.

pondelok, 3. júna 2013

Štefan Janšák: Nedobytné hradiská

Prinášame esej od jedného zo zakladateľov modernej slovenskej archeológie Štefana Janšáka, ktorá vyšla v knihe Lovci hlinených perál v roku 1934. Kniha vyšla v náklade 400 kusov. Ilustrácie do knihy robil Mikuláš Galanda.


Sme poverčiví ako roľníci a pastieri, ktorí vidia, od koľkých náhod závisí zdar ich diela, ako vojvodci a válečníci, ktorým náhodný vietor, dážď, alebo ostré slnko pokazí takmer hotový úspech. Nehanbíme sa za svoju poverčivosť. Veď i Napoleon si dával čítať z ruky a poprední štátnici rímski odhadovali výsledok svo­jich akcií dľa zbarvenia čriev obetných zvierat. Oni trpeli poverčivosťou, poneváč sa museli zabezpečiť pred verejnosťou v prípade nezdaru. A my ňou trpíme, aby nás nezdar v hľadaní hradísk neodstrašil.



Ačkoľvek sme preštudovali doma všetky mapy, od­bornú literatúru, poradili sa s tým aj oným, preca prichádzame so zrejmým tlkotom srdca na miesto, kde máme objaviť nové hradisko alebo sídlisko. Krá­čame po špičkách, ako k hniezdu malých opierencov; zatajujeme dych, rozhrnujeme opatrne kroviny, ako by nás čakala salva doprostried pŕs, alebo ako by sme nechceli vyrušiť idylu dlho sa hnevajúcich a teraz práve sa smierivších milencov. Privierame oči, keď príde rozhodujúci okamih, ako hráč v karty, aby naše vytriezvenie nebolo príliš bolestné a v prípade úspe­chu naše rozrušenie sa miernilo. Veríme na šťastné a nešťastné hodiny, preto keď je poludnie, nevstupujeme na hľadané sídlisko, ale zasadáme k obedu, vzdialení len štyricať, pädesiat krokov od miesta, kde sa má za okamih rozriešiť „malý osud". S chuťou jeme svoj „poľný" obed, hádžeme otrusinky do vetru závistnej Poludnici. Zkrátka chceme si zaistiť súčinnosť vlastnej nálady, všetkých živlov v nás i mimo nás, aby sme v danom okamihu mohli sa sústrediť k poslednému kroku, korunovanému výsledkom. Sme skromnejší, ústupčivejší i demokratičtější než obyčajne. Sadáme si len do tretej triedy vlaku, priateľsky naväzujeme roz­hovor s blížnymi, úctivo zdravíme autochtónnych vonkovanov, dávame každým krokom na javo, jak sme slabí a na koľko je nám potrebná priazeň hradištných božstiev a ich miláčkov. 



Ale niekedy sú božstvá tvrdé a zarputilé. Len s vy­naložením najväčšej námahy dajú si vyrvať tajomstvo, ktoré skrývali po tisícročia. Túto zkušenost potvrdila nám i Bošáca dolina. Tak bystré oko, ako bolo Holubyho, zkúmalo ju po roky a preca nenašlo hradisko, ktoré leží hneď pri vchodu do nej, tvoriac jej kľúč. My sme sa podujali tohoto úkolu po búrlivej noci, ktorá hnala zátopy vôd na zem, občerstvila rastlinstvo a priniesla so sebou modrojasné, tiché, ale dusné ne­deľné ráno. Plochý vŕšok „Turecká'' dvíha sa hneď nad hradskou za Novým Mestom a zdá sa skrývať vo svojom mene tajomstvo zašlých dôb, súvisejúcich s biedami tureckej okupácie a lúpežných vpádov na Slovensku. 

Sme na prvom jarnom výlete a preto nešetríme pľúc, dychu ani nôh. Kráčame smerom do najpríkrejšieho vrchu, na oko hravo a bez námahy. Len keď cincúrky potu zalievajú nám oči, lepia šaty na telo, spamätáme sa a vkládáme trochu rozvahy do svojej exkurzie. Ale už je neskoro. Prílišná horlivosť zaliala nás potom, ktorý nemal času uschnúť ani v jarnom slnku. Postaraly sa o to nízke kroviny, plné rosy, pú­šťajúce nám pri každom kroku za ňadrá svoje dosiaľ nevyschlé vodopády. Ich šelmovstvo podporuje po pás vysoká tráva, lesný podrast veľkolistých rastlín, z nichž každá vychrlila na nás svoje skryté zásoby, premočiac odev i obuv až na kožu. Takýto kúpeľ v teplom vzduchu, krásnom slnku, nie je nepríjemný ani v tom prípade, keď sa ukáže, že „Turecká" nič pod svojím tajomným menom neskrýva. Ale aspoň stojíme na vyvýšenine, ktorá nám dovoľuje previesť úkol kohúta z pohádky, vylietnuvšieho na strom. V diaľke sotva dvoch kilometrov, ale oddelený od nás systémom hlbokých a husté zarástlych jarkov, kynie nám skutočne nový vŕšok. To snáď bude vytúžený ideál! Bez váhania, skoro bez rozmyslu púšťame sa rovnou čiarou. 



Koľko blata sa na rozmoklej ceste a oráčine prilepí, toľko smyje mokrá tráva a lesný podrast. Koľko sla­ných křupají potu príde nám shltnúť pri skoku cez prekážky, toľko kvapák zo stromkov spadlej, mdle chutnajúcej rosy spraví v našich ústach rovnováhu. Horúčosť nás zalieva, keď ideme za vetrom a na slnku, chlad nás objíma, keď zaveje ostrý vietor na voľnom priestranstve. Don Cervantes by mohol doplniť mnohé kuriózne rysy svojich postáv, keby nás videl. Tu je ry­tier i zbrojnoši a v dialke čneje kóta 248, na ktorú pod­niká sa útok. 

Konečne sme tam. Ale ako šelmovská milenka uniká skokom prvému rozpnutiu nedočkavého náru­čia, aby objatie bolo tým sladšie, nechávajúc v rozčaro­vaní túžbou zmierajúceho milenca, tak aj my stojíme plní údivu s otvorenými ústami. Hrádok, ktorý musí tu byť, ako nám jediný nalezený črep naznačil, leží ešte dvesto krokov ďalej. Ale tento raz nám neušiel! Hojná korisť vynahradila dosavádnu námahu a dodala chuti k novým výskumom. Sme na hrádku. Prestáva nám byť tajomstvom. A keď sme ho zvedavo, až nešetrne so všetkých strán poobzerali, takmer nás prestáva zaujímať. Taký je človek! Na rýchlo sbierame nutné do­klady zemepisné, miestopisné, geologické i archeolo­gické a bežíme ďalej, za novými obzormi. 

Snáď preto nás hradištní bohovia potrestali, vidiac ľudský nevďak. V Trenčíne jeme vo spěchu svoj po­zdný obed, za dažďa a hromobitia, akým sa môžu po­chlubit' len diluvialne prevraty. Ale nestrácame nádeje v rýchlu zmenu počasia, ako to pri búrkach býva pra­vidlom. Ešte nás čaká úkol nájsť kľúč do druhej doliny, v ktorej leží Drietomá. „Hradištje Berg", ako nám hlási náš viedenský sprievodca (špeciálna mapa vo­jenského ústavu zemepisného vo Viedni), stojí zrovna nad obcou Kostolnou. Bude síce blato a rosa, ale to sú najmenšie prekážky, ktoré nám stoja v ceste. 

Vyšli sme síce z dažďového pásma trenčianskeho, avšak prvé kvapky búšily do našich hláv, keď sme k veľkému údivu a konsternácii dedinčanov začali stú­pať do vrchu. Rada na rýchlo pred krčmou sa sběhnuv­ších občanov nevedela sa sjednotit ohľadom nutných pokynov pre našu orientáciu. Až vystúpil odhodlane starý cigán, uvedúc ako odporúčajúce svedectvo svoje služebné roky na vojne, svoj miestny pôvod, pol tucta dobre vychovaných detí a ponuknul sa k doprovodu. Prijali sme ochotne, ačkoľvek dážď sílil a hustnul. Don Quichotte vykročil smelo, dvojica Sanchov Pan-sov s neurčitým krčením pliec a cigán v nádeji dákeho zisku. Sme takmer v polovici vŕšku, keď začne hrom burácať a dážď sa liať takou silou, že behom päť mi­nút sme znovu mokrí na kožu. Máme ísť pod strom, či nie? Vrátiť sa alebo zostať? Zmocňuje sa nás hrdosť a neústupnosť. Potreba zachovať dekórum pred ne-priazňou bohov, obava z výsmechu dedinčanov stavajú sa nám pred oči. K tomu ešte zaťažuje nás nešťastná fyzikálna znalosť, že hrom bije do stromov. Cigán, celý mokrý, utešuje a obodruje, spomínajúc všetky veľ­ké búrky, ktoré kedy zažil on i celé jeho príbuzenstvo. Ale nič nám nepomohlo. Príroda zvíťazila. Postavila hrom a blesk medzi nás a hradisko. 



Májový, dlhý deň, len pol piatej po obede, a my sa musíme vrátiť bez výsledku! A k tomu v akom stave! Všetky nepromokavé plášte vypovedaly službu. Sme dokonale mokrí, dnes snáď už po piate a tento ráz definitívne, neodvolateľné, pretože slnko zmiznulo za mraky. Nášmu úbohému zovňajšku podobá sa snáď len naša vnútorná skľúčenosť, zavinená neúspechom. Preč s tohoto miesta, kde zpoza oblokov škeria sa na nás výsmešné tváre dedinčanov! Oni sú síce zvyklí na zmoknutie, ale nie v nedeľu, v sviatočnom rúchu a nie pre také bláznovstvo, ako je hľadanie hlinených perál. Preč odtiaľto, kde hradištné božstvá nespoko­jily sa tým, že nám Haly zátopy vody za golier, ale nám ju ešte raz posielajú s kopca dolu, v hrčivých potôčkoch, po lýtka siahajúcich! Nad smutnou, ba tra­gikomickou scénou sťahujú sa záclony automobilu, ktorý sa zmenil za krátko v improvizovanú sušiareň, kropiac pred tým dlho širokú cestu v hojnosti z nás od­riekajúcou vodou. Vyhýbali sme sa ovšem každému stretnutiu zvedavých zrakov, aby náš celkom zvláštny cestovný úbor nespôsobil nejaké nútené zastavenie na četníckej alebo policajnej stanici. 

Z tejto nehody odniesli sme si však poznatok, že i hradištné božstvá, búrku na nás soslavšie, majú smysel pre triedne a sociálne rozvrstvenie a patrne sami ná­ležia k desaťtisícom vyvolených. Nátku priviezol si totiž z výpravy len jeden zo Sanchov Pansov, kdežto vodca a rytier zostal bez úhony. Iste tiež pozoruhodný archeologický poznatok.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára