Nitrianske Pravno/Jasenovo - Vyšehrad

Juhozápadná časť Malej Fatry prechádza na juhu do zalesneného pohoria Žiar. Na hrebeni pohoria Žiar, ktorý je hranicou medzi Turcom a Nitrou, sa nachádza výšinné hradisko Vyšehrad v nadmorskej výške 829 m, ktoré patrí medzi významné archeologické a prírodné lokality horného Ponitria a Turca.

Najpohodlnejší a historicky najvýznamnejší priechod z hornej Nitry do Turca je ten, čo vedie cez strednú časť Žiaru pri obci Nedožery a vo výške asi 300 m cez obec Brezany takmer východným smerom po grúni až na hrebeň pohoria Žiaru, vo výške 689 m. Asi v polovici cesty bol v minulosti zájazdný hostinec. Táto cesta však nie je jediným prechodom z hornej Nitry do Turca nadväzujúcim na tzv. Soľnú alebo Jantárovú cestu. Druhý priechod viedol z Nitrianskeho Právna cez Vyšehradné popod Vyšehrad do obce Jasenovo a cesta pokračovala smerom na Slovenské Pravno, kade vedie teraz hlavná cesta.

Zväčšiť mapu

Vyšehrad pre svoju prírodnú osobitosť i historický význam a pre mimoriadne dôležité zemepisné a strategické postavenie na predele dvoch krajov pri prastarej obchodnej ceste stal sa chránenou prírodnou i archeologickou pamiatkou. Patrí do katastrálneho územia Nitrianskeho Pravna, v jeho väčšej blízkosti sa však nachádza  obec Jasenovo.

Vyšehrad, vyznačený na mape 2. vojenského mapovania

Opis hradiska

Hradisko je na južnej a východnej strane ohraničené strmými skalami, ale aj zo západnej strany je pomerne ťažký prístup. Celková plocha je 455 árov. Celý areál hradiska má mocné valové opevnenie vzájomne od seba oddelené sústavou valov na štyri samostatné časti, v ktorých môžeme jasne vidieť dvorce.

Model hradiska podľa M. Remiášovej. Autor fotografie: Pavol Remiáš, TASR

Model hradiska podľa M. Remiášovej. Autor fotografie: Pavol Remiáš, TASR

Prvá, najvyššie položená časť opevnenia asi 40 m dlhá je predelená nízkym valom. Od druhého dvorca je táto časť oddelená valom a hlbokou priekopou. V tejto časti hradiska stál bezpochyby stredoveký hrádok v 12.-14. storočí, resp. jeho najvyššia časť, avšak z logiky a zásad využívania terénnych daností za účelom obrany a  opevňovania je zrejmé, že horná časť musela byť opevnená a obývaná aj v predchádzajúcich obdobiach - Veľkej Moravy, laténu a doby halštatskej/bronzovej.  

Druhá, samostatná časť je zaujímavá svojím takmer pravidelným obdĺžnikovým tvarom [60X40 m], so vstupnou bránou zo SZ strany. V tejto časti bolo zistené osídlenie slovanské, stredoveké a praveké.

Tretia časť hradiska má najčlenitejší terén, ktorý sa z južnej strany smerom k severnej terasovité znižuje. Aj tento dvorec je od ostatných oddelený valom. Aj táto časť hradiska bola využívaná slovanmi v období Veľkej Moravy a aj po jej zániku.

Štvrtá časť hradiska je najnižšie položená. Jej nadmorská výška sa pohybuje v 770 metroch. V tejto časti je i vstup na hradisko zo severnej strany. Na JZ strane sa tu nachádza samostatný útvar s rozmermi 23X50 m, ohraničený výrazne z východnej i severnej strany valom a priekopou, pri výkope ktorej vznikol i nízky vonkajší val. Je to pravdepodobne i funkčne samostatná časť hradiska vybudovaná v poslednom období existencie Vyšehradu, čo možno na základe archeologických nálezov zaradiť do 15. storočia. Našli sa tu však aj predmety z konca doby bronzovej.

Vyšehrad. Autor fotografie: Pavol Remiáš, TASR

Ako prvý robil výskum hradiska K. A. Medvecký a našiel tam zvyšky keramiky, kachlice, železnú strelku a klince. Opis a zameranie Vyšehradu urobil nám dobre známy Š. Janšák tiež na konci 20. rokov. O starších záznamoch o Vyšehrade vieme od T. Lehotského, P. Petica, J. Nováka a P. Floreka. Menší výskum tu vykonal aj Dr. A. Petrovský-Šichman roku 1963.

Štefan Janšák v roku 1928 popísal hradisko nasledovne:

Zemepisný tvar povrchu Vyšehradu má veľkú podobnosť s ľudskou šľapajou, vytlačenou do piesku: strana JV tvorí jej prsty, strana SZ jej pätu. Tomuto prirodzenému tvaru prispôsobilo sa i vedenie valov, ktorým sú vytvorené vlastne dve úplne samostatné hradiská: na dolnej plošine, ležiace o 49 m nižšie než vrchol Vyšehradu, a nádvoria II, III, IV, V, tvoriace spolu druhú skupinu. Hradisko obohnané je na SV a JV dvojitými paralelnými valmi a b c, dlhými 75 m, zlomenými v pravom uhle. Na dvoch ostatných stranách je skalný útes, prebiehajúci celou svojou dĺžkou takmer vodorovne. Výška valov a hĺbka priekopu medzi nimi je nepatrná, sotva 50 cm. Hradisko složené z nádvorí II až V obohnané je na vonkajšej strane obvodnými valmi a priečnymi valmi, no rozdelené na štyri nádvoria. Výškové pomery týchto valov sú zaujímavejšie. Obvodový val má svoje najnižšie miesto na kóte 790 a odtiaľ stúpa po oboch stranách až na kótu 829. Podobne i priečne valy majú značný spád, prispôsbujúc sa nerovnostiam povrchu. Len vrcholové valy majú v jadre hradiska polohu takmer vodorovnú. Relatívna výška obvodových valov na vnútornej strane je 2 až 2,5 m. Dno priekopy je pod hrebeňom valu asi 3 m. Valy, obkľučujúce nádvoria IV, V sú vysoké 0,5 až 1 m. (pozn. Orgoň: archeológovia v 70. rokoch už nespomínajú val medzi IV a V nádvorím) Smerom navonok nedá sa, pravda, výške hovoriť, nakoľko umele vytvorený svah valov splýva s priľahlým prirodzeným bokom hory. Dĺžka valov tohoto druhého hradiska činí: obvodové 460 m, priečne 120 m.

Plán hradiska od Štefana Janšáka z roku 1928

Dr. Marta Remiášová uvádza vo svojom článku veľmi zaujímavú úvahu o tom, že názov Vyšehrad, jeho mimoriadne dôležité zemepisné a strategické postavenie na predele dvoch krajov i pri prastarej ceste do Povislia dáva tušiť, že tu treba hľadať pôvodné kmeňové stredisko tunajších Slovanov.  Pavel Dvořák zase vo svojich Stopách dávnej minulosti 4 na strane 68 uvádza, že "Poznanovci mali hlavné sídlo na Hornej Nitre, možno na Vyšehrade".

Výskum Dr. Remiášovej

Riadny archeologický výskum na hradisku uskutočnila Marta Remiášová v 70. rokoch 20. storočia.

V roku 1970 zachytili v najvyššie položenej časti hradiska stredoveké osídlenie s dreveným opevnením, ktoré zničil požiar. Najmladšiu fázu osídlenia určujú mince z 15. storočia. Požiar zničil aj pec doloženú sústredeným množstvom keramického materiálu a kachlíc. Sonda, ktorá pretínala val, upozornila na to, že val, kde sa v najnižšej vrstve nachádzali laténske črepy, bol prebudovaný v stredoveku, čo dokladali i nálezy mincí. Vnútorný val hornej časti hradiska mal drevenú konštrukciu a z východnej i severnej strany za valom na vonkajšej strane bola priekopa. Vyhlbovaním priekopy vznikol pravdepodobne vonkajší val, ktorý nie je výrazný. Nálezy z tejto časti sú prevažne z 12. až 15. storočia, nachádzalo sa tu množstvo rozličných predmetov zo železa: konské postroje, pánty, kľúče, reťaze, rydla, rukoväť zo šable, krúžky, kliny, nože a veľký počet klincov. Z iného materiálu tu boli kostené ozdoby, hlinené prasleny a 25 mincí.

V rámci zisťovacieho výskumu sa v druhej a čiastočne v tretej časti hradiska nachádzal slovanský materiál. Podarilo sa tu získať keramický materiál a zvyšky dreva najmä z brány a valu. Najvýznamnejší materiál bol práve z 9. a 10. storočia zastúpený ostrohami, sekerami, hrivnou a niektorými železnými predmetmi (klince, nožíky, časti konského postroja). Aj v tejto časti hradiska je zastúpené 13.—15. storočie. Výskumom sa podarilo zachytiť vstupnú bránu do druhej časti hradiska s kolovými jamami pre bránové stĺpy a časťou cesty s kamennou dlažbou.

V miestach južnej strany hradiska, kde sa stretajú valy a naznačujú možnosť vstupu do slovanskej časti hradiska bolo zistené opevnenie z obdobia laténskeho osídlenia púchovskou kultúrou. V čase budovania opevnenia išlo najpravdepodobnejšie o jeden val, prechádzajúci pozdĺž južnej strany hradiska, ktorá je pomerne ťažko prístupná. Val bol prerušený a upevnený v 9. storočí. Pôvodne bol val stavaný z veľkých kameňov vyplnených drobným kamením a hlinou. Nálezy kolových jám a zvyšky trámov upozorňujú, že kamenný múr mal drevenú konštrukciu.

V najnižšie položenej časti hradiska bola zachytená najstaršia fáza osídlenia, ktorú máme doloženú nálezmi bronzových ihlíc, bronzovým kosákom, bronzovou strelkou s krídelkami a zvyškami halštatskej keramiky.

Zhrnutie výskumov

Niekoľkoročný archeologický výskum nám jednoznačne potvrdzuje, že život na Vyšehrade pulzoval veľmi živo. Vznik hradiska môžeme klásť na základe niektorých nálezov bronzových predmetov až do konca doby bronzovej a začiatku doby železnej. Potvrdzujú to predovšetkým bronzové kosáky, bronzová surovina, ihlice, prstene a zvyšky keramiky. Územie hornej Nitry malo vždy vhodnú polohu i klimatické podmienky, a preto aj Vyšehrad je jednou z mnohých lokalít, ktoré boli osídlené už v prvom tisícročí p. n. 1., okolo roku 700 p. n. 1. Najstaršie obyvateľstvo na Vyšehrade sídlilo na najnižšie položenej časti areálu hradiska. Podstatne výraznejšie bolo osídlené hradisko v mladšej dobe železnej (latén) a hlavnú časť materiálu tvorí keramika v zlomkoch z veľkých zásobníc, z vázovitých nádob. Z ostatných materiálov sú to fragmenty sklenených náramkov, spony, krúžky, veľký železný nôž a iné drobné železné predmety dennej potreby. Lokalitu možno pre toto obdobie osídlenia zaradiť k ostatným laténskym hradiskám hornej Nitry, ktoré sú svedectvom expanzie keltsko-dáckeho obyvateľstva.

To, že Vyšehrad bol významným centrom slovanského obyvateľstva v období Veľkej Moravy a čiastočne i po jej rozpade, dokazujú výrazne datovacie nálezy z tohto obdobia. Možno upozorniť na keramiku, železné náradie, sekerky, nožíky, kovania z vedierka, ostrohy, hrivnu, železnú misu a ostatné predmety. Pri výskume sa zistilo aj to, že slovanské obyvateľstvo si pôvodné laténske hradisko prebudovalo podľa svojich potrieb. Na hradisku sa našli objekty so zvyškami ohnísk, mazanice, množstvo poľnohospodárskeho a remeselného náradia. Žili a pracovali tu poľnohospodári, pastieri, kováči, tkáči a iní remeselníci. Zbrane, výstroj a výzbroj jazdcov sú dôkazom existencie vojenskej družiny, ktorá chránila obyvateľstvo, ktoré žilo na hradisku a v okolitých slovanských osadách.Vzájomne na seba nadväzujúce štyri dvorce hradiska sa v jednotlivých obdobiach, keď máme zachytenú existenciu obyvateľstva, nevyužívali rovnako. Menej výrazné etapy osídlenia máme z 10. a 11. storočia.

V 12.—14. storočí nachádza Vyšehrad znovu svoje uplatnenie a celý areál hradiska, jeho opevnenie bolo prebudované a opravené na mieste predchádzajúceho valového opevnenia. Z celého tohto obdobia pochádza veľké množstvo nálezov. Je to keramika, železné predmety dennej potreby, Časti jazdeckého výstroja, remeselnícke náradie i výrobky, súčasti odevu i poľnohospodárske náradie, v nemalej miere sú to zbrane. Všetky tieto predmety dokazujú aktívny život obyvateľstva na hrade. Podľa zistenej situácie predpokladáme, že tu bol vybudovaný hrad, v areáli ktorého stáli zrubové stavby. Už z 13. storočia poznáme písomné správy o Vyšehrade, keď celé okolie — časť Turca a nitrianskej strany — tvorilo osobitný administratívny celok, ktorý spravoval rod Diviackovcov. Z roku 1277 existuje správa, že po tatárskom vpáde sa Vyšehrad spomínal už len ako bývalý hrad. Ladislav IV. dáva magistrovi Barleovi z Diviak a jeho bratom Bošany výmenou za majetky v Turci, medzi nimi i Vyšehrad, ktorý im odňal ešte jeho predchodca Belo IV. (1235—1270) s prísľubom náhrady. Spolu s panstvom Diviackovcov na Vyšehrade zanikla v rokoch 1235 až 1277 i jeho sláva.

Z knihy: Pavel Dvořák: Odkryté dejiny

Pätnáste storočie bolo politicky rušné. Husitské výpravy zasiahli významne aj do života hornej Nitry. Nositeľom dozvukov husitského hnutia na Slovensku bolo pre svoju revolučnosť a demokratickosť bratrícke vojsko. Keď sa pre svoj protifeudálny charakter stalo nebezpečným svetské­mu i božskému poriadku, v rokoch 1458—1467 ho kráľovské vojská postupne likvidovali. V tomto období sa časť prenasledovaných bratríkov uchýlila i na Vyšehrad, kde sa na čas opevnila. Do týchto rušných rokov treba klásť archeologický materiál z 15. storočia, ktorý predstavuje zbrane, rozličné železné predmety, reťaze, kliny, kovanie a náradie, súčasti konských postrojov, keramiku, hlásny roh, ale najmä mince z druhej polovice 15. storočia. Pri výskume sme zistili, že odchod posledných obyvateľov Vyšehradu nebol dobrovoľný, pretože práve mince, ktoré nám dokazujú toto obdobie, boli roztrúsené po celom areáli hradiska.

Na tomto mieste by sme mohli naše rozprávanie o Vyšehradebez obáv skončiť. To by sme však čitateľov pripravili o mimoriadne zaujímavé informácie, ktoré vo svojom článku z roku 1929 uverejnil Peter Petic a týkajú sa dejín vyšehradu tak ako to vnímal autor koncom 20. rokov 19. storočia.  Najskôr prinášam niekoľko citácií z jeho článku, ktoré bez pochyby  stoja za povšimnutie. 

"Dosiaľ sa rozpráva medzi ľudom v Pravenci (dedinka pod Vyšehradom od strany nitrianskej), že „ponedielky vyšli mládenci z Pravenca na Vyšehrad, porobili si háky a cengali". Teda musely tam byť ešte dosť dlho veže a zvony. V Lieštine pod Vyšehradom ešte doteraz nachádza sa veľa marunky; podľa podania ľudu mávalo tam vyšehradské panstvo svoje záhrady. "

"V nemecko-pravnianskom mestskom archíve nachádza sa stará mapa Vyšehradu z roku 1779, opatrená latinsko-slovenským textom. Najdeme na nej takéto názviská: „Rivulus subterraneus — ponorný jasenovský potok", „Nasedlovom", „Nakrížikách", „Lještina", „Horné vráta", „Navá-penici" atď. Skrsne nám otázka, prečo sú tieto názvy už vtedy slovenské? Ako i samé názvisko „Vyšehrad", tak i tieto slovenské názvy dosvedčujú len to, že hrad pochádza z IX.—XI. storočia a že obydlený bol Slovákmi."

Výrez zo spomenutej mapy z roku 1779 s Hornými a Dolnými vrátami

"Slovenský župan na Vyšehrade.

Cieľom nášho Vyšehradu bola pôvodne výlučne len obrana a bezpečnosť celého k nemu patriaceho územia. Tu sídlil hradný (comes castrensis) čiže župan, ktorý bol správcom hradu a k nemu patriacich obcí v čase pokojnom a veliteľom brannej moci v časoch búrlivých. Všetci obyvatelia tohoto územia tvorili vyšehradská hradnú obec a bezpochyby oni sami, dobro voľným usnesením, utvorili si svoj hrad, lebo šľachta bola ešte na týchto stranách neznáma.

Vyšehradskému hradnému sotva mohol dávať rozkazy a direktívy zvolenský náčelník, ktorý bol v jednej osobe i osobným kapitánom a hlavným županom zvolenským, ktorý tiež za Arpádovcov bol hlavným veliteľom viacerých stolíc a v nich sa nachodiacich hradov, lebo vtedy načo by bol žiadal Belo IV. v polovici XIII. st. od Diviakovcov Vyšehrad, keby bol býval už dávnejšie v kráľovskej moci, ktorý, však nebol by si ani vypustil. Tu sa tratia stopy slovanských pánov Vyšehradu, ktorého sa zmocňujú cudzí dobyvatelia, a týmito sú Diviakovci."

Okrem horeuvedených cenných postrehov a úvah, pre nás autor v roku 1929 zachytil aj obraz Vyšehradu  v povedomí slovenského ľudu na začiatku 20. storočia, a to vo forme piesne a povestí, viažucich sa na toto úžasné miesto.

Pieseň o vyšehrade, z ktorej už v tej dobe dokázal zaznamenať iba 2 strofy a ktorá sa podľa jeho názoru viaže ešte na dobu tatárskeho vpádu na Slovensko (1241-1242):

1. Vyšehrad, Vyšehrad,

vyšehradské mosty,

tam sa povaľujú 

mladých chlapcov kosti.

2. Pravenčiansky Vyšehrádok zelená sa,

na ňom rastie rozmarínok, netrhá sa, 

ja ho pôjdem odtrhnúť, 

keď bude mať uvädnúť.

Povesti o Vyšehrade

1. Povesť (O zakliatej paničke Vyšehradskej) : "Na Vyšehrade žila panička. A keďže bola pekná, mala nie jedného, ale dvoch uchádzačov-milencov. Jeden z lásky k nej vykopal tamhore hlbokú studňu, vyložil ju pálenou tehlou a čakal pri nej, kedy si príde biela panička vody načrieť. Tá však ani vo dne, ani v noci nechodila. Po dlhom očakávaní žiarlivcovi prešla trpělivost a v hneve zaklial celý Vyšehrad, ktorý sa ihneď prepadol, ale i panička ostala zakliata.

Pravenčania chodievali do hory na jemalo, drevo a maliny. Chlapi, prijdúc z hory, hovorili: „Videli sme bielu pannu." Panna bola po pansky v bielom oblečená, za pásom štrkotal jej sväzok kľúčov, dlhé čierne vlasy spustené mala voľne dolu plecami a na hlave mala biely klobúčik. Keď padal sneh, stála pod jedlou, a keď prestal padať, chodila po ňom, zanechávajúc po sebe stopy bielych papučiek.

Raz, keď tak šli Pravenčania na jemalo, videli túža bielu pannu na „klomce" jemala sedieť. Obyvateľ pravenčiansky „Hrnčiare starý" zavolal na ňu: „Anička, čože tam robíš?" Myslel si, že je to jeho krásna dcéra, ale Anička veru neodpovedala. O dvanástej hodine, keď sa zvoní, vychádza biela pani a behá po hore s kľúčami. Koho stretne, tomu ich ponúka. Pri tom hovorí: „Udrite ma trikrát zpak ruky týmito kľúčami." Ľudia však to urobiť nechcú, lebo si myslia, že týmto by sa pani odkliala, odomkla, a komu by ich oddala, ostal by zakliaty a s týmito kľúčami musel by večne chodiť. Pravenčania týmto strašia deti, aby bály sa ísť do hory.

Jeden raz ukázala sa i pastierom a maliniarkam. Vidiac pred sebou starca, volala naň: „Starký, poďte sem, voľačo vám dám", a doložila: „Tu budete mať čolenkoľvek chcete.'' Starký však, vidiac u nej hrču kľúčov, odpovedal nasledovne: „Ach, ja ta nejdem, mladá pani, oni sa tam vari zakliata, a keby som ja ta išiel, ich by som vysvobodil a ja by sa tam-zatratil." Trasúceho starca prehovára pani: „Tak nejdete?" — „Nejdem", odpovedal starký. Vtom otvorily sa dvierka na zadnej strane jaskyne, pani vbehla dnu a nikto ju viac nevidel, lebo vtom prišiel jej ženích, ten ju v okamihu odklial a vysvobodil."

2. Povesť (O zakliatej paničke Vyšehradskej): "Iná povesť zasa hovorí, že vyšehradská pani stále chodí po horách, odetá v krásnych, až po zem siahajúcich čiernych šatách. Zpopod šiat týchto vídať jej slepačie pazúry. S ňou chodí čierne psisko, vlečúc kľúče v papuli, z ktorej sa mu gebrí, tak že zdá sa byť stelesneným čertom. Raz pani táto pochytila jedného chlapa a viedla ho k veľkému stromu, ktorý od zeme až do vrchovca nemal kôry, a ani listia nebolo na ňom. Ukázala mu tento strom so slovami: „V tomto strome od spodu až do vrchu nachádza sa samé zlato. Toto zlato bude tvoje, keď ma tamtými kľúčami tri razy zpakruky uderíš. Ba keby ti tohoto zlata bolo málo, dám ti ešte i z toho, ktoré je v skale." Chlap sa naľakal a, tušiac čertov v blízkosti, zutekal. Preto čierna pani ešte i dnes chodí po horách a hľadá, čaká, kto by ju osvobodil. "

3. Povesť (O chudobných manželoch a vyšehradskom poklade): "Stalo sa, že v jednej dedinke žili dvaja chudobní manželia. Veľkú biedu treli, a preto túžili po lepšom živote. Tu sa dopočuli o pokladoch vyšehradských, teraz v siedmom roku otvoriť sa majúcich. Muž vybral sa na Veľký piatok ku skale. Vtedy mala sa skala na poklady otvoriť. Čakal, ale márne čakal, lebo skala sa neotvárala. Sklamaný pobral sa domov, ale, rátajúc na šťastlivejší čas, vybral sa na Štedrý večer. Keď ta došiel, skala bola otvorená a v nej ležaly nepriehľadné kopy zlata a striebra. Skočil dnu, bral-bral do vriec, koľko len mohol, ba nevedel ani, z ktorej kopy má brať. Utekal za pokladmi až na koniec jaskyne, vtom sa skala zatvorila a milý chlapík ostal dnu. Tam ho potom zakliati ľudia kolísali v železnom belčove za celých sedem rokov, kým sa skala opäť neotvorila. Jeho žena nevedela, kam sa podel jej muž. Tušila však, že je zavretý v skale, tedy trpezlivo čakala sedem rokov a potom sobrala vrecia a utekala ku vyšehradskej skale. Skutočne, za hodinu skala sa otvorila. Vskočila dnu a hneď od kraja shŕňala poklady do vreca a ihneď i vynášala von. Za dve vrecia peňazí si nashŕňala a konečne vychytila i chudáka muža zo železného belčova, zarastaného už celkom machom, a vyskočila s ním von. Radovala sa, lebo mala i zlato i muža."

Nový článok o hradisku: Jozef Šebest: Vyšehrad: Cenrálne hradisko?

Remiášová, M. : Hradisko Vyšehrad. Horná Nitra 9, 1980, s. 13-29

Peter Petic: Vyšehrad, Časopis Slovenskej Muzeálnej spoločnosti, 1928, ročník XXI

Janšák, Štefan. Niektoré Novoobjavené Hradiská Slovenské. Turč. sv. Martin: Muzeum Slov. Spol., 1928
kniha Nitrianske Pravno, 1985
AVANS 1974-1978
Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 4, vydavateľstvo Rak, 2005
Foto: TASR, Mária Lukačovičová,  http://jupiter.elte.hu/terkep+lista2.php