.

nedeľa 6. mája 2012

Prašník - Osada u Fajnorov


Hradisko po pravej strane východného ústia malokarpatského priesmyku na Hrádku, v katastri obce Prašník v okrese Trnava, bolo aj napriek zjavne nevhodným sídliskovým podmienkam opakovane vyhľadávané vďaka strategickej polohe, ktorá umožňovala kontrolu pomerne dlhého úseku cesty z Brezovej pod Bradlom ďalej východným smerom k Vrbovému. Komunikácia viedla a dodnes stále vedie pozdĺž potoka Holešky pri severnom úpätí ostrohu. Z prvého areálu hradiska sa otváral veľmi dobrý výhľad východným smerom do Trnavskej pahorkatiny, zatiaľ čo z Dievčieho vŕšku bolo možné sledovať pútnikov hlboko v priesmyku. Ako vidieť, dôraz sa kládol na možnosť sledovania komunikácie pod lokalitou v čo možno najdlhšej trase.
Ako prvý hradisko preskúmal Štefan Janšák v 20. rokoch minulého storočia, tzn. v čase, kedy hradisko ešte nebolo narušené ťažbou kameňa v kameňolome a popísal ho takto:

Hrádok rozprestiera sa na jazykovitom horskom ostrohu, súvisiacom smerom severozápadným s úzkym hrebeňom a končiacom sa od juhovýchodu strmou skalou, prípadne svahom. Nad nivó hradskej dvíha sa plocha hrádku o 100 m, najvyššie jeho body o 110 až 117 m. Svah severovýchodný a východný až po vrstevnicu 350 pokrytý je mladým bukovým lesom, svah juho­západný, ako i povrch hradiska je pastvina, porastlá kríkmi, prechádzajúcimi miestami v hustú, vysokú trávu.
Plán hradiska podľa Štefana Janšáka

Val a b, dlhý 110 m, uzaviera prístup do hradiska od hrebeňa. Stavitelia využili tu veľmi výhodnej, prirodzenej vlny terénu, ktorú umelým valom ešte zvýšili, tak že ešte dnes dvíha sa kóta 367 plných 12 m nad okolie, tvoriac tak bezpečnú prekážku. S valom a b idú dva takmer paralelné valy c d, dlhý 124 m, e f, dlhý 140 m. Z nich val e f zaujímavý je tým, že sa dvíha na prirodzenom stupni terénu a dosahuje relatívnej výšky 10 m. So strany juhozápadnej beží ochranný val a ce ei, dlhý 432 m, prerušený bránou i, ktorou vstupovalo sa na hradisko z obce „Pustá Ves" cestou y i. V mieste ei g je príkry svah, meniaci sa v rozorvanú skalu g h, prechádzajúcu zasa v príkry svah h h\ f (punktovaná čiara). V priestore ei g h h\ f d niet nijakého umelého násypu. Hranica hradiska určená je tu punktovanou čiarou e\ g, h hl, skalou g h a vrstevnicou 350 od bodu in až po d. V priestore d b sú nízke zbytky valov, prerušené chodníkom k L Priečnymi násypmi c d, e/rozdelený je povrch hradiska na tri priestory alebo dvory: a c d b, c e f d, eei ghhif. Z nich prvý má povrch 1,33 ha, druhý 3,15 ha, tretí 2,6 ha. Šiance a b, c d, e f sú trojnásobnou ochranou proti nepriateľovi, prichádzajúcemu po hrebeni, a možno tedy priestor e ei g h hi f pokladať za jadro hrádku. Tu je i skutočne najsilnejšia kultúrna vrstva, sadzovite čierny humus, s obvyklými nálezmi keramiky z prvej doby železnej. Plocha hradiska sklonená je k juhozápadu, ako vidno z rezov a—b, c—d, e—f, čím je využitá najvýhodnejšia poloha k slncu a proti severným vetrom. Ochranný val a c e e\ leží priemerne o 20 m nižšie, než severovýchodný okraj hradiska b d f.

Moderný a podrobný výskum hradiska realizoval v 70. a 80. rokoch Petr Novák. Svoje dlhoročné výskumy zhrnul v knihe vydanej v Čechách v roku 2011, pretože Západoslovenské múzeum, kde ešte v roku 2001 odovzdal svoj rukopis nebolo schopné (alebo ochotné ?) knihu vydať.

Moderný plán hradiska - Dr. Novák

Novák uvádza, že ostroh hradiska na západnej strane splýva s masívom Malých Karpát, zatiaľ čo východná strmá stena prevyšuje okolitý terén o 110 - 117 m a je z veľkej časti porušená ťažbou v kameňolome. Tri pásy opevnenia pretínajú ostroh v S - J smere tak, že západný pás opevnenia vedie cez "Dievčí Vršok", ktorý tvoril prirodzenú terénnu vlnu oddeľujúcu ostroh od malokarpatského hrebeňa. Východnejšie posunutý pás opevnenia je vybudovaný na hrane terénnej vlny, ktorá však nie je tak výrazná ako zlom, ktorý poslúžil na vybudovanie tretieho pásu opevnenia, obopínajúceho prvý areál. Plocha hradiska sa k juhu zvažuje a takmer v celej dĺžke, s výnimkou skalnatých partií, ju lemuje pás opevnenia prepájajúci všetky tri areály.

Mladšia doba kamenná

Najstaršie zistené osídlenie lokality na Hrádku patrí preukázateľne do ludanickej skupiny (podskupina lengyelskej kultúry datovaná cca do rokov 4400 – 4000 pred Kr), čo jednoznačne dokumentujú nájdené črepy keramiky. Osídlenie v období neolitu sa viaže výlučne na najlepšie chránený prvý areál hradiska. Pod hlavným opevnením na hrane terénnej vlny medzi prvým a druhým areálom sa zachovali nepatrné pozostatky architektúry z tejto doby. Tesne na hrane vymedzujúcej ostrožinu bola postavená do základového žľabu vyhĺbeného do podložia vápencovej skaly palisáda z hrabových a dubových kmeňov s priemerom až 25 cm. Neďaleko palisády boli nájdené zvyšky kolovej konštrukcie stavby so starostlivo vymazanou plochou ohniska. Násilný zánik ludanického osídlenia sa v nálezoch neprejavil a všetko naznačuje prostému opustenie lokality v čase, keď pominuli dôvody pre obsadenie strategicky výhodných polôh.

Nálezy

Okrem nedobre zachovaných črepov keramiky sa našli hlinené prasleny, kostené šidlá a dlátka. Keďže sme v dobe kamenej, na lokalite boli nájdené brúsené sekerky, škrabadlo, hrod šípu a rôzne čepieľky, všetko z kameňa.

Doba bronzová

(Maďarovská kultúra)

Po dlhšej pauze už v staršej dobe bronzovej osídlil výšinné sídlisko ľud s maďarovskou kultúrou (podľa konvenčného datovania pred 1450 pred Kr., podľa novšieho datovania pred 1600 pred Kr.) Objavené časti nádob aj ďalšie predmety majú blízke analógie na celom rade lokalít západného Slovenska ako sú napr Veselé, Boleráz či Budmerice. Osídlenie sa stále ešte obmedzovalo iba na plochu prvého areálu hradiska. Na vyrovnaných pozostatkoch opevnenia ludanickej skupiny postavilo novo prichádzajúce obyvateľstvo s maďarovskou kultúrou najprv jednoduchý plot s riedkymi nosnými kolmi s rozostupom cca 2 m (zrejme vypletený konármi) a až následne nahradilo provizórnu ohradu valom z nasypaného dolomitu získaného hĺbením priekopy na úpätí terénnej vlny. Nesúdržný dolomit vyžadoval spevnenie roštom z priečne uloženej guľatiny. Až na tomto základe vyrástla kamenná stena, ktorej zvyšky sa našli stiahnuté do tyla opevnenia pri ďalšej prestavbe hlavného opevnenia medzi prvým a druhým areálom hradiska. Zo sídliskových objektov zostala iba časť väčšej obdĺžnikovej stavby so starostlivo vymazanou podlahou, na ktorej v juhozápadnom rohu stála veľká amfóra, väčšia hlboká misa a vedľa ležalo niekoľko črepov z ďalšej menšej amfory. Existencia opevneného maďarovského výšinného sídliska má pravdepodobne väzbu na komunikáciu pod severným úpätím ostrohu a mohlo tak plniť funkciu strážneho bodu na spojnici so susednou věteřovskou oblasťou. Stopy násilného zničenia alebo výraznejšie stopy po požiari maďarovského sídliska na Hrádku sa pri výskume nezistili.


Nálezy

Predovšetkým tu ľud maďarovskej kultúry zanechal rôznorodú keramiku, ako džbánky, šálky, amfóry, misy, hrnce či zásobnice. Najkrajším bronzovým nálezom je zdobený sekeromlat s dlhou valcovitou tuľajkou, dlátovitým ostrím a vejárovito rozšíreným tylom. Našli sa tiež zaušnice z dvojitého drôtu, malá bronzová dýka a srdcovitý závesok.

(Lužická kultúra)

Po dlhšej prestávke znovu ožila lokalita v neskorej dobe bronzovej. Ľud sliezskej fázy lužických popolnicových polí (okolo roku 1000 p.n.l.) obnovil hlavné opevnenie prvého areálu a hradisko rozšíril západným smerom o ďalšie dva areály. Novo navŕšené valy preťali prirodzenú vyvýšeninu Dievčieho vŕšku v miestach prechodu do masívu Malých Karpát a vedené ďalej východným smerom sťažili prístup na zraniteľnú južnú stranu. Prvý areál plnil výlučne sídliskovú funkciu, zatiaľ čo v juhozápadnej časti druhého nádvoria stáli výrobné objekty kovolejárskej dielne. Potvrdzuje to najmä tenká čierna vrstva s drobnými kvapkami bronzu, kadlub, depot bronzových krúžkov a čerstvo odliaty malý kosák na dne sídliskovej jamy. Len kúsok východne stála chata s hlinenými klinmi, ktoré mohli slúžiť pri odlievaní bronzových predmetov. Postavenie tretieho areálu výskum úplne neobjasnil a plnil zrejme iba funkciu spojovacieho článku na vyvýšenine Dievčieho vŕšku. Nedostatok vody sa obyvatelia hradiska pokúsili preklenúť vybudovaním cisterny na severovýchodnom svahu, ktorá sa nachádzala tesne nad ťažobnou stenou kameňolomu. V tomto období hradisko plnilo funkciu strážneho bodu nad dôležitou komunikáciou medzi južnou Moravou a úrodným Považím. Osídlenie v neskorej dobe bronzovej zaniklo rozsiahlym požiarom. V staršej dobe železnej (Halštat) bolo obývané neďaleké hradisko Tlstá hora, čo ma viedlo k špekulácii, že práve ľud z halštatskej doby zničil hradisko u Fajnorov, ale Dr. Novák ma upozornil na nesprávnosť tejto úvahy, pretože medzi zánikom hradiska u Fajnorov a vznikom hradiska Tlstá hora je medzera 150 – 200 rokov. Otázka kto zničil lužické hradisko zostáva teda nezodpovedaná.



Nálezy

Lužická kultúra je známa veľmi peknou zdobenou keramikou a taká sa našla vo väčšom množstve aj na Prašníku. Ide o rôzne šálky, amfóry, misky, hrnce a zásobnice, a ďalšie nádoby. Z bronzových predmetov sa našli hlavne ihlice, „okuliarovitá“ spona s osmičkovitým lúčikom, krásne patinovaný nákrčník, časť pásového kovania, náramky, prstene, nože a hroty šípov.

Latén (mladšia doba železná)

Na krátku dobu lokalita znovu ožila v laténskej dobe. Nájdený črepový materiál aj drobné predmety spadajú zhruba do obdobia  2. až 1. storočia pred n. l., pričom sa hojne vyskytujú na západnom slovensku. Hradisko podľa všetkého poslúžilo ako zastávka keltského ľudu pri pochode na juhovýchod alebo ako strážny bod nad komunikáciou. Novák hradisko v laténskej dobe interpretuje ako hliadkovací bod nad jednou z trás pochodu keltov východným smerom.

Slovania

Svoj účel hradisko znovu začalo plniť až po príchode Slovanov niekedy v časoch Nitrianskeho kniežatstva resp. v začiatkoch Veľkomoravskej ríše. Postupne prebehla rekonštrukcia celého systému opevnenia a v zachovanej architektúre sa prejavili dva spolu nesúvisiace zásahy. Konštrukčne dokonalá hradba má zrejme väzbu na staršie osídlenie zodpovedajúcu približne nálezom z Pobedima. Bez pevnejšej väzby na predchádzajúcu fázu obnovilo neskôr slovanské obyvateľstvo znovu celé opevnenie, avšak dôkladné konštrukcie nahradili iba sypané valy. K hlavnej hradbe prvého areálu pripojili na južnej strane Sloveni oblúkový val z voľne uloženého kameňa bez spojiva. V tej dobe vyrástol pozdĺž hrebeňa druhého areálu hradiska rad čiastočne zahĺbených obydlí.

Architektúra
Novo budované slovanské opevnenie využívalo pozostatky staršieho pevnostného systému, najmä z neskorej doby bronzovej, kedy opevnená plocha dosiahla dnešnú rozlohu a vymedzila základné línie. Na úpätí hlavného valu prvého areálu vyrástol na vonkajšej hrane staršej priekopy smerom do druhého areálu menší val a po jeho vonkajšej strane vznikla nová hrotitá priekopa. Pokiaľ ide o hlavné opevnenie, tu na starostlivo vyrovnanom podloží je postavená z nasucho kladeného kameňa stena. Dodnes zachovaná výška valu dosahuje cca 150 cm a hrúbku približne 120 - 130 cm. Podľa množstva nájdeného kameňa na západnom svahu a jeho úpätí mala pôvodná hradba výšku najmenej tri metre. Nasucho kladený kameň nezaručoval dostatočnú pevnosť hradby, preto boli pred jej čelom vztýčené zvislé brvná upevnené guľatinou vloženou priečne do kamennej steny. Za ne vložili pri stavbe pozdĺžne tenšie kmene duba, ktoré spolu s kameňmi tvorili lícnu stenu hradby. V istom zmysle tak vznikli drevené konštrukcie komôr s kamennou vonkajšou stenou. Opevneniu druhého a tretieho areálu zďaleka nebola venovaná taká pozornosť. Sypané valy s lícnou kamennou stenou boli zistené po južnej strane hradiska, aj v opevnení medzi druhým a tretím areálom. Bola tiež zistená existencia oblúkového valu pripojeného na južnej strane k hlavnému opevnenie prvého areálu, ktorý Novák tiež pripisuje slovanskému obdobiu.

Pre slovanské obdobie typické polozemnice sa podarilo zistiť len v druhom areáli hradiska, zatiaľ čo v prvom areáli stopy obytnej architektúry úplne chýbajú. Môže to byť spôsobené jednak odlišným charakterom zástavby, kedy na ploche prvého areálu stáli iba nadzemné stavby, jednak veľmi tvrdým skalnatým podložím, ktoré zahĺbenie polozemnice neumožňovalo. U väčšiny polozemníc v druhom areáli boli zistené kamenné ohniská. V jednej chate bolo nájdené nepoškodené kryté kamenné ohnisko, ešte so zvyškami popola. Z pôvodného vybavenia jednej chaty pochádza rekonštruovaná nezvyčajne veľká nádoba, ktorú majiteľ obydlia pri odchode z lokality pohodil tak, že črepy z jej dna ležali tesne pri ohnisku a okrajové časti sa nachádzali v protiľahlom rohu. Veľké rozmery niektorých slovanských hrncov môžu súvisieť so vzdialeným zdrojom vody v rieke Holeške od ktorej ich delil cca 110 m výškový rozdiel. V období sucha, keď cisterna vyschla, bola riečka pod severným svahom hradiska jediným zdrojom vody. Tak ako v prípade predchádzajúcich osídlení lokality, aj teraz úplne chýbajú zásobné jamy, ktoré by umožnili dlhšie skladovanie obilia a teda živobytie obyvateľstva záviselo na zásobovaní zo zázemia hradiska. V jeho blízkom okolí nepreukázali prieskumy stopy rovinného poľnohospodárskeho sídliska a potraviny teda zrejme muselo slovanské obyvateľstvo dovážať z väčšej vzdialenosti.


Nálezy

Keramika sa takmer výlučne obmedzuje na klasické hrnce, známe z mnohých ďalších slovanských lokalít zdobené typickou vlnovkou. Z kovových predmetov sa našiel prsteň z tenkého bronzového plechu z polovice 9. storočia, železný hrot rýľa, sedem železných nožov, hroty šípov, železná ocieľka s prehnutými ramienkami, polámaný železný opasok so zúženými koncami, železné kovanie časť železnej sekerky, dva kované klince, sekerovitá hrivna s obdĺžnikovým otvorom v tyle a železné šidlo. Našli sa tiež viaceré kostené predmety, sklený korálik, či časť žarnova.

Staršie slovanské osídlenie by snáď mohlo súvisieť s obdobím Nitrianskeho kniežatstva (väzby na významné hradisko Pobedim), kedy strážilo prevádzku na ceste vedúcej do oblasti Nitry. Rovnako dobre môže s osudmi Pobedim súvisieť aj zánik prvej fázy slovanského osídlenia hradiska na Hrádku. Ide o obdobie pričlenenia Nitrianskeho kniežatstva k Veľkej Morave. Pre vzťahy s Veľkou Moravou by svedčilo starostlivo postavené staršie opevnenie i nálezy veľmi podobné predmetom zo Starého Mesta. Ďalšie sídliskové fázy by snáď mohli súvisieť s prenikaním starých Maďarov na územie Slovenska, kedy pre Slovenov boli hradiská veľmi dôležité z obranných dôvodov. V prípade mladšieho slovanského osídlenia sa konštrukcia valov úplne odlišuje od staršej fázy a nič nenaznačuje tomu, že by existovala kontinuita alebo nadväznosť. V tej dobe vznikol aj oblúkový val priliehajúci k vonkajšej hrane hlavného opevnenie prvého areálu a v druhom nádvorí vyrástol pozdĺž hrebeňa rad obydlí. Novák uvádza, že by hradisko v časoch po páde Veľkej Moravy mohlo mať vzťah k výbojom Boleslava I. na západné Slovensko. Po stabilizovaní pomerov v Uhorskom štáte stratilo hradisko opodstatnenie, pretože došlo k posunu hranice západným smerom a obyvateľstvo mohlo zísť z hôr do priestoru dnešného mestečka Vrbové, ktoré už leží v podstatne priaznivejšom prírodnom prostredí.

Súčasný stav a označenie:

Hradisko bolo narušené kameňolomom, ale väčšia čast z neho sa do dnes zachovala. Na kótu 382 (Hrádok) sme sa dostali po modrej (prudký stupák) a potom po hrebeni príjdete až ku kameňolomu. Hradisko nie je absolútne nijako označené, o žiadnej informačnej tabuli ani chýru ani slychu. V tomto smere 0 bodov. V prípade návštevy s deťmi sa majte na pozore, pretože steny kameňolomu sú vysoké a nie sú tam žiadne zábrany, ani upozornenia.

Orgoň

Janšák, Štefan: Niektoré Novoobjavené Hradiská Slovenské. Turč. sv. Martin: Muzeum Slov. Spol., 1928
Novák Petr: Záchranný výskum hradiště v Prašníku (Hrádok), Ústav archeologické památkové péče severozápadních Čech v Mostě, 2011  (kniha stojí iba 200 českých korún a kúpite ju tu: http://www.uappmost.cz/ )

Fotogaléria:





























Pohanská kamenná modla (archeológovia v 35. storočí možno budú mať problém s interpretáciou)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára