Hradisko po pravej strane
východného ústia malokarpatského priesmyku na Hrádku, v katastri
obce Prašník v okrese Trnava, bolo aj napriek zjavne nevhodným
sídliskovým podmienkam opakovane vyhľadávané vďaka strategickej
polohe, ktorá umožňovala kontrolu pomerne dlhého úseku cesty z
Brezovej pod Bradlom ďalej východným smerom k Vrbovému.
Komunikácia viedla a dodnes stále vedie pozdĺž potoka Holešky
pri severnom úpätí ostrohu. Z prvého areálu hradiska sa otváral
veľmi dobrý výhľad východným smerom do Trnavskej pahorkatiny,
zatiaľ čo z Dievčieho vŕšku bolo možné sledovať pútnikov
hlboko v priesmyku. Ako vidieť, dôraz sa kládol na možnosť
sledovania komunikácie pod lokalitou v čo možno najdlhšej trase.
Ako prvý hradisko
preskúmal Štefan Janšák v 20. rokoch minulého storočia, tzn. v
čase, kedy hradisko ešte nebolo narušené ťažbou kameňa v
kameňolome a popísal ho takto:
 | |||
| Umelecká predstava o vzhľade hradiska v mladšej dobe bronzovej, autor: Vesna (Slovakia by Drawning) |
Hrádok rozprestiera
sa na jazykovitom horskom ostrohu, súvisiacom smerom severozápadným
s úzkym hrebeňom a končiacom sa od juhovýchodu strmou skalou,
prípadne svahom. Nad nivó hradskej dvíha sa plocha hrádku o 100
m, najvyššie jeho body o 110 až 117 m. Svah severovýchodný a
východný až po vrstevnicu 350 pokrytý je mladým bukovým lesom,
svah juhozápadný, ako i povrch hradiska je pastvina, porastlá
kríkmi, prechádzajúcimi miestami v hustú, vysokú trávu.
 |
| Plán hradiska podľa Štefana Janšáka |
Val a b, dlhý 110 m,
uzaviera prístup do hradiska od hrebeňa. Stavitelia využili tu
veľmi výhodnej, prirodzenej vlny terénu, ktorú umelým valom ešte
zvýšili, tak že ešte dnes dvíha sa kóta 367 plných 12 m nad
okolie, tvoriac tak bezpečnú prekážku. S valom a b idú dva
takmer paralelné valy c d, dlhý 124 m, e f, dlhý 140 m. Z nich val
e f zaujímavý je tým, že sa dvíha na prirodzenom stupni terénu
a dosahuje relatívnej výšky 10 m. So strany juhozápadnej beží
ochranný val a ce ei, dlhý 432 m, prerušený bránou i, ktorou
vstupovalo sa na hradisko z obce „Pustá Ves" cestou y i. V
mieste ei g je príkry svah, meniaci sa v rozorvanú skalu g h,
prechádzajúcu zasa v príkry svah h h\ f (punktovaná čiara). V
priestore ei g h h\ f d niet nijakého umelého násypu. Hranica
hradiska určená je tu punktovanou čiarou e\ g, h hl, skalou g h a
vrstevnicou 350 od bodu in až po d. V priestore d b sú nízke
zbytky valov, prerušené chodníkom k L Priečnymi násypmi c d,
e/rozdelený je povrch hradiska na tri priestory alebo dvory: a c d
b, c e f d, eei ghhif. Z nich prvý má povrch 1,33 ha, druhý 3,15
ha, tretí 2,6 ha. Šiance a b, c d, e f sú trojnásobnou ochranou
proti nepriateľovi, prichádzajúcemu po hrebeni, a možno tedy
priestor e ei g h hi f pokladať za jadro hrádku. Tu je i skutočne
najsilnejšia kultúrna vrstva, sadzovite čierny humus, s obvyklými
nálezmi keramiky z prvej doby železnej. Plocha hradiska sklonená
je k juhozápadu, ako vidno z rezov a—b, c—d, e—f, čím je
využitá najvýhodnejšia poloha k slncu a proti severným vetrom.
Ochranný val a c e e\ leží priemerne o 20 m nižšie, než
severovýchodný okraj hradiska b d f.
Moderný a podrobný
výskum hradiska realizoval v 70. a 80. rokoch Petr Novák. Svoje
dlhoročné výskumy zhrnul v knihe vydanej v Čechách v roku 2011,
pretože Západoslovenské múzeum, kde ešte v roku 2001 odovzdal
svoj rukopis nebolo schopné (alebo ochotné ?) knihu vydať.
 |
| Moderný plán hradiska - Dr. Novák |
Novák uvádza, že
ostroh hradiska na západnej strane splýva s masívom Malých
Karpát, zatiaľ čo východná strmá stena prevyšuje okolitý
terén o 110 - 117 m a je z veľkej časti porušená ťažbou v
kameňolome. Tri pásy opevnenia pretínajú ostroh v S - J smere
tak, že západný pás opevnenia vedie cez "Dievčí Vršok",
ktorý tvoril prirodzenú terénnu vlnu oddeľujúcu ostroh od
malokarpatského hrebeňa. Východnejšie posunutý pás opevnenia je
vybudovaný na hrane terénnej vlny, ktorá však nie je tak výrazná
ako zlom, ktorý poslúžil na vybudovanie tretieho pásu opevnenia,
obopínajúceho prvý areál. Plocha hradiska sa k juhu zvažuje a
takmer v celej dĺžke, s výnimkou skalnatých partií, ju lemuje
pás opevnenia prepájajúci všetky tri areály.
Mladšia doba kamenná
Najstaršie zistené
osídlenie lokality na Hrádku patrí preukázateľne do ludanickej
skupiny (podskupina lengyelskej kultúry datovaná cca do rokov 4400
– 4000 pred Kr), čo jednoznačne dokumentujú nájdené črepy
keramiky. Osídlenie v období neolitu sa viaže výlučne na
najlepšie chránený prvý areál hradiska. Pod hlavným opevnením
na hrane terénnej vlny medzi prvým a druhým areálom sa zachovali
nepatrné pozostatky architektúry z tejto doby. Tesne na hrane
vymedzujúcej ostrožinu bola postavená do základového žľabu
vyhĺbeného do podložia vápencovej skaly palisáda z hrabových a
dubových kmeňov s priemerom až 25 cm. Neďaleko palisády boli
nájdené zvyšky kolovej konštrukcie stavby so starostlivo
vymazanou plochou ohniska. Násilný zánik ludanického osídlenia
sa v nálezoch neprejavil a všetko naznačuje prostému opustenie
lokality v čase, keď pominuli dôvody pre obsadenie strategicky
výhodných polôh.
Nálezy
Okrem nedobre zachovaných
črepov keramiky sa našli hlinené prasleny, kostené šidlá a
dlátka. Keďže sme v dobe kamenej, na lokalite boli nájdené
brúsené sekerky, škrabadlo, hrod šípu a rôzne čepieľky,
všetko z kameňa.
Doba bronzová
(Maďarovská kultúra)
Po dlhšej pauze už v
staršej dobe bronzovej osídlil výšinné sídlisko ľud s
maďarovskou kultúrou (podľa konvenčného datovania pred 1450 pred
Kr., podľa novšieho datovania pred 1600 pred Kr.) Objavené časti
nádob aj ďalšie predmety majú blízke analógie na celom rade
lokalít západného Slovenska ako sú napr Veselé, Boleráz či
Budmerice. Osídlenie sa stále ešte obmedzovalo iba na plochu
prvého areálu hradiska. Na vyrovnaných pozostatkoch opevnenia
ludanickej skupiny postavilo novo prichádzajúce obyvateľstvo s
maďarovskou kultúrou najprv jednoduchý plot s riedkymi nosnými
kolmi s rozostupom cca 2 m (zrejme vypletený konármi) a až
následne nahradilo provizórnu ohradu valom z nasypaného dolomitu
získaného hĺbením priekopy na úpätí terénnej vlny. Nesúdržný
dolomit vyžadoval spevnenie roštom z priečne uloženej guľatiny.
Až na tomto základe vyrástla kamenná stena, ktorej zvyšky sa
našli stiahnuté do tyla opevnenia pri ďalšej prestavbe hlavného
opevnenia medzi prvým a druhým areálom hradiska. Zo sídliskových
objektov zostala iba časť väčšej obdĺžnikovej stavby so
starostlivo vymazanou podlahou, na ktorej v juhozápadnom rohu stála
veľká amfóra, väčšia hlboká misa a vedľa ležalo niekoľko
črepov z ďalšej menšej amfory. Existencia opevneného
maďarovského výšinného sídliska má pravdepodobne väzbu na
komunikáciu pod severným úpätím ostrohu a mohlo tak plniť
funkciu strážneho bodu na spojnici so susednou věteřovskou
oblasťou. Stopy násilného zničenia alebo výraznejšie stopy po
požiari maďarovského sídliska na Hrádku sa pri výskume
nezistili.
Nálezy
Predovšetkým tu ľud
maďarovskej kultúry zanechal rôznorodú keramiku, ako džbánky,
šálky, amfóry, misy, hrnce či zásobnice. Najkrajším bronzovým
nálezom je zdobený sekeromlat s dlhou valcovitou tuľajkou,
dlátovitým ostrím a vejárovito rozšíreným tylom. Našli sa
tiež zaušnice z dvojitého drôtu, malá bronzová dýka a
srdcovitý závesok.
(Lužická kultúra)
Po dlhšej prestávke
znovu ožila lokalita v neskorej dobe bronzovej. Ľud sliezskej fázy
lužických popolnicových polí (okolo roku 1000 p.n.l.) obnovil
hlavné opevnenie prvého areálu a hradisko rozšíril západným
smerom o ďalšie dva areály. Novo navŕšené valy preťali
prirodzenú vyvýšeninu Dievčieho vŕšku v miestach prechodu do
masívu Malých Karpát a vedené ďalej východným smerom sťažili
prístup na zraniteľnú južnú stranu. Prvý areál plnil výlučne
sídliskovú funkciu, zatiaľ čo v juhozápadnej časti druhého
nádvoria stáli výrobné objekty kovolejárskej dielne. Potvrdzuje
to najmä tenká čierna vrstva s drobnými kvapkami bronzu, kadlub,
depot bronzových krúžkov a čerstvo odliaty malý kosák na dne
sídliskovej jamy. Len kúsok východne stála chata s hlinenými
klinmi, ktoré mohli slúžiť pri odlievaní bronzových predmetov.
Postavenie tretieho areálu výskum úplne neobjasnil a plnil zrejme
iba funkciu spojovacieho článku na vyvýšenine Dievčieho vŕšku.
Nedostatok vody sa obyvatelia hradiska pokúsili preklenúť
vybudovaním cisterny na severovýchodnom svahu, ktorá sa
nachádzala tesne nad ťažobnou stenou kameňolomu. V tomto období
hradisko plnilo funkciu strážneho bodu nad dôležitou komunikáciou
medzi južnou Moravou a úrodným Považím. Osídlenie v neskorej
dobe bronzovej zaniklo rozsiahlym požiarom. V staršej dobe železnej
(Halštat) bolo obývané neďaleké hradisko Tlstá hora, čo ma
viedlo k špekulácii, že práve ľud z halštatskej doby zničil
hradisko u Fajnorov, ale Dr. Novák ma upozornil na nesprávnosť
tejto úvahy, pretože medzi zánikom hradiska u Fajnorov a vznikom
hradiska Tlstá hora je medzera 150 – 200 rokov. Otázka kto zničil
lužické hradisko zostáva teda nezodpovedaná.
Nálezy
Lužická kultúra je
známa veľmi peknou zdobenou keramikou a taká sa našla vo väčšom
množstve aj na Prašníku. Ide o rôzne šálky, amfóry, misky,
hrnce a zásobnice, a ďalšie nádoby. Z bronzových predmetov sa
našli hlavne ihlice, „okuliarovitá“ spona s osmičkovitým
lúčikom, krásne patinovaný nákrčník, časť pásového
kovania, náramky, prstene, nože a hroty šípov.
Latén (mladšia doba železná)
Na krátku dobu lokalita
znovu ožila v laténskej dobe. Nájdený črepový materiál aj
drobné predmety spadajú zhruba do obdobia 2. až 1. storočia pred n. l., pričom sa hojne vyskytujú na
západnom slovensku. Hradisko podľa všetkého poslúžilo ako
zastávka keltského ľudu pri pochode na juhovýchod alebo ako
strážny bod nad komunikáciou. Novák hradisko v laténskej dobe
interpretuje ako hliadkovací bod nad jednou z trás pochodu keltov
východným smerom.
Slovania
Svoj účel hradisko
znovu začalo plniť až po príchode Slovanov niekedy v časoch
Nitrianskeho kniežatstva resp. v začiatkoch Veľkomoravskej ríše.
Postupne prebehla rekonštrukcia celého systému opevnenia a v
zachovanej architektúre sa prejavili dva spolu nesúvisiace zásahy.
Konštrukčne dokonalá hradba má zrejme väzbu na staršie
osídlenie zodpovedajúcu približne nálezom z Pobedima. Bez
pevnejšej väzby na predchádzajúcu fázu obnovilo neskôr
slovanské obyvateľstvo znovu celé opevnenie, avšak dôkladné
konštrukcie nahradili iba sypané valy. K hlavnej hradbe prvého
areálu pripojili na južnej strane Sloveni oblúkový val z voľne
uloženého kameňa bez spojiva. V tej dobe vyrástol pozdĺž
hrebeňa druhého areálu hradiska rad čiastočne zahĺbených
obydlí.
Architektúra
Novo budované slovanské
opevnenie využívalo pozostatky staršieho pevnostného systému,
najmä z neskorej doby bronzovej, kedy opevnená plocha dosiahla
dnešnú rozlohu a vymedzila základné línie. Na úpätí hlavného
valu prvého areálu vyrástol na vonkajšej hrane staršej priekopy
smerom do druhého areálu menší val a po jeho vonkajšej strane
vznikla nová hrotitá priekopa. Pokiaľ ide o hlavné opevnenie, tu
na starostlivo vyrovnanom podloží je postavená z nasucho
kladeného kameňa stena. Dodnes zachovaná výška valu dosahuje cca
150 cm a hrúbku približne 120 - 130 cm. Podľa množstva nájdeného
kameňa na západnom svahu a jeho úpätí mala pôvodná hradba
výšku najmenej tri metre. Nasucho kladený kameň nezaručoval
dostatočnú pevnosť hradby, preto boli pred jej čelom vztýčené
zvislé brvná upevnené guľatinou vloženou priečne do kamennej
steny. Za ne vložili pri stavbe pozdĺžne tenšie kmene duba, ktoré
spolu s kameňmi tvorili lícnu stenu hradby. V istom zmysle tak
vznikli drevené konštrukcie komôr s kamennou vonkajšou stenou.
Opevneniu druhého a tretieho areálu zďaleka nebola venovaná taká
pozornosť. Sypané valy s lícnou kamennou stenou boli zistené po
južnej strane hradiska, aj v opevnení medzi druhým a tretím
areálom. Bola tiež zistená existencia oblúkového valu
pripojeného na južnej strane k hlavnému opevnenie prvého areálu,
ktorý Novák tiež pripisuje slovanskému obdobiu.
Pre slovanské obdobie
typické polozemnice sa podarilo zistiť len v druhom areáli
hradiska, zatiaľ čo v prvom areáli stopy obytnej architektúry
úplne chýbajú. Môže to byť spôsobené jednak odlišným
charakterom zástavby, kedy na ploche prvého areálu stáli iba
nadzemné stavby, jednak veľmi tvrdým skalnatým podložím, ktoré
zahĺbenie polozemnice neumožňovalo. U väčšiny polozemníc v
druhom areáli boli zistené kamenné ohniská. V jednej chate bolo
nájdené nepoškodené kryté kamenné ohnisko, ešte so zvyškami
popola. Z pôvodného vybavenia jednej chaty pochádza
rekonštruovaná nezvyčajne veľká nádoba, ktorú majiteľ obydlia
pri odchode z lokality pohodil tak, že črepy z jej dna ležali
tesne pri ohnisku a okrajové časti sa nachádzali v protiľahlom
rohu. Veľké rozmery niektorých slovanských hrncov môžu súvisieť
so vzdialeným zdrojom vody v rieke Holeške od ktorej ich delil cca
110 m výškový rozdiel. V období sucha, keď cisterna vyschla,
bola riečka pod severným svahom hradiska jediným zdrojom vody. Tak
ako v prípade predchádzajúcich osídlení lokality, aj teraz úplne
chýbajú zásobné jamy, ktoré by umožnili dlhšie skladovanie
obilia a teda živobytie obyvateľstva záviselo na zásobovaní zo
zázemia hradiska. V jeho blízkom okolí nepreukázali prieskumy
stopy rovinného poľnohospodárskeho sídliska a potraviny teda
zrejme muselo slovanské obyvateľstvo dovážať z väčšej
vzdialenosti.
Nálezy
Keramika sa takmer výlučne obmedzuje
na klasické hrnce, známe z mnohých ďalších slovanských lokalít zdobené
typickou vlnovkou. Z kovových predmetov sa našiel prsteň z
tenkého bronzového plechu z polovice 9. storočia, železný hrot
rýľa, sedem železných nožov, hroty šípov, železná ocieľka
s prehnutými ramienkami, polámaný železný opasok so zúženými
koncami, železné kovanie časť železnej sekerky, dva kované
klince, sekerovitá hrivna s obdĺžnikovým otvorom v tyle a
železné šidlo. Našli sa tiež viaceré kostené predmety, sklený
korálik, či časť žarnova.
Staršie slovanské
osídlenie by snáď mohlo súvisieť s obdobím Nitrianskeho
kniežatstva (väzby na významné hradisko Pobedim), kedy strážilo
prevádzku na ceste vedúcej do oblasti Nitry. Rovnako dobre môže s
osudmi Pobedim súvisieť aj zánik prvej fázy slovanského
osídlenia hradiska na Hrádku. Ide o obdobie pričlenenia
Nitrianskeho kniežatstva k Veľkej Morave. Pre vzťahy s Veľkou
Moravou by svedčilo starostlivo postavené staršie opevnenie i
nálezy veľmi podobné predmetom zo Starého Mesta. Ďalšie
sídliskové fázy by snáď mohli súvisieť s prenikaním starých
Maďarov na územie Slovenska, kedy pre Slovenov boli hradiská veľmi
dôležité z obranných dôvodov. V prípade mladšieho slovanského
osídlenia sa konštrukcia valov úplne odlišuje od staršej fázy a
nič nenaznačuje tomu, že by existovala kontinuita alebo
nadväznosť. V tej dobe vznikol aj oblúkový val priliehajúci k
vonkajšej hrane hlavného opevnenie prvého areálu a v druhom
nádvorí vyrástol pozdĺž hrebeňa rad obydlí. Novák uvádza, že
by hradisko v časoch po páde Veľkej Moravy mohlo mať vzťah k
výbojom Boleslava I. na západné Slovensko. Po stabilizovaní
pomerov v Uhorskom štáte stratilo hradisko opodstatnenie, pretože
došlo k posunu hranice západným smerom a obyvateľstvo mohlo zísť
z hôr do priestoru dnešného mestečka Vrbové, ktoré už leží
v podstatne priaznivejšom prírodnom prostredí.
Súčasný stav a
označenie:
Hradisko
bolo narušené kameňolomom, ale väčšia čast z neho sa do dnes
zachovala. Na kótu 382 (Hrádok) sme sa dostali po modrej (prudký
stupák) a potom po hrebeni príjdete až ku kameňolomu. Hradisko
nie je absolútne nijako označené, o žiadnej informačnej tabuli
ani chýru ani slychu. V tomto smere 0 bodov. V prípade návštevy s
deťmi sa majte na pozore, pretože steny kameňolomu sú vysoké a
nie sú tam žiadne zábrany, ani upozornenia.
Orgoň
Janšák,
Štefan: Niektoré Novoobjavené Hradiská Slovenské. Turč. sv.
Martin: Muzeum Slov. Spol., 1928
Novák
Petr: Záchranný výskum hradiště v Prašníku (Hrádok), Ústav
archeologické památkové péče severozápadních Čech v Mostě,
2011 (kniha stojí iba 200 českých korún a kúpite ju tu: http://www.uappmost.cz/ )
Fotogaléria:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára