.

piatok, 30. decembra 2011

Upíri na Veľkej Morave

V posledných rokoch bolo v Modrej pri Velehrade (aglomerácia Uherského Hradište) preskúmaných viac kostrových hrobov. Dva z nich sa však bežnému pohrebnému rítu vymykajú. O dvoch najnovších nálezoch upírov píšu moravskí archeológovia v informačnom letáku „Raně středověké hroby vampírú z Modré u Velehradu“, ktorý si dovolím odcitovať:

Hrob 1 / 2002

Hrob bol objavený v priebehu záchranného archeologického výskumu, na ploche budúceho archeologického skanzenu. Pozostatky mali podobu neúplnej kostry v natiahnutej polohe naznak orientovanej v smere SZ-JV, z ktorej sa v pôvodnom uložení nachádzali dlhé kosti dolných končatín, lebka spočívajúca na pravej skráni, väčšia časť ľavej panvy, rebrá ľavá polovica trupu, ľavá lopatka a ľavá kosť ramenná . Rôzne dislokované boli stavce, ktoré čiastočne ležali za lebkou, sčasti na ľavej strane hrudníka, niektoré sa našli dokonca v zásype nad kostrou. Celá horná časť pravej panvovej kosti, teda lopata bedrovej kosti, bola pevne zovretá medzi dolnou a hornou čeľusťou pochovaného! Kosti chodidiel a dlaní sa nedochovali, nájdené tiež neboli pravá lopatková kosť a pravá kosť kľúčna. Podľa určenia antropologičky Marty Dočkalovej z Moravského zemského múzea patrili kostrové pozostatky z hrobu asi 6 rokov starému dieťaťu (vekový stupeň Infans I-II). Hrob bol bez nálezov. V hrobe pochovaný jedinec - malé dieťa - bol uložený do prostej nehlbokej jamy bez akejkoľvek hrobovej výbavy, bez zachovaných súčastí odevu. Je však tiež zrejmé, že hrob, či skôr v ňom ležiace telesné pozostatky dieťaťa, boli dodatočne vystavené druhotnému zásahu. Na mieste je otázka, kto onen druhotný zásah spôsobil.
Domnievame sa zároveň, že sa k tomu odhodlal až s určitým časovým odstupom od doby, v ktorej sa uskutočnil pohrebný akt. Len tak bolo možné vyhnúť sa istej "Morbidite", ktorá by dislokáciu kostí, najmä vybranie a následné vsunutie lopaty bedrovej kosti medzi zuby nutne sprevádzala, ak by telesná schránka pochovaného dieťaťa ešte dobre držala "pri sebe".

Hrob 1 / 2010

Hrob bol objavený v apríli 2010 vo výkope určenom pre uloženie kábla nízkeho napätia. Pod úrovňou terénu najprv objavili výrazný zhluk rozmerných pieskovcových kameňov nepravidelného tvaru. Po čiastočnom rozobratí zhluku kameňov sa ukázalo, že z väčšej časti prekrývajú hrobovú jamu. V natiahnutej polohe v nej spočívala neúplná, zle zachovalá kostra nedospelého jedinca. V relatívne dobrom stave sa zachovali len dlhé kosti dolných končatín a lebka. Čelná kosť lebky pochovaného jedinca bola prerazená rozmerným hranatým kameňom, ktorý v nej bol obsiahnutý ešte v dobe odkrývania hrobu. Podľa antropologičky Jany Langovej z Múzea juhovýchodnej Moravy v Zlíne patril skelet v hrobe dieťaťu, ktoré zomrelo vo veku 8-9 (vekový stupeň Infans II). Zranenia na lebke, ktoré spôsobil úder veľkým kameňom, zodpovedá postmortálnemu zásahu. Inak na kostiach neboli zistené žiadne ďalšie stopy násilných zásahov, zranenia alebo patologických prejavov či zmien. Pod lebkou bola objavená typická Veľkomoravská bronzová náušnica, pôvodne azda s jedným košíčkom. Hrob bol pravdepodobne od samého začiatku plánovaný s tým účelom, že v ňom bude uložený "nebezpečný" jedinec.

Údaje o veku hrobov

Oba hroby môžeme datovať najskôr do obdobia raného stredoveku, teda do doby Veľkej Moravy alebo aj v období tesne nasledujúcom, tzn. v 9. a prvej polovici 10. storočia. Dodajme, že datovaniu hrobov do 9. až polovice 10. storočia neodporuje ani orientácia hrobových jám, resp. poloha zomrelých, ktoré s miernymi odchýlkami predstavuje smer ZV a taktiež nález typickej bronzovej náušnice.

Interpretácia

Ako sme už naznačili, hroby 1 / 2002 a 1 / 2010 svojím charakterom nijako nezapadajú do rámca bežného pochovávania v období raného stredoveku. Hlavne je tomu tak preto, že kostrové pozostatky oboch malých detí v nich pochovaných nesú jasné stopy po násilných zásahoch zo strany pozostalých. Na podklade popísaných zásahov môžeme deti pochované v oboch hroboch považovať za "Vampírov", či "upírov". Z pohľadu ranostredovekého človeka a vlastne aj z pohľadu človeka súčasného išlo o zástupcu najnebezpečnejšej formy Revenanta, teda pochovaného jedinca s možnosťou vracať sa do sveta živých, ktorému sa pripisovala schopnosť v noci vstať a ísť sať krv ako ľuďom, tak i zvieratám, ďalej spôsobovať rôzne epidémie a mnohé iné pohromy.

Záver

Hroby 1 / 2002 a 1 / 2010 z Modré u Velehradu výrazne dopĺňajú naše poznatky o pohrebnom ríte starých Slovanov v období raného stredoveku. Obaja boli zrejme pochovaní v období záverečnej existencie veľkomoravského štátu alebo v čase tesne nasledujúcej, teda medzi sklonkom 9. a polovicou 10. storočia. Je nepochybné, že viera vo Vampírov, či upírov je stará ako ľudstvo samo. Išlo pritom o vieru medzi ľuďmi po veky hlboko zakorenenú, keď praktiky s ňou spojené, majúce niekedy veľmi drsný až morbídny charakter, neobmedzila, tým skôr nezastavila, ani katolícka cirkev. V niektorých častiach sveta sú tieto praktiky uplatňované dodnes.

Text:
doc.PhDr. Luděk Galuška, CSc.
Mgr. Miroslav Vaškových, Ph.D.

K téme tiež pridávam jedného slovenského upíra z hradiska Skalka nad Váhom:

Upír vo svätyni na hradisku

Všetky okolnosti okolo predmetného kostolíka, nájdeného na hradisku sú tak trochu záhadou. Bol teda kamenný, alebo drevený? Pochádza z čias Veľkej Moravy, alebo bol postavený až v čase rozvoja sakrálnej architektúry v Uhorskom kráľovstve? Jednalo sa vôbec o kresťanskú stavbu, alebo tu pôvodne stál pohanský chrám, ktorý zostal v povedomí pospolitého ľudu ako na začiatku spomenutý „Venušin chrám“? Prečo na hradisku, ktoré nesie viaceré znaky skôr útočiskového charakteru niekto staval kostol, keď niekoľko kilometrov od Skalky sa nachádzalo centrálne hradisko na mieste dnešného Trenčianskeho hradu? Jednou z najväčších záhad však zostáva hrob upíra, nachádzajúci sa vo vnútri svätyne.

Prípad jedinca z hrobu umiestneného v interiéri sakrálneho objektu na hradisku v Skalke nad Váhom by mohol na prvý pohľad pripomínať aplikáciu zásady zakotvenú v „Legis Salicae", podľa ktorej sa mal nad hrobom významného jedinca vybudovať sakrálny objekt. Avšak nebožtík z interiéru svätyne na hradisku Skalka sotva mohol pochádzať zo súvekej kategórie významnejších jedincov preto, že boli na ňom vykonané protivampirické praktiky vrátane dodatočného odstránenia hlavy a zaťaženia hornej časti trupu jedenástimi kameňmi. Ako bolo spomenuté, kostre chýbala lebka s piatimi krčnými stavcami, ktoré boli z hrobu dodatočne odstránené. Prejavy tohto druhu sú v našom prostredí označované ako posteriórne protivampírické praktiky a vykonávali sa najmä na nekostolných pohrebiskách s viacerými doznievajúcimi prejavmi pohanského rítu. Z prostredia Veľkej Moravy poznáme viacero prípadov tzv. vampírskych hrobov, kedy boli jedinci z rituálnych dôvodov po smrti, resp. po pochovaní dodatočne zohavení, najmä odstránením niektorej končatiny, hlavy, alebo zaťažení veľkými balvanmi. Účelom týchto praktík mohla byť napr. snaha zaistiť, aby nebožtík nemohol vstať z hrobu a páchať zlo na živých.

Orgoň

MILAN HANULIAK: SKALKA NAD VÁHOM A JEJ VYZNÁM V DEJINÁCH OSÍDLENIA TRENČIANSKEHO MIKROREGIÓNU, SLOVENSKÁ ARCHEOLÓGIA XLVI-2,1998, 309-331

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára