Mikulčice (Kopčany)

Zväčšiť mapu

Valy v Mikulčiciach, resp. medzi Mikulčicami a Kopčanmi sú jedným z najvýznamnejších opevnených hradištných sídiel so znakmi mestského usporiadanie,  s dokladmi osídlenia predvelkomoravského a veľkomoravského horizontu s množstvom kostolov (cca 12) a artefaktov svedčiacich o prítomnosti veľkomoravské nobility. Existujú domnienky, že sa mohlo jednať o kmeňové centrum s vyššími mocenskými ašpiráciami, možno aj sídlo prvých Mojmírovcov. Toto hradné mesto sa po rozpade starej Moravy ďalej nerozvíjalo, pamiatky ostali zakonzervované pod nánosmi záplav rieky Moravy, neboli poškodené ďalšou výstavbou či ľudskou činnosťou a tak bolo možné vytvoriť ucelenejší pohľad zo života našich predkov. Názov tohto mesta nepoznáme, ale v 9. storočí neležalo na dnešnej strane rieky Moravy, ale Morava ho obtekala, tzn. stálo na akomsi ostrove na rieke Morava a jej vedľajších vetvách. Niektorí historici uvádzajú, že hlavné koryto rieky viedlo západne od hradiska, a teda, že ležalo skôr na území dnešného Slovenska. Medzi hlavným korytom Moravy a hradiskom sa nachádzali bariny a ramená rieky Moravy a tak dokonale chránili hradné mesto pred nepriateľom od západu. Rieka Morava vraj zmenila svoj smer potom, čo pod Hodonínom postavili veľkú hrádzu, ktorá odrazila koryto rieky smerom na východ k Holíču.

Prof. Havlík sa domnieval, že pôvodný názov mesta, resp. hradiska bol grad Morava, niekoľko bádateľov sa však prikláňa k názvu grad Slavníč či Slivnica. Keďže dnešné Kopčany sú od hradiska približne rovnako vzdialené ako Mikulčice, myslým, že vôbec nie je nesprávne používať termín Mikulčicko-Kopčianske hradisko, alebo aglomerácia. Nakoniec najlepšie to dokumentuje skutočnosť, že kostolík Sv. Margity Antiochijskej, ktorý sa nachádza na Slovenskej strane v Kopčanoch bol pôvodne jednoznačne súčasťou hradištnej aglomerácie.

Územie bolo osídlené už v 7. storočí a v 9. storočí bolo hradisko opevnené valmi. V strede areálu bola akropola ktorej veľkosť určujú pozostatky valov a kniežací palác. Boli tu nájdené pozostatky dielní, budov, kniežacieho paláca, trojlodná baziliky a ďalších 11 kostolov. K tomu viac ako 2500 hrobov. Archeologické náleziská sa rozkladá na ploche 10 ha.

Aglomerácie ako už bolo naznačené leží v údolnej nive rieky Moravy v krajine lužných lesov. Jej jadro tvorí už spomenutá hlavná akropola s dvoma veľkými priľahlými predhradiami, z ktorých jedno má zreteľný charakter stáleho vojenského tábora a druhé sa javí skôr ako valom chránené sídlisko. Trochu vyvýšená akropola veľkomoravského hradu i s vojenským predhradím bola chránená takmer rovnakou hradbou škrupinovej konštrukcie s čelnou kamennou plentou a vodnými priekopami tvorenými sústavou ramien rieky Moravy.

Stavby

Medzi stavbami zvlášť zaujme trojloďová bazilika s pozdĺžnou, polkruhovito uzatvorenou apsidou, dvoma nartexmi rozdelenými priečkou, baptistériom a okolitým pohrebiskom (kostol č 3), ktorá predstavuje doteraz najväčšiu známu Veľkomoravskú sakrálnu stavbu o dĺžke 34 m a šírke 9 m. V piatich hrobkách v chrámovej lodi, bohužiaľ už vylúpených, boli pravdepodobne pochovaní príslušníci najvyššej veľkomoravskej duchovnej či svetskej nobility. Objavil sa aj názor, že v hrobe č 580 v hlavnej lodi baziliky bol pochovaný arcibiskup Metod. Táto domnienka, ako aj myšlienka o katedrálnom chráme, sa opiera o tzv. život sv. Cyrila a Metoda, ktorý hovorí, že Metod "leží potom vo veľkom chráme moravskom po ľavej strane v stene za oltárom svätej Bohorodičky". Takýto pohreb by tu bol možný, pretože základ apsidy je takmer 1 m široký. Nič však nebolo nájdené. Ak tu bol hrob priamo v stene alebo v hrobke, potom bol nepochybne zničený pri dobývaní kameňa. Avšak skutočnosť, že Metod mal katedrálny chrám, je dostatočným dôkazom o tom, že cirkevné situácia na Morave bola už dobre stabilizovaná.

