Prinášame našim čitateľom článok od historičky archeologičky Hany Chorvátovej, ktorý sa zaoberá významom príveskov v období včasného stredoveku. Článok pôvodne vyšiel v časopise Hieron III v roku 1998 (s. 106-112) a na našej stránke ho zverejňujeme so súhlasom autorky.
Archeológia tým, že sa snaží o poznanie pravekej a včasnostredovekej spoločnosti, sa zaraďuje spolu s históriou k spoločenským vedám. Bádanie o spoločnosti prinieslo poznanie, že spoločnosť je vždy spoluvytváraná ľudským vedomím. Nie je len súhrnom jedincov, ale aj ich prepojením. Sociálna previazanosť môže byť jednak nevedomá, jednak sa môže odohrávať práve vo vedomej rovine „subjektívne zamýšľaných zmyslov správania“, v oblasti ideí a postojov. Z tejto charakteristiky spoločnosti vyplývajú pre historika nasledujúce úskalia. Prvé je v tom, že spoločnosť nie je úplne zjavná v tom zmysle, že ľudia si v prevažnej väčšine sociálneho správania navzájom nevyjadrujú subjektívne mienené a prežívané významy, hodnoty, ktoré so svojím správaním spájajú. Toto platí pre spoločnosť súčasnú - prítomnú. Ešte viac zahalená ostáva spoločnosť „minulá“. Historici, ktorí sú odkázaní na písomné pramene, sa jednoducho musia zmieriť s tým, že prevažná väčšina subjektívne zamýšľaných zmyslov (dôvodov, motívov) jednotlivého sociálneho správania zostala nezapísaná. Pojem, idea, postoj, pocit atď., to všetko je - a to je ďalšie úskalie - obsahom ducha. Obsah ducha však nemožno v pravom zmysle slova poznať (tým spôsobom, akým „poznávajú“ napr. niektoré prírodné vedy), môžeme sa pokúsiť mu len „porozumieť“. Súvisí s tým aj to, že kultúra a spoločnosť nie sú uchopiteľné ako nejaký ustálený predmet. Zložité prepájanie „vonkajšieho“ prejavu a „vnútorného“ obsahu ducha spôsobuje, že v spoločenských vedách nie je možné „poznať“ súvislosti a príčinné spojitosti (previazanosti) ako napr. prírodných zákonoch, ale môžeme dosiahnuť tu viac, tu menej adekvátne porozumenie spojitostiam dvoch či viacerých javov (Horský - Seligová 1996, 9, 10, 11). Pre historikov stredoveku z toho vyplýva, že pri skúmaní vnútorného obsahu stredovekej ľudovej kultúry - „obrazu sveta“ stredovekého človeka, spôsobu jeho vnímania sveta, charakteru jeho uvažovania, kolektívnej psychologickej orientácie – nebudú predmetom skúmania zreteľné sformulované idey, ale nezjavné modely vedomia a jednania (Gurevič 1996, 13,14).
Množstvo poznatkov z nových archeologických výskumov s kvalitnou dokumentáciou poskytli nové interpretačné možnosti záveskov – amuletov. Doterajšie analýzy výskytu príveskov - amuletov (mušle, rolničky, kapsle, lunice a iné) ukazujú, že sa výrazným počtom viažu na detské a ženské hroby. Tento jav môžeme sledovať na pohrebiskách franských (Vida 1995, 265; Vallet 1997, 715; Krumphanzlová 1992, 160) i veľkomoravských (Stloukal 1964, 110), aj na pohrebiskách z neskoršieho obdobia (Rejholcová 1976, 215; Klápště 1994, 172). V súvislosti s detskými hrobmi je dôležité uviesť aj to, že len v nich sa objavujú „výnimočné nálezy“ - zvláštne tvary príveskov, sklenené nádoby, fľaše a pod. (Stloukal 1964, 109; Vallet 1997, 715). Toto sú fakty, ktoré nám bezprostredne predkladá archeológia. Pri vysvetľovaní tohto fenoménu nám budú pomáhať nielen včasnostredoveké písomné pramene, ale i poznatky kultúrnych historikov a sociológov o postavení detí a žien v včasnostredovekej a stredovekej spoločnosti.
I. Amulety v písomných prameňoch.
Dôležité informácie o amuletoch nachádzame v rôznych včasnostredovekých cirkevných písomných pamiatkach, najmä stredovekých penitenciáloch. Zmienky o amuletoch v nich patria k najpočetnejším a nevytrácajú sa ani z mladších prameňov. Rozsiahle poznatky o amuletoch z rôznych penitenciálov zozbieral už Čeněk Zíbrt vo svojej práci Seznam pověr a zvyklostí pohanských z VIII. věku (Praha 1995, 2. vydanie), z ktorej čerpáme nasledovné údaje.
Z knihy Veľká Morava od B. Chropovského |
V cirkevných prameňoch sú amulety označované ako phylacteria a tiež i ligaturae. Z týchto prameňov sa dozvedáme pre archeológov dôležité údaje, napr. to, že amulety bývali zhotovované z rôznych materiálov: z dreva, kameňa, rastlín, kostí, kovu, prípadne nimi boli len rozličné stužky (ligaturae). Penitenciály nás informujú aj o spôsobe ich nosenia. Ľudia nosievali amulety zavesené na krku, zašívali si ich do šiat alebo si ich omotávali okolo rôznych častí tela. Zvykli ich tiež zavesovať na stromy, na kríže pri križovatkách a uväzovali ich aj na krk zvieratám. Kňazi nám v penitenciáloch zaznamenali i dôvody nosenia amuletov. Dozvedáme sa, že mali najmä ochrannú funkciu, pred chorobami (napr. zimnici), pre lepšie hojenie rán, pred nešťastím i pohromami a tiež proti kúzlam (Zíbrt 1995, 45 - 47).
II. Dieťa v stredovekej spoločnosti.
Naše znalosti o vzťahu dospelých k deťom v stredovekej societe sa od vyjdenia priekopníckej práce Philipa Ariésa (1962) značne prehĺbili (Nodl 1996, 7-29, tam i ďalšia literatúra). Podľa niektorých prameňov, napr. písomných (Slivka 1998, 71) či ikonografických by sme mohli nadobudnúť dojem, že stredovekej spoločnosti bol ľahostajný osud detí a nevynakladala enormné úsilie o ich prežitie. Dokonca sa násilne zbavovala nežiaducich detí, o čom svedčia mnohé záznamy v cirkevných prameňoch (Smetánka 1993, 79). Avšak z etnologických pozorovaní prírodných národov vieme, že každá komunita, pokiaľ nie je ohrozovaná negatívnymi udalosťami (vojna, neúroda, hlad), sa usiluje o svoje generačné – rodové pokračovanie. Dokladajú nám to mnohé zaznamenané rituály (i z európskeho priestoru) súvisiace s pôrodom a narodením dieťaťa, ktoré majú uľahčiť pôrod, chrániť novorodenca i matku pred uhranutím, pred nákazou, chorobami, démonmi rôzneho druhu atď. (Van Gennep 1996, 47, 50, 54). Cirkev tolerovala spočiatku množstvo rituálov vykonávaných pri krste dieťaťa v chráme. Aby nemluvňa nebolo choré, kládli ho na oltár, na hrobku alebo na hrob - celý život malo byť takto chránené pred chorobami zubov a očí. (Gurevič 1994, 20). Obrad kladenia dieťaťa na oltár pri chorobe je zmieňovaný i v dvoch vojtešských legendách (Canapariovej a Brunovej legende) v súvislosti s Vojtechovým náhlym ochorením v ranom detstve (Nový – Sláma 1987, 123, 153). Tieto obrady sú odsúdené až v penitenciáli Burcharda z Wormsu (Gurevič 1994, 20).
Zdá sa, že aj archeológia môže čiastočne prispieť k osvetľovaniu tohto problému – postavenia detí v spoločnosti. Archeologický výskum pohrebísk poskytuje vlastne prvotné údaje smerujúce nielen k poznaniu života dávnych ľudských spoločenstiev, ale aj primárne informácie o ich predstavách o živote na „onom“ svete. Najrozšírenejšou z nich o „onom“ – druhom svete je, že sa podobá nášmu, ale býva príjemnejší a že spoločnosť je tam usporiadaná ako tu na zemi. Každý je tam, ako vo svojom pozemskom živote, opäť zaradený do klanu, vekovej triedy, povolania atď., aké mal na zemi. Je potom logické, že deti, ktoré ešte neboli úplne prijaté do spoločnosti živých (v stredoveku napr. nepokrstené deti), nemôžu byť zaradené do žiadnej kategórie spoločnosti mŕtvych; (Van Gennep 1996, 142). V zistených detských hroboch na pohrebiskách boli pochované deti, ktoré spoločnosť prijala. Zabezpečenie miesta na pohrebisku bolo v istom zmysle pokračovaním existencie na sídlisku - teda v komunite. Miesto na pohrebisku preto nepatrilo nežiaducim jedincom, či už to boli dospelí, alebo aj deti (Smetánka 1993, 79).
Vysoký počet detských hrobov s výskytom rôznych amuletov a „výnimočných nálezov“ na pohrebiskách nám môže naznačovať emocionálny vzťah včasnostredovekej spoločnosti k deťom a zároveň aj snahu dospelých o ich ochranu počas života i po smrti. Nemali by sme však zabúdať na fakt, že mnohé deti v súčasnosti známych hroboch bez nálezov mohli byť obdarované rôznymi amuletmi z organického materiálu, ktoré sa nám, žiaľ, nezachovali.
III. Žena v stredovekej spoločnosti.
V nasledujúcich riadkoch by sme sa chceli pokúsiť vysvetliť tiež výskyt rôznych amuletov v hroboch žien. U mnohých prírodných národov i v archaických spoločnostiach sa pozeralo na ženy v určitých ich obdobiach ako na nečisté bytosti (Horváthová 1994, 61). Tento pohľad na ženy prijalo i kresťanstvo. Cirkevné formuly z 11. storočia sa priamo odvolávajú na Mojžišov zákon o nečistote rodičky alebo menštruujúcej ženy (Gurevič 1994, 20). Jedinečná schopnosť žien - dávať nový život - sa stala základom pre vznik ženských spoločenstiev, ktoré sú podchytené u mnohých prírodných národov (Frazer 1994, 512-524) a zistili sa i v stredoeurópskom priestore (Wolfram 1933, 141-143). Hlavnou úlohou týchto spoločenstiev bolo oboznamovanie, zasväcovanie dievčat a mladých žien so záležitosťami sobáša, pôrodu, pohrebných obradov, účinnosti liečivých rastlín atď. (Eliade 1997, 188, pozn. 14). Nepriamym dokladom týchto spoločenstiev v Európe je i fakt, že v stredoveku bolo napr. vylúčené, aby sa pôrodu zúčastnil muž. Dokonca i lekárom bola prítomnosť pri pôrode zakazovaná. Smutný je príbeh jedného lekára z Hamburgu pomáhajúceho pri pôrode v prestrojení za pôrodnú babu. V roku 1521 bol za to odsúdený na trest upálením (Nodl 1996, 15-16). I v slovanskom prostredí máme nepriamo doložené podobné ženské spoločenstvá (Niederle 1916, 223). Uvádzané sú i ženy – vedmy, s ktorými bol zviazaný celý ľudský život. Od nich závisel šťastný pôrod, zdravie, šťastie alebo nešťastie, dlhý život (Niederle 1916, 217). Môžeme sa domnievať, že tieto prívesky sú pravdepodobne znakom žien – vediem.
Zatiaľ sme hovorili všeobecne o rôznych príveskoch – amuletoch ako symboloch pre ženy- vedmy. Na záver článku by bolo vhodné uviesť i jeden príklad nálezu hrobu č. 226 z pohrebiska v Čakajovciach (Rejholcová 1995), ktorý by sme snáď mohli interpretovať ako hrob ženy – vedmy. Pred samotnou interpretáciou niekoľko poznámok. Interpretácia rôznych nálezov v hroboch je vždy veľmi obtiažna, najmä šperku, vzťah ľudí k náboženstvu a teda i ku symbolike šperku je výsostne privátnou sférou, ktorú nemáme možnosť detailne spoznať. Avšak nie je možné pracovať bez určitej predbežnej hypotézy, ktorá orientuje zbieranie materiálu a prístupu k jeho interpretácií (Gurevič 1996, 13). Pri vypracovávaní výkladu sa skrývajú mnohé úskalia a interpretácia je vždy len v rovine hypotéz. Zatiaľ nie sú vypracované postupy, akým spôsobom overovať symbolický výklad archeologických artefaktov; ako vybrať z viac možností tú správnu alebo aspoň pravdepodobnejšiu; ako postupovať so známou mnohoznačnosťou symbolov v rôznych spoločenstvách. Doposiaľ nemáme vypracované kritéria, o ktoré by sme sa mohli oprieť pri interpretácií.
Pri vysvetľovaní našich úvah sme sa inšpirovali postupom, ktorý použil C. Renfrew pri vypracovávaní kritérií pre sakrálny objekt. Najskôr uviedol poznatky o aktivitách a úkonoch, ktoré sú súčasťou rituálnych obradov v sakrálnych architektúrach. Potom poukázal na to, ako sa náboženské aktivity môžu premietnuť do archeologických stôp, pozostatkov. Na základe týchto skutočností vypracoval nasledovné kritériá, ktoré musí objekt spĺňať, aby mohol byť uznaný ako sakrálny: a) objekt priťahuje pozornosť, (skaly, kamene, stromy), b) ohraničenie objektu (priekopy, steny), prípadne zvláštny pôdorys, c) v objekte sa vyskytujú prvky na upútanie pozornosti (oltár), d) pri objekte sa sústreďujú predmety a stopy spojené s vykonávaním rituálu (nože, kalich, krv zvierat a pod.). Kritéria boli vypracované pre obdobie praveku, ale majú platnosť i pre stredovek, napr. kostol (Renfrew – Bahn 1991, 359-360).
My sa pokúsime interpretovať status ženy z hrobu č. 226 v komunite, ktorá pochovávala na pohrebisku. Avšak nie je možné pracovať bez určitej predbežnej hypotézy, ktorá orientuje zbieranie materiálu a prístupu k jeho interpretácií (Gurevič 1996, 13). Najprv by sme mali uviesť poznatky, ktoré nám poskytuje o spoločnosti nielen sociálna a kultúrna antropológia, ale i poznatky historikov, archeológov a religionistov.
Dôležitým rysom včasnostredovekej spoločnosti je, že bola vo svojej prevažnej väčšine spoločnosťou bez písma (Gurevič 1996, 23), čo nám umožňuje aplikovať niektoré vedomosti z výskumov primitívnych (archaických) spoločností. Takmer v každej archaickej komunite existuje funkcia kňaza, čarodejníka alebo šamana, prípadne túto úlohu preberajú niekedy iné osoby (napr. kováči, bylinkárky). Postavenie týchto ľudí v spoločnosti je zvláštne. Na jednej strane sa im dostáva úcty od členov komunity, na druhej strane majú ľudia pred nimi rešpekt, dokonca strach z ich výnimočných schopností (Murphy 1998, 182 – 185; Soukup, 1993, 117). Vonkajším prejavom kňazov, čarodejníkov alebo šamanov je ich odev - kroj. Súčasťou kroja sú niekedy i rôzne prívesky vo funkcii talizmanu. V Starom zákone, v Druhej Mojžišovej knihe, je zmieňovaný opis plášťa kňaza. Plášť musel byť zhotovený z modrého purpuru, na jeho podolku museli byť granátové jablká z modrého a červeného purpuru a karmazínu a medzi nimi dookola boli zlaté rolničky. Odevom šamanov sa podrobne zoberal M. Eliade (1997, 138-143). Odev ako taký mal mimoriadny význam i v období včasného stredoveku. Signalizoval spoločenský status človeka (Le Goff 1998, 161). Bohužiaľ, odev – kroj je zhotovený z organických látok (textil, vlny, koža) a v našich geografických podmienkach sa neuchováva, čo je nesmierna strata a obmedzuje naše interpretačné možnosti. Môžu sa zachovať len kovové súčasti kroja.
Pre našu interpretáciu je pozoruhodná zmienka v Ságe o obyvateľoch z Lososieho údolia, jednej z najvýznamnejších islandských ság, napísanej niekedy v rokoch 1230-1260, ktorá však rozpráva o udalosti z 9., 10. a 11. storočia. V príbehu je opisované objavenie hrobu čarodejnice: „…a dala v podlahe kopať. Našli sa podivné čierne kosti, prívesok na krk a veľká kúzelnícka palica. Z toho vyrozumeli, že tam je pochovaná kúzelníčka. Odniesli jej kosti a pochovali na opustenom mieste.“ (Lecouteux 1997, 69).
V hrobe č. 226 bola pochovaná žena vo veku 40-60 rokov. Okrem náhrdelníka s príveskom jej vložili do hrobu i striebornú náušnicu, dva železné nožíky, praslen a nádobu (všetky tieto predmety boli uložené po ľavej strane mŕtvej). Hrobová jama patrila svojimi rozmermi (dĺ. 235cm, š. 88cm, hĺ. 175cm) skôr k tým priestrannejším hrobom na pohrebisku (Rejholcová 1995, 8). Hrob patrí zároveň k malej skupine hrobov, v ktorých boli mŕtvi orientovaní hlavou smerom na JV-SZ oproti tradičnému smeru SZ-JV (Rejholcová 1995, 15,16). Vhodné by bolo ešte aj upozorniť na tú skutočnosť, že na uvádzanom pohrebisku takmer pre všetky hroby, ktoré sa vyznačujú veľkými rozmermi, je charakteristická opačná orientácia (JV-SZ). Na základe horizontálnej stratigrafie môžeme konštatovať, že v čase pochovania (prvá polovica 9. storočia) bol hrob umiestený na okraji pohrebiska. Prívesok, ktorý pochádza z hrobu č. 226, je veľmi ojedinelý. Z územia južnej Moravy a juhozápadného Slovenska je známych zatiaľ len päť exemplárov. Archeológovia používajú preň termín „srdcovitý“ (Dostál 1966, 54) alebo i „polmesiačikovitý“ (Štefanovičová 1989, farebná príloha) a dávajú ich do súvislosti s lunicovitými príveskami (Hrubý 1955, 263; Dostál 1966, 54). Lunicovitým príveskom sa prisudzuje spojitosť s Mesiacom (Královánszky 1959; Váňa 1988, 348) a z rôznych mytológii je známe, že Mesiac udeľuje výnimočné schopnosti a zaisťuje vedomosti (Eliade 1958, 163-169). Srdcovitým príveskom sa vo všeobecnosti priznáva kultový charakter (Hanuliak 1997, 476).
Na základe vyššie uvedených poznatkov z oblasti kultúrnej a sociálnej antropológie a nálezových okolností môžeme vysloviť hypotézu, že v hrobe č. 226 bola zrejme pochovaná žena, ktorá mala zvláštne postavenie v komunite - nadrozmerná hrobová jama (Eisner 1952, 336), orientácia -, ale zároveň vzbudzovala i obavy - umiestnenie na okraj pohrebiska. Možno bola práve ženou s liečiteľskými schopnosťami a vedomosťami.
Literatúra:
Ariés, P. 1962:
Centuries of childhood. New York.
Eisner, J. 1952:
Devínska Nová Ves. Bratislava.
Eliade, M. 1958:
Patterns in Comporative Religion. London – New York.
Eliade, M. 1997:
Dejiny náboženských predstáv a ideí, III. Bratislava.
Eliade, M. 1997:
Šamanismus a nejstarší techniky extáze. Praha.
Frazer, J. G. 1994:
Zlatá ratolest. Praha.
Gurevič, J. A. 1994:
Ľudová mágia a cirkevný rituál. Aspekt č. 3, s.. 14-23.
Gurevič, J. A. 1996:
Nebe, peklo, svět. Cesty k lidové kultuře středověku.
Jinočany.
Hanuliak,
M. 1997: Zur Widerspiegelung realer und
ritueller Faktoren in der Gräberausstattung des 9. – 12. Jh.
Ethnografische – Archäologische Zeitschrift 38, s. 469-484.
Horský, J. -
Seligová, M. 1996: Rodina našich předků. Praha.
Horváthová, E.
1994: rozhovor aspektu. Aspekt č. 3, s. 58-64.
Hrubý,
V. 1955: Staré Město –
velkomoravské pohřebiště „Na valách“. Praha.
Klápště, J.1994:
Paměť krajiny středověkého Mostecka. Praha - Most.
Královánszky, A.
1959: Adatok a Kárpát – mendencei X-XI. Századi félhold
alakú csüngö kérdéséhez, Archaeologiai Értesíto 86, 72-81.
Krumphanzlová, Z.
1992: Amulety ve formě miniaturních zbraní ve slovanském
hrobě na pohřebišti v Želenicích. Sborník Západočeského
múzea v Plzni. Historie VIII, s. 156-161.
Lecouteux, C. 1997:
Přízraky a strašidla v středověku.
Praha.
Le Goff, J. 1998:
Sředověká imaginace. Praha.
Murphy, R. F. 1998:
Úvod do kulturní a sociální antropologie. Praha.
Niederle, L. 1916:
Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanú.
Díl II., zv. 1. Praha.
Nodl, M. 1996:
Dětství v předmoderní době. Souvislosti č. 4, s. 7-29.
Nový, R. – Sláma,
J. 1987: Slavníkovci ve středověkem
písemníctví. Praha
Rejholcová, M. 1976:
Pohrebisko z 10. a 11. storočia v Hurbanove - Bohatej.
Slovenská archeológia XXIV-1, s. 191-234.
Rejholcová, M. 1995:
Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra.
Renfrew, C. – Bahn,
P. 1991: Archeology, theories, methods and practice. London.
Slivka, M. 1998:
Dieťa na prvej a poslednej ceste. Pochovávanie detí v nádobách.
Hieron II./1997, s. 71-86.
Smetánka, Z. 1993:
Archeologie dětství. Historický obzor IV., s. 78-82.
Soukup, V. 1993:
Sociální a kulturní antropologie. Praha.
Stloukal, M. 1964:
Rozdíly ve výbavě mužských a ženských slovanských hrobů.
Archeologické rozhledy XVI., s. 101-117.
Štefanovičová, T.
1989: Osudy starých Slovanov. Martin.
Váňa, Z. 1988:
Archeologické doklady kultu a magie u Slovanů.
Slovenská archeológia 36-2, 343-350.
Van Gennep, A. 1996:
Přechodové rituály. Systematické studium rituálu. Praha.
Vallet, F. 1997:
Die Ausstattung der Kindergräber. In: Die Franken - Wegbereiter
Europas 5. bis 8. Jahrhundert n. Christum. Band II. Mainz, s.
712-715.
Vida, T. 1995:
Frühmittelalterliche scheiben- und kugelförmige
Amulettkapseln. Jahrbuch des römisch-germanisch Zentralmuseums
Mainz, 42, s. 220-288.
Wolfram,
R. 1933: Weiberbunde. Zeitschrift für
Volkskunde, Neue Folge. Band IV., 42. Jahrgang, s. 137-146.
Zíbrt,
Č. 1995: Seznam pověr a zvyklostí
pohanských z VIII. věku. 2. Vydanie. Praha.
Obrázok - kresba ženy prevzatý z knihy: Sebastian Brather: Archäologie der westlichen Slawen. 2008
publikované:
Hieron III, 1998, s. 106-112.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára