Pôvod germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov
O počiatkoch Germánov, presnejšie Markomanov a Kvádov, podobne ako iných národov máme poznatky z predhistórie. Prvé historicky doložené stopy Germánov, pochádzajú z 2.stor. p.n.l. Markomani sa prvýkrát objavili v armáde Arioviskov.
Ich pôvodná sídelná oblasť bola na Mohane, no pod nátlakom Rimanov migrovali do Čiech pod vedením vojenského vodcu Marobuda krátko pred prelomom letopočtu. Tam tvorili centrum kmeňovej skupiny. V markomanských vojnách dokázali Rimania len s veľkým úsilím stabilizovať severnú hranicu svojej ríše. V nasledujúcich storočiach pokračovali Markomani v postupe na juh. Naposledy sa spomínajú v 4. storočí.
V staroveku bolo germánske meno etnologickým druhovým pojmom pre veľkú skupinu medzi Keltmi a Skýtmi. Išlo teda najmä o vonkajšie pomenovanie určitých národov a len v menšej miere a zrejme až sekundárne o sebapomenovanie germánskych národov pre seba.
 |
| Germánske spony zo Západného Slovenska |
Svedectvá antických prameňov
Národy, ktoré sa usadili napravo od Rýna, zostali pred Caesarovými galskými ťaženiami ( 58 – 52 pred Kr.) prevažne mimo horizontu starovekých pozorovateľov, a keď sme sa o nich dozvedeli, spočiatku sa považovali za Keltov alebo sa od nich prinajmenšom vyslovene neodlišovali. Najstaršie historické správy o germánskych kultúrach pochádzajú zo stretnutí s Grékmi a Rímskou ríšou; Najstaršie písomné dôkazy, ako sú runové nápisy, možno nájsť až po prelome storočí.
Správy starovekých autorov o germánskych národoch často nevychádzajú z ich vlastných pozorovaní, ale z počutia. Grécky cestovateľ Pytheas z Massálie hlásil už v roku 330 pred Kristom o krajinách okolo Severného mora a národoch, ktoré tam žijú.
Kultúra
Výrazom Germáni sa označujú jazykovo príbuzné staroveké kmene doložené od železnej doby (od 6. storočia pred Kr.) na severe strednej Európy a v Škandinávii. Germáni ako národ nepredstavoval homogénnu spoločnosť.
Kmene Markomanov a Kvádov boli spoločnosťou vojakov, remeselníkov a roľníkov, fungovali tu vrstvy vládnucich kniežat a kráľov, vojvodov ale aj otrokov. Spoločnosť sa skladala z rodiny, župy a kmeňa. Veliteľov si zvyčajne vyberali nielen Markomani a Kvádi, ale všetky germánske kmene podľa statočnosti a kráľa podľa urodzenosti. Tacitus uvádza spoločenský systém slobodných Germánov - ingenui a aristokraciu - nobilitas. Dôležité a zásadné rozhodnutia boli prijímané v kmeňovom sneme, ktorého účasť bola čisto mužskou záležitosťou. Dá sa predpokladať, že snem mal až sto členov, akceptované bolo väčšinové rozhodnutie.
3.1. Obchodné styky
Zlatý náramok zo Zohora nám svedčí o čulom obchodnom styku Germánov s Rímskou ríšou. Tento zlatý náramok, datovaný do prvého až počiatku druhého storočia n.l., je najdrahocennejší šperk z rímskej doby, aký bol na slovenskom území doposiaľ objavený a patrí k najvzácnejším šperkoch svojho druhu v Európe vôbec.
Neporovnateľne vyššia životná úroveň Rimanov ovplyvnila aj miestnu germánsku elitu. Dôkazom toho je aj zlatý náramok, pochádzajúci z bohatého kniežacieho hrobu v Zohore (okr. Malacky, juhozápadné Slovensko). Zrejme patril rodine alebo rodu, ktorý kontroloval obchod medzi rímskou ríšou a územím Slovenska v 1. a 2. storočí.
Do Marobudovho kráľovstva prúdili zástupy rímskych obchodníkov, aby tu predali svoj tovar – okrem iného určite aj nejaké bronzové nádoby alebo šperky. Dokonca sa uvádza, že na markomanskom území pôsobili aj kolónie takýchto obchodníkov. Zatiaľ sme síce žiadne také neobjavili, avšak prísun rímskych výrobkov je dosť zreteľný v hroboch alebo aj na sídliskách z vtedajšej doby. V obchodovaní vznikla “profesia” negotiator, ktorý sa špecializoval na prepravu veľkých nákladov na veľké vzdialenosti. Vďaka nim sa dostali rímske luxusné predmety do germánskych a iných nerímskych hrobových výbav. Špecializovali sa na určité produkty (napr. negotiator olearius, negotiator arits cretarie predávajúci hlavne terru sigillatu, alebo negotiator argentarius vascularius ktorý predával strieborné jedálenské a picie servisy, pretože obyčajný riad sa nevyplatil a pod.) V určitých prípadoch mohlo ísť o špecializovaného výrobcu a predajcu v jednej osobe. Často sa obchodovalo so súvisiacim materiálom ako keramika, rôzne kovy a výrobky z nich, šperky, zbrane, bronzové a sklenené nádoby, víno alebo olej. Dochádzalo aj ku kombinovanému obchodu. Do Rímskej ríše z územia Barbarika prúdili od Markomanov a Kvádov ako export tovary poľnohospodárskych plodín (najmä obilia), dobytka, kožušín, vlny, jantáru a možno i otrokov. Germánsky export do Rímskej ríše bol oproti importu malý. Niektoré zdroje uvádzajú napríklad aj plavé vlasy germánskych žien na výrobu parochní, no toto tvrdenie zatiaľ nieje archeologicky doložené.
Kmene Markomanov a Kvádov boli spoločnosťou vojakov, remeselníkov a roľníkov, fungovali tu vrstvy vládnucich kniežat a kráľov, vojvodov ale aj otrokov. Spoločnosť sa skladala z rodiny, župy a kmeňa. Veliteľov si zvyčajne vyberali nielen Markomani a Kvádi, ale všetky germánske kmene podľa statočnosti a kráľa podľa urodzenosti. Tacitus uvádza spoločenský systém slobodných Germánov - ingenui a aristokraciu - nobilitas. Dôležité a zásadné rozhodnutia boli prijímané v kmeňovom sneme, ktorého účasť bola čisto mužskou záležitosťou. Dá sa predpokladať, že snem mal až sto členov, akceptované bolo väčšinové rozhodnutie.
3.1. Obchodné styky
Zlatý náramok zo Zohora nám svedčí o čulom obchodnom styku Germánov s Rímskou ríšou. Tento zlatý náramok, datovaný do prvého až počiatku druhého storočia n.l., je najdrahocennejší šperk z rímskej doby, aký bol na slovenskom území doposiaľ objavený a patrí k najvzácnejším šperkoch svojho druhu v Európe vôbec.
Neporovnateľne vyššia životná úroveň Rimanov ovplyvnila aj miestnu germánsku elitu. Dôkazom toho je aj zlatý náramok, pochádzajúci z bohatého kniežacieho hrobu v Zohore (okr. Malacky, juhozápadné Slovensko). Zrejme patril rodine alebo rodu, ktorý kontroloval obchod medzi rímskou ríšou a územím Slovenska v 1. a 2. storočí.
Do Marobudovho kráľovstva prúdili zástupy rímskych obchodníkov, aby tu predali svoj tovar – okrem iného určite aj nejaké bronzové nádoby alebo šperky. Dokonca sa uvádza, že na markomanskom území pôsobili aj kolónie takýchto obchodníkov. Zatiaľ sme síce žiadne také neobjavili, avšak prísun rímskych výrobkov je dosť zreteľný v hroboch alebo aj na sídliskách z vtedajšej doby. V obchodovaní vznikla “profesia” negotiator, ktorý sa špecializoval na prepravu veľkých nákladov na veľké vzdialenosti. Vďaka nim sa dostali rímske luxusné predmety do germánskych a iných nerímskych hrobových výbav. Špecializovali sa na určité produkty (napr. negotiator olearius, negotiator arits cretarie predávajúci hlavne terru sigillatu, alebo negotiator argentarius vascularius ktorý predával strieborné jedálenské a picie servisy, pretože obyčajný riad sa nevyplatil a pod.) V určitých prípadoch mohlo ísť o špecializovaného výrobcu a predajcu v jednej osobe. Často sa obchodovalo so súvisiacim materiálom ako keramika, rôzne kovy a výrobky z nich, šperky, zbrane, bronzové a sklenené nádoby, víno alebo olej. Dochádzalo aj ku kombinovanému obchodu. Do Rímskej ríše z územia Barbarika prúdili od Markomanov a Kvádov ako export tovary poľnohospodárskych plodín (najmä obilia), dobytka, kožušín, vlny, jantáru a možno i otrokov. Germánsky export do Rímskej ríše bol oproti importu malý. Niektoré zdroje uvádzajú napríklad aj plavé vlasy germánskych žien na výrobu parochní, no toto tvrdenie zatiaľ nieje archeologicky doložené.
 |
| Bronzový hrniec zo Západného Slovenska |
Nápis sa nachádza na kamennej platni s rozmermi 175 x 76 cm a pôvodne slúžila ako náhrobný kameň rímskeho občana Quinta Atilia Prima V roku 1976 ho objavil správca rímskokatolíckej farnosti pri oprave kostola v Boldogu.
Ide o najstarší na Slovensku objavený rímsky nápis, pochádza totiž z 1.stor. n.l. Nápis je na prvý pohľad stručný, pretože obsahuje iba 11 riadkov, ale skrýva v sebe neobyčajne obsiahle informácie. Okrem mena obsahuje životopisné údaje o zosnulom a jeho príbuzných,o ich pôvode a o tom, kto dal náhrobok vyrobiť. Najdôležitejšie sú ale informácie o životnej kariére Q.Atilia Prima. Bol dôstojníkom, centurionom slávnej XV. Légie, garnizonovanej v 1.stor. v Carnunte a zároveň mal podľa interpretácie T. Kolníka aj funkciu tlmočníka légie, pravdepodobne z keltského aj germánskeho jazyka. Po odchode do výslužby bol negotiatorom – obchodníkom. Práve v tejto informácii tkvie najväčšia historická hodnota nápisu z Boldogu.
Ide o najstarší na Slovensku objavený rímsky nápis, pochádza totiž z 1.stor. n.l. Nápis je na prvý pohľad stručný, pretože obsahuje iba 11 riadkov, ale skrýva v sebe neobyčajne obsiahle informácie. Okrem mena obsahuje životopisné údaje o zosnulom a jeho príbuzných,o ich pôvode a o tom, kto dal náhrobok vyrobiť. Najdôležitejšie sú ale informácie o životnej kariére Q.Atilia Prima. Bol dôstojníkom, centurionom slávnej XV. Légie, garnizonovanej v 1.stor. v Carnunte a zároveň mal podľa interpretácie T. Kolníka aj funkciu tlmočníka légie, pravdepodobne z keltského aj germánskeho jazyka. Po odchode do výslužby bol negotiatorom – obchodníkom. Práve v tejto informácii tkvie najväčšia historická hodnota nápisu z Boldogu.
Text nápisu znie:
Q(uintus) Atilius
Sp(urii) f(ilius) Vot(uria tribu) Primus inter(p)rex mus interrex
[podľa Pichlerovej a Neumana30] mus inter tre[x]
(cenarios)
leg(ionis) XV idem (centurio)
negotiator an(norum)
LXXX h(ic) s(itus) e(st)
Q(uintus) Atilius Cog(i)tatus Atilia Q(uinti) l(iberta) Fau
sta Privatus est
Martialis hered(es)
l(ibentes) p(osuerunt)
Niet pochýb o tom, že Q. Atilius Primus rozvíjal svoju kariéru na Jantárovej ceste. Do doby jeho vojenskej a obchodnej činnosti spadá ekonomický a kultúrny rozvoj germánsko-kvádskeho osídlenia na dnešnom juhozápadnom Slovensku. Sídlom a hlavnou oblasťou činnosti Q. Atilia Prima bolo pravdepodobne Carnuntum, dôležité prekladisko tovarov na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty, aj keď jeho náhrobný kameň bol sekundárne použitý v Boldogu.
3. 2. Remeslá
Podľa Tacita, a zároveň aj podľa Caesara máme poznatky o tom, že roľníctvo nepredstavovalo medzi Germánmi obľúbený spôsob obživy, no podľa archeologických nálezov vieme o dlhodobom a pravidelnom obrábaní pôdy. Domáce práce sa prenechávali ženám a deťom. Ženy mali veľmi vážené postavenie pochádzajúce z prirodzeného rešpektu a úcty.
Jedna z najlepšie doložených hospodárskych aktivít je získavanie a spracovanie železa – hutnictvo a kováčstvo. Celkovo dnes odhadujeme počet vyrábaných druhov železných výrobkov na cca 40. Najlepšie známe predmety, ktoré boli dávané ako milodary do hrobov sú napríklad kópie, meče, železné súčiastky štítov atď. Ďalšie nástroje použiteľné aj ako zbrane, potom radíme sekery a rôzne nože.Našli sa aj rôzne toaletné britvy, zámky, kľúče, ovčiarske nožnice a pod. Medzi ďalšie zaujímavé nálezy, ktoré vieme priradiť k Markomanom a Kvádom sú určite aj kliešte, radlice, rôzne kosy a kosáky, šidla, tepané nádoby a kotly a atď..
3. 2. Remeslá
Podľa Tacita, a zároveň aj podľa Caesara máme poznatky o tom, že roľníctvo nepredstavovalo medzi Germánmi obľúbený spôsob obživy, no podľa archeologických nálezov vieme o dlhodobom a pravidelnom obrábaní pôdy. Domáce práce sa prenechávali ženám a deťom. Ženy mali veľmi vážené postavenie pochádzajúce z prirodzeného rešpektu a úcty.
Jedna z najlepšie doložených hospodárskych aktivít je získavanie a spracovanie železa – hutnictvo a kováčstvo. Celkovo dnes odhadujeme počet vyrábaných druhov železných výrobkov na cca 40. Najlepšie známe predmety, ktoré boli dávané ako milodary do hrobov sú napríklad kópie, meče, železné súčiastky štítov atď. Ďalšie nástroje použiteľné aj ako zbrane, potom radíme sekery a rôzne nože.Našli sa aj rôzne toaletné britvy, zámky, kľúče, ovčiarske nožnice a pod. Medzi ďalšie zaujímavé nálezy, ktoré vieme priradiť k Markomanom a Kvádom sú určite aj kliešte, radlice, rôzne kosy a kosáky, šidla, tepané nádoby a kotly a atď..
Šperkárstvo Markomanov a Kvádov je považované za majstrovskú prácu. Nálezy predstavujú rôzne šperky, doplnky a súčasti odevu. Práve v období existencie Marobudovej ríše sa začína v celom germánskom svete objavovať mimoriadny rozkvet druhého spektra produktov zlievanie kovov a šperkárskeho umenia. Do obľuby sa dostávajú výrazné a masívne spony, opaskové zápony, rozširuje sa výroba ozdobných kovaní picích rohov. Niektoré šperkárske techniky vynikajú svojou efektnosťou a zložitosťou, využívajú kontrastné prelamovanie kovového plechu.
Okrem impozantných dokladov práce s kovom existuje množstvo ďalších výrobných činností, ktoré boli prevádzkované v rôznom rozsahu rovnako aj u Markomanov ako aj u Kvádov. Vykopávky na lokalitách s priaznivými podmienkami pre uchovanie dreva a iných organických materiálov nám často poskytnú paletu výrobkov, ako sú rôzne druhy drevených nádob, vedier, palíc, drevených zbraní, nábytku, lodí a samozrejme rôzne architektonické súčasti. K ich spracovaniu sa používali rôzne nástroje. Našli sa nálezy dokladajúce aj košíkarstvo.
Z archeologických nálezov máme doklady o výstavbe jamových pecí na pálenie keramiky, hrnčiarstvo dokazuje aj obrovské množstvo keramických črepov. Keramika je vyrábaná v spomínanom období v ruke bez použitia rýchlo rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Ten sa u Germanov začína objavovať najskôr na konci 2. stor. n. l. Zvláštnosťou, ktorá odlišuje germánsku keramiku daného obdobia, je bohaté zdobenie otlačkovy ozubeného kolesa, ktoré vytvára na tele nádoby rôzne kontrastné vzory. Kvalita nádob je rozdielna pri úžitkovej masívnej keramike a stolného jemného náčinia.
Pomerne početné sú i výrobky z kostí a parohoviny, poznáme napríklad parohové hrebene, šatové ihlice a aj ihly na šitie. Jeden z najzaujímavejších nálezov tohto obdobia sú kostené hracie kocky.
3. 3. Vojsko
Vo vojsku bojovali pravdepodobne výhradne muži, hroby bojovníkov, ktoré by sa dali pripísať ženám sa zatiaľ z obdobia Markomanov a Kvádov nenašli. Bojovník bol ozbrojený štítom so špicatou stredovou puklicou a kópiou, mečom a nožom. Spočiatku dlhé a ťažké jednosečné meče sa postupne skracovali možno aj vplyvom rímskeho krátkeho meča - gladius. Nezriedka nosili bojovníci krúžkovú košeľu. Nezriedka mal bojovník pri sebe aj malý ochranný amulet.
Okrem impozantných dokladov práce s kovom existuje množstvo ďalších výrobných činností, ktoré boli prevádzkované v rôznom rozsahu rovnako aj u Markomanov ako aj u Kvádov. Vykopávky na lokalitách s priaznivými podmienkami pre uchovanie dreva a iných organických materiálov nám často poskytnú paletu výrobkov, ako sú rôzne druhy drevených nádob, vedier, palíc, drevených zbraní, nábytku, lodí a samozrejme rôzne architektonické súčasti. K ich spracovaniu sa používali rôzne nástroje. Našli sa nálezy dokladajúce aj košíkarstvo.
Z archeologických nálezov máme doklady o výstavbe jamových pecí na pálenie keramiky, hrnčiarstvo dokazuje aj obrovské množstvo keramických črepov. Keramika je vyrábaná v spomínanom období v ruke bez použitia rýchlo rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Ten sa u Germanov začína objavovať najskôr na konci 2. stor. n. l. Zvláštnosťou, ktorá odlišuje germánsku keramiku daného obdobia, je bohaté zdobenie otlačkovy ozubeného kolesa, ktoré vytvára na tele nádoby rôzne kontrastné vzory. Kvalita nádob je rozdielna pri úžitkovej masívnej keramike a stolného jemného náčinia.
Pomerne početné sú i výrobky z kostí a parohoviny, poznáme napríklad parohové hrebene, šatové ihlice a aj ihly na šitie. Jeden z najzaujímavejších nálezov tohto obdobia sú kostené hracie kocky.
3. 3. Vojsko
Vo vojsku bojovali pravdepodobne výhradne muži, hroby bojovníkov, ktoré by sa dali pripísať ženám sa zatiaľ z obdobia Markomanov a Kvádov nenašli. Bojovník bol ozbrojený štítom so špicatou stredovou puklicou a kópiou, mečom a nožom. Spočiatku dlhé a ťažké jednosečné meče sa postupne skracovali možno aj vplyvom rímskeho krátkeho meča - gladius. Nezriedka nosili bojovníci krúžkovú košeľu. Nezriedka mal bojovník pri sebe aj malý ochranný amulet.
 |
| Jazdecká ostroha zo Západného Slovenska |
Markomani a aj Kvádi, rovnako tak Germáni vo všeobecnosti, boli často vyhľadávanými žoldniermi pre Rímsku armádu. Germáni boli vysoko hodnotení ako vojaci pomocných zborov ale aj ako osobní strážcovia. Za svoju lojalitu k Rimanom a účasťou v bojoch proti nepriateľom mali dokonca možnosť získať aj pôdu. Barbari prenikali aj do najvyšších veliteľských štruktúr rímskej armády. K poznávacím znakom týchto vojakov boli široké opasky s bronzovým kovaním, na ktorý boli jeho majitelia obzvlášť pyšní. Dokonca sa tento opasok dával svojmu majiteľovi do hrobu.
3. 4. Pochovávanie
Pohrebný rítus u Germánov bol vo väčšine prípadov žiarový. Nájdeme doklady aj o rituálnych kostrových pohreboch. Germánske hroby šľachticov z rannej doby cisárskej sú kostrové a spravidla bez zbraní. Za milodary vložené do hrobov slúžili keramické, alebo sklenené nádoby, hrebene, spony a pracky, event. ďalšie predmety, teda obdobné artefakty ako v klasických hroboch. Ako milodary mohli byť použité zvieratá napríklad pes, alebo ich časti, napr. hlavy koní.
Kostrové pohreby Svébov, ktoré sa vyskytujú v niektorých časových úsekoch doby rímskej na hrobových lokalitách, nielen v Čechách a na Morave, ale aj na juhozápadnom Slovensku a v Dolnom Rakúsku, sú dosť často rozličné (v natiahnutej aj v skrčenej polohe). Jediným kritériom pre stanovenie rituálnych pohrebov na sídliskách, resp. v sídliskových jamách je prítomnosť milodarov.
Kráľovská hrobka pri Mušove je germánsky hrob pochádzajúci z obdobia markomanských vojen nachádzajúci sa pri Mušove na ľavom brehu rieky Dyje, neďaleko rímskej vojenskej pevnosti légií Marca Aurelia.
Hrobka bola objavená pri výskume v roku 1988. Pôvodne išlo pravdepodobne o dutý priestor, ktorého drevená konštrukcia sa zrútila. Hoci bola hrobka v minulosti vykradnutá, tak obsahovala okolo 200 germánskych a rímskych predmetov zo skla, striebra, bronzu, keramiky, železné zbrane, zlaté ozdoby a mnoho ďalších predmetov vypovedajúcich o bohatstve germánskeho vládcu žijúceho v blízkosti rímskych légií. Aj keď hrobka pochádza z 2. storočia, strieborné a zlaté posmrtné dary sú staršieho dátumu. Najstaršie z nich pochádzajú z neskoro republikánskeho či augustovského obdobia, novšie sú približne z rokov vlády cisárov Tiberia a Nerona, čo dokazuje, že na južnej Morave už v priebehu 1. storočia existoval obchod s rímskym luxusným tovarom, ktorý medzi miestnou germánskou nobilitou prechádzal z generácie na generáciu. Pravdepodobne boli takéto predmety privezené priamo z Rímskej ríše ako dary germánskym vládcom alebo sa stali korisťou snáď v čase Vespasianovej občianskej vojny, na ktorých sa na čele svojich germánskych kráľov Italica a Sidona zúčastnili aj ďalší germánski bojovníci pochádzajúci z územia severne od stredného Dunaja. Okrem posmrtných darov hrobka obsahovala kostrové pozostatky obetných zvierat. V hrobe boli podľa antropológov uložené pozostatky dvoch mužov a jednej ženy. Mohlo sa tak jednať o kráľovskú dynastickú hrobku germánskeho vládcu Ballomara z obdobia markomanských vojen, pre toto tvrdenie však chýbajú dôkazy.
3. 5. Reč
V súčasnej dobe je ťažko určiť presnú výslovnosť reči používanej kmeňmi Markomanov a Kvádov. Nemecké nárečia aj dnes obsahujú mnohé prvky z tohto obdobia. Germánske národy zanechali jasné stopy v každodennej slovnej zásobe spisovnej nemčiny. Väčšina protogermánskych slov, ktoré sa zachovali dodnes, pochádza z každodenného života. Napríklad pred 2000 rokmi sa "chlieb" nazýval "brauda". V 8. storočí sa používalo pomenovanie „prōt“ a v 11. storočí sa už nazýval chlieb „brôt“. V dnešnej nemčine prekladáme slovo chlieb ako das Brot.
Rimania priniesli so sebou do oblastí obývaných Markomanmi a Kvádmi veľa vecí, ktoré boli germánskym národom úplne neznáme. Germánske kmene si napríklad stavali domy z hrazdených stavieb, teda z dreva a hliny. Rímske obydlia boli kamenné, rovnako ako ulice. Keďže v germánskych jazykoch na to neexistovali slová, miestne národy prijali latinské názvy. Tak sa z rímskeho „murus“ (kamenný múr) stalo germánske slovo „mura“, náš súčasný múr. Tak isto sa naši predkovia ponemčili „via layer“ (dláždená cesta) na „strazzu“, našu súčasnú ulicu, čo dnes prekladáme do nemčiny ako Die Strasse.
3. 4. Pochovávanie
Pohrebný rítus u Germánov bol vo väčšine prípadov žiarový. Nájdeme doklady aj o rituálnych kostrových pohreboch. Germánske hroby šľachticov z rannej doby cisárskej sú kostrové a spravidla bez zbraní. Za milodary vložené do hrobov slúžili keramické, alebo sklenené nádoby, hrebene, spony a pracky, event. ďalšie predmety, teda obdobné artefakty ako v klasických hroboch. Ako milodary mohli byť použité zvieratá napríklad pes, alebo ich časti, napr. hlavy koní.
Kostrové pohreby Svébov, ktoré sa vyskytujú v niektorých časových úsekoch doby rímskej na hrobových lokalitách, nielen v Čechách a na Morave, ale aj na juhozápadnom Slovensku a v Dolnom Rakúsku, sú dosť často rozličné (v natiahnutej aj v skrčenej polohe). Jediným kritériom pre stanovenie rituálnych pohrebov na sídliskách, resp. v sídliskových jamách je prítomnosť milodarov.
Kráľovská hrobka pri Mušove je germánsky hrob pochádzajúci z obdobia markomanských vojen nachádzajúci sa pri Mušove na ľavom brehu rieky Dyje, neďaleko rímskej vojenskej pevnosti légií Marca Aurelia.
Hrobka bola objavená pri výskume v roku 1988. Pôvodne išlo pravdepodobne o dutý priestor, ktorého drevená konštrukcia sa zrútila. Hoci bola hrobka v minulosti vykradnutá, tak obsahovala okolo 200 germánskych a rímskych predmetov zo skla, striebra, bronzu, keramiky, železné zbrane, zlaté ozdoby a mnoho ďalších predmetov vypovedajúcich o bohatstve germánskeho vládcu žijúceho v blízkosti rímskych légií. Aj keď hrobka pochádza z 2. storočia, strieborné a zlaté posmrtné dary sú staršieho dátumu. Najstaršie z nich pochádzajú z neskoro republikánskeho či augustovského obdobia, novšie sú približne z rokov vlády cisárov Tiberia a Nerona, čo dokazuje, že na južnej Morave už v priebehu 1. storočia existoval obchod s rímskym luxusným tovarom, ktorý medzi miestnou germánskou nobilitou prechádzal z generácie na generáciu. Pravdepodobne boli takéto predmety privezené priamo z Rímskej ríše ako dary germánskym vládcom alebo sa stali korisťou snáď v čase Vespasianovej občianskej vojny, na ktorých sa na čele svojich germánskych kráľov Italica a Sidona zúčastnili aj ďalší germánski bojovníci pochádzajúci z územia severne od stredného Dunaja. Okrem posmrtných darov hrobka obsahovala kostrové pozostatky obetných zvierat. V hrobe boli podľa antropológov uložené pozostatky dvoch mužov a jednej ženy. Mohlo sa tak jednať o kráľovskú dynastickú hrobku germánskeho vládcu Ballomara z obdobia markomanských vojen, pre toto tvrdenie však chýbajú dôkazy.
3. 5. Reč
V súčasnej dobe je ťažko určiť presnú výslovnosť reči používanej kmeňmi Markomanov a Kvádov. Nemecké nárečia aj dnes obsahujú mnohé prvky z tohto obdobia. Germánske národy zanechali jasné stopy v každodennej slovnej zásobe spisovnej nemčiny. Väčšina protogermánskych slov, ktoré sa zachovali dodnes, pochádza z každodenného života. Napríklad pred 2000 rokmi sa "chlieb" nazýval "brauda". V 8. storočí sa používalo pomenovanie „prōt“ a v 11. storočí sa už nazýval chlieb „brôt“. V dnešnej nemčine prekladáme slovo chlieb ako das Brot.
Rimania priniesli so sebou do oblastí obývaných Markomanmi a Kvádmi veľa vecí, ktoré boli germánskym národom úplne neznáme. Germánske kmene si napríklad stavali domy z hrazdených stavieb, teda z dreva a hliny. Rímske obydlia boli kamenné, rovnako ako ulice. Keďže v germánskych jazykoch na to neexistovali slová, miestne národy prijali latinské názvy. Tak sa z rímskeho „murus“ (kamenný múr) stalo germánske slovo „mura“, náš súčasný múr. Tak isto sa naši predkovia ponemčili „via layer“ (dláždená cesta) na „strazzu“, našu súčasnú ulicu, čo dnes prekladáme do nemčiny ako Die Strasse.
3. 6. Písmo
Runy - germánske písmo bolo určené skôr na zvláštne príležitosti ako na bežné používanie. Názov “runy” je označenie starovekých znakov, ale ako samotní Germáni nazývali tieto znaky nevieme. Od 3. storočia bol používaný starší futhark, hláskovú hodnotu run poznáme z neskoršieho porovnávania s latinkou. 
Popísaná kosť rebra z tura bola nájdená v roku 2017 v Breclavsku, podrobne ju skúmal tím zložený z vedcov z ČR, Rakúska, Švajčiarska a Austrálie.
3. 7. Bývanie
Germáni žili v relatívne malých osadách. Z veľkosti pohrebísk (žiarových hrobov) germánskych kmeňov archeológovia usudzujú, že veľkosť osád sa pohybovala okolo dvesto ľudí. Osady sa len zriedka rozvíjali podľa plánu. Dediny boli často obohnané plotom, málokedy pravou palisádou. Iba v pohraničných oblastiach Rímskej ríše boli dediny chránené a strážené valmi alebo palisádami, keď sa začali nepriateľské akcie a vzájomné útoky. Z vykopávok je známe, že germánske kmene žili v drevených domoch skeletovej konštrukcie. Keďže drevo na rozdiel od kamenných domov časom hnije, o štruktúre domov približujú iba archeologicky overiteľné diery po stĺpoch. Najrozšírenejším typom bola trojloď, široká šesť až osem metrov a často aj viac ako dvojnásobná, v jednotlivých prípadoch nad 60 m. Pod jej strechu sa zmestili ako rodina, tak aj všetci poloslobodní a otroci. Zvieratá boli oddelené stenou. Hlavnou výhodou toho bolo, že zvieratá pomáhali vykurovať dom v chladných zimných mesiacoch. Obývacia izba nemala žiadne ďalšie priečky, v strede bol krb. Dym mohol unikať cez otvor v streche. Germánske domy pravdepodobne nemali okná.
Popísaná kosť rebra z tura bola nájdená v roku 2017 v Breclavsku, podrobne ju skúmal tím zložený z vedcov z ČR, Rakúska, Švajčiarska a Austrálie.
3. 7. Bývanie
Germáni žili v relatívne malých osadách. Z veľkosti pohrebísk (žiarových hrobov) germánskych kmeňov archeológovia usudzujú, že veľkosť osád sa pohybovala okolo dvesto ľudí. Osady sa len zriedka rozvíjali podľa plánu. Dediny boli často obohnané plotom, málokedy pravou palisádou. Iba v pohraničných oblastiach Rímskej ríše boli dediny chránené a strážené valmi alebo palisádami, keď sa začali nepriateľské akcie a vzájomné útoky. Z vykopávok je známe, že germánske kmene žili v drevených domoch skeletovej konštrukcie. Keďže drevo na rozdiel od kamenných domov časom hnije, o štruktúre domov približujú iba archeologicky overiteľné diery po stĺpoch. Najrozšírenejším typom bola trojloď, široká šesť až osem metrov a často aj viac ako dvojnásobná, v jednotlivých prípadoch nad 60 m. Pod jej strechu sa zmestili ako rodina, tak aj všetci poloslobodní a otroci. Zvieratá boli oddelené stenou. Hlavnou výhodou toho bolo, že zvieratá pomáhali vykurovať dom v chladných zimných mesiacoch. Obývacia izba nemala žiadne ďalšie priečky, v strede bol krb. Dym mohol unikať cez otvor v streche. Germánske domy pravdepodobne nemali okná.
3. 8. Obliekanie
Najtypickejším mužským odevom bola kombinácia nohavíc rôznej dĺžky a vrchnej košele - tuniky s dlhými rukávmi. Veľmi dôležitou súčasťou mužského odevu boli samozrejme rôzne zdobené opasky na jednom kroji dva. Jeden sa nosil na vrchnom odeve, s prackami, kovaniami a závesné ozdoby, na druhom nosenom pod vrchným odevom boli na ne zavesené predmety dennej potreby ako napríklad nože, toaletné potreby, či kresadlá.
Vďaka nálezom tkáčskych závaží vieme, že látky boli tkané v rôznych hrúbkach. Z materiálu sú známe suroviny živočíšne - vlna, kožušina, koža. Z rastlinných sa používal ľan či konope. Z importu sa používal napríklad aj hodváb o ktorom sa uvažuje z nálezov napríklad z Mušova. Veľmi používaným kusom oblečenia bol plášť alebo pelerína, ktorá bola zopnutá sponou na pleci. Množstvo spôn sa líši, základom boli dve na ramenách, nezriedka sa objavuje aj nález troch či štyroch spôn, prípadne žiadnej. Je pravdepodobné, že tieto spony rovnako ako šperky hovorili o spoločenskom postavení nositeľa. (príklad: Rozmer germánskeho plášťa 3m x 1,8m)
Vďaka nálezom tkáčskych závaží vieme, že látky boli tkané v rôznych hrúbkach. Z materiálu sú známe suroviny živočíšne - vlna, kožušina, koža. Z rastlinných sa používal ľan či konope. Z importu sa používal napríklad aj hodváb o ktorom sa uvažuje z nálezov napríklad z Mušova. Veľmi používaným kusom oblečenia bol plášť alebo pelerína, ktorá bola zopnutá sponou na pleci. Množstvo spôn sa líši, základom boli dve na ramenách, nezriedka sa objavuje aj nález troch či štyroch spôn, prípadne žiadnej. Je pravdepodobné, že tieto spony rovnako ako šperky hovorili o spoločenskom postavení nositeľa. (príklad: Rozmer germánskeho plášťa 3m x 1,8m)
 |
| Nožnice |
Germánski muži venovali úprave vlasov a fúzov veľkú pozornosť. Okrem
ikonografických zobrazení germánskych mužov hovoria o tom aj nálezy
toaletných potrieb z hrobov - hrebene, pinzety, britvy na holenie a
podobne. Ucelenú predstavu o úprave vlasov a o spôsobe viazania
svébskeho uzla nám dáva napríklad aj hlava Germána z bronzového kotla,
ktorý bol nájdený v kniežacom hrobe v Mušove.
3. 9. Náboženstvo a mýty
V téme náboženstva a mýtov u Markomanov a Kvádov sa môžeme znova oprieť o poznatky Tacita.
Celkovo je náboženstvo germánskych národov naprieč časovými a kultúrnymi priestormi jednotlivých germánskych národov a kmeňových skupín polyteistickým náboženstvom, ktoré je decentralizované na miestne kultové centrá. Zdá sa preto rozumné vychádzať skôr z rôznorodých, regionálne odlišných kultov než z jednotnej koncepcie.
S veľkou dávkou opatrnosti môžeme uviesť na panteóne germánskych bohov ako najvyššieho boha - boha vojny, boha počasia a bohyňu plodnosti. Ich mená boli Wodanaz/Wodan ako najvyšší boh, Tý/Týr ako boj vojny a Tor/Donar ako boh počasia. Bohyňou plodnosti bola Nerthus, či Isida,
Markomani
Markomani boli Germáni, a tvorili súčasť svébskeho kmeňového zväzu. Prvýkrát sa spomínajú k roku 58 pred Kr, keď boli súčasťou Ariovistovho vojska. Sídlili v Pomohansku. Rímsky vojvodca Drusus v roku 9 pred Kr. na nich zaútočil a zatlačil ich na územie dnešných Čiech, kde ich panovník Marobud založil mocné "kráľovstvo" (kmeňový zväz), tzv. Marobudovu ríšu. Augustus ríšu označil za hrozbu pre Rím. Markomani sa zúčastňovali na vojnách Germánov proti Rímskej ríši za vlády Marka Aurélia (166 - 180), ktoré nazývame Markomanské vojny. V 5. storočí, počas sťahovania národov, opustili územie Čiech a usadili sa v dnešnom Bavorsku.
4. 1. Oblasť osídlenia Markomanmi /Marobudovo kráľovstvo
Marobud preukázal svoju politickú úlohu v roku 9 nášho letopočtu, kedy boli celé tri rímske légie zmasakrované Germánmi pod vedením Arminia v Teutoburskom lese. Arminius sa pokúšal rozpútať povstanie Germánov a vyhnať Rimanov zo strednej Európy. Ponúkol teda Marobudovi, aby sa vo vojne pridal k nemu. Marobud však odmietol a rozhodol sa zostať nestranným. Keď už bolo germánske povstanie v podstate porazené, bol Drusus Germanicus z Germanie odvolaný a Arminius sa mohol venovať vnútrogermánskej politike. Rozhodol sa pomstiť Marobudovi za to, že sa s ním nezapojil do vojny proti Rímu. Roku 17 sa spolu so svojimi spojencami postavil v bitke Markomanom a ich spriaznencom. Pravdou je, že veľa kmeňov od Marobuda odpadlo k Arminiovi, pretože jeho nestrannosť pravdepodobne chápali ako zbabelosť a slabosť. Napriek tomu, že bitka dopadla nerozhodne, taktický ústup jedného z krídiel Marobudovej armády bol považovaný za porážku a takto bola táto udalosť tiež vodcom Cheruskov politicky využitá. Od Marobuda odpadali ďalšie kmene. Korunu týmto udalostiam nasadil návrat markomanského veľmoža Katvaldy spolu s gótskymi bojovníkmi, ktorí Marobuda vyhnali z Čiech. Utiekol teda so svojou družinou niekam do stredného Podunajska, snáď do Dolného Rakúska alebo na juhozápadné Slovensko, a tu prosil Rimanov o pomoc proti Katvaldovi. Tí to však odmietli a sľúbili mu zaistiť ochranu iba pre jeho osobu. Vtedy bol odvedený a internovaný v severotalianskej Ravenne, kde žil ešte ďalších osemnásť rokov až do svojej smrti v roku 37 alebo 38.
Marobudovi družiníci museli zostať za Dunajom a usadili sa najskôr na juhozápadnom Slovensku, kde sa stali súčasťou vazalského Vanniovho kráľovstva. Katvalda na čele Markomanov zostal iba rok, potom bol zvrhnutý hermundurským kráľom Vibiliom a utiekol prosiť Rimanov o ochranu. Bol internovaný v meste Forum Iulium v Gallii Narbonskej. To bol koniec Marobudovej ríše. Markomani potom miznú z výslnia rímskej politiky a znovu o nich výraznejšie počujeme až v dobe tzv. markomanských vojen, ktoré datujeme do rokov 166-181.
Celkovo je náboženstvo germánskych národov naprieč časovými a kultúrnymi priestormi jednotlivých germánskych národov a kmeňových skupín polyteistickým náboženstvom, ktoré je decentralizované na miestne kultové centrá. Zdá sa preto rozumné vychádzať skôr z rôznorodých, regionálne odlišných kultov než z jednotnej koncepcie.
S veľkou dávkou opatrnosti môžeme uviesť na panteóne germánskych bohov ako najvyššieho boha - boha vojny, boha počasia a bohyňu plodnosti. Ich mená boli Wodanaz/Wodan ako najvyšší boh, Tý/Týr ako boj vojny a Tor/Donar ako boh počasia. Bohyňou plodnosti bola Nerthus, či Isida,
Markomani
Markomani boli Germáni, a tvorili súčasť svébskeho kmeňového zväzu. Prvýkrát sa spomínajú k roku 58 pred Kr, keď boli súčasťou Ariovistovho vojska. Sídlili v Pomohansku. Rímsky vojvodca Drusus v roku 9 pred Kr. na nich zaútočil a zatlačil ich na územie dnešných Čiech, kde ich panovník Marobud založil mocné "kráľovstvo" (kmeňový zväz), tzv. Marobudovu ríšu. Augustus ríšu označil za hrozbu pre Rím. Markomani sa zúčastňovali na vojnách Germánov proti Rímskej ríši za vlády Marka Aurélia (166 - 180), ktoré nazývame Markomanské vojny. V 5. storočí, počas sťahovania národov, opustili územie Čiech a usadili sa v dnešnom Bavorsku.
4. 1. Oblasť osídlenia Markomanmi /Marobudovo kráľovstvo
Marobud preukázal svoju politickú úlohu v roku 9 nášho letopočtu, kedy boli celé tri rímske légie zmasakrované Germánmi pod vedením Arminia v Teutoburskom lese. Arminius sa pokúšal rozpútať povstanie Germánov a vyhnať Rimanov zo strednej Európy. Ponúkol teda Marobudovi, aby sa vo vojne pridal k nemu. Marobud však odmietol a rozhodol sa zostať nestranným. Keď už bolo germánske povstanie v podstate porazené, bol Drusus Germanicus z Germanie odvolaný a Arminius sa mohol venovať vnútrogermánskej politike. Rozhodol sa pomstiť Marobudovi za to, že sa s ním nezapojil do vojny proti Rímu. Roku 17 sa spolu so svojimi spojencami postavil v bitke Markomanom a ich spriaznencom. Pravdou je, že veľa kmeňov od Marobuda odpadlo k Arminiovi, pretože jeho nestrannosť pravdepodobne chápali ako zbabelosť a slabosť. Napriek tomu, že bitka dopadla nerozhodne, taktický ústup jedného z krídiel Marobudovej armády bol považovaný za porážku a takto bola táto udalosť tiež vodcom Cheruskov politicky využitá. Od Marobuda odpadali ďalšie kmene. Korunu týmto udalostiam nasadil návrat markomanského veľmoža Katvaldy spolu s gótskymi bojovníkmi, ktorí Marobuda vyhnali z Čiech. Utiekol teda so svojou družinou niekam do stredného Podunajska, snáď do Dolného Rakúska alebo na juhozápadné Slovensko, a tu prosil Rimanov o pomoc proti Katvaldovi. Tí to však odmietli a sľúbili mu zaistiť ochranu iba pre jeho osobu. Vtedy bol odvedený a internovaný v severotalianskej Ravenne, kde žil ešte ďalších osemnásť rokov až do svojej smrti v roku 37 alebo 38.
Marobudovi družiníci museli zostať za Dunajom a usadili sa najskôr na juhozápadnom Slovensku, kde sa stali súčasťou vazalského Vanniovho kráľovstva. Katvalda na čele Markomanov zostal iba rok, potom bol zvrhnutý hermundurským kráľom Vibiliom a utiekol prosiť Rimanov o ochranu. Bol internovaný v meste Forum Iulium v Gallii Narbonskej. To bol koniec Marobudovej ríše. Markomani potom miznú z výslnia rímskej politiky a znovu o nich výraznejšie počujeme až v dobe tzv. markomanských vojen, ktoré datujeme do rokov 166-181.
Kvádi
Kvádi boli malým Svébským kmeňom. Historickú pozornosť si získali ako spojenci Dákov, Markomanov a Vandalov vo vojenských konfliktoch s Rímom a v období sťahovania národov pri dobývaní Pyrenejského polostrova.
5.1. Oblasť osídlenia Kvádmi / Vanniovo kráľovstvo
Vannius (19 – 50 n. l.), prvý kvádsky kráľ známy po mene, bol potom vymenovaný Drusom mladším za rímskeho klientskeho kráľa Kvádov a Markomanov. Na začiatku svojej vlády ho ľudia milovali a rešpektovali, no neskôr sa z neho stal tyran.
Vanniovi synovci (synovia sestry) Sido a Vangio sa proti nemu v roku 50 po Kr. spojili s Vibilliom, kráľom Hermundurov. Vannius sa niekoľkokrát obrátil na cisára Claudia, ktorý mu odmietol vojenskú podporu, no poveril Publia Atelliusa Histera, guvernéra Panónie, aby Vannia prijal a chránil. Vanniove jednotky (Kvadi ako pechota a Jazygovia ako kavaléria) boli príliš slabé proti početným nepriateľom a tak sa zakotvil na opevnenom mieste. Zranený v boji musel so svojimi prívržencami utiecť k Dunaju, kde čakali lode. V Panónii im bola pridelená pôda v oblasti pohoria Leitha (dnešné Rakúsko). Jeho synovci a nástupcovia Sido a Vangio sa delili o kráľovský majestát a boli lojálni k Rimanom. Najprv boli medzi ľuďmi obľúbení, no vyvinuli sa aj z nich nenávidení despoti.
Najmä v druhej polovici vlády cisára Valentiniána I. (364–375) bol panónsky dunajský limes veľmi rýchlo zabezpečený hustou sieťou hradísk a pevností. Novovytvorené lodné kotviská v Barbaricu zaručovali bezpečný prechod pre rímske jednotky v prípade núdze. Okrem toho sa vpred posunul Limes Sarmatiae oproti provincii Valeria na východnom brehu Dunaja. Za týmto účelom Rimania v rozpore so zmluvou anektovali Kvádsku pôdu, vyhnali obyvateľov a v roku 373 začali za novou predsunutou hraničnou líniou, tiež na kmeňovom území Kvádov, stavať mocnú pevnosť (hrad Göd-Bócsaújtelep). Kvádske protesty vyvolané týmito predpokladmi viedli k tomu, že vyrovnaný a skúsený veliteľ Valerie Frigeridus v koordinácii so svojím nadriadeným zastavil výstavbu. To následne viedlo k hre intríg v Ríme, na konci ktorej bol Frigeridus v rokoch 373/374 zosadený a na jeho miesto nastúpil neskúsený, arogantný Marcellianus. Nový veliteľ dal okamžite obnoviť stavebné práce. V tom istom čase bol kvádsky kráľ Gabinius pozvaný do Valerie na rozhovory pod falošnou zámienkou a bol zradne prebodnutý na konci jednania, kedy jeho vrahovia nerešpektovali zákon o pohostinstve. V závislosti od zdroja (Zosimos a Ammianus Marcellinus) bol za tento čin zodpovedný Celestius alebo samotný Marcellianus. To viedlo k odvetnej kampani rozhnevaných Kvádov spolu so sarmatským kmeňom Jazygov, ktorí boli dovtedy považovaní za rímskych spojencov.
V júni 374 Valentinianus I. bojoval proti ich vpádom do panónskej oblasti a Moesie. Cisár zriadil svoje veliteľstvo v legionárskom tábore Brigetio (Komárom-Szőny) Počas mierových rokovaní v Brigetiu cisár zomrel 17. novembra 375 po mozgovej príhode, ktorá zrejme nastala v návale hnevu. Výsledkom kvádsko-sarmatského útoku bolo, že práce na pevnosti Göd-Bócsaújtelep, ktoré sa len nedávno opäť začali, boli náhle a tentoraz definitívne zastavené a rímska vôľa expandovať bola pozastavená, všetky rímske kontrolné stanice a opatrenia, ako napríklad Limes Sarmatiae na východ a sever od Panónskeho Dunaja boli definitívne opustené.
Kvádi boli malým Svébským kmeňom. Historickú pozornosť si získali ako spojenci Dákov, Markomanov a Vandalov vo vojenských konfliktoch s Rímom a v období sťahovania národov pri dobývaní Pyrenejského polostrova.
5.1. Oblasť osídlenia Kvádmi / Vanniovo kráľovstvo
Vannius (19 – 50 n. l.), prvý kvádsky kráľ známy po mene, bol potom vymenovaný Drusom mladším za rímskeho klientskeho kráľa Kvádov a Markomanov. Na začiatku svojej vlády ho ľudia milovali a rešpektovali, no neskôr sa z neho stal tyran.
Vanniovi synovci (synovia sestry) Sido a Vangio sa proti nemu v roku 50 po Kr. spojili s Vibilliom, kráľom Hermundurov. Vannius sa niekoľkokrát obrátil na cisára Claudia, ktorý mu odmietol vojenskú podporu, no poveril Publia Atelliusa Histera, guvernéra Panónie, aby Vannia prijal a chránil. Vanniove jednotky (Kvadi ako pechota a Jazygovia ako kavaléria) boli príliš slabé proti početným nepriateľom a tak sa zakotvil na opevnenom mieste. Zranený v boji musel so svojimi prívržencami utiecť k Dunaju, kde čakali lode. V Panónii im bola pridelená pôda v oblasti pohoria Leitha (dnešné Rakúsko). Jeho synovci a nástupcovia Sido a Vangio sa delili o kráľovský majestát a boli lojálni k Rimanom. Najprv boli medzi ľuďmi obľúbení, no vyvinuli sa aj z nich nenávidení despoti.
Najmä v druhej polovici vlády cisára Valentiniána I. (364–375) bol panónsky dunajský limes veľmi rýchlo zabezpečený hustou sieťou hradísk a pevností. Novovytvorené lodné kotviská v Barbaricu zaručovali bezpečný prechod pre rímske jednotky v prípade núdze. Okrem toho sa vpred posunul Limes Sarmatiae oproti provincii Valeria na východnom brehu Dunaja. Za týmto účelom Rimania v rozpore so zmluvou anektovali Kvádsku pôdu, vyhnali obyvateľov a v roku 373 začali za novou predsunutou hraničnou líniou, tiež na kmeňovom území Kvádov, stavať mocnú pevnosť (hrad Göd-Bócsaújtelep). Kvádske protesty vyvolané týmito predpokladmi viedli k tomu, že vyrovnaný a skúsený veliteľ Valerie Frigeridus v koordinácii so svojím nadriadeným zastavil výstavbu. To následne viedlo k hre intríg v Ríme, na konci ktorej bol Frigeridus v rokoch 373/374 zosadený a na jeho miesto nastúpil neskúsený, arogantný Marcellianus. Nový veliteľ dal okamžite obnoviť stavebné práce. V tom istom čase bol kvádsky kráľ Gabinius pozvaný do Valerie na rozhovory pod falošnou zámienkou a bol zradne prebodnutý na konci jednania, kedy jeho vrahovia nerešpektovali zákon o pohostinstve. V závislosti od zdroja (Zosimos a Ammianus Marcellinus) bol za tento čin zodpovedný Celestius alebo samotný Marcellianus. To viedlo k odvetnej kampani rozhnevaných Kvádov spolu so sarmatským kmeňom Jazygov, ktorí boli dovtedy považovaní za rímskych spojencov.
V júni 374 Valentinianus I. bojoval proti ich vpádom do panónskej oblasti a Moesie. Cisár zriadil svoje veliteľstvo v legionárskom tábore Brigetio (Komárom-Szőny) Počas mierových rokovaní v Brigetiu cisár zomrel 17. novembra 375 po mozgovej príhode, ktorá zrejme nastala v návale hnevu. Výsledkom kvádsko-sarmatského útoku bolo, že práce na pevnosti Göd-Bócsaújtelep, ktoré sa len nedávno opäť začali, boli náhle a tentoraz definitívne zastavené a rímska vôľa expandovať bola pozastavená, všetky rímske kontrolné stanice a opatrenia, ako napríklad Limes Sarmatiae na východ a sever od Panónskeho Dunaja boli definitívne opustené.
Okolo roku 400 nášho letopočtu sa Kvádi dostali pod nadvládu Hunov.
Kvádi vytvorili na území dnešného juhozápadného Slovenska medzi riekami Váh a Hron ríšu, ktorá trvala až do ťaženia Longobardov do Talianska (568 po Kr.), ku ktorým sa Kvádi pripojili. Predpokladá sa, že ich z veľkej časti pohltili Longobardi. Časť Kvádov bola v 5. storočí známa ako Dunajskí Svebi a bola pohltená Alemanmi. Suebi v Portugalsku tiež mohli obsahovať pozostatky Kvádov.
Markomanské vojny
Markomanské vojny sú séria vojen, ktoré prebehli v období vlády rímskeho cisára Marka Aurelia medzi rokmi 166 až 180.
Vojny vyvolali početné kmene Sarmatov, ktoré vpadli zo severu do Rímskej ríše a ktoré nasledovali germánski Markomani a Kvádi. Útočníkom sa podarilo preraziť obranné línie Rimanov v provincii Panónia (dnešné Maďarsko), zničiť dôležité vojenské tábory Vindobona a Carnuntum, vtrhnúť až do severnej Itálie a obkľúčiť mesto Aquileia.
Marcus Aurelius ich zahnal späť za Dunaj a v roku 172 začal mohutnú ofenzívu (expeditio Germanica prima). Pri hlavnom meste provincie Carnunte (medzi dnešnou Bratislavou a Viedňou) vybudoval pontónový most cez Dunaj a začal trestnú výpravu proti Germánom. Na základe rastúcej bojovej sily Germánov si Rimania prichystali na Markomanov a ich spojencov celkom 6 légií (1 légia pozostávala z 3-6 tisíc legionárov, avšak treba počítať ešte s ďalšími pomocnými jednotkami). Tri légie mali vyraziť z porýnskej Mohuče (pozn. dnešný Mainz) a ďalšie tri z oblasti Dolného Rakúska, zhruba z okolia Viedne. V plánoch Ríma bolo vo vnútri markomanského územia spojiť sily týchto légií a a jedným úderom poraziť Marobudove vojská. Táto výprava prenikla hlboko na ich územie a vo veľkej bitke porazili početnejšiu armádu Sarmatov a Kvádov, s ktorými v roku 175 napokon uzatvorili mierovú zmluvu.
Už o dva roky sa však konflikt zopakoval a Rimania Germánov opäť porazili (expeditio Germanica secunda). Na pôvodne germánskom území zostala okupačná armáda o sile 40 000 vojakov a vznikli úvahy o vzniku provincií Marcomannia a Sarmatia na území dnešného Česka a Slovenska. Zámer však prekazila smrť cisára Marka Aurelia v roku 180, po ktorej jeho nástupca, syn Commodus, boje ukončil a uzatvoril s germánskymi kmeňmi mierovú zmluvu, ktorá dočasne obmedzila samostatnosť jednotlivých kmeňov.
6.1. Fázy markomanských vojen
1. fáza (165/6 – 171/172) – útok barbarských kmeňov na Rímsku ríšu – konflikty sa odohrávali prevažne na území ríše
2. fáza (171/172 – 174) – obrat situácie – ofenzíva rímskej armády na najsilnejšie kmene (Kvádov, Markomanov a sarmatských Jazygov)
v roku 172 rímske vojsko prvýkrát prekročilo Dunaj a porazilo Kvádov, o rok neskôr i Markomanov
3. fáza (175 – 179/180) – po krátkom mieri opätovné boje, po smrti Marka Aurelia uzavrel jeho syn a nástupca Commodus s Germánmi mier
pri obnovení bojov v roku 177 sa vojsko pohybovalo hlboko na území protivníkov a z tejto doby (zima 179/180) pochádza i známy Rímsky nápis v Trenčíne
Prvé dve fázy bývajú označované ako prvá markomanská vojna, tretia fáza ako druhá markomanská vojna.
Záver
Markomanské vojny odhalili slabiny severnej hranice Rímskej ríše a následne bola polovica rímskych légií (16 z celkového počtu 33) dislokovaná pozdĺž Dunaja a Rýna. Pre germánske kmene, hoci boli zadržané a porazené, predstavovali markomanské vojny len predohru veľkých invázií, ktoré napokon celkom rozložili a spôsobili zánik Západorímskej ríše v 4. a 5. storočí.
Autor: Vesna Slavi
Markomanské vojny
Markomanské vojny sú séria vojen, ktoré prebehli v období vlády rímskeho cisára Marka Aurelia medzi rokmi 166 až 180.
Vojny vyvolali početné kmene Sarmatov, ktoré vpadli zo severu do Rímskej ríše a ktoré nasledovali germánski Markomani a Kvádi. Útočníkom sa podarilo preraziť obranné línie Rimanov v provincii Panónia (dnešné Maďarsko), zničiť dôležité vojenské tábory Vindobona a Carnuntum, vtrhnúť až do severnej Itálie a obkľúčiť mesto Aquileia.
Marcus Aurelius ich zahnal späť za Dunaj a v roku 172 začal mohutnú ofenzívu (expeditio Germanica prima). Pri hlavnom meste provincie Carnunte (medzi dnešnou Bratislavou a Viedňou) vybudoval pontónový most cez Dunaj a začal trestnú výpravu proti Germánom. Na základe rastúcej bojovej sily Germánov si Rimania prichystali na Markomanov a ich spojencov celkom 6 légií (1 légia pozostávala z 3-6 tisíc legionárov, avšak treba počítať ešte s ďalšími pomocnými jednotkami). Tri légie mali vyraziť z porýnskej Mohuče (pozn. dnešný Mainz) a ďalšie tri z oblasti Dolného Rakúska, zhruba z okolia Viedne. V plánoch Ríma bolo vo vnútri markomanského územia spojiť sily týchto légií a a jedným úderom poraziť Marobudove vojská. Táto výprava prenikla hlboko na ich územie a vo veľkej bitke porazili početnejšiu armádu Sarmatov a Kvádov, s ktorými v roku 175 napokon uzatvorili mierovú zmluvu.
Už o dva roky sa však konflikt zopakoval a Rimania Germánov opäť porazili (expeditio Germanica secunda). Na pôvodne germánskom území zostala okupačná armáda o sile 40 000 vojakov a vznikli úvahy o vzniku provincií Marcomannia a Sarmatia na území dnešného Česka a Slovenska. Zámer však prekazila smrť cisára Marka Aurelia v roku 180, po ktorej jeho nástupca, syn Commodus, boje ukončil a uzatvoril s germánskymi kmeňmi mierovú zmluvu, ktorá dočasne obmedzila samostatnosť jednotlivých kmeňov.
6.1. Fázy markomanských vojen
1. fáza (165/6 – 171/172) – útok barbarských kmeňov na Rímsku ríšu – konflikty sa odohrávali prevažne na území ríše
2. fáza (171/172 – 174) – obrat situácie – ofenzíva rímskej armády na najsilnejšie kmene (Kvádov, Markomanov a sarmatských Jazygov)
v roku 172 rímske vojsko prvýkrát prekročilo Dunaj a porazilo Kvádov, o rok neskôr i Markomanov
3. fáza (175 – 179/180) – po krátkom mieri opätovné boje, po smrti Marka Aurelia uzavrel jeho syn a nástupca Commodus s Germánmi mier
pri obnovení bojov v roku 177 sa vojsko pohybovalo hlboko na území protivníkov a z tejto doby (zima 179/180) pochádza i známy Rímsky nápis v Trenčíne
Prvé dve fázy bývajú označované ako prvá markomanská vojna, tretia fáza ako druhá markomanská vojna.
Záver
Markomanské vojny odhalili slabiny severnej hranice Rímskej ríše a následne bola polovica rímskych légií (16 z celkového počtu 33) dislokovaná pozdĺž Dunaja a Rýna. Pre germánske kmene, hoci boli zadržané a porazené, predstavovali markomanské vojny len predohru veľkých invázií, ktoré napokon celkom rozložili a spôsobili zánik Západorímskej ríše v 4. a 5. storočí.
Autor: Vesna Slavi
Foto nálezov: Západné Slovensko, výskum pod vedením Andreja Žitňana (2021-2023)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára