Prokopios (500-565), bol významný byzantský historik a učenec, známy predovšetkým svojim dielom o byzantsko-perských, byzantsko-vandalskych a byzantsko-ostrogótskych vojnách za vlády cisára Justiniána I. Narodil sa okolo roku 500 v bohatom prístavnom meste Caesarea. Bol Palestínčan a v jeho meste sídlila správa pre celú provinciu. Jeho rodným jazykom bola gréčtina a ovládal i latinčinu. Ovládal aj sýrčinu, dobre hovoril po perzsky a rozumel i gótsky. Vzdelával sa v slávnej rečníckej škole v Gaze a neskôr si rozšíril vzdelanie v právnických vedách. Jeho rozhľad rozšírilo najmä zamestnanie. Celých pätnásť rokov bol poradcom v štábe slávneho byzantského vojvodu Belizara. V takomto postavení na viacerých vojnových výpravách v ktrých prišiel do priameho kontaktu so Slovanmi. Potom sa vrátil do Konstantinopolu, prežil veľký mor a dal sa spisovať dejiny obdobia vlády cisára Justiniana. Žil a pracoval v prostredí, kde sa zbiehali všetky vážne správy z vtedajšieho impéria. Preto sú jeho údaje veľmi spoľahlivé. Prokopios bol aj svedomitý historik. Robil si mnoho poznámok a ak sa mu dostali do ruky úradné listiny, robil si opisy a výpisy. Práve od neho sa medzi prvými antickými autormi stretávame s podrobnejším opisom Slovanov v období 6. storočia.
 |
| T.Humaj: Prepad |
Prečítajme si teda úryvok z jeho diela, v ktorom venoval krátky opis životu Slovanov (Hyper tón polemón logoi, čiže Kniha o vojnách, kniha III, kapitola 14 - (roky 530-545)):
"Len čo sa tá zvesť rozšírila, zhromaždili sa takmer všetci Anti, pretože si mysleli, že je to vec celého spoločenstva. Domnievali sa, že budú mať veľký úžitok z toho, že sa zmocnili Chilbudia, veliteľa rímskeho vojska. Tieto kmene, totiž Slovania a Anti, nie sú podriadené jedinému mužovi, ale oddávna žijú v demokracii, a preto o svojich záležitostiach, tak priaznivých, ako aj nepriaznivých rokujú spoločne. Rovnako i všetky ostatné zvyky majú tieto barbarské kmene už oddávna podobné. Veria, že je jediný Boh, tvorca hromu a jediný pán všetkých vecí, a obetujú mu býky a iné zvieratá všetkého druhu. Nevedia, čo je nelútostný osud, a napokon ani mu neprisudzujú nejaký vplyv na ľudí. Keď sa potom blíži ich smrť - či už ochorejú alebo idú do vojny, sľubujú Bohu, že mu prinesú ďakovnú obeť, ak nezahynú; a keď vyviaznu, obetujú mu, čo sľúbili, a predstavujú si, že vykúpili svoj život za cenu tejto obete.
Uctievajú aj rieky, vodné víly a ďalšie božstvá, obetujú im všetkým a pri obetiach poznávajú veštby. Bývajú v žalostných chatrčiach, ďaleko od seba oddelení a ustavične sa sťahujú z miesta na miesto. Ak tiahnu do boja, väčšinou idú peši proti nepriateľom; v rukách nesú malé štíty a kopije, ale nenosia pancier. Niektorí nemajú ani košeľu, ani plášť, ale obliekajú si len nohavice do pása a tak sa vydávajú do boja proti nepriateľom. Obidva kmene majú jediný jazyk, a to celkom barbarský. Ani zjavom sa medzi sebou nijako nelíšia. Všetci majú vysokú a silnú postavu. Farba pleti nie je veľmi biela, farba vlasov nie je veľmi svetlá a ani neprechádza úplne do čiernej, ale všetci sú hnedastí. Vedú život drsný a primitívny rovnako ako Massageti a stále sú plní špiny ako oni. Nie sú však zlomyseľní a zákerní a vo svojej prostote uchovávajú hunský spôsob života. Dokonca i pomenovanie Slovanov a Antov bolo v minulosti totožné. Jedni i druhí sa skutočne nazývali Sporovia, možno preto, že bývajú rozptýlené v stanoch - sporadicky. Preto majú tiež mnoho pôdy, lebo najväčšia časť brehu na druhej strane Dunaja je osídlená."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára