Maďari v písomných prameňoch

Obraz predkov dnešných Maďarov v súdobých kronikách z obdobia 9. storočia, tzn. z čias, kedy vtrhli do karpatskej kotliny tak ako ich vnímali súčasníci - najmä franskí kronikári - veru nie je veľmi lichotivý. Prinášam úryvky z niekoľkých zaujímavých kroník z tohto obdobia, ktoré zachytávajú, aké renomé mali títo cudzí kočovníci v Európe. Fuldské anály vynechám, pretože tie môžte nájsť na inom mieste tejto stránky.

Liudprandova kronika (10. storočie) obsahuje zaujímavú zmienku o tom, ako franský kráľ Arnulf spôsobil, že Maďari sa dostali na naše územia a akej strategickej chyby sa dopustil, keď dal odstrániť záseky, resp. zátarasy, ktoré tvorili prirodzenú hradbu pred nepriateľmi z východu.

"Mezitím Arnulf kráľ tých národov, ktoré žijú na severe, nemohúc premôcť vojvodu Moravanov Svätopluka, o ktorom sme se zhora zmienili a ktorý sa mu mužne staval v boji na odpor, odstránil beda - tieto veľmi opevnené prekážky, o ktorých sme predtým povedali, že sa všeobecne nazývajú zátarasy (záseky?), a zavolá na pomoc národ Maďarov, chtiví, smelý, nepoznajúci všemohúceho Boha, dobre znalý všetkých zločinov a dychtiaci iba po vraždení a lúpežiach - ak sa len pomocou dá nazvať to, čo nedlho potom, keď on zomrel, bolo ako jeho národu, tak ostatným národom, žijúcim na juhu a západe vážnym nebezpečenstvom, ba dokonca záhubou. Čo teda? Svätopluk je premožený, podrobený, urobený poplatným; ale nie sám. Och ty slepá túžba kráľa Arnulfa po vláde! Och tie nešťastné a horké dni! Zvrhnutie jediného človeka sa stáva záhubou celej Európy. Slepá ctižiadosť, koľkých ženám pripravuješ vdovstvo, otcom smrť detí, pannám zneuctenie, kňazom a ľudom božím zajatie, chrámom opustenie a obývaným krajom spustnutie! Ale vráťme sa k veci. Teda po porážke Svätopluka, vojvodu Moravanov, Arnulf v nastalom mieri vládne. Maďari medzitým keď spozorovali výsledok a prehliadli si krajinu, strojil v srdciach zlo, čo neskôr vyšlo najavo."

Zásek 

Ďalej za povšimnutie stojí úryvok z Reginovej kroniky, ktorá asi najdetailnejšie zachytáva zmienky o starých Maďaroch a z veľkej miery prakticky i reálne a objektívne. Regino pôsobil ako opát v trevírskom kláštore. Napísal niekoľko spisov. Jeho kronika prináša správy menej tendenčné. Zomrel v roku 915.

"V roku 889 od vtelenia Pána vytiahol národ Maďarov, najdivokejší a nad všetky príšery krutejší, v minulých storočiach preto neznámy, že nebol nikde menovaný, kdesi zo skýtskych kráľovstiev a močiarov, ktoré Don rozprestiera svojim tokom do nekonečna.

Odtiaľ bol teda spomenutý národ vyhnaný zo svojich vlastných sídiel susednými národmi, ktoré sa volajú Pečenehovia, lebo tí ich prevážili počtom aj statočnosťou a rodná zem, ako sme už povedali, nestačila pre obrovský rast obyvateľstva k prebývaniu. A tak keď nimi boli Maďari násilne vyhnaní, po rozlúčení s vlasťou vydávajú sa na cestu, aby vyhľadali nové zeme, ktoré by mohli obývať, a aby si tam mohli vybudovať sídla.

Najpr blúdia po pustatinách Panóncov a Avarov a hľadajú svoju každodennú obživu z lovu a rybárčenia. Neskôr vtrhávajú častými nepriateľskými nájazdami do končin Korutáncov, Moravanov a Bulharov, len málo ľudí zabijú mečom, mnoho tisíc však šípami, ktoré vypúšťajú s takým umením z lukov zhotovených z rohov, že ich zásahom sa len s ťažkosťou možno vyhnúť."

Saský analista

Dielo vzniklo v polovici 12. storočia a zaznamenáva údaje z rokov 741-1139. Autor vychádzal z doposiaľ neznámych alebo už stratených písomných prameňov.

"890 [...] Nevedia (Maďari) však bojovať v šíku a dobývať mestá. Nebolo by im možné odolať, ak by boli tak vytrvalí, ako sú útoční. Bojujú na koňoch cválajúcich vpred, alebo prchajúcich späť; často predstierajú útok a nedokážu dlho bojovať, vo vrchole bitky opúšťajú bojisko a skoro na to sa do nej z úteku vracajú, že vtedy si nútený vybojovať rozhodnú bitku, keď si už myslíš, že si zvíťazil.

Neživia sa ako ľudia, ale ako divoké zvieratá, surovým mäsom a pitím krvy. Srdcia ľudí, ktorých zajali, rozdeľujú na časti a jedia ako liek. Nedajú sa obmäkčiť žiadnym súcitom. Vlasy si holia nožom až do kože, na koňoch mávajú vo zvyku sa pohybovať, stáť, hovoriť aj premýšlať. S veľkou dôslednosťou učia svoje deti a otrokov jazdiť na koňoch aj z nich strielať.

Tak ako ženy, aj muži sú povahy bujnej, odbojnej, úskočnej i drzej. Vždy sú nekľudní so sklonom k vonkajším i domácim rozbrojom, od prírody sú mlčanliví, skôr ochotní k činom než k rečiam.

Títo spustošili spomenuté krajiny, ale aj italské kráľovstvo. Až do Arnulfovej doby boli oddelení prekážkami, ktoré ľudia nazývajú záterasy, a nemali teda možnosť vyraziť ani na stranu západnú ani na stranu južnú. Po ich odstráneniach porazil Arnulf s pomocou Maďarov Svätopluka a vtrhol s vojskom do Moravského kráľovstva, vyvrátil všetko čo našiel mimo mesta. A keď boli ovocné stromy z koreňov vyvrátené, Svätopluk požiadal o mier a dal syna ako rukojemníka, neskôr ho dosiahol. Arnulf pokojne spravoval ríšu. Maďari však spozorujúc výsledok a prehliadnúc krajiny, strojili v srdciach zlo, ktoré neskôr vyšlo najavo."

Ján Aventinus žil na prelome stredoveku a novoveku. K dejinám Veľkej Moravy disponoval staršími vierohodnými prameňmi, z ktorých mnohé už neexistujú.

"V tomže roku, ktorý bol osemsto osemdesiaty deviaty kresťanskej éry, prišli naši susedia Uhri, ktorí sa vo svojom jazyku nazývajú Maďari... po prekročení Donu do Európy a do sarmatskej Germánie. Niektorí tvrdia, že opustili otcovské sídla kvôli lepšej pôde, iní, že to bolo preto, aby uľahčili príliš veľkému množstvu kráľov doma, iní, že boli zahnaní susedmi, časť zasa tvrdí, že boli Arnulfom pozvaní proti Slovanom a Svätoplukovi, ktorého ríša bola vtedy v dolnej Germánii najrozsiahlejšia, a že ním boli vpustení do Germánie.

Ale vrátim sa k Maďarom: tí blúdiac počas troch rokov po území východnej časti veľkej Germánie a po územiach oboch Sarmátií, prešli skrz veľmi divoké národy po rozsiahlych pustinách aj pláňach a hľadali si obživu koristením, lupom a lovom. Až vo štvrtom roku dosiahnú od Arnulfa stále sídla. Vtedy vpadnú do Dácie - tá sa tiahne spolu s Dunajom na východ - za rieku Tisu. Povraždia a zničia Avarov a Húnov (o ktorých sme hovorili, že boli vytlačení a zahnaní z Norika a z Panónií Pipinom a Bavormi) a obsadia ich zem a doteraz ju držia. Vtedy národ a meno Avarov a Húnov prebrali v Európe za svoje. Sídlili tu pri Dunaji a bývali jednak v Dácii, jednak v Panóniach a v Noriku, päťstodeväť rokov až po tú dobu.

Vtedy títo Maďari postihnú Venedov skôr skazou než porážkou, ktorí obývali Dáciu a boli poslušní moravskému kráľovi Svätoplukovi. Podrobia si celú Dáciu a tu až doteraz nazývajú "Uhri vo Veľkej Germánii". Po smrti Arnulfa a zabití moravských kráľov Mojmíra a Svätopluka obsadia časť Moravy, a prekračujúc Dunaj, vpadnú do Bavorska. Od kráľovstva Barovov odtrhnú Panóniu ležiacu pri Dunaji: pijú ľudskú krv, avšak také veci bude vhodné uviesť až na patričných miestach. Teraz sa vrátim k sledu udalostí. (...)"

L.Havlík a kol.: Prameny k dějinám Velké Moravy,  SPN, Praha 1966

http://lukaskrajcir.blog.sme.sk/c/190676/Ako-Madarov-zatrusili-do-pisanych-dejin-4-cast.html#ixzz2Kc59dSaq
Galuška L. 2004, Slované doteky predků