave. Z Čiech sem patrí napr Stará Kouřim s kultovým miestom na brehu jazierka Libuše z 9. stor. a Burgenland u Mšena so štvorcovým obetiskom, ktoré vymedzovala priekopa a kolová ohrada z tej istej doby. Do 9. stor. je tiež datovaný objekt z Pohanska u Břeclavi, pozostávajúci z ôsmich guľových jamiek zoskupených do kruhu okolo deviatej uprostred a so stopami ohradenia; predstavuje zrejme hlavné božstvo, obklopené božstvami vedľajšími. Tento objekt priamo ilustruje ibn Fadlánovu správu o ruských kupujúcich na Volge, ktorí sa modlili k veľkému idolu, ktorý stál uprostred menších, postavených okolo neho v kruhu. Aj na jednom z hlavných veľkomoravských centier v Mikulčiciach bolo objavené kultové miesto obdĺžnikového pôdorysu 11,3m x 24 m, vymedzené žliabkom po palisádovej ohrade s náznakom vchodu na juhovýchodnej strane. V prázdnom vnútornom priestore boli zistené len dve ohniská a niekoľko plytkých kruhovitých jám, naznačujúcich zrejme prítomnosť posvätných stromov, aké boli uctievané podľa Helmolda v blízkosti vagerského Stargardu, tiež vnútri palisádovej ohrady. Kruhovité obetiská, vymedzené priekopou, palisádou alebo kameňmi, sú známe nielen z oblasti pobaltských Slovanov, južného Poľska alebo zo severoruskej Peryně, ale i z ďalších východoslovanských lokalít, napospol z 8. - 10. stor., z kraja smolenských krivičov, na Pslkovsku, v Bukovine, v kraji Radimiči, či v pripieťskom Polesí. Objavujú sa tu však, najmä v staršej dobe (6.-9. Stor.)

Modly (Idoly)

Zaujímavý je tiež objav na hradisku Bogit, v blízkosti náleziska známeho zbručského idolu. V západnej časti hradiska, ktoré slúžilo ako celok kultovým účelom, stálo obetisko obklopené kamenným kruhom s ôsmymi obetnými jamami; štvorhranná jama v jeho strede, vyložená kameňmi, naznačovala miesto, kde pôvodne stál zbručský idol, uctievaný na tomto mieste v 10.-13. stor. Objav posúva do popredia otázku interpretácie zbručskej stély, ktorá je predmetom diskusie viac ako storočie. Najpravdepodobnejší, aj keď nie vo všetkých detailoch, sa zdá byť kosmogonický výklad aspoň pokiaľ ide o tri pásy na stéle, ako symbolu troch svetov: nebo ako svet bohov, krajina - svet ľudí a podsvetie - svet bytostí nesúcich krajinu. Ide o predstavu, rozšírenú už od staroveku po celom eurázijskom kontinente, porov. napr bohov a gigantov v starom Grécku, so svetom ľudí vždy uprostred. Problematickým však zostáva výklad štyroch božských figúr. V žiadnom prípade nemôže ísť o Svantovita, ktorého kult sa obmedzoval na slovanské Pobaltie a ťažko zasahoval tak hlboko na juh, symbol rohu a štvoritosť postáv sama o sebe k tejto interpretácii nestačí. Pochybné je tiež stotožňovanie idolu s Rodom, založené na staroruskom preklade a komentármi besied sv. Gregora (Slovo sv. Grigorij Bogoslova) a niektorých ďalších traktátoch z 11.-12. stor. Váňa uvádza, že Rod patril zrejme len k lokálnym božstvám nižšej kategórie a nieje najmenších náznakov, že by hral tak všeobecnú úlohu, akú mu niektorí bádatelia prisudzujú; v Letopise vremennych rokov napr. nie je vôbec spomenutý.







Otázkou tiež je, či postava s krúžkom je ženská (Lada?) - Zdá sa totiž, že má fúzy - a či bojovníka so šabľou je možné spájať s Perúnom: tieto atribúty mohlo mať aj iné lokálne vojnové božstvo. Smerodajná je skutočnosť, že všetky štyri postavy sú spojené jediným klobúkom, čo naznačuje jediné božstvo v štyroch hypostázach: hospodárske - s rohom ako symbolom plodnosti a hojnosti, vojnové - s atribútmi šable a koňa, kozmické - krúžok ako symbol neba alebo slnka; štvrtá figúra bez atribútov by mohla predstavovať vlastnú, čisto duchovnú podobu božstva, v pozadí uvedených špecifikácií, ktorými sa prejavuje vo svojej pozemské pôsobnosti - je pozoruhodné, že spodné políčko pod ňou, kde u ostatných sú giganti, je prázdne. Takéto združovanie funkcie jednotlivých božstiev charakterizuje záverečnú fázu vývoja slovanského náboženstva a naznačuje pomerne neskorý pôvod zbručskej stély, čo archeologický výskum potvrdil.

Ostatné doposiaľ známe kamenné idoly pochádzajú napospol z východoslovanskej oblasti , ich slovanský pôvod však nie je úplne zaručený. Patrí k nim početné, bližšie nedatovateľné "baby", ktoré mohli zanechať aj kočovné turkotatarské kmene, alebo kmene baltické a fínske. V styčných oblastiach však presahoval kult etnické a často aj časové hranice, takže aj predslovanské idoly zostávali v úcte až do raného stredoveku.

Z veľkých drevených idolov, ktoré sú známe doteraz len z oblasti severozápadných Slovanov, je potrebné sa zmieniť predovšetkým o starom náleze z Altfriesacku, a to pre jeho datovania radiokarbonovým testom do skoro slovanského obdobia. Svedčí o pomerne vyspelom stupni náboženských predstáv už v tejto ranej dobe a vyvracia koncepciu niektorých bádateľov o pôvodnom prototeizme u Slovanov, ktorých polyteizmus so špecifikáciou božstiev sa mal vyvinúť až v 10. stor. Aj keď nemožno idol s istotou stotožniť so žiadnym z bohov, popisovaných v prameňoch, otvor pre osobitne nasadzovaný falus dosvedčuje špecifickú funkciu božstva plodnosti. V škandinávskej oblasti mu odpovedá Freyr, ktorého socha v chráme v Uppsale sa podľa Adama brémskeho vyznačovala veľkým falusom. Falický kult je doložený aj nálezmy falusov samých, napr v Leczyci, Opole, či Wolini.

Cenným archeologickým príspevkom k diskusii o slovanskom pohanstve je tiež nález dvojhlavého idolu na sídlisku z 11.-12. stor. na Fischerinsel u Neubrandenburg. Svedčí o kulte blíženeckého božstva, ktoré hralo významnú úlohu aj v iných indoeurópskych náboženských systémoch, napríklad u Indov, Iráncov, Chetitov, Grékov (Kastor a Polydeukés) i Rimanov (Castor a Pollux). Pre Slovanov nie je doložený v žiadnom zo starších prameňov. Existenciu Blížencov môžeme teda považovať u Slovanov za preukázanú, ich názov je však neistý. Ani ostatné nálezy drevených idolov (Braak, Behren - Lubchin, Jankowo) neumožňujú identifikáciu so známymi božstvami.



Figúrky

Veľmi početné sú drobné figúrky bôžikov, kovové, drevené i parohové. Objavujú sa už v nálezových komplexoch z včasného slovanského obdobia v podobe plechových figúrok fúzatých mužov v poklade z Martynovky zo 7. stor., alebo z doby slovanskej expanzie do egejskej oblasti v Thesalii. Neskoršie nálezy vo východoslovanskej oblasti pochádzajú z Novgorodu, Starej Riazane aj zo staroruských pohanských mohýl. Ojedinele sa objavujú aj na území južných Slovanov, napr. v rumunskej Garvän-Dinogetii alebo v bulharskej Preslav, častejšie sú však v prostredí polabskej-pobaltských a poľských Slovanov, napr Schwedt, Weggun, Merseberg, Wolin, Wiálioa, Opole. Bývajú niekedy stotožňované s historicky známymi božstvami, napr Novgorodské figúrky, ktoré majú analógie aj vo škandinávskom prostredí, s Perúnom, drevená figúrka falického tvaru so štyrmi tvári z Wolinu so Svantovitom a pod. Otázkou však je, či božstvá, ktoré boli predmetom organizovaného verejného kultu, mohli byť zobrazované aj pre potrebu súkromnej adorácie v príbytkoch, s ktorými nálezy drobných plastík nepochybne súvisia. Nasvedčovala by tomu správa Ebbonova o väčších i menších idoloch, ktoré sa chystal Otto Bamberski spáliť vo Woline, ktoré však boli ukradnuté a schované. Väčšinou išlo zrejme o sošky domácich bôžikov, ktorých existenciu dosvedčujú písomné pramene, a ktorých kult sa zachoval dlho až do neskoršej ľudovej kultúry. Týkajú sa ich asi aj písomné správy o uctievanie idolov u Kozmu, v Homiliári Opatovickom, atď. V niektorých oblastiach mohli aj tieto bytosti nižšieho poriadku nadobudnúť mnohohlavé podoby, ktoré symbolicky znásobovali ich moc ( Wolin, Wišlica, Preslav). Závesky, ako je preslavský alebo plechové figúrky, slúžiace ako ozdoby pásu (Martynovka), vykonávali skôr apotropaickou funkciu v kategórii amuletov.

Kultové predmety

Kultu slúžili aj ďalšie predmety a insígnie, o ktorých vypovedajú ako písomné svedectvá, tak i archeologické pramene. Správy západných kronikárov hovoria o posvätných zbraniach, výstroji, zástavách, ukladaných v chrámoch ako atribúty alebo insígnie príslušného božstva. Ich údaje ilustrujú aj niektoré archeologické objavy, aj keď nie vždy výslovne v kultických súvislostiach. Ide napríklad o známu rytinu jazdca s kopijou a zástavami na kameni hradby v Libušíne, ktorá má analógiu na hradbe v bulharskej Preslavi, datovaná tiež do 10. stor. V oboch prípadoch nesú zástavy znamenia a kresby slúžili zrejme ako apotropaicum, chrániace pevnosť a nedobytnosť hradby. Tiež nákončie žrde z kniežacieho hrobu z 9. stor. zo Starej Kouřimi dokladá nielen nosenie strapcov a poľných znamení do boja, ale je aj odznakom posvätnosti vladárske moci. Správy o posvätných zbraniach, ukladaných v chráme, dokladajú pravdepodobne nálezy dvoch kopijí a zvyšku dreveného štítu pri výskume chrámu v Gross Radene v Meklenbursku. Porovnaj k tomu údaje o posvätnej kopiji vo Woline, o pozlátenom štíte Gerovitovom vo Wolgaste, o Svantovitovom meči, uzde a sedle v Arkone. Úcta k posvätným zbraniam bola u Indoeurópanov všeobecná - porov. napr. Thorove kladivo, Ódinovu kopiju, Freyrův meč u Germánov - a Slovania nepredstavovali v tomto smere žiadnu výnimku.



Z prostredia východných i západných Slovanov sú uvádzané nálezy nožov s dvojitou volutou na mieste držadla, ktoré sa zrejme používali pri zabíjaní obetných zvierat; vyskytujú sa aj v Poľsku a na Slovensku. K rituálnym tancom a obradom, napríklad pri rusaliách, slúžili pravdepodobne drevené palice a kyjaky s vyrezávanými hlavicami v podobe ľudských alebo zvieracích hláv, známe napríklad z Novgorodu. Adorační scénu vyobrazuje črep včasno slovanskej nádoby, nájdený v Schulzendorfe v oblasti polabských Slovanov: zobrazuje vpichovou technikou schematicky ľudskú postavu, ktorá stojí v geste adorácie pred niečím, čo by bolo možné vyložiť ako kotol na voze, čln či ako oltár s idolom. Nádoba slúžila nepochybne kultovým účely. Modlitebné gesto, o ktorom máme len nepriame narážky, je archeologicky pomerne dobre doložené. Je to postoj Oranta, známy už z doby pohanskej antiky. Má ho napr reliéfna postava na plechovom kovaní zo Pskova, Gerovitov kameň z Wolgastu a oranti z Mikulčíc, vyrytých na pásových kovaniach: jeden z nich predstavuje síce kresťanského svätca-kňaza v ornáte, druhý má však nepochybne pohanský ráz a nezobrazuje knieža s insígniami, ako sa niekedy súdi, ale čarodejníka v kultovom geste s rohom hojnosti a šamanským zrkadlom; Tretí Orant symbolizuje iba modlitbu, či už pohanskú alebo kresťanskú. Pre výklad týchto rytín je rozhodujúce predovšetkým ich umiestnenie na rube kovania, naznačujúce, že účel bol vo všetkých prípadoch apotropaický a patrí teda do sféry mágie. To isté možno povedať aj o postave so zdvihnutými pažami, vyobrazenej vpichmy na pošve noža z bronzového plechu z neskoro slovanského pohrebiska v Schirmenitzi. Aj v tomto prípade predstavuje gesto prosbu o ochranu majiteľa noža. K rekvizitám kultu patrili aj kožené alebo drevené masky, nájdené napríklad v Novgorode a v sliezsku. Používali sa pri maškarných sprievodoch a hrách, najmä v rámci slávností zimného slnovratu, okrem toho však aj pri iných príležitostiach, napr. svadbách, pohreboch rusalských sviatkoch. Pôvodný zmysel masky bol apotropaický: zastrašiť démonov, pri zimnom slnovrate zapudiť duchov temnoty, v ostatných prípadoch zaháňať zlé moci, ohrozujúce svadobčanov alebo duše zomrelých.
Zvieratká z Mikulčíc

Pohrebný rítus

Špecificky archeologickým prínosom k poznaniu náboženských predstáv sú doklady pohrebného rítu a kultu mŕtvych. Pôvodným indoeurópskymi dedičstvom je rítus spaľovania mŕtvych, doložený už v starovekých kultúrach v oblasti severne od Karpát, z ktorých sa formovala slovanská kultúra a s ňou aj etnikum v 5.-6. stor. Spolu so slovanskou expanziou sa potom spaľovanie šírilo v rámci včasno slovanskej kultúry pražského, korčakského a príbuzných typov na Balkán, do strednej a východnej Európy ako jeden z ich príznačných rysov. Podľa nepriamych analógií z iných indo-európskych kultúr a sčasti aj podľa svedectva ibn Fadlána, ktorý bol svedkom pohrebu ruského kniežaťa v 10. stor., sa spaľovanie mŕtvych spájalo s názorom o vyššej hodnote posmrtného bytia, pre ktoré bolo mŕtve fyzické telo prekážkou, pripútavajúcou k zemi a ktorú bolo preto treba zničiť ohňom. Tento názor nemusí nutne súvisieť s vierou v najvyššie božstvo v zmysle monoteizmu, ako súdia niektorí autori, pretože sprevádza aj systémy polyteistické; u Slovanov možno podľa svedectva Prokopiovho zo 6. stor. súdiť najskôr na henoteismus, s vládou najvyššieho boha nad ostatnými. Pohrebný rítus vyjadruje iba predstavy o posmrtnom živote a nič viac, takže prechod na pochovávanie nespálených tiel môžeme chápať ako prejav relatívne väčšieho prilnutia k hodnotám pozemského života. U Slovanov k nemu dochádza najskôr pod vplyvom intenzívnejšej symbiózy s nomádskymi kmeňmi, ako dosvedčuje aj odtiaľ prevzatá vampiristická predstava o "živej mŕtvole", tiež hojne doložená archeologicky.

Galuška: Slované, doteky předkú

Urna s ľudskými pozostatkami - žiarový rítus

Vzťah k zosnulému a jeho posmrtnému bytiu sa prejavuje tiež v milodaroch, ukladaných do hrobu. Kým pri spaľovacom ríte išlo väčšinou o drobné predmety z osobného majetku mŕtveho (spony, pracky, nožíky, ocieľky a podobne), pri tzv. kostrovom pochovávaní v 8.-10. stor. boli hroby, v súlade so sociálnou diferenciáciou, často bohato vybavené šperkami, zbraňami, nástrojmi a nádobami s pokrmom a nápojmi. Aj táto skutočnosť svedčí o materiálnejšom poňatí posmrtného života a jeho hmotných potrieb, spolu so základnou zmenou rítu. O tom napokon hovoria aj etnografické pramene, podľa ktorých mŕtvy, zjavuje sa ako tieňová postava, môže hovoriť, pohybovať sa, zanechávať po sebe stopy rúk a nôh, jesť, piť, ba dokonca mať aj pohlavný styk.

Talizmany

Pomerne početné sú nálezy drobných predmetov, ktoré svojím tvarom alebo výzdobou sa vymykajú čisto praktickým účely a patria do sféry mágie a jej praktík. Už vo včasno-slovanskej kultúre sa objavujú hlinené predmety kotúčovitého alebo bochníkovitého tvaru, ktoré hrali nepochybne určitú rolu v mágii kreatívneho typu pri ktorej vyobrazenie predmetu , v tomto prípade zrejme chleba, malo zabezpečiť jeho nadbytok. Dva zlomky z Libušína z Čiech nesú po oboch stranách vypichovaný motív kríža v kruhu, jeden z radu symbolov slnka ako ukazovateľa priestoru i mierky času (štyri svetové strany a štyri ročné obdobia); menší má náznak dvojitého kríža, tzv "čierny kríž", ktorý plnil apotropaickú funkciu aj neskoršie ľudovej kultúre. Kreatívne praktiky ľudovej mágie ilustrujú názorne aj neumelo formované figúrky zvierat, ľudí, sediel zo staršej fázy veľkomoravského centra v Mikulčiciach, vykladané obvykle ako votívne obety (k tomu však chýba príslušné obetisko). Do rovnakej kategórie zrejme zapadá väčšina nálezov zvieracích figúrok, ak niektoré z nich neslúžili ako detské hračky. Kôň bol sakrálnym zvieraťom, zasväteným bohom, napr. Svantovitovi, Svarožičovi a Triglavovi, a plnil preto nepochybne magickú, apotropaickú funkciu, v plastickom aj kresebnom prevedení na rôznych predmetoch: šperkoch, hrebeňoch, ocieľkách, nádobách, príveskoch, amuletoch a pod.

Treba zdôrazniť, že včasno-stredoveké umenie a remeslo, ktoré uchovávalo starú pohanskú symboliku aj po prijatí kresťanstva, často až do neskorej ľudovej kultúry, neplnilo iba funkciu dekoratívnu, ale aj magickú, s určitým vnútorným zmyslom pre toho, kto ich užíval, či už v zmysle apotropaickom, na ochranu pred nepriaznivými silami prírody a osudu alebo pre zabezpečenie zdaru vo výrobnej činnosti, obchode, boji a v osobných záležitostiach. Preto považujeme okrem koňa ako samostatné figúry alebo na rôznych predmetoch aj iné zvieracie motívy: ryby, vtáky, baránkov, capy, hady, jelene, draci, grifovia, príp. i bájne bytosti ako rusalky a sirény alebo motívy stromu života, rohu hojnosti, ideogramy slnko apod. Zvlášť často sa s nimi stretávame na ruských náramkoch, a príveskoch, ktoré mali aj apotropaickú funkciu talizmanov. Na krku viseli lyžičky ako symbol sýtosti a blahobytu, kľúče ako symbol bezpečia a bohatstva, sekery ako atribút Perúna, hrebene zabezpečujúce ochranu pred chorobou, lunice spojené s kultom mesiaca, zvieracie zuby, pazúry a čeľuste, rolničky a mušle kauri, napospol ako ochrana pred škodlivými silami. Mnohé z týchto motívov vidíme na šperkoch a ozdobách v najrôznejšom prevedení aj z iných slovanských kultúrnych oblastí: slovansko-avarské, belobradské, karantánske, bulharské, veľkomoravské, české, poľské i polabsko-pobaltské.

K magickým účelom slúžili tiež hlinené vajíčka s farebnou polevou, zhotovované už v 10. stor. hlavne v Kyjevskej Rusi, rozšírená však aj na iných miestach, napríklad v sliezskom Opole, v Pomoransku Wolin, v Gdansku a iné. Symbolizovali silu plodnosti a možno predpokladať, že boli používané najmä pri svadobných obradoch.

Symboly
Pohanská symbolika v ľudovom rezbárstve pretrvala až do 20. storočia

Osobitnú skupinu magických motívov predstavujú ideogramy, grafické symboly: kruh. kríž, svastika, svarga, trikvetrum, bicykel, rozeta, lunice, pentagram, hexagram, ruka a ich varianty. Objavujú sa na nádobách, šperkoch, zbraniach, nástrojoch, kameňoch a iných predmetoch s úplne zrejmou magickou funkciou, ochrannou a tvorivou. Sú rozšírené po všetkých kontinentoch, v niektorých prípadoch už od paleolitu, bez kultúrnych, etnických a časových hraníc, ako akési prastaré svetové písmo, ktorému sa v jeho mnohovýznamnosti rozumelo bez slov. Vyjadrovali zážitky prírodných síl a zároveň predstavu, že tieto sily pôsobia aj cez svoj symbol, ktorý bol ich koncentrácií: ideogram umiestnený na dne nádoby chránil pokrm a rozmnožoval ho, na meči alebo sekere dával bojovníkom väčšiu silu, na praslenoch pevnú niť, na záveskoch, prsteňoch alebo náramku chránil majiteľku pred zlými silami atď.



Preto tiež prežívali tieto ideogramy aj v kresťanskej kultúre, ktorá im často dávala len iný zmysel, napr krížu, a stretávame sa s nimi aj v ľudovej kultúre, často až dodnes, na krojoch, výšivkách, krasliciach, šperkoch, nábytku, truhlách, lampách, saniach, vozoch, trámoch, oknách a dverách príbytkov, v hrnčiarskych a kamenárskych značkách apod.

Orgoň

Článok bol iba s minimálnymi úpravami prevzatý zo zdroja: Zdeněk Váňa: Archeologické doklady kultu a magie u Slovanú, Slovenská archeológia, XXXVI-2, 1988
Obrázky Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 3 (Zrod národa), vydavateľstvo Rak, 2004
Obrázok "Svarga" v úvode článku špeciálne pre našu stránku poskytlo tetovacie štúdio   (kontakt tattoo@centrum.sk), ktorému touto cestou ďakujem
Obrázok rekonštrukcie svätyne Most pri Bratislave pochádza z výstavy  SNM
http://www.stfond.ru/news.htm?id=6893


1 komentár:

  1. http://bogowie.za.pl/ tu je nejaká PL stránka s bohmi je tam aj ta maska s Opola

    OdpovedaťOdstrániť