Pred časom vyšla vo vydavateľstve Brill kniha Istvána Zimonyiho, Muslim Sources on the Magyars in the Second Half of the 9th Century. ( Moslimské zdroje o Maďaroch v druhej polovici 9. storočia) Pre „hradišťana“ je zaujímavá tým, že opisuje život a vojenstvo Maďarov tesne pred ich príchodom do Karpatskej kotliny. Nemá zmysel komentovať celu knihu a preto sa venujem len informáciám, ktoré považujem za dôležité pre pochopenie ich úspešného „zaujatia vlasti“.
Malá poznámka.
Aj keď v knihe autor používa označenie Maďar, Maďari samozrejme že v anglickom Magyars bez nejakého prívlastku, ja nie som presvedčený, že dnešní Maďari sú bezvýhradne potomkami Maďarov opísaných v knihe a preto píšem o „starých Maďaroch“.
Maďari – Turci
Moslimskí dejepisci používajú označenie Maďar v rôznych formách zápisu, napr. Ibn Rusta vo forme majghir alebo majghar. Niekedy sa vyskytuje aj označenie Baškir v záznamoch ako bāshjird, bāshqird, ale či pod Baškirmi je možne vždy chápať „starých Maďarov“ je problém značne špecificky a je nad rámec tohto krátkeho článku. Len pre orientáciu jedna sa pravdepodobne o ľudí moslimského vyznania, ktorí prišli do Karpatskej kotliny buď so „starými Maďarmi“, alebo neskôr a usadili na juhu Maďarska s dovolením maďarských kniežat, pripadne prvých uhorských kráľov. Na každý pád, boli Baškiri boli pravdepodobne susedmi „starých Maďarov“ už v ich pôvodnej vlasti v stepiach pod Uralom.
„Starí Maďari“ sú opísaní v moslimských zdrojoch ako turkické etnikum. Ako Turkov označovali Maďarov aj Byzantínci a to dokonca v časoch, keď sa cisári ženili s dcérami, alebo sestrami uhorských kráľov, ktorí mali slovanské mená. Aj slovansky názov Uhri, ktorý prevzala Západná Európa má pôvod v pomenovaní Ungri, Ugri, ktorým Slovania v Karpatskej kotline označili prvé turkické etnikum s ktorým sa stretli t. j. Onogurov a druhotne ho použili aj na označenie „starých Maďarov“.
Nomádsky spôsob života
Zo záznamov jednoznačne vyplýva, že „starí Maďari“ viedli kočovnícky spôsob života v stepiach nad Čiernym morom. Dokonca z informácii o Maďaroch, získaných v roku 942 od zajatého Maďara v Andalúzii vyplýva, že aj v Karpatskej kotline žili minimálne do polovice 10. storočia kočovným spôsobom v jurtách. Ibn Ḥayyān napísal: „Nemajú ani mestá, ani domy, ale žijú v plstených stanoch roztrúsení po krajine." Na rozdiel od nomádov v teplejšom zemepisnom pásme, nomádi s euroázijskej stepi kvôli snehu, ktorí sťažuje pasenie stád v zime, musia dopĺňať svoje zdroje obživy korisťou a lovom.
Život pri riekach
Ibn Rusta píše, že „starí Maďari“ sídliaci nad Čiernym morom medzi dvomi riekami sa pred zimou sťahovali na brehy riek, kde si dopĺňali zásoby potravín lovom rýb. Lov rýb bol významným zdrojom obživy a spomínajú ho pri nomádskych spoločenstvách v európskej časti stepi aj iní dejepisci. V De administrando imperio jeho autor cisár Konštantín VII. Porfyrogenet v kapitole 40. Píše, že Maďari žijú pri riekach Temes, Tutis, Maroš, Kriš a Tisa. Jeho zápis vznikol asi v roku 948 a tiež dokladá, že starí Maďari žili ešte aj 50 rokov po príchode do Karpatskej kotliny ako nomádi.
Poľnohospodárstvo
Otázka či „starí Maďari“ boli aspoň čiastočne poľnohospodári pred príchodom do Karpatskej kotliny je v knihe vyriešená veľmi zvláštne. Okrem moslimských záznamov, ktoré jasne píšu o nomádskom spôsobe života, aj archeologické nálezy z ich pôvodnej vlasti dokazujú, že „starí Maďari“ žili ako nomádi. Medzi kosťami hospodárskych zvierat výrazné prevládajú kosti hovädzieho dobytka a koní a nenachádzajú sa kosti domácich zvierat, ktoré bývajú spojene s poľnohospodárstvom. Ale aj tak, autor na základe toho, že „starí Maďari“ mali ešte pred príchodom do Karpatskej kotliny niektoré slová pre obilniny a nástroje usudzuje, že boli poľnohospodármi. Lenže na inom mieste píše, že poľnohospodárske produkty získavali nájazdmi, alebo ako tribút t.j. „výpalné“.
Maďarské vojsko
Ibn Rusta píše, že náčelník Maďarov jazdi v čele 20 000 jazdcov. Túto informáciu viac menej doslovne opakujú ostatní moslimskí dejepisci. Nakoľko to číslo zodpovedá vtedajšej realite sa nedá presne určiť, ale pravda bude asi oveľa konzervatívnejšia. Druha vec je, čo si predstavíme pod pojmom jazdec. Či elitného ťažkého jazdca v lamelovej zbroji a s vykladanou šabľou a s luxusným kompozitným lukom, alebo pastiera, ktorý nemajúc žiadneho brnenia a prilby, si do vojny zobral svoje laso, luk, sekeru a dve jednoduché kopije. Ak by sme aj uvažovali o počte 20 000 tak by v takej armáde výrazné prevažovali „pastieri“ nad obrnenými jazdcami. Aj keď používam slovo pastier, vďaka nomádskemu spôsobu života sa jedna o celoživotne trénovaného bojovníka. Majstra v používaní lasa pre odchyt zvierat a vynikajúceho lukostrelca, ktorý ak práve nekradol cudzie zvieratá, tak bránil svoje stádo pred zlodejmi. Aj slávny Džingischán začínal ako zlodej. Z archeologických nálezov z Karpatskej kotliny je zjavne, že Maďari nemali žiadnu ťažkú jazdu, len velitelia a osobná garda vládcov mala luxusne ozdoby odevu a konského postroja a zbrane.
Maďarskí vládcovia
Už v záznamoch Ibn Rusta sú spomínaní dvaja vládcovia. V prvom rade pod slovom zapísaným v arabčine ako k.nd.h., ktoré je zápisom maďarského slova kündä alebo kändä. Jeho znenie sa neskôr už v Uhorsku zmenilo na kende. Maďari tento titul prevzali od Chazarov a používa sa pre označenie „vrchného veliteľa“. Druhé meno by sa dalo zapísať v dnešnej maďarčine ako gyula. Je otázne, či titul prislúchal kráľovi, ktorý bol zároveň aj duchovným vodcom, alebo len duchovnému vodcovi, ktorý plnil aj inú funkciu, napr. sudcu. Zo samotných stručných záznamov sa nedá presne určiť rozdelenie moci a úloh vládcov. Na každý pád, Maďari mali nejakú formu duálnej vlády.
Maďari, Avari, Bulhari, Chazari, Pečenehovia a Byzantínci
István Zimonyi sa obsiahle venuje dejinám nomádov nielen v oblastiach nad Čiernym morom, ale aj ich prienikom na Balkán, a aj do Karpatskej kotliny. Najmä na dejinách Avarov a Bulharov približuje nielen dejinne stretnutie nomádov so Slovanmi a ostatnými obyvateľmi Karpatskej kotliny a Balkánu, ale aj ich interakcie s kresťanstvom.
Maďari, Rusi a Slovania
Moslimské zdroje píšu, že Maďari sú v trvalom vojnovom stave s Rusmi a Slovanmi a bitky skoro vždy vyhrávajú. Odvádzajú z území obývaných Rusmi a Slovanmi zajatcov, ktorých predávajú Byzantíncom ako otrokov. Tento stav zodpovedá realite pred rokom 850. Okrem koristi vo forme otrokov, potravín alebo hospodárskych zvierat, pomocou nájazdov sa presadzovalo aj platenie tribútu. Nájazdy sa väčšinou podnikali v zime a preto sa aj Slovania sťahovali do svojich opevnených hradov, ktoré zvykneme nazývať hradiskami. Pokiaľ spoločnosť roľníkov nevytvorila účinnú štátnu moc s profesionálnymi bojovníkmi, bola prakticky bezbranná voči nájazdom. Po roku 850 začali Severania (Vikingovia) vytvárať na územiach východných Slovanov kniežatstva. Najskôr na severe (Novgorod) a neskôr aj na strednom toku rieky Dneper. Za par desiatok rokov „vyrovnali skóre“ a slavizovaní kyjevskí vládcovia napadali nomádov nad Čiernym morom a v Povolží. Karta sa ale neskôr niekoľko krát obrátila a nájazdy nomádov nad Čiernym morom skončili až v dobe imperátorky Kataríny Veľkej.
Maďari a Kyjev
Malá poznámka.
Aj keď v knihe autor používa označenie Maďar, Maďari samozrejme že v anglickom Magyars bez nejakého prívlastku, ja nie som presvedčený, že dnešní Maďari sú bezvýhradne potomkami Maďarov opísaných v knihe a preto píšem o „starých Maďaroch“.
Maďari – Turci
Moslimskí dejepisci používajú označenie Maďar v rôznych formách zápisu, napr. Ibn Rusta vo forme majghir alebo majghar. Niekedy sa vyskytuje aj označenie Baškir v záznamoch ako bāshjird, bāshqird, ale či pod Baškirmi je možne vždy chápať „starých Maďarov“ je problém značne špecificky a je nad rámec tohto krátkeho článku. Len pre orientáciu jedna sa pravdepodobne o ľudí moslimského vyznania, ktorí prišli do Karpatskej kotliny buď so „starými Maďarmi“, alebo neskôr a usadili na juhu Maďarska s dovolením maďarských kniežat, pripadne prvých uhorských kráľov. Na každý pád, boli Baškiri boli pravdepodobne susedmi „starých Maďarov“ už v ich pôvodnej vlasti v stepiach pod Uralom.
„Starí Maďari“ sú opísaní v moslimských zdrojoch ako turkické etnikum. Ako Turkov označovali Maďarov aj Byzantínci a to dokonca v časoch, keď sa cisári ženili s dcérami, alebo sestrami uhorských kráľov, ktorí mali slovanské mená. Aj slovansky názov Uhri, ktorý prevzala Západná Európa má pôvod v pomenovaní Ungri, Ugri, ktorým Slovania v Karpatskej kotline označili prvé turkické etnikum s ktorým sa stretli t. j. Onogurov a druhotne ho použili aj na označenie „starých Maďarov“.
Nomádsky spôsob života
Zo záznamov jednoznačne vyplýva, že „starí Maďari“ viedli kočovnícky spôsob života v stepiach nad Čiernym morom. Dokonca z informácii o Maďaroch, získaných v roku 942 od zajatého Maďara v Andalúzii vyplýva, že aj v Karpatskej kotline žili minimálne do polovice 10. storočia kočovným spôsobom v jurtách. Ibn Ḥayyān napísal: „Nemajú ani mestá, ani domy, ale žijú v plstených stanoch roztrúsení po krajine." Na rozdiel od nomádov v teplejšom zemepisnom pásme, nomádi s euroázijskej stepi kvôli snehu, ktorí sťažuje pasenie stád v zime, musia dopĺňať svoje zdroje obživy korisťou a lovom.
Život pri riekach
Ibn Rusta píše, že „starí Maďari“ sídliaci nad Čiernym morom medzi dvomi riekami sa pred zimou sťahovali na brehy riek, kde si dopĺňali zásoby potravín lovom rýb. Lov rýb bol významným zdrojom obživy a spomínajú ho pri nomádskych spoločenstvách v európskej časti stepi aj iní dejepisci. V De administrando imperio jeho autor cisár Konštantín VII. Porfyrogenet v kapitole 40. Píše, že Maďari žijú pri riekach Temes, Tutis, Maroš, Kriš a Tisa. Jeho zápis vznikol asi v roku 948 a tiež dokladá, že starí Maďari žili ešte aj 50 rokov po príchode do Karpatskej kotliny ako nomádi.
Poľnohospodárstvo
Otázka či „starí Maďari“ boli aspoň čiastočne poľnohospodári pred príchodom do Karpatskej kotliny je v knihe vyriešená veľmi zvláštne. Okrem moslimských záznamov, ktoré jasne píšu o nomádskom spôsobe života, aj archeologické nálezy z ich pôvodnej vlasti dokazujú, že „starí Maďari“ žili ako nomádi. Medzi kosťami hospodárskych zvierat výrazné prevládajú kosti hovädzieho dobytka a koní a nenachádzajú sa kosti domácich zvierat, ktoré bývajú spojene s poľnohospodárstvom. Ale aj tak, autor na základe toho, že „starí Maďari“ mali ešte pred príchodom do Karpatskej kotliny niektoré slová pre obilniny a nástroje usudzuje, že boli poľnohospodármi. Lenže na inom mieste píše, že poľnohospodárske produkty získavali nájazdmi, alebo ako tribút t.j. „výpalné“.
Maďarské vojsko
Ibn Rusta píše, že náčelník Maďarov jazdi v čele 20 000 jazdcov. Túto informáciu viac menej doslovne opakujú ostatní moslimskí dejepisci. Nakoľko to číslo zodpovedá vtedajšej realite sa nedá presne určiť, ale pravda bude asi oveľa konzervatívnejšia. Druha vec je, čo si predstavíme pod pojmom jazdec. Či elitného ťažkého jazdca v lamelovej zbroji a s vykladanou šabľou a s luxusným kompozitným lukom, alebo pastiera, ktorý nemajúc žiadneho brnenia a prilby, si do vojny zobral svoje laso, luk, sekeru a dve jednoduché kopije. Ak by sme aj uvažovali o počte 20 000 tak by v takej armáde výrazné prevažovali „pastieri“ nad obrnenými jazdcami. Aj keď používam slovo pastier, vďaka nomádskemu spôsobu života sa jedna o celoživotne trénovaného bojovníka. Majstra v používaní lasa pre odchyt zvierat a vynikajúceho lukostrelca, ktorý ak práve nekradol cudzie zvieratá, tak bránil svoje stádo pred zlodejmi. Aj slávny Džingischán začínal ako zlodej. Z archeologických nálezov z Karpatskej kotliny je zjavne, že Maďari nemali žiadnu ťažkú jazdu, len velitelia a osobná garda vládcov mala luxusne ozdoby odevu a konského postroja a zbrane.
Maďarskí vládcovia
Už v záznamoch Ibn Rusta sú spomínaní dvaja vládcovia. V prvom rade pod slovom zapísaným v arabčine ako k.nd.h., ktoré je zápisom maďarského slova kündä alebo kändä. Jeho znenie sa neskôr už v Uhorsku zmenilo na kende. Maďari tento titul prevzali od Chazarov a používa sa pre označenie „vrchného veliteľa“. Druhé meno by sa dalo zapísať v dnešnej maďarčine ako gyula. Je otázne, či titul prislúchal kráľovi, ktorý bol zároveň aj duchovným vodcom, alebo len duchovnému vodcovi, ktorý plnil aj inú funkciu, napr. sudcu. Zo samotných stručných záznamov sa nedá presne určiť rozdelenie moci a úloh vládcov. Na každý pád, Maďari mali nejakú formu duálnej vlády.
Maďari, Avari, Bulhari, Chazari, Pečenehovia a Byzantínci
István Zimonyi sa obsiahle venuje dejinám nomádov nielen v oblastiach nad Čiernym morom, ale aj ich prienikom na Balkán, a aj do Karpatskej kotliny. Najmä na dejinách Avarov a Bulharov približuje nielen dejinne stretnutie nomádov so Slovanmi a ostatnými obyvateľmi Karpatskej kotliny a Balkánu, ale aj ich interakcie s kresťanstvom.
Maďari, Rusi a Slovania
Moslimské zdroje píšu, že Maďari sú v trvalom vojnovom stave s Rusmi a Slovanmi a bitky skoro vždy vyhrávajú. Odvádzajú z území obývaných Rusmi a Slovanmi zajatcov, ktorých predávajú Byzantíncom ako otrokov. Tento stav zodpovedá realite pred rokom 850. Okrem koristi vo forme otrokov, potravín alebo hospodárskych zvierat, pomocou nájazdov sa presadzovalo aj platenie tribútu. Nájazdy sa väčšinou podnikali v zime a preto sa aj Slovania sťahovali do svojich opevnených hradov, ktoré zvykneme nazývať hradiskami. Pokiaľ spoločnosť roľníkov nevytvorila účinnú štátnu moc s profesionálnymi bojovníkmi, bola prakticky bezbranná voči nájazdom. Po roku 850 začali Severania (Vikingovia) vytvárať na územiach východných Slovanov kniežatstva. Najskôr na severe (Novgorod) a neskôr aj na strednom toku rieky Dneper. Za par desiatok rokov „vyrovnali skóre“ a slavizovaní kyjevskí vládcovia napadali nomádov nad Čiernym morom a v Povolží. Karta sa ale neskôr niekoľko krát obrátila a nájazdy nomádov nad Čiernym morom skončili až v dobe imperátorky Kataríny Veľkej.
Maďari a Kyjev
Škandinávci už od roku 500 obchodovali s východnými Slovanmi. V priebehu rokov 750 až 860 si vybudovali strediska na obchodných cestách vedúcich od Baltu až po Čierne alebo Kaspické more. Na ceste do Konštantínopola na brehoch rieky Dneper vznikol Kyjev. István Zimonyi v kapitole Kyjev a Maďari sa zaoberá situáciou tesne pred vyhnaním „starých Maďarov“ z stepi a ich kontaktmi so Slovanmi v oblasti Kyjeva. Ponúka tri scenáre. „Starí Maďari“ vládli v Kyjeve a vyhnali ich odtiaľ Rusi, za druhé, „starí Maďari“ spravovali Kyjev s dovolením chazarských chánov, alebo za tretie žili v relatívnom mieri so Slovanmi a Rusmi a podieľali sa na obchode. Bohužiaľ, autor sa opiera hlavne o Gesta Hungarorum, Gesta Hunnorum et Hungarorum a Nestorova kronika, čo nie su práve „nepriestrelne“ zdroje. Ale tak či tak, umožňuje si vytvoriť predstavu, že vodcovia „starých Maďarov" mali krátko pred „zaujatím vlasti“ skúsenosti s vládnutím nad a možno so Slovanmi.
Maďari a Slovania v Karpatskej kotline.
Práve skúsenosti „starých Maďarov“ počas ich života nad Čiernym morom so Slovanmi a Rusmi im poskytli výhodu pri ovládnutí Karpatskej kotliny. Hoci sa autor nezoberá udalosťami po roku 895 v knihe rieši otázku tzv. dvojitého zaujatia vlasti. Ma jasne výhrady voči názoru, že Onoguri, ktorí prišli do Karpatskej kotliny v roku 670 boli Maďari. Ako je u maďarských autorov tradíciou, Zimonyi sa venuje aj geografickému umiestneniu Veľkej Moravy. Samozrejme že spomenie obe „Veľké Moravy“ – „našu“ severnú nad Dunajov a južnú v dnešnom Srbsku. Vymenúva historické záznamy, pripomenie bohaté archeologické nálezy na „moravskej Morave a nijaké nálezy na „srbskej“ Morave, tiež nezabudne spomenúť diela maďarských autorov, ale nakoniec sa celkom brilantne vyhne jasnému stanovisku.
Záver.
Keď si uvedomíme, že priame informácie tykajúce sa „starých Maďarov“ nezaplnia ani jednu stranu formátu A4 a samotná kniha ma 375 strán autorského textu, je jasné, prečo sa okrem „starých Maďaroch“ veľa dozvieme aj o Avaroch, Burdasoch, Chazaroch, Onoguroch, Bulharoch na Volge a na Balkáne a ostatných vtedajších nomádskych etnikách. Poskytuje veľa informácii aj o Araboch, Byzantíncoch, Peržanoch a Číňanoch, ktorí boli s nomádmi niekedy v mierovom ale viac vo vojnovom stave. István Zimonyi používa písomné a archeologické zdroje počnúc Herodotom a končiac stredovekými cestovateľmi do hlavného mesta Mongolov. „Starých Maďarov“ nevyčleňuje z dejinného procesu ako výnimočné etnikum s mimoriadnymi schopnosťami, práve naopak, za použitia poznatkov o živote, vojenstve a politike nomádskych etník od severných hraníc Číny po Panóniu, prehlbuje poznatky o maďarskom etniku pred jeho inváziou do Karpatskej kotliny. Pochopenie toho, kto boli „starí Maďari“ pred inváziou do Karpatskej kotliny, vysvetľuje ich úspech pri zaujatí vlasti a aj špecificky spôsob ich transformácie v civilizačne a hospodársky odlišnom prostredí Strednej Európy.
Zdroj informácii
Prvým a pravdepodobne najlepším zdrojom je dielo „Kitāb al-masālik wa-l-mamālik “ perzského vezíra a geografa Abū ʿAbdallāh Muḥammad ibn Aḥmad al-Jayhānīho. Al-Jayhānī žil v 10. storočí na dvore perzských vládcov a vďaka výchove, vzdelaniu a svojmu postaveniu mal prístup k starším informáciám a diplomatickej korešpondencii . Jeho dielo „Kitāb al-masālik wa-l-mamālik “ po našom „Kniha ciest a kráľovstiev“ sa v pôvodnom znení nezachovalo, ale existuje viac odpisov. Okrem „Knihy ciest a kráľovstiev“ István Zimonyi používa záznamy najmä týchto moslimských autorov:
Ibn Rusta https://sk.wikipedia.org/wiki/Ibn_Rusta,
Gardīzī https://en.wikipedia.org/wiki/Abu_Sa'id_Gardezi,
al-Bakrī https://en.wikipedia.org/wiki/Al-Bakri
Abūʾl-Fidāʾ https://en.wikipedia.org/wiki/Abu'l-Fida
Ḥudūd al-ʿālam https://en.wikipedia.org/wiki/Hudud_al-'Alam
Ibn Ḥayyān https://en.wikipedia.org/wiki/Ibn_Hayyan
al-Marwazī a ďalší.
Hoci národnostne je to zmes Arabov, Peržanov, židov a vedcov zo Strednej Ázie a z islamských oblasti Španielska, mnohí uvedení autori s väčšou alebo menšou presnosťou preberajú informácie od svojich predchodcov. Moslimské zdroje autor dopĺňa informáciami zo západných stredovekých kroník, zo sýrskych, arménskych a čínskych prameňov a veľmi často sa opiera aj byzantské zdroje, pretože územia juhoruských stepi boli oblasťou mocenského záujmu vládcov v Konštantínopoly.
Pavol Satko
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára