Plavba rímskou loďou po Dunaji - 2. diel

Pokračovanie prvého dielu reportáže z plavby rímskou loďou ...

Matrica

Naša cesta pokračovala ďaľšou zastávkou, ktorou bola Matrica. Stál tu staroveký rímsky vojenský tábor a vedľa neho postavená civilná osada v provincii Panónia. Pevnosť bola postavená vedľa hlavnej cesty južne od Aquincum pozdĺž Dunaja. Podľa cestopisu z 3. storočia (Itinerarium Antonini ) je to od Aquincum 23 rímskych míľ, čiže nachádzal sa vo vzdialenosti cca 33 kilometrov. Jeho pozostatky sa našli v dnešnom meste Százhalombatta. Totožnosť lokality a názvu v popise potvrdzuje nález z tehly a nápis na oltárnom kameni. Keď bola Panónia rozdelená (začiatok 2. storočia), prešla Matrica pod provinciu Pannonia Inferior a po Diokleciánovej administratívnej reforme (koniec 3. storočia) bola súčasťou Pannonia Valeria. V okolí tábora žil keltský kmeň Eraviskov. 

Rimania dobyli líniu Dunaja v prvej polovici 1. storočia. Založenie Matrice možno datovať do prvej polovice 2. storočia, za vlády Trajána alebo Hadriána. Opevnenie bolo pôvodne z dreva a zeminy a po zničení pevnosti vo vojne proti Sarmatom okolo roku 178 bolo prebudované s použitím kameňa. Stavba bola dielom tu sídliacej jednotky cohors milliaria Maurorum. Táto pešia jednotka, naverbovaná z provincie Mauretánia v Afrike, pozostávala z 1000 mužov. V 3. storočí bol v tábore ubytovaný 300-členný jazdecký zbor Equites promoti, no jeho počet do 4. stor. sa zredukoval na 100-200 ľudí. Kvôli čoraz častejším barbarským nájazdom v 4. storočí sa do areálu tábora sťahovalo aj obyvateľstvo obce. Začiatkom 5. storočia však tábor obsadili Huni. Pevnosť prežila v pomerne dobrom stave, pretože ju ušetrili povodne Dunaja. Veľké škody však napáchala výstavba v roku 1809, keď na jeho území počas napoleonských vojen vyrástli zemné valy a bašty. Kamenné múry tábora s rozmermi 152x155 metrov majú hrúbku 90-140 cm. Pred hradbami sa tiahla dvojitá priekopa. Severojužná hlavná cesta (via principalis) prechádzajúca cez obdĺžnikový vojenský tábor bola pokrytá kamennými platňami. Budova veliteľstva (principalia) stála v strede tábora, kde sa v pravom uhle pretínali dve hlavné cesty. Aj ostatné ulice vykazovali pravidelné usporiadanie. K veliteľskej budove sa dalo dostať z východu, cez kolonádu. V juhovýchodnej časti jeho dvora sa nachádzala studňa, ktorá bola tiež obložená kamennými platňami. Okolo budovy stáli vo vojenskom poriadku dielne, sklady, stajne, ale aj ubytovanie vojakov. Cisárove sochy a bojové insígnie boli uložené vo svätyni tábora, no táto bola preskúmaná len čiastočne.

Steny pevnosti boli postavené pomocou metódy bežnej za vlády Commoda . To znamenalo, že jeho veže brány vyčnievali o tretinu a aj jeho rohové veže vyčnievali nad rovinu múru. Polkruhová nárožná veža mohla byť postavená neskôr, za čias Caracallu. Nedávny výskum odhalil aj severozápadnú nárožnú vežu vejárovitého tvaru. V neskoršom období (4. storočie) bola priekopa pevnosti zasypaná, pretože jej múry boli spevnené ďaleko vyčnievajúcimi bočnými a nárožnými vežami a za nimi boli vykopané ďalšie priekopy. Pozostatky strážnej veže (burgus) sa našli 2,5 km južne od tábora a v tábore, ktorý bol postavený v roku 185. Vojenský tábor bol zo severu, západu a juhu obkolesený civilnou osadou (vicus militaris, „táborová dedina“) . Jeho rozsah dosahoval 400 x 900 metrov. Žili tu rodinní príslušníci vojakov, ale aj remeselníci, priemyselníci, obchodníci a ich rodinní príslušníci, ktorí zásobovali armádu. Na začiatku boli chatrče vyhĺbené do zeme, v priebehu 2. storočia sa na čoraz väčšom počte miest, najmä v častiach smerom k táboru, stavali aj kamenné stavby. Pri výskumoch sa našli základy 23 objektov sídliska a v roku 1995 sa našlo ďalších 29 objektov. Najzaujímavejší z nich je kúpeľ, ktorý má tri teplé (caldarium), jeden vlažný (tepidárium) a dva studené vodné (frigidarium) bazény. Zvyšky väčšiny domov (fresky, štuky, hlavice stĺpov) sa zachovali len v zlom stave. 

Pri hlavných cestách vznikol vojenský táborový cintorín. Na južnom cintoríne bolo v súvislosti s výstavbou vodnej nádrže DKV vykopaných 213 hrobov, neprebádaných však môže zostať aj viac ako sto. Počet hrobov, ktoré boli zničené pred začatím záchrany, možno odhadnúť na tisíc. Zo staršieho obdobia (1.-2. storočie) sa našli žiarové pohrebiská a od polovice 2. storočia najmä kostrové pohrebiská. Mŕtvi boli väčšinou ukladaní do zeme, niekedy bol hrob obložený tehlami, prípadne bol celý obložený tehlami. Ešte zriedkavejšie sú pohreby sarkofágov. Medzi doplnky hrobu patria nádoby (napr. cenná keramika terra sigillata), fľaštičky, svietniky a voňavky. Meče a nože vedľa mužov, spony vedľa žien, spolu s náramkami, náušnicami či perlami. Mince nájdené v hroboch pochádzajú z polovice 1. storočia do konca 4. storočia. Od 4. storočia sa už nepochovávalo žiarovým pohrebom a do kostrových hrobov neboli vložené žiadne pohrebné dary. V prípade majetnejších ľudí boli postavené aj náhrobné kamene, ktoré poskytujú aj dôležité informácie o zložení a životnom štýle obyvateľstva. Severný a západný cintorín je menej prekopaný. V tých sú murované hroby s kostrami a objavili sa aj dve pohrebné komory. Okrem doteraz spomínaných sa na svetlo sveta dostali aj míľniky pri cestách, oltárne kamene a nápisy na budovách. Tie boli umiestnené v lapidáriu Matrikového múzea v Száhahalombatte, kde ich možno dnes navštíviť. 

Mesto Szazhalombatta ma prekvapilo. Uvítací program bol nesmierne krásny, vplávali sme do prístaviska za sprievodu člnov a za zvukov bubnov, ktoré bubnovali podľa úderov vesiel do vody… Rímsky vojaci v plnej zbroji čakali na brehu a prirazenie k brehu bolo spojené s nadšeným potleskom a jasotom. Vážne, takéto privítanie zažiť je plné emócií a energie. Obrovským prekvapením bol archeopark, to je už však z iného historického obdobia.

Intercisa

Mesto Dunaújvárosi zaujme osadou Intercisa, ktorá je vybudovaná v obrannom systéme pozdĺž povodia Dunaja Limes Pannonicus, teda pozemnej hranice postavenej v rímskych dobách. Bolo našou ďalšou zastávkou.

Do miestnych dejín vstúpila ako pevnosť Intercisa Castrum, strážna veža na brehu Dunaja. V rímskych časoch bolo toto miesto sídlom légie. Pri Dunaji boli v rade za sebou také opevnenia: Annamátia (Baracs), Lussonium (Paks) a na severe Campóna (Nagytéteny), podľa ktorých bolo pomenované aj obchodné centrum. Tieto opevnenia sa budovali za sebou, pomerne pravidelne.

Najstarší tábor bol založený južne od neskoršieho, ale je známy len jeho krátky opevnený úsek. Tábor palanquinov z prvého obdobia pod kamennou pevnosťou bol vybudovaný za čias Trajána, jeho šírka je 165 m, no jeho dĺžku nemožno presne určiť kvôli pobrežiu: dá sa odhadnúť zhruba na 190 m. Na priečelí retentury bol múr podopretý dvojitým radom podpier, do ktorých boli osadené aj trávnikové tehly. V jednom úseku na južnej strane sa našiel len trávnikový tehlový múr. Kamenná pevnosť bola postavená na konci a po markomanskej vojne a jej približne 1,2 m hrubý základový múr bol umiestnený na vonkajšom okraji priekopy tábora palanquin. Vzdialenosť medzi starou a novou obrannou líniou bola zvolená tak, aby nová zemina vyťažená z priekopy, ktorá bola podstatne širšia a hlbšia ako predchádzajúca, vyprodukovala množstvo zeminy potrebné na stavbu aggera. Pre riziko zrútenia, sa jeho západná stena posunula o 20 m na západ, ale bočné brány zostali tam, kde boli predtým. Našla sa tu zúžená časť priekopy palanquinského tábora, veža s jednou bránou južnej brány kamennej pevnosti spočívajúca na štyroch drevených stĺpoch a potom dvojitá veža s kamennou bránou z prestavby uskutočnenej za čias Caracally. Porta decumana a porta principalis sinistra boli tiež podobné, ale je možné, že porta praetoria vôbec nebola postavená na okraji svahu. Veľkosť trochu rovnobežníkového predhradia bola 176 x asi 200 m. II. prestavba pevnosti prebehla pravdepodobne za čias cisára Konštantína v neskorej dobe rímskej. V nárožiach boli postavené vejárovité veže, bola uzavretá porta decumana a premenená na vežu v tvare podkovy. Na vnútornej strane múru pevnosti bola vybudovaná veža namiesto zbúraného aggeru.  Po zasypaní predchádzajúcej priekopy bola nová obranná priekopa predĺžená výrazne ďalej. Posledné stavebné obdobie možno datovať do doby Gratiana a Theodosia. Pevnosť v prvých desaťročiach 5. storočia  ešte používali – čiastočne usadzujúci sa Foederati – ale potom sa vyľudnila.

Bölcske

V rokoch 1986 až 2004 sa v Bölcske uskutočnil archeologický výskum, počas ktorého sa našlo rímske predmostie, datované do tretej štvrtiny 4. storočia. Jedinečnosť lokality bola spôsobená objavením predmostí pod vodou v Dunaji; tunajší výskum bol prvou významnou realizáciou podvodnej archeológie v Maďarsku. „Výskum“ spočiatku využíval špeciálny žeriav z člna, ktorý zdvihol niektoré architektonické prvky, vďaka ktorým sa potvrdilo, že pochádzajú najmä z rímskeho mesta Aquincum (moderná Budapešť). Znamenalo to, že výskumníci, ktorí začali s terénnymi prácami na mieste, museli zložiť potápačské skúšky a s pomocou ostatných potápačov, niekoľko rokov po začatí výskumného projektu bolo možné vykonať prieskum lokality pomocou novodostupného prieskumného zariadenia (Seistec sonar), ktorý používal systém podobný GPS a bol schopný pracovať pod vodou z lode. 

Lussonium

Lussonium je archeologické nálezisko a staroveká rímska pevnosť postavená na hranici provincie Panonia na brehu Dunaja. Nachádza sa v blízkosti mesta Dunakömlőd v Maďarsku. Na rozdiel od iných oblastí, kde sa budovali rozsiahle pohraničné opevnenia ako Hadriánov val v Británii, či veľké zemné valy a palisády na Limes Germanicus, bol podunajský Limes posilnený sieťou početných strážnych veží, táborov légií (castra) a pevností (castella).

Nález zdobenej rímskej keramiky v Lussoniu - Terra Sigillata a Terra Nigra in situ naznačuje, že Lussonium bolo postavené ako castrum počas 1. storočia nášho letopočtu za vlády cisára Claudia alebo Nera. Pevnosť prešla tromi hlavnými etapami výstavby, prvá etapa pozostávala z dreva a zeminy, ktorá prešla rôznymi úpravami až do konca markomanských vojen. Druhá fáza, okolo konca 3. a začiatku 4. storočia nášho letopočtu, nahradila drevené konštrukcie a obranné stavby kamennou pevnosťou. V tretej fáze, koncom 4. storočia nášho letopočtu, bola táto kamenná pevnosť zničená a nahradila ju menšia pevnosť s drevenými konštrukciami a veľkou kamennou vežou.

Lussonium bolo obývané posádkou Cohors I Alpinorum equitata, čo bola kohorta 500-1000 vojakov. Vojaci tu boli pridelení na obranu hraníc pred bojovnými sarmatskými kmeňmi Jazygov, ktorí žili na opačných brehoch Dunaja. Okolo pevnosti vyrástla osada vicus (ad hoc provinčná civilná osada), ktorá pravdepodobne slúžila neďalekým vilovým farmám a romanizovaným domorodým dedinám nachádzajúcim sa v okolí ako centrum poľnohospodárskeho obchodu.

V minulosti sa vplyvom zmeny toku Dunaja a postupným zvetrávaním horniny zosunula cca polovica tejto pevnosti, v súčasnej dobe je polovica osídlenia pochovaná pod súčasnou dedinou Dunakömlőds. 

 

Archeologický park Paks-Lussonium sa nachádza v krátkej vzdialenosti od mesta Paks na strmom, úzkom kopci s výhľadom na záplavové oblasti okolo brehov Dunaja. Keď sa postavíte na rekonštrukciu drevenej veže vstupnej brány a uvidíte pred sebou rozľahlý priestor, predstavíte si budovy, vojakov, kone… život, aký sa tu mohol odohrávať v minulosti ako film. Mesto Paks je veľmi moderným mestom, je tu úžasné múzeum.

Alta Ripa (Tolna)

História obce Tolna siaha až do rímskych čias. Pozdĺž brehu Dunaja sa rozprestierali už vyššie spomenuté „Limes“, sústava rímskych pohraničných obranných pevností. Prístav a colnicu strážil Castellum s názvom „Alta Ripa“. Bola to osada vojenského charakteru a až po rozpade Rímskej ríše bolo možné, že sa z miesta stalo civilné sídlo, keď sa neobývané budovy dostali do držby rôznych etnických skupín (Slovania, Avari, Maďari). Po vzniku Uhorska bola osada opäť osídlená, čo tiež potvrdilo význam tolnského prievozu. V tých časoch okolie Tolny a Kalocse slúžilo ako zimné ubytovanie pre vládnucich kniežacích synov a vnukov.

 

Plavba po Dunaji nebola však iba o Ríme. Okrem múzeí sme zažili kopec zaujímavých programov. V meste Szazhalombatta sme boli ako posádka čestným hosťom folklórneho festivalu, v meste Dunaújváros sa konal festival modernej hudby, v Dunafoldvár nás privítal veslársky klub ako dlhoročných priateľov…v Madocsi a Bolcske nás pohostili ako blízkych príbuzných, a mohla by som takto pokračovať ešte dlho. V Maďarsku som sa stretla s pohostinnosťou a priateľským privítaním. Večer ľudia tancovali spolu na námestí v kruhu, držali sa za ruky a smiali sa. Nikto nehľadel na toho druhého s obavami či strachom. Trochu mi tu na Slovensku chýba taká dobrosrdečnosť a radosť. Jedným z najväčších prekvapení bolo mesto Baja. Historické centrum je nádherné, maličké reštaurácie ponúkajú chutné jedlá a všade je plno kvetov. V Baji nájdete aj múzeum ocenené ako múzeum roka. Od januára 2020 čaká návštevníkov v múzeu nová stála expozícia. Celé dva týždne boli náročné, nielen po fyzickej stránke, ale aj po psychickej. Z úplne neznámych ľudí, ktorí sa prihlásili ako dobrovoľníci veslári, sa stali priatelia, ktorí si navzájom pomáhali prekonať nepohodlie, vysoké teploty a aj dážď…navzájom sme sa jeden druhému prispôsobili a tolerovali….. znie to až neuveriteľne, no rozlúčka bola plná objatí, vďačnosti a smiechu.

Každé mesto sme vítali naším pokrikom. Každú posádku na lodi, ktorá sa plavila okolo nás sme zdravili tým istým zvolaním... Tento pokrik sa stal akýmsi heslom nášho dvojtýždňového dobrodružstva v “službách Ríma” Roma eterna, Roma invicta, Danuvina Alacris! Rím večný, Rím neporaziteľný, Dunaj živý! a taká ostane aj plavba a celý projekt v mojej pamäti.

Nika

(informácie uvedené v texte sú čerpané z webových stránok:

https://www.donau-uni.ac.at/

https://www.interreg-danube.eu/

https://matricamuzeum.hu/

https://hu.wikipedia.org/

https://paks.hu/

a z prednášok, ktoré boli sprievodným programom plavby)