So súhlasom autora Vám prinášame skvelý článok od PhDr. Víťazoslava Struhára, ktorý sa zaoberá tromi zaujímavými hradiskami v obci Podtureň, ležiacej na Liptove. Veľmi zaujímavý pre nás je najmä údaj o tom, že prinajmenšom jedno z hradísk - Bašta, bolo využívané aj Slovanmi v 9.-10. storočí. Na mapu slovanských hradísk si teda môžeme zaznačiť ďalšie hradisko na severe Slovenska. Článok prinášame v plnom znení. Autorovi patrí vďaka za ústretovosť.
Praveké
a včasnohistorické osídlenie Podturne a jej okolia.
"Každého bojovníka ako aj bádateľa zaoberajúceho sa starovekým
stavebníctvom musí nesporne zaujať opevnenie ležiace pri osade Podtureň
v Liptove, ktoré dominuje nielen údoliu Váhu, ale aj širokému okoliu, nachádzajúce sa na 130-150 m vysokom pahorku,
oddelenom na severe od ďalšej vyvýšeniny, ktorú od východu obteká potok
Jamníček.
Približne takto opísal sústavu ostrohovitých
výbežkov vážskej terasy nad touto východoliptovskou obcou v 70. rokoch 19.
storočia jeden z významných amatérskych archeológov Július Neudeck. Hoci
povolaním bol zememeračský inžinier na stavbe Košicko – bohumínskej magistrály,
vo voľnom čase sa zaoberal aj prieskumom prehistorických lokalít. Jeho záujem
vzbudzovali najmä opevnené hrádky a hradiská nachádzajúce sa popri toku
Váhu, ktorých zameral, popísal a nakreslil takmer tri desiatky. Práve
Podturni venoval vo svojej dvojdielnej štúdii o germánskych opevneniach na
hornom toku Váhu osobitnú pozornosť, pretože systém tunajších hradísk
a sídlisk považoval za jeden z najväčších na Považí. A nebol
pritom ďaleko od pravdy.
mapka prevzatá z knihy PhDr. Peter Laučík: Podtureň -
brána do laténskeho Liptova. Marmota Press, 2006 |
Lokality, ktoré vzbudili pozornosť aj u ďalších
súvekých historikov a archeológov - Bélu Majlátha a Józsefa Mihalika, sa
nachádzajú na výbežkoch vápencovej ostrohy na pravobreží rieky Váh. Najviac na
východ vysunutý je vrch nazývaný Bašta, ktorý sa týči nad
vyústením potoka Jamníček do vážskej nivy. Západne od neho sa ešte nedávno
nachádzala vyvýšenina Velínok, ktorá bola zničená pri stavbe
diaľnice D-1, kameňolom však narušil do značnej miery aj Baštu. Trojicu
opevnení uzatvára kopec Varta, s dodnes neskúmaným
opevnením. Doterajšie poznatky získané archeologickým výskumom dokazujú, že
výrazná terénna dominanta so strategickou polohou pri hlavnom komunikačnom ťahu
smerujúcom na Spiš, zaujala už najstarších roľníkov a pastierov, ktorí
obývali Liptov na sklonku doby kamennej. Skromné keramické nálezy objavené
niekde na úpätí Varty naznačujú, že už pred vyše 4. tisícročiami sa
v okolí terajšej osady usadili nositelia eneolitickej badenskej kultúry,
ktorí sem prenikli odniekiaľ zo severných častí dnešného Maďarska. Popri
otvorených osadách (Liptovská Teplá, Bešeňová, Sliače) osídľovali aj vyššie
položené miesta (Lipt.Mara-Havránok, Lúčky) a niektoré jaskyne (Okno
v Demänovej, Vyvieračka v Prosieku, Starhradská jaskyňa). Analýza
keramiky a kamenných nástrojov dokázala úzke kultúrne kontakty s Poľskom,
odkiaľ sa na Liptov dostávali aj osobitné štiepané kamenné sekerky, vyrobené zo
zvláštnej odrody pazúrika – tzv. G typu. Ich nálezy poznáme napríklad z
Bešeňovej, Lipt. Michala, Dechtár a Liptovského Trnovca. Jeden
z exemplárov sa našiel aj v Uhorskej Vsi v roku 1933
v polohe „Vlčienec“, resp. „Zadná Babka“ a jeho tvar a rozmery
sú takmer zhodné s nálezom z bešeňovských travertínov.
![]() |
Pôdorysný plán
opevnení v Podturni z r.1880
|
Po relatívne hustejšom osídlení v závere doby
kamennej zaznamenávame v nasledujúcej staršej dobe bronzovej na Liptove len
sporadické stopy antropogénnej aktivity. Vyspelé starobronzové civilizácie
existujúce v priebehu 20. až 15. storočia p.n.l. uprednostňovali
úrodnejšie oblasti východného a juhozápadného Slovenska, silná enkláva
tzv. otomanskej kultúry sa však vytvorila aj na susednom Spiši,
s významným strediskom v Spišskom Štvrtku. Práve s tohto centra
dochádzalo občas aj k prenikaniu nositeľov otomanskej kultúry smerom na
západ, pričom impulzom mohla byť práve prospekcia medi a iných surovín,
ktorých ložiská sa v hojnom počte nachádzajú aj v masíve Nízkych Tatier.
Svedectvom prítomnosti ľudu tejto kultúry západne od Spiša sú ojedinelé nálezy
z niekoľkých lokalít. Patrí sem napríklad kolekcia bronzových záušníc
z Liskovskej jaskyne pri Ružomberku, ale predovšetkým nález rebrovaného
srdcovitého závesku typu Hodejov, ktorý sa našiel na Velínku a publikoval ho
ešte v minulom storočí J.Neudeck.
Oveľa súvislejšie a hustejšie začali liptovskú
kotlinu osídľovať od strednej doby bronzovej kmene lužickej kultúry, ktorá sa
rozšírila na rozsiahlom území od Nemecka cez Poľsko a zasiahla takmer celú
severnú časť Slovenska. Väčšina osád sa zakladala na terasách potokov
a riek, zatiaľ čo hospodársko-správnu a obrannú funkciu zastávali
výšinné opevnené hradiská. Tie boli zakladané najčastejšie na vrcholoch
neprístupných kopcov, dobre chránených prirodzenými strmými zrázmi a umelo
vybudovanými valovými násypmi. Takouto dobre chránenou polohou bola aj lokalita
„Vislavce“, situovaná na ľavom brehu Váhu oproti vtoku Belej do Váhu, na okraji
dnešného Liptovského Hrádku. Neudeck tu pri prieskume v r.1878 zistil
pozostatky valov a údajne sa v týchto miestach v minulosti
našiel aj bronzový meč.
![]() |
Hradisko Velínok podľa nákresu J.Neudecka |
Jedno z ďalších strategických bodov sa muselo
zrejme nachádzať aj na vrchu Velínok. Jeho opevnenie je síce mladšieho dáta,
ale nálezy bronzových nákrčníkov a náramku s rytou rebrovanou
výzdobou, ktoré ako poznamenáva J.Neudeck „vypadávali z profilu po každom
daždi“, dokazujú využívanie tohto dominantného miesta aj v mladšej dobe
bronzovej. Bezprostredne v jeho podhradí bolo pri stavbe železnice
objavené aj žiarové pohrebisko, kde tunajší osadníci svojich mŕtvych spaľovali
a ich zvyšky následne ukladali do zeme v hlinených urnách. Neudeck na
lokalite, nachádzajúcej sa len pár desiatok metrov od kúrie Potúrňanských, kde
žil so svojou manželkou Emmou, odkryl celkom 25 popolníc so zvyškami spálených
kostí, popola a zlomkov predmetov. Osem urnových hrobov bolo umiestnených
v kamennej obrube a takmer všetky obsahovali bronzové ihlice,
prstene, náušnice, špirály, zlomky ihiel, sklenených a kostených perál.
Najzaujímavejším bol bohatý hrob, ktorý obsahoval až tri do seba vložené
hlinené nádoby.
![]() |
Opevnenie na Velínku zamerané počas výskumu diaľnice v r.1975-76 |
Uvedené pohrebisko podrobne popisuje (pod lokalitou
Uhorská Ves) vo svojich prácach aj B.Majláth, niekedy uvádzaný ako autor
výskumu. Je preto pravdepodobné, keďže už mal skúsenosti z výskumu
súvekého pohrebiska v Liptovskej Ondrašovej, že s Neudeckom pri
vykopávkach spolupracoval a získané nálezy sa dostali do jeho „bronzovej
zbierky“, aby nakoniec skončili v Natürhistorisches Muzeum vo Viedni.
Podobné osudy často krát postihli aj mnohé ďalšie
pamiatky z obdobia lužickej kultúry, ktoré sa objavovali v priebehu
19. storočia, najmä skvostné umelecky hodnotné bronzové šperky a meče tzv.
liptovského typu, ktoré boli asi najpôsobivejšími výrobkami severoslovenských
kovolejárskych dielní. Týka sa to napríklad aj dnes už nezvestných predmetov
z údajného hromadného pokladu objaveného v Kráľovej Lehote,
z ktorého sa do Majláthovej zbierky dostal meč s čiaškovitou
rukoväťou a honosný náramenný kruh tzv. šalgotajánskeho typu. Našťastie,
veľa iných pokladov sa podarilo zachrániť a odborníci ich mali možnosť
podrobne preskúmať a zdokumentovať. Sem patrí aj depot bronzových nádob
objavený v r. 1969 v Liptovskej Ondrášovej, ktorý obsahoval deväť
šálok uložených v kotli, spolu s hrotom kopije a srpovitým
predmetom. Najunikátnejším exemplárom bol artefakt kosákovitého tvaru so
zložitou rytou výzdobou, ktorý by mohol súvisieť s istými kultovými
praktikami, a ktorý má vzdialené analógie až v ďalekej Mezopotámii. Podľa
archeológa Dr. Václava Furmánka možno poklad datovať približne do 9. storočia
p.n.l.
![]() |
Púchovské hradisko a stredoveký hrádok na Bašte, porušené ťažbou vápenca |
Časté a bohaté nálezy bronzových premetov
indikujú predpoklad, že v severnej časti Slovenska fungovali na sklonku doby
bronzovej významné produkčné centrá, ktoré zásobovali technologicky výborne
zvládnutými výrobkami susedné aj vzdialenejšie kultúry popolnicových polí.
Vysokú hospodársku úroveň si severoslovenskí lužičania udržali aj
v nasledujúcej staršej dobe železnej (7.-4. storočie p.n.l.).
V materiálnej kultúre autochtónneho usadlého obyvateľstva horských oblastí
sa začali čoraz viac prejavovať vplyvy prichádzajúce z východoalpského
územia, kde v tom čase nastupovala nová epocha reprezentovaná halštatskou
kultúrou. Podľa najcharakteristickejších nálezísk spomínaného obdobia dostala
táto fácia lužickej kultúry pomenovanie oravská skupina. Početné urnové
pohrebiská zachytené výskumom na susednej Orave nás informujú o úrovni
hospodárstva, sociálnej hierarchii aj remeselnej zručnosti tunajšieho
obyvateľstva. Na Liptove, kde bola v dobe halštatskej rovnaká kultúrna
situácia, však poznáme oveľa menej materiálu a nekropoly sú takmer
neznáme. Len torzovité poznatky priniesol výskum žiarových hrobov v polohe
Konislavy pri Liptovskom Trnovci, zapustených do plášťa, zrejme staršej mohyly.
S typicky halštatským pohrebiskom možno počítať zatiaľ len
v Liptovskom Hrádku. Na brehu riečky Belá v záhrade lesníckej školy,
ako uvádza B.Majláth v práci Lipómegyei östelepek (1873), sa
narazilo na pozostatky pohrebiska, z ktorého sa podarilo zachrániť údajne
47 popolníc. Podľa vyobrazenia dvoch nádob s typickou rytou lineárnou
výzdobou tu pochovávali svojich mŕtvych predstavitelia oravskej skupiny
lužickej kultúry, ktorí žili na okolitých sídliskách. Jedno z nich
s veľkou pravdepodobnosťou skúmal v rokoch 1886-1887 v katastri
Liptovského Hrádku J.Mihalik, pričom objavil niekoľko ohnísk a získal množstvo
keramiky. Podľa jeho informácií sa tu našla aj nezdobená nádoba s obsahom
uhlíkov a popola, v ktorej ležala pazúriková čepeľ, čo naznačuje že
sa jednalo o žiarový hrob, ktorý snáď mohol byť aj súčasťou menšieho
pohrebiska z rovnakého obdobia.
![]() |
Kolekcia archeologických nálezov z Velínku v publikácii J.Neudecka z r.1880 |
Aj napriek absencii širších poznatkov
o pohrebnom ríte a niektorých nadstavbových javoch vieme
o predmetnom období niektoré dôležité informácie z početného
prieskumu výšinných opevnených sídlisk. Tieto sa ako nový fenomén objavujú
najmä vo vyššie položených horských, často až extrémnych polohách, Nízkych
a Západných Tatier ako aj Chočských vrchov. Ich charakteristickou črtou je
okrem strategického a dobre chráneného
umiestnenia často aj existencia mohutného opevnenia. Silné zoskupenie
týchto lokalít sa nachádzalo najmä na hrebeňoch Nízkych Tatier južne od
Liptovského Mikuláša, na vrcholoch Iľanovskej a Demänovskej Poludnice,
Končistého, Bodovej a Sinej. Pri výskume na Demänovskej Poludnici bola zachytená
prepálená popolovitá vrstva s výskytom keramiky, mazanice a žulových
okruhliakov. Zaujímavým zistením boli zvyšky zuhoľnateného obilia, strukovín
a uhlíky viacerých drevín. Menší sondážny prieskum uskutočnený na vrchole
Mnícha nad Bobrovcom odhalil zas masívny vyše stometrový val s jednoduchou
bránou, aj keď nálezy tu boli podstatne skromnejšie. Na archeologické nálezy
však boli chudobné aj ostatné vysokohorské výšinné sídliská, čo poukazuje spolu
s existenciou opevnenia predovšetkým na ich obranný (refugiálny)
charakter. Bežný hospodársky život sa odohrával prevažne na nížinných
sídliskách, ktorým dominovali centrálne hradiská v ich blízkosti. Jednu
z mála halštatských osád sa podarilo identifikovať v Liptovskom
Mikuláši – Vrbici. Na neveľkej ploche bola odhalená kultúrna vrstva
s uhlíkmi, v ktorej sa našlo hlinené závažie a bronzová ihlica s dvojicou
špirálovitých ružíc.
![]() |
Sídlisková
keramika púchovskej kultúry z hradiska na Bašte.
|
Príkladom malej sídliskovej aglomerácie môže byť
napr. sídlisko Chopce v Závažnej Porube s neďalekým hrádkom pri
Liptovskom Jáne, ale určite najmä populárne hradisko Roháčka pri Ploštíne. Pri
západnom úpätí ostrohovitej vyvýšeniny existovalo rozsiahle sídlisko, ktoré
zachytil v r.1970 Dr.Karol Pieta a z niekoľkých objektov získal
zlomky typickej, do čierna vypálenej leštenej keramiky s rytými vzormi
spolu s ďalšími predmetmi sídliskového charakteru. Aj na plošine Roháčky sa
našlo množstvo archeologického materiálu, ten pochádza najmä z vykopávok
J.Volku-Starohorského, ktorý tu našiel aj dielňu na spracovanie parožia. Už
pred ním sa o túto zaujímavú a povesťami opradenú lokalitu zaujímal
J.Mihalik, ktorý pri jej úpätí v roku 1888 objavil údajne aj popolnicové
pohrebisko, z ktorého jedna nádoba sa nachádza v martinskom múzeu.
Pre poznanie umeleckého prejavu doby halštatskej je
veľmi významný hromadný nález bronzových predmetov z Liptovského Jána
pochádzajúci z roku 1869 a
v súčasnosti uložený v Budapešti. Okrem troch bronzových prsteňov
bola jeho súčasťou aj antropomorfná plastika stojacej postavy, ktorá
napodobňuje o niečo detailnejšie figúrky vyrábané vo sfére primárnej
halštatskej kultúry a akcentuje pôsobenie vplyvov vo výtvarnom umení až
ďaleko v odľahlej oblasti severoslovenských kotlín. Spomínaný predmet však
nie je jediným dôkazom prieniku nelužických elementov do autochtónneho prostredia
obývaného nositeľmi oravskej skupiny. Nálezy trojbokých streliek východného
pôvodu z Demänovskej Poludnice a z Vyšného Kubína naznačujú
cudzí zásah do kontinuálneho vývinu lužickej kultúry, ktorý mal nepochybne
násilný charakter a spôsobil zánik väčšiny nížinných hradísk aj vysoko
položených refúgií. Svedčia o tom vrstvy so zvyškami deštruovaných
objektov a stopami požiaru (tzv. zánikové horizonty), ale napr. aj ľudské kosti
z Demänovskej Poludnice, ktoré podávajú svedectvo o „horúcich chvíľach“ tu
ukrytého obyvateľstva.
S významnými zmenami, ktoré nastali po týchto
katastrofických udalostiach, dochádza aj k vzniku novej kultúrnej situácie
na bývalom teritóriu rozšírenia oravskej skupiny lužických popolnicových polí.
Smerom do severne ležiacich území začali niekedy v 4.storočí p.n.l.
prenikať prvé ohlasy laténskej kultúry, ktorá je už tradične spájaná
s etnickým prejavom podunajských Keltov. Po prvotných obojstranných
kontaktoch v staršej a začiatkom strednej doby laténskej sa
predpokladá, že v jej mladšom období dochádzalo aj k priamym fyzickým
stretom, ktoré vyústili do postupného splynutia s pôvodným lužickým
obyvateľstvom. Vzájomné spolužitie etnicky rozdielnych skupín sa napokon
prejavilo vznikom charakteristickej kultúry, ktorá dostala pomenovanie
púchovská. V hmotnom prejave aj náboženských tradíciách došlo určite
k obohateniu domáceho podložia a symbióza obidvoch elementov
znamenala neobvyklý rozmach v hospodárskej sfére aj v sídliskovej
štruktúre. V predsunutých líniách horských pásiem vznikajú nové hradiská,
v okolí ktorých sa budujú otvorené agrárno – remeselné osady. Jedna
z najrozsiahlejších sídliskových aglomerácií vznikla na vrchu Havránok,
nad terajšou vodnou nádržou Liptovská Mara a pozostávala z akropoly a šiestich
okolitých osád. Na vrchole kopca sa nachádzalo mohutným valom opevnené
hradisko, v ktorého areáli existovala aj unikátna svätyňa. Niekoľkokrát do
roka sa tu schádzali obyvatelia celého Liptova, aby sa zúčastnili na oslavách
a náboženských obradoch, ktorých súčasťou boli aj ľudské obety
a spaľovacie žertvy.
![]() |
Podtureň-Bašta. Inventár ohňom zničenej chaty z 1. storočia n.l. |
Z výsledkov archeologických výskumov, ktoré
boli realizované za posledných pár desaťročí sme získali kvantitou aj kvalitou
bohaté poznatky o živote starých púchovčanov. Významné informácie
priniesol aj výskum v Podturni, ktorý tu realizovali archeológovia
V.Hanuliak a K.Pieta v rokoch 1975-76 v súvislosti s budovaním
diaľnice D-1. Na vrchole Velínku bolo zistené menšie valové opevnenie s
rozmermi 70x90, ktoré však malo dômyselne vybudovanú drevenú roštovú
konštrukciu, zosilnenú čelnou kamennou plentou. Smerom ku bráne prechádzal val
do hlineného násypu so zabudovaným kamenným múrom. Zvláštnosťou konštrukcie,
ktorá zatiaľ nemá u nás paralely, je polokliešťové uzatvorenie brány
a strážna veža stavaná na kamenných základoch. Podľa týchto znakov možno
uvažovať, že hradisko na Velínku malo dominantnú úlohu v rámci ostatných
opevnení v Podturni a zabezpečovalo východnú hranicu Liptovskej
kotliny v najstaršej – laténskej fáze púchovskej kultúry. Do obranného
komplexu ďalej patrila aj trojitá sústava hrotitých priekop, ktorá vypĺňala
priestor medzi Velínkom a Vartou a jej priebeh bol identifikovaný
odkryvom v polohe Fľak pod Vartou. Prínosom výskumu na tejto ploche bolo
aj zachytenie jedného sídliskového objektu s kolovou konštrukciou
a ohniskom, ktorý bol jedným z vedúcich typov obydlí v oblasti
rozšírenia púchovskej kultúry. Iným druhom obytných objektov bol potom zrubový
drevený dom s vymazanou dlážkou a ohniskom, ktorého forma prakticky
pretrvala v ľudovej architektúre severného Slovenska až do súčasnosti.
![]() |
Bašta (foto: Kvetka M) |
![]() |
Varta, Velínok, Bašta (foto: Kvetka) |
Ďalším sprievodným znakom vývoja púchovskej kultúry
v mladšej a neskorej dobe laténskej je aj výstavba systému rozlohou
neveľkých opevnených hrádkov, situovaných najčastejšie v predsunutých
líniách horských masívov a pri vstupoch do dolín. Aj v širšom okolí
Podturne registrujeme niekoľko takýchto strážnych hrádkov. Do úvahy pripadá
najmä poloha Hrádok pri Jakubovanoch a rovnomenná poloha
v Liptovskom Jáne, alebo lokalita Kameničná, kde V.Uhlár objavil
neveľké valové opevnenie. Do tejto kategórie možno napokon zaradiť aj hradiská,
ktoré boli vytvorené na vrcholových plošinách Varty a Bašty.
O charaktere a presnejšom datovaní osídlenia na Varte máme len
útržkovité informácie zo starších prieskumov J.Volka, I.Houdeka
a A.Petrovského-Šichmana, ktorí odtiaľto získali materiál púchovského
charakteru. Konkrétnejšie vedomosti máme však z hradiska Bašta, kde
prebehol podrobnejší archeologický výskum. Pôvodné osídlenie tejto polohy spadá
do neskorej doby laténskej, kedy tu vzniklo aj najstaršie opevnenie, poškodené
neskoršími zásahmi. Ťažisko osídlenia Bašty však spadá do mladšieho púchovského
obdobia na začiatku staršej doby rímskej. V deštrukciách ohňom zničených
objektov boli objavené dobre zachovalé zvyšky keramických nádob a drobných
predmetov, okrem iného aj fragment náramku a vinutie bronzovej spony,
ktoré sú datovateľné do 1. stor.n.l. Pod jedným zo zhorených trámov sa našla
takmer úplná štvoruchá nádobka, ktorá by podľa K.Pietu mohla byť aj istou
formou obetného daru, zabezpečujúceho ochranu tunajšieho strážneho hrádku.
![]() |
Bašta (autor foto: P. Bros) |
Na základe archeologického výskumu, ktorý bol
v predstihu realizovaný na diaľnicou ohrozených lokalitách, získali
odborníci nové poznatky o osídlení tohto regiónu v pravekom
a včasnohistorickom období. Po spracovaní jeho výsledkov možno
konštatovať, že spomínané opevnené ostrohovité polohy Bašta, Varta a Velínok
boli významným prvkom v obrannom systéme budovanom v priebehu trvania
púchovskej kultúry. Zároveň chránili aj otvorené sídliská, ktoré sa nachádzali
v blízkom aj širšom okolí. Z nich možno spomenúť sídlisko
v západnom podhradí Bašty, kde pri prieskume v r.1932 získal
P.Okoličány črepy hlinených nádob a železný nôž, alebo osadu v polohe
„Závoz“, odkiaľ podľa V.Budinského-Kričku pochádza germánska keramika z mladšej
doby rímskej.
Po takmer piatich storočiach rozmachu púchovskej
kultúry dochádza na konci 2. storočia k jej pozvoľnému úpadku. Po násilnom
zániku väčšiny hradísk boli postupne opustené aj sídliská a obyvateľstvo
sa pravdepodobne presídlilo do južnejších oblastí Panónie, pričom tento proces
sa zvykne dávať do súvisu z Markomanskými vojnami. Púchovská kultúra,
v mladšom období obohatená o dácke, germánske a rímske prvky,
zanikla a územie Liptova bolo na niekoľko storočí opustené. Nová vlna
osídlenia zasiahla tento región až na prelome 4. a 5. storočia, kedy
skupinky germánstkych kmeňov na krátky čas obsadili najmä strategické polohy na
miestach starších opevnení. V areáloch bývalých hradísk (Havránok, Turík,
Lazisko) existovali výrobné osady, využívajúce blízke zdroje železnej rudy. Intenzívnu
remeselnú činnosť dokladujú bohaté kolekcie poľnohospodárskeho a pracovného
náradia, zbraní a spôn, ako aj stopy spracovania železa zachytené napr. na
lokalite „Hrádok“ v Liptovskom Jáne. Charakteristickým prejavom tohto horizontu
je aj výroba a využívanie masívnych hlinených zásobníc s okružím,
zdobených typickou viacnásobnou vlnovkou.
Po odchode posledných germánskych kmeňov, ktoré sa v súvislosti
s veľkým sťahovaním národov presunuli do južných častí Európy, dochádza
opäť k vysídleniu Liptova a tento stav pretrváva prakticky až do 9.
storočia. Zatiaľ chýbajú doklady o najstaršom slovanskom zásahu, ktorý sa v prvej
kolonizačnej vlne obmedzil prevažne na nížinaté oblasti juhozápadného a východného
Slovenska. K súvislému a trvalému osídleniu tohto regiónu dochádza vlastne
až od veľkomoravského obdobia, kedy vznikajú prvé stredoveké osady a zárodky
budúcich miest. Na obranu formujúceho sa veľkomoravského a neskôr včasnouhorského
štátu boli na strategických miestach budované malé opevnené hrádky s vojensko-strážnou
funkciou. Niekedy v 9. až 10. storočí bola opäť využitá aj dominujúca
poloha vrcholu Bašty, ako vieme na základe nepočetných sekundárnych nálezov
keramiky z plochy hradiska a jeho JZ úpätia. Pri výskume ťažbou značne
poškodeného hrádku bola odkrytá už len časť akropoly s obvodovou priekopou
a predpolím. Bolo zistené, že lokalita bola chránená zo severu palisádou a strmými
zrázmi, od juhu ho zabezpečovala polkruhová priekopa vyhĺbená do vápencového
podložia, pričom jej hĺbka dosahovala 220-270 cm . Vstup do areálu
zabezpečovalo drevené premostenie, ktoré sa napájalo na okruhliakmi dláždenú
cestu vedúcu k úpätiu Bašty. Podľa datovateľných nálezov keramiky,
streliek do kuše, praciek, podkov, a železných nožov možno trvanie
tunajšieho drevozemného hrádku ohraničiť 13. až 15. storočím, čo potvrdzujú aj
nálezy stredovekých uhorských mincí.
Existencia spomínaného dreveného hrádku, mala vplyv
aj na pomenovanie osady, ktorá vznikla na jej úpätí. Jej názov možno odvodzovať
od synonyma bašta a turňa, čo bolo vlastne zaužívané označenie veže,
akiste súčasti drevenej architektúry tunajšieho strážneho hrádku. Jeho zánikom
niekedy v priebehu nepokojného 16. storočia stratila lokalita svoj strategický
význam a ďalšia história obce je už spätá s rodom Potornayiovcov, ktorí
si asi kilometer južnejšie vybudovali nové renesančné sídlo."
Literatúra
Hanuliak,V.: Malé stredoveké opevnené sídla v
Liptove. Archaeologia Historica 13, 1988, s.299-306.
Hanuliak,V.-Pieta,K.: Výskum v Podturni. AVANS v r.1975. Nitra 1976,
s.101-103.
Hanuliak,V.-Pieta,K.: Výskum v Podturni
v roku 1976. AVANS
v r.1976. Nitra 1977, s.123-124.
Majláth,B.: A Liptómegyei östelepek. Archaeologiai Közlemények 9,
1873/1, s.37-57.
Neudeck,J.: Germanischen Befestigungen des oberen
Waagthales in Ungarn. Mittheilungen der Antropologischen Gesselschaft in Wien
8, 1879, s.273-277.
Neudeck,J.: Germanischen Befestigung des oberen
Waagthales in Ungarn. Mittheilungen der Antropologischen Gesselschaft in Wien
9, 1880, s.29-59.
Pieta,K.: Halštatské výšinné sídliská v Liptove.
Archeologické rozhledy 35, 1983, s.39-48.
Pieta,K.:
Die Púchov – kultur. Nitra 1982.
Pieta,K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické
centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
Polla,B.: Archeológia na Slovensku v Minulosti.
Martin 1996.
Struhár,V.:
Predstavitelia archeologického bádania na Liptove od druhej polovice 19. do
konca 20. storočia. In: Prínos osobností Liptova pre históriu a súčasnosť.
Bratislava 2000, s.119-132.
Struhár,V.:
Eneolitické osídlenie Liptova - súčasný stav poznatkov. Acta Arch. Carpathica.
Kraków, v tlači.
Uhlár,V.: Mních pri Ružomberku v praveku
a včasnej dobe dejinnej. Študijné Zvesti AÚ SAV 4. Nitra 1961, s.139-177.
Veliačik,L.: Die Lausitzer Kultur in der Slowakei. Nitra 1983.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára