.

nedeľa 27. marca 2011

Arkona, Retra a iné pohanské svätyne západných Slovanov


Zväčšiť mapu

Nad skalami Arkony týči sa orlie hniezdo
Kde údery vĺn bijú o východné veže
Statočný orol sedí na skalnom tróne-
Ochranca slovanských krajov, slobodný syn nebies

Ó slovanský orol, chráň národy Slovanov
Ochraňuj slovanské zvyky a reč
Ochraňuj nás a našu rodnú zem
Stráž od rána, stráž počas dňa
Hliadkuj cez polnoc najostrejším zrakom.

    Absolútna väčšina Slovanských svätýň na našich územiach stála pod holým nebom, ako nám to potvrdzuje aj svätyňa z Mostu pri Bratislave, ktorá je opísaná na inom mieste. Skutočné pohanské chrámy Slovanov v takej forme ako ich poznáme z neskoršej kresťanskej doby - tzn. zakryté budovy, vznikali iba v Polabskej a Pobaltskej oblasti. Tu nachádzame pohanské chrámy ešte v 12. storočí, zatiaľ čo na našom území pohanstvo vystriedala nová viera v jediného Boha už v priebehu 9. storočia, hlavne pokiaľ ide o väčšie mocenské centrá.  Nemeckí obyvatelia Pobaltia a Polabia v priebehu 10. až 12. storočia si brali boj proti pohanstvu za zámienku pre svoje vojnové ciele a v tejto súvislosti nám zanechali početné opisy pohanských bohov a svätýň tamojších Slovanov.


Kde východné moria zvučia skaly Arkony
A nad strmým útesom orol vládne
Kde v hlbokom údolí osada spočíva
Ktorú odráža belasá hladina

Tá prekrásna zem je moja Rujana
Najmilovanejšia otčina


RETRA


Mnohí sa domnievajú, že Retrou bol ostrov Fischerinsel na jazere  Tollensesee
Známa modla z Fischerinsel


      Najstaršiu zmienku prináša Thietmar, a to o Riedegoste, centre kmeňa Ratarov. Drevená svätyňa tu stála uprostred hája na zvieracích rohoch v základoch, ktoré zrejme plnili apotropaickú funkciu - podobná praktika bola archeologicky zistená napríklad v základoch opevnenie v Gdansku, kde boli nájdený turie rohy. Vonkajšie steny svätyne zdobili početné vyrezávané obrazy bohov a bohýň, vnútri chrámu stáli sochy označené menami bohov v čele s hlavným božstvom Svarožičom, vedľa nich práporce a vojnové odznaky. Podľa Thietmara Merseburského, ktorý zomrel roku 1018 a podal o tomto bohu najstaršie a zároveň veľmi vierohodné správy, sa pôvodne nazýval Svarožič. Svarožič, syn boha Svaroga, boh slnka a ohňa, bol uctievaný v 11. a 12. storočia aj v Rusku. V 11. storočí sa z prameňov o polabských Slovanov meno Svarožič stráca a ten istý boh je nazývaný Radegast alebo Radigast, podľa pôvodného mena svätyne. Thiemar popisuje svätyňu i obrady veľmi podrobne. V kraji Ratarov vraj stál pevný hrad trojbokej podoby s tromi bránami, zvaný Riedegost, obklopený posvätným lesom, v ktorom sa nikdy nerúbali stromy. Dve brány tohto hradu boli prístupné pre všetkých, tretia, najmenšia, na východnej strane, viedla na chodník k jazeru. V hrade bola len jedna svätyňa, majstrovsky zbudovaná z dreva, ktorá spočívala ako už bolo povedané na základe z rohov divokých zvierat. Zvonku bola zdobená obrazmi prekrásne vyrezávaných bohov a bohýň.

    Vnútri svätyne stáli sochy bohov v  helmách a pancieroch a každý boh mal naspodku vyryté svoje meno. Prvý medzi nimi bol Svarožič (Zuarasici), obzvlášť uctievaný všetkými pohanmi. Boli tam aj zástavy, ktoré sa vynášali jedine v čase vojny. To všetko strážili kňazi, ktorí jediní mali právo sedieť, keď sa bohom obetovalo alebo keď sa ich snažili uzmieriť; ostatní prítomní stáli.

Či vidíš kraj kde čajka lieta
Nad plážou v slnečnom kúpeli?
Kde v skalnej úžine tróni odvážny orol.
Do diaľav si hľadí, chráni svoju dŕžavu
Pokrytú kŕdľami morských vtákov
V stovkách zálivov ich hlas možno počuť
Znova a znova...



    Neskorší svedok z konca 11. stôl. - Adam Brémsky - poznal túto svätyňu pod menom Retra, zatiaľ čo boha, ktorého zlatá socha mala spočívať na purpurovom lôžku, nazýva Redigastom. Chrám, vzdialený štyri dni cesty od Hamburgu, stál na mieste obklopenom hlbokým jazerom; cezeň viedol drevený most, po ktorom prechádzali tí, ktorí chceli obetovať alebo žiadať veštby tamojšieho orákula. Veštby sa robili pomocou posvätného koňa, ktorý prekračoval určitým spôsobom kopije. R. 1068 ukoristil tohto koňa, zrejme v bitke, kam ho vodili, biskup Burchard z Halberstadte. Retra sama však zanikla zrejme neskôr, koncom 11. alebo v 12. stor.




    Archeológ C. Schuchhardt sa v r. 1922 pokúsil lokalizovať Retru na hradisko Feldberg na brehu rovnomenného jazera. Novšie výskumy J. Herrmanna z r. 1967 však tento predpoklad nepotvrdil; hradisko Feldberg malo síce svätyňu, avšak iného typu a okrem toho pochádza z oveľa staršej doby, zo 7.-8. stor., takže s historickou Retrou nemôže byť totožné. Tamojšia svätyňa pozostávala z jednoduchej obdĺžnikovej stavby s náznakom vstupného priestoru, oddelená od hradiska symbolickou priekopou. Jej prítomnosť na tak starobylom hradisku naznačuje, že takéto svätyne vznikali v tejto oblasti veľmi skoro. V dobe, kedy Thietmar písal svoju kroniku, museli mať polabskí Slovania už väčší počet chrámov, pretože podľa jeho svedectva mal každý kraj svoju svätyňu, aj keď každá nemusela byť chrámovú stavbou v pravom slova zmysle.

ARKONA
     Miesto Svarožiča - Radegasta zaujal Svantovít, boh Ránov zo svätyne v Arkone na ostrove Rujana. Snáď o žiadnom slovanskom bohu sa nenapísalo toľko vedeckých i polovedeckých článkov a štúdií ako o ňom. Niektorí bádatelia uvažovali, že to vlastne nebol pohanský boh, ale pohanské zbožštenie svätého Víta, k čomu zvádzala príbuznosť mená aj niektoré údaje kronikárov. Ale nech už Svantovítovo meno vzniklo z akéhokoľvek základu, je isté, že v 12. storočí nemal s kresťanským svätcom vôbec nič spoločné a že bol plnokrvným pohanským bohom so všetkými prednosťami, mocenskými požiadavkami a atribútmi.

Pohľad na časť hradiska Arkona. Ako je vidieť, väčšia časť sa zrútila spolu s útesom do mora

Z hĺbok mora, z najhlbšieho dna

Znejú večné zvony tlmené
Zvonia, aby zvestovali chýry o čarovnom pradávnom meste.
V náručí prílivu potopené
Ostali ruiny pevne stáť.
Zanechávajú zlaté záblesky
Jagajúce sa na povrchu mora.



      Svantovít sa dostal v 12. storočí na popredné miesto medzi pobaltskýi a polabskými slovanskými bohmi predovšetkým vďaka obchodným, hospodárskym a vojenským úspechom Rujany a Ránov a tiež preto, že ostatní pohanskí bohovia postupne odpadali. Prinášali mu dary nielen pohania, ale aj kresťanskí panovníci, ak chceli s Ránmi dobre vychádzať. Dane odvádzané Svantovítovi a jeho kňazom boli pravidelné a platili ich domáci i cudzinci. Patrila mu tiež tretina nepriateľskej výzbroje a koristi dobytej vo vojnách. Svantovít mal nielen kňaza, ale aj vlastnú družinu zloženú z 300 jazdcov na koňoch. Títo bojovníci odovzdávali kňazovi pre boha všetku korisť aj zisky z lúpeží a vojen. Majetok Svantovítov bol ukrytý v truhlici pod závorami a zahŕňal peniaze, ozdoby, drahé látky a iné predmety, napr. drahocenný pohár od dánskeho kráľa.

Mys Arkona dnes

     Svantovítov chrám nestál na osamelom mieste, ale na planine uprostred mesta, bol však ohradený drevenou palisádou a mal len jeden vchod. Už sama ohrada bola zdobená vyrezávaním a maľbami, napospol vraj hrubými. Vnútri ohrady bola vonkajšia chrámová budova s červenou strechou. Vnútornú chrámovú stavbu tvorili len stĺpy, medzi ktorými boli látkovej zásteny. V nej stála ohromná socha v nadľudskej veľkosti so štyrmi krkmi a štyrmi hlavami, z ktorých dve sa pozerali dopredu a dve dozadu. Vlasy mala pristrihnuté do obvyklého účesu obyvateľov Rujany, fúzy taktiež vyholené. V pravej ruke držala kovový roh naplnený vínom. Podľa stavu vína, ktorým kňaz každým rokom roh napĺňal, sa veštila úroda v budúcom roku. Odev sochy siahal k holeniam a nohy boli vyrezané i s kĺbmi tak majstrovsky, že spojenie bolo viditeľné len pri starostlivom pozorovaní. Neďaleko sochy ležalo zubadlo, sedlo a početné božské odznaky, z ktorých vynikal predovšetkým meč sa skvostným tepanie pošvy a rukoväťou a strieborným zovňajškom. Do svätyne, ktorej poklady strážila spomenutá družina 300 jazdcov, smel vstúpiť len kňaz, a to so zatajeným dychom - pre každé nadýchnutie sa musel vracať ku vchodu.

Socha Svantovíta dnes

    U Svantovíta sa tiež veštilo a konali sa posvätné obrady. Keď bola veštba nepriaznivá, odložili vojnové ťaženie alebo obchodné rokovania na dobu vhodnejšiu. Veľký význam mal kult poľnohospodársky. Každým rokom naplnil kňaz Svantovítov roh čerstvým vínom a po roku skúmal, koľko ubudlo. Keď bolo vína dosť, mala byť dobrá úroda, keď málo, neúroda. Podľa toho potom riadili ukladanie zásob a spotrebu potravín v danom roku, aby vystačili aj v rokoch neúrodných. Na poctu Svantovíta a na účely veštby piekli kruhový koláč s medom, ktorý bol takmer tak veľký ako človek. Po obrade nastala veľká slávnosť a hodovanie, pri ktorom konzumovali aj obete predložené bohu. Svantovít mal vlastného bieleho koňa, na ktorom smel jazdiť len kňaz; v noci vraj na ňom jazdil boh sám - to bol kôň spotený a špinavý. Podľa kronikára Helmonda vraj bol Svantovítovi každoročne obetovaný človek, kresťan určený žrebom.

Tworcza10 Group_Slavonic temple in Arkona, Rugian Peninsula from Tworcza10 Group on Vimeo.

A námorník,
Ktorý magický blikot aspoň raz uvidí
V oslnivej večernej zore
Na to miesto vždy sa vráti
Aj keď navôkol mu hrozia útesy.
Na to miesto vždy sa vráti
Znova a znova...

Zničenie Arkony

 

  Roku 1168 bola Arkona vyvrátená vojenskými a obchodnými rivalmi Ránov - Dánmi. Dánsky kráľ Valdemar dal sochu Svantovíta pred očami zdesených a pokorených Ránov potupiť, rozsekať a spáliť. Slovanov potom prinútil dať sa pokrstiť.

Hradisko Arkona - umelecká predstava (Temnozor)

    R. 1921 sa pokúsil nemecký archeológ C. Schuchhardt Svantovítov chrám nájsť. Objavil zvyšky štvorcové stavby, v ktorých videl hľadanú svätyňu, ktorej kreslenú rekonštrukciu potom prevzala rada publikácií. Z hľadiska súčasných výskumných metód však nemožno považovať výsledky Schuchhardtova výskumu za spoľahlivé a revízny výskum H. Berlekampa z rokov 1969-1970 skutočné tiež ukázal, že to, čo Schuchhardt považoval za zvyšky chrámu, boli skôr stopy vnútorného opevnenia hradiska, zatiaľ čo vlastná svätyňe stála zrejme na mieste, ktoré už dávno pohltilo more.

Arkona - jeden z pokusov o "rekonštrukciu"

Fiktívna podoba svätyne v Arkone

    Na Rujanskom hradisku obklopenom močarinou a vyhľadávanom len v dobách vojnového nebezpečenstva stáli ďalšie tri mohutné svätyne, skvostne zdobené, zastrešené, s purpurovými závesmi miesto stien; najväčšia z nich bola obklopená nádvorím. Uctievali v nich Rugievita, Porevita a Porenuta.

Množstvo fotografií a krátky text z našej výpravy na Arkonu najdete v tomto článku.

ĎALŠIE SVATYNE

      Obdivuhodne zdobené svätyne si podľa Ebbona vystavali v hodnote 300 talentov obyvatelia Gochova (Chozegowa, dnešné Gutzkow); Herbord hovori len o jednom chráme. Chránili idoly neobyčajnej veľkosti a "neuveriteľnej krásy", s ktorými ťažko bolo možné pohnúť, takže ich bolo treba za Ottovho misijného pôsobenia najprv osekať a až potom odtiahnuť na spálenie. Neviditeľný démon, ktorý tu prebýval, ušiel pri speve veriacich, nesúcich kríž, v podobe húfu múch.

      Z ďalších polabských a Pomoranských bohov treba spomenúť napr Rugievita v meste Korenica, ktorý mal idol z duba so siedmimi tvári. V Štetíne uctievali Triglava, ktorý mal tiež chrám zdobený rezbami a maľbami a ďalšie menšie svätyne. Bol to mocný boh, "summus deus", ktorý mal podobne ako Svantovít a Radegast svätého koňa, s ktorého pomocou sa veštilo. Biskup Otto dal jeho sochu po roku 1128 rozsekať a tri strieborné hlavy poslať do Ríma. K vyvráteniu Triglavových svätýň v Štetíne pomáhal ľud, ktorý vraj si prestal boha vážiť, keď videl, že sa sám nedokáže brániť. Pomoc ľudu však pramenila skôr z iného základu, z útlaku kňazov, bohatých obchodníkov a šľachty, ktorí hájili svoju moc práve v mene Triglavovom.

      Jedna z najpozoruhodnejších slovanských chrámových stavieb bola objavená v hradisku Gross Raden na brehu Sternbergského jazera. Na voľnej ploche juhovýchodnej časti poloostrova stála jednopriestorová hala (7 x 11 m) spojená úzkym, stélami lemovaným chodníkom s drevenou cestou, ktorá prechádzala hradiskom. Jej obdĺžny pôdorys bol na užších stranách mierne vyklenutý a vybavený vchodmi. Steny tvoril dvojitý rad zašpicatených do zeme zapustených dosák, z ktorých vnútorná rada mala nosnú funkciu a vonkajšia ozdobnú. V okrúhlych alebo skôr kosoštvorcovo zašpicatených vyrezávaných hlaviciach na hornom konci sa nám rysujú náznaky mužských a ženských figúr. Vnútornú plochu chrámu poškodila neskoršia priekopa, takže sa nezachovali stopy po umiestnení prípadného idolu. K inventáru však patrilo 6 konských lebiek, 2 železné kópie, drevený štít a misy na nožičkách. Nad dverami chrámu bola zavesená dobytčia lebka. Hradisko Gross Raden je originálnou domácou architektúrou, ktorá dosvedčuje starú tradíciu slovanských stavieb a vyvracia akékoľvek iné vplyvy (či už keltské alebo škandinávske).


      Chrám vo Wolgast, zasvätený Gerovitovi-Jarovitovi, nebol bližšie opísaný. Vieme len, že počas Ottovom kázania došlo k rozhnevaniu davu, pred ktorého hnevom sa jeden z klerikov zachránil útekom do chrámu, kde sa zmocnil posvätného štítu a pod jeho ochranou potom prešiel bez úhony prekvapeným davom.

Hradisko Gross Raden bolo zrekonštruované - Približná podoba pohanskej svätyne

Čelný pohľad na svätyňu

      Slávne prístavné mesto Wolin malo chrám zvaný "continu", obklopený bažinou a uchovávajúci posvätnú kopiju, zapustenú do veľkého stĺpu. Jeho latinské označenie je asi odvodené od staroslovanského ka.t, ktorému zodpovedá české kút, ruské kušča, srbské Kuča a bulharské kasta (= príbytok). Mnísi sprevádzajúci Otta ich považovali, zrejme vplyvom nedorozumenia, za kopije Júliusa Caesara - Prieflingenský mních totiž uvádza ako variantu názov mesta tiež Julin. Nie je vylúčené, že tu stáli dva chrámy, ako naznačujú dva kostoly postavené po prijatí kresťanstva na rovnakom mieste a zasvätené sv. Václavovi a sv. Vojtechovi. Triglav bol uctievaný tiež vo Woline. Tu sa biskupovi Ottovi Bamberskému podarilo zničiť len svätyňu, zlatého boha ukryl kňaz na vidieku v dutom strome a pohania mu naďalej prinášali obete.

1960

Val z vnútornej strany

Opevnenie z vonkajšej strany

1938



Rekonšrtukcia brány

Pohľady z útesu


Dobytie Arkony 1168


Spracoval: Orgoň

Magdalena Beranová: Slované, Panorama Praha, 1988
Pitro M., Vokáč P.: Bohové dávných Slovanú, ISV Nakladatelství, Praha 2002
http://www.sho.sk/
http//pospolitost.wordpress.com/2009/05/16/svatyne-slovanov/
Fotky: http://slawenburgen.npage.de/

citovaný text piesne: Ancestral Volkhves - A Ruiny Prehovoria, Ked Stichne Cas

13 komentárov:

  1. Je zaujimave ze s trochou fantazie pripominaju tie oblozene dosky okolo svatine grecke stlpy aj s hlavicami a podivne zakoncenia striech mozu byt zarodkom portalov ..

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Podivne je aj meno arkona, az privelmi to znie rimsky a vobec nie slovansky.

    Neviem si pomoct ale priklanam sa stale viac k teorii ze slovania a germani utiekli z Talianskeho poloostrova po expanzii rimanov niekedy v dobe legiend. A az nasledne osidlili daleke rusko

    OdpovedaťOdstrániť
  3. moj sen ist sa pozriet na Arkonu a Gross Raden..mozno sa mi raz podari :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Bol som na Arkone skoro mesiac.Stoji to za to:) Videl som zapadat a vychadzat slnko nad morom,hodovali sme na Svantovitovu slavu,sedeli na skale na konci sveta.Dufam,ze sa tam este niekedy vratim.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. hmm chystam sa tam o tyzden.. porad ubytko)))

    OdpovedaťOdstrániť
  6. možno tu: http://www.kap-arkona.de/wohnungen/ferienwohnungen.htm

    OdpovedaťOdstrániť
  7. pre memosk29

    "Podivne je aj meno arkona, az privelmi to znie rimsky a vobec nie slovansky."

    Lebo to nie je slovanske meno, je to zapadnarsky prepis mena "Jarkowa".
    (aspon tak som sa docital :))

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Pro Roda:
    Já jsem se zase dočetla, že nejstarší zápis je Arkun a jde nejspíš o jotaci, takže Jarkun, myslím, že od červené barvy střechy chrámu.
    https://docviewer.yandex.com/?url=ya-disk-public%3A%2F%2F2yS586fmGCVDySKTdryFG%2BeiCz4laurKfUQ1xFm4v%2FQ%3D&name=Shubert_Rujana.pdf&c=5347183aafa1

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Moj pocit Arkun -najstrasi kon na ktorom jazdil Svantovit, praslovania prisli zo severu sibir, najstarsia rasa v Eu,delila sa na kmene co na vsetky svetove strany, mate byt na co hrdy Slovieni :)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Podľa knihy Thomas William Shore, Origin of the Anglosaxon race, sa na Rujane nikdy nenašli žiadne stopy Teutónskeho kultu a Arkona bola hlavným centrom kultu pohanských Slovanov, Wenedov, kde prinášali dary a obetiny z celej Európy.
    Ja sa len pytam, či by vtedajší ľudia postavili svoje hlavné centrum kultu na okraji svojho teritória.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. velmi dobry postreh. samozrejme, nepostavili :)

      Odstrániť
    2. Treba si uvedomiť že naši predkovia stavali svoje svätyne na magických miestach napríklad západ a východ slnka na okraj útesu je určite jedným takýmto miesto :-)

      Odstrániť
  11. Arkona je slovanske Varkona (Vrakuna) podla Blazeny Ovsenej. Viac na https://sclabonia.sk/2018/08/cast-2-nemecko-arkona-ukranenland/

    OdpovedaťOdstrániť