.

sobota, 28. septembra 2013

Robert Müller: Okolie rieky Zala v 8.-10. storočí

Vďaka pomoci našej spolupracovníčky Kvetky M. Vám prinášame preklad ďalšieho článku z výskumov slovanského osídlenia a hradísk v oblasti Balatonu v Maďarsku.

Robert Müller: Okolie rieky Zala v 8.-10. storočí

V tejto prednáške sa budem zaoberať archeologickými pamiatkami z juhozápadného Zadunajska, z okolia rieky Zala z 8. po 10. stor.. Zala je najväčším tokom, ústiacim do Balatonu a vteká doň pri jeho západnom konci. Prírodné podmienky boli v posledných storočiach prvého tisícročia celkom odlišné od dnešných. V neskoršom období doby sťahovania národov bola jedna suchá perióda, počas ktorej bola hladina Balatonu značne nižšia – svedčí o tom sídlisko z 8. stor. vo Fonyód-Békatelep, ktoré sa nachádza asi 2 m pod dnešnou úrovňou (Gyulai, 1987,124). Západná jazerná kotlina predstavovala dnešnú oblasť Malého Balatonu s otvorenou vodou, ale severný záliv smerom k Hévíz-u bol už v tých časoch premenený na rašelinisko a natoľko vyschnutý, že ním viedla cesta z Keszhely-u na západ k nízkym kopcom pri Zalavári. Prievoz na konci poloostrova v mieste Fenékpuszta tak strácal na význame. V 8. stor. sa stal Keszthely novým centrom a diaľková obchodná cesta viedla cez Balatonhídvég, tam kde ústila Zala do jazera.

Náleziská z doby avarskej


Koncom 8. stor. predstavovala táto oblasť zvláštny a etnicky veľmi pestrý obraz, pričom rieka Zala tvorila akúsi hranicu. Okolie Keszthely-a bolo kontinuálne obývané už od rímskych čias. Tu v okruhu asi 30 km sa nachádzajú pohrebiská tzv. keszthelyskej kultúry, ktorej nositelia patrili ku zvyšku neskoroantického obyvateľstva, ku ktorému sa po ovládnutí Zadunajska Avarmi (568) pridávali rôzne skupiny ľudí z byzantskej oblasti, a pravdepodobne tu boli usídľovaní (alebo privandrovali) aj Germáni (Müller, 1992, 253-254, 278). Toto kresťanské obyvateľstvo tu žilo pomerne nezávisle v okrajovej oblasti ranoavarského kaganátu. Panujúca vrstva žila v opevnení v Keszthelyi-Fenékpuszte (Sági , 1961, Barkóczi, 1968) a pravdepodobne udržiavala pravidelné kontakty s Balkánom a Severnou Itáliou. Okolo r. 630 sa táto vedúca vrstva postavila počas vnútorných bojov v Avarskej ríši na stranu neskoršie porazenú. Trest ju neminul, víťazní Avari dobyli pevnosť, zrovnali ju so zemou a tu doteraz panujúca vrstva zmizla.. Tí, čo prežili, boli presídlení do Keszthelya (Kovrig, 1958, 68-72). Ľud keszthelyskej kultúry sa dostal pod vojenskú nadvládu Avarov a Avari začali osídľovať aj túto oblasť. Strediskom vojenského velenia sa stal Gyenesdiás (Müller, 1989) na východ od Keszthelya. V strednej a neskorej avarskej dobe, keď sa hranice Avarskej ríše posunuli na západ a JZ, sa toto kresťanské obyvateľstvo dostalo do vnútra ríše a bolo izolované od vonkajšieho sveta. Nemohlo držať krok so zmenami módy v kresťanskej Európe a tak ich remeselníci iba neustále kopírovali staršie ozdoby (šperky), ktoré sa postupne stávali väčšími a hrubšími. Koncom 8. stor. dosahovali náušnice košíčkového tvaru niekedy až priemer 8 cm, ihlice (Stilusnadeln) boli nezriedka dlhšie ako 30 cm. Kotúčové spony s kresťanskou tematikou zmizli, ale ako niečo nové sa rozširili náramky s haďou hlavou na konci. Takýto materál sa našiel aspoň na 14 pohrebiskách, ptreto je pomenovanie keszthelyská kultúra oprávnené(Kovrig, 1958, 1960, Müller, 1992). Väčšinu týchto pohrebísk používali spoločne s Avarmi, ale v rámci pohrebiska boli tieto hroby v inom priestore. To znamená, že si po celé stáročia mohli zachovať svoju etnickú identitu, čo sa dá vysvetliť ich kresťanskou vierou. Ich pohrebný rítus je celkom odlišný od avarského, prebrali iba málo typov šperkov (napr. perly v tvare melónových jadierok, niektoré typy náušníc, drôtové náramky). Vedľa spoločných pohrebísk nájdeme aj čisto avarské pohrebiská, ako napr. v Gyenesdiás-i. Celkový počet tunajšej komunity nebol veľký, ale ku koncu 8. stor. počet tu pochovaných značne narástol.


Náleziská z doby karolínskej 


A nielen tu! Západne od rieky Zala sa sídliská vyvíjali celkom odlišne. Táto oblasť ostávala prakticky neosídlená od rímskych čias. Začiatkom 7. stor. tu potom založili pohrebiská, ktoré sú z čias Avarov v Karpatskom oblúku priam zvláštne. Tieto pohrebiská sú totiž birituálne, patria do skupiny Pókaszepetk-Zalakomár (Szőke,1994, 14-20, Cs. Sós – Salamon, 1995). Spopolnené pozostatky v žiarových hroboch sa nachádzali jednak v urnách, jednak bez urnien, vyskytli sa aj prípady čiastočného spopolnenia mŕtveho, aj birituálny hrob. Nálezy prezrádzajú, že mŕtveho uložili na hranicu oblečeného a so šperkami (ozdobami). Niekedy vkladali do hrobov po spopolnení aj ďalšie dary. Kostrové hroby sú typické ranoavarské s obvyklými darmi, iba niektoré zvyklosti môžeme považovať za zvláštne: opasky sú často ukončené liatymi tzv. byzantskými prackami a kovové kovania sú zriedkavé. Často sa vyskytujú dvojhroby muža so ženou („vdovská obeť“), niekedy sú v jednom hrobe pochované až tri osoby. Aj na konských postrojoch sa zriedka vyskytujú kované (vybíjané?) kovové súčasti, pričom je zvláštne, že pri mnohých koňoch umiestnili na sedlo hlinenú nádobu. Má sa za to, že tieto pohrebiská pre Avarov a Slovanov boli zriadené potom, čo Avari tiahli roku 602 pod vedením Apsicha proti Antom, z tejto výpravy sem pritiahli a usídlili tu zajatých Du(d)lebov (Szőke, 1992, 139-143). Okolo 670-680 boli tieto pohrebiská opustené a toto obyvateľstvo sa vrátilo späť až po zhruba jednom storočí. Väčšina pohrebísk sa potom opäť používala a boli tam birituálne hroby.

Z 8. stor. takmer nepoznáme písané pramene o Avaroch. Sitácia sa mení od roku 791, po úspešnom ťažení Karla Veľkého proti Avarom. Môžeme predpokladať, že keď v roku 796 Pippin zorganizoval konferenciu za prítomnosti Akvilejského patriarchu a biskupa zo Salzburgu na Dunaji o budúcom obrátení Avarov, pričom sa hovorilo o kresťanoch , žijúcich medzi Avarmi aj so svojimi kňazmi, myslelo sa tým čiastočne aj na obyvateľstvo s keszthelyskou kultúrou. Slovanov, žijúcich medzi riekami Zala a Mura možno identifikovať aj podľa zdrojov z 9. stor., v ktorých sa spomínajú miestne mená v tejto oblasti ako Tudleipin, Dudleipa. Najdôležitejším prameňom pre túto oblasť je Conversio Bagoariorum et Carantanorum (ďalej CBC), napísané v Salzburgu okolo 870 a zaoberá sa hlavne udalosťami v okolí Zalaváru.

Veľké zmeny v politických a mocenských vzťahoch po rozpade Avarskej ríše sa odzrkadlili v dejinách tunajších sídel až neskôr. Predtým používané pohrebiská sa spočiatku naďalej využívali. Pri obetných daroch však vidno už zmenu. Hroby sú čoraz chudobnejšie, v avarských mužských hroboch nachádzame stále menej ozdobených (vybíjaných) opaskov, nakoniec zdobené opasky úplne vymiznú. Aj v ženských hroboch sa objavujú stále častejšie jednoduché drôtové náušnice s niekoľkonásobným esovitým zakončením alebo špirálovým príveskom, ďalej sa objavujú aj kúsky importované zo západu. Iba niektoré hroby bojovníkov sú bohato vystrojené, najmä jedna skupina bohatých hrobov z pohrebiska založeného koncom 8. stor. pri Vörs-Papkert B (Költő-Szentpéteri, 1990, 69-78).
Pohrebiská keszthelyskej kultúry boli najskôr opustené ešte pred koncom prvej tretiny 9. stor. Súvisí to určite aj s tým, že tunajšie kresťanské obyvateľstvo sa vďaka svojim tradíciám omnoho ľahšie prispôsobilo novej situácii a krátko po započatí práce misionárov zo Salzburgu sa vzdalo svojich zvláštnych krojov a svojich mŕtvych pochovávalo na západný spôsob väčšinou bez pohrebnej výbavy okolo novopostavených kostolov. Tým sa stávajú ťažšie sledovateľnými pre archeológiu. Ako dlho sa mohli avarské pohrebiská ďalej používať je sporné. Vedľa názoru, že sa používali až do polovice 9. stor. (Szőke, 1992b), si môžeme predstaviť aj to, že boli opustené už pred vytvorením sídliskovej aglomerácie v Zalavári. Niekoľko chudobných pohrebísk založili až začiatkom 9. stor. prisťahované skupiny ľudí, ako napr. v Balatonszentgyörgy-i (Müller, 1994a, 66-67).

Veľké zmeny nastávajú okolo roku 840 s objavením sa a pôsobením Pribinu. Ako píše CBC: „Medzitým dal...kráľ...Priwinovi do léna oblasť v dolnej Panónii, ktorá leží na rieke Zala. Potom sa tam usadil, postavil si pevnosť v močaristých lesoch okolo Zaly, zhromaždil ľud okolo seba a stal sa v tom kraji veľkým pánom (CBC 11, Wolfram, 1979, 53). V skutočnosti dnes nedisponujeme exaktnými údajmi o tom, či bažinatá oblasť na dolnom toku Zaly, jednotlivé ostrovy a pobrežné pásy boli osídlené už pred rokom 840. To súčasne znamená, že nález tu založených pohrebísk a sídlisk hrá dôležitú rolu pri absolútnom datovaní stredoeurópskych nálezov z 9. stor. Pravidelné výskumy hradného ostrova Zalavár ako aj mnohé nutné záchranné výskumy v širokom okolí súvisiace s projektom Malého Balatonu, vydali detailný obraz o sídliskovej aglomerácii v Zalavári (urbs paludarum). Táto oblasť bola po roku 840 husto osídlená. Kniežací dvor na hradnom ostrove (Vársziget) Zalavár bol chránený viackrát obnovovaným opevnením z brván a s kamenno-drevenou konštrukciou. V severnej časti ostrova bol naviac palisádový múr (!!!), ktorý zrejme ohraničoval samotný Pribinov a Koceľov dvorec. Vnútri tohto dvorca sa nachádzal trojloďový kostol s polkruhovou apsidou a veľkou predsieňou na západnej strane (Westwerk). Na svetlo vyšli aj pozostatky múrov krypty s kruhovým pôdorysom. Pod podlahou sa našli úlomky pozláteného aj farebného okenného skla, ktoré vykazujú určitú príbuznosť s okenným sklom z Lorschu. Identifikácia tohto veľkého kostola je sporná, označuje sa ako mariánsky kostol (Cs. Sós, 1994, 87-90), ale aj ako kostol sv. Hadriána (Szőke, 1994, 47), oba sa spomínajú v CBC. V južnej časti ostrova stál tiež jeden trojloďový kostol, ktorý sa v posledných storočiach celkom rozpadol. Jeho pôdorys poznáme z jedného vymerania v 16. stor., ale hroby okolo kostola svedčia o tom, že bol postavený tiež v 9. stor. (Cs. Sós, 1963, 42-68). CBC spomína ešte aj tretí kostol, zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. V tomto prípade sú výskumníci zajedno, že sa jedná o taktiež trojloďový kostol na ostrove Récéskút. Predpoklad, že tu pred kamennými kostolmi stáli 2 drevené alebo kamenno-drevené kostoly, bol vyvrátený (Szőke, 1976, 76-84). Juhozápadne od hradného ostrova bol založený jeden panský dvorec (curtis). Palisádová ohrada štvorcového pôdorysu chránila jeden drevený kostol aj pravdepodobne hrázdený panský dom (Müller, 1994). Tento panský dvorec snáď môžeme stotožniť s Wittimarovým sídlom, kde na Vianoce roku 864 arcibiskup Adalwin zasvätil kostol sv. Štefanovi Mučeníkovi.

Okolo všetkých kostolov sa nachádzali cintoríny, na ktorých boli mŕtvi pochovávaní podľa kresťanských zvyklostí.. To znamená, že prevažná väčšina hrobov bola bez darov. Iba málo hrobov obsahovalo šperky, ozdoby, väčšinou z drahých kovov, v mužských hroboch nástroje, zbrane alebo ostrohy. Potravinové dary sa vyskytujú len ojedinele. Najlepšie analógie k nájdeným šperkom poznáme z veľkomoravských pohrebísk, ale objavujú sa aj také, ktoré pochádzajú z iných regiónov.
Okolo centra Mosaburgu bol usídľovaný služobný ľud. Ostrovy aj oba brehy rieky boli v močaristom teréne pospájané početnými drevenými mostovými cestami (“Knüppelwegen” ) (Csalog, 1960). Ich pohrebiská majú celkom iný charakter. Nikdy sa nenachádzajú okolo nejakého kostola a naďalej tu silne prežívajú všetky pohanské zvyklosti (Müller – Szőke, 1989, 84-96, Müller,1992a, Szőke, 1992a). Zdá sa, že niektoré pohrebiská (Esztergályhorváti-Alsóbárándpuszta, Zalaszabar-Kisesztergály) boli založené v pohanských posvätných hájoch, vo veľkých kruhoch o priemere 10-15 m totiž hroby chýbajú, iba v jedinom prípade bol práve v strede takéhoto kruhu pochovaný mrzák – naproti tomu smerom k okrajom kruhov sa počet hrobov zahusťuje. Takmer v každom hrobe bol potravinový či nápojový dar. Svedčia o tom kosti hydiny, vajcia, zriedkavejšie kosti zo svine, hovädzieho dobytka alebo ovce/kozy, prípadne keramické nádoby, stolová keramika s lešteným povrchom a malé drevené vedierka. Šperky sú podobné tým na kresťanských cintorínoch, ale väčšinou len z bronzu a iba zriedka zo striebra. Niektoré spoločenstvá slúžili aj so zbraňou (Garabonc-Ófalu I.) čo dokladajú aj zbrane položené do hrobov. Zbrane sa našli aj na pohrebisku pri Keszthely-Fenékpuszta, kde bolo v polovici 9. stor. obnovené opevnenie a pred jeho južnou bránou sa zriadilo pohrebisko. Na tomto pohrebisku sa takisto uplatňujú pohanské zvyklosti (Cs. Sós, 1961), ale sú iné ako na pohrebiskách okolo Zalaváru (Bóna, 1968, 119). Ešte ďalej, asi 20 km západne od Mosaburgu/Zalaváru, na pohrebisku Alsórajk boli mŕtvi pochovávaní birituálne ešte aj v druhej polovici 9. stor. (Szőke, 1994, 49). Ukazuje sa, že vo Vörs-i používalo pozdnoavarské obyvateľstvo svoje pohrebisko kontinuálne až do príchodu Maďarov, aj pritom treba rátať aj s príchodom (privandrovaním) jednej ďalšej etnickej skupiny (Költő-Lengyel-Pap-Szentpéteri, 1992).

Ohľadne 9. stor. môžeme konštatovať, že sa naďalej používa predovšetkým väčšina predtým – niekedy až koncom 8. stor. - zriadených pohrebísk. Najprv boli opustené pohrebiská keszthelyskej kultúry, neskôr aj väčšina čisto avarských alebo avarsko-slovanských birituálnych pohrebísk. Reštrukturalizácia sídliskovej siete mohla súvisieť aj s vybudovaním nového mocenského a správneho centra v Mosaburgu-Zalavári. Na základe veľkého počtu pohrebísk usudzujeme, že okolie dolného toku rieky Zala bolo v 9. stor. veľmi husto osídlené. Vedľa potomkov pôvodného obyvateľstva tohto regiónu môžeme podľa písomných prameňov, ako aj podľa stredovekých zemepisných názvov, sledovať príchod rôznych etnických spoločenstiev, ako napr. južných Slovanov, západných Slovanov, Germánov. Archeologický materiál neumožňuje určiť etnickú príslušnosť spomenutých skupín, spoločenstiev s absolútnou istotou, pretože prevažná väčšina nálezov predstavovala tovar (Handelsware) zodpovedajúci všeobecnej stredoeurópskej móde tých čias, pravda, aj s regionálnymi zvláštnosťami. Omnoho viac výsledkov môžeme čakať od antropologicko-morfologických a sérologických výskumov. Doteraz spracovaný osteologický materiál svedčí o tom, že tu pri rieke Zala musíme počítať okrem potomkov pôvodného obyvateľstva z bezprostredného okolia aj so skupinami, ktoré prišli zo vzdialenejších oblastí Karpatskej kotliny, z Moravy, z franskej oblasti, ale aj z Korutánska, s južnými Slovanmi (Timocanen und Abodriten), dokonca musíme počítať aj s Bulharmi od Dunaja (Éry, 1992, Szőke, 1994, 49-50).
Videli sme, že rozpad Avarskej ríše sa v archeologickom materiáli odzrkadlil predovšetkým nepriamo. Ešte menej zmien sa dalo vypozorovať po veľkom obrate na prelome 9./10. stor. , keď po roku 900, neskôr po bitke pri Bratislave roku 907 sa celé Zadunajsko dostalo do uhorského područia. Sídliská z 9. stor. sú naďalej obývané a používajú aj svoje pohrebiská. O tom, že vedúca vrstva z karolingského obdobia zmizla, svedčia len nepriame znaky. Napr. pri panskom dvorci na ostrove Borjúállás bol strhnutý palisádový múr a tak už nič nebránilo priestorovému rozširovaniu pohrebiska. Na cintorínoch okolo kostolov akosi pribúdajú aj pohanské úkazy.
Podľa tradície aj podľa prameňov z arpádovských čias pripadla oblasť na sever a západ od Balatonu tretiemu najvýznamnejšiemu maďarskému kmeňu (Kál horka – jeden z Arpádových vojvodcov), kmeňu Lád alebo Vérbulcsú. Napriek tomu sa Maďari na tomto území spočiatku neusídľovali. Jedine na pohrebisku vo Vörs-i sa našli hroby s nálezmi typickými pre zaberateľov územia. Neskorokarolingské obyvateľstvo žilo v pokoji ďalej aj v prvej polovici 10. stor. Nevieme, kedy sa prestalo pochovávať na väčšine pohrebísk. Jedno je isté: charakteristické ozdoby pospolitého ľudu, ktoré sa asi do polovice 10. stor. rozšírili do celej Karpatskej kotliny, tzv. belobrdská kultúra, sa na tunajších pohrebiskách nenašla. Belobrdský materiál je známy len z hradného ostrova (Zalavár), iba tam môžeme rátať s kontinuitou. Ale ani pri opustených sídliskách nemožno pozorovať stopy po pustošení. Na miestach, ktoré pôvodné obyvateľstvo opustilo, sa Maďari spočiatku neobjavujú. Až v poslednej tretine 10. stor. sa objavujú prvé nálezy po maďarskom pospolitom ľude, ten sa ale neusídľuje v bažinatom teréne na ostrovoch či na brehoch rieky, ale na vyššie položených hrebeňoch piesočnatých kopčekov (Müller, 1991, 171-172, Tettamanti, 1971, 244).





Müller, Robert : Die Umgebung des Zala Flusses im 8.-10. Jahrhundert. In: Central Europe in 8th-10th Centuries - Mitteleuropa im 8.-10. Jahrhundert. Bratislava, Ministry of Culture of the Slovak Republic - Slovak Academy of Sciences 1997, s. 74-80.

Preklad: Kvetka M.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára