.

nedeľa, 10. marca 2013

Turčianske Jaseno - Hradište


Kóta 696, nachádzajúca sa juhovýchodne od obce Turčianske Jaseno nesie názov Hradište. Južne od hradišťa leží dolina potoka Vôdky. Od vrchu Tlstý diel, kóta 862, smerom k obci Belej sa ťahá horský chrbát, prerušený východne od obce Horné Jeseno plochým sedlom. Hradište vystupuje náhle do výšky asi 80 m nad toto sedlo a klesá potom do údolia Vôdského potoka. Horský ostroh sa končí v smere hlavného spádu miernym svahom, smerom proti spádu ostrým zubom, ktorý bol využitý na vybudovanie hradiska. Hradisko objavil a ako prvý publikoval Š. Janšák v roku 1930.


Pôdorys hradiska je daný ostrým uhlom zo stranami b c e, i k e, a vrcholom e. Strana b c e je súčasne hranou, na ktorej sa lomí terén a spadá pod uhlom asi 35 stupňov. Podobne tak na strane i h e, v partii h e. Najpríkrejší svah nachodí sa v partii d e f, kde spadá pod uhlom 45 stupňov. Na troch stranách vytvorila teda príroda dokonalú ochranu. Na strane juhozápadnej, v pásme b a i je voľný prístup, ničím nehatený.

Plánik hradiska podľa Š. Janšáka

Zreteľný val i k h dlhý 112 m je na severnej strane, v partii, kde prirodzený stupeň terénu nie je dosť príkry, ani vysoký. Ďalej sa nachádza zaniknutý val g j, druhé pásmo opevnenia, súvisiace s predchádzajúcim. Javí sa len ako 10—15 cm vysoká terénna vlna. A na koniec tu nachádzame mohutný oblúkovitý val d – 696 - f dlhý 74 m. V bodoch d f sa pripojuje k príkremu úbočiu a nemá nijakej výšky. Ďalej od nich stúpa až ku kóte 696. Navonok, smerom j juhozápadu je vysoký 8 m, dovnútra vrcholovej plošiny, smerom SV, 6 m.

Hradisko zreteľne vyznačené na mape II. voj. mapovania z 19. storočia

Rozloha hradiska predstavuje hodnotu 5,2 ha (medzi čiarami1' a b c e i a) a možno ju rozdeliť na dve časti. Prvá o rozlohe 5,04 ha (I.) tvorí vonkajšie nádvorie, od najvyššieho vrcholu 696 smerom k jZ mierne sa zvažujúce. Pre postavenie obydlí i ev. umiestenie stád sa veľmi dobre hodí, tým viac, že vrcholom d e f i umelým valom je chránená proti severným vetrom. Druhá časť (II.), úplne vodorovná plošina d e f d s rozlohou O, l6 ha tvorí jadro, či akropolu, dokonale chránenú zo všetkých strán, na ktorej zrejme sídlil najvýznamnejší muž hradiska.

Na akropole našiel Š. Janšák dva črepy, ďalšie našiel severo-západne od valu i h, bezprostredne pod ním a na roliach v jeho susedstve. Črepy sú hrubozrnné a slabo vypálené. Ďalšie črepy sú jemnozrnné, na lome a zvlášť ešte na povrchu tuhované. Nálezy patria do obdobia púchovskej kultúry, v ktorej hradisko už bolo osídlené.

Dr. Šalkovský uvádza, že na hradisku bola nájdená aj slovanská keramika, v dôsledku čoho ho zaraďuje medzi potenciálne slovanské hradiská, konkrétne uvádza pojem „neisté opevnené výšinné sídliská“. Medzi potenciálne slovanské hradiská ho zaraďuje aj Dr. Hulínek.

Spracoval: Orgoň

Na stránke obce Turčianske Jaseno môžete nájsť túto skvelú povesť o hradisku zo začiatku 10. storočia:

Skaza Hradišťa


"Nad Turčianskym Jasenom sa vypína návršie Hradište. Na jeho 695 metrov vysokom temene sú zvyšky zemných valov. Pred niekoľkými rokmi tu vyhĺbili šachtu. Našli v nej zvyšky zuhoľnatených brvien, svedkov dávnej tragédie z histórie Turca.
V jeden horúci júlový deň roku pána 907 pri Bratislave „zapadla Slávov sláva“. „Pohanské hordy sa stekali, slávsku chasu dorúbali“ – smútil básnik Juraj Zvestoň Bulla nad osudom Slovače, nad tými hrdinami, čo zostali v podunajskej zemi usmrtení kopijami staromaďarských jazdcov a mečmi bavorských rytierov. Veľká Morava padla na kolená, na zboreniskách staroslovienskych obydlí vyrástli príbytky nových uhorských zemepánov.
Dlhý čas im tieto nové životné priestory stačili, nechcelo sa im nahor do dolín medzi vrchy, kde husté lesy hrozili odporom domácich. V slovenských horách ešte dožíval duch Veľkej Moravy v hrádkoch a v hradiskách.
Medzi najmocnejšie patril Vyšehrad, čnejúci medzi Ponitrím a Turcom. Sídlil na ňom vladyka Zvan. Pod jeho moc patrili susedné hrádky, medzi nimi aj tento, čo si postavil v severovýchodnom kúte turčianskej kotliny na strmom kopci staršina Lysoň. Poskytoval súcu ochranu, lebo ho z troch strán obklopovala strmina a iba jeho severné návršie k nemu skytalo voľnejší vstup.
Veruže bolo treba myslieť na obranu. Zvan na poradách staršinov stále častejšie upozorňoval: – Nepriateľ sa dovtedy neuspokojí, kým neuchváti aj posledné zvyšky našej dávnej slávnej otčiny. Treba sa prichystať na tuhý boj. Veď aspoň my zachovávajme tú hrdosť a odvahu, akú nám vštepili naši predkovia. Ukážme našim potomkom, že neskloníme hlavy pred zlom, nepoložme ich len tak pod nepriateľský meč!
Zvanovi nestačila takáto výstraha a pokračoval. – Darmo sa však postavíme na odpor ak nebudeme držať naďalej spolu ako jeden. Veď dobre vieme, ako naša Veľkomoravská ríša padla do prachu práve pre zvady a spory synov slávneho Svätopluka!
Takéto múdre slová padli aj do vnímavej mysle vladyku Lysoňa. Mal dvoch synov – staršieho Jasoňa a mladšieho Klaboňa. Synovia však aj napriek otcovým dohováraniam a výstrahám nevedeli nájsť k sebe bratský vzťah. Klaboň bol vrtošivý, nespokojný, stále sa mu na otcovom hrádku čosi málilo. Osobitne ho škrelo, že mu osud pririekol úlohu mladšieho dediča, nuž nenávidel brata Jasoňa z celej duše.
Lysoňovi už iné neprichodilo, len postaviť Klaboňovi vlastné obydlie. Na príkrom kopci nad údolím, kde sa z jednej strany z húšťavy lesa belela Katova skala, vyrástol nový hrádok a zdalo sa, že svár medzi bratmi nadobro zažehnal… Vládcom od Dunaja predsa len nedávali pokoj obrysy vrchov, čo sa tmaveli na severnom obzore. Vábili ich predstavou, že tam predsa len žijú ich poddaní a tým treba ukázať, kto je tu teraz pánom. Špehovia im prinášali správy, že tam naďalej trvajú poriadky bývalej ríše, že ich vladykovia držia svorne ako jeden a nebude ľahko ich odpor zlomiť. Iste bude najlepšie tráviť takéto sústo kúsok po kúsku, rozdrobiť ich silu. Nuž a spôsob sa už nájde, ale najlepší asi bude ten, čo využije najväčšiu slabinu Slovanov, ich hašterenie a neznášanlivosť.
Istého jarného večera zaklopal na bránu Klaboňovho hrádku cudzí pútnik. Žiadal si hovoriť z pánom, nesie mu vraj z Nitry posolstvo…
Zvan na Vyšehrade už isto vedel, že prišiel čas pripraviť sa na obranu. Prikázal, aby staršinovia na svojich sídelných hrádkoch zosilnili stráže. Keď zbadajú cudzích ozbrojencov, majú zapáliť vopred pripravené drevené hranice. Vatry a dym ohlásia, kam treba ísť s pomocou.
Povodeň sa však šíri nie jednou, ale mnohými cestami. Tak raz podvečer stráže na Jasoňovom hrádku zbadali, ako na západnom obzore nad Vyšehradom, no aj nad Vtáčnikom na juhu, ba aj na blízkej Dedošovej zahoreli oheň výstražných vatier. Nové ráno nad Lyscom a Jarabinou nestihlo preblesknúť úsvitom, keď sa v údolí pod strminou hrádku zjavil húf cudzích jazdcov. Nechali kone pri potoku a začali sa štverať zrázom nahor.
Obrancovia obstali stavisko Hrádku koldokola, iba čo nechali voľnú cestu od severu, odkiaľ prichádzala pomoc z Klaboňovho hrádku. Už sa beleli odevy, blýskali meče a sekery. No namiesto toho, aby sa Klaboňovci vrhli na nepriateľa, pustili sa do zdesených Jasoňových bojovníkov.
Zapredanec Klaboň vlastnou rukou prebodol hruď svojho brata. Šťastie, že sa toho už nedožil otec, starý Lysoň.
- Teraz budem pánom dvoch hradov! – vyhlásil Klaboň pred veliteľom nepriateľského voja. Ten však odvetil. – Keď si zradil vlastného brata, ľahko môžeš zradiť aj celú našu uhorskú vlasť.! – A Klaboň v bezmocnom zúfalstve, keď spoznal svoju nesmiernu vinu, vrhol sa do plameňov, ktoré začali kváriť jeho rodný príbytok. Na jeho mieste neskôr vyrástli múry nového hradu Sklabiňa."

Použitá literatúra:

Šalkovský: Stredné Slovensko vo včasnom stredoveku, Nitra 2011
Janšák Š.: Staré osídlenie Slovenska. (Sborník Muzeálnej Slovenskej Spoločnosti, zošit 1-2, roč. XXIV, 1930
Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska, SAHI 2008
http://turcianskejaseno.sk/o-obci/historia/povesti-o-obci/skaza-hradista



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára