.

streda, 12. februára 2014

Kamenec pod Vtáčnikom / Bystričany - povesti

So súhlasom autorky Márie Mjartanovej - Oršulovej a po dohode s PhDr. Ivetou Géczyovou, riaditeľkou Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi Vám prinášame prvú povesť, viažucu sa k hradisku Kamenec pod Vtáčnikom/Bystričany. Za spoluprácu a ústretovosť obom ďakujem. Povesť vyšla v knihe Bystričany - dianie v obci od prvopočiatkov. Budúci týždeň sa môžeme tešiť na ďalšiu povesť vzťahujúcu sa na tento hrádok. 

V tejto súvislosti poukazujem na mimoriadne aktuálnu tému, ktorá trápi nejedného záujemcu o históriu, turistiku, či skalolezectvo v oblasti Hrádku. Ťažobná firma zamýšľa v oblasti okolia hrádku ťažiť andezit, pričom hrozí, že ťažbou by mohla byť ohrozená aj samotná lokalita Hrádku.

Kamenný pán

Na západnom úpätí pohoria Vtáčnik nachádza sa malebná obec Bystričany. Svoje pomenovanie dostala pravdepodobne od potoka Bystrá, ktorý preteká celou obcou a vtláča jej tak charakter potočnej dediny. Pod Rovňami je hora zvaná Hrádok, kde v minulosti na najvyššom a ťažko prístupnom mieste stál hrad.

A akýže by to bol hrad, keby nemal svojho pána? Veruže mal a to nie hocijakého. Medzi pospolitým ľudom sa všeličo o ňom rozprávalo. Že je to človek krivej povahy, márnotratník a bezbožník. A ešte čosi. Tí, ktorí s ním dňom a nocou holdovali, tvrdili, že nepoznal nikdy lásku a z jeho očí nikdy nevypadla slza. No aj napriek týmto vlastnostiam, ktoré mu pripisovali, bol medzi ľuďmi vážený a nikto si mu nedovolil povedať krivého slova. A bol by veru zle pochodil, lebo pán sa s nikým nehral a hneď siahal po meči.



Obklopoval sa samým bohatstvom a čo ako utrácal peniaze na rôzne zábavy, jeho majetok neupadal, naopak. Bol najbohatším z okolitých pánov, takže sa povrávalo aj to, že je nebodaj spriahnutý so samým diablom a ten mu premieňa peniaze z denárov na zlatky. "Už mi nič na tomto svete nechýba," dumal neraz. "Mám všetko, čo len duša človeka žiada."

Raz, bolo to akosi uprostred leta, keď slnko už dobre pripekalo a v poli sa zapaľoval žitný klas, zažiadalo sa mu zísť do doliny. Veď ktože by v takúto chvíľu obstál v tmavých komnatách hradu? Dal si osedlať svojho najlepšieho koňa a vybral sa na lov. Nepotreboval žiadny sprievod. V takýchto chvíľach sa cítil najlepšie sám. Len s veľkou námahou sa predral cez hustý les, ktorý ho celého pohltil, akoby sa bol prepadol do vody. Dostal sa na lúky zvané Pitvory. Tu zastal, lebo sa mu zazdalo, že začul spev.

Zoskočil z koňa, držiac ho pri tom za uzdu, kráčal smerom, odkiaľ spev prichádza. Vtom ju zbadal. Deva. Bola natoľko pohrúžená do hrabania sena, že ho nezbadala, až keď bol celkom blízko. Pri pohľade na toto krehké stvorenie rozbúchalo sa mu silne srdce. Čo to? V hrudi sa mu rodí taký zvláštny pomiešaný pocit, aký doteraz nikdy nepociťoval. "Kto si, krásna deva?" zalichotil jej, " a komu patríš?" "Tu z dediny. A vy ste kto, pane, že sa tak zvedavo pýtate?" "Odvážna," pomyslel si pán." A či ma nepoznáš, ja som pánom tamtoho hradu a toto všetko na okolí patrí mne. Teda aj ty si moja. Či nemám pravdu?" Vzal ju za ruku. No čo ako sa snažil vyzerať dôstojne, nevzbudil u nej dôveru. Vytrhla sa mu. Zacítil, že ruka, ktorú držal vo svojej je celá pokrytá mozoľmi. "Nechceš ísť so mnou na hrad?" spýtal sa prosto, lebo vedel, že toto poddané dievča nepozná vyberané slová, akým sa hovorí dvorným dámam pri dvore. "Na hrad, pane? A čo by som tam robila? Neviem ja panských móresov, mne len tu prichodí zostať." "A prečo by si mala robiť? Myslíš si, že bez roboty sa nedá žlť? Urobím ťa paňou hradu, chceš?" "Ej, neverím ja vašim rečiam a .... a treba sa mi u rodičov poradiť." "Nedbám teda, ale vedz, že mi len tak ľahko neunikneš." "Nájdem ťa, čo by si sa kde ukryla. A potom ...." nedopovedal, vysadol na koňa a rýchlym cvalom zmizol.
Deva si v prvej chvíli myslela, že je to len zlý sen, ale pošliapaná tráva jej pripomínala, že je to skutočnosť, a zostala sedieť zadumaná.
Od tej chvíle prestala spievať, do duše sa jej vniesol súmrak neistoty, nevedela, čo si počať. "Pôjdem za starou babkou Drozdíčkou, tá mi najlepšie poradí." "Nuž taká je tu rada, dieťa moje. Ťažko sa pred ním ubráníš, si len dcérou poddaného a taký pán môže s tebou naložiť, ako sám chce. Vieš čo, príď zajtra po západe slnka, do tých čias niečo vymyslím." "Tak čo, starká moja, ako?" To boli jej prvé slová, keď sa stretli. "Nuž len jedno ti vravím, daj pánovi podmienku, že do hradu pôjdeš iba vtedy, ak ti na privítanie podá vtáčie mlieko." "Vtáčie mlieko?" "Ale veď... no práve preto. Neverím ja, že by sa mu to podarilo."
Aj tak sa stalo. Pán prišiel a deva ho už čakala. Tentoraz bola už smelšia, lebo rada starej babky sa jej pozdávala. "Vtáčie mlieko vravíš, tak dobre, budeš ho mať, no potom sa hotuj." Po príchode na hrad dal zvolať svojich poradcov, a tí len smutne krútili hlavami. No ešte viac sa čudovali tomu, že podmienku chce splniť obyčajnej dievčine. "Vaša jasnosť, načo by ste plnili podmienku, veď je to vaša poddaná. Uneste ju násilím." "Truľovia, zle mi radíte. Dal som slovo šľachtica a ten musí slovo dodržať, aj keby mal pritom padnúť. A ja slovo dodržím." Presne o polnoci vyšiel na najvyššie miesto na hrade a mocným hlasom preklínal nebesá, volal na pomoc všetkých duchov a po malej chvíli jeho hlas prerušilo mocné dunenie, po ktorom sa hrad rozsypal a on sa premenil na balvan.


Prešlo mnoho, mnoho rokov a tento balvan s podobou ľudskej hlavy pripomínal ľuďom z blízkeho okolia túto smutnú udalosť. Až jedného dňa prišli kamenári a hlavu "kamenného pána" odstránili, lebo im prekážala pri dobývaní kameňa na spomínanom Hrádku, ktorého je tu neúrekom až doposiaľ.

Iveta Géczyová a kol.: Bystričany - dianie v obci od prvopočiatkov. [1. vyd.] Bystričany: Obec Bystričany, 2010. ISBN 978-80-970559-2-9.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára