.

piatok, 30. augusta 2013

Frankovia rokujú s Moravanmi

Diplomacia existuje prinajmenšom od vtedy, keď vznikali prvé štáty v ranom staroveku a má korene už v prvých civilizáciách. Už v staroveku sa objavili prvé znaky diplomacie, už v treťom tisícročí pred n. l. sa egyptskí panovníci pokúšali nadviazať kontakty so susednými krajinami. V druhom tisícročí pred n. l. už udržiaval Egypt čulé obchodné, kultúrne a politické styky s celým vtedy známym svetom - so štátom Chetitov v prednej Ázii, s mezopotámskymi štátmi (Mitanni, Babylon, Asýria), s krétskym kráľovstvom a ostrovmi v Egejskom mori, so sýrskymi a palestínskymi kniežatami.

Z dejín Slovanov na našom území vieme, že diplomatickou cestou sa riešili, alebo snažili riešiť aj mnohé roztržky medzi nimi a franskou ríšou. Už Fredegarova kronika popisuje známu scénu, kde vyslanci kráľa Dagoberta išli "urovnať" spor so Samovou ríšov, ktorý vznikol údajným zabitím franských kupcov Slovanmi. 

Výjav, ktorý pre našu stránku nakreslil spolupracovník Tomáš Humaj sa vzťahuje na neskoršie obdobie (9. storočie) a predstavuje vyobrazenie diplomatického rokovania franských vyslancov s kniežaťom (či kráľom?) Veľkej Moravy, ktorí za ním prišli, aby ho  požiadali o vojenskú pomoc.   







Jednu z takýchto situácií (ktorá sa však následne frankom mierne vymkla z rúk) nám opisujú Fuldské anály. 

Rok 884.

Veľká pohroma postihla potom Panóniu. Ukážeme si, ako sa to všetko začalo. Keď teda dvaja bratia Wilhelm a Engilschalk spravovali z poverenia kráľa Ľudoví­ta, staršieho, pohraničnú marku kráľovstva Bavorov na východe proti Moravanom, vraj sa v bojoch na obranu vlasti veľmi nenamáhali. Zostávali naďalej málo aktív­ni, a keď nakoniec zavŕšili aj posledné dni svojho života, nezískali hodnosti syno­via týchto bratov, ale kráľ ustanovil za správcu grófa Ariba. Synovia týchto mužov a ich príbuzní si túto okolnosť vysvetlili ako prejav nepriateľstva. Vyhlásili, že sa musí stať jedna z dvoch možností: buď zomrie gróf Aribo, ak sa nevzdá úradu pat­riaceho ich otcom, alebo zomrú oni sami ostrím meča. Aribo vyľakaný touto sprá­vou nadviazal priateľské kontakty so Svätoplukom, vojvodom národa Moravanov Nezdráhal sa dokonca na upevnenie uzavretých zmlúv dať ako rukojemníka svoj­ho syna. Medzitým sa spomínaní mladíci obrátili so žiadosťou o radu na niekto­rých bavorských veľmožov. Potom zhromaždili svojich príbuzných a vojenské oddiely zo všetkých strán, čím sa im podarilo zoskupiť silné vojsko. S jeho pomo­cou vyhnali bez všetkej úcty grófa, ktorého ustanovil do úradu kráľ, a sami sa zmocnili tohto územia (marky). Toto sa teda stalo po smrti kráľa Ľudovíta a j ehe synov Karlomana a Ľudovíta. Ich nástupcom v kraľovaní sa potom stal najmladší z bratov (Karol III. Tučný). Ten krátko nato vrátil spomenutú marku Aribovi, ktorý ju mal už predtým v držbe. Panónia v spojitosti s touto skutočnosťou zakú­sila, ako sme už spomenuli, pohromu, a ako k tomu došlo, rozpovieme na osvie­ženie čitateľa prostredníctvom štvorveršia vsunutého medzi prózu:

„Každé kráľovstvo - hovorí Ježiš - čo v sebe sa dvojí, 

stáva sa nepevným, ani nič nesvorné trvácnosť nemá. 

Preto ťa, prekrásna krajina, stíhajú úklady, strasti, 

preto ťa, kedysi šťastná Panónia, trápenie stíha.“

Teda v tom roku, keď spomínaní mladíci dosiahli, že gróf Aribo bol zbavený hodnosti zverenej mu kráľom, Svätopluk, vojvoda Moravanov s hlavou plnou úskokov a ľsti, nezabudol na to, koľko útrap musel vytrpieť spolu so svojím ľudom od predkov týchto mladíkov v časoch, keď sa až k nim (Moravanom) rozšírilo pohraničné územie (marka) Bavorov. Keďže mal na pamäti aj priateľstvo a prísa­hu danú Aribovi, vypravil sa s vojskom, aby sa pomstil za všetko, a to sa mu aj podarilo. Na severnej strane Dunaja zajal prostredného z troch Engilschalkových synov Verinhara a grófa Vezzila, ktorý bol ich príbuzným, a dal im odrezať pravú ruku i jazyk. Okrem toho však - hrôza pomyslieť - ich zbavili aj prirodzenia či genitálií takým spôsobom, že po nich nezostalo ani stopy.Niektorých ďalších z ich ľudí vrátili bez pravej či ľavej ruky. Vojsko na vojvodov rozkaz všetko vyda­lo napospas ohňu. Okrem toho vyslali aj za Dunaj vyzvedačov, a kdekoľvek sa nachádzal nejaký majetok spomínaných mladíkov, ihneď ho vypálili.


Tieto potupné skutky zavinené nerozvážnym konaním mladíkov sa diali po celý rok. Keďžemladíci nedúfali v nič dobré od kráľa pre svoje previnenie na Aribovi, utiekli a dali sa do služieb Karlomanovho syna Arnulfa, ktorý vtedy spravoval Panóniu. Keď sa to dopočul vojvoda Svätopluk, poslal k nemu poslov a odkázal mu: „Tvoji ľudia spriadajú úklady proti môjmu životu a spájajú sa pro­ti môjmu kráľovstvu s Bulharmi“ (tí totiž v predchádzajúcom roku spustošili jeho kráľovstvo), „preto chcem, aby si prísahou potvrdil, že to nie je pravda.“ Arnulf mu odkázal, že nič také neurobí.

Krátko nato vojvoda zhromaždil veľmi početné vojenské oddiely zo všetkých slovanských krajov a vtrhol s nimi do Panónie. Zúrivo a krvavo vraždil ako vlk a ohňom a mečom spustošil jej prevažnú časť. Všetko rozvrátil a zničil, preto mož­no plným právom túto pohromu opísať veršom:


„Toto je vlasti nárek a smutný zároveň pohreb.“


Keď sa skončilo utrpenie pre spomenutú mladícku nerozvážnosť, po uplynu­tí jedného roka sa vojvoda spolu so svojím vojskom vrátil bez strát domov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára