Slovanské Hradiská: Plavba rímskou loďou po Dunaji

streda 7. septembra 2022

Plavba rímskou loďou po Dunaji - 1. diel

Členka nášho združenia Nika sa v auguste zúčastnila výnimočnej a skvelej akcie - plavila sa na presnej kópii rímskej lode po Dunaji. Exkluzívne pre našu stránku napísala z tejto plavby report, ktorý tu s radosťou zverejňujem.

ROMA ETERNA

ROMA INVICTA

DANUVINA ALACRIS !

Loď Danuvina Alacris, postavená len s použitím rímskych technologických postupov z dobových materiálov, sa plaví po Dunaji z nemeckého Ingolstadtu až do Rumunska ako vyvrcholenie medzinárodného projektu Living Danube Limes, ktorý trvá od 15. júla 2022 až do 4. novembra 2022. Počas tohto obdobia prekoná vzdialenosť 2400-kilometrov po Dunaji z Nemecka až k Čiernemu moru. Od roku 2023 bude vystavená na každom pilotnom mieste jeden rok. Na Slovensku sme mali možnosť vidieť ju pred pár týždňami, preplávala Maďarskom a aktuálne je na území Chorvátska.

Využila som jedinečnú príležitosť byť členom medzinárodnej posádky počas 4. etapy plavby v susednom Maďarsku. Ľudia mali denne možnosť obzrieť si ju zblízka, spoznať jej príbeh a nazrieť do života Rimanov na území hranice Rímskej ríše.

Plavba začala v Nemecku v júli a skončí sa 19. októbra 2022 v Rumunsku.

„Danuvina Alacris“, ktorá je replikou lode typu lusoria zo 4. storočia n. l., prejde denne priemerne 40 km počas ktorých sa vesluje. Posádku tvorí až 24 veslárov a dvaja skipperi. Účastníci pochádzajú z celého sveta, takže jazykom na palube je angličtina. Avšak z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa na lodi vytvoril veľmi rýchlo akýsi zvláštny dialekt, ktorý obsahoval slová z rôznych krajín.

Každý úsek Dunaja je naplánovaný na dva týždne. Plavbu sprevádzajú rôzne festivaly snáď všetkých žánrov. Všade nás vítali nadšení domáci, tešili sa z príchodu vzácnej návštevy na jedinečnom plavidle.

Prenocovania sú niekedy v hoteloch, ale väčšinou v školských budovách, halách zariadení alebo v kempingoch v stanoch. Počas 4. etapy sme prespávali skoro stále v stanoch, čo však dokázalo len jediné. Ak človek vyjde zo svojej komfortnej zóny a posunúť svoje hranice je skúška, ktorá dá oveľa viac, ako vezme...

Zmyslom projektu je spojenie komunít pozdĺž Dunaja a hranicu "Limes", ktorá sa tiahne cez čas, priestor, národnosti a niekedy aj historické rozdiely.

Celý projekt ukazuje, ako nás Dunaj, Limes a loď spájajú tu v strednej Európe. Plavba však tiež dokázala, že nás spája niečo oveľa silnejšie: nadšenie miestnych obyvateľov, veslárov a členov posádky z rôznych krajín, organizátorov a aj samospráv. Vďaka týmto všetkým ľudom sa stala táto plavba nezabudnuteľným zážitkom. Všetci sme spolu prežívali nadšenie z plavby a snažili sme sa držať jednotné tempo, znášali sme vysoké teploty a žiaru slnka. Úsmevné situácie ale aj fyzicky náročné momenty z nás spravili priateľov bez ohľadu na pohlavie, vek, národnosť či vzdelanie...

Posádka 4.etapy bola zložená z rôznych národností. Boli sme tam traja zo Slovenska, jeden Katalánec, jeden mladík z Litvy, otec a syn z Maďarska, dve večne usmiate študentky z Veľkej Británie a partia z Nemecka a Rakúska. Najmladším členom bol len 13 ročný Andráš, ktorý to zvládol celé, za svoje úsilie sme ho všetci odmenili diplomom JIUVENIS ROMANUS NAVIGATOR.

LOĎ

Prof. Dr. Boris Dreyer dohliadal na výstavbu Danuvina Alacris ako projektový manažér partnera projektu Friedrich-Alexander-Universität Erlangen-Nürnberg (FAU). Vo svojom výskume sa zameriava na dejiny aténskej demokracie, grécku a rímsku historiografiu a dejiny od konca republiky po stredné cisárske obdobie. Výskumné záujmy sú spojené s úpravou literárnych a nápisových textov. Ďalšie ťažisko jeho práce spočíva v popularizácii vedy, napríklad v súvislosti s rekonštrukciou starovekých lodí. Pred spustením projektu Living Danube Limes bol zodpovedný za stavbu cisárskej hliadkovej lode Friedericiana Alexandrina Navis (F.A.N.), ktorá sa v roku 2018 vydala na svoju prvú plavbu.

V nemeckom meste Mainz sa nachádza múzeum rímskych lodí s niekoľkými fragmentmi lodí a ďalšími nálezmi, plus niekoľko skvelých rekonštrukcií, ktoré boli základom myšlienok a bádania o stavbe lodí a aj o tom, ako fungovali lode a veslári v starovekom svete. Na základe pozostatkov vrakov rímskych lodí objavených v Mainzi, Univerzita zrekonštruovala neskororímsku dunajskú loď zo 4. storočia nášho letopočtu.

Danuvina Alacris patrí k typu hliadkovacieho člna bežne používaného v neskorom staroveku. Loď je dlhá 18 metrov, ponor lode je cca 40cm. K lodi patria smrekové veslá. Vyrobených bolo 49 kusov v dĺžke 4,10 m a 4 kusov 4,70 alebo 4,40 m. Jej trup je postavený z 18 dubových kmeňov, z ktorých niektoré sú dlhé 20 metrov. Duby boli vyrúbané v týždni od 9. do 14. novembra 2020.

Danuvina Alacris bola zostrojená na predpokladaný počet 20 veslárov. Tvar a materiál (smrek) potrebných vesiel bolo možné s istotou určiť, no dĺžka bola nejasná a preto bola predmetom viacerých experimentov. Z tohto dôvodu boli vyrobené v dvoch rôznych dĺžkach: 4,1 m a 4,7 m. Dubové kormidlo sa skladá z dvoch častí, ktoré sú navzájom zviazané. Hobľované boli rímskou metódou, ktorá bola verne reprodukovaná podľa nálezov. Hobľovanie je poriadna drina, pretože sa musíte uistiť, že veslá sú jednotné. Je tiež možné, že po hobľovaní hranatého dreva budú viditeľné suky (uzly). Tie potom predstavujú vopred stanovený bod zlomu.

Rímske klince (vyrobených bolo cca 4000 kusov, použitých pre stavbu lode bolo cca 3500ks) alebo nástavce štítov boli kované pomocou rímskej vyhne. Použitie kovových predmetov pri konštrukcii bolo minimálne, pre spájanie jednotlivých častí sa použili ako spoje aj drevené kolíky. Podlahové dosky a iné časti lode boli ošetrené ľanovým olejom.

Vonkajší náter je horúci vosk zmiešaný s farbivom pomocou enkaustiky, t.j. čiastočne zmydelnený variant včelieho vosku, ktorý bol testovaný s rôznymi pigmentmi. Biela hmota je prispôsobením receptúry "Púnskeho vosku" podľa Plinia a môže byť použitá ako spojivový základ. Nová receptúra bola teraz implementovaná na dubových doskách pravoboku a ľavoboku v zóne nad vodnou hladinou. Danuvina Alacris má na svojom štíte bociana a oči. Motív bociana bol zvolený na základe motívu na štandarde III. rímskej légie - Vexillum of Legio III Italica.

Prečo má Danuvina Alacris oči?

Tento zvyk pochádza od staviteľov lodí z Grécka. Starovekí Gréci verili, že loď je s nimi živá, preto mala namaľované oči nad nos, aby "videla ďaleko".

Lodná pumpa bola nájdená vo vraku obchodnej lode. Funguje metódou zdvihnúť - spustiť (ako pumpa na bicykel). Pumpa pre loď Danuvina Alacris je vyrobená z bronzu a teda preukázateľne súvisí s lodnou dopravou. Toto čerpadlo má vysokú účinnosť, má výkon až cca 16 litrov za minútu.

K základnej výbave lode patria aj štíty. Motívom použitým na výzdobu štítov bola Viktoria z nálezov v zbierkach v Dura Europos. Zobrazuje ženu s krídlami, v rukách drží palmovú ratolesť a stojí na zemeguli. Štíty pre loď Danuvina Alacris boli vyhotovené z topoľového dreva.

Pre namaľovanie motívu Viktórie boli použité farby vopred určené experimentálne s použitím iba prirodzene sa vyskytujúcich pigmentov. Motív Viktórie nie je na takýchto štítoch doložený, no mohol by patriť do obdobia okolo roku 260 nášho letopočtu. Na okraji sú štíty zaistené hovädzou kožou a vpredu štítovým nálitkom.

Vďaka stratégii Rimanov chrániť hranice svojej ríše boli na území povodia Dunaja vybudované pevnosti a mestá v pravidelnej schéme. Sú často označované za kultúrne bohatstvo a mnohé z nich sú dnes chránené a zapísané do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Významné rímske pamiatky na Dunaji boli vďaka medzinárodnému projektu Living Danube Limes preskúmané najmodernejšími geofyzikálnymi metódami. (napríklad tábor MATRICA, ktorému sa budeme venovať v ďalšej časti) Vďaka nim získali vedci nové cenné poznatky a doplnili výskumné medzery o „dunajskom limite“.

Plavidlo typu Lusoria, ku ktorým zaraďujeme aj "našu" loď, bolo dlhé približne 17 až 21 metrov, s maximálnou šírkou 2,5 metra a výškou približne 90 cm. Vzhľadom na obmedzený priestor boli posádkou lode samotní vojaci. Mužov mohlo byť 27 až 35, veslárov 24 až 32, na lodi a plachte slúžili 2 muži a jeden kormidelník, ktorý bol pravdepodobne aj veliteľom lode.

Provincia Panónia

Panónia (lat. Pannonia) bola rímska provincia medzi stredným Dunajom a Sávou, zriadená za cisára Augusta v rokoch 6 - 9 po tzv. panónskom povstaní (územie budúcej provincie bolo dobyté už 12 - 9 pred Kr.). Rozkladala sa v dnešnom západnom Maďarsku (tzv. Zadunajsku), východnom Rakúsku (najmä Viedenská panva), Slovensku (len Petržalka, Jarovce, Rusovce, Čunovo a prípadné predpolia Limes Romanus pri Dunaji), časti Slovinska, severnom Chorvátsku a Srbsku v oblasti Sirmia. Názov Panónia sa používal stáročia po zániku vojenskej a civilnej moci Ríma v tejto oblasti (okolo roku 400).

Pôvodne ju obývali Ilýri a Kelti, ktorí boli koncom 1. storočia pred Kr. romanizovaní. Prispelo k tomu zakladanie nových osád a budovanie pevností najmä pozdĺž Limes Romanus. Pôvodne bola Panónia administratívne spojená s Dalmáciou v provincii Ilýria, roku 9 sa osamostatnila. Za Trajána bola rozdelená na Hornú Panóniu (Pannonia Superior; západná časť) s hlavným mestom Carnuntum a Dolnú Panóniu (Pannonia Inferior; východná časť) s hlavným mestom Aquincum (dnešná časť Óbuda). Za Diokleciána došlo k reorganizácii: z Pannonie Superior vznikla na severe Pannonia Prima a na juhu Pannonia Savia, z Pannonie Inferior na severe Pannonia Valeria a na juhu Pannonia Secunda.

Do Panónie smerovali všetky útoky germánskych kmeňov z územia Slovenska a naopak, z Panónie prenikali Rimania na naše územie. Cez Panóniu sa realizovali vojenské, obchodné i kultúrne styky obyvateľov územia dnešného Slovenska s rímskym impériom. Koncom 4. a začiatkom 5. storočia sa Panónie zmocnili germánske kmene Vandalov a Gótov). Roku 433 Rím oficiálne územie odstúpil Hunom. V 2. štvrtine 5. storočia najmä za Atilu, patrila k centrálnym oblastiam Hunskej ríše. Po jej zániku ju ovládli Gepidi a Longobardi.

Koncom 5. a začiatkom 6. storočia začali najmä do severnej Panónie prenikať Slovania. V polovici 6. storočia sa v Panónii usadili Avari, ktorí vytvorili rozsiahlu ríšu, ktorá bola zničená vojskami Karola Veľkého na prelome 8. a 9. storočia. Slovania po úpadku avarskej moci osídlili aj južnú Panóniu. V 2. polovici 9. storočia tu vzniklo Blatenské kniežatstvo a severná časť niekoľko rokov patrila do Veľkej Moravy. V 9. storočí sa ako Horná Panónia označovalo len okolie Carnunata (medzi Tullnom, Győrom a Szombathely) a ako Dolná Panónia ostatné územie.

Spôsob, ktorým Rimania dokázali vládnuť nad svojím obrovským impériom s pomocou relatívne malého žoldnierskeho vojska, bol veľmi efektívny a pomerne stabilný, aj keď ani oni sa nevyhli viacerým povstaniam.

Rimania neboli iba expertmi na uplatnenie sily a násilia, ale mali aj mimoriadny talent na získavanie podpory zo strany podmanených národov: rešpektovali totiž miestne tradície a etnické zvláštnosti, pokiaľ tým nebola ohrozená ich prevaha. Podporovali samosprávu a na udržanie ríše využívali iba relatívne malú cisársku správu. Členovia aristokracie smerovali naprieč ríšou od jedného úradu k druhému a prostredníctvom vojska sa dostával do kontaktu s Rímom aj najvzdialenejší cíp krajiny. Vojsko bolo okrem toho katalyzátorom, ktorý umožnil vznik novej spoločnosti na hranici. Hranicu tvorili opevnené body, pričom dôležitou funkciou bola kontrola pohybu v ríši a von z ríše. Túto úlohu spĺňali hlavne vyzvedači a riečne flotily, ktoré kontrolovali krajinu, hraničné rieky a moria. Hranice boli tiež membránou, cez ktorú prenikalo rímske myšlienkové bohatstvo, ako aj predmety dennej potreby, do sveta na druhej strane hraníc. Obchodné väzby, ktoré siahali až do Indie a ďalej na východ, na juhu dosahovali Saharu a na severe Baltské more, priniesli ríši obrovskú pestrosť tovarov a dokázateľne ovplyvnili aj krajiny, ktoré Rimania nikdy neobsadili.

Hranice Rímskej ríše sú časťou spoločného kultúrneho dedičstva nielen krajín v oblasti Stredozemného mora. Tvoril ich systém táborov légií, táborov pomocných jednotiek a strážnych veží, ktorý umožňoval kontrolovať súvislé územie Rímskej ríše. Jednotlivé body obranného systému boli spojené limitnými cestami. Rimania sa pri rozširovaní svojho impéria v Európe zastavili pri riekach Rýn a Dunaj, ktoré využili ako prirodzené hranice. Na strednom toku Dunaja vznikla provincia Panónia s legionárskymi tábormi – Vindobona (Viedeň, Rakúsko), Carnuntum (Petronell, Rakúsko), Brigetio (Komárom, Maďarsko) a Aquincum (Budapešť, Maďarsko). Dnes priebeh týchto hraníc dokumentujú prevažne archeologické nálezy múrov, priekop, pevností (kastelov), strážnych veží a civilných osád.

Plavba

Počas plavby Maďarskom sme za 14 dní spoznali mestá na rieke Dunaj, navštívili sme Aquincum v Budapešti, tábor Matrica v Száshalombatta, Lusonnium v meste DUNAKÖMLŐD, prehliadli sme si múzeá v Baji, Dunafoldvár, v Ercsi, a mnohé iné. Pre nadšencov histórie je tento región bohatý, nie len na rímske pamiatky. Zaujímavé sú aj lokality z doby bronzovej (napr. nálezy – kultúra zvoncových pohárov, kultúra Vatya, mohyly v archeoparku a iné.) Špeciálnym zážitkom bola návšteva jedinej atomovej elektrárne v meste Paks (najväčsí producent elektrickej energie v Maďarsku), ktorú sme si prehliadli v dobovom oblečení v tunikách. Toto spojenie histórie a modernej energetiky bolo zážitkom nie len pre nás, ale aj zamestnancov elektrárne.

Aquincum

Prvou významnou starovekou zastávkou, kde naša loď zakotvila, bolo Aquincum, staroveké mesto ležiace na severovýchodných hraniciach provincie Panónia v rámci Rímskej ríše. Ruiny mesta dnes nájdete v Budapešti, hlavnom meste Maďarska.

Toto miesto bolo pôvodne osídlené keltským kmeňom Eravisci. Aquincum slúžilo ako vojenská základňa (castrum) a bolo súčasťou rímskeho systému ochrany hraníc nazývaného limes. Okolo roku 41 – 54 n. l. dorazila 500-členná jazdecká jednotka a do roku 89 n. l. tu bola umiestnená rímska légia 6 000 mužov (Legio II Adiutrix). Mesto sa postupne rozrastalo okolo pevnosti, Aquincum sa stalo hlavným mestom rímskej provincie Pannonia Inferior, pričom túto pozíciu zastávalo až do Diokleciánovej administratívnej reformy, o viac ako sto rokov neskôr. Za Hadriána mesto získalo mestský štatút, zatiaľ čo za Septimia Severa sa Aquincum stalo kolóniou. Ako centrum operácií na rímskej hranici proti susedným Jazygom bolo Aquincum príležitostne sídlom cisárov.

Mesto malo na konci 2. storočia najmenej 30 000 obyvateľov a pokrývalo významnú časť územia dnes známeho ako štvrť Óbuda v rámci Budapešti. Ruiny starého rímskeho osídlenia možno vidieť aj v iných častiach Budapešti, najmä v meste Contra-Aquincum. Tieto rímske stavby boli počas 2. a 3. storočia nášho letopočtu srdcom obchodného života provincie Panónia. Vykopávky svedčia o životnom štýle tohto obdobia. Od začiatku 3. storočia sa v meste začalo šíriť kresťanstvo. Počas polovice 4. storočia bolo územie Aquincum pod neustálymi útokmi Sarmatov zo severu. Úpadok Rímskej ríše zasiahol aj Aquincum a staroveké mesto bolo do roku 350 nášho letopočtu z veľkej časti zničené. Germáni a Huni vtrhli do regiónu počas roku 409 n.l. Ľudia žijúci v osade sa mohli tešiť z výdobytkov impéria, ako je ústredné kúrenie v domoch, verejné kúpele, Mithraeum a paláce. Najdôležitejšími pamiatkami v Aquincum sú dva amfiteátre: Civilný amfiteáter Aquincum a Vojenský amfiteáter Aquincum, postavené v 1. storočí nášho letopočtu. Boli to miesta gladiátorských zápasov a bitiek so zvieratami. Mnoho historických artefaktov z mesta sa teraz nachádza v múzeu Aquincum. V múzeu je vystavená rekonštrukcia hydraulického systému. Rímske domy a maľby, ktoré boli nájdené na mieste. V okolí mesta boli objavené ruiny trojposchodového akvaduktu, z ktorých mnohé možno vidieť dodnes.