.

streda, 17. decembra 2014

Pavol Satko: Konštantín Porfyrogenetes a jeho Moravy

Mnohokrát sa v článkoch stretnete s odkazom, že dnes používaný názov Veľká Morava je veľmi starý a už dávno ho použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet, ktorý vládol v rokoch 944 -959. V jeho diele De administrando imperio (ďalej len "DAI") je napísané spojenie „megale Moravia“ a býva zdrojom polemík pri určovaní rozsahu a polohy dŕžav Mojmírovcov v 9. storočí. Veľakrát len preto, lebo DAI nik poriadne nečíta, nevie nič o jeho vzniku a tak spája nespojiteľné. Pozrime sa, čo v skutočnosti a za akých okolnosti Konštantín napísal o „megale Moravia“. Okrem DAI je pre opis Veľkej Moravy okrajovo zaujímavé aj ďalšie jeho dielo De Ceremoniis aule byzantine (ďalej len "Cereminiis") a diela vtedajších byzantských historikov. Je načase spustiť ďalšiu polemiku a tak začnime citátmi:

Citáty z De administrando imperio (DAI)

V DAI v kapitole 13. O kmeňoch susediacich s Turkami :

„V susedstve Turkov sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Pečenehovia a na južnej strane je veľká Mora­va, totiž krajina Svätoplukova, ktorú títo Turci úplne spustošili a zaujali. Zo stra­ny hôr susedia s Turkami Chorváti.“

V DAI v kapitole 38. O pôvode národa Turkov a o tom, odkiaľ pochádzajú :

„Po nejakom čase Pečenehovia napadli Turkov a vyhnali ich spolu s ich kniežaťom Arpádom. Turci sa obrátili na útek a hľadali krajinu, kde by sa mohli usadiť. Tak prišli, vyhnali ľud obývajúci veľkú Moravu, usadili sa v ich krajine a bývajú tu dodnes. Od tých čias sa Turci nikdy už nestretli s Pečenehmi v boji.“

V DAI v kapitole 40. O kmeňoch Kabarov a Turkov

„...Turci sa po vyhnaní Pečenehmi usadili v krajine, v ktorej sú dnes. V tom mieste sa nachádzajú krajinne znaky z dávnych dni. Ako prvý je most cisára Trajána nachádzajúci sa na začiatku krajiny Turkov. Na tri dni cesty od tohto mosta je Belehrad s vežou svätého a veľkého cisára Konštantína. Na spiatočnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera veľká Morava, nepokrstená, ktorú zničili Turci a nad ktorou vládol bývalých dňoch Svätopluk. Toto sú teda významné body pri rieke Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami, sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temes, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa. Susedmi Turkov sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddeľuje rie­ka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Pečenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti.“ a tiež „Treba vedieť, že Teveli zomrel a že práve jeho syn Termaču prišiel nedávno (k nám) ako priateľ spolu s Bulčuom, tretím kniežaťom a karchasom Turecka“

V DAI v kapitole 41. O krajine moravskej

„Treba vedieť, že vládca Moravy Svätopluk bol statočný a u národov s ním suse­diacich obávaný muž. Tento Svätopluk mal troch synov. Keď zomieral, rozdelil svoju krajinu na tri časti a každému zo synov zanechal jednu časť. Prvého sláv­nostne ustanovil za veľkého vládcu s tou podmienkou, aby zostávajúci dvaja synovia boli podriadení zvrchovanosti prvého syna. Potom ich napomenul, aby sa nedostali do rozbrojov a nepostavili sa navzájom proti sebe. Ukázal im takýto príklad: priniesol a zviazal tri prúty; dal ich prvému synovi, aby ich zlomil; keď mu na to nestačili sily, podal ich znovu druhému a tým istým spôsobom aj tretie­mu; potom rozdelil tie tri prúty a podal ich svojim synom po jednom; tí ich vzali a na jeho pokyn, aby ich zlomili, to aj urobili. Týmto príkladom ich napomenul a povedal: Ak budete žiť v svornosti a láske, stanete sa nerozdeliteľnými, nepria­telia vás nepremôžu a neporazia. Ak však medzi vami nastanú sváry a súperenie a rozdelíte krajinu na tri samostatné panstvá nepodliehajúce prvému bratovi, zni­číte sa navzájom a aj susední nepriatelia vás úplne zničia.

Po Svätoplukovej smrti vydržali bratia žiť rok v mieri. Potom však medzi nimi vznikol svár a roztržky a oni začali navzájom bojovať. Vtedy prišli Turci a úplne ich zničili, zmocnili sa ich krajiny a doteraz ju obývajú. A tí, čo to preži­li, sa rozptýlili a utiekli k susedným kmeňom, k Bulharom, Turkom, Chorvátom a k ostatným národom.“

V DAI v kapitole 42. Opis krajov od Solúna po rieku Dunaj a po mesto Belehrad, opis Turecka a krajiny Pečenehov až po chazarské mesto Sarkel a Rusko.

„Treba vedieť, že od Solúna až po rieku Dunaj, kde leží mesto zvané Belehrad, je osem dní cesty, ak však človek necestuje rýchlo, ale s prestávkami. Turci sídlia za riekou Dunaj na území Moravy, ale aj z tejto strany rie­ky medzi Dunajom a riekou Sávou.“

Korunovanie osemročného Konštantína za spolucisára. Zdoj: The Illustrated Chronicle of Ioannes Skylitzes in Madrid

Citát z De Ceremoniis aule byzantine (Cereminiis)

V Ceremoniis v knihe II. v kapitole 48. 

„Vládcom Turkov list so zlatou pečaťou a oslovením: List cisára Konštantínopola a Rimanov milujúcich Krista, kniežatám Turecka. Rovnaký nápis a rovnakú pečať aj na list pre kniežatá Pečenehov. Pre knieža Chorvátska, Srbska, Dioclecie, Moravie, Terbounii, Kanalie Zachloumie list sa oslovením: Poverenie Kristamilujucého cisára pre vládcu provincie ... so zlatou pečaťou.“

Toľko citácie a teraz si preberme niektoré vtedajšie reálie spojene s touto časťou DAI, lebo z nich vychádza aj správne pochopenie textu. 

Prečo Konštantín písal „Turci“. 

Hneď na začiatku by sme si mali vysvetliť, prečo používal Konštantín a po ňom niekoľko storočí aj iní byzantskí kronikári a vládcovia názov Turci pri ľuďoch, ktorých dnes označujeme ako „starí Maďari“ a vtedajší západ, vrátane našich predkov, ich pomenoval ako Uhrov. 

Turci pochádzajú z územia nad dnešnou severnou Čínou, z ktorého sa rozšírili po Strednej Ázii a časti juhovýchodnej Európy. Byzantínci sa Turkami stretli už v roku 568 a v roku 627 pomáhali Turci cisárovi Hérakleiovi víťaziť nad Peržanmi. Štyristo rokov poznali Turkov a elita „starých Maďarov“ v 10. storočí im nielen životným štýlom, odevom a vojenstvom ako Turci pripadala, ale iste časť tejto elity aj Turkami bola. Táto „turecká“ elita vtedy v 7. storočí žila južne od rieky Kama spoločne s ugrofínskym etnikom, ktoré pochádzalo z južného lesného pásma zo západnej strany Uralu. Kedy došlo k podrobeniu Ugrofínov Turkami nevieme presne určiť, ale mohlo sa tak stať až po vpáde Turkov do južných ruských stepí okolo roku 559, pri ktorom vyhnali Avarov do Karpatskej kotliny. Taký názor mal aj rodák zo Svätého Jura Herman Wamberger, alebo Ármin Vámbéry. 

Byzantínci jasne rozlišovali medzi ugrofínskou a tureckou etnicitou a hoci označenie Ungri poznali, v tých časoch ho zriedka používali. Názov Uhri, Onoguri, Ungri vyjadruje niečo ako kmeňové spojenectvo a na západ ho rozšírili Slovania, buď kupci, ktorí po Volge cestovali do Perzie, alebo Kyjevčania, ktorí podobne ako Uhri boli nejaký čas vazalmi mocných západných Gök Turkov – Chrazarov. 

Kto vlastné boli „Turci“ v čase Konštantína.

Lenže medzi „Turkami“, ktorých spoznali Byzantínci za čias cisára Héraklieia a „Turkami“, o ktorých píše Konštantín bol rozdiel. Vtedy už k ugrofínsko-tureckým kmeňom, patrili aj tri kmene Kabarov, ktorí ako prví prenikli do Karpatskej kotliny a v čase napísania DAI podľa niektorých historikov žili na Hornej Tise. Prevláda názor, že Kabari boli pôvodom Chazari židovského vyznania, ktorí sa dostali do mocenského sporu s najvyšším vládcom Chazarov - kaganom. Existuje ale aj iný názor, najmä u moslimských dejepiscov, podľa nich Kabari boli mohamedáni, ktorí neprijali "štátne" židovské náboženstvo Chazarov a ich útek na Západ mal nábožensky dôvod. 

Ale ani pri Kabaroch nekonči problém so zložením etnika, ktoré je uvedené v DAI pod názvom „Turci“. Perzskí a čínski dejepisci používali označenie Baškir. Niektorí pod týmto menom chápu všetkých Uhrov, iní len Uhrov, ktorí sú mohamedáni a ďalší tak nazývajú odlišnú skupinu tureckého pôvodu zo Strednej Ázie, ktorá pohostinne žije pri „starých Maďaroch“. Keď sme pri slove Maďari, najbližšie k nášmu dnes používanému názvu je arabské označenia Maďari (al-Maggarija) z roku 870, keď „Turci“ ešte žili nad Čiernym morom. 

„Turci“ prenasledujú Bulharov. Zdoj: The Illustrated Chronicle of Ioannes Skylitzes in Madrid

A nakoniec nesmieme zabudnúť, že pod elitu označenú ako „Turci“ v roku 950 nepatrili len ľudia, ktorí okolo roku 900 prišli z východu do Karpatskej kotliny, ale aj časť elity pôvodného obyvateľstva, ktorá sa podriadila a stala sa vazalmi alebo pristúpila na spojenectvo. Svedčia o tom slovanské mená vojvodcov, ktorí viedli útoky „starých Maďarov“ na západ. Preto nebudeme používať názov „Turci“ a ani „starí Maďari“, ale použijeme širší, jeden z tých, aký používajú maďarskí historici v anglických článkoch. Na výber máme tri: Levedis Tribal Alliance, Hungarian Tribal Alliance alebo Hungarian Tribal Federation. Tieto viacslovné názvy zodpovedajú rôznym časovým obdobiam a aj rôznemu stupňu politickej a vojenskej centralizácie. Pre rok 950 najlepšie vyhovuje posledný, pretože u federácie sa predpokladá existencia hlavného predstaviteľa aj keď veľakrát s ohraničenou právomocou. Tento výborný názov použil Sándor László Tóth a najlepšie zohľadňuje stav, keď sa v priebehu druhej polovice 10. storočia Arpádovský rod stáva vedúcim rodinným klanom v Karpatskej kotline. „Otrocký“ preklad názvu do slovenčiny ako Maďarský kmeňový zväz je z vyššie uvedeného nevhodný a preto ďalej použijeme pre Konštantínových „Turkov“ len skrátene označenie HTF. 

Trochu poriadku do názvov Morava.

Problém správnej interpretácie DAI a aj Ceremoniis je založený na názve Morava, ktorý ma rôzny zemepisný, politicky a historicky význam. Aby sme nemuseli zakaždým zdĺhavo a presne opisovať, ktorú Moravu máme na mysli, musíme si urobiť v „Moravách“ poriadok pomocou rozlišujúcich názvov:

- Moravu, spomenutú v Ceremoniis, to je krajinu v Srbsku pri rieke Veľká Morava, ktorá sa vlieva do Dunaja z pravej strany pred Železnými vrátami budeme nazývať „Provincia Moravia“.

- Moravu, kde bolo jadro dŕžav Mojmírovcov t.j. krajinu na oboch brehoch rieky Moravy, ktorá sa vlieva do Dunaja z ľavej strany pod Devínom, t.j. územie od dnešného Olomouca po Devín budeme nazývať „Dolná Morava“.

- Územie ríše ovládanej Mojmírovcami, najmä v čase panovania Svätopluka I. budeme nazývať moderným názvom „Veľká Morava“.

- Moravu, tak ako ju chápal cisár Konštantín, kde žil HTF budeme nazývať „megale Moravia“.

Vznik DAI a Ceremoniis

Podľa všeobecne prijatého názoru DAI Konštantín napísal medzi rokmi 949 až 952 a Ceremoniis v rokoch 956 až 959. Obe diela boli vytvorené pre prakticky život. Ceremoniis malo slúžiť na zachovanie tradícii, ktoré upevňovali cisársku vládu a byzantskú ríšu a DAI vznikla ako praktická príručka pre politiku Konštantínovho nasledovníka Romana II. (938 – 963). Poďme posúdiť napísane, ale v opačnom poradí ako záznamy vznikali. Najskôr Ceremoniis a potom DAI.

Záznam v Ceremoniis 

V rozsiahlom diele Ceremoniis je časť zaoberajúca sa cisárskou korešpondenciou. V tých, aj keď niekedy v nepriateľských časoch, existovala medzi vládcami kultivovaná forma vzájomnej korešpondencie. Na spôsobe úvodného oslovenia, použití správneho titulu a kvalite priložených pečati naozaj záležalo a aj nechcené pochybenie, mohlo byť chápane ako neúcta a zadať príčinu k vojne. Byzancia viedla čulú korešpondenciu od Anglicka po Indiu a okrem svetských vládcov intenzívne komunikovala aj s cirkevnými činiteľmi. Konštantín vytvoril súbor pravidiel, pri ktorom vychádzal z dlhoročných diplomatických praktík cisárskej administratívy. Dá sa predpokladať, že v paláci existovalo niečo ako príručný manuál pozostávajúci z množstva poznámok a korešpondencie a Konštantín z nich vytvoril aktualizovaný administratívny predpis. 

Cisár Michal III., (ten čo prijal posolstvo od Rastislava) prijíma „poštu“. Zdoj: The Illustrated Chronicle of Ioannes Skylitzes in Madrid

V Ceremoniis sú dobové tituly vládcov krajín, s ktorými vtedajšia Byzancia viedla korešpondenciu a oslovenie adresáta zohľadňuje aj vzájomné mocenské postavenie. Kapitola 48. je zoznam krajín a hodnostárov okolo roku 950. Už 50 rokov neexistujúca „Veľká Morava“ sa v nej nespomína, pretože Konštantín vedel o jej zániku. Bohužiaľ, cisár ani nespomenul, či niekedy v minulosti existovala korešpondencia s Mojmírovcami a tak v tejto oblasti sú zdrojom len Životopisy oboch vierozvestcov, ktorých dôkazná hodnota nie je absolútna. 

Ako je vidieť z citátu, v Ceremoniis cisár píše o kniežatách HTF. Z oslovenia vyplýva, že kniežaťa HTF nie sú závislé na Byzancii. Čo je ešte zaujímavejšie, z pohľadu Byzancie sú jednotlivé kniežaťa samostatné a nepodliehajú centrálnej moci arpádovského veľkokniežaťa, pretože neexistuje iná, vyššia forma korešpondencie priamo s Arpádovcami (iné oslovenie, viac zlatých pečatí). 

V rovnakej kapitole sa píše o krajine s názvom Morava spoločne s krajinami ako Chorvátsko, Srbsko, Dioklecia a ďalšími v Dalmácii a Ilirii. Z oslovenia jej vládcu vyplýva určitá podriadenosť, aj keď len formálna a preto je zjavné, že sa nejedná o „Veľkú Moravu“. Poradie krajín v tejto časti spisu vytvára určitú zemepisnú spojitosť. To spolu s oslovením definuje tam spomenutú Moravu ako oblasť pri rieke Veľká Morava v strednom Srbsku a na juh od Dunaja. Tento záver potvrdzuje aj záznam z roku 975 ktorý dokladuje, že Adralestos Diogenes je stratégom Moravy. Je zjavné, že nikto s takým menom a titulom v tom čase na „našej“ Morave nežil. V Ceremoniis je jednoznačne zaznačená „provincia Moravia“.

Zdroj Konštantínových informácii

Keď si pozorne prečítate záznamy v DAI je zarážajúce, aké relatívne malé územie, kde sídlil HTF cisár definoval riekami. Zaznamenal názvy riek v povodí Tisy ale nespomína Váh a Hron nad Dunajom a ani rieky Leitha, alebo Rába v Zadunajsku. Ešte prekvapujúcejšie je, že pri sídlach HTF nepoužíva staršie rímske zemepisné označenia, ako Panónia I., Panónia Valeria, Panónia II., alebo Savia a najmä, že nepoužil názvy Sarmátia alebo Dácia. Príčiny tejto zemepisne ohraničenej formy zápisu môžu byt dve. Buď naozaj HTF v roku 950 žil len v na spomenutom území, alebo je príčinou použitý zdroj informácii a možno aj oboje. 

V roku 943 bol ukončený konflikt medzi Byzanciou a HTF päťročnou mierovou dohodou. Veľa významných členov HTF sa vtedy dostalo do byzantského zajatia a stali sa rukojemníkmi. V DAI v kapitole 40. cisár píše o návšteve Termača a Bulčua, ktorá sa udiala v roku 948 a pravdepodobne ju naplnili mierové rozhovory . Po tejto návšteve nasledovali do roku 952 ešte dve. 

Najskôr opätovná návšteva Bulčua, pri ktorej sa dal Bulču pokrstiť, bol poctený titulom patrikios a dostal veľký objem peňazí. Historik Skylitzes zaznačil, že Bulču sa po návrate z Konštantínopola zriekol kresťanstva a preto ho stihol boží trest. Po prehratej bitke na rieke Lech v roku 955 bol Bulču v Regensburgu obesený. 

Krst Bulčua. Zdoj: The Illustrated Chronicle of Ioannes Skylitzes in Madrid

Na tretiu návštevu prišiel archont (knieža) Gylas - Guyla, ktorý sa dal tiež pokrstiť, tiež dostal titul patrikios a iste aj príslušný obnos peňazí. Ale Gylas na rozdiel od Bulčua, zostal veriacim kresťanom a odchádzal z Konštantínopola spoločne s mníchom Hierotheom, ktorý bol konštantínopolských patriarchom menovaný za biskupa „Turkov“. Pravdepodobne Guyla nie je meno, ale skôr titul a osobné „pohanské“ meno kniežaťa, bolo podľa historika György Györffyho, Zombor. Zombor bol v Carihrade pokrstený menom Štefan. Výber mena nebol vôbec náhodný. Štefan je meno prvého mučeníka kresťanstva a pri kristianizácii nových gentes týmto menom zvykli krstiť najvyššieho vládcu pohanov. Rovnako ako Guyla v Konštantínopoly aj arpádovské veľkoknieža Gejza a jeho syn Vajk boli pokrstení menom Štefan. Pokrstenie menom prvomučeníka mohlo mať dve príčiny. Za prvé Konštantín chápal Gylasa-Zombora ako vtedy najvyššieho vládcu HTF aj keď podľa DAI vedel o vedúcej úlohe Arpádových potomkov. Nie je to nemožne a realita mohla byť taká že Gylas bol najmocnejším kniežaťom. Pomer moci medzi jednotlivými kniežatami absolútne zmenila bitka pri rieke Lech. Pravdepodobne je aj to, že išlo o štandardný druh byzantskej zahraničnej politiky, t.j. vyvolať rozbroje a nejednotu medzi nepriateľmi a kniežaťa HTF pokrstene a aj nepokrstene nepriateľmi Byzancie boli.

Porážka a obesenie Bulčua. Zdoj: The Illustrated Chronicle of Ioannes Skylitzes in Madrid

Keď si porovnáte tieto historické záznamy s vetou o návšteve Termača a Bulčua, je jasné, že časť DAI kde sa spomína „megale Moravia“, napísal Konštantín počas, alebo veľmi skoro po návšteve Arpádovho vnuka Termača a karchasa Bulčua. Ak by zápis vykonal neskôr, iste by spomenul krst Bulčua pri jeho druhej návšteve, prípadne aj ešte neskorší krst Gylasa. Zároveň je vidieť, že sa k tejto časti DAI už nikdy nevrátil, aby ju aktualizoval. Zo všetkých okolnosti a samotného obsahu vyplýva, že zdrojom Konštantínových informácii bol vnuk kniežaťa Arpáda Termaču a pravdepodobne aj Termačov tlmočník.

Prečo je zdrojom Termaču

V DAI v kapitole 38. O pôvode národa Turkov a o tom, odkiaľ pochádzajú, cisár okrem citovaného úryvku, obsiahlejšie zaznamenal genézu HTF. Z napísaného je vidieť až okaté vyzdvihovanie Arpáda, jeho otca Álmoša a zdôrazňovanie vedúcej úlohy arpádovského rodu v rámci HTF. Dá sa predpokladať, že vedúca úloha Arpádovcov ako vojvodov bola kmeňovou tradíciou prenesenou ešte zo stepí. Zničenie Svätoplukovej „Dolnej Moravy“ sa udialo pod vedením Arpáda a toto významné a pre ďalší vývoj HTF formujúce víťazstvo upevnilo ich vedúcu pozíciu, minimálne z pohľadu samotných arpádovských kniežat. 

Arpádovský rodinný klan sídlil v roku 950 v Panónii v „mestách“ ako sú Vesprém, Ostrihom, Stoličný Belehrad a Byzantínci v dobe Konštantína sa s nimi stretli len zriedka a možno preto sa necítili ohrození Arpádovcami o čom svedči zápis, že Termaču prišiel ako priateľ. Arpádov vnuk pravdepodobne nepožadoval „výpalné“ a Termaču, cisárovi, ktorý bol zvedavý vzdelanec, poskytol zaujímavé informácie, vhodne na zaznamenanie. 

Nedá sa predpokladať, že by Konštantín ovládal reč „Turkov“ a už vôbec nie, že by Termaču vedel grécky alebo latinsky. Muselo sa prekladať a prekladateľ bol Slovan. V príbehu Arpáda Termaču, ale skôr jeho tlmočník, použil dve slovanské slova: vojvoda a zákon, ktoré Konštantín neprekladal do gréckeho jazyka, ale zapísal foneticky gréckymi písmenami. Ak by bol prekladal Grék, ktorý poznal reálie v HTF, tak by sa tieto slova neobjavili, lebo by použil ich grécky ekvivalent. Tlmočník musel byť Slovan a skôr mních alebo kňaz, než kupec. A preto sa stalo, že Konštantín chápal slovo vojvoda a zákon ako jedinečne spojené len s HTF, podobne ako zaznamenal aj tituly kniežat. ( „Treba vedieť, že dilas a karchas nie sú osobné mená, ale hodnosti.“) Nakoniec nie je to nezvyčajne, podobne sa dostal do jeho spisu Ceremoniis aj slovanský názov Nemci pre Bavorov a neskôr aj slovanské slovo „kralis“ ako titul uhorských kráľov.

Poloha Veľkej Moravy podľa DAI 

Základom pre pochopenie Konštantínovho označenia „megale Moravia“ je názov Morava, ktorým Termaču označil krajinu, kde vládol Svätopluk a ktorú po občianskej vojne jeho synov „Turci“ pod vedením Arpáda zničili. Arpádov vnuk ale cisárovi dostatočne nevysvetlil presnú zemepisnú polohu „Dolnej Moravy“ a asi ju nepoznal ani jeho tlmočník. Na základe opisu, „že vládca Moravy Svätopluk bol statočný a u národov s ním suse­diacich obávaný muž“, si Konštantín vytvoril predstavu o veľkej krajine. Tejto jeho predstave zodpovedala oblasť, kde žil v jeho časoch HTF. Preto Konštantínova „megale Moravia“ začína na opačnom brehu Dunaja oproti „provincii Moravia“ a konči na Hornej Tise a pretekajú cez ňu rieky Timis, Tutis, Mureš, Kriš a Tisa. Cisár ešte doplnil, že časť HTF sídli nielen v „megale Moravia“, ale aj medzi Dunajom a Sávou. 

Zo zápisu z DAI priamo vyplýva, že „megale Moravia“ je nepokrstená (μεγαλη Μοραβια, η αβαπτιοτος). V oblasti v ktorej sídlil HTF pravdepodobne nikdy pred rokom 950 neprebehla úspešná christianizácia. Toto územie, kde žili prevažne Slovania, bolo ovládane Avarmi, ktorých po roku 800 porazil bulharský cár Krum a zostalo pod mocenským vplyvom Bulharov až do čias príchodu HTF. Aj keď niektorí historici predpokladajú, že v liste bavorského arcibiskupa z roku 900 spomínaní „quaedam neophita gens“(čerstvo pokrsteným „kmeňom“) mohli byť obyvatelia Hornej Tisy, je to malo pravdepodobne. Názor, že takto sa v časoch Svätopluka označovalo územie na Hornej Tise, je novodobý výmysel. Na celom území „megale Moravia“ sa v Alba Iulii našla len malá rotunda postavená možno v roku 800, ale o vtedajšom kresťanstve nie je nič iné známe. 

Šperky z Ciumbrud. Zdroj: Madgearu 2006
Samozrejme, že je možne vytvoriť teóriu spájajúcu „megale Moraviu“ s „Dolnou Moravou“ . Existuje údaj v diele Johannesa Aventina, že pred príchodom HTF vládol Svätopluk nad „Dáciou“. Aventin pri písaní svojej Annales Boiorum vraj vychádzal zo stratených starších prameňov. Svätopluk mohol mat mocenský vplyv v „megale Moravia“ od roku 874 až do roku 892, kedy kráľ Arnulf žiadal Bulharov, aby nedovolil v tej oblasti nakupovať Moravanom soľ. Dôkazom, by mohli byt šperky považovane za moravské nájdené na pohrebisku v Ciumbrud neďaleko Alba Iulii. Na každý pád obsadenie toho územia bojovníkmi HTF nie je zdokumentované žiadnymi znakmi bojov a devastácie na rozdiel od „Dolnej Moravy“. Vystáva otázka, či naozaj aj podľa hmotných pamiatok okolo roku 950 obýval HTF v Karpatskej kotline hlavne túto jej časť opísanú cisárom. 

Nomádsky spôsob života nezanecháva v krajine dôkazy vo forme významných stavieb, ale v krajine zostanú hroby nomádov. Nás samozrejme nezaujímajú hroby z čias ovládnutia Karpatskej kotliny ale hroby blízke roku 950. Tie sa dajú rozoznať podľa minci a kresťanských artefaktov. Ak sa pozrieme na nálezy byzantských minci, ktoré pravdepodobne boli súčasťou výpalného pre „novokrstencov“ a nálezy pektorálov spojených s neskoršou byzantskou christianizáciou, tak sa obe oblasti temer zhodujú. Väčšina krížikov sa našla v detských hroboch „pospolitého ľudu“, ako sa etnicky neutrálne nazývajú pôvodní obyvatelia.

Samozrejme oblasť usídlenia môže byt výrazne menšia než oblasť mocenského vplyvu. Nomádskym zvykom bolo vyhladiť najsilnejšiu konkurenčnú moc v zaujatom priestore a urobiť vazalov alebo spojencov zo slabších. Ideálnym prípadom bolo prijatie kolaborujúcej elity do vlastných radov. Mnohým vladykom, veľmožom a pánom na hradiskách Svätoplukova centralizácia moci a ekonomická zaťaž veľkej kniežacej družiny nevyhovovala a účelovo sa podriadili príchodzím. Namiesto nikdy nekončiaceho bránenia krajiny pred Bavormi a Frankami, mohli ako vazali na „uhorský spôsob si oholiť hlavy“ a plieniť v Západnej Európe. 

Predstava jazdca HTF okolo roku 950 so „franským“ mečom namiesto šable. Zdroj: http://www.twcenter.net/

Tri Svätoplukove prúty.

Súčasťou DAI je aj príhoda s tromi prútmi kráľa Svätopluka. Tento mravoučný príbeh akoby nepatril do seriózneho diela vzdelaného vladára, ale to že je tam „zaznamenaný“ ma svoje dôvody. Je si treba uvedomiť že DAI nie je ani kronika a ani dejepisne dielo, ale praktická príručka pre neskôr vládnuceho syna. Písať mravne ponaučenia v tých časoch nebolo zriedkavosťou, viď. „Mravné ponaučenie kráľa sv. Štefana synovi Imrichovi“. Druhy dôvod prečo v časti o „Turkoch“ a Svätoplukovi je tento príbeh, je ten, že cisárovi ho vyrozprával Arpádov vnuk a Konštantínovi sa zapáčil. Aj keď niektorí uvažujú, že ma pôvod v grecko-rimsko-byzantskej kultúre, je toto ponaučenie pôvodom nomádske. Dávni Turci začali svoje ťaženie do stepí centrálnej Ázie a južného Ruska z rovnakého priestoru ako neskôr Mongoli. V Tajnej kronike Mongolov je rovnaký príbeh, len v ňom vystupuje Pramatka Mongolov, jej päť synov a pochopiteľné päť šípov. Termaču vedel, že Slovania v Karpatskej kotline neboli lukostrelci a tak namiesto šípov použil prúty. Dva sa mu zdali málo a tak vravel o troch. Kresťan Konštantín pochopil toto nomádske podobenstvo správne a vôbec po Arpádovom vnukovi nedožadoval mená troch nesvorných moravských princov. Ako väčšina mravoučných príbehov ani tento veľmi nefungoval nielen v Byzancii ale najmä medzi Arpádovcami v rannom Uhorsku. 

Záver: Čo vlastne chápal Konštantín pod označením „megale Moravia“. 

Konštantín tak označil krajinu od Hornej Tisy cez Transylvániu až po Dunaj pred Železnými vrátami, kde v jeho časoch žili „Turci“, s ktorými prišiel osobne do styku. Na základe rozprávania Arpádovho vnuka Termača do tohto priestoru umiestnil aj ríšu Svätopluka. Keďže poznal „provinciu Morava“ a Termaču vravel že zničili Moravu, došiel k záveru že opačnej severnej strane Dunaja oproti „provincii Morava“ je tiež Morava, len väčšia, alebo správnejšie rozsiahlejšia Morava. Neoznačil tak ríšu Mojmírovcov, ako to robíme my dnes.

Červena – oblasť osídlená HTF, Modrá – oblasť ovládaná HTF, Žltá – nálezy minci z doby Konštantína VII. Čierna – pektorály z čias byzantskej christianizácie



Pavol Satko

Zdroje a literatúra:

Corpus Scriptorum Historiae Byzantinae,Constantinus Porphyrogenitus, Volumen I., Bonn 1829
Constantinus Porphyrogenitus, Da Administrando Imperio,. Gy. Moravcsik, R. J. H. Jenkins,
Corpus scriptorum historiae Byzantinae: Joannis Scylitzae ope ab Immanuele Bekkeri suppl. et emendatus. ..., Zväzok 2

Daša Bartoňková, Lubomír Havlík, Zdeněk Masařík, Radoslav Večerka, Magnae Moraviae fontes historici I. Brno, 1966

Sándor László Tóth: Territories of the Hungarian Tribal Federation, v Byzanz und Ostmitteleuropa 950-1453: Beiträge zu einer table-ronde des XIX. International Congress of Byzantine Studies, Copenhagen 1996

Florin Curta, Southeastern Europe in the Middle Ages, 500-1250, Cambridge Medieval Textbooks, 2006

J.B. Bury, De Administrando Imperio, Byzantinische Zeitschrift Leipzig, 1906
Ján Pauliny, Arabské správy o Slovanoch, Veda 1999

Kol. Encyclopedia of Islam, Brill, Leiden 1986

Péter Váczy, Byzantine Emperor Constantine VII. Porphyrogeneitos and the Saga of the Hungarian Conquest, Hungarian Studies 4/2 1988 

Gergely Kiss, Prijatie kresťanstva na poľskom, českom a uhorskom území v 9. – 11. storočí, FORUM HISTORIAE 2/2014

Gyula Moravcsik, The Role of the Byzantine Church in Medieval Hungary, American Slavic and East European Review, 1947, 

Ivo Štefan, Ivan Krutina, Raně středověké sídliště, hromadný hrob a pohřebiště na Budči, Památky archeologické, 2009,

Jiří Macháček, Martin Wihoda, Dolní Podyjí mezi Velkou a přemyslovskou Moravou. Archeologicko-historická interpretace výsledků interdisciplinárního výzkumu z let 2007–2012, Archeologické rozhledy LXV–2013,

Nándor Dreisziger , Ármin Vámbéry (1832-1913) as a Historian of Early Hungarian Settlement in the Carpathian Basin, E-Journal of the American Hungarian Educators Association, Volume 6 (2013), 

Nora Berend, József Laszlovszky, Béla Zsolt Szakács, The kingdom of Hungary, Christianization and the Rise of Christian Monarchy, Scandinavia, Central Europe and Rus’ c. 900–1200, Cambridge University Press 2007,

Péter Langó, Archeological Research on the Conquering Hungarians: A Review,Jiří Macháček, Disputes over Great Moravia: chiefdom or state? the Morava or the Tisza River?, Early Medieval Europe, Oxford, 2009,

Jonathan Ratcliffe, Aesop and the Fall of Moravia, Or How to Save the Byzantine Empire, Melbourne Historical Journal, Volume 41, 2013,

Alexandru Madgearu, The mission of Hierotheos: location and significance, Byzantinoslavica, 2008

Ádám Bollók, Byzantine missions among the Magyars during the later 10th century, Rome, Constantinople and Newly-Converted Europe, Archaeological and Historical Evidence, 2012

Erdal Çoban, Eastern Muslim Groups among Hungarians in the Middle Ages, Ankara University, bilig 2012

Alexandru Madgearu, Salt Trade and Warfare: The Rise of the Romanian - Slavic

Military Organization in Early Medieval Transylvania, East Central & Eastern Europe in the Early Middle Ages, Brill, 2005

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára