Zázračný dážď zachránil Rimanov na Slovensku

Územie Slovensko sa prvý krát priamo dostalo do centra svetového diania za vlády rímskeho cisára Marca Aurelia (161-180). Germánski Markomani a Kvádi, spolu so sarmatskými Jazygami, žijúcimi kočovne medzi Dunajom a Tisou, roku 161 zaútočili na územie Rímske ríše, čím začali dve desaťročia sa tiahnúce tzv. markomanské vojny. Marcus Aurelius ich najprv zo svojho územia vytlačil a potom - v rokoch 172-175 a 177-180, zaútočil na ich územie, pričom jeho jednotky prenikli hlboko do údolia riek Váh, Nitra a Hron. Roku 172 sa pri Hrone udiala kuriózna udalosť. Rímska jednotka sa v priebehu horúceho letného dňa dostala do obkľúčenia a hrozila jej smrť smädom. Zachránil ju však náhly a nečakaný  dážď, v čom všetci zúčastnení videli zásah bohov. Historku zachycuje historik Cassius Dion 

(okolo 155 – po 235) vo svojich Rímskych dejinách. 

„Veru už po mnohých ťažkých zápasoch a nebezpečenstvách si Marcus Aurelius podrobil. Markomanov a Jazygov. Ba proti takzvaným Kvádom z toho povstala veľká vojna a pošťastilo sa mu neuveriteľné víťazstvo: no skôr to bol dar od boha. Keď sa totiž Rimania v bitke dostali do nebezpečného položenia, zachránilo ich božstvo neuveriteľných spôsobom. Lebo keď ich Kvádi obkľúčili na vhodnom mieste, Rimania odvážne bojovali so štítmi prirazenými k sebe. Tu barbari zastavili boj v očakávaní, že ich ľahko zajmú ukonaných páľavou a smädom. Všetko navôkol zahatali, aby Rimania nemohli odnikadiaľ získať vodu. Aj počtom ich totiž veľmi prevyšovali. Keď sa teda Rimania ocitli vo vrcholnej tvŕdzi, keďže boli ukonaní a doráňaní, vystavení úpeku slnka a smädu, a keď už preto nevládali ani bojovať, ani niekam ustúpiť, ale zoradení v šíku ostali stáť na mieste spaľovaní horúčavou, odrazu sa zhluklo množstvo oblakova spustil sa hustý lejak, čo sa stalo istotne na boží zásah. Rozpráva sa totiž, že akýsi egyptský mág Arnufis, ktorého mal Marcus Aurelius so sebou, privolal akýmisi čarami istých démonov a okrem iných predovšetkým vládcu ovzdušia Herma. Ich pôsobením vraj stiahol na zem dážď.

(1) Výjav je zachytený na stĺpe Marca Antnia v Ríme 

Keď sa dážď spustil, sprvoti všetci dvíhali tváre k nebu a zachytávali si vodu do úst. Potom jedni nastavovali štíty, iní aj prilbice, sami lačne hltali a dávali piť aj koňom. A hoci k nim pribehli barbari, neprestali piť a súčasne sa usilovali bojovať. Ba niektorí ešte aj zranení chlípali odrazu vodu i krv, čo im stekala do prilbíc. A boli by azda utrpeli strašnú pohromu, lebo nepriatelia do nich dobiedzali, zatiaľ čo oni boli väčšinou zaneprázdnení pitím, keby sa proti nepriateľom nestrhlo mocnú krupobitie s množstvom bleskov. Tu bolo vidno z neba dopadať na to isté miesto vodu i oheň. Tak jedných premáčalo a pili, druhých spaľoval oheň a zomierali. A Rimanov sa oheň ani nedotkol, ba ak sa dakde k nim dostal, zaraz zhasol, kým barbarom nebol na osoh ani dážď, ale dokonca ešte väčšmi sťa olej roznecoval na nich plamene, takže dažďom premáčaní hľadali – vodu. Tu sa jedni zraňovali, aby oheň zahasili hoc aj krvou, druhí zase utekali hoc aj k Rimanom, lebo vraj len oni majú spásnu vodu. I sám Marcus Aurelius ich, pravdaže, ľutoval.“(1) 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008
Citované podľa: Marsina, R. a kol.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov zv. I., Bratislava 1998, ss. 1780-
http://img41.imageshack.us/img41/6074/columnofmarcusaureliusd.jpg