Okolo kostola bolo objavených 350 hrobov, ktorých nálezy dovoľujú predpokladať, že tento kostol bol postavený čoskoro po príchode byzantskej misie. Dokladom toho môže byť aj nález "Cháronovej mince" - zlatého solidu byzantského cisára Michala III. z rokov 856 - 866 z hrobu veľmoža, situovaného blízko južnej základové múry baziliky. Tiež umiestnenie baziliky, tzn. na kniežacom hrade, teda nie zvonka, ale vnútri správneho strediska, svedčí o funkcii ako kostole biskupskom v čase pôsobenia byzantskej misie. Taktiež architektonický typ moravských kostolov s polkruhovými apsidami vychádza z ranokresťanskej cirkevnej architektúry, ktorá bola na Moravu donesená z Byzancie.

Pozostatky paláca

Kresťanstvo v centrálnej oblasti Veľkej Moravy nedokazujú len základy cirkevných stavieb, hoci nahromadenie dvanástich cirkevných stavieb na pomerne malej ploche ukazuje na úzke väzby organizácie cirkevnej a politickej, ale sú to aj početnejšie výrobky domácich umelecko - remeselných dielní a tiež niektoré importované predmety, súvisiace s kresťanskou symbolikou. Zatiaľ v najväčšom počte sú nálezy tohto druhu, pochádzajúcich napospol z hrobov, zastúpené v Mikulčiciach. Je medzi nimi strieborný krížik, rytina kňaza, strieborný gombík s rybami, a iné.

Možný vzhľad paláca

Ďalším významným nálezom je rotunda s dvoma apsidami (kostol č 6), objavená roku 1960, ktorá nemá zatiaľ v centrálnej oblasti Veľkej Moravy obdoby. Je takmer 15 m dlhá a 7,30 m široká. Podľa predmetov nájdených v jednom zo 190 hrobov, ktoré k nej patrili, je možné túto stavbu datovať do prvej tretiny 9. storočia. Rotunda bola vyzdobená freskami, ktorých fragmenty boli nájdené v troskách kostola. Niektoré úlomky nasvedčujú tomu, že na freskách boli spodobenie ľudskej postavy. V blízkosti baziliky  boli nájdené kovové predmety a najmä železné ostrohy, ktoré dokazujú, že vedľa remeselníkov, žili v Mikulčiciach aj jazdci, ktorí boli súčasťou kniežacej družiny.

Vstup do hradiska bol riešený pomocou mostov

Na  najvyššom mieste hradiska boli na povrchu zistené úlomky malty a omietok. Boli objavené pozostatky základov obdĺžnikové budovy, dlhej 26m a širokej takmer 10m. Originály základového muriva sa zachovali najmä v priečke, ktorá stavbu rozdelila na východnú (menšiu) a na západnú (väčšiu) časť. Západný priestor budovy úplne zničili obyvatelia sídliska v 10. a 11. storočí, ktorí si budovali svoje domy priamo na rozvalinách stavby. (Tu jasne vidieť, aký osud postihol tie lokality, kde ľudia bývali a stavali nepretržite až do súčasnosti – napr. Nitra). Vnútri západnej časti boli objavené zvyšky liatej maltovej podlahy a guľatina z kamennými obkladmi. Pôvodne tu boli drevené stĺpy, ktoré niesli plochý drevený strop. Tu boli nájdené pozostatky kamenného krbu. Stavba bola datovaná do 9. storočia. V prvej polovici 10. storočia zaniká spolu s kostolmi. Poloha tejto stavby na najvyššom mieste hradiska, jej tvar a zvyšky kamenného krbu vedú k domnienke, že by mohlo ísť o pozostatky kniežacieho paláca. Túto teóriu potvrdzuje to, že budovatelia mikulčického kniežacieho hradu a veľmožských sídel využili nielen spleť riečnych ramien, ale aj jednotlivé sídelné komplexy silno opevnili drevenými palisádami a múrmi. Dokladom pôsobenia vyššej vrstvy je aj väčšie množstvo nálezov ostrôh - a to aj pozlátených a železných, vykladaných striebrom a meďou. Rovnako tak ako aj nález väčšieho počtu mečov. Pre svetský charakter stavby svedčia zvyšky kamenného krbu, ktoré by sme v kostole ťažko hľadali. Zvyšky liatych maltových podláh tiež svedčia o nadpriemernosti obydlia.

Nálezy

Spomenuté pohrebisko, ktoré bolo objavené v blízkosti baziliky vyniká množstvom bohatých hrobov s mečmi, zlatými a striebornými šperkami, honosnými súpravami opaskových kovaní, strieborných a liatych bronzových nákončí, zlatých gombíkov. Tieto i rad ďalších nálezov predstavujú majstrovská diela miestneho umeleckého remesla. K cenným nálezom ďalej patria najmä strieborný závesný krížik s postavou Krista a zlatý solidus byzantského cisára Michala III. Určitým dokladom vzdelanosti sú tiež nálezy železných písacích nástrojov - stilo. Stopy kovolejárskych  a šperkových dielní na hrade sú časovo radené do obdobia pred polovicou 9. stor. Vo vrcholnom období miznú a prevláda spracovanie železa, dreva, hrnčiarstvo a textilníctva. K aglomerácii prináleží tiež početné zázemie, ku ktorému patrili aj spomenuté dnešné Kopčany s kostolom Kostol sv. Margity Antiochijskej. Datovanie kostola skôr unikajúceho pozornosti umožnili nálezy troch veľkomoravských hrobov s pozlátenými gombíky a striebornými bubienkovými náušnicami. Z ďalších zaujímavých nálezov aglomerácie je možné menovať zvyšky mosta, dlabané člny - monoxyly, koše na chytanie rýb, harpúnu, železné háčiky na chytanie rýb, drevené vedro, vedro s ozdobným kovaním, železné, drevom vykladané vedrá, tri rôzne typy vojnových sekier, drevené lyžice a naberačky, povraz, železná zubadlá, ovčiarske nožnice, železnú kosu, železnú ocieľku, železné hrivny, olovenú hrivnu, hroty šípov, železné kľúče a kovania zámku, kostené korčule, šidlá, ihelníčky z parohoviny, vetvové lôžka z pálenej hliny, kostenú píšťalku. Osobitnú pozornosť vzbudil malý strieborný pozlátený relikviár v tvare miniatúrnej bohoslužobné knihy. Zaujímavosťou sú výdatné stopy konzumácia potravín všetkého druhu.

Množstvo nálezov z Mikulčického hradiska nájdete tu: Bohatstvo Slovenov

Pozornosť treba venovať aj  zásadnej rekonštrukcii (nie samotná bežná údržba) staršej kamennej hradby bez známok nejakej náhlej katastrofy (požiaru, dobytie a pod.) na mikulčických valoch niekedy v polovici 9. stor. Prebudovaná hradba mala lícnu kamennú stenu výrazne menej mohutnú. Vyzerá to, akoby tu došlo k úpadku politického významu pôvodného hradiska a až po novom usporiadaní verejných pomerov sa noví predstavitelia moci postarali o obnovu schátraného areáli, ale už nie v pôvodnom význame a s predchádzajúcimi mocenskými ašpiráciami. Úvaha prof. Poulíka o ústredí štátu v Mikulčiciach sa tak pre vrcholné veľkomoravské obdobie nejaví ako reálna, ale mohla teoreticky platiť pre prvú polovicu 9. stor.

V pozadí mikulčický val

Kopčany - Slovenská časť Mikulčíc

Kopčany sa v období veľkomoravskom podieľali na rušnom živote veľkomoravského centra na Valoch, ktorého jadro bolo vzdialené do 1,5 km od roľnícko – pastierskych osád nachádzajúcich sa v dnešnom chotári obce. Tak mohutné veľkomoravské centrum ako boli Valy by bolo nepredstaviteľné bez závislého roľníckeho obyvateľstva, ktorého osady obklopovali Valy na rozlohe asi štyridsať štvorcových kilometrov. Na ceste od komplexu hradného centra – Valov, smerom k Holíču sa nachádzal celý rad drobných poľnohospodárskych i remeselníckych osád s pohrebiskami umiestnenými na pieskových pahorkoch. Z hľadiska súčasného archeologického výskumu vyplýva, že Valy boli bližšie ku Kopčanom ako k dnešným Mikulčiciam, že jediná „otvorená brána“ viedla z hradiska na východ, t.j. Valy boli prístupnejšie z Kopčian a to viacerými cestami, a teda mohli dostať prediktát kopčiansko-mikulčické, ak nie kopčianske Valy (Štefan Janšák). „Hlavné rameno rieky Moravy tieklo od veľkomoravského opevneného mesta tri aj štvrť kilomentra na západ, pod piesčitou terasou, na ktorej sú rozložené dnešné obce Lužice, Mikulčice a Moravská Nová Ves. Z toho vyplýva, že mesto na Valoch ležalo na jej ľavom brehu... opevnené mesto na Valoch gravitovalo zemepisne i hospodársky k dnešnému územiu Slovenska... podrobným výskumom sa ukázalo, že na čiare Valy – dnešná obec Mikulčice niet ani jednej osady z obdobia veľkomoravského, čiže v tých časoch bol tam tri a pol kilometra široký močiar“ (Š. Janšák – Brány do dávnoveku).

Veľkomoravský kostolík v Kopčanoch patril k aglomerácii mikulčického  hradiska

Aj po zániku mikulčického hradiska pokračoval život v dvoch doteraz známych osadách v blízkosti kostolía sv. Margity Antiochijskej až do do 13. storočia, kedy sa tento priestor stáva pravdepodobne posledným obývaným miestom niekdajšej mikulčickej aglomerácie, ak neberieme do úvahy pozostatky stredovekého osídlenia okolo bývalého kostola IX na podhradí hradiska Valy. Doterajší výskum historickej topografie naznačuje, že poslední obyvatelia osady z okolia Kostola sv. Margity Antiochijskej odišli, pravdepodobne do dnešných Kopčian, v 16.-17. storočí. Kostol asi naďalej slúžil pre priľahlé územie až do 18. storočia, kedy postavili nový kostol priamo v obci.

Orgoň

zdroj: www.cea.livinghistory.cz

http://staramorava.euweb.cz/

http://www.kopcany.sk/showpage.php?name=history1
foto: Orgoň, Linda Hronikova