.

piatok, 21. februára 2014

O starom Krištofovi

So súhlasom autorky PhDr. Ivety Géczyovej, riaditeľky Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi Vám prinášame druhú povesť, viažucu sa k hradisku Kamenec pod Vtáčnikom/Bystričany

V tejto súvislosti poukazujem na mimoriadne aktuálnu tému, ktorá trápi nejedného záujemcu o históriu, turistiku, či skalolezectvo v oblasti Hrádku. Ťažobná firma zamýšľa v oblasti okolia hrádku ťažiť andezit, pričom hrozí, že ťažbou by mohla byť ohrozená aj samotná lokalita Hrádku.

O starom Krištofovi

Tajomno je v horách nad Bystričanmi. Staré stromy šumiace vo vetre a temné čierne skaly vykúkajúce v zákrutách ciest skrývajú záhady, i dávno zabudnutý život majiteľov hradu, postaveného na vysokom brale tak, aby široko-ďaleko bolo vidieť jeho krásu. Vysoké steny i veža hradu sa čneli do neba, ukazujúc moc i majetok vládcu. Patrilo mu všetko, lesy, lúky, polia, ba aj tí ľudia, čo na políčkach dorábali kúsok poživne pre svoje deti, ale najmä pre neho nevľúdneho, chamtivého pána. Neraz žobronili o skyvu chleba, trocha kaše či obilia, ale jeho srdce ostalo neoblomné ako skala, na ktorej stál jeho hrad.



V jeden z jarných dní roku Pána 1650, keď ešte zima celkom neopustila kraj, ba vrchol Vtáčnika sa stále belel snehom, sa aj Krištof, vybral do lesa pohľadať zopár kúskov dreva. Žena mu umrela len tejto zimy a jemu zostalo doma sedmoro detí. Musel sa o ne postarať. Vykúriť drevenicu, jedlo zadovážiť i kravku opatriť. Zima bola tuhá, všetko drevo, čo tej jeseni nahotoval, už minul a v dome z každého kúta sršala neľútostná zima. Dobre vedel, že ide do lesa patriaceho hradnému pánovi. Veril však, že sa mu podarí obmäkčiť jeho srdce, ak by ho našiel zbierať drevo. Bolo ešte skoro ráno, a tak sa ponáhľal. Vybral sa teda vyššie, kde ho nemal nik objaviť. Ani len sekerku si nevzal, iba taký malý krompáč, že veru s ním si pomôže. Podváži koreň nahnutého uschýnajúceho stromu a ten zvlečie k domu. Skrčil sa a len rýchlo, rýchlo zadovážiť drevo a potom hustou húštinou zbehne dolu do dediny, šuchne sa prvou medzierkou medzi domy a to už bude vo svojej drevenici. Nik ho neuvidí. Ešte nedržal ani prvý suchý konár a už v diaľke počul erdžanie koňa. A zrazu dupot, silnejší a silnejší, ako by sám Lucifer aj s chasou prichádzal... To hradný pán aj s celou bujarou perepúťou stál na tátošovi pri ňom. Posmešky sa ho spýtal: "A či ty vieš, že berieš z môjho, bedač?" "Och, pane, odpustite," úpenlivo začal žobroniť. "Tej zimy umrela moja žena Anka a deti, chúdence moje, nemajú, čo jesť. Zima je tuhá, tak aspoň trošku toho suchého dreva do pece..." pokračoval v svojej prosbe. Ale to už mu pán hradu nedal dopovedať: "Tak tepla sa ti zažiadalo, ale z môjho, to veru nikdy. Nikto, nikdy nebude mať to čo, patrí iba mne. Rozumieš? Prac sa odtiaľto!" A už dvíhal ruku s bičíkom. Šľahol raz, dva, tri razy, ale to už Krištof necítil nič. Slzy mu zaliali tvár a srdce zamrelo. Prečo je toľko zloby a nepravosti. Jeden má veľa, iný málo a ten tretí nič, prebehlo mu mysľou. Ešte počul, ako sa pán aj s ostatnými dohadoval, čo s ním urobiť. Vtom ktosi z panstva nadhodil, že treba toho niktoša, zlodeja nepodareného nechať tam, veď zver len na to čaká. To však už Krištof prestal vnímať, pretože myšlienka na detí bola silnejšia. Jeho osud ho nezaujímal a myslel len a len na svoje deti, čo s nimi bude, ako budú žiť bez neho.

Ani nevedel, koľko hodín preležal v lese pri spadnutom suchom strome, keď zrazu zacítil príjemný vánok, akoby ho hladila teplá ľudská ruka. Vánok silnel a Krištof nevedel, či sa mu to všetko iba nesníva. Postavil sa na nohy a vtedy si naplno uvedomil, čo sa stalo. Krompáč stále zvierajúci v ruke aj rozdupaná zem naokolo, to boli dôkazy, že všetko bola skutočnosť. Zvláštne však bolo to ostatné, pofukujúci vetrík a z diaľky znejúci hlas, volajúci jeho meno: "Krištóóóf, Krištóóóf, poberaj sa za mnou." Nevedel, čo robiť. Akási tajomná sila ho ťahala k mohutnému skalisku, ktoré nikdy predtým nevidel a ani nikdy o ňom nepočul. Nuž, poručenopánubohu, pomyslel si a nechal sa viesť hlasom a teplým vánkom. Prichádzajúc bližšie k skale, videl svetielko, maličké, ale jasné, plápolajúce a čoraz jasnejšia žiara mu zaslepovala zrak. Bojazlivo a neveriacky však kráčal ďalej s mysľou na deti. A zrazu zo skaly vytryskli ohnivé plamene, zľakol sa a ustúpil. Tajomný hlas však rázne velil: "Krištof, mysli na deti a na ich život! Neboj sa a rob, čo treba!" Myšlienka na deti ho znova prebrala a tak sa oddal hlasu a jeho pokynom. Najskôr prekročil ohnivé pásy a ocitol sa pred veľkým balvanom. Hlas mu kázal pevne chytiť krompáč a kopať. Zakopol jedenkrát, druhý i tretí a skala sa ani nepohla. Prestal rátať a mlčky kopal ďalej. Nevnímal čas a len kopal. Ako si narovnal chrbát, utierajúc si znoj z čela, zbadal neveľký otvor, len taký, čo sa ruka dala prestrčiť. A tak siahol rukou do otvorenej diery. Nahmatal niečo pevné, okrúhle, uchopil za hrsť tej drobotiny a vytiahol ruku von. Neveriacky sa díval na zlaté dukáty. Nikdy nevidel toľko zlata, a tak znova strčil ruku pod kameň a vybral ďalšiu hrsť a ešte ďalšiu. Keď už toho mal peknú kôpku, ozval sa tajomný hlas. "Krištof, nechaj aj druhým... chudobných, je stále dosť." Krištof uviazal kôpku peňazí do uzlíčka, uchopil krompáč a pobral sa do dediny. Nevidel, ako znova vyšľahli ohnivé jazyky plameňov, nepočul burácanie, nevnímal nič. Znova bol pri svojich deťoch a rozmýšľal, ako naložíš tajomným pokladom.

Od toho dňa sa Krištofovej rodine začalo lepšie dariť. Z tajomného pokladu, ktorý, ako si sám nahováral, bol odmenou za neprístojnosti mocného pána, kúpil polia a začal gazdovať. Nevrátil sa viac na to miesto a nikdy nikomu nevyjavil, čo sa stalo v hore nad dedinou. Ľudia iba nechápavo krútili hlavami, kde zobral toľký majetok.

A len po mnohých rokoch, vždy, keď sa v dedine objavil veľký oheň, bolo vidno tajomnú postavu s krompáčom, ako vychádza z dediny. Nepochybné to bol Krištof. Znova vyšiel do lesa na drevo a za pokladom, ukrytým v mohutných skalách pod Vtáčnikom.


Povesť zaznamenanú v kronike upravila Ivete Géczyová. Vyšlo v knihe: Iveta Géczyová a kol.: Bystričany - dianie v obci od prvopočiatkov. [1. vyd.] Bystričany: Obec Bystričany, 2010. ISBN 978-80-970559-2-9.  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára