So súhlasom prof. PhDr. Alexandra Ruttkaya, DrSc. prinášam jeho výborný článok, týkajúci sa Svätopluka a všeobecne zamyslenie sa nad históriou Slovákov a jej významom pre naše historické povedomie. Článok vyšiel na stránkach literárneho týždenníka a zároveň na stránke Klubu priateľov starej Nitry odkiaľ je článok prevzatý.
Historické jubileá viažuce sa k udalostiam z dávneho 9. storočia čas od času mobilizujú medievistov na Slovensku, podnecujú vedecký výskum a edičnú aktivitu, motivujú aj kreativitu umelcov.
Roku 1985 v súvise s 1100. výročím smrti Metoda bola v Nitre v hlavnom pavilóne Agrokomplexu rozsiahla reprezentatívna výstava a vyšlo tiež niekoľko syntetizujúcich publikácií. Spomeniem tu najmä dve knihy – je to Metodov boj R. Marsinu a Postavy veľkomoravskej histórie od M. Kučeru. V druhej z uvedených prác sa autor pokúsil načrtnúť v širších historických kontextoch, no cielene doslova aj sociologicko-psychologickú drobnokresbu Svätopluka I. Už len v spomienkach osciluje meno Vojtecha Matušinca, jeho predstava vybudovať na pahorkoch v západnej časti Nitry novú budovu Archeologického ústavu SAV a nad ním jazdeckú sochu Svätopluka s výškou až 17 metrov. Majster sa pritom nádejal na finančnú pomoc z rôznych zdrojov, predovšetkým vraj od amerických Slovákov. Na soche pracoval prakticky až do svojej smrti (1992). Ideové východiská V. Matušinca sa odzrkadľujú na portáli Facebook s názvom Slovenský stredovek pri prezentácii diela sochára v slovách, ktoré citujem doslovne: „Musíme svojmu národu riecť pravdu, očistiť našu históriu od výmyslov a klamstiev. Nik iný to za nás neurobí. Keď celý národ získa skutočný obraz o živote a činoch našich predkov, budeme preniknutí obdivom k sláve starých čias. No romantické predstavy umelca a technické možnosti vzniku a napokon aj potreby takejto super monumentálnej jazdeckej sochy boli v hlbokom rozpore a nebolo možné o realizácii vážnejšie ani len pomýšľať.
Čas bežal, prišli iné idey, tie predchádzajúce zdanlivo prikrylo zabudnutie. Avšak v Nitre na zoborskej kláštornej ulici na dvore domu V. Matušinca okoloidúcim pripomínal obrovský meč a hlava koňa ešte dlho predstavu o Svätoplukovej soche v Nitre. Pri súčasných technických možnostiach by azda bolo možné podobný model spracovať na počítači v podobe 3-D prezentácie a využiť pri propagácii historických koreňov mesta pod Zoborom. Nie som prívržencom monumentálnych sôch. Sochy by spravidla nemali stáť vysoko nad svojimi obdivovateľmi. Svedčí im v životnej veľkosti skôr akási priama komunikácia „zoči-voči“ s dnešným svetom a to najmä v prostredí historických pamiatok, kultúrnych ustanovizní, parkov a podobne, kde pôsobí aj ten povestný spiritus loci – duch miesta. Osobnosti, ktoré svojim trvaním v historikom vedomí doma i v zahraničí a symbolickým významom pre dnešné i budúce generácie zasluhujú si stáť na takýchto miestach. Z najstarších dejín územia Slovenska k nim patria predovšetkým Konštantín a Metod a bezprostredne vo vzťahu k Nitre najmä Pribina, Svätopluk, Svorad a Benedikt, Vazul a nezabudnime napríklad ani na významného nitrianskeho vojvodu z 11. Storočia Gejzu, zvaného Magnus. Knieža Pribina stvárnený už dávnejšie T. Bártfayom s mečom a asi pútnickým batôžkom na chrbte naznačujúcim jeho spektakulárny odchod z Nitry v ústrety spoločenskému vzostupu na čele kniežatstva v Panónii, stojí na „svojom“ námestí a hľadí priamo na návštevníkov prichádzajúcich do Starého mesta a hradu. Súsošie solúnskych bratov Ľ. Cvengrošovej sa stalo po revolučných zmenách v roku 1989 – napriek počiatočným protestom tých, ktorým zvýraznenie osobností spätých s dejinami územia Slovenska prekáža vždy a všade – miestom, kde s úctou zastavujú početní návštevníci Nitrianskeho hradu. Vidia tam nielen prezentáciu archeologických odkrývok, upravených stavebných pamiatok a významnú a dlho očakávanú expozíciu diecéznej klenotnice.
Svätoplukova socha však v Nitre chýba a to napriek hymnickej piesni, ktorú zachytil Ján Kollár vo svojich Spievankách už v prvej polovici 19. Storočia. Známa Nitra, milá Nitra je asi rukolapným, na omnoho starších tradíciách spočívajúcim odkazom na historickú spätosť nášho mesta a nitrianskym kniežaťom a panovníkom Veľkej Moravy. V centre Nitry je Svätoplukovo námestie, asi tam by sa mohla nájsť vôľa a miesto pre sochu osobnosti, ktorá sa spomedzi svetských dejateľov Veľkej Moravy ako jediná udržala kontinuálne v stredoeurópskom historickom povedomí. Roku 1994 sa pri príležitosti 1100. Výročia smrti Svätopluka uskutočnila v Nitre interdisciplinárna konferencia. Referáty, ktoré tu odzneli, sú uverejnené v samostatnej zborníkovej publikácii. Zalistoval som teraz po viacerých rokoch opäť v tomto zborníku, oživil som si eufóriu po vzniku Slovenskej republiky, porovnal som to v spektre terajšieho širšieho a triezvejšieho pohľadu i na veci dávno minulé, teda nielen súčasné. Tých konkrétnych, priamo osoby Svätopluka sa týkajúcich a overených faktov za ostatných desať rokov prakticky nepribudlo. Len archeologické reálie, o ktorých sa zmienim v ďalšej časti tejto úvahy priniesli nové poznatky o organizácii obrany územia východných častí jadra Veľkej Moravy v závere života Svätopluka. Na prípadné „inovácie“, alebo interpretačné variácie typu „čo by bolo, keby“ nie je tu miesto, treba ich odporúčať invenčným publicistom s väčšou ochotou rozvinúť fantazijnú predstavivosť...
Svätopluk počas postupujúcich stáročí opradený mýtami a povesťami symbolizuje potrebu jednoty, svornosti celého spoločenstva, ako predpoklad úspechu vo všetkých oblastiach života. Povestné tri prúty sú nosnou myšlienkou opery Eugena Suchoňa Svätopluk. Zodpovedá symbolike postavy panovníka a jeho vzťahu k Nitre, že toto veľké operné dielo odznelo v podaní opery Slovenského národného divadla priamo pod Nitrianskym hradom. Bol to vstup do série každoročných koncertov Hoj, vlasť moja..., ktoré pokračujú i v súčasnosti najmä vďaka stálej iniciatíve dlhoročného riaditeľa podniku Agrokomplex L. Švihela a obetavosti početných umelcov a organizátorov. Myšlienku o tom, že Svätopluk sídlil v Nitre a mal by tu mať pamätník, na chvíľu oživila roku 2010 aj diskusia o umiestnení jazdeckej sochy Svätopluka. Odzrkadlilo sa to vo viacerých ponukách na prevzatie sochy Svätopluka z Bratislavy. Panovník Veľkej Moravy, muž, ktorého meno nebolo v dobe obrodenia národov strednej Európy vytiahnuté zo šera zabudnutia, ale kontinuálne žilo počas dlhých stáročí s uznaním intelektuálnych a vojensko-politických schopností jeho nositeľa v nemeckom, českom i uhorskom prostredí, zaslúži si napríklad s titulatúrou „nitrianske knieža a panovník Veľkej Moravy“ sochu v hlavnom meste Slovenskej republiky. Bratislavský hrad sa vyvinul kontinuálne na mieste veľkomoravského hradiska, ktoré na základe poznatkov už dávnejších archeologických výskumov vedených T. Štefanovičovou, malo významnú mocenskú a cirkevnú funkciu aj v dobe Svätopluka. Odhliadnuc od krátkodobej „dočasnosti“ politických sporov okolo tejto sochy, ktoré sa postupne iste utíšia, z rigorózneho odborného hľadiska by bolo možné vzniesť pripomienky k ikonografickým detailom sochy (nápadné sú napríklad ostrohy s ozubenými kolieskami, ktoré sú typické až od 13. Storočia alebo plechové časti brnenia patriace do vrcholného stredoveku). Aj tu však platí licencia tvorivého umelca – autora diela, jeho videnie nadčasovej symboliky historickej osobnosti. Na dôvažok sochárske spodobenie významných osôb nezodpovedá autentickým dobovým reáliám v úplnosti ani v iných prípadoch. Spomeniem známe jazdecké sochy kniežaťa Sv. Štefana. Nikdy by mi však nezišlo na um pri posudzovaní umeleckých diel dávať do popredia „vedecké“ analýzy. Umelecké stvárnenie totiž nie je dobovou rekonštrukciou. Predlohou umeleckej vízie o Svätoplukovi preto nie je vzhľad veľkomoravského bojovníka z 9. storočia na koni. J. Kulich si v prípade sochy Svätopluka postavil a splnil náročný umelecký cieľ: stvárniť jazdca na vzpínajúcom sa tátošovi po náhlom záťahu zubadla. Takéto znázornenie, ktoré je azda podobné, aké mal fantazijný návrh V. Matušinca, patrí k umelecky najnáročnejším formám jazdeckých sôch. Možno tu vedľa seba postaviť - aspoň na obrázku – sochu Svätopluka a miniatúrny model jazdeckej sochy Leonarda da Vinciho. Veľký Leonardo svoje anatomicky a pohybovo majstrovské dielo prepracovával mnohokrát, no ono napokon nebolo nikdy odliate v bronze v životnej veľkosti ani napriek úsiliu francúzskeho kráľa Františka I. – posledného patróna geniálneho umelca.
Počas sporu o sochu v Bratislave si na Svätoplukovi ako osobe „zgustli“ často i takí občania, ktorí o zložitých problémoch dejín a kultúry včasného stredoveku nemajú pražiadne vedomosti. Napríklad v jednej diskusii som sa stretol aj s takým „názorom“ jedného z radových zástupcov médií, že jazdecká socha neobstojí, lebo v tom období Slovania nemali jazdecké vojská. Za kritickým vyzdvihovaním nevhodnosti autora sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade, jeho titulatúry (kráľ, knieža, panovník), „politickými“ podmienkami postavenia sochy, atď., však uhlovým kameňom negácie je okrem osobnej revnivosti medzi umelcami aj naivné pózerstvo, alebo možno niekde ešte hlbšie aj negácia identity Slovenska a historických osobností, ktoré sú bez rozdielu svojho etnického pôvodu spojené s jeho územím. Schádzajú mi na um postavy zo 14. Storočia – Matúš Čák, Magister Rytier Donč, Vavrinec Slavus (Tóth – Slovák) – majiteľ hradu Tematín a zakladateľ známeho rodu pánov z Iloku (Ujlaki); z 15. – 17. Storočia – liptovský Ján Korvín, považskobystrický Ján a Rafael Podmanickí, zvolenský Valentín Balaša alebo kežmarský Imrich Tököli atď. Proti každému z nich by sa – ako ináč – objavilo množstvo výhrad. Pozrime sa len, ako aj taký Jánošík zo svojho symbolického postu bol odrazu kde-tu degradovaný v niektorých médiách na takmer tuctového zbojníka. Odpor proti historickým osobnostiam v priamom vzťahu k územiu Slovenska korenia najmä vnútri tejto spoločnosti, v negácii minulosti a po roku 1993 aj spochybňovaných perspektív „tejto krajiny“. Ale ako sa hovorí, „aj to sa časom poddá“.
Takéto a mnoho ďalších asociácií si treba všímať v kontextoch dejín Slovenska. Je to výzva pre historické vedy skúmať nielen etnické dejiny národa, ale dejiny civilizačného vývoja na území Slovenska v rámci viacerých už predveľkomoravských kniežatstiev, nitrianskeho kniežatstva, Veľkej Moravy a stredovekého Uhorska. Kontinuita slovanského osídlenia, teda i genetický kód a najmä kontinuita vo vývoji jazyka je zreteľne doložená od 5. – 6. storočia. Pokiaľ ide o etnický názov, tak pred 9. Storočím je asi vhodné všeobecné označenie Slovania, v 9. – 13. storočí Sloveni a od 14. storočia Slováci. Poznámka v jednom týždenníku, že slovenskí archeológovia ešte nenašli ani jedného „starého Slováka“, je nielen naivná a demagogická, ale priam komická. Počet neopevnených a opevnených sídlisk a pohrebísk z 8. - 9. Storočia, ktoré patria tunajšiemu obyvateľstvu, predkom dnešného slovenského národa dosahuje totiž t. č. vyše 800 lokalít. Nie je tu reč o názve „Slovák“, a tobôž nejde o akúsi etnickú „čistokrvnosť“. O fenoméne národnej rýdzosti nemôže byť reč ani u jedného dnešného európskeho národa. Pri genéze Slovenov vo veľkomoravskom období od 5. – 6. Storočia okrem prísunu slovanského obyvateľstva zo severného – sklavínskeho – prúdu bol prítomný asi aj tunajší málo poetný etnický substrát zo zvyškov germánskych a možno svojím pôvodom aj keltských populácií, azda aj slavinizovaných Avarov a podobne. No a vo vývoji slovenskej národnosti v stredoveku je rozhodujúcim prvkom kontinuita osídlenia z preduhorských čias a neskôr jeho spôsobilosť asimilovať viaceré menšie – slovanské a iné – etnické skupiny, ktoré sa v rozličných obdobiach usadzovali v slovenskom prostredí. Ak predstava takéhoto „miešania“ etník by sa niekomu zdala sklamaním, alebo až „kacírstvom“, tak podobný multigenetický proces s viacerými článkami sa uskutočnil v uplynulých storočiach a napokon uskutočňuje i dnes – prakticky v prostredí všetkých európskych národov, vrátane našich najbližších susedov. Vo vývoji etnickej identity je totiž rozhodujúce jazyk a územie, teda pojem vlasť, kým kultúrne a historické povedomie a tiež pevné názvy etník – národov v dnešnom slova zmysle sa sformovali postupne až neskôr. Z hľadiska spoločenskej štruktúry stredovekého Uhorska bolo popredí nie etnické, ale sociálne členenie. Určujúcou bola nad etnická kategória vrstvy feudálov a hlboké rozdiely medzi sociálnymi skupinami. No ak by sme etnickú kategorizáciu posudzovali - čo je len virtuálny pohľad – podľa terajších kritérií, tak obyvateľstvo so slovenským materinským jazykom malo štruktúru, v ktorej bola vyššia, stredná a nižšia šľachta, duchovenstvo na všetkých úrovniach, menší podiel medzi mešťanmi a ľudové vrstvy s rôznymi formami obživy. Význam jazykov všetkých stredovekých etník v Uhorsku bol prekrytý univerzálnou latinčinou.
Vráťme sa však k téme o Svätoplukovi I. V jeho hodnotení sú časté pokusy zvažovať najmä etické princípy v súvise s jeho vzťahmi k Rastislavovi a potom k Metodovi a jeho žiakom. V popredí sú často len čiastkové aspekty a nie širší historický a geografický kontext. Tak sa mohlo stať, že Svätopluk dokonca aj v časti vedeckých i umeleckých predstáv je považovaný vo vzťahu k Rastislavovi za zradcu a vo vzťahu k cyrilometodskej misii za jej likvidátora. No detaily o udalostiach, a najmä o medziľudských interakciách v dávnych stáročiach sú najčastejšie nerekonštruovateľné. Nie je to inak ani v prípade omnoho neskoršie odohrávajúcich udalostí. K dispozícii ostáva len odlesk skutočných činov, ich plusové a mínusové hodnoty potom posúdi budúcnosť. Možno porovnať obdobie Svätopluka napríklad s udalosťami o sto rokov neskôr v počiatkoch uhorského štátu – aj tam totiž išlo o mocenský boj bez vyberania prostriedkov, aj tam v súvise s prijatím kresťanstva bola v spočiatku v hre východná, byzantská a západná, rímska orientácia. Najmä po schizme v roku 1054 sa v dejinách Uhorska – a v rámci neho aj Slovenov – ukázali prednosti príklonu k západnej vetve kresťanstva. Svätoplukovo obdobie svojou dynamikou, veľkými spoločenskými, politickými a územnými zmenami predstavuje vrchol dejinného vývoja najstaršieho štátu západných Slovanov a súčasne aj počiatky jeho hlbokej vnútornej krízy. Bolo to obdobie, ktoré protirečí tradičným predstavám o nerozvinutosti vojenstva u Slovanov. Skutočnosť bola úplne odlišná. Stratégia a taktika boja, kvalita zbraní, no aj krutosť vedenia vojen – áno, aj tých expanzívnych, dobyvačných výbojov Svätopluka – bola v norme vtedajšej Európy. Objektívne fakty o tom objavila predovšetkým archeológia. Poskytla zároveň čiastočné argumenty pre trvalú pozíciu dávneho a silného vladára v dejinnom povedomí. Spojenie Svätopluka s Nitrou zachovali stredoveké literárne pramene. Popri známej pasáži v českej Kosmasovej kronike zo začiatku 12. storočia, pripomeniem aspoň dva menej frekventované pramene, ktoré majú prinajmenšom charakter starobylých tradícií. V Kremsmünsterských poznámkach o pasovských biskupoch zostavených na prelome 13. a 14. storočia sa uvádza, že biskup Wiching chcel rozdeliť loršskú diecézu a vytvoriť vlastné arcibiskupstvo s pomocou kráľa svätopluka v Sclavii (hic!) – ide nepochybne o Nitru. Aeneas Silvius Piccolomini, od roku 1458 pápež Pius II., vo svojom spise, ktorý vyšiel v roku 1475 v Ríme, uvádza, že Svätopluk zomrel v kláštore na Zobore. K týmto prameňom pripojím ešte aj ďalšie dve málo známe informácie zo 16. storočia, ktoré dokazujú, že meno Svätopluka bolo živé a dokonca je akousi personifikáciou Slovanov v stredodunajskom priestore pred príchodom Maďarov. Turecký autor Mahmud Terdžümen v diele o dejinách Uhorska, ktoré vzniklo až po osudovej bitke pri Moháči (1526), hovorí o udalostiach po príchode maďarských kmeňov, že proti Svätoplukovi (Csopolug) zaútočili zo Sedmohradska, po jeho porážke išli vraj proti Pešti. Tu ide o omyl, Svätopluk v dobe maďarskej konkvisty bol už mŕtvy. Podľa ďalšieho diela zo 16. Storočia s názvom Commentarii rebus de suo tempore (Poznámky o histórii súčasnosti) Ludovica Tubera sa hovorí, že maďarské kmene sa vklinili medzi južných a severných Slovanov, a tým ich oddelili od seba.
Historické práce už od 18. storočia disponovali v rozhodujúcej väčšine v súčasnosti používanými a interpretovanými písomnými prameňmi o 9. storočí. Nové prvky sa vynorili dovtedy zrejme len vo vatikánskych archívoch. Názov Veľká Morava, ktorý nie je identický s označením neskoršej historickej Moravy, a vyzdvihnutie Nitry ako sídla Svätopluka patrili k všeobecne akceptovaným faktom v staršej spisbe s historickou orientáciou. V súvise s dejinami Nitry a nitrianskeho biskupstva si zasluhuje osobitnú pozornosť kniha nitrianskeho biskupa Jozefa Vuruma z roku 1835. Časť údajov a názorov v diele je v zajatí vtedajšej úrovne historických názorov a nemožno ich akceptovať (napríklad o biskupstve v Nitre koncom 4. storočia). Väčšina údajov, ktoré uvádza, sú však dejinnými reáliami. Pasáž o Nitre ako sídle Pribinu, náčrt dejín naddunajských Slovanov v 9. storočí, činy Mojmíra, Rastislava, Svätopluka, charakteristika veľkolepej činnosti Cyrila a Metoda, respektíve založenia nitrianskej diecézy v r. 880 na čele s Wichingom- to všetko naznačuje, že písomné pramene o dejinách Veľkej Moravy (J. Vurum jednoznačne používa termín Magnae Moraviae Regnum – teda kráľovstvo) boli podrobené rámcovej historickej analýze, z ktorej vyplynula dôležitá úloha Nitry, vrátane starej tradície o sídle Svätopluka. O takýto výklad sa opiera aj monografia o Nitrianskej župe z konca 19. storočia. Venuje pozornosť Svätoplukovi, ktorý sídlil v Nitre a patril vraj medzi najschopnejších slovanských politických a vojenských dejateľov vo včasnom stredoveku. Jeho smrť a následné oslabenie „ríše“ uľahčili víťazný maďarský vojenský postup. Zo všetkých týchto literárnych prameňov vyplýva kľúčová úloha Nitry v preduhorskom období, vrátane tradície o jednom z hlavných sídiel Svätopluka. Ak je to tak, možno na základe výsledkov dlhoročného výskumu na Nitrianskom hrade konštatovať, že hradisko z 9. storočia s rozlohou takmer 9. hektárov stálo na tomto mieste, že tu bol zrejme už pred 10. storočím kostol a práve v druhej polovice 9. storočia tu vtedy inovovali mohutné opevnenie. Nie je to síce akoby „exaktný dôkaz“ o sídle Svätopluka, svedčí však o prvoradom význame Nitry v období jeho vlády. Na hradnom kopci po výskumoch vedených P. Bednárom sa črtá ešte jedno pozoruhodné zistenie. V mohutnom opevnení spojenom asi s obdobím vlády Svätopluka sa druhotne použili aj ozdobné architektonické články pochádzajúce zo staršej, v takom období už rozobratej stavby. Ide azda o materiál z povestného Pribinovho kostolíka, ktorý po expanzii Mojmíra mohol zaniknúť a počas vlády Svätopluka ho nahradil kostol už s patrocíniom Sv. Emeráma? Ďalšou indíciou – čo opäť súvisí s taktickými postupmi Svätopluka v otázkach vzťahu k cirkvi – je vznik nitrianskeho biskupstva na čele s Wichingom. K odrazom tohto častejšie na západ obráteného pohľadu Svätopluka patria asi aj franské patrocíniá – popri Sv. Emerámovi na hradnom kopci figuruje aj Sv. Hyplit pre kláštor na Zobore s počiatkami v dobe tunajšieho pôsobenia Wichinga a spojenými asi aj s aktivitami kláštora Sv. Hypolita v St. Pölten. K tradovanej činnosti staroslovenského učilišťa v Nitre by mohol prispieť za priaznivých okolností možno aj archeologický výskum zoborského kláštora, ktorý sa síce so sľubnými výsledkami v posledných rokoch už začal (viedol ho M. Samuel), ale nateraz nepokračuje. V staršom maďarskom historickom bádaní k hlavným prameňom o postupe dobývania starších mocenských sídiel na území Slovenska v 10. storočí patrila kronika tzv. Anonyma z konca 12. storočia. Jej údaje nemožno prijať ako fakty, ale niektoré z nich je potrebné istým spôsobom v priestore a čase „dekódovať“, keďže v období vzniku kroniky sa zdali súčasníkom hodnovernými. Kronika je tendenčná a pozostáva z početných konfabulácií, ale hmlisto a skreslene odzrkadľuje asi aj niektoré udalosti z 10. – 11. storočia a dokonca aj spred roku 896. Rozhodne kronikár vedel a nepopiera to, že severne od jadra územia uhorského štátu bol pred príchodom predkov Maďarov silný slovanský mocenský útvar, teda Veľká Morava, a že na území Slovenska sa nachádzali jej viaceré strediská. Po dobytí zrejme najvýznamnejšej viedla akcia troch mýtických (?) vodcov vraj na Považie (o postupe na Ponitrí, alebo Pohroní nie je zmienka!), kde sa mali zmocniť hradov Šintava, Hlohovec, Bana, Beckov a Trenčín. Vedomie o existencii severnejších, organizačne asi rozdrobených častí bývalej Veľkej Moravy aj po bitke pri Bratislave roku 907 naznačuje výpoveď maďarských bojovníkov zajatých roku 942 na území cordobského califátu na Pyrenejskom polostrove počas ich bojovej výpravy. Prišli z územia, ktoré vraj na severe susedí s krajinou Morabíja. V staršom maďarskom historickom povedomí bola silná slovenská moc v južnejších častiach Slovenska pred maďarskou konkvistou samozrejmosťou. Toto územie neoznačovali ako marginálnu časť Veľkej Moravy. Napríklad a. Mednyánszky roku 1828 zaradil nielen Nitru, ale aj päť ďalších spomenutých hradov medzi pôvodne veľkomoravské, uhorskými bojovníkmi dobyté pevnosti. I. Némethy roku 1912 vyzdvihol po svojom výstupe na dnes už slávne hradisko Valy nad Bojnou veľkú silu slovanského „živlu“ v krajine pred maďarským vojenským záborom. Spomeniem aj názor známeho spisovateľa K. Mikszátha, ktorý do svojich príbehov o „rytierskych hradoch Uhorska“ (1907) zaradil aj Nitru, Hlohovec a Visegrád. Tieto podľa neho našli Maďari už hotové, pôvodne ich totiž dali vystavať a tu sídlili slovenské (tót) kniežatá. Lokalitu Višegrád vraj pomenovali slovenskí páni a nie poddaní, ako sa vtedy (zdôraznil to sám spisovateľ) už „v peštianskych kruhoch začalo hovorievať“. Vyšehradom patriacim do 9. storočia bolo dodnes viditeľné hradisko so zaniknutým kostolom na kopci Šibirik. K. Mikszáth používa starší maďarský etnický termín „tót“ (teda pred 14. storčím Sloven) – bez známeho pejoratívneho kontextu, ktorý sa sformoval neskôr – a nie všeobecné označenie szláv (Slovan). Možno tu asi vidieť v súčasnosti už málo známy, v podstate realistický názorový svet časti maďarskej inteligencie v 19. storočí o tunajšej organizácii spoločnosti a moci pred príchodom Maďarov. Pokúsim sa teraz na základe nových, najmä archeologických prameňov, heslovito naznačiť môj pohľad na vzťah povestí, tradícií, mýtov a mytológie k historickým faktom, pozrieť na Svätopluka ako na osobnosť „tvoriacu dejiny“, respektíve ako i na „pilier“ historického vedomia. Ide o obdobie „hrdinov“ a osobitnej bojovníckej morálky, cti a štedrosti, kontaktov medzi pohanstvom a kresťanstvom tak, ako sa to odzrkadľuje v epických dielach v tých európskych regiónoch, kde sa z včasného stredoveku zachovali. Útržky z povestí a hrdinských piesní naddunajských Slovanov sa azda odzrkadľujú aj v stredovekých uhorských kronikách...
Aj keď vzťah Svätopluka k Nitre je vyjadrený akoby „len“ v povestiach a až od začiatku 1. storočia aj v naračných písomných prameňoch, nemožno reálne historické pozadie takýchto dávnych posolstiev podceniť. Odzrkadľujú niečo z vedecky nateraz nespoznateľných dávnych udalostí, alebo aspoň z ich nepriameho odrazu vo vedomí potomkov. Nie som naklonený meniť symboliku dávnych dejov zakotvenú v národnom povedomí, podobne ako i u iných národov, rešpektujem a s úctou k ich starobylosti sa skláňam pred mnohými povesťami a tradíciami vystupujúcimi z hmiel dávnoveku. Prirodzená aj mytologizácia týchto posolstiev, ktoré sú neoddeliteľnou účasťou tvorby v rôznych umeleckých žánroch a stali sa tak prakticky „mienkotvornými“. Slovensko nie je v tomto smere nijakou výnimkou. Čiastočne i na mýtoch zafixovaných dlhodobým výchovným pôsobením akoby „historická skutočnosť“, na ktorej zmeny režimov, politických pomerov a podobne nemenili ich podstatu a strategické ciele, spočíva historické povedomie mnohých európskych národov. Povesť sa stáva niekedy dokonca aj z hľadiska vedeckého poznávania oprávneným zdrojom inšpirácie a konfrontácie. No farbistý kolorit dávnych i nedávnych živých, alebo tvoriacich sa tradícií a povestí – v modernej reči takmer ako „pikošky“ a „kauzy“ – by nemali historika, alebo archeológa zlákať na ľahšie cesty, nesmú nahradzovať historický výklad. Platí to tak isto pre 9., ako aj pre 20. a 21. storočie.
Avšak vedecké poznanie musí prekročiť zákonite bariéru vytvorenú zafixovanými tradíciami. Dejiny Moravanov a Slovenov z 9. storočia sa dnes javia ináč, ako sa ešte donedávna vedelo a verilo. Zmenila sa kvalita poznatkov pre modelovanie počiatkov štátotvorných procesov na území dnešného Slovenska. Vďaka novým objavom najmä v hornatejších oblastiach západného a stredného Slovenska sa prekvapujúco zmenili tradičné pohľady na spoločensko–organizačný a etatizačný vývoj najmä pred tým pevným bodom, ktorým je známy konflikt Pribinu a Mojmíra. Stredné Považie, stredné a horné Ponitrie, Žilinská kotlina, Turiec, dolný Liptov s priľahlou časťou Oravy, Spiš a asi aj Zvolenská kotlina – to sú regióny mimo priamej mocenskej sféry avarského kaganátu už v 8. storočí. Už po roku 800 tu vznikali hradiská – opevnené organizačné centrá a sídla teritoriálnych kniežat. Spolu so starobylými strediskami v Nitre a na Devíne sa nám črtá ekumena, v ktorej dominantnú úlohu nadobudlo za bližšie neznámych okolností nitrianske kniežatstvo. Bolo asi spojencom Franskej ríše pri likvidácii avarského kaganátu na prelome 8. a 9. storočia a čoskoro si vytvorilo mocenské pozície aj na severnom pobreží Dunaja. S pojenie dvoch kniežatstiev – nitrianskeho (pôvodne s osou na rieke Nitre a medzi Bielymi Karpatmi a Hronom) a moravského (pôvodne s osou na rieke Orave so sférou vplyvu po Malé a Biele Karpaty, prípadne až po Váh) javí sa ako záver dlhšie postupujúceho integračného procesu. Nitriansky, neskôr panónsky Pribina s kruhom veľmožov, ktorí ho sprevádzali po odchode z Nitry, nebol sám, jeho pre nás menom neznámi predchodcovia, alebo aj súbežníci, prípadne súperi v mocenskom zápolení po sebe zanechali jasné stopy. Slávne, už dávno známe a akoby osihotené veľmožské hroby z Blatnice, alebo Žabokriek v Turci sa dostali do kontextov terajšieho stavu poznania. patria predstaviteľom vládnucej vrstvy, ktorá si v prostredí, ktoré javí už pred 9. storočím tendenciu nárastu osídlenia, vybudovala opevnené sídla, z ktorých viaceré sa už podarilo identifikovať aj v teréne. Časť hradísk zanikla asi už okolo polovice 9. storočia (napríklad Pobedim – výskum D. Bialekovej) v dôsledku zjednocovacích procesov, teda v súvise so vznikom Veľkej Moravy, alebo prekonali dočasný útlm. Pre predveľkomoravskú fázu ich existencie je charakteristická skladba materiálnej kultúry. Umeleckoremeselné výrobky reprezentujú tzv. blatnický štýl, výzbroj už v tomto období inklinuje k západným – najmä franským formám. Dominantným zjavom a stal jazdec s mečom a ostrohami, kým pechota vyzbrojená najmä sekerami a kopijami reprezentuje staršie miestne slovanské tradície. Objavujú sa v našom prostredí aj prvé doklady súvisiace s predcyrilometodskými christianizačnými aktivitami možno už írsko-škótskeho, ale najmä severoitalského (Akvileja) a franského pôvodu. Niektoré z týchto hradísk ostali mocenskými uzlami aj v dobe Veľkej Moravy (napríklad Bojná – pokračujúci výskum vedie K. Pieta), severnejšie ležiace (napríklad Pružiná) kontinuálne aj v poveľkomoravskom období a ďalšie – najmä Nitra (od roku 1958 do roku 199 početné výskumy pod vedením B. Chropovského), Bratislava, Devín (výskum V. Plachej) si udržali popredné postavenie v období uhorského štátu. V druhej polovici 9. storočia vznikli nové hradiská, napríklad Sv. Jur, asi aj Mužla-Čenkov a Bíňa, Majcichov (výskum M. Ruttkaya) a Detva (výskum p. Šalkovského). Niektoré hradiská v okruhu Slovenskej brány, napríklad Malé Kozmálovce, Krivín a Hroňský Beňadik (výskum A. Habovštiaka) mohli brániť v 10. storočí vstupu z juhu do hornatejších častí Pohronia. Žiaľ, donedávna chýbali doklady písma z 9. storočia, alebo aj staršieho obdobia, ktoré by vzniklo priamo na území Slovenska, alebo Moravy. V poslednom období sa táto situácia, síce len nepatrne, zmenila, niekoľko písmen – latinských – sa objavilo na vzácnych plaketách z prenosného oltára v Bojnej z obdobia pred príchodom Konštantína a Metoda. Ich pôvod a význam sa analyzujú. Fragmenty cyrilometodského hlaholského písma sa však našli najnovšie zatiaľ len na keramike z rozsiahleho výskumu sídla Pribinu a Koceľa pri Blatenskom jazere (v súčasnosti ho vedie B. Szöke). Domnievam sa však, že k takýmto prameňom asi nepatria časti nápisu z Michaloviec spájané s bulharským Presianom z 11. storočia. Mohlo by ísť skôr o nápis v cyrilike zo 16. – 17. storočia. Chcem pripomenúť niektoré dávno známe nápisy na skalách, ktoré sa považujú apriórne za falzifikáty a boli preto úplne vylúčené v rámci prípadnej rekognoskácie z poznávacieho procesu. Napríklad Velestúr v horách pri Kremnici je známy už poldruha storočia, stále patrí medzi doteraz viditeľné pamiatky. Používam termín pamiatka bez obvyklých úvodzoviek, keďže svojím vekom nápis patrí prinajmenšom hlboko do 19. storočia. Stálo by za to možno podrobiť ho objektívnym overovacím analýzam s využitím modernej techniky, či naozaj vznikla až v 19. storočí. Ak aj áno, predstavuje pozoruhodný prvok v histórii národného obrodenia, ktorý by si zaslúžil istú pozornosť, ochranu a propagáciu. A to sa týka aj iných tajuplných zaručených „falzifikátov“. Aj v archeológii sa stalo, že z niekoľkých, zaručene bezvýznamných, alebo dokonca vraj „vymyslených“ nálezísk sa postupne vykľuli lokality prvoradého významu. A sú samozrejme aj opačné prípady. Dôležité je však vždy preverovať názory a domnienky.
Je možné, že všetky uvedené regióny v hornatejších častiach Slovenska sa nestali priamou súčasťou Veľkej Moravy ihneď po odchode Pribinu a jeho družiny z Nitry. Zábor bol postupným procesom a mohol pokračovať za vlády Rastislava a najmä za Svätopluka. Práve počas jeho výbojov sa sféra „ríše“ posunula zrejme až k Tise, do susedstva vtedajšej bulharskej mocenskej sféry. Ničivé vpády Svätopluka do Panónie sa mohli opierať aj o pevnejšie obsadené predpolie v oblasti Polišských hôr s hradiskom Vyšehrad (Visegrád). Archeologicky sa na Slovensku zistili aj dva pozoruhodné fenomény, v ktorých sa odzrkadľuje spoločenský vývoj v druhej polovici 9. storočia, respektíve aj v posledných rokoch života Svätopluka. Vojenská sila panovníka sa opierala predovšetkým o jazdecké vojsko, o príslušníkov tzv. staršej a mladšej družiny. O veľkej úlohe jazdy vo veľkomoravskom období svedčí veľmi častý výskyt ostrôh, strmeňov, zubadiel a iných súčastí jazdeckej výbavy, často s použitím zložitých výrobných a výzdobných postupov. Problém výživy rastúceho množstva profesionálnych ozbrojencov patriacich už k spoločenskej elite a ich úloha, ak si to potreba vyžadovala, popri bojových úlohách uplatniť aj represiu voči jednoduchému obyvateľstvu, si vyžadoval teritoriálnu dislokáciu časti jazdeckej družiny. Popri centrálnych uzloch vznikali externé veľmožské domény. Ich sila rástla najmä v období Svätopluka I., medzi sídlami veľmožov dominoval asi dvorcový typ (výskumy autora tohto príspevku), či už s vojensko-správnou (Ducové), alebo hospodárskou funkciou (Nitrianska Blatnica). Na súkromných dvorcoch vznikali ďalšie menšie ozbrojené skupiny. Ide o nový prvok – vojenská družina, ktorú vydržiaval veľmož, ale z hľadiska vojenského bola v prípade potreby súčasťou kniežacích vojsk. V kritických situáciách sa mohol prejaviť decentralizačný aspekt, podporujúci mocenské a separatistické ašpirácie jednotlivých príslušníkov novej aristokracie. Franské pramene informujú zväčša len povrchne o obrane Veľkej Moravy počas častých franských vpádov. Nové výsledky sa získali vďaka dendrochronologickým analýzam materiálu fortifikácií niektorých hradísk. Veľké opevňovacie práce sa uskutočnili napríklad asi pri ničivom, no napokon nie celkom úspešnom útoku východofranského kráľa Arnulfa a maďarskej jazdy v rokoch 892 – 893. Spojenectvá sa však menili rýchlo – vzápätí sa uskutočnila Svätoplukova ofenzíva v spojenectve s Maďarmi proti Arnulfovi. Ďalší priebeh týchto striedajúcich sa spojenectiev ukončila roku 894 Svätoplukova smrť. O osude krajiny, ktorej vládol a ktorá stratila na čele silnú osobnosť, bolo rozhodnuté.
Na záver sa ešte raz vrátim k Svätoplukovi pohľadom dnešného občana, ktorý nutne vidí v histórii isté analógie a niekedy cielene, či podvedome ich aj aktualizuje. V čom vidím postavenie Svätopluka v dobe, v ktorej žil? Vyzdvihujú sa jeho bojové prednosti, viedol predsa z hľadiska Veľkej Moravy expanzívnu politiku, zabral zväčša na kratší čas veľké územia, viedol ničivé výpravy do Panónie, s jeho menom sa spája etapa „ríše“ západných Slovanov. Menej sa dostávajú do popredia jeho diplomatické schopnosti, úspešné strategické a taktické myslenie a napríklad aj na organizáciu obyvateľstva veľmi náročné budovanie pevnostných zariadení proti rastúcej franskej a maďarskej hrozbe v závere jeho života. Vyše dvadsaťtriročné obdobie vlády Svätopluka predstavuje tretinu času trvania Veľkej Moravy a svojimi veľkými spoločenskými, politickými a územnými zmenami, napríklad aj počiatkami spoločenských vzťahov, ktoré môžeme označiť už ako protofeudálne, predstavuje vrchol dejinného vývoja aj na území Slovenska v 9. storočí. Osobitná funkcia Nitry – najmä na základe novších archeologických objavov na hradnom kopci – je nesporná. Patrila k tzv. hradským mestám Veľkej Moravy, bola jedným zo sídiel panovníka so sieťou okolitých výrobných a roľníckych osád, jadrom postupujúcej christianizácie a uzlom diaľkového obchodu. Stala sa aj po zániku Veľkej Moravy až do začiatku 12. storočia sídlom včasnouhorského vojvodstva. Svätopluk bol mužom, ktorý mohol mať očividne veľké ciele, pri ich realizácii – tak ako aj iní historickí dejatelia – si nevyberal prostriedky, ale nebol porazený... Jeho pragmatický príklon na západ, účelové diplomatické lavírovanie – ktoré poznáme napríklad z ambivalentných krokov vo vzťahu medzi Metodom a prenikajúcim franským klérom, oslovujú a niekedy doslova upozorňujú aj nás, súčasníkov. Kresťanstvo, včasné formy feudálnych vzťahov, úroveň remeselnej výroby a najmä životný štýl spoločenskej elity sú porovnateľné najmä s východofranským prostredím. Neskoršia fáza expanzie, vojenské úspechy, maximálne rozšírenie aspoň dočasne ovládaných území, znamenali nárast moci, približovanie sa Svätoplukovej domény k obsahu pojmu „ríša“ s tlejúcimi prvkami nestability. Predznamenávajú perspektívu rozdrobenia, rozkladu, postupného zániku, respektíve vojenského podmanenia z juhu i zo západu. Príčiny, činy a dôsledky – to je večná, doslova „hamletovská“ dilema historických procesov... Tieto finálne fázy vývoja sa však odohrávali až po smrti Svätopluka, historické fakty a ani tradície ho so zánikom ústredne riadeného veľkomoravského kniežatstva nespájajú.
Dejiny územia Slovenska treba viac, ako to bolo doposiaľ zvykom, „zaľudniť“ reálnymi osobnosťami, ktoré by mali vo vedomí potomkov rezonovať ako protagonisti vytvárajúci svojím dielom cez zložité zákruty histórie cestu k súčasnosti.
Autor textu: prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc.
Prepis textu a úpravy: Lívia Bélaiová, Juraj Krenč
Autor textu: prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc.
Prepis textu a úpravy: Lívia Bélaiová, Juraj Krenč
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára