Našim čitateľom prinášame niečo, čo doposiaľ podľa mojich znalostí na Slovensku nebolo nikde zverejnené v slovenskom, resp. českom jazyku. So súhlasom maďarského archeológa, Dr. Bélu Miklósa Szokeho, ktorý sa zaoberá výskumom slovanského osídlenia v oblasti Blatnohradu (Zalavár pri Balatone) sme pre Vás vyhotovili kvalitný preklad jeho odborného článku, ktorý vyšiel v roku 2007 v anglickom jazyku. Zhrnul v ňom mimoriadne zaujímavé nové poznatky o osídlení Blatnohradu v časoch kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Za kvalitný preklad ďakujeme nášmu spolupracovníkovi Robertovi Spytihnevovi Michaličovi.
Béla MIKLÓS SZőKE: Nové nálezy z vykopávok v Mosaburgu/Zalavári (Blatnohrad, západné Maďarsko)
Pôvod Pribinovho a Koceľovho komitátu v Blatnohrade (Mosaburgu/Zalavári)
Na konci ôsmeho storočia sa začala v histórii Karpatskej kotliny nová etapa. Medzi rokmi 791 a 811 bol Avarský kaganát, najdôležitejšia sila na východe strednej Európy,1 podrobený Franskou ríšou Karla Veľkého a jeho územie bolo rozdelené na niekoľko menších oblastí. 2 Na severných a južných okrajoch ríše boli založené vazalské kniežatstvá, zatiaľ čo centrálny región na západ od Dunaja bol priamo začlenený do Franskej ríše.3 Populácia bývalého kaganátu v oblastiach na východ od Dunaja, aj keď politicky neutrálna, pravepodobne spadala pod nepriamu vládu Franskej ríše.4 Panónia, teda východné teritórium ríše, bola rozdelená na niekoľko komitátov, ktoré slúžili ako menšie administratívne jednotky. Jeden takýto komitát bol vytvorený pozdĺž horného Dunaja; ďalší ležal v oblasti Sabárie/Szombathely.5 No ďalší komitát so sídlom v Mosaburgu/Zalavári6 (Blatnohrade) bol založený relatívne neskorého data, pozdĺž rieky Zala v nižnej Panónii a to Pribinom, bývalým vojvodom Nitry, a jeho synom Koceľom. Najdôležitejšie udalosti tohto komitátu až do roku 870 sú detailne zaznamenané v Conversio Bagoariorum et Carantanorum (ďalej iba Conversio).7 Informácie obsiahnuté v tejto správe a nálezy z výskumu, ktorý prebiehal posledných 50 rokov v sídle komitátu, nám dovoľujú pristúpiť k novej analýze a novej interpretácii kultúrnych stykov tu žijúcej populácie a lepšie pochopenie určitých budov v Mosaburgu/Zalavári/ Blatnohrade.
 |
| Obrázok 1 |
Kultúrne prostredie populácie v Mosaburgu/Zalavári/Blatnohrade
Keď sa Pribina usadil v Mosaburgu na začiatku štyridsiatych rokov 9. storočia, „zhromaždil ľud z celého okolia“.8 Časť tejto populácie sa dá identifikovať ako Avarsko-slovanské skupiny, žijúce v tejto oblasti od siedmeho storočia, ktoré mali zreteľne zmiešanú kultúru známu pod názvom Pókaszepetk-Zalakomárska skupina.9 Jeden zreteľne rozpoznateľný znak tejto skupiny je birituálny pohrebný rítus: Slovania spaľovali svojich mŕtvych, zatiaľ čo Avari praktikovali inhumáciu. Archeologické nálezy tiež poukazujú na bohatú diverzitu: kroj vykazuje prítomnosť slovanských, avarských a západo-germánskych prvkov, keramika nájdená v osadách napovedá o používaní ako slovanských tak avarských výrobkov.10. Etnické rozdiely rôznych skupín obyvateľstva sa ešte aj na začiatku deviateho storočia odrážali na spôsoboch pochovávania a ich krojov. Na druhú stranu určité šperky, náradie a nástroje každodenného života nie sú špecifické pre žiadnu z menovaných kultúr ale sú vo svojej podstate „imperiálne“. Tieto výrobky boli masovo vyrábané v dielňach podobných manufaktúram a vykazujú silné karolínske vplyvy.11 Táto tendencia smerujúca k homogenite posilnela po štyridstiatych rokoch deviateho storočia; a doklad tejto tendencie môžeme nájsť v nálezoch, ktoré sú rozšírené medzi všetkými spoločenskými vrstvami.12 Posun medzi spoločenskými vzťahmi, ktorý viedol k vzniku novej, ranne feudálnej aristokracii, taktiež ovplyvnil produkty rôznych remesiel – remeselníci totiž museli plniť požiadavky jednotlivých panujúcich rodových dvorov a ich družín, produkovať širokú škálu zbraní a ostrôh, rovnako ako nápadité strieborné a zlaté šperky a výrobky vyrezávané z parožia. Nálezy takzvaného „byzantsko-orientálneho“ horizontu (pozn. prekl.: jedná sa o umelecký štýl inšpirovaný byzantsko-orientálnym umením) boli najprv interpretované ako nálezy reprezentujúce typ artefaktov, charakteristických pre Veľkomoravskú ríšu,13 pričom rozšírenosť tohto typu bola interpretovaná ako odraz expanzie Veľkej Moravy v čase najväčšieho územného rozmachu.14 („Greater Moravia“)
No rastúci počet nálezov šperkárskych výrobkov a iných artefaktov každodenného života tohto typu v rámci teritória komitátu Mosaburg/Zalavár (Blatnohrad) jasne naznačuje, že tento horizont nálezu sa dá najlepšie interpretovať ako vyjadrujúci skôr spoločenské než etnicko-kultúrne vzťahy, keďže tento komitát nebol nikdy súčasťou Moravského kniežatstva (obrázok 1) Napriek silnej tendencii ku kultúrnemu pripodobňovaniu sa západu (westernizácii) a homogénnosti od polovice deviateho storočia by sa nemalo zabúdať na bohatú diverzitu panónskej kultúry, za ktorú vďačí rozdielnym etnickým pozadiam ľudí zvolaných „z celého okolia“. Pôsobenie bulharskej kultúry z povodia Dunaja (Danubian Bulgar Origin) môžeme vidieť na umelo deformovanej lebke v mužskom hrobe,15 na určitých tvaroch keramiky a dekorácií, na znakoch a symboloch vyrytých na tehlách,16 ako aj na veľmi známych/populárnych tzv. hrozienkovitých náušniciach.17 Cez týchto dunajských Bulharov sa do Blatnohradu pravdepodobne dostal aj nájdený byzantský meč.18 Ďalšie kultúrne vplyvy môžeme vidieť na šperkárskych výrobkoch, ako napríklad náušnice a prstene z fáz označovaných ako Vor-Köttlach a Köttlach I,19 ako aj na ornamentoch a artefaktoch každodenného života, ktoré boli rozsiahlo používané na Morave.20 K jednému konkrétnemu pohrebnému rítu zahrňujúcemu kremáciu v takzvanom dome mŕtvych, ktorý bol zdokumentovaný v oblasti Mosaburgu/Zalaváre (Blatnohrade), nachádzame najlepšie paralely medzi severozápadnými Slovanmi (napr. Lužickí Srbi21). Pre zhrnutie môžeme povedať, že kultúrna diverzita Panónskeho komitátu v deviatom storočí odráža diverzitu regiónov východne od Franskej ríše Karla Veľkého, od Baltu ku Pontu.
 |
| Obrázok 2 |
Civitas Priwinae – Pribinovo „mesto“
Opevnenia Mosaburgu boli preskúmané Gézom Fehérom na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Podľa jeho názoru bol celý ostrov obklopený hradbou skonštruovanou natlačením zeminy medzi dve paralelné línie drevených stĺpov, spojených prútím.22 Zvyšky palisády z dubu zimného, ktoré sa tiahnu zo severu na juh, boli odkryla Ágnes Cs. Sós.23 V bližšej minulosti bola odkrytá zhruba 2,5 metrov hlboká a 12 metrov široká priekopa, ktorá prechádzala „šijou“ ostrova v tvare L, smerom zo západu k východu.24 Palisádová stena, tiahnuca sa od severu na juh, pokračovala na západ za touto priekopou. Vyzerá to akoby karolinská civitas bola rozdelená na tri časti.
Južnú tretinu, na juh od priekopy a hradieb, obýval Pribinov a Koceľov dvor a môže byť identifikovaný s munimen opísaným v Conversio. Cirkevní hodnostári a kňazi žili v severnej časti ostrova, v areáli podobne obkolesenom palisádou. Salzburgský arcibiskup a jeho družina boli počas jeho návštev ubytovaní v tomto areáli. Na východ od týchto dvoch dvorov leží zatiaľ nepreskúmaná oblasť, ktorá pravdepodobne fungovala ako istý druh nádvoria a poskytovala priestor pre domy remeselníkov a obchodníkov alebo pre opevnené dvorce Pribinových a Koceľových verných. Vykopávky odhalili, že obyvatelia tejto civitas žili vo veľkých, niekoľko izbových budovách, postavených na stĺpoch (pozn. prekl.: tzv. náklonnice) a nie v zapustených domoch typických pre vidiecke sídla v tomto období. Okolo týchto domov boli roztrúsené pracovné jamy, skladovacie jamy, studne, pece, a podobne.25
 |
| Obrázok 3 |
Kostoly Mosaburgu/Zalaváru/Blatnohradu
Conversio spomína tri kostoly v Mosaburgu. Prvý ležal infra munimen Priwinae. Tento kostol, zasvätený svätej Márii, Matke Božej, bol vysvätený Liupramom, arcibiskupom zo Salzburgu a to 24. januára roku 850 n.l.26 Druhý kostol, infra civitatem, v ktorom bol pochovaný mučeník Hadrián (in qua ecclesia Adrianus martyr humatus pausat), a ktorý bol preto výnimočne vhodný pre uctievanie, bol postavený z iniciatívy Liuprama.27 Tretí kostol, in eadem civitate, bol venovaný svätému Jánovi Krstiteľovi.28 Dohromady bolo za vlády Pribinu a Koceľa (cca. 850-870)postavených mimo „mesto“ (foric civitatem) 28 kostolov, pričom každý bol vysvätený následnými arcibiskupmi zo Salzburgu.29 Vykopané však boli iba tieto tri kostoly. Pôdorys štvrtého kostola je nám známy vďaka atramentovej kresbe od Giulia Turca (Giulio Turco). Polohy a a identifikácie rôznych miest a kostolov, spomínaných v písomných zdrojoch, sú nanešťastie neisté.
 |
| Obrázok 4 |
Zalavár-Vársziget: Kostol na atramentovej kresbe Giulia Turca (obrázok 2)
Na základe svedectva kresby vytvorenej dôstojníkom vojenského inžinierstva Giuliom Turcom v roku 1569 sa na južnej časti ostrova, nachádzal trojloďový kostol s polkruhovou apsidou o rozmeroch cca 22,5 – 24 metrov na 9-10 metrov. Ležal na sever od kláštora z arpádovských čias, ktorý bol prestavaný na hraničnú pevnosť počas ottomanského obdobia. Táto budova bola počas posledných storočí úplne zničená. Dnes je v mieste náleziska kostola a neskoršej pevnosti piesočná baňa.30 Vykopávky vykonané medzi rokmi 1951 a 1954, východne a severne od predpokladanej polohy kostola, vyniesli na svetlo sveta cintorín s niekoľkými vrstvami hrobov. Charakter hrobov naznačoval, že boli pôvodne súčasťou cintorína patriaceho ku kostolu. Najskoršie hroby (hroby s veľkými rakvami) môžeme datovať do polovice deviateho storočia, zatiaľ čo neskoršie hroby spadajú do Arpádovského obdobia.31 Presná poloha niekdajšieho kostola nemôže byť určená z dôvodu nedostatku archeologických dôkazov, a nálezy hrobov neukazujú na kontinuálne užívanie pohrebiska počas desiateho storočia.
Kostol na kresbe od Giulia Turca môže byť s najväčšou pravdepodobnosťou identifikovaný s benediktínskym kostolom, zasväteným svätému Hadriánovi, ktorý sa spája s kláštorom založeným svätým kráľom Štefanom I v roku 1019. No tento kostol nie je identický s kostolom zasväteným svätému Hadriánovi, ktorý je spomínaný v Conversio. Medzi civitas a munimen bol v deviatom storočí rozdiel, keďže munimen je opísaný ako Pribinov a Koceľov dvor v južnej časti ostrova a tým pádom môže byť tento kostol identifikovaný s tým, ktorý bol v deviatom storočí zasvätený svätej Márii a neskôr, počas arpádovského obdobia, presvätený na kostol svätého Hadriána.32
 |
| Obrázok 5 |
Zalavár-Vársziget: pútnický kostol s vonkajšou kruhovou kryptou (obrázok 3)
Na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia, odkryla Ágnes Cs. Sós v strede ostrova základy nezvyčajne veľkého kostola, s rozmermi zhruba 50 metrov x 24 metrov. Z toho kostola však prežilo veľmi málo. Identifikovať sa dali len základové priekopy (foundation trenches) pod niekdajšou úrovňou podlahy. Dokumentácia zachovaných pozostatkov však nebola úplne presná a preto záznamy z výskumu Cs. Sós neumožňovali presnú rekonštrukciu pôdorysu kostola.33 V roku 1999 – 2000 som preto uskutočnil kontrolný výskum aby som objasnil pôdorys tohto kostola. Stále prítomné zvyšky základovej steny a vnútro kostola boli odkryté a zostatky boli detailne zdokumentované. Výsledkom tejto činnosti bola rekonštrukcia kostola na jeho pôvodnom mieste. Trojloďový kostol mal polkruhovú apsidu. Vonkajšia kruhová krypta ležala mimo výklenkovej steny. Takzvaný „nartex“ ležal na západe a pravdepodobne aj kláštor so štvorcovým nádvorím, lemovaným dvoma budovami. Okrúhla zvonová veža stála pri západnom vstupe. Vnútri polkruhového ambitu -krypty boli tri kaplnky a štyri rodinné krypty. Ostatné rodinné krypty ležali pozdĺž severnej a južnej strany kostola. Kamenný relikviárny hrob bol nájdený pod svätyňou). Základové jamy drevených stĺpov skoršej budovy boli odkryté pod „nartexom“. Ágnes Cs. Sós ich interpretovala ako pozostatky dreveného kostola.
Napriek tomu, že z interiéru baziliky sa nám zachovalo málo, tých pár nálezov, ktoré boli privedené na svetlo sveta, sú vcelku povšimnutiahodné. Fragmenty získané zo širokej priekopy, ktorá chránila Pribinov munimen naznačujú, že bazilika mala podlahu vytvorenú z materiálu podobného terrazzu zapustenú do malty.
Jednoduchá, nezdobená hlavica z pieskovca kvádrového tvaru nájdená v tej istej priekope, pravdepodobne zdobila jeden z kostolných stĺpov (obrázok 4).34 Fragmenty farebnej omietky boli nájdené vo výplni hrobov. Jeden z hrobov obsahoval zopár podlahových dlaždíc s rytým prekladaným vzorom. Dodatočné dôkazy výzdoby interiéru kostola spočívajú jednak v nálezoch úlomkov maľovaných a farbených sklenených okenných tabúľ, ktoré znázorňujú Krista a rôznych svätých a anjelov a jednak niektoré písmená. Tieto úlomky boli nájdené pod tehlovou dlážkou/dláždením krypty, obkolesujúcej svätyňu. (obrázok 5).35 Charakter a typ úlomkov, na ktorých bola namaľovaná figurálna scéna naznačuje, že boli buďto súčasťou dekorácii nejakej fenestelly alebo bohato zdobenej relikviárnej skrinky, zatiaľ čo úlomky farebného skla pravdepodobne pochádzajú z okenných tabúľ kostola. Pozostatky sklárskej dielne, kde boli vyrobené aj tieto sklenené tabule, boli odkryté neďaleko apsidy kostola.36
Pripadá mi to akoby mal tento kostol jediné architektonické odbobie a že bol pútnickým kostolom37 vybudovaným pre uctievanie mučeníkov.38 Jeho účel39 bol rovnaký ako účel podobných dobových kostolov v Sasku, Durínsku a Bavorsku.40 Verilo sa, že svätí, pochovaní v týchto kostoloch, vykonajú s božou pomocou rôzne zázraky a tak prilákajú mnohých ľudí, ktorých viera tak zosilnie.41 Tento impozantný kostol mohol byť postavený iba zámožnou a mocnou osobou a zdá sa byť rozumné predpokladať, že touto osobou nebol nikto iný ako Liupram, Arcibiskup zo Salzburgu. Kostol tak môžeme identifikovať ako kostol, ktorý bol podľa Conversia postavený infra civitatem Priwinae medzi rokmi 850-854 až 859 a v ktorom bol „mučeník Hadrián uložený k večnému odpočinku“ okolo roku 870 n.l.
Cintorín, ktorý bol užívaný počas niekoľkých období, sa rozprestieral okolo kostola. Najskoršie hroby sa datujú do približne polovice deviateho storočia, posledné zas do začiatku desiateho storočia. S príchodom arpádovského obdobia zostali iba ruiny kostola. Hroby z tohto neskorého obdobia, ležiace pri južnej strane kostola, môžeme dať do súvisu s kostolom, ktorý ležal kúsok na juh. Tento kostol, zasvätený v deviatom storočí svätej Márii, bol na začiatku jedenásteho storočia znovuvysvätený na kostol svätého Hadriána.
 |
| Obrázok 6 |
Kostol v Zalaváre-Récéskúte
Trojloďovú kamennú baziliku bola skúmal Aladár Radnóti v rokoch 1946, 1947 a 1953 a po ňom taktiež Ágnes Cs. Sós v roku 1961 a 1963. Obdĺžniková bazilika s troma polkruhovými apsidami zapustenými do jej steny, ktorá bola postavená na piesočnom ostrove na sever od Zalavár-Vársziget, merala 20,2 – 20,5 metrov x 12,1 metrov. Podľa Aladára Radnótiho môžeme rozlíšiť štyri architektonické obdobia (obrázok 6).42
Prvé obdobie spadá do deviateho storočia n.l. a počas neho to bola jednoloďová bazilika s troma apsidami, nartexom a krstiteľnicou. Terrazzová podlaha vo výklenkoch ležala trošku vyššie než kamenná podlaha lode. Steny výklenkov boli maľované. Do kostola sa dalo vojsť cez južný a západný vchod. Prvý kostol zhorel v deviatom storočí a bol v rámci jeho druhého obdobia znova vystavaný buďto krátko po tom alebo až neskôr v jedenástom storočí. Loď bola rozdelená na tri uličky s dvoma stĺporadiami.43 Tretie a štvrté architektonické obdobia predstavujú neskorý stredovek .44
Ágnes Cs. Sós poznamenala, že dokumentácia Aladára Radnótiho zaznamenala niekoľko základových jám pre stĺpy, ktorých funkcia bola nejasná. Uskutočnila preto kontrolný výskum aby určila ich funkciu (obrázok 7).45 Na základe nálezov pochádzajúcich z jej výskumu rekonštruovala dve ďalšie architektonické obdobia. Prvá posvätná budova na tomto mieste bol drevený kostol, z ktorého prežilo veľmi málo; jeho rozmery mohli byť rekonštruované iba približne na základe hrobov, ktoré ležali okolo budovy. Vyzerá to, akoby mal drevený kostol zhruba rovnaké rozmery ako neskoršia kamenná bazilika. Druhý kostol mohol byť zrekonštruovaný na základe nálezov kamenných a tehelných úlomkov získaných z úrovne „R“, ktorá bola preťatá základovými jamami vykopanými pre stĺpy (s 2 metrovými medzerami medzi sebou) patriace k ďalšej budove. Táto drevená a kamenná bazilika bola veľká, trojloďová budova merajúca 30 metrov x 19,5 metrov. Ágnes Cs. Sós predpokladala, že prvý kostol, celý postavený len z dreva, bol postavený na začiatku deviateho storočia, zatiaľ čo druhý kostol, postavený z dreva a kameňa, môžeme datovať do druhej polovice deviateho storočia. Tretí kostol typu bazilika, ktorý bol celý z kameňa, bol postavený v jedenástom storočí. Ostrá debata ohľadom architektonických období a datovania kostola začala hneď po uverejnení nálezovej správy Ágnes Cs. Sós.46 Dokumentácia jej výskumu však naznačuje, že úroveň „R“ postdátuje konštrukciu kamennej baziliky a tým pádom základové jamy stĺpov by mohli byť tiež datované do neskoršieho obdobia. Sándor Tóth47 predpokladal, že jamy boli vykopané pre upevnenie lešenia počas rekonštrukcie chrámu na počiatku arpádovského obdobia.48 Zdá sa mi, že tieto stĺpy sa takto dajú lepšie vysvetliť ako pozostatky budovy z desiateho storočia, ktorá už nemala žiadnu sakrálnu funkciu, predovšetkým prihliadnúc na kontroverzie okolo teórie lešenia (ako napríklad kamene nájdené v jamách a absencia hrobov z arpádovského obdobia).49
 |
| Obrázok 7 |
Je taktiež nejasné, komu bol tento kostol zasvätený a s ktorým kostolom opísaným v Conversio môže byť identifikovaný. Thomas von Bogyay ho identifikoval s kostolom zasväteným svätému Jánovi Krstiteľovi vzhľadom na „krstiteľnicu“.50 No prítomnosť „studne“ v „krstiteľnici“ nie je zrejmá a podľa Ágnes Cs. Sós sa dá „studňa“ lepšie interpretovať ako základová jama jedného zo stĺpov druhého dreveno-kamenného kostola.51 Opačný názor zastávali Dezső Dercsényi,52 Géza Entz53 a Sándor Tóth,54 ktorí si mysleli, že kostol by mohol byť identifikovaný ako prvý kostol z arpádovského obdobia, zasvätený svätému Hadriánovi. Táto interpretácia si však protirečí s faktami, že okolo kostola neboli nájdené žiadne hroby z arpádovského obdobia a že nemáme absolútne žiadne dôkazy o akejkoľvek budovateľskej aktivite počas tohto obdobia. Kostol zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi, o ktorom sa píše, že stál in eadem civitate, musí byť očividne hľadaný v lokalite Zalavár-Vársziget. Z vyššie spomenutého vyplýva, že kostol odkrytý v lokalite Zalavár-Récéskút nemôže byť identifikovaný ako žiadna z budov spomínaných v Conversio. Mohol to byť súkromný kostol jednej zo šľachtických rodín z Pribinovej a Koceľovej družiny, pripomínajúc drevený kostol odkrytý v lokalite Zalaszabar- Borjúállás-sziget.
 |
| Obrázok 8 |
Kostol v lokalite Zalaszabar-Borjúállás-sziget (Obrázok 8)
Pozostatky jednoloďového halového kostola (single nave hall church) s obĺžnikovým oltárišťom a nartexom merajúcim 17 metrov x 7 metrov, odkrytl Róbert Müller na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia. Drevený kostol bol postavený v štýle nadzemných zrubov. Úzka kamenná stena, ktorá oddeľovala výklenok od lodesa pravdepodobne dá interpretovať ako základ pre chórovú prepážku. Dohromady bolo okolo kostola odkrytých 850 hrobov, pochádzajúcich z rôznych období. Drvivá väčšina týchto hrobov však pochádza z deviateho storočia, pričom len malá časť spadá do desiateho. Používanie cintorína skončilo pred začiatkom arpádovského obdobia. Kostol ležal v oblasti obklopenej palisádou, takže sa dá hovoriť o opevnenom dvore nejakého šľachtica. Pri vstupe stála drevená budova, ktorá slúžila ako rezidencia šľachtica a jeho rodiny. Róbert Müller identifikoval tento kostol ako dom uctievania zasvätený protomučeníkovi svätému Štefanovi, o ktorom sa v Conversiu píše, že patril istému Wittimarovi a bol vysvätený Adalwinom, arcibiskupom Salzuburgu v roku 865.55
Zdroj: Béla Miklos Szoke: New findings of the excavations in Mosaburg/Zalavár (Western Hungary) in: Post-Roman Towns, Trade and Settlement in Europe and Byzantium, Vol. 1, The Heirs of the Roman West, Edited by, Joachim Henning Walter, 2007
Preklad: Robert Spytihnev Michalič
1 Deér 1965; Pohl 1988; Bóna 1988a.
2 Váczy 1972; Pohl 1988b.
3 Bóna 1985; Sós 1973; Wolfram 1987.
4 Szőke 1988; idem 1993.
5 Sós 1973 , 22-25; Wolfram 1987,
277-278. ; Poznámka prekladateľa: Oblasť na hraniciach dnešného
Maďarska a Rakúska
6 Mosaburg bol identifikovaný s osadnou
oblasťou Zalavár-Vársziget (Hradný Ostrov), pričom leží na
menšej vyvýšenine („ostrov“), ktorá stúpla nad močiar,
ktorý ju tou dobou obklopoval.
7 Kos 1936; Wolfram 1979; Wolfram 1996;
Lošek 1997.
8 Conversio c. 11; Wolfram 1979, 53-54.
9 Szőke 1994; Sós/Salamon 1995.
10 Pohrebiská tejto skupiny boli odkryté
autorom tohto článku v lokalite Zalakomár, Kehida a Söjtör
v okrese/kraji Zala.
11 Szőke 1992.
12 Szőke/Éry/Müller/Vándor 1992.
13 Poulík 1948; Hrubý 1955; Dostál 1965;
idem 1991; Schulze-Dörrlamm 1993.
14 Sós 1973, 56-65, Abb. 13-19.
15 Éry 1992.
16 Porovnaj tiež s nezverejnenými
nálezmi z autorových vykopávok v lokalite
Zalavár-Vársziget medzi rokmi 1996 až 1998, ktoré zahrňovali aj
nález tehál
s vyrytým obrazom koňa a keramický črep s lesklým
povrchom a nesúci druhotne vyrytý znak |Y|.
17 Szőke 1992b, 124-130.
18 Ibid., 92-97.
19 Giesler 1980; Kramer 1994.
20 Szőke 1992b, 151–159.
21 Idem 1996.
22 Sós 1963, 31-38, Abb. 9; idem 1973,
107-112, Abb. 31-33.
23 Idem 1994.
24 Autorov výskum v rokoch 1996-1998
v južnej časti lokality Zalavár-Vársziget; nepublikované.
25 Autorov výskum v rokoch 1996-1998
v centrálnej časti lokality Zalavár-Vársziget;
nepublikované.
26 Conversio c. 11; Wolfram 1979, 52-53,
130-133.
27 Ibid., 54-55, 135; Tóth 1999.
28 Wolfram 1979, 54-55.
29 von Bogyay 1955; idem 1960.
30 Tóth 1990, 148.
31 Fehér 1953; idem 1954, 201-262; Sós
1963, 68-91.
32 Pre zmenu názvu kostola a rôzne
interpretácie tejto zmeny porovnaj so Szőke 1998, 271, poznámky
104-105.
33 Pre detailný popis kostola založeného
na nálezovej správe od Ágnes Cs. Sós’ porovnaj Szőke 1998,
271-278 a poznámky 108-152, obrázok 2.
34 Pre diskusiu o zpracovaní
kamenného povrchu porovnaj Autenrieth 1988, 30 (napr.
Michelstadt-Steinbach a Reichenau-Oberzell).
35 Obraznosť postáv na úlomkoch zo
sklenenej tabule zdieľa niektoré podobnosti s freskou
v kostole svätého Prokula blízko Naturnu v južnom
Tirolsku. Porovnaj s Eggenberger 1974. Pre skoré okenné tabule vo
Franskej ríši porovnaj tiež Gerke 1950; Rode 1974; Dell’Acqua
1997; Wedepohl 1999. Maľované a farbené úlomky okenných
tabúľ boli publikované Szőke/Wedepohl/Kronz 2004 spoločne
s výsledkami ich vedeckého rozboru.
36 Szőke/Wedepohl/Kronz 2004, 88, Figs
2-3. Pre porovnateľné nálezy porovnaj tiež so Ausstel- lungsband
Paderborn 1999, 160-185, a Pohl/Haevernick/Riederer/von den Driesch
1972; Stephan/Wedepohl 1997.
37 Arbreiter 1988.
38 Wallrath 1950; Claussen 1950.
39 Bandmann 1961; Boeckelmann 1956;
Ousterhout 1990.
40 Haas/Piendl/Ramisch 1962; Lobbedey 1978;
Jacobsen 1992.
41 Claussen 1987, 261.
42 Radnóti 1948.
43 Jeden z mojich študentov, Maxim
Mordovin, opäť preskúmal záznamy z výskumu Aladára
Radnótiho v rámci jeho magisterskej práce, dokončenej
v roku 2004. Usúdil, že kamenná bazilika pravdepodobne mala
dve stĺporadia deliace loď na tri uličky už od počiatku.
44 Výskumná dokumentácia Aladára
Radnótiho bola publikovaná Sós 1969.
45 Ibid.
46 Pre zhrnutie porovnaj so Szőke 1976;
proti: Sós 1976.
47 Tóth 1974.
48 Ibid., poznámka 3; pre podobný názor
porovnaj s Szőke 1976.
49 Szőke 1998, 283-284.
50 von Bogyay 1955, 405.
51 Sós 1969, 58-62.
52 Dercsényi 1948.
53 Entz 1964.
54 Tóth 1990, 149.
55 Müller 1994; idem 1995.
Bibliography:
Ausstellungsband Paderborn 1999: 799. Kunst und Kultur der
Karolingerzeit: Karl der Große und Papst Leo III. in Paderborn 1, Mainz 1999, pp. 160-185.
Arbeiter 1988: Achim Arbeiter, Alt-St Peter in Geschichte und
Wissenschaft: Abfolge der BautenRekonstruktion-Architekturprogramm, Berlin 1988.
Autenrieth 1988: Hans-Peter Autenrieth, “Über das Feinrelief in
der romanischen Architektur”, in: Baukunst des Mittelalters in Europa. Festschrift F. J. Much,
Stuttgart 1988, pp. 27-70.
Bandmann 1951: Günther Bandmann, Mittelalterliche Architektur als
Bedeutungsträger, Berlin 1951.
Boeckelmann 1956: Walter Boeckelmann, “Grundformen im
frühkarolingischen Kirchenbau des östlichen Frankenreiches”, in: Wallraf-Richartz-Jahrbuch 18, 1956,
pp. 27-69.
von Bogyay 1955: Thomas von Bogyay, “Mosapurc und Zalavár: eine
Auswertung der archäologischen Funde und schriftlichen Quellen”, in: Südost-Forschungen 14, 1955,
pp. 349-405.
von Bogyay 1960: Thomas von Bogyay, “Die Kirchenorte der Conversio
Bagoariorum et Carantanorum: Methoden und Möglichkeiten ihrer Lokalisierung”,
in: SüdostForschungen 19, 1960, pp. 52-70.
Bóna 1985: István Bóna, “Die Verwaltung und die Bevölkerung des
karolingischen Pannoniens im Spiegel der zeitgenössischen Quellen”, in: Mitteilungen des
Archäologischen Institutsder Ungarischen Akademie der Wissenschaften 14, 1985, pp. 149-160.
Bóna 1988: István Bóna, “Die Geschichte der Awaren im Lichte der
archäologischen Quellen”,in: Settimane di studio del Centro italiano di studi sull’alto
medioevo 35. Popoli delle steppe: Unni, Avari, Ungari, Spoleto 1988, pp. 437-481.
Claussen 1950: Hilde Claussen, Heiligengräber im Frankenreich: ein
Beitrag zur Kunstgeschichte des Frühmittelalters, Inaugural-Diss. Marburg 1950.
Claussen 1987: Hilde Claussen, “Eine Reliquiennische in der Krypta
auf dem Petersberg bei Fulda”, in: Frühmittelalterliche Studien 21, 1987, pp. 245-273.
Deér 1965: Josef Deér, “Karl der Große und der Untergang des
Awarenreiches”, in: Helmut Beumann (Ed.), Karl der Große, Lebenswerk und Nachleben I:
Persönlichkeit und Geschichte, Düsseldorf 1965, pp. 719-791.
Dell’Acqua 1997: Francesca Dell’Acqua, “Ninth Century Window
Glas from the Monastery of San Vincenzo al Volturno (Molise, Italy)”, in: Journal of Glass Studies
39, 1997, pp. 33-41.
Dercsényi 1948: Deszõ Dercsényi, “L’église de Priwina a
Zalavár”, in: Études Slaves et Roumaines 1, 1948, pp. 85-100.
Dostál 1965: Bořøivoj Dostál, “Das Vordringen der
großmährischen materiellen Kultur in die
Nachbarländer”, in: Magna Moravia, Sborník k 1100. výročí
přøíchodu byzantské mise na
Moravu, Praha 1965, pp. 361-416.
Dostál 1991: Bořøivoj Dostál, “Zur Datierungsfrage des
großmährischen Schmucks”, in: Zalai
Múzeum 3, 1991, pp. 81-87.
Eggenberger 1974: Christoph Eggenberger, “Die frühmittelalterlichen
Wandmalereien in
St. Prokulus zu Naturns”, in: Frühmittelalterliche Studien 8,
1974, pp. 303-350.
Entz 1964: Géza Entz 1964, “Un chantier du XIe siècle à
Zalavár”, in: Bulletin du Musée Hongrois
des Beaux-Arts 24, 1964, pp. 17-46.
Éry 1992: Kinga Éry, “Anthropologische Untersuchungen an drei
Populationen aus dem
9. Jahrhundert in Westungarn”, in: Béla Miklós Szőke/Kinga
Éry/Róbert Müller/László
Vándor, Die Karolingerzeit im unteren Zalatal: Gräberfelder und
Siedlungsreste von
Garabonc I-II und Zalaszabar-Dezsősziget (=Antaeus 21), Budapest
1992, pp. 374-375.
Fehér 1953: Géza Fehér, “Zalavári ásatások (Ausgrabungen in
Zalavár) (1951-1952)”, in:
Archaeologiai Értesítő 80, 1953, pp. 31-52.
Fehér 1954: Géza Fehér, “Les fouilles de Zalavár (1951-1953)”,
in: Acta Archaeologica
Academiae Scientiarum Hungariae 4, 1954, pp. 201-262.
Gerke 1950: Friedrich Gerke, “Das Lorscher Glasfenster“, in:
Beiträge zur Kunst des Mittelalters.
Vorträge der Ersten Deutschen Kunsthistorikertagung auf Schloss
Brühl 1948, Berlin 1950,
pp. 186-192.
Giesler, Jochen, 1980, “Zur Archäologie des Ostalpenraumes vom 8.
bis 11. Jahrhundert”, in:
Archäologisches Korrespondenzblatt 10, pp. 85-98.
Haas/Piendl/Ramisch 1962: Walter Haas/Max Piendl/Hans Karlmann
Ramisch, Beiträge zur
Baugeschichte von St Emmeram in Regensburg: Ramwoldkrypta,
Ringkrypta, Kapitelsaal
(=Thurn und Taxis-Studien 2), Kallmünz, 1962, pp. 127-156.
Hrubý 1955: Vilém Hrubý, Staré Mĕsto – velkomoravské
pohřebištĕ “Na valách“ (= Monumenta
Archaeologica 3), Praha1955.
Jacobsen 1992: Werner Jacobsen, Der Klosterplan von St. Gallen und
die karolingische
Architektur: Entwicklung und Wandel von Form und Bedeutung im
fränkischen Kirchenbau
zwischen 751 und 840, Berlin 1992.
Kos 1936: Milko Kos (Ed.) Conversio Bagoariorum et Carantanorum (=
Razprave znanstvenega
društva v Ljubljani 11. Historični odsek 3.), Ljubljana 1936.
Kramer 1994: Diether Kramer, “Bemerkungen zur
Mittelalterarchäologie in der Steiermark.
2. Teil: Gräberfelder, Slawen und Bayern”, in: Zeitschrift für
Historie des Vereines
Steiermark 85, 1994, pp. 25-72.
Lobbedey 1970: Uwe Lobbedey, “Zur archäologischen Erforschung
westfälischer Frauenklöster
des 9. Jahrhunderts”, in: Frühmittelalterliche Studien 4, 1970,
pp. 320-340.
Lobbedey 1978: Uwe Lobbedey, “Der frühmittelalterliche Kirchenbau
im angelsächsischen
und sächsischen Missionsgebiet”, in: Sachsen und Angelsachsen.
Ausstellung des Helms
Museums, Hamburg 1978, pp. 433-447.
Lošek 1997: Fritz Lošek, Die Conversio Bagoariorum et Carantanorum
und der Brief des
Erzbischofs Theotmar von Salzburg (=MGH Studien und Texte 15),
Hannover 1997.
Müller 1994: Róbert Müller, “Karoling udvarház és temetője
Zalaszabar-Borjúállás-szigetről
(Ein karolingerzeitlicher Adelshof und sein Gräberfeld von
Zalaszabar-Borjúállás-Insel)”,
in: László Kovács (Ed.), Honfoglalás és régészet (Landnahme
und Archäologie), Budapest
1994, pp. 91-98.
Müller 1995: Róbert Müller, “Ein karolingerzeitlicher Herrenhof
in Zalaszabar (Ungarn, Komitat
Zala)”, in: Sborník praci Filozofické Fakulty Brnĕnské
Univerzity 40, 1995, pp. 91-100.
Oswald/Schaefer/Sennhauser 1966-1971 u. 1991: Friedrich Oswald/Leo
Schaefer/Hans Rudolf
Sennhauser, Vorromanische Kirchenbauten. Katalog der Denkmäler bis
zum Ausgang der
Ottonen, Bd. 1 (1966-1971), Bd. 2 (Nachtragsband 1991), München.
Ousterhout 1990: Robert Ousterhout, “The Temple, the Sepulchre, and
the Martyrion of the
Savior”, in: Gesta 29, 1990, pp. 44-53.
Pohl 1988a: Walter Pohl, Die Awaren: ein Steppenvolk in Mitteleuropa,
567-822 n. Chr.,
München 1988.
Pohl 1988b: Walter Pohl, “Die Awarenkriege Karls des Großen
788-803”, in: Militärhistorische
Schriftenreihe 61, Wien 1988.
Pohl/Haevernick/Riederer/von den Driesch 1972: Gerhard Pohl/Thea
Elisabeth Haevernick/Josef
Riederer/Angela von den Driesch, “Frühmittelalterliche
Glaswerkstatt bei St. Ulrich und
Afra in Augsburg”, in: Bayerische Vorgeschichtsblätter 37, 1972,
pp. 60-70.
Poulík 1948: Josef Poulík, Staroslovanská Morava, Praha 1948.
Radnóti 1948: Aladar Radnóti, “Une église du haut moyen âge a
Zalavár”, in: Études Slaves et
Roumaines 1, 1948, pp. 21-30.
Rode 1974: Herbert Rode 1974, “Eine Ornamentscherbe aus der Kölner
Domgrabung und
Erwägungen zu den Glasfenstern des Alten Doms”, in: Beiträge zur
Rheinischen
Kunstgeschichte und Denkmalpflege 2, Düsseldorf 1974, pp. 15-33.
Schulze-Dörrlamm 1993: Mechthild Schulze-Dörrlamm, “Bestattungen
in den Kirchen
Großmährens und Böhmens während des 9. und 10. Jahrhunderts”,
in: Jahrbuch des
Römisch-Germanischen Zentralmuseums Mainz 40, 1993, pp. 557-620.
Sós 1963: Ágnes Cs. Sós, Die Ausgrabungen Géza Fehérs in Zalavár
(=Archaeologia
Hungarica 41), Budapest 1963.
Sós 1969: Ágnes Cs. Sós, “Berichte über die Ergebnisse der
Ausgrabungen von Zalavár-Récéskút
in den Jahren 1961-1963”, in: Acta Archaeologica Academia
Scientiarum Hungaria 21,
1969, pp. 58-62.
Sós 1973: Ágnes Cs. Sós, Die slawische Bevölkerung Westungarns im
9. Jahrhundert (=Münchner
Beiträge zur Vor- und Frühgeschichte 22), München, 1973.
Sós 1976: Ágnes Cs. Sós, “Megjegyzések a zalavári ásatások
jelentőségéről és problematikájáról
(Bemerkungen über die Bedeutung und Probleme der Ausgrabungen von
Zalavár)”, in:
Zalai Gyûjtemény 6, 1976, pp. 132-138.
Sós 1994: Ágnes Cs. Sós, “Zalavár az újabb ásatások tükrében
(Zalavár im Spiegel der neueren
Ausgrabungen)”, in: László Kovács (Ed.), Honfoglalás és
régészet (Landnahme und
Archäologie), Budapest 1994, pp. 86-87.
Sós/Salamon 1995: Ágnes Cs. Sós/Ágnes Salamon, Cemeteries of the
Early Middle Ages (6th–9th
C.) at Pókaszepetk, Budapest 1995.
Stephan/Wedepohl 1997: Hans-Georg Stephan/Karl-Hans Wedepohl,
“Mittelalterliches Glas aus
dem Reichskloster und der Stadtwüstung Corvey”, in: Germania 75,
1997, pp. 673-715.
Szőke 1976: Béla Miklós Szőke, “Zalavár“, in: Zalai
Gyűjtemény 6, 1976, pp. 76-84.
Szőke 1988: Béla Miklós Szőke, “Südost-Ungarn im 9.
Jahrhundert im Lichte der
Siedlungsforschungen”, in: Трyды V-ого Международного
конгресса археологовславистов
4, Москва 1988, pp. 199-204.
Szőke 1992a: Béla Miklós Szőke, “Die Beziehungen zwischen dem
oberen Donautal und
Westungarn in der ersten Hälfte des 9. Jahrhunderts
(Frauentrachtzubehör und Schmuck)“,
in: Falko Daim (Ed.), Awarenforschungen 2, Wien 1992, pp. 841-968.
Szőke 1992b: Béla Miklós Szőke, “Karolingerzeitliche
Gräberfelder I-II von Garabonc-Ófalu”,
in: Szőke/Éry/Müller/Vándor 1992, pp. 124-130.
Szőke 1993: Béla Miklós Szőke, “A 9. századi Nagyalföld
lakosságáról (Die Bevölkerung der
Großen Ungarischen Tiefebene im 9. Jahrhundert)”, in: Gábor
Lőrinczy (Ed.), Az Alföld a 9.
században (Die Große Ungarische Tiefebene im 9. Jahrhundert),
Szeged 1993, pp. 33-43.
Szőke 1994: Béla Miklós Szőke, Awaren und Slawen in
Südwest-Ungarn. Katalog der
Sonderaustellung Gäubodenmuseum Straubing 15. April bis 4. September
1994, Straubing
1994, pp. 14-21.
Szőke 1996: Béla Miklós Szőke, “Das birituelle Gräberfeld aus
der Karolingerzeit von AlsórajkHatári
tábla”, in: Béla Miklós Szőke (Ed.), Archäologie und
Siedlungsgeschichte im
Hahóter Becken SW-Ungarn (=Antaeus 23), Budapest 1996, pp. 61-146.
Szőke 1998: Béla Miklós Szőke, “A korai középkor hagyatéka a
Dunántúlon (Denkmäler des
frühen Mittelalters in Transdanubien)”, in: Ars Hungarica 1998,
pp. 257-319.
Szőke/Müller/Vándor 1992: Béla Miklós Szőke/Kinga Éry/Róbert
Müller/László Vándor, Die
Karolingerzeit im unteren Zalatal: Gräberfelder und Siedlungsreste
von Garabonc I-II und
Zalaszabar-Dezsõsziget (=Antaeus 21), Budapest 1992.
Szõke/Wedepohl/Kronz 2004: Béla Miklós Szõke/Karl-Hans
Wedepohl/Andreas Kronz, “SilverStained
Windows at Carolingian Zalavár, Mosaburg (Southwestern Hungary)”,
in: Journal
of Glass Studies 46, 2004, pp. 85-104.
Tóth 1999: Endre Tóth, “Szt. Adorján és Zalavár (Saint Adrian
and Zalavár)”, in: Századok 133,
1999, pp. 3-40.
Tóth 1974: Sándor Tóth, “Régészet, műemlékvédelem,
történelem (Archäologie, Denkmalpflege,
Geschichte)”, in: Építés-Építészettudomány 5, 1974, pp.
617-630.
Tóth 1990: Sándor Tóth, “A keszthelyi Balatoni Múzeum középkori
kőtára (Das mittelalterliche
Lapidarium des Balaton-Museums zu Keszthely)”, in: Zalai múzeum 2,
1990, pp. 147-187.
Váczy 1972: Péter Váczy, “Der fränkische Krieg und das Volk der
Awaren“, in: Acta Antiqua
Academiae Scientiarum Hungaricae 20, 1972, pp. 395-420.
Wallrath 1950: Rolf Wallrath, “Zur Bedeutung der mittelalterlichen
Krypta (Chorumgang und
Marienkapelle)”, in: Beiträge zur Kunst des Mittelalters. Vorträge
der ersten Deutschen
Kunsthistorikertagung auf Schloss Brühl 1948, Berlin 1950, pp.
54-69.
Wedepohl 1999: Karl-Hans Wedepohl, “Karolingisches Glas“, in:
Ausstellungsband Paderborn 3,
Mainz 1999, pp. 218-221.
Wolfram 1979: Herwig Wolfram: Conversio Bagoariorum et Carantanorum:
das Weißbuch der
Salzburger Kirche über die erfolgreiche Mission in Karantanien und
Pannonien, WienKöln-Graz
1979.
Wolfram 1987: Herwig Wolfram, Die Geburt Mitteleuropas: Geschichte
Österreichs vor seiner
Entstehung 378-907, Wien-Berlin 1987.
Wolfram 1996: Herwig Wolfram, Salzburg, Bayern, Österreich: die
Conversio Bagoariorum et
Carantanorum und die Quellen ihrer Zeit, Wien-München 1996
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára