Stredoeurópske a slovenské mohylové oblasti západných Slovanov

Typickým slovanským spôsobom pochovávania  mŕtvych sú zemné násypy väčšinou oválneho tvaru zvané mohyly. Svojou neopakovateľnou, mystickou atmosférou lákajú aj po 1000 rokoch. Chybou niektorých horlivcov však je, že sa ich snažia rozkopávať s vidinou získania pokladov z mohyly, čo je  - ako je zrejmé aj z tohto článku - mylná predstava. Michal Lutovský o rozkopávaní a vykrádaní mohýl napr. uvádza: “v případe slovanských mohyl jde o činnost zcela nesmyslnou. Dnešní zlatokopové rozkopávají jen chudá venkovská pohřebiště kvůli několika střepům a zkorodovaným beztvarým úlomkům železa“

Pohrebné zvyklosti Slovanov 

Rítus spaľovania mŕtvych sa považuje za indoeurópske dedičstvo Slovanov. So zmenou rítu – pochovávaním nespálených mŕtvych do zeme sa začíname postupne stretávať od 8. stor. pod vplyvom prostredia, s ktorým prichádzali Slovania do styku. K zmene dochádzalo už pred prijatím kresťanstva, ktoré tento proces len urýchlilo. 

Roztanči les i ten nejvyšší strom

Přes oheň skoč, já sílu ti dám 

Obětní kámen nám napoví 

Kam jít dál 

Víla i kněz tam v mohylách spí 

Napij se z pramene ať znáš cestu svou 

Obětní kámen nám napoví 

Kam jít dál

So smrťou člena rodu bolo v slovanskom období spojené množstvo zvykov a rituálov. Medzi typické prvky pohrebného obradu patrí predovšetkým zvyk nevynášať mŕtveho z domu dverami alebo bránou v ohrade, ale oknom, otvorom v stene, dierou pod prahom alebo otvorom v ohrade dvorca. Zmyslom bolo zmiasť dušu zomrelého, aby nemohla nájsť cestu späť a neškodila pozostalým ako upír alebo iný ľudský démon. Ešte Pavol Dobšinský v 19. storočí zaznamenal v rozprávke o Krásnej Ibronke túto zvyklosť: „Hľaďteže, moji milí susedia, keď ja umriem, neprenášajte vy moju truhlu ponad prah cez dvere, ani nedajte udrieť truhlou tri razy o prah, ale dajte popod prah jamu vykopať a tou dierou vytiahnite moju truhlu von z domu. A zapriahnite do kočíka toho koníčka, čo ešte v staji máme a pochovajte ma tam, kde ten koník so mnou zastane!“ Všeobecne rozšírenou súčasťou pohrebného rituálu boli chváloreči, chválospevy a obradný plač, spojený s driapaním tváre rukami, revom alebo strihaním vlasov aj sebezraňováním. Ich zmyslom bola zrejme obeť duši zomrelého v podobe krvi a vlasov.

Osamelá mohyla vo Visolajoch. Aj ona padla za obeť vykrádačom ...

 V mnohých krajoch sa zachoval staroveký zvyk najímať k obradnému náreku nad mŕtvym plačky. Ich kvílenie a pohrebné piesne, ktoré mali uspokojiť dušu mŕtveho a zaplašit zlých duchov, boli úplne nevyhnutnou súčasťou pohrebného sprievodu. K pohrebnému obradu patrili aj symbolické hry a hostiny. Zvláštnosťou pohrebného rítu Slovanov, boli pohreby vdov alebo súložniíc. Jednalo sa o dobrovoľnú smrť milovanej ženy, jej rozhodnutie však bolo ovplyvnené tým, čo okolie očakávalo. Samovraždu vykonávali ženy väčšinou obesením, inokedy sa spaľovali zaživa, ako tomu bolo u Indov a ako to opísali očití arabskí svedkovia, alebo boli po omámení a súložiach s prítomnými zahrdúsené a prebodnuté, čo sa týkalo hlavne otrokýň. Indoeurópskou predstavou bolo, že život v záhrobí bol akýmsi pokračovaním, hoci v inej podobe, pozemského života s jeho fyzickými potrebami vrátane pokrmu, pitia i telesnej lásky. Preto boli zosnulí vybavovaní príslušnými milodarmi a ani na onom svete nemali žiť bez svojich obľúbených žien. Tento zvyk sa však týkal predovšetkým členov vládnucej vrstvy, pretože na pohrebisku prostého ľudu ho archeologický výskum nezisťuje. K pohrebným obradom patrili tiež symbolické hry, sprevádzané spevmi a hostinou. Máme zaznamenané napr. pohreby, ktoré sa diali v lesoch a na poliach, a hry, ktoré podľa pohanského obradu konali na rázcestí a križovatkách. Súčasťou pohrebného predstavenia bol niekedy tiež akýsi fingovaný zápas mužov, sprevádzaný krikom a rinčaním zbraní, ktoré nemohlo mať iný účel ako zaplašit zlých démonov, ohrozujúcich dušu zosnulého i pozostalých. Pohrebná hostina sa nazývala "strava". Predchádzala jej obeť pokrmu a nápoja mŕtvemu na hrobe. Príznačné bolo najmä obetovanie opojného nápoja, predovšetkým medoviny, ktorej po pohrebe holdovali všetci pozostalí.  

Spálenie mŕtveho

Po vynesení zosnulého a jeho položení na miesto, kde malo dôjsť k jeho spáleniu, bol pravdepodobný postup nasledovný: Po príchode smútočného sprievodu položili pozostalí nosidlá s mŕtvym zabaleným do kože alebo látky na pohrebnú hranicu a položili k nemu milodary. Mohli to byť predmety, ktoré mal mŕtvy v obľube, ale tiež rôzne nápoje a pokrmy. Pohrebná hranica mala roštovú konštrukciu a bola vysoká asi 1,8 m, dlhá 2 m a široká 1,2m (Galuška). Na jej realizáciu sa spotrebovali 3 – 4 m2 dreva. Zapaľovala sa ohňom, prineseným buď z domu zosnulého, alebo tzv. živým ohňom, ktorý vznikal trením dreva o drevo priamo na mieste hranice. Experimenty dokázali, že dokonalé spálenie tela si vyžadovalo dobu cca 10 hodín horenia. Je zrejmé, že k ďalším pohrebným krokom potom mohlo dôjsť až v nasledujúci deň. Pozostalí potom pozbierali časti toho, čo zostalo z pohrebnej hranice, najmä obhorené kúsky kostí a tieto odniesli na pohrebisko. Tam sa pozostatky pietnym spôsobom umiestnili buď do keramickej nádoby, ktorá sa zahrabala do zeme, alebo v neskoršom období sa začali na uchovanie pozostatkov stavať mohyly. Ich budovanie väčšinou nasledovalo až po pietnom uložení pozostatkov. Niekedy na uchovanie pozostatkov boli zhotovené dokonca rôzne drevené konštrukcie – akési domy mŕtvych. Vyskytujú sa ale aj prípady, kedy najskôr bola vybudovaná mohyla a pozostatky sa vkladali do nej.  

Stojí stojí mohyla ... 

Stredoeurópske a slovenské mohylové oblasti západných Slovanov

Na niekdajšom území západných Slovanov v ranom stredoveku sú archeologicky rozpoznateľné dva spôsoby pochovávania, pod mohylovými násypmi a v hrobových jamách na tzv. plochých pohrebiskách. Teritoriálne boli vymedzené oblasti s prevažujúcim mohylovým rítom, ich hranice možno však len približne predpokladať, pretože v poľnohospodárskych a podhorských terénoch padli za obeť obrábaniu pôdy. Vzhľadom k zničeniu niekedy aj celých pohrebísk, je ich existencia často doložená iba názvom napr. Homole, Na mohylky a ich časové zaradenie neoveriteľné. Na mohylníku v Skalici v roku 1922 I. L. Červinka zistil okolo 100 mohýl, pričom v roku 1943 V. Budinský Krička zmeral už iba 63 z nich. Geografické rozšírenie mohylových nekropolí v uzatvorených oblastiach možno vysvetliť prenikaním Slovanov na naše územie v niekoľkých vlnách rôznymi smermi a teda aj s odlišnými pohrebnými zvykmi. (Lutovský 1989,1996, Váňa 1952).

V strednej Európe bolo vyčlenených 15 uzatvorených mohylových oblastí:

1. Juhočesko – rakúska oblasť je najpočetnejšia s pochovávaním v 7. až 9. stor. Spoločným znakom je použitie kamenných konštrukcií a rozhodenie spálených drobných kostí na pôvodnej úrovni terénu pod mohylovým násypom.

2. Východočeská oblasť – s charakteristickým tzv. spodným násypom a pochovávaním v 7. – 9. stor.

3. Moravsko – západoslovenská oblasť s prevahou birituálnych a kostrových mohylníkov so začiatkom pochovávania v 8. stor. a koncom v priebehu 1. polovice 10. stor.

4. Hornonitrianska oblasť - so skorým prechodom od žiarového mohylového rítu ku kostrovému mohylovému pohrebu. Mohyly tu budovali od 7. – 9. stor.

5. Považská oblasť je rituálne nejednotná, s pomalým zánikom žiarového pochovávania a väčším počtom birituálnych mohylových nekropolí. Časové zaradenie: 8. – 9. stor.

6. Turčianska oblasť – spoločným znakom je malá rozloha mohylníkov a uloženie kostrových pohrebov na pôvodnej úrovni okolitého terénu. Ide o hroby zo začiatku 9. stor.

7. Východoslovensko – podkarpatská oblasť (včítane Zakarpatskej Ukrajiny) – typické je rozhodenie drobných spálených kostí na pôvodnej úrovni terénu a dlhé pretrvávanie žiarového mohylového rítu. Datovanie: 8. – 9. stor., iba v Topoľovke až do 11. stor.

8. Lužická oblasť – spoločným znakom je použitie kameňov v násypoch mohýl tzv. dlažby a aj drevené konštrukcie, mohyly budovali od polovice 7. stor. do prelomu 10. a 11. stor.

9. Sliezska oblasť- má väčšiu variabilitu v stavbe mohýl, v hornooderskej skupine je častý spodný násyp, wroclavská skupina používala kamenné konštrukcie, spoločné bolo použitie drevených pravouhlých konštrukcií. Mohylové pochovávanie pretrvávalo od 7. do 9. stor.

10. Severokarpatská oblasť od Sanu po Vislu, na juhu po Karpaty – charakteristické znaky má iba krakovská skupina, spodný násyp v kombinácii s kamennými a drevenými prvkami. Mohylový rítus začal v 7. stor. a skončil v 11. stor.

11. Lublinsko – sandomierska oblasť : typický je malý rozsah nekropolí so začiatkom pochovávania už v 6. stor. a záverom v 11. stor. Práve z najzápadnejšej oblasti Sandomiere sa zrejme rozšíril mohylový rítus na východ.

12. Bužsko – bialystocká oblasť sa vyznačuje mohylami s väčšími rozmermi násypov a pochovávaním od 6. stor. Najväčší rozvoj rítu prebiehal v 10. až 12. storočí. Tieto skutočnosti umožnili spájať mohyly už s východnými Slovanmi.

13. Dolnohavolská oblasť je známa používaním hlinených násypov, ktoré sú obklopené kruhovými priekopami. Mohylové pochovávanie začína v 7. a končí v 9. stor.

14. Oblasť labského ľavobrežia : pod násypmi sa našli zbytky rozsiahlych hraníc, mohyly sú z 8. – 9. stor.

15. Oblasť pobrežia Baltického mora : zahŕňa severnú časť Poľska a Nemecka s výrazným zastúpením mohýl v oblasti Lubeckého zálivu a Rujany. Zaujímavé je sústredenie mohylových nekropolí pri pobreží, napr. v okolí Wolinu. (Druhá volynská oblasť na poľsko – ukrajinskom prechode sa už spája s východoslovanským mohylovým rítom, v nálezoch prevažujú východoslovanské kultúrne prvky. Hradisko Volyň v Pobuží bolo menšie ako Aksmanica s rozlohou 2,8 ha a mohlo byť iba jedným z menej významných centier Volyňanov. Zmienku o nich z Geografa bavorského časť poľských historikov spájala s Woliňanmi pri Balte, ukrajinskí a ruskí historici zasa s Volyňanmi v Pobuží. Ondrej R. Halaga, 1985)

Mohylový rítus v oblasti začal v 8. stor. a na celom pobreží končí v 12. stor. (M. Lutovský 1989)

Na území Slovenska prevažuje mohylový rítus v 7 oblastiach (M. Hanuliak 2001) :

1. Záhorská skupina: Gbely, Skalica- okolo 115 mohýl.

2. Stredopovažská skupina: asi 23 mohýl, Borovce, Trenčín.

3. Severopovažská skupina: Beluša, Dolný Moštenec, Orlové, Sverepec, Prečín, Bohunice, Visolaje, spolu asi 135 mohýl.

4. Žilinsko – čadčianska skupina: so 162 mohylami, Bitarová, Divina, Dolný Vadičov, Hôrky, Kotrčiná Lúčka, Krasňany, Krásno nad Kysucou, Žilina (Bánová, Teplička nad Váhom, Závodie).

5. Hornonitrianska skupina: 58 mohýl spolu v oblastiach Brezolupy, Diviaky nad Nitricou, Ješkova Ves, Mačov, Koš, Nemčeky, Veľké Hoste, Vysočany.

6. Turčianska skupina: 13 mohýl spolu zistených v Blatnici, Malom Čepčíne, Martine v časti Priekopa, Moškovci, Sučanoch, Turanoch, Turčianskom Jasenove, Veľkom Čepčíne, Žabokrekoch.

7. Zemplínsko – ondavská skupina: Malý Horeš, Kráľovský Chlmec, Streda nad Bodrogom, Topoľovka a spolu 108 mohýl.(M. Hanuliak 2001)

Tento výpočet lokalít je len približný. Vzhľadom k typicky nízkemu či žiadnemu počtu predmetov vkladaných do slovanských mohýl, ich zničeniu pri žiarovom ríte, či chýbajúcemu antropologickému materiálu, niekedy ani po výskume nebolo možné určiť obdobie a zaradiť ich k slovanským. V dobách starších archeologických výskumov boli dokonca žiarové mohyly považované za prázdne, keďže tých pár rozhodených drobných spálených kostí v násypoch mohýl ľahko uniklo pozornosti.

Mohylový rítus a rituál

Pôdorys slovanských mohýl je kruhový, oválny, prípadne pozdĺžny so zaoblenými rohmi. Dnešná veľkosť sa pohybuje pri kruhových mohylách od priemeru 4 m napr. Orlové po dĺžku 27 m u oválnej mohyly v Skalici. Pôvodná výška násypov je neznáma, mohyly sú vystavené zvetrávaniu, prípadne sú zosunuté do žľabu na svojom obvode, prešli teda rôznymi postdepozičnými transformáciami.

Mohylový rítus sa objavuje v 6. stor., končí približne v 10. stor., na pobreží Baltického mora v 12. stor., na severe Ruska nie sú neobvyklé mohyly ani v 16. storočí. Pri jednotlivých mohylníkoch sa uvažuje o dlhej či krátkej chronológii. Ak by mohylovú nekropolu využívala väčšia komunita, kapacitu mohylníka by vyčerpali za krátku dobu. Pravdepodobnejšia je dlhá chronológia, čoho dôkazom sú zadatované nálezy z birituálnych mohylníkov. Mohylový rítus začína ako žiarový, asi v polovici 9. stor. sa mení na kostrový, teda pochovávanie nespálených tiel. Na niektorých mohylníkoch sa našli žiarové i kostrové pohreby tzv. birituálne mohylníky. V prípade dlhej chronológie, teda dlhej doby pochovávania na mohylníku, je na týchto nekropolách príliš málo mohýl a vynára sa otázka, kde sú ostatní mŕtvi z oblastí výlučne mohylového pochovávania (Lutovský 1989, 1990). Počet mohýl na Slovensku je približne 614, pre porovnanie počet plochých hrobov z 9. – 10. stor. na Slovensku je asi 3239 (Hanuliak 2001). Na mohylníkoch nemohli byť pochovaní všetci mŕtvi z tak rozľahlých mohylových oblastí, ani keď sa sa vezme do úvahy počet zničených mohylníkov a fakt, že v jednej mohyle môže byť viac pohrebov. Nepoznáme počet mŕtvych v žiarových mohylách, v kostrových mohylách je často jeden mŕtvy, v Skalici napríklad 2 až 5 osôb a najväčšia mohyla č. 13 obsahovala až 11 hrobov (Kraskovská 1992). Mohyly predstavujú zvýšený terén, asi z toho dôvodu sú v násypoch zahĺbené aj sekundárne hroby, v obci Přítluky do starších slovanských mohýl pochovali v 11. storočí ďalších mŕtvych kostrovým spôsobom (Poulík 1951). Prázdne mohyly – kenotafy sú na celom slovanskom území dokázané zatiaľ iba na Rujane a v ruskom Gnezdove.

V slovanských mohylách je tradične málo artefaktov, dôležité je ich priestorové rozmiestnenie v násype a samotná skladba násypu, ktoré naznačujú, ako prebiehali pohrebné rituály. V dokumentácii prvých výskumov, ak sa vôbec nejaká robila, práve tieto informácie chýbajú. Výskum sa obmedzoval na stredový vkop do mohyly. V násypoch slovanských mohýl boli identifikované ohniská, kamenné a drevené konštrukcie a spodné násypy. V Bezemíne pri výskume násypu zistili, že nebolo počkané až drevená konštrukcia dohorí , mohyla bola navŕšená na ešte horiacu „hranicu“, čoho dôkazom sú prepálené kamene pri zbytkoch driev (Kudrnáč 1951).

Žiarový rítus

Spálené kosti neboli ukladané podľa jednotného rítu, systém nebol ustálený, odlišnosti boli nielen medzi mohylovými oblasťami, ale aj v rámci jednej nekropoly. Kalcinované drobné kosti sa našli rozhodené po pôvodnej úrovni okolitej zeme, rozptýlené jednotlivo či v skupinách v celom telese mohyly, uložené v jamke, vysypané na povrchu spodného násypu, v urne v plášti aj na báze mohyly, urny boli umiestnené aj na povrchu mohyly, dokonca na koloch, vyčnievajúcich z mohýl. Toto nadmohylové pochovávanie u východných Slovanov popísal Nestor, kosti vkladali do malej nádobky a postavili na stĺpy pri cestách. Nadmohylový pohreb sa zistil vo Vitějoviciach a v Kožlí u Orlíku, zlomky keramiky sa takomto prípade nájdu na svahu a na báze mohyly (Lutovský 1996, AR 1996, 2012). V Bulharoch sa priamo v mohylovom násype nenašli žiadne stopy pohrebu, fragmenty 2 nádob ležali v žľabe vedľa mohyly. Predpokladá sa, že pôvodne boli uložené spolu s pohrebom na vrcholku mohyly, odkiaľ sa časom zosunuli po jej svahu do žľabu, ktorý ju obkolesoval (Nekvasil 1955). Iný spôsob uloženia urny sa našiel vo Veľkých Hostiach, nádoba s nedohorenými kosťami bola zapustená do plášťa mohyly v hĺbke asi 30 cm (Točík 1978).

V oblastiach s prevládajúcim spodným násypom sa popol spolu s malým množstvom drobných spálených kostí nachádza rozsypaný na povrchu tohto kompaktného telesa, ktoré bolo následne prisypané plášťom mohyly. Tento spôsob je rozšírený v SV Čechách v Prachovských skalách, Nadslavi, Vinařiciach a Dvakačoviciach (Turčan 1984). Skupinky spálených drobných kostí rozptýlených do celého telesa mohyly sa našli v Bezemíne (Kudrnáč 1951). Vo Vysočanoch na Dyji boli žiarové pohreby vysypané na pôvodnej úrovni okolitej zeme pod mohylovým násypom. (Král 1955).

Ďalším spôsobom je uloženie nedopálených zlomkov kostí do jamky. V Kráľovskom Chlmci boli všetky skúmané mohyly žiarové s dvomi i viac pohrebmi v jednej mohyle, jamky boli vyhĺbené do spodného telesa alebo podložia mohyly. Niekoľko spálených kostí sa v menších skupinách našlo i v násypoch mohýl (Budinský – Krička 1950). Na východnom Slovensku prevláda žiarový rítus a doložené sú takmer všetky spomínané spôsoby uloženia pohrebov, do vyhĺbenej jamky, na kôpky, do torza nádoby – v staršom období. Pravdepodobne mladšou fázou bolo rozhodenie drobných rozdrvených nedopálených kostí na úrovni terénu alebo do celého násypu. Na strednom Slovensku prevláda rozptýlenie na pôvodnej úrovni terénu (Hanuliak 2001). V birituálnej Skalici bola zistená veľká variabilita žiarového rítu od uloženia v popolniciach, vo vyhĺbených jamkách, na kôpkach, na pôvodnej úrovni zeme a v jednom prípade zostali na žiarovisku (Kraskovská 1992). Druhým najväčším mohylníkom severozápadného Slovenska sú Visolaje. V roku 1960 Považské múzeum zistilo žiarový rítus s jamkami zapustenými do podložia. V mohyle č. 2 bola vo výplni jamky hlina najintenzívnejšie prepálená a obsahovala najviac kostí. V jamke zrejme horel oheň.

Zaujímavý je nález žiarových hrobov aj medzi mohylami v lokalite Přítluky (Poulík 1951) a akýsi systém ku zlepšeniu ťahu pri horení vo Veselí nad Lužnicí. Do zvetralej skaly pod mohylovými násypmi boli vyhĺbené priekopové obdĺžnikové jamy a plytké jamky šikmého smeru. V druhej mohyle boli do steny takejto jamy zasadené kamene akoby pre umožnenie ťahu. V žiadnej z jám sa nenašiel pohreb, čo podporilo túto myšlienku (Turek 1952). Zatiaľ ojedinelým javom na Slovensku je kamenné obloženie nedopálených kostí. V Kráľovskom Chlmci v okrúhlej mohyle boli 3 žiarové pohreby, v južnej časti mohyly bola kamenná komora z troch kameňov, pod ňou uhlíky a popol, smerom na západ bolo žiarovisko s priemerom 1m s prepálenou hlinou. Mŕtvi boli spálení v južnej časti mohyly (Pastor 1951).

Z tohto výpočtu je zrejmé, že pod jednou žiarovou mohylou sa okrem zuhoľnatených drevených konštrukcií, popola a nedopálených kostí našli aj menšie prepálené plochy – ohniská, na ktorých kremácia pre ich malú veľkosť nemohla prebiehať. Zakladanie týchto ohňov je prejavom rituálnych obradov (Lutovský 1996).

Dôkazov spaľovania mŕtvych priamo na mieste, kde mala byť navŕšená mohyla je málo. Na Slovensku je to mohyla č. 14 v Kráľovskom Chlmci (Budinský – Krička 1980), v Čechách Kožlí u Orlíka. Žiaroviská, teda miesta na ktorých Slovania spaľovali svojich mŕtvych sa zatiaľ nepodarilo nájsť. Na základe etnografických prieskumov mohlo spaľovanie prebiehať priamo v osadách (Turčan 1984). Hranica však nemusela byť nutne na sídlisku či pohrebisku. Pri výskumoch pohrebísk sa čiastočne odkrývala i plocha medzi mohylami. Zatiaľ všade chýbajú dôkazy veľkého ohňa a spálených kostí by malo byť okolo 3000 kubických centimetrov, nie pár rozhodených úlomkov (Lutovský 1996).

Kostrový rítus

Kostrový rítus začína na prelome 8. – 9. stor., vystriedal staršie žiarové pochovávanie. Nový spôsob pochovávania mohli priniesť skupiny migrujúce pod tlakom avarského kaganátu (Hanuliak 2001). Aj v kostrovom ríte sa prejavili rôzne spôsoby ukladania mŕtvych buď na úrovni terénu pod mohylovým násypom, alebo do hrobových jám obdĺžnikových či s výklenkami vyhĺbených do podložia mohýl. Pre nedostatok údajov získaných z doposiaľ preskúmaných mohylníkov nemožno na Slovensku dokázať, že pochovávanie na úrovni terénu predchádzalo pohrebom v hrobových jamách. Kostry z úrovne terénu bývajú často úplne strávené, čo znemožnilo antropologický prieskum a podrobnú chronológiu. Nálezom hrobových jám pod mohylami v Bánovej sa skončili i úvahy o pochovávaní na pôvodnej úrovni zeme v horských a skalnatých územiach, kde sa jamy ťažko hĺbia. V Stěbořiciach boli hrobové jamy tiež vyhĺbené až do zvetralej skaly, mužská kostra bola v drevenom ráme a ženská v rakve (Jisl 1953). V hrobových jamách Slovanov sa často objavujú rôzne úpravy drevom, ako v mohylách tak na plochých pohrebiskách. Pozostatky drevených úprav sa našli i pri pochovávaní na úrovni terénu. Vo Sverepci v mohyle č. 3 bola kostra orientovaná v smere V – Z. Pri lebečnej kosti bol 85 cm dlhý zvlnený pás uhlíkov v smere S – J, ktorý mohol vzniknúť suchou destiláciou dreva, mŕtvy bol obložený drevom na spôsob truhly. Pás uhlíkov 85 cm dokazuje šírku rakvy či dreveného obloženia. Na juh od kostry pod mohylovým násypom sa našla pahreba. Tá bola aj v kostrovej mohyle č. 4 a v mohyle č. 2 boli pahreby dve (Petrovský – Šichman 1968). Oba spôsoby kostrového ukladania sa našli napr. v Skalici i vo Veľkých Hostiach. V Skalici bol jeden muž pochovaný v truhle vydlabanej z dubového kmeňa, v niektorých prípadoch bolo telo v truhle z dubových dosák (Kraskovská 1959). Na birituálnom mohylníku vo Veľkých Hostiach boli v 6 prípadoch hrobové jamy a v 9 mohylách ležali mŕtvi na úrovni zeme. Zapustené jamy mali väčšie rozmery aj 330 x 200 cm, v dvoch jamách sa našli stopy rituálneho ohňa. Mohyla č. 6, okrúhla s priemerom 9m a výškou 0,35 m, s hrobovou jamou o hĺbke 1,25 m, niesla stopy po väčšom ohni. Na dne jamy i v jej rohoch sa našli kusy spáleného dreva. Je to kostrový hrob kombinovaný so žiarovým rítom, drevená hranica bola postavená v hrobovej jame, mŕtvy bol čiastočne spálený. Nad týmto pohrebom, bol v tej istej jame ešte jeden mŕtvy (Porubský 1954). Dve hrobové jamy pod jednou mohylou sa našli v Bánovej, boli v nich nespálené telá bojovníkov prikryté kôrou stromov. V mohyle boli zbrane a pre severozápadné Slovensko ojedinelé hrobové jamy tiež svedčia o prítomnosti členov vojenských veľkomoravských družín 9. storočia (Moravčík 1975). Plytšie či hlbšie hrobové jamy boli i v Skalici, s rôznymi úpravami drevom, steny boli obložené z dvoch alebo štyroch strán doskami a trámami. Niektorí mŕtvi ležali na drevenej podložke alebo boli zvrchu prikrytí doskou. Rovnako ako v Bánovej i tu sa našli mŕtvi uložení na kôre stromu, alebo bol na dne jamy rozložený mach (Kraskovská 1992). Zaujímavosťou je zmienka zo Stěbořic, kde bola výplň hrobovej jamy tak sypká, že po jej odkrytí boli viditeľné oblúkové stopy po vysekávaní jamy na jej stenách - pravdepodobne sekerou. V stene za hlavou kostry bol výklenok. Hĺbka jám bola až 155 cm (Jisl 1953).

Podľa slovanského zvyku boli mŕtvi ukladaní v smere V – Z, s nohami na východe a hlavou na západe, aby mali tvár obrátenú k východu slnka. Na mohylníkoch sa spravidla vyskytujú aj mierne odchylky v smeroch SV – JZ a pod. Napríklad v Skalici malo základnú V – Z orientáciu 61 mŕtvych a 5 malo orientáciu S – J a SV – JZ (Kraskovská 1992). Najväčší slovanský mohylník na severozápadnom Slovensku, birituálne Krasňany, s 51 mohylami mali kostrové hroby uložené na pôvodnej úrovni terénu orientované v smere V- Z (Moravčík 1975). Odlišná orientácia S – J sa zistila v mohyle č. 2 v Beluši Koscelišči a v dvoch mohylách vo Sverepci Podvrčší. Takmer strávené kostry boli obložené kamením do tvaru obdĺžnika v smere S – J. Zoznam hrobov s výnimočnou orientáciou na moravských nekropolách vypracoval B. Dostál. V. Hrubý zasa uviedol, že v týchto hroboch možno hľadať príslušníkov iného etnického pôvodu, preto A. Petrovský Šichman v súvislosti so Sverepcom vyslovil otázku, či tu nešlo o bojovníkov cudzieho pôvodu, ktorí ale používali slovanské predmety prítomné v mohylách. Aj kamenné obloženie pozostatkov kostry v mohyle č. 1 bolo tak úzke (25 cm), že mŕtvy musel byť uložený na boku, nie naznak ako bolo u Slovanov obvyklé (Petrovský Šichman 1968). Jednou z možností miernych odchyliek od východozápadného smeru ku severu či juhu by mohla byť poloha Slnka v rôznych ročných obdobiach, alebo problémy s presným určením východu Slnka v ranom stredoveku na nekropolách so zlým výhľadom na obzor.

Birituálne mohyly a mohylníky

Spoločný výskyt žiarového i kostrového rítu na jednom mohylníku je prechodnou fázou od spopolňovania mŕtvych v 7. – 8. stor. ku pochovávaniu nespálených tiel, formujúcom sa v prvej polovici 9. storočia. Proces premeny rítov možno najlepšie pozorovať na nekropolách, ktoré boli preskúmané takmer celé ako birituálne Krasňany, Skalica a Veľké Hostie, kde sa spoločne vyskytujú žiarové i kostrové mohyly. Biritualita je hodne zastúpená v hornonitrianskej skupine mohýl. Za súčasného stavu výskumu sa zdá, že mohylníky v údolí Bebravy ako Veľké Hoste, Brezolupy a Jerichov majú niekoľko podobných znakov. Žiarové mohyly majú väčšie rozmery ako kostrové, v každej mohyle je len jeden hrob a najčastejším milodarom sú predmety patriace so výstroje bojovníka (Porubský 1954).

Prejavom bezproblémového prestriedania rítov môže byť existencia mohýl, ktoré obsahujú žiarový aj kostrový hrob pod jedným násypom (Hanuliak 2001). V Bitarovej, v mohyle č. 17 s priemerom 10 m, bol žiarový hrob v násype mohyly a pod násypom dva kostrové hroby orientované v smere JZ – JV a V – Z, jeden mŕtvy bol vo východnej časti mohyly, druhý v západnej (Budinský – Krička 1957). Birituálna mohyla bola aj v Beluši Koscelišči, kde sa v roku 1963 zistilo žiarové i kostrové pochovávanie pod jedným násypom na pôvodnej úrovni zeme. Kostrový hrob bol zavalený kamením (Petrovský – Šichman 1964). Rovnako v Skalici sa pod jednou mohylou našli žiarové i kostrové hroby, v Krasňanoch pri Žiline v oválnej mohyle boli dva kostrové a dva žiarové hroby.

Až na 31% skúmaných mohylníkov z územia Slovenska sa nedá jednoznačne potvrdiť ani jeden z troch uvedených rítov. Osem nekropol je uvádzaných ako birituálne, hoci bola preskúmaná len jedna alebo dve mohyly (Hanuliak 2001).

Dlhé mohyly, hromadné a kumulatívne mohyly.

Oválne dlhé mohyly západných Slovanov možno nájsť v celej strednej Európe, v Čechách, na Morave, v Poľsku a na Slovensku, v menšej miere v Nemecku. Za hromadné považujeme iba tie dlhé mohyly, ktoré pozostávajú z viacerých mohylových násypov (bez ohľadu na počet pohrebov), čo je bežné vo východoslovanskom prostredí. Ich dlhé mohyly boli vytvorené postupným prisýpaním jednotlivých mohýl, konečná dĺžka je aj 40 m a obsahujú i 22 žiarových pohrebov (Lutovský 1996). Príkladom hromadnej mohyly z územia Čiech je dvojitá mohyla v Bechyňskej Smolči a zo Slovenska Borovce pri Piešťanoch.

Rozmer dlhých mohýl západných Slovanov je okolo 20m, v Skalici mala mohyla č. 22 až 27 m. Prvé české výskumy takýchto mohýl urobil Rudolf Turek vo Veselí nad Lužnicí, dlhé mohyly mali rôznu skladbu násypu. Napríklad oválna mohyla č. 3 západovýchodného smeru mala pôvodne jadro na východnej strane, kde bolo spodné teleso zo žltej hliny, na jeho povrchu bola popolavá vrstva a nasadali ďalšie vrstvy z hliny a štrku, v hornej časti sa po celej jej dĺžke ťahal pruh rozhodených drobných spálených kostí. Mohyla mala niekoľko pohrebov, zrejme dvojitý žiarový pohreb na západnej strane a nad východnou bázou mohyly ďalší žiarový pohreb (Turek 1952). Dlhá žiarová mohyla bola preskúmaná aj v Dvakačoviciach. Mohyla č. 6 s rozmermi 1640 cm x 1080 cm a výškou 130 cm mala jednoduchú stavbu so spodným udusaným telesom, naň bola položená horná vrstva hliny, premiešaná s uhlíkmi a menšími zbytkami spálených driev. Na Z, V a S strane bola obklopená žľabmi (Turčan 1984).

Dlhá mohyla

Ojedinelá je stavba tzv. kumulatívnej mohyly v Kožlí u Orlíku, mohyla bola vytvorená zo 4 násypov umiestnených do štvorca, pohreby boli len pod dvomi násypmi. Do zeme zapustili drevený kol, upevnili kamením, prisypali malú mohylku. Pri jej báze zapálili oheň. Ešte v priebehu horenia mohylu dosypali. V tesnej blízkosti rovnakým postupom vybudovali ďalšiu mohylu. Nádoby s popolom umiestnili na koly. Ďalší postup bol výnimočný. Na západnej strane týchto mohýl ohraničili priestor kamením a zapálili mohutný oheň a ešte horiaci zasypali kamením a hlinou, na vrchu rozbili dve nádoby. Všetky násypy pokryli kameňmi a prisypali štvrtú mohylu z hliny. Pohreby boli iba v prvých dvoch mohylách – na koloch, všetko ostatné bolo súčasťou nejakých rituálnych pohrebných obradov (Lutovský AR 1996).

Na birituálnom mohylníku v Brezolupoch boli 4 mohyly, 2 okrúhle a dve oválne. Oválna mohyla č.1 bola dlhá 12 m, vysoká 65 cm. V hĺbke 20 – 25 cm pod úrovňou okolitej zeme boli pozdĺž dlhej osi mohyly 2 kostrové hroby orientované hlavou na západ. V blízkosti každého hrobu bolo jedno spálenisko. Mohyla č. 4, tiež oválna, s orientáciou S – J, dlhá 16 m, široká 12 m s výškou 105 cm bola birituálna. V strede násypu sa našli rozhodené zlomky spálených kostí. Ďalšie pohreby boli blízko úrovne zeme, jeden bol kostrový, bez truhly, kostra orientovaná hlavou na západ, druhý bol popolnicový so spáleniskom 185 cm dlhým a 130 cm širokým so zlomkami spáleného dreva, popolnica bola takmer zachovaná, lepená ručne s prepálenými kosťami. Severozápadne bol ďalší žiarový hrob s popoliskom 290 cm x 150 cm so zlomkami spáleného dreva a spálenými kosťami. Posledný hrob v tejto mohyle bol popolnicový so zlomkami nedopálených kostí (Budaváry 1935). Na birituálnom mohylníku v Jerichove mala oválna mohyla č. 4 severojužného smeru rozmer 16,20 m x 9,35 m a výšku 130 cm. Bola žiarová, obsahovala nedopálené drobné kosti rozhodené v mohylovom násype s úlomkami nádob a spáleného dreva. Ohne boli zapálené pred začatím stavby násypu. V hĺbke 105 cm od vrcholku mohyly v JZ časti bolo odkryté spálenisko 120 cm x 70 cm, ktorého popolovitá vrstva mala hrúbku 4 cm. Západne sa nachádzalo malé ohnisko.  V juhovýchodnej časti, na úrovni okolitej zeme bolo ďalšie ohnisko s priemerom 50 cm a s prepálenou vrstvou hrubou 8 cm – 10 cm. Mŕtvi zo žiarových hrobov Jerichova boli spálení mimo mohýl (Budaváry 1935).

Dve mohyly z Považia

Mohylové násypy.

Skladba mohylového násypu je to najpodstatnejšie, má vyššiu vypovedaciu hodnotu než samotné artefakty uložené do mohýl, prezrádza stopy rituálov. Násyp môže byť homogénny, so spodným telesom, s kamennými či drevenými pravouhlými konštrukciami. Spodné teleso, násyp je primárna mohyla na ktorú prisypávali ďalšie vrstvy. Líši sa od svojho nadložia tvrdosťou a kompaktnosťou. Toto udusanie spodného násypu je charakteristické napr. pre oblasť východočeskú a juhočeskú, Bojetice, Dvakačovice, Nadslav, Prachovské skaly, Vinařice. Pri žiarovom ríte boli kremačné pozostatky často rozhodené po povrchu takéhoto spodného násypu. V Dvakačoviciach sa vrstvy spodného telesa v profile odlišovali farebne a zložením len u mohýl 1,6,9, zatiaľ čo mohyly 3 a 4 mali obe vrstvy nasypané z rovnakého materiálu, odlišovali sa svojou kompaktnosťou. V mohyle č. 4 boli tieto vrstvy ešte oddelené tenkou ílovitou vrstvičkou. Podľa prvotných predpokladov ku vzniku spodného telesa došlo udupaním pri rituálnych tancoch, ktoré mohli prerásť do športových bojov, doložených u ruských Slovanov (Turčan 1984). Vo Veselí nad Lužnicí boli tiež zdokumentované spodné násypy. Mohyla č. 1 mala pod vrchným svetlým piesčitohlinitým násypom tmavšie sfarbený spodný násyp, ich rozhranie bolo pokryté nepravidelne uloženými kameňmi. Mohyla č. 4 bola zasa nasypaná z piesku dvoch odtieňov, tak sa podarilo rozlíšiť spodné teleso (Turek 1952). Zdokumentovanie skladby mohylového násypu na slovenských mohylníkoch často nebolo možné, záchranný výskum nasledoval až po ich zničení pri lesných a poľnohospodárskych prácach. Príkladom sú Sverepec Podvrščie čí Kráľovský Chlmec, kde už šlo v roku 1966 o pamiatkovo chránenú archeologickú lokalitu, napriek tomu bolo 21 mohýl zničených pri odstraňovaní lesného porastu. Zostávajúce kráľovskochlmecké žiarové mohyly odkryté pri systematických výskumoch boli vybudované z hliny najbližšieho okolia, bez použitia kameňa, výnimkou bola iba mohyla č. 3 obsahujúca pás kameňov v povrchovej vrstve násypu (Budinský Krička 1980).

Drevené konštrukcie.

„Domy mŕtvych“ teda vnútorné pravouhlé drevené konštrukcie v mohylách boli používané vo väčšine stredoeurópskych mohylových oblastí západných Slovanov, na Slovensku, Morave, v Čechách, Malopoľsku, Sliezsku a Lužici. Rámce zo zuhoľnatelého dreva boli v Čechách po prvýkrát zdokumentované v roku 1922 Josefom Antonínom Jírou v Hlohovičkách, zverejnenia sa však dočkali až po sedemdesiatich rokoch. Kompletne boli zaznamenané až v Prachovských skalách a Nadslavi, a po ďalších dvadsiatich rokoch v Malopoľsku vo výskumoch Heleny Zoll – Adamikowej (Lutovský 2012). Veľkosť strany rámca je zvyčajne 3 – 4m, rozdiely sú v spôsobe konštrukcie, tvorí ju guľatina, dosky alebo vetvy stromov. Konštrukčné rozdiely možno pozorovať aj v rámci jedného pohrebiska napr. Kožlí u Orlíku. Súčasťou prechodového rituálu zo sveta živých bolo zničenie konštrukcie ohňom. Tento postup uplatnili i vo Vitějoviciach, rámec nájdený v mohyle meral 3m x3m s nárožiami orientovanými ku hlavným svetovým stranám. Celá konštrukcia prešla ohňom, hlina v okolí bola do červena prepálená, miestami až do hĺbky 20 cm (Lutovský 2012). Na birituálnom mohylníku v Kožlí boli vybudované pravouhlé drevené konštrukcie v mohylách žiarových i kostrových, použité bolo drevo duba, v menšej miere borovice a jedle. Ohniská nájdené v kumulatívnych mohylách tiež obsahovali drevo duba (Lutovský AR 1996). Vo veľkej pozdĺžnej mohyle v Dvakačoviciach sa spolu s uhlíkmi našli aj zbytky spáleného dreva (Turčan 1984). Prepálené drevené konštrukcie sú doložené aj z mohýl Bezemína. „Hranica“ bola zapálená a ešte počas horenia zahádzaná, nebolo počkané až dohorí (Kudrnáč 1951). V Považskej mohylovej skupine sa našli zuholnatené pozostatky drevených pravouhlých konštrukcií v žiarových mohylách birituálnej Bitarovej, s rozmerom 4m x 4m a v okolí vrstvy prepálenej hliny. Po zapálení konštrukcie nad ňu navŕšili násyp, nakoniec iba tlela. V Bánovej sa v mohylách zistila do štvorca prepálená hlina, stopa po drevenom rámci (Moravčík 1975). Na birituálnom mohylníku v Krasňanoch v mohyle č. 24 bol kostrový hrob s orientáciou SZ – JV na úrovni pôvodnej okolitej zeme obklopený úzkymi pruhmi tmavej hliny v tvare obdĺžnika. Hrob bol pôvodne obložený zo štyroch strán drevenými žrďami, tie dlhšie na východnej strane presahovali až za kratšie. V mohyle č. 29 bol mŕtvy obložený drevom iba z dvoch strán, rovnako v mohyle č. 38 (Budaváry 1938 – 1939). Drevené konštrukcie západných Slovanov neboli postavené kvôli stabilite násypov, pred vybudovaním mohyly boli zapálené, drevo ale nestačilo dohorieť, čoho dôkazom je jeho premena na drevené uhlie(vzniká pri horení bez prístupu vzduchu). Konštrukcie sú prejavom nám bližšie neznámych pohrebných rituálov. V prípade, že drevo dohorelo úplne, zostala na mieste viditeľná prepálená hlina (Lutovský 1996).

Kamenné konštrukcie a kamenné prvky v mohylách.

Kamenné konštrukcie slúžiace ku spevneniu mohýl Slovanov sú na území Slovenska, Čiech a Moravy menej rozšírené. V oblastiach s kamenistým geologickým podložím sú nepravidelne rozmiestnené kamene súčasťou násypov, do ktorých sa dostali z miesta brania materiálu na vybudovanie mohyly. Výnimočne tvoria kamene zhluk uprostred mohyly tzv. jadro, kamenný okruh po vonkajšom obvode mohyly – veniec, alebo príkrov na povrchu mohyly nazývaný plášť. Výrazne bol použitý kameň v Bezemíne, niektoré mohyly boli z väčšej časti vybudované z naplocho kladených kameňov. Mohyla B bola postavená z troch vrstiev tesne vedľa seba kladených kameňov, tri kamene mali veľký rozmer 125cm x 60cm x25cm (Kudrnáč 1951). Kamenné jadro mohyly bolo zaznamenané v mohylách v Kožlí u Orlíka. V kumulatívnej mohyle č. 2 tvorili kamene plášť v západnej časti mohyly a pod ním aj trojvrstvové jadro. Vo Vitějoviciach lemovali kamene z vonkajšej strany drevenú pravouhlú konštrukciu (Lutovský AR 1996, 2012). V slovenských mohylových oblastiach boli kamenné konštrukcie zaznamenané len vzácne. V Kráľovskom Chlmci mohyla č. 5 obsahovala 3 žiarové pohreby, jeden z nich bol pod kamennou komorou, pozostávajúcou z troch kameňov. V mohyle č. 6 bol žiarový hrob umiestnený na úrovni pôvodnej zeme pod väčším dlhým kameňom, okolo ktorého boli rozptýlené drobné kosti. Tieto boli obložené z J, V a Z ďalšími kameňmi tvoriacimi konštrukciu mohyly (Pastor 1951). Na druhom kráľovskochlmeckom mohylníku mala mohyla č.3 kamenný pás 60cm široký v povrchovej vrstve na hrebeni mohyly (Budinský Krička 1950). Kamenné prvky boli použité i vo Sverepci Podvrčší. Do pásu uhlíkov v kostrovej mohyle č. 1 boli zapustené malé kamene do tvaru obdĺžnika 60cm x 170cm, dlhšou osou v smere S – J. Kamene ohraničovali polohu mŕtveho. V mohyle č. 2 boli umiestnené dva veľké kamene ku nohám mŕtveho (Petrovský – Šichman 1964). V mohyle č. 6 v Kožlí bol kolmo postavený výrazný plochý kameň. Veľké kamene mali pri nohách aj mŕtvi v mohylách 8 a 9. Po nasypaní mohyly kamene zostali celé pod násypom, nepresahovali nad povrch mohyly, nebolo ich vidieť. V priestore medzi mohylami, tesne pod povrchom sa našla kamenná dlažba, na ktorej sa možno odohrával pohrebný obrad. Veľké a ťažké kamenné bloky sa do mohýl nemohli dostať náhodou pri braní materiálu na násyp, museli byť do mohýl umiestnené zámerne (Lutovský 1996).

Priekopy okolo mohýl.

Na vonkajšom obvode niektorých mohýl sú rôzne hlboké a široké priehlbne, ktoré vznikli odoberaním zeminy na navŕšenie mohylových násypov, ich ďalšia funkcia nie je istá. Jedna možnosť je snaha o odvádzanie spodnej vody, aby mohyly nestáli vo vlhkom prostredí. Mohylníky by sa potom museli nachádzať vo vtedy mokrom, močaristom teréne. Ďalšia a pravdepodobnejšia alternatíva je, že žľaby mali kultový význam. Podľa Heleny Zoll – Adamikowej priehlbne naplnené vodou alebo aspoň čiastočne mokrejšie od okolia mohli oddeľovať svet mŕtvych od sveta živých. Mohylové nekropoly v južných Čechách s väčšími väzbami na hradiská než neopevnené sídliská sú vždy navzájom oddelené práve vodným tokom. Pri výskume A. Knora v Dvakačoviciach sa zistilo, že priehlbeň okolo mohyly č. 6 sa na južnej strane stráca a rovnako aj na JZ strane mohyly č. 9. Fakt, že žľaby neboli vykopané okolo celého obvodu mohyly a na južnej strane sa strácali uviedla aj H. Zoll – Adamikowá u viacerých pohrebísk Poľska a V. Kucharenko v oblasti Novo Miropolje na rieke Sluč. Tento „mostík“ na južnej strane bude možno súvisieť s kultom slnka (Turčan 1984). V Bulharoch sa priehlbne okolo jednotlivých mohýl zistili až po plošnom odkryve v priestore medzi mohylami. Mohyla č.1 mala nerovnako široké žľaby na svojej JZ, JV a SV strane. Mohylu č. 2 obklopovala zasa polkruhová priekopa začínajúcu na juhu a končiaca na severovýchode. V žľaboch mohýl sa našli fragmenty keramiky, žiarové pohreby mohli byť pôvodne umiestnené na vrcholku mohyly v popolnici, tie sa časom rozpadli a zosunuli po svahu do žľabu pri jej báze (Nekvasil 1955). Najrozľahlejšiu mohylu s priemerom 12m a výškou 1,5m v Lhote pri rieke Mže obklopuje žľab šírky 1,6m – 2,4m, vo Veselí nad Lužnicí mala priehlbeň na severnom a východnom obvode mohyly č. 2 a dobre viditeľné priekopy uviedol aj J. Jisl v Stěbořiciach. Vo Vitějoviciach obklopovali žľaby šírky 1m jednotlivé mohyly vybudované v strede mohylového pohrebiska. V Bitarovej v považskej mohylovej oblasti mala žľab mohyla č. 17 na svojej južnej a severnej strane, okolie mohyly bolo údajne stále močaristé, preto majiteľ pozemku žľaby zasypal (Budinský Krička 1957). Vo Sverepci na Podvrščí u kostrovej mohyly č. 1 boli plytké žľaby vykopané pod južným a západným okrajom mohyly, zrejme z nich bol braný materiál na násyp (Petrovský – Šichman 1968). Vo Veľkých Hostiach bola z veľkých žiarových mohýl preskúmaná jedna, hlina na jej násyp bola braná z priekopy okolo jej obvodu (Porubský 1954).

Koly v mohylách.

Koly sú ďalším typom drevenej štruktúry v mohylách, ich existencia je archeologicky doložená nálezmi kamením obložených kolových jamiek. Popolnice s pohrebom mohli byť umiestnené priamo na koloch, ako tento pohrebný zvyk popísal Nestor u východných Slovanov. Druhá alternatíva je názor S. A. Azjumovej, stĺpy v mohylách mohli byť ukončené plastikami slovanských božstiev. Stopy používania kolov sa zachovali aj v názvoch pohrebísk. V Tepličke pri Žiline sa mohylník nachádza v polohe Kolianske, na Morave sa zachoval názov Kůlové pole, označujúci miesto slovanských hrobov. Starý slovanský zvyk stavať koly v mohylách dokazujú kolové jamky zachytené napr. v Bitarovej, Bánovej a vo Sverepci. Na Podvrščí vo Sverepci sa našla v strede mohyly kolová jamka, obložená kameňmi na stenách i dne. Priemer jamky bol 40 cm pri hĺbke 30 cm pod pôvodným povrchom zeme (Petrovský Šichman 1964, 1968).

Vykradnuté mohyly na SZ Považí.  Je na ne smutný pohľad

Mohylový inventár

Získavanie artefaktov zo slovanských nekropolí spravidla chudobných na nálezy nie je prioritou, dôležitejšie je ich priestorové rozmiestnenie. Charakteristická jednoduchosť hrobovej výbavy nie je odrazom chudoby Slovanov, je zdanlivá, zámerná a je výsledkom pohrebných zvyklostí. O prítomnosti príslušníkov mocenskej elity môže svedčiť veľkosť mohylového násypu, veľkosť hrobovej jamy a jej úprava, centrálna pozícia mohyly v rámci nekropoly lebo naopak jej osamelosť. Prevažné percento nálezov tvoria fragmenty keramiky. Celé nádoby boli rozbíjané mimo mohylu v súvislosti s nejakým pohrebným rituálom a vhodené do násypu. Nie vždy sa dá zrekonštruovať celá nádoba, do mohyly sa dostala iba časť črepov a nie je vylúčené, že pozostalí prinášali črepy pozbierané z okolia svojho obydlia,  tak sa do mohýl dostala keramika starších kultúr. Niektoré staršie úlomky sa do mohýl dostali z miesta brania materiálu na násyp.  Rovnako sa do nich mohli dostať i kamenné štiepané čepeľové nástroje a hladené brúsiky, sú často dokladom osídlenia lokality staršími pravekými kultúrami. 

Do mohýl boli vkladané predmety dennej potreby: nože (u žien i mužov), prasleny, kosáky, kresacie kamene, vedierka. V menšej miere šperky: sklenené korálky, gombíky, náušnice. Za prítomnosť bojovníkov a jazdcov sa považujú nálezy súčastí ich výstroje: sekery, hroty šípov, kopijí, oštepov a výnimočne meč. Železné nástroje a zbrane sú zle zachované, deformované hrdzou. Za bojovnícke sú označené niektoré mohyly zo Sverepca, Krasnian a Bánovej. Výnimočne sa zachovali odtlačky tkanín v Stěbořiciach, môžu byť pozostatkami odevu. Zbytky tkanín zachytené na vonkajších stranách ostrôh sú skôr dokladom zabaľovania zomrelých do látky, prípadne bolo textilom vyložené dno hrobu (Jisl 1953). V Kráľovskom Chlmci sa pri analýze zuhoľnatelých zbytkov dreva našli úlomky kože a to v dvoch mohylách č. 12 a 20. Na tomto mohylníku sa v šiestich násypoch zistili zvieracie kosti. V mohyle č. 20 bola vyhĺbená jamka ktorej výplň tvorili iba kalcinované kosti zvierat, v tomto prípade ide o obetu v podobe zvieracieho žiarového hrobu (Budinský Krička 1980). Bohatšie boli iba mohylové pohrebiská v oblasti Turca, mohyly rozkopané v r. 1804 v Priekope a v r. 1872 v Malom Čepčíne. V. Groó tu odkryl mohylu veľmoža pochovaného v truhle. Spolu s ním údajne pochovali i jeho koňa. Okrem zbraní (kopije, šípov, sekery)bola súčasťou hrobu i uzda, pozostávajúca z tyčinky zavesenej do krúžku, dva strmene a ostroha s tŕňom. Z celého nálezu sa zachovali iba tri kovania. Podobné karolínske ostrohy boli i vo veľkých mohylách v Skalici (Eisner 1935). 

V Krásne nad Kysucou v polohe Na kopcoch sa so žiakmi miestnej školy preskúmali dve mohyly, v jednom násype sa sa našiel malý kamenný idol, ktorý typologicky pripomína staroslovanské plastiky z oblasti polabských Slovanov.

Mohyly.  Autor: Alnoth

Polohy mohylníkov a ich sídliská.

Slovania svoje mohylové nekropoly umiestňovali na dominantných vyvýšeninách, na vrcholoch plochých kopcov a hrebeňoch návrší s dobrým výhľadom na najbližšie okolie v nadmorskej výške 400 – 600 m, nie v polohách s výrazným prevýšením. Vo vzťahu k sídliskám, pokiaľ sa vôbec nejaké dohľadali, sú mohylníky vyššie položené, na výraznejších terénnych dominantách. Zdá sa, že sídliská a ich pohrebiská, teda svet živých od sveta mŕtvych, oddeľovala prírodná prekážka, hranica v podobe údolia, potoka alebo rieky. Predovšetkým na Slovensku sídliská s dokázateľnými väzbami na príslušný mohylník takmer nepoznáme. Predpokladá sa, že rozsiahle mohylníky ako Kráľovský Chlmec a Skalica slúžili pre obyvateľov viacerých osád. Opačná situácia je v Prachovských skalách, kde jedna osada využívala viacero mohylníkov. Priestorové rozmiestnenie mohýl na pohrebiskách Slovenska je nepravidelné, občas tvoria skupiny alebo sú rozptýlené po nekropole, nezistilo sa uplatňovanie nejakej zásady pri ich umiestňovaní. Výnimkou by mohli byť napríklad príbuzenské vzťahy pochovaných v jednej skupine. Odlišná situácia je v Čechách, na niektorých pohrebiskách sú mohyly usporiadané do pravidelných rád často v smere východ – západ. O polohách dnes už neexistujúcich mohylníkov svedčia už iba zachované názvy ako Kopence v Bitarovej, Homole v Nechvalíne, Moholky v Súľove, Na Mohylky v Turanoch. Mohylové nekropoly sa zachovali v polohách s názvom Chlum, Chlmec, Na Kopcoch, Kopečnica, Kozárovské kopce, Háj, Panský háj, Hrobice, Homole, Homôlka.

Mohylníky Štefana Meliša

Mohylové nekropoly severozápadného Slovenska sú skoncentrované v okolí Sverepca, Beluše a Visolaj. Vojtech Budinský Krička ako prvý naznačil možnosť hranice v tejto oblasti medzi severoslovenským a západoslovenským kmeňom, keď pri výskume v 60 – tych rokoch sa zistili hroby bojovníkov pod mohylami vo Visolajoch a Sverepci. Podľa zachovanej tradície touto trasou viedla i stará hradská cesta s miestnymi názvami Súhradka (Svorádka), Markovec, Krčmiská, Rúsov laz, obklopená mohylníkmi Cesciny, Pravec, Panský háj, Podvrščie. Väčšiu osamelú mohylu našiel Štefan Meliš v obci Nosice v nadmorskej výške 500 m, v Nosiciach sa teda zachovalo pohrebisko s plochými hrobmi aj pochovávanie pod mohylou. V rokoch 1957 až 1962 väčšinu slovanských mohylníkov v oblasti objavil externý spolupracovník Považského múzea Štefan Meliš a preskúmal Anton Petrovský Šichman. Po skončení výskumov boli mohyly opätovne navŕšené.

Jedna z mapiek mohylníkov od Š. Meliša

autor článku: Stanislava Flimmelová, Orgoň

V redakcii hradiska.sk máme k dispozícii lokalizáciu viacerých mohýl na SZ Slovensku, ktoré našiel Štefan Meliš   a ktoré podľa našich vedomostí doposiaľ nie sú nikde publikované. Rozhodli sme sa však z dôvodu ochrany mohýl neuvádzať ich presné lokalizácie. V prípade záujmu archeológov údaje poskytneme.

Použitá literatúra:

Budaváry Vojtech 1935, Sborník Matice Slovenskej, Výskum staroslovanských mohýl v Brezolupoch a v Jerichove

Budaváry Vojtech 1938 – 1939, Sborník Muzeálnej Slovenskej Spoločnosti, Staroslovanské mohyly v Krasňanoch pri Varíne

Budinský – Krička V. 1950, Archeologické Rozhledy 1950, Staroslovanský mohylník v Kráľovskom Chlmci na východnom Slovensku

Budinský – Krička V. 1957, Slovenská archeológia 5, Správa o pokusnom výskume na slovanskom mohylníku v Bitarovej

Budinský – Krička V. 1959, Archeologické Rozhledy 1959, Výskum na slovanskom mohylníkuv Strede nad Bodrogom

Budinský – Krička V. 1980, Kráľovský Chlmec

Eisner J. 1935, Sborník Matice Slovenskej 1935, Pohřebište ze střední doby hradištní na Slovensku

Galuška L. 2004, Slované doteky predků

Gassowski Jerzy 1969, Dejiny a kultúra starých Slovanov

Halaga Ondrej R. 1985, Vlastivedný zborník Považia XV., K historiografii stredokarpatského pohraničia v 9. – 11. storočí

Hanuliak M. 2001, Slovenská Archeológia 2001 XLIX, K problematike včasnostredovekého mohylového rítu na území Slovenska

Chropovský B. 1978, Významné slovanské náleziská na Slovensku

Jisl Z. 1953, Archeologické Rozhledy 1953, Slovanské mohyly v Stěbořicích u Opavy

Kavánová B. 1982, Archeologické Rozhledy 1982, Slovanské pohřebiště v Mutěnicích , okr. Hodonín

Král J. 1955, Archeologické Rozhledy 1955, Slovanský mohylník ve Vysočanech na Dyji

Kraskovská Ľ. 1959, Slovenská Archeológia VII 1959, Prvé výskumy na slovanskom mohylníku v Skalici

Kraskovská Ľ. 1992, monografia Skalica, V slovanskom období

Kudrnáč J. 1951, Archeologické Rozhledy 1951, Slované v západných Čechách

Kudrnáč J. 1952, Archeologické Rozhledy 1952, Slovanské mohyly při horním toku Mže

Lutovský M. 1989, Archeologické Rozhledy 1989, Územní rozšíŕení slovanských mohyl ve střední Evropě. K problémům mohylových oblastí.

Lutovský M. AR 1996, Kumulativní mohyla, k problematice raně středověkého pohřbívaní

Lutovský M. 1996, Hroby predků

Lutovský M. 1990, Archeologické Rozhedy 1990, K některým problémům vypovídacích schopností raně středověkých mohyl

Lutovský M. 2012, Sborník národního muzea v Praze, Rudolf Turek a slovanské mohyly v Čechách

Moravčík J. 1975, Žilina dejiny a prítomnosť, Najstaršie osídlenie Žiliny

Nekvasil J. 1955, Archeologické Rozhledy 1955, Slovanské mohyly u Bulhar

Olšovský M. 2008, Po stopách predkov

Pastor J. 1951, Archeologické Rozhledy 1951, Záchranný výskum na staroslovanskom mohylovom pohřebišti v Kráľovskom Chlmci

Petrovský Šichman A. 1964, Vlastivedný sborník Považia VI, Slovanské osídlenie severného Slovenska

Petrovský Šichman A. 1968, Vlastivedný zborník Považia IX, Výskum slovenských mohýl na Sverepci

Porubský J. 1954, Archeologické Rozhledy 1954, Výskum na žiarovom pohrebišti zo starej doby železnej a na slovanskom mohylníku vo Veľkých Hostiach

Poulík J. 1951, Archeologické Rozhledy 1951, Staroslovanské mohylové pohřebiště v Přítlukách na Moravě

Turčan V. 1984, Archeologické Rozhledy 1984, Slovanské mohyly v Dvakačoviciach

Turek R. 1952, Archeologické Rozhledy 1952, Slovanské mohyly ve Veselí nad Lužnicí

Váňa Z. 1952, Archeologické Rozhledy 1952, K otázce kmeňových území v severozápadních Čechách

Váňa Z.: Svět slovanských bohú a démonú, Praha 1990

http://www.scribd.com/doc/102270468/28/Burgwalle-und-Befestigungen

Dobšinský P: Prostonárodné slovenské povesti

Použitý úryvok z piesne: Silent Stream Of Godless Elegy: Přísahám, z albumu Návaz, 2